ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Chlap v opasku šiel k vozom a hneď si začal šepkať s kamarátmi. Prisviedčali mu, počúvali ho pozorne, i usmiali sa tu i tu, že gazda jednako len vie farbiť všetkými farbami.

„Hej, náš Jožko vie premyslieť, vie, bisťubohu!“

Jozef Drobecký prechádzal sa medzitým prednou. Holá izba, len stoly a lavice, pri peci rekestýš za hustými šrankami. Nikde obrázka alebo zrkadielka; podlaha zanesená blatom, že sa tvoria z neho celé pohoria; prekysnutá vôňa pálenky a planého vína, a ľud jednako ide sem valom. Keď prekročí prah izby a udrie ho do tváre dym, horúčava a vôňa pálenky, cíti sa, akoby bol vošiel do nebeského kráľovstva. To je, vraj, záhadná moc pálenky. Nad ňou si lámal hlavu Štefan Závodník, farár vo Veľkej Divine, farári a kapláni, ba i úvahu o tej veci naložil trnavský vikár^[12] kňažstvu, ale ani všetci spolu nemohli prísť na koreň záhade. Poniektorí mysleli, že pôvod zla bude vrodené človeku snaženstvo robiť, čo by nemal robiť.

I Drobecký sa usmieval, ako zohýnal pred hostinským, hoci mu nebolo veľmi do smiechu. Padol do veľkej galiby, že čo mal hotového groša, sú všetko košútky. Brat Edmund, juris asesor, nahnal ho na toto bláznovstvo v úradníckej horlivosti, a, možno, i z presvedčenia. Videl v tom veľkú finančnú múdrosť. S tými peniazmi sa bál robiť veľké priateľstvo; vybral sa do Bystrice s vozmi kúpiť čím viac jačmeňa, lebo prednovka bola veľmi ťažká, alebo akejkoľvek strovy. Zbožia nenašiel. Kúpil teda sto okovov^[13] dobrého jágerského. Sudy poprikrýval vrecami peria, ktorého sa mu trafilo hodne kúpiť. Hanbil sa vyjaviť hostinskému, aký tovar vezie; nekupčil nikdy ani s vínom a tobôž s perím, radšej vykrúcal a vymýšľal. Sudy schoval pod vrecia i pre gardy. Bál sa, že ich vyňuchá niektorý oddiel a načne. Gardy síce sú občianstvo, bojujúce za slobodu, ale v búrnych časoch pochopy sa pomiešajú. Keď Rózsa Sándor^[14] bojuje za vlasť s Damjanichom^[15] proti Stratimirovičovi^[16] a Kničaninovi,^[17] prečo by niektorý oddiel statočných meštianskych gárd nemohol sa zamiešať do remesla zbojníkom, zaňuchajúc vo vozoch dobré víno?

Hostinského oklamal, že košútky nejdú. Išli by, keby bolo za ne čo kúpiť. V Bystrici je Armin Görgey i hlavný komisár Ludvik Beniczky.^[18] Od nich sa šíri na vlastenčiace mesto a okolie veľká dôvera, že odboj zvíťazí. Nebyť si istý úplného víťazstva, ako by bol mohol Kossuth^[19] prísť na myšlienku zhodiť z trónu pred mesiacom v Debrecíne mladého cisára?

Ale Jozef Drobecký je len obyčajný kupec, nie štátnik; ako kupec nedôveruje tým peniazom. Revolucionárny groš sa neudrží, i ak by odboj zvíťazil. Maďari sú mrcha gazdovia; ak prídu k úplnej moci, začnú mrhať a rozhadzovať. Krajina je bohatá, ale bohatstvo je veľká chudoba, keď sa zle využíva. On zo svojej strany neverí v ich víťazstvo, preto nedôveruje ich peniazom. Terajšie víťazstvá boli skvelé, ale čo je z nich? Medzi Kossuthom a Görgeym sú roztržky a žiarlivosti; tie nemôžu viesť k dobrému. Kossuth neprezradil dosiaľ, že by bol Washington;^[20] neustálený, rozčúlený, mohol byť blýskavý rečník, strhávať masy, ale nemohol vytvoriť z rotrepaných kusov mocný, jednotný celok. Medzi jeho ľuďmi ani jeden štátnik, všetko samý veľký rečník. Potom sa postavili proti všetkým, vonku i dnuka, ako vytýkal sám Artur Görgey; taký odboj musí stroskotať naostatok, a čo by bol aký mocný. Či mu pomôže nahnité Turecko? Azda sebecká Veľká Británia alebo rozkvasené Francúzsko?

Hostinský sa ponáhľal vrátiť sa k hosťovi. Zhovárali sa o politike. Drobecký si dával pozor na jazyk; časy sú pohnuté. Rozprával mu o veľkých víťazstvách honvédstva,^[21] radšej viac ako menej; o samostatnosti Uhorska, o spálených mostoch za sebou, o boji na smrť a život, i o debrecínskej deklarácii,^[22] ktorá, možno, podrazí odboju nohy a ktorú on chválil, ako štátnickú obozretnosť.

V tie časy z pajty bolo počuť vravu, potom krik a lomoz.

Drobecký vybehol predo dvere. Videl chlapov v obnosených meštianskych šatách pod pikami okolo vozov.

„Von, sedľač! Prac sa z pajty! Gardy idú!“

Furmani neslúchali prvým razom. Obzerali si otrhaných; odvrávali, čo sa majú rozhadzovať. Gardisti boli rozpajedení. Každý mal na klobúku alebo čiapke veľkú kokardu ako dlaň.

„Gardy z Bystrice,“ šepol hostinský Drobeckému. „Samá žobrač! Nemajú ani košútok.“

Furmanom sa ťažilo dúrnuť. Museli by priahať, klásť uzdy, zhŕňať rozhádzaný krm. A keby pre koho! Pozerali opovržlivo, oni sporiadaní, na mestskú chasu, hádam nie z najprednejších domov.

Zišiel spredo dverí do pajty.

„Čo je to, chlapi?“ okríkol svojich. „Naskutku priahať! Robiť miesto pánom!“

Jeho mocný, zvučný hlas uviedol hneď poriadok. Furmani slúchli, hoci bohovali pod nosom. Nebyť jeho, boli by sa pobili. Neboja sa pík a kôs; majú ich i oni doma. Tu majú lievče a bilnice. Priahali nie veľmi chytro, ale ani gardisti ich neokrikovali. Ktovie, kto bude ten s káčerovým pierkom. Vie nakričať a im dal veľkú úctu: nadal im do pánov.

Vozy sa postavili na cestu do tône, pod domy. Prichodilo zasa odpínať pobočky, robiť celú robotu znova obratným poriadkom.

„Trhani akýsi, strela im do matere!“ odhundrávali si, aby im robota šla lepšie od ruky.

Tu zas pricválal na fakovi chlapisko ani dub. Fako bol mocný, široký v ľadviech. Chvost mu uviazali do uzla, hoci by sa zišiel na muchy; na ceste niet blata, aby sa zablatil. Chlap je červený, oholený, ale sa mu černejú fúzy pod nosom. Bol oblečený veľmi dobre, hoci nie nádherne. Pri sáre mu celembala okrasa z kosti na mosadznej retiazke. Také bývajú na mäsiarskych nožoch, ako bude hádam i jeho za sárou. Mal čákov s uhorským címerom s veľkou kokardou na boku. Cez široké prsia bola preložená široká stuha v národných farbách. Jej mašľa sa mu pýšila na ľavom boku ani pestrý motýľ.

Hodil okom po vozoch. Drobeckému odpovedal na pozdrav dosť vľúdne, zdvihnúc prst k čákovu. Gardistov okríkol:

„Čo takého?“

Hlásili mu poslušne, že očistili pajtu. Poobzeral sa v nej, kývol hlavou a zasa letel dolu dedinou.

Furmani pozerali za ním, za tučným koňom s uzlom na chvoste, ako ometá širokým zadkom. Pozreli starostlivo na gazdu, ako stál pri nich, či nevezme čert niektorý súdok. On stisol plecia a riekol:

„Hja, dietky, vojna je taká“!

Neprešlo mnoho času, keď sa ukázal hodný rad vozov. Pred nimi sa niesol hrdo ten so stužkou cez prsia. Furmani vytriešťali oči na malé, sedliacke mršiny, ani mačky; na vozy, nie veru furmanské, ale obyčajné drabinovčeky s košinkou i bez nej. Boli i hnojničiaky o doskách s deravou košinkou.

Vo vozoch sedeli, v každom po dvoch väzňoch a proti nim po dvoch gardistoch. V ostatnom sedel iba jeden väzeň a gardista, ale zato bol chlapina ani hora. Mal tiež mušky ako iní a bolo mu vidno i putká na nohách. Vykrivoval divne tvár, lamentoval. Za jeho sediskom boli hune, koberce, kapsy, batôžky. Iste batožina tejto výpravy.

Medzi väzňami boli dvaja-traja katolícki farári, oblečení v reverende, ostatní všetko svetskí; medzi nimi remeselníci a mešťania ako ten, čo toľme nariekal. Drobecký sa díval zarazený na divný výjav. Prvý furman, Ondrej Hlavčo, vyvaľoval oči a strhol čiapku. Drobecký ho mimovoľne nasledoval a sňal klobúk. Jeden zo svetských, oholený, iba čo na boku mal bradu gaštanovej farby temer do pol líca, im kývol hlavou.

„Náš pán farár,“ riekol ticho Drobeckému. „Pri ňom veľkomožný zo Sychravy. Ach tisíc hrmených, okovaných, čože robili, koťuhy, že ho dali!“ hrešil na dedinčanov.

Pošuškávalo sa po meste, že ho prídu zlapať. Chlapi v dedine sa strojili, že sa zhŕknu do fary s kosami a sekerami a že ho nedajú. A hľa, prišli nebodaj nočnou hodinou a odviedli ho, ako nik nevedel. Chytil bičisko za tenší koniec do ruky a stiahol obrvy; tmavosivé oči mu zasvietili.

Drobecký mu položil ruku na rameno.

„Ondrej, rozum. Vidíte pušky, narobíte zle!“

Furman zaklial a stisol zuby. Proti každému väzňovi sedel gardista s puškou medzi kolenami.

Farár s bočnou bradou tiež zbadal pohyb a stisnuté päste; pozrel naň vážne a pokrútil hlavou, aby dal pokoj. Na jeho chudorľavej tvári s vpadnutými trochu lícami nebolo strachu, ani nepokoja. Zhováral sa pokojne s katolíckym farárom zo Sychravy. Boli hádam vrstovníci, lenže tento bol zdravý, mocný, plecitý človek, ohorenej tváre. Pozeral hrdo a či skôr s opovržením, čo sa robí okolo nich.

Drobeckého najedovalo také zachádzanie so vzdelanými ľuďmi, ktorí neurobili nikomu nič. I v tom videl zlomyseľnosť a či výsmech, že ich viedli v pároch, katolíckeho s evanjelickým. Vidno, chcú ich zľahčiť pred luzou.

Drobecký bol tichý Slovák, odoberal Štúrove Noviny a všetko, čo vychádzalo slovenského, ale držal sa v ústraní pre brata Edmunda, juris asesora. Nechcel, aby nevinný vyhorel pre neho. Ale čo tu videl, predsa mu bolo priveľa. Maďari teda, sotva sa im podarilo oslobodiť sa ako-tak od Windischgrätza,^[23] dali sa na násilie proti Slovákom. ,Vlasť obraňujúce zveriteľstvo‘ nemalo vo vážnych časoch pilnejšej roboty, ako vyslať na Horniaky znova Ludvika Beniczkého a dal lapať osvedčených Slovákov. Sotva prišiel do Zvolena, dal rozkaz stoličným vrchnostiam poslať mu všetkých, o ktorých sa vedelo, že držali s Hurbanom, keď tiahol ich krajom tej zimy. Stoličné vrchnosti vyplnili rozkaz a posielajú chytených komisárovi.