E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Klbká

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Michal Belička, Lucia Trnková, Marcela Kmeťová, Roman Sány, Andrea Lesňáková, Janka Danihlíková, Dorota Feketeová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 172 čitateľov



  • 1
  • 2
  • 3
  • . . .  spolu 10 kapitol
  • Zmenšiť
 

1

Jozef Drobecký urobil, ako si bol zaumienil. Vrátiac sa zo Zrnovca, odbavil doma čo súrnejšie veci a na druhý deň zavčas rána poberal sa už do Bystrice.

Nenáhlil sa tak pre Hutyánszkeho a majer, ako pre iné, celkom iné veci. Začal sa znepokojovať o zajatých. Čím sa väčšmi blížil k Šturcu, tým väčšmi rástli starosti, ani ťažké mrákavy v sparný letný deň.

Zajatých mal jednostaj na očiach, ako ich bol videl vtedy pod Šturcom, poputnaných v pároch, na rozheganých drabinovčekoch a hnojničiakoch. Trápil sa, či ich nepotkalo niečo v Bystrici. Ešte dobre, že si Hlavčo vypožičal u Chudých ľahký vozík; na ňom ubúda cesty inakšie, ako na vážnom furmanskom voze. Ani na Marienku nemohol myslieť, ako by si bol žiadal; znepokojujúca prítomnosť zastierala čiernymi tôňami svetlý jas očú, belasých ako nebo o poludní.

Keď vtiahol do mesta, odložil na stranu pokonávanie, pre ktoré vlastne prišiel. Len čo sa ogabal, pobral sa na ulicu bez cieľa. Na námestí bolo veľmi živo; ľudí sa hmýrilo ani o veľkom trhu niekedy pred Vianocami, iba že netrhovali, ale sa tmolili sem-tam bez roboty. Na prostriedku okolo sochy je prázdno, nieto šiatrov, ani vozov; šiatre sú len dva či tri s chlebom a s koláčikmi, s onajskami, ale omnoho menšími, ako bývali v pokojné časy. Tento veľký ruch ho zarážal; minulý raz, ak ho i bolo, nevšímal si ho, ako dnes. Vtedy sa mu motali v hlave samé kupecké výpočty, kdežto dnešné starosti tisnú ho priamo do krútňavy politického kvasenia. Vidí, že z ľudí ak desiaty-pätnásty bude z mesta, ostatní sa dohrnuli z bližšieho-ďalšieho okolia. Doviedol alebo dohnal ich záujem o verejné veci.

Obrátil sa najprv k domu bohatého kupca, s ktorým má známosť, odberajúc od neho tovar. Je úslužný a priateľský. Hoci je nie Slovák, poslúži mu iste, ak bude môcť. Do politických prúdov sa nedal strhnúť; stráni sa najmä výstredných, ktorí privolávajú — myslel si — ďalšie nepokoje a otrasy na krajinu, nechcejúc sa spratať do kože, ako sa ukázalo len nedávno pri uzneseniach kyptavého snemu v Debrecíne.

Sklep bol zatvorený; kupec bol v zadnej izbičke, lepiac betlehem s ovcami a pastiermi zo stružlín, machu a črtenia. Vyskočil, keď zazrel Drobeckého. Zaradoval sa mu, ako dobrému známemu, hoci vedel, že z veľkých kúp nebude dnes nič. Ani by ho nemal čím obslúžiť, keby i chcel.

„Nemáme inej roboty, tak sa zabávam. Robím betlehem deťom na Vianoce. Len nevedieť, či budú pokojnejšie od tohoročných.“ Hneď preskočil na ožihavé starosti. „Odrezaní sme od sveta, doskami zabili náš neveľký svet. ,Honi‘[1] je zvučné, vábivé heslo v ústach grófa Kazimíra Batthyányiho[2] a jeho veľkopanskej družiny, ale v skutočnosti je bez obsahu. Nenadeje naše prázdne sklady novým tovarom, keď výroby nieto.“

Odviedol ho do sklepu, temer prázdneho, s pustými policami a priečinkami. Prázdnotu nemohli zatušiť motyky, čakany a rýle v jednom kúte, bedny so starou slamou, rozostavené sem a tam, a ani hoblíky, nebožiece a dláta v radoch na policiach. Tu čakajú riadiky pokojných remesiel rozumnejšie, lepšie časy. Sklad pri sklepe bol zaprataný dreveným nádobím, putňami, dbankami, kaďami, diežami.

„Tu máte, čo môžeme vyrábať,“ usmieval sa. „To je náš ,honi‘ priemysel. Medené hámre sú prázdne, odkedy prešlo popri nich vojsko Görgeyho. S ním zmizli z našich strán drahé i menej drahé kovy. Čo tu vidíte, skupujem na trhu a dávam do skladu, aby nezíval úplnou prázdnotou. Ešte dobre, že ľud majstruje čo-to: netratí úfnosti ani v takéto časy a nebojí sa peňazí.“

Usmieval sa dosť spokojne nad touto biedou, v očiach sa mihala ukrytá radosť.

Drobecký mu vyjavil, že neprišiel po tovar, na čo mu kupec ukázal škodoradostne svoje bohatstvá, ktorými by mu mohol poslúžiť na tento čas. Drobecký sa dovtípil, že za touto biedou sa skrýva kupecký dômysel. Iste odpratal čo cennejší tovar do dobrých úkrytov, aby ho nemusel rozmrhať za mrcha peniaze. Drevený a iný tovar kupuje, nebodaj, len aby sa sprostil nespoľahlivých košútok.

„Kým idú tieto peniaze,“ riekol mu Drobecký, žmurkajúc, „na iný tovar sa ťažko zmôžeme. Predošle som doviezol z Bystrice peria a vína.“

„Peria by i ja kúpil, len by ho bolo. Vína nie. Vyňuchali by ho krčmári. Musel by ho predať za — hm, dobré peniaze. Radšej kúpim čokoľvek, čo sa zíde i potom.“

Drobecký sa mu zveril, po čo vlastne prišiel. Kupec sa veľmi zachmúril, začal sa škrabať popod kučery, už hodne sivkasté, ako sa vlnili okolo uší.

„Ľutujem, ľutujem,“ krútil hlavou. „Nemôžem poslúžiť, čo by ako chcel. Tie kruhy sú neprístupné, aspoň nám, kupcom, hoci sme domáci. Páni, ktorí rozkazovali donedávna, neznamenajú nič. Utiahli sa a či sú odstrčení do kúta. Miesto nich sa rozhadzujú nové, neznáme veličiny z cudzích krajov. Ak sa i udržal podajeden z predošlých, je zastrašený dnešnými dejmi; bál by sa zasiahnuť do veci, aby ho neokríkli, že je nespoľahlivý. Osobnosti, ktoré dnes rozhodujú,“ dodal už temer pošepky, „dali sa obstúpiť krikľúňmi, o ktorých nevedieť, skadiaľ prišli.“ Trochu rozmýšľal, váhal, naostatok sa predsa len osmelil doložiť, čo sprvu chcel radšej zadržať pre seba. „Zle sa žije v toľkom špehúnstve a podlizačstve. Najväčšmi sa okolo dnešných veľkomožných obšmietajú kupci,“ žmurkol naň jedným okom a ukázal k uchu, „ktorí tu nosili skrútené rúročky z vlasov a nejedia mäsa, ak ho neodobril šachter.“[3]

Spomenul mu i niektoré mená, ak by sa chcel na nich obrátiť, pravda, prichodilo by mastiť kolesá.

Drobecký si i poznačil mená a odišiel. Vybral sa k známejším Slovákom, z ktorých poznal niektorých i osobne. Ani jedného nebolo doma. U dvoch či troch dostal sa i do bytu, ale v ňom našiel iba ženy a deti, ustarostené a uplakané. Tak zvedel, že čo bolo otvorených Slovákov, muselo utiecť z domu; kto nestihol utiecť, je dnes zajatý. Okolité dediny tiež očistili zo Slovákov; ostal v nich iba nevedomý, zastrašený ľud. Radili mu, aby sa ani neustával. Čo hľadá, nenájde v Bystrici.

Tak sa pobral hľadať Hutyánszkeho.

Bolo temer poludnie, najpríhodnejší čas zastihnúť ho doma a nebyť na obtiaž. Nerád by ho znechutiť, ak má nerád návštevy.

Musel ísť až za bránu. Hutyánszky mu udal, že tam býva, v tichom dome, pri veľmi dobre známych. Za bránou Drobecký nenašiel domu, aby mohol hostiť takého pána, ako Hutyánszky. Zazrel veľkú krčmu s pajtou pri ceste, za stavbami sady a záhrady. Váhal, na koho sa obrátiť. Na krčme videl otvorené dvere, v prednej dosť hodne ľudí za stolmi; od nich doliehala vrava až na cestu.

Vošiel do veľkej. Za šramkami sa obhadzoval krčmár, ktorému sa hustá brada už dosť dobre šedivie okolo uší. Živé, jastrivé oči blysli oproti hosťovi.

„Hľadám pána Hutyánszkeho Gábora, je kapitán gardy. Povedal mi, že býva za bránou, ale neviem, v ktorom dome.“

„Veľkomožná milosť pán Hutyánszky Gábor je u mňa na kvartieli,“ riekol veľmi hrdo, hodiac brčkavú hlavu nazad. Vytrčil ruku, na nej sa vystreli tri prsty akosi veľmi, až boli prehnuté; ukázali mu ísť naokolo ku dverciam od šramiek. „Pustím ich tadiaľto, cez bočnú sa neoddá.“

Bočná musela byť tiež plná, z nej doliehala vrava a štrnganie pohármi.

Prišiel za šramky, musel sa prevliecť opatrne, aby nepoprevŕhal krpky a veľké fľašiská, ktorých bol hodný rad popri stene. Krčmár mu otvoril dvere chodby, poklonil sa a riekol:

„Len rovno do pitvora, v pitvore do prvých dverí napravo.“

Drobecký sa dostal do pitvora. Hutyánszky chválil pokoj a tichosť hospody. Veru pekná tichosť! Vie prifarbiť, vie, keď chce ukazovať panstvo. Chichotal sa v sebe nad pokojom a klopal na prvé dvere vpravo. Nebolo odpovede, iba čo počuť akési šuchoty a strkanie stoličiek. Naveľa sa ozvalo „Voľno!“ hrubým, trhaným hlasom.

Zaradoval sa, poznal hlas Hutyánszkeho. Naradovaný otváral dvere, akoby mal vletieť k najväčšiemu priateľovi. A skutočne Hutyánszky skočil živo proti nemu, s vystretými rukami, i oči mu boli jasné, iskrili sa. Krok nemá taký odmeraný, ako pod Šturcom, vošlo doň čosi pružnosti. Pravda, vtedy len čo bol zišiel z koňa po dosť dlhej ceste, kým tu vstal, ako vidno, od dobrého obeda. Na stole je ešte tanier s kôstkami najskôr mládky; v mláčke omáčky sa váľajú dve-tri hádzané halušôčky. Keď mal ruky slobodné, Hutyánszky si začal vyhládzať fúziská, iste omastené dobrou omáčkou. Zapíjal si obed vínom, ktorého tiež bolo čosi ubudlo z pintovky.[4]

„Nuž prišli, Drobecký?“

Pozeral mu veľmi natešený do očú, stískal mu ruku znova.

„Zadržal som slovo,“ pohodil hrdo hosť.

„Pekne od nich!“ Tľapol ho ťažkavou pačkou po pleci, že sa mu prišlo uhnúť. „I ja som v slove. Škoda, že prišli post festum.“[5]

Ukázal na stôl s prázdnym tanierom, ktorému sa už nebolo čo úfať.

„Škoda!“ prisvedčil Drobecký; nevedieť, či naozaj, či zo zdvorilosti. „Nemohol som prvej, len pred chvíľou čo sme sa doredikali.“

Nebola síce živá pravda, čo povedal, ale si myslel, že sa pri tejto veci skôr sprace nepravda, ako pravda.

Bol trochu zmútený pred vodcom gardistov. Našiel pri ňom veľké premeny, ledva sa mu mohol priznať. Bolo v ňom veľa spokojnosti, až sa črpkala z neho. Fúzy sa mu ježili, ale od radosti, v očiach preskakovali iskry sťa bublinky, čo sa sypú na sivý povrch šťavice. Okrem veľkej radosti videl neďaleko neho stvorenie, na ktorom by bol iste nechal úlipné oči, nech ich stvorenie neodhrnie od seba znevaživým pozorom, že nestojí o takých šantovných hostí. Stvorenie stálo opreté o stôl pri stoličke, na ktorej sa sedelo Hutyánszkemu ani na tróne, kým oberal kôstky. Bielymi rúčkami s jamkami na stavcoch naprávala si vlasy, ako ich naprávajú ženy, keď nevedia zmyslieť rukám pilnejšej roboty. Rukám je v niektorých príhodách života nie najlepšie, akoby boli zbytočné, ba priamo akoby zavadzali. Pod nepokojnými prstami sa ulihujú mäkké vlny vlasov, ktorých žúžoľ hádže belasé odblesky. Žltkavé, jemné šaty s belasými zvončekmi stlali sa ladne po bujnej postave; iba rukávom akoby bolo ťažko držať v sebe živú náplň, vyhládzajúc sa a priľahnúc veľmi okázale k okrúhlostiam sviežeho ramena.

Drobecký vytriešťal lakomé okále. Prišla mu v najväčšej tvŕdzi i Marienka na um. Koľko bude treba, chudinke, pojesť šošovice, kým sa bude môcť postaviť tejto bujnej kráse, ak je pravda, že od šošovice sa dievky poprávajú a peknejú. Marienka bude nebodaj staršia, ale žiaľ, tejto tu bola by len tônička, hoci úhľadná a jasná, ale jednako len tônička. Trafilo sa mu potknúť niekoľko ráz o jej oči, ale zakaždým ho vysadila predo dvere; boli tmavé, ako letná tichá noc, v ktorú cvrčky veľmi vyhúdajú, hviezdy padajú, nič sa nehýbe, všetko drieme, ba i rosa oneskoruje sa kdesi po vŕškoch. Ale by sa bol zabožil, že v tejto tmavej noci horia jasné večernice, vyblkujú a hasnú. Pozrieť do nich až ta, kde sa končí tá hĺbka, padol by iste na zázračné polia, po ktorých by vďačne lámal kolesá i múdry, hľadajúci kameň múdrosti.

Okolo sukne, ktorú nedrží obruč, robiac z nej prázdnu dutinu, ale nakrochmálené biele spodné, prechádzal sa nečujnými ťahavými krokmi biely máčik. I on je tučný, bujný. Srsť sa leskne na ňom, ale najväčšmi na jednom uchu a na samom končeku chvosta. Na tých dvoch miestach bola škvrna taká čierna, ako vlasy tej, okolo ktorej sa máčik obšmieta. Chrbát sa prehybuje a ustiera ani had, najmä keď sa otiera bokom. Vtedy vyvráti hlavu dohora, zahudie zhlboka i prižmúri i tak už prižmúrené oči. Ale zavše prestane húsť znezrady, načúvajúc hádam tajomnému šuchotu sukní. Vtedy sa chvost vystrie, hýbe sa iba samým končekom s čiernou kystkou z boka na bok, ani čo by mal v sebe samostatný, oddelený život. Z takých dúm ho vytrhol hrubý hlas Hutyánszkeho. Bol hrubý, ale dnes veľmi poddajný, ťahal sa hladko ani hrubá dratva, keď ju navoštia dokonale.

„Pôjdeme na stoličný súd. Elek báči[6] tú vec zariadi brevi manu.[7] Bol som na patvarii pekných pár rôčikov, ale môžem povedať, i dnes by sa stratil v tých kľukatých chodbách, kadiaľ musí prejsť taký predaj-kúpa. Elek báči, rodený prísediaci, je v nich ako doma.“

Jednačka nebola dlhá. Stvorenie sa hádam i divilo toľkej krátkosti, privyknuté na dlhé, nesnadné jednačky jej otca. Pravda, netušilo, že Drobecký sám nevie, čo kupuje, a Hutyánszky máločo viac vie, čo predáva. Bol niekoľko ráz na majeri strýka Miháta, ale len na zajace. Zacenil len tak z brucha, majúc na zreteli, aby vystalo na okrúhlu sumičku, ktorá by sa mu teraz veľmi zišla. Drobecký zasa prikryl, aby sa sprostil čím skôr mrcha peňazí.

Vybrali sa k báčimu Elekovi dvoma vrzmi, lebo do pitvora vyšiel Drobecký sám. Vyprevadilo ho stvorenie, za ním zas máčik. Sám hosť by sa bol sotva vynašiel v ceste. Na izbe bolo veľa dverí, až päť, z nich dvoje ku strane pitvora, na protivnú stranu dvoje, najskôr do vnútorných izieb. Piate vychodili na akýsi dvor; pri nich boli dva obloky. Na pitvornej strane boli dvere do bočnej. Od nich doliehala vrava i štrnganie; zavše sa chytil spievať niektorý hlas, ale už nemohol podletieť vysoko.

V pitvore mu ukázala dvere na podstenu, aby sa nemusel prevŕhať dlhou chodbou a šenkovňou. Uklonil sa jej na rozlúčku; chcel pozrieť do letnej noci, ale nevidel nič, len veľký uzol čiernych vlasov v tyle a okolo neho schlpené brčky. Máčik, ako postála, zhúdol veľmi tuho, otierajúc sa okolo nej.

Stál predo dvermi na podstene, čakajúc Hutyánszkeho. Mal si pripásať šabľu, i tuším prihladiť vlasy. Za ten čas mohol Drobecký pozerať do pajty, v ktorej bol jeden voz s deravými košinami, na ňom všakové haraburdie. Malé, sedliacke mršiny driemali s opustenou gambou nad močarným senom, ktoré by mohlo byť i slama. V kúte medzi pajtou a cieňou sú poopierané oštepy, ba i kosy; nie sú napravené do kosby na kosisku, ale na dlhých drúkoch vystreté dorovna, klať a riediť rady nepriateľa.

Veru tak! Rozheganý voz má naložený kotlík, hádam i iný riad a potom hune, koberce a kapsy. Hádam ten istý, alebo jeho blíženec, z ktorého sa zredikal Úložitý pod Šturcom. Pravdaže, veď i ľudia vo veľkej okolo stolov sú gardisti: pamätá sa, škrečal medzi nimi i šťúply krajčír. V bočnej budú iste hodnostári, s nimi i ozorný pobočník. Krčmár mal pravdu. Hutyánzsky má u neho hlavný stan s vojskom a dôstojníckym sborom.

Načakal sa dosť, kým ho zazrel ako ožiareného prebohatou svetlosťou. Tvár akoby blčala. Ponáhľal sa veľmi, nemal sa kedy uriadiť; až teraz vyhládza fúziská, ktorým sa pomiatli radky.

Eleka báčiho nehľadali v úrade, ale na byte. Práve odfukoval po obede.

„Mám ťa ako syna, Gabriš, ale neviem, či pôjde brevi manu. Dnes je všetko čím hore, tým dolu. Veľká radosť, deti, cifrovaná! Na stoličný dom pritrielila štafeta, hrad Budín je náš, deti! Krajina je naša!“

Hutyánszky podskočil, čapil dlane dovedna. To je súca novina! Čakala sa, čakala; naostatok prišla, oj, prišla: jasná koruna na veľké víťazstvá národného vojska.

„Toto je najkrajší deň môjho života. Najkrajší!“ zvolal Hutyánszky hlasom, že drnčali tably na oblokoch. „Keby nikdy, nikdy nezapadol!“

Elek báči mu prisvedčil.

„Máš sa čo radovať, máš. Dobre si sa pričinil, aby svitol milej, drahej vlasti.“

„Najkrajší zo všetkých!“ roztruboval Hutyánszky, neposlúchajúc báčiho.

Drobecký, počujúc ho trúbiť, prežúval závisť. Najkrajší deň života: veľké slovo! Svitne iba raz v živote, i to nevedieť, či každému. Mnohý veru darmo ho čaká. V čom mu je ozaj najkrajší? Vo víťazstve, ktoré predsa malo prikvitnúť ostatným ohnivom predošlých? Bez neho by boli vyzneli doterajšie nahlucho. Drobecký mal cit, že sa boje neskončia týmto víťazstvom; tušil, ten istý cit hýbe sa kdesi i v hlbinách duše Hutyánszkeho. Prečo teda najkrajší deň, koruna predošlých i budúcich?

„Najlepšie bude, Gabriš, keď ste sa pojednali, vyviezť sa do Rudľovej. Zabavte sa, obzrite si majer, vypite oldomáš na mieste. Keď sa vrátite, nájdete spisy hotové.“

„Éljen, Elek báči!“ tľapkal ho po chrbte, až dunelo. „Vybehneme na dva dni. Tebe donesieme kus šunky. Majú visieť kdesi dve či tri na pánte.“

Šuchali si ruky, tľapkali jeden druhého po pleci. Hutyánszky šiel dolu schodmi ako pierko, štrngajúc šabľou a ostrohami. Zíduc do brány, mal skomponovanú traktu,[8] ktorú vytresne kramárovi.

Ale čo si predkladal, nemalo trvácnosti. Podrobnosti trakty rozpŕchli sa ani páper púpavový, keď fúkne vetrík na bielu hlávočku. „Budín-Budín,“ húdlo mu v ušiach. Ulicou sa hrnú hŕby natešených ľudí. Nad mestom zvučí hlahol všetkých bystrických zvonov. Spoza mesta zas dolieha durkot z diel a či mažiarov.

„Drobecký! Pôjdeme ozaj do tej Rudľovej?“ pýtal sa ho v obavách, či ho nechytí za slovo.

„Ja ďakujem, Hutyánszky. Nemôžem, nemám kedy,“ odpovedal mu. „Mám mnoho roboty,“ začal farbiť. Robota ako robota, bol iba znepokojený, nemohol si nájsť miesta. Nepokoj sa v ňom rozmohol ešte väčšmi od tohto veľkého ruchu. Žravý nepokoj mu vyniesol na jazyk slová, ktoré dosiaľ nemohol vypustiť z úst. „Ani mi nepovedali, kde sú ich zajatí.“

„Na stoličnom dome,“ odpovedal mu.

„Ostanú tam dlho?“

Hutyánszky sa zachmúril. Jas najkrajšieho dňa, akoby bol zapadol za Urpín. Stisol plecia viac ráz, rukami skrútil tri-štyri razy sem-tam na znak, že nevie.

„Neviem nič — nespytujú sa ma!“ Vialo z neho chladom a či nechuťou? Drobecký ho počúval sklamaný. Predpokladal v ňom keď nie priazeň, ale aspoň istý súcit k väzňom. Menilo sa mu, že pod Šturcom ozvalo sa v jeho hrubom hlase niečo mäkkého. A tu odrazu chlad, nechce počuť o ničom. Zatvrdilo mu srdce víťazstvo pri Budíne? Dá zas uzdu nenávisti k slabým, lebo mu pribudlo moci? „Nik nevie nič!“ doložil naostatok, ako na vysvetlenie.

„Čo myslia oni?“ naliehal Drobecký, mysliac, že mu hádam predsa len krivdil. „Stane sa im niečo?“

„Dobre s nimi nebude. Neukazuje sa dobre, nie!“ riekol surovo. Trochu váhal, ale naostatok jednako sa len rozknísal. „Odsúdení sú, najskôr na šibenicu. Farárov možno omilostia na prach a olovo.“

Drobecký zdúpnel, kolená sa mu podlamovali. Musel sa chytiť Hutyánszkeho, ináč by bol hádam z nôh spadol.

„Odsúdení — odsúdení!“ rozliehali sa mu v ušiach škrekľavé hlasy. Bystrické zvony hučali divou harmóniou: „Odsúdení — odsúdení!“



[1] honi (maď.) — domáci

[2] gróf Kazimír Batthyányi — Kazimír Batthyányi (1807 — 1854), maďarský politik, vládny komisár maďarskej revolučnej vlády (1848) a minister zahraničných vecí (1849). Umrel v emigrácii v Paríži.

[3] šachter (z hebr.) — mäsiar, ktorý podľa židovského rítu zabíjal zvieratá

[4] pintovka — nádoba na jednu pintu tekutiny (1,416 l, čiže dve holby)

[5] post festum (lat.) — po slávnosti, neskoro

[6] Elek báči (maď.) — strýko Elek

[7] brevi manu (lat.) — krátko, bez zdĺhavých formálností

[8] trakta (z lat.) — hostina




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.