Zlatý fond > Diela > Pred pekný domec. (Neúplný koncept)


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Pred pekný domec. (Neúplný koncept)

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Ján Gula, Michal Belička, Petra Pohrebovičová, Anna Cisariková, Dagmara Majdúchová, Martin Ivanecký, Peter Kašper, Roman Sány, Andrea Lesňáková, Janka Danihlíková, Dorota Feketeová, Vladimír Fedák, Viera Ecetiová, Zuzana Babjaková, Miroslava Školníková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 122 čitateľov


 

1

Pred pekný domec, murovaný z kameňa, biely ani labuť, s tmavými obločnými rámikmi, zastal dobre okutý furmanský voz pod plachtou s kreptúchom na lievči a s putňou celembajúcou na drabine. Mocné kone sa dali hneď nazad trochu, aby im pobočky dali pokoj ošajbaným chomútom o dvoch mosadzných rožkoch tamhore, kde prechodia liace. Furman stal na oje a skočil na cestu zo svojho sediska, visiaceho pred prvou košinou, zbitého z oblúkovitých doštičiek, aby malo priehlbinu, v ktorej by sa lepšie sedelo. Zadupkal po zemi, že sa spod krpcov zdvihli obláčky prachu a nazrel hneď otvorom medzi prvou a druhou košinou do voza.

„Vari spia, pán Drobecký, že sa nehýbu?“ zasmial sa, pričom mu zapekačka medzi zubami podskočila dva-tri razy hore-dolu; nedávno oholená tvár, prihorená od slnca nabrala vrások od úst k uchu, že nebola taká dlhá ako obyčajne. Tmavosivé oči pozerali s výsmechom na postavu tamdnu v kepeňoch.

„A kdeže sme, Ondrej?“ ozval sa zvučný, mäkký hlas. Kepene sa zošmykli nazad, postava sa vystrela, hodila sa trochu nazad, ruky sa podvihli nad hlavu: a prišlo chutné zívnutie a hlboký vzdych. „Driemem od Mložinej, Ondrej. Dobre sa sedí u vás.“ Sedisko bolo ozaj pohodlné. Vrecia najskôr so zbožím poukladali tak, že vystalo sedisko s operadlom nazad i s podstavcom pod nohy. „Ľúto sa hýbať.“

„Nebude toľme ľúto hádam!“ riekol veľmi vážne, zahŕňajúc dlhé gaštanové vlasy za ucho. Miestami boli popolavé od prachu. I prám na čiapke z čierneho barančeka osivel pruhovite. „Driemoty im prejdú u Úložitých.“

„Tak sme v Zrnovci, Ondrej! No — bolo hneď povedať. Ja že ideme kŕmiť dakde v Opatovciach.“ Mladý vysoký chlap skočil na nohy. Hlava mu buchla o oblúk, na ktorom leží plachta. Chytil sa rukami za drabinu, vyšmaril sa zručne, že skočil na rovné nohy k Ondrejovi.

Stáli proti sebe, oba vysokí. Jozef Drobecký štíhly, hybký s čiernou mäkkou briadkou a fúzami, na bielej, skoro pribielej tvári. Tmavé oči hľadeli veľmi úprimne. Ondrej Hlavčo bol vysoký, urastený, trochu kostnatý. Líca na podlhovastej tvári akoby boli vpadli. Nad kútikmi úst urobili sa ako hrbole, možno ich tvorí samá koža, obrábaná britvou, hádam nie vždy veľmi ostrou. Mal biely kožuštek bez rukávov, vysoký opasok so šajbami a remenci napredku a biele nohavice so zelenými šnúrami. Na pleciach mal bielu širicu až skoro po päty, z prehodeného goliera viseli podlhovasté brmbolce, ktoré mali byť strapcami, ale vo valche sa zbehli a zhrubli.

„A nebudete náhliť, Ondrej?“ zaliečal sa mu Drobecký. I hlavu nachýlil trochu, aby prosba mala väčší účinok. „Viete, čo sme sľúbili?“

Poškrabal sa za uchom, myknúc čiapku, že kystka na dienku pozerala kdesi k zorám, ktoré sa zapálili za Prosečnou, spoza jej pleca rozšírili skvelý závoj, hodiac ohne na jej holé braliská nad horou. „Bude chvíľa,“ riekol a doložil: „Sľúbiť sa sľúbi. Ale bezo mňa by sa tu zaobišlo: ja tak myslím. Biele osoby za mnou nelipnú, iba ak by ma spomenula stará, kde lámem krky, že neprídem. Budem mať s ňou ošklivosť.“

„Nebojte sa, Ondrej. Dáme jej šatku so žltými kvetmi. Poviete, že ste jej kúpili a Zuzke belasú stužku do vrkoča, atlasovú s ružičkami. Uvidíte, ako sa zaradujú.“

Hlavčo sa uškeril, zapekačka sa zahojdala. Oči mu zaiskrili dobrou vôľou. „Žene ľahko zapchať ústa, keď rapoce, len jej daj dačo, ako neprimeriavajúc suku, keď naskakuje, len jej hoď drobec, nech sa má s čím naťahovať.“

„Ej, Ondrej, Ondrej, majster ste vy!“ Pokrútil hlavou a bral sa do vyparádeného domu. Čisté obloky ani čo by blčali od zôr, ktoré sa odrážali od nich. Biele záclonky s čipkastými krajmi smiali sa ružovým nádychom. Jozef Drobecký akoby sa zeme netýkal. Bolo mu voľne a veselo. Nevedel sa dočkať otvoriť dvere pri bráne pod dáškom.

Ondrej Hlavčo sňal kreptúch, kŕmiť kone a dosť ľahko i odpočinúť. Z prehovárania zatváral, že Drobecký sa bude chcieť zabaviť v Zrnovci. Všetko vychodí na to, že celá táto cesta do Spiša nebola pre fúričku spišského hrachu: bol by ho doviezol furman od kupca zo Soboty tak bez gazdu ako pri ňom, ale že mala pred očima zastávku v Zrnovci ta idúc i nazad. Táto nazad bude hádam dlhšia a nebodaj vykvitnú z nej pytačky. On ich dávno šípil, že budú, ešte pred dvoma rokmi pod Šturcom, keď to tam boli kŕmili. Nechže budú. Čo komu súdené, to ho neujde. Ale Katrena bude šomrať. Liatina je doma, kým on chodí s mladými kupci po záletoch a mala už byť dávno v Bielsku. Faktor najskôr nepovie nič, ale bude predsa pozerať zboku na sporého Hlavču, bárs jeho pejky nie sú také sporé ako strhané mršiny iných kamarátov. Cestu do Spiša si dovolil medzi cestami od Lietovej do Bielska, ako výlet na zábavu z každodennej suchopárnej roboty. I koňom padlo dobre vidieť už raz iný kraj, s vysokými vrchmi pod snehom ako merať cestu, známu už do zunovania.

Rozväzoval vrece so sečkou, ktoré slúžilo za podnož kupcovi, keď vyšla zo dvora dievčina štíhla ani jedlica, biela ako ľalia.

„My zasa len tuná,“ poškrabal sa za uchom, keď sa zvítali. „Jeleň chodí sem a tam celý deň a celú noc, ale nad ránom príde sa len napiť čo ako. I my schodili pekný kúsok sveta, ale nikde tak ako v Zrnovci. Porobili nám najskôr tuná.“ Držal zapekačku v hrsti, prestupoval z nohy na nohu a díval sa posmešne na ňu.

Jej jasné oči ani kúsok tohoto dnešného neba pozerali naň milo spod rovného temer obočia, takže oblúk by bol temer vystretý, keby z neho sa nespúšťal samý chvostík trochu nadol. Bolo akoby zdvihnuté, ani čo by od divu. Ale v očiach nebolo divu, len milota a radosť. Líca boli zapálené, iste od vzrušenia. Tmavé domáce šaty z tlačeniny so stebielkami traviny išli pekne do drieku, ktorý bol hybký a tenký. Na nežnej hrudi vlnila sa svetlá šatôčka so strapcami.

„Nuž nech porobili — tak vám treba,“ zazvonil mu jej hlások, v ktorom sa triaslo horúce vzrušenie. „Ale nebudete kŕmiť tuná. Prišiel by vás ešte Wegmeister[1] oštrofovať. Pocestným je predpis do pajty a kto je hosť do dvora, otvorím vám vráta.“

„Hovorím ja, že primrzneme,“ smial sa furman. „Tak ľahko sa nevypletieme. Ale nech už bude. Viem, že ich on poslal, zatvoriť ma do dvora.“ Chytil podsebného za uzdu, opísal kolo s celých vozom a spustil sa do dvora. Padlo mu čosi v dolinu. „Len aby ma dlho nedržali.“

„Počkáte si, počkáte!“ pohrozila mu. „Kone pekne do maštale, máte miesta. I sena je na šope.“

Chodila okolo neho. Len toľko, že mu nepomáhala vypriahať, šíry snímať.

„Majú sa okolo nás, majú. Vidím, dobre sa nám bude vodiť.“ Povrával furman a myslel si: „Počiatok je vždy takýto, samý med; odúchajú, kde máš sadnúť a kedy-netedy vyjde najavo, že keď na zore svitá, na búrku sa večerí. I Katrena vedela blýskať zubami, i tľapnúť po pleci a teraz je vždy zamosúrená. Len čo povie na tú vychýrenú šatku!“

Vyšla z domových dverí vysoká žena pod šatkou. Mala háby z tmavej tlačeniny s hviezdičkami, ale jej nestáli tak pekne, ako dievčine. Sukňa akoby prevažovala na ľavú stranu; i v drieku bola čosi prihnutá. Istá vec, že čosi pohla. Stará Krúpková povedala, že hostec a Dora z Plevian, že úsad. Na úsad by prichodilo stavať dbanky, ale Krúpková prorokuje, že ak rozbúria krv dbankami, mohla by ju i zadusiť. Tak radšej prenesie bôľ, ako nič po nič badurkať krv. Položila ruky na bedrá a lupká naňho očima, okolo ktorých je celá sieť vrások.

„Var sa vyberajú na jarmok, dievča?“ spytuje sa jej vystrčiac hlavu napred, že idú dva záhyby ovisnutej kože z oboch strán hrdla k sánke. Medzi nimi trčí ohryzok akosi nespokojný. Chcel by jednostaj chodiť hore-dolu.

„Nejdeme na jarmok, ale domov,“ ozval sa furman. „Ale neviem kedy. Nechcú nás pustiť.“

„A kto ťa drží, parobok?“ Oči sa naň vyvalili rozhorčením, hlas tiež sa triasol, kým nevyskočil z koľají, kdesi dohora.

„Tuto mladá gazdiná,“ odpovedal jej vedúc kone za ohlávky.

„Mladá gazdiná! Čo sa ti mení? Mladej už nieto, nieto. Vyniesli ju pred časom. Ach, oči som si vyplakala…“

„Všade majú dáko navštívenie, všade,“ húta priväzujúc kone o žľab. „Nieto domu, aby v ňom čo-to nebolo. Iba my, ďakovať Bohu, nemáme sa čo žalovať. Iba čo tá Katrena kedy-tedy. Päť-šesť ráz cez deň.“ Ale nemal kedy rozvažovať. V žľabe našiel slepačie pero, ba i trusu. Začal vymetať, čistiť a jedovať sa na neopateru. Kdeže sa ti jeho pejko dotkne krmu zo žľabu, ktorý zaneklúdili sliepky.



[1] Wegmeister (z nem.) — cestár




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.