ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Šiel rovnou cestou do fary. Už je tu na tretí deň a ešte tam nebol. Nebol by šiel ani dnes, vedel, že ho obsypú vďakou, čím sa im preukázal a výčitkami, že neprišiel priamo k nim; ale teraz chcel ísť uspokojiť ich, ak by sa báli návštevy gárd.

Zočili ho chlapci, bežali proti nemu. Zaradovali sa mu veľmi. I ona bola naradovaná. Jej oči zažiarili. Volala hneď: „Apuško, apuško!“

Vyšiel starý Jonatán Zábor, prikrčený trochu, ale nie zlomený od rokov, hoc už dávno, dávno nesie sedem krížikov. Iba čo stenkol trochu ten chlp, ktorý mu visieva do čela i zapadol cele hustým sriemom, ako i celá hlava a obočie. Oči pozerajú ešte živo a veselo. Zasmiali sa mu, keď zvedel, koho má pred sebou.

„Len poďte, priateľ, poďte!“ riekol, trochu už natresnutým, trasľavým hlasom, i poťahoval ho za ruku. „Tu vás potrebujem veľmi, veľmi.“ Doviedol ho do prednej, v ktorej bolo päť — šesť žien a dakoľko detí. Ženy sedeli sem-tam, deti pri nich stáli, hádam neosmelené. Dať po vôli šantovnosti, nastal by vo fare poriadny štabarc s toľkou detvou. „Tu sú všetko naše,“ rozprával mu starý pán. „Pozrite, s kým som sa zhrýzal, kým som ich povydával jednu za druhou. Spotila sa mi štica!“ Stál trochu nachýlený v barchantovom krátkom kamizole, v širokých nohaviciach, ktoré dosť logali na tenkých stareckých stehnách i v dosť hrubých črieviciach. „Nahrýzol som sa s nimi, kým som ich vydal.“

Drobecký zahvízdal medzi zubmi. Nie blázon, vydať toľké dievky! Pozeral pomýlený; on pán a dievky vydal za sedliakov. Ako sa to stalo? Tu mu vysvetlila najstaršia, že boli vo fare v službe jedna za druhou a keď sa podučili, vydali sa.

„Učili nás i čítať a písať,“ priznala sa — „i iné veci. Ale im to nebolo toľké hryzovisko, lebo sme sa usilovali. A učiť im beztoho nebolo ťažko, lebo to bolo ich remeslo.“ Nevesta, keď mu odpovedala, vyjasnila sa jej tvár, z očí jej žiarila radosť, že ho vie prekárať.

„Takto mi domŕzajú, vidíte,“ žaloval sa mu a pokyvoval hlavou, zložiac ruky na prsiach. „Či vám uzná múdra Žoša, že ma dali v Čuhároch na zaslúžený odpočinok, ako rechtora? A vidíte, aký ma čakal odpočinok! A čo som sa natrápil, kým sa našiel blázon, čo kúpi taký tovar!“

Tu už skočili všetky, aby ich neohováral. Každá, keď išla do fary slúžiť, už vedela, za koho sa vydá. Pritom Drobecký hľadiac na nevesty, usúdil, že by sotva bolo ťažko nájsť kupca na taký tovar i keby ho neboli mali naporúdzi. Boli to napospol švárne nevesty.

„Nuž dobre, nech bude, ako hovoria,“ pristal starý pán. „Ale je horší hák ešte. Čím navrel hrniec tuná, tým páchol i keď sa vydali a veru i na muža sa prilepilo z toho, čo-to. Z mužov si narobili národovcov. A tu, keď prišiel Hurban do Badišova, milí mužovia hybaj za ním. Teraz do mňa dojedajú ani osy; nesladí sa im, hm, bez muža. Nemôžu privyknúť, vraj muž, koruna ženy svojej a žena tiež koruna mužovi, ale tŕňová.“

Bolo zasa zle naň, že prekrúca. Nebanujú, že muž išiel, ale je už od fašiangov netu a slobody nič. Ba miesto, aby sa ukazoval koniec vojny, ukazuje sa začiatok. Hľa, dneska dohrnuli sa gardy! Ktovie, čo nebudú robiť. Niektorá mala slzy v očiach. Zišiel na um zasa muž.

Drobecký tu stál, ako v začarenom svete. Prvý raz videl pospolitú ženu cítiť za národ a niesť v náručí jeho ťažké bôle. V tejto farskej izbe bolo mu ako v chráme, akoby bol medzi tými, ktorí sa tiež kedysi takto zišli pre strach židovský, lebo čakaný Mesiáš prišiel, ale ho premoc premohla a zavraždila. A predsa tí predesení dostali dar Ducha Svätého a nebáli sa hlásať Krista i umierať za jeho pravdu. Slzy, ktoré videl v očiach, boli mu ako zasľúbenie, že pravda zvíťazí.

„Sloboda príde, keď sa jej splní čas,“ začal im sľubovať Drobecký. „Netieklo ešte dosť krvi za ňu, ani sĺz. Len z toho kúpeľa vyjde slávna a čistá. Vidíte i ja idem stať si do radu medzi vašich mužov, prídu i iní i bude nás mnoho. Prídu všetci a slobodu vám dovedieme za ruku.“

„Pán Boh uslyš!“ vzdychli ženy. Pozerali naň, ako na svojho.

„Gárd sa nebojte. Neurobia nikomu nič.“

„Urobili, čo mali!“ odpovedali mu ženy. Tým mysleli, že gardy odviedli farára a známejších národovcov medzi sedliakmi zahnali do hôr, ako divú zver. „I náš otec sa tam skrýva viac od päť týždňov,“ žalovala sa najstaršia, nevesta kurátora Drozdíka.

„Onedlho vám príde, nebojte sa. Sloboda je už predo dvermi.“

Bol si ako istý, že čo sľubuje, splní sa navlas. Sloboda musí prísť. On jej vidí už červánky, hlásajúce jej deň. Nevesty sa potešili, utreli slzy. On je človek skúsený, zbehlý: vie lepšie od nich, ako svet beží.

Ale i túto radosť pomútil im starý pán. Zložil ramená na prsiach, v jednej ruke držal chudú, končitú bradu. „Sloboda príde, deti moje inakšie, nie ako hovoríte. Nedovediete ju za ruku vy, jej bojovníci, ale Kristus, náš Spasiteľ. Sloboda zavíta, keď on prevezme kráľovstvo. Pravda, máme nového, mladého panovníka, ktorý nám je vraj milostivý a žičlivý; ale ani on nemôže nám udeliť takú zázračnú vec, ako je sloboda. Iba jeden jediný panovník, Ježiš Kristus!“ Stál medzi nimi, sivý ani jabloň, oči mu svietili.

Drobecký sa odvrátil, slová mu ochladili nadchnutie. Bolo mu ľúto neviest. Prv spokojné, teraz pozerajú sem-tam, nevediac, čo si myslieť. Učení hovoria o slobode a nevedia ani, ako príde, kedy, skadiaľ. Medzitým muži tam znášajú, v nebezpečí chodia.

„Nakoľko viem,“ riekol Drobecký, „Ježiš sa odriekol kráľovstva. Mnoho ráz to opakoval.“

„To vieme všetci,“ prisvedčil mu starý pán. „Odriekol sa kmentu a šarlátu, ale je predsa len kráľ a panovník srdcí ľudských. Toho kráľovstva sa nikdy neodriekol, podchvíľou ho spomína. Keď zavládne srdcami ľudskými, môžeme čakať naisto i slobodu. On ju dovedie, On.“

Drobecký mu prisvedčil ochotne, ale mu bolo neviest ľúto. Mal im to vysvetliť prvej, než chlapi odišli za Hurbanom. Načo sa vystavovať životom, keď žertva nevedie k tomu, za čo ju donášajú. I najstaršia hľadela veru naň s výčitkou.

„To naši chlapi nemali ísť!“ zvolala.

„Museli, Žoška, museli,“ potvrdil starý pán. „Kristus panovník ich volal; oni slúchli, lebo uznávajú jeho vládu. Ich krv nepotečie márne, deti moje. Ak by prišlo položiť i život, lebo podajednému príde ho položiť, netrúchlite príliš. Ich krv i smrť je ako podpis, ako pečať na zmluve, že Kristus zavládne. Ich príklad, deti, otvorí mnohé srdce nám i budúcim a posvätí ho pravde. Radujte sa skôr, ženy, že vaši mužovia sú hodní hlásať životom a smrťou také veľké veci.“

Ženy si zas i zaplakali. Iste bude pravda, čo hovorí múdry starec, ale je to nie to, čo ony nosia v srdci a ich mužovia. Oni išli bojovať, zvíťaziť a doniesť domov veľký, prevzácny dar. Drobecký tiež opustil krídla trochu. Tušil, že v slovách starca bude jadro opravdivej pravdy. Ale na ten spôsob išiel by liať krv, hádam i umrieť, v istote, že jeho oči nespatria nikdy, za čím zahorelo srdce. Ba, či tí tam, ktorí sa bijú a umierajú, vedia, že sú len hlásatelia a nebudú splniteľmi? Iste nevedia všetci, hádam len tušia, alebo sú tisnutí tajomným vnuknutím.

Bola by táto schôdzka vypadla dosť smutne; ženy boli sklamané, reči čuhárskeho rechtora osvietili im národnú vec z inej strany, z ktorej sa na ňu nedívali dosiaľ. Starému ich tiež bolo ľúto, ale nebanuje. Nech sa usiluje pozerať veci na samý koreň a počiatok, kto má oči a vôľu. Lepšie im ukázať pravdu, aká je, bez príveskov, než počúvať po nečase výčitky sklamaných, ktorí išli nie za pravdou, ale bludnou predstavou. Veď ony, srdcia pevnejšie nedajú sa odstrašiť od pravdy len preto, že je nie tak ľahko prerúbať sa až k jej priestolu.

Na šťastie prišli chlapci a rozohnali tieseň. Klement sa nedržal veľmi apoštolsky. Ustrúhal si dlhú šteblinu, dal jej úrad šable a tak si ju zastrčil za motúz okolo pása. Vykračoval hrdo bosými nohami po izbe a dal sa ctiť ako Hurban. Chystal sa veľmi na Maďarov.

Cyril a Metod doniesli zas akési stupy. Na základnej doštičke boli stavy a kolesá. Dielo bolo nové, dobre vystrúhané a zložené. Prišli sa naň dívať i ostatné deti, ktoré sa prvej držali sukien materí. Noví stavitelia ukázali stavbu najmä Drobeckému, s ktorým sa po Šturci boli naháňali.

„Ťáj, a čože to bude, majstri! Klepec na potkany?“

Vysmiali ho, aký je nedôvtipný. „Ale nevidíte, že je to mlyn?“

„Čo mi nepovieš!“ podivil sa. „Ukáž, kde je čo!“

„Tu je žľab, tu vodné koleso, rázštubeň, val, tu je palečné koleso a tu sa krúti vreteno, len spustiť vodu.“

Drobecký pokyvoval hlavou. „Noženo! A načo ti je mlyn?“

„Budeme mlieť múku i krúpy.“

Tu ich zasa on vysmial. „Chceš mlieť múku a kde ti je žarnov, kôš na nasýpanie, pyteľ, múčnica: a toľko iných vecí, toľko, toľko! Z toho mlyna sa ja sotva dočkám múky.“

Nedali sa mu odstrašiť. „Veď si my postavíme i žarnov i kôš, dáme i pyteľ a budeme mlieť, keď budeme väčší.“

„Iba ak tak,“ pristal i Drobecký. „A do tých čias načo ti je toto?“

„To nám je mlyn.“

„Môže byť, môže, ale bude klepotať naprázdno. Ani sa s ním nechváľ, keď nemáš múky.“

Chlapcom sa nepáčilo, že ich znevažuje. Išli sa žalovať naňho k starému otcovi. Ten im prisvedčil. „Máte pravdu, máte mlyn, aký ste si vedeli sami urobiť. Vidíte i títo všetci urobili také mlyny. Chcú rozomlieť násilie a krivdu a namlieť slobody. Chýba im tiež i žarnov i pyteľ. Vy hovoríte, dorobíte ho, keď narastiete, a viem, že ho dorobíte. Poraďte i im, že musia prvej narásť, až potom sa im posype z pytľa ozajstná sloboda.“

„Kým narastieme!“ zastarel sa Drobecký. „To kým nezavládne Kristus v srdciach?“

Starý pán mu prisvedčil.

„A do tých čias čo s našimi neúplnými mlynmi?“

„Nerozumným sú na hračku a tuto chlapom našim popud ku snaženiu, prísť na dokonalý stroj. Žofka, utri oči, nekaz si ich. Učte sa od detí. Rasťme najprv, ak chceme mať, za čím národ túži.“