Zlatý fond > Diela > Rozmajrínový mládnik


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Rozmajrínový mládnik

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Rácz, Viera Studeničová, Petra Pohrebovičová, Peter Kašper, Ivana Bezecná, Martina Jaroščáková, Andrea Lesňáková, Janka Danihlíková, Viera Ecetiová, Alžbeta Horňáková, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 123 čitateľov


 

1

Ešte neodbilo poludnie na slabušianskej veži, keď vyšiel Ondrej Dúbravčík z úradu na námestie. Opieral sa chudák dosť tuho o palicu, a i tak badať, že kríva na ľavú nohu. Tá chybka by mu inak neškodila u dievčat, keby sa mal trochu do sveta; bol dosť driečny, urastený mládenec, ale jeho sivé oči pozerajú zádumčivo alebo skôr smutne.

Zato si vykračuje pri ňom veselo Michal Zemän, vyobliekaný vo sviatočných šatách, hoci dosť doriadených. Zaprášený je do kolien; vidno, prišiel zďaleka. Čižmy a nohavice sa belejú. Rozopäl priliehavý kabát tmavoorechovej farby. V ľavej ruke má klobúk a valašku v okutom porisku, v pravej drží veľkú šatku a utiera tvár, najmä čelo, na ktoré sa prilepili tmavé kučery. Tmavé, živé oči pod mocnými, až trochu chlpatými obrvami sliedia veselo po námestí, a majú na čo pozerať. Naprostred námestia stojí osamele starobylý katolícky kostol s obnovenou vežou; pred ním štyri ohromné, krásne lipy, ktoré hádam zasadili vtedy, keď sa staval chrám. Od nich sa šíri vôňa námestím; odeli sa bujnou listvou a obsypali kvetom sťa v mladosti. V mohutných korunách, nad ktorými prešumeli storočia, hučia celé roje včiel. Posvätné, dumné stromy tvoria akoby nádvorie, ktorému treba hľadať páru. Na ňom stojí nevysoký drevený kríž s Ukrižovaným pod oblúkovitou, plechovou strieškou. Zemän, zaujatý nádherou miesta, zastal pod lipami, pásol oči a vťahoval do seba vôňu kvetu.

Spod líp sa otvára výhľad dolu na dlhočizné námestie s radom bielych, murovaných, prízemných domov vpravo i vľavo. Na tônistej strane si hovejú s otvorenými oblokmi, akoby tiež chceli dýchať sladkú vôňu líp. Jeden z nich má hen štyri obloky na štíte so šalogátrami, pod nimi sa rozložila záhradôčka s rozkvitnutou bazičkou. Pri bránke je ovenčený čerstvým kvietím výklenok, v ktorom je soška Matky Božej s lampadkou. Tou bránkou sa iste vchádza do fary.

Okrem chrámu padá niečo povyššie do očú tiež naprostred námestia dlhý prízemný dom, z ktorého vyšiel pred chvíľou Dúbravčík. V ňom úraduje K. k. Bezirksamt, K. k. Steueramt, K. k. Bezirksgericht, a K. k. sklad soli.[1]

Ondrej Dúbravčík, pridelený okresnému úradu, zastal pri kamarátovi, udrel na dlažbu hrčavou borôvkovou palicou, ktorú opálili olúpanú z kôry, takže sa červenie ani údený oštiepok. Nad buchnutím sa rozpajedila hus pri kŕdliku mladých; zgagotala a rozohnala sa proti nim s utrčeným zobákom, sipiac hádam najväčšmi preto, že sú v beláskach. Po víťaznej obrane kríkala dosť dlho nad kŕdlikom a triasla chvostom. Babuľky, v bavlnke ešte, len na chvostíkoch a krídlach so znakmi prvých pier, zhŕkli sa okolo nej, šutoriac povďačne. Zemän čakal, kým sa rákoš stíši, a pozeral dolu námestím. Moc takých kŕdlikov ich čaká tamďalej. Vypásajú trávičku, ako sa tisne medzi hrubou zvariakovou dlažbou. Naostatok sa spýtal, hľadiac na stiesnenosť či mrzutosť priateľa:

„Vari banuješ, Ondrej, že som ťa dal vyvolať?“ smial sa sám na žarte. Videl dobre, ako sa Dúbravčík zaradoval prvej, keď ho zazrel.

„Banujem, že musím zas ta ísť. To banujem!“ siahol rozčúlenou rukou na svetlú bradu, i tak schlpenú všakovak. Jeho ustarostené oči pozreli zlostne, kde bol dlhý dom; na ňom címere s dvojhlavým orlíkom, ktorý niesol na prsiach scvrknutý uhorský címer. „Pľuhavá búda. Bodaj sa prepadla!“

„Soli by bolo škoda, Ondrej!“ Zemän sa smial od srdca, jeho čierne oči žiarili.

„Veď už. Ale naostatok, Mišo, ver mi, len do dela nabiť. Začni s pánom forštandom[2] a skonči s hausdinerom.[3] Nik by nezaplakal. Samá falošnosť a úskočnosť.“ Potrhával zanedbanú bradu a schlpené fúzy, ktoré sa chceli spojiť s ňou. Zemän mu položil ruku na plece, že ho učanká. Pozerá naň s účasťou. Hoci sú vrstovníci, priateľ ukazuje akoby bol omnoho starší. Ostarel i schudol. Kosti na lícach vystávajú nad pochlpenou bradou. „Všetko nestojí, braček, fajku tabaku. Nevynímam ani seba.“

„Nebroj proti sebe a na dôvažok i proti mne. I ja som pod teplými krídelkami orlíka.“ Zasmial sa zas, spod čiernych fúzov blysli mu rovné zuby. Mohli by klince ťahať.

„Povedz radšej v pazúroch!“ Zasa buchol hrčavou borôvkovou na zvariakovú dlažbu, spomedzi ktorej sa tisne skorocel, kde-tu sypačka. Ak je kde kúsok pažite, húsatá popasú. „V pazúroch veru. Vraj zlaté jabĺčko v nich a žezlo! Čerta! Naša štica je v nich, ba i-i…“ stíšil hlas a doložil: „i duša. Tie dve hlavy dnes-zajtra sa prihnú, krivé zobáky zatnú rovno do srdca. Dravý vták, ukrutný.“

Zvážnel i Michal Zemän. Zuby sa stisli hnevom, možno i bôľom. Nemohol nevidieť kopu sklamania, ktorá každým dňom rastie. Zatvoriť pred ňou oči náročky už nemôže; búšil by sa o ostré hrany a rozbil hlavu. Vidia napospol, ktorí chcú vidieť, že ich oklamali; keď ich využili, sotili ich do kúta.

„Za toto sme tiahli v to ráno z Veselia nad Moravou cez biele dediny o maľovaných domoch? Spievali sme pod Javorinou: ,Bije zvon slobody!‘ Pekná sloboda! Vyplatilo sa.“

Dúbravčík zastal znova. Hádam ho zabolela chybná noha, lebo sa mu nakrivila vpadnutá tvár. Alebo sa len ukazuje vpadnutá, lebo sa tratí v chlpatej brade, rozmetanej i na lícach. Vidno, že ju nepestuje veľmi, i šaty sú pokrčené. Čo mu je, že nedá na seba?

Zemän pri ňom vynikal hoci zaprášený do kolien. Bol mocný bujný mládenec; iba čo sa mu oko zamútilo, keď prišli do reči výdobytky boja za slobodu národa. Oba sa ho zúčastnili od počiatku do konca. Prvou výpravou boli spolu na Myjave; pri druhej sa oddelili. Zemän išiel s Hodžom a Janečkom pod Leopoldov,[4] Dúbravčík s Hurbanom na Prešov a Bardejov. Pri treťom ťažení sa zišli, ale Dúbravčík už nemohol urobiť mnoho, pre nohu. Zemänovi prišli na um sedliacki mládenci z jeho dediny, ktorí sa s ním zverbovali. Čo povedia dnes? Dúbravčík zasa pomyslel na Lastomierskych v Zemplíne, ako sa prerúbali gardami, aby sa mohli pripojiť k sboru v Prešove.

Chytili sa zbroje títo pospolití nie za oslobodenie od urbára: to im už zabezpečovali zákony meruôsmeho, ale za veci duchovné. Chceli mať slovenské školy v dedinách a mestách, nižšie, stredné, i technické a univerzitu. Chceli mať slovenčinu v úradoch. Svojmu stavu chceli vydobyť hory a pašienky na holiach. Čo sa splnilo zo žiadostí slovenského národa, vyslovených 10. mája meruôsmeho v Mikuláši?

„Ja som vedel, Ondrej, čo nám chystajú,“ vysvetľoval mu Zemän, keď sa pohli zasa. „Videl si, ako postavili cisárske vojsko proti nám na Myjave. Pod Leopoldovom som videl generála naskakovať na nášho dôstojníka, lebo dobrovoľníci zastrelili jeleňa akejsi grófke, keď nebolo kde rekvirovať. Pred Komárnom nás poslali na stratenú vartu. Keď ustúpili pred Maďarmi, nás nechali v močiaroch. Nebyť jednej ženičky, boli by nás tam zlapali všetkých ani v klepci.“

„Hej, chystali zradu, i tu je — tu je…“ vykríkol a ruka sa mu triasla, keď potrhávala bradu a fúzy. Po udusení revolúcie, ako iní mladí Slováci, vstúpil i on do úradu. Ale v úrade bolo zle. Vrelo v ňom od počiatku, i pletka ho urážala. Nemohol privyknúť na podlízavosť, špehúnstvo a podliactvo, ktoré videl okolo seba. Priatelia v úrade neboli takí, ako si predstavoval štátneho úradníka. Neminuli ho ani ústrky a urážky, i to, ako presvedčil, preto, že bol Slovák a dobrovoľník pri Hurbanovi. „Mňa to jeduje, Mišo, nemôžem sa prevládať; niekedy i vybúši jed, keď je už primnoho. Ale ty si šťastný, Mišo. I keď hrozíš päsťou, oči sa ti smejú.“

Zemän stiahol obrvy. To ako to do žartov mu nie je. „Vieš, ja neprežívam hnevy. Kto zadrapí do mňa, ukážem mu päsť pod nos.“ Zasmial sa, keď videl, že i Dúbravčík sa usmial pod nos, lebo mu dobre padlo pozrieť naň, na plecitého, pevného na nohách. Nebolo by sa dobre merať s ním. „Ja sa nedám,“ — i búšil sa v prsia a zdvihol valašku. „Som a budem vždy dobrovoľník, ako vtedy na Myjave. A potom, my sme nebojovali za toto,“ odpľul si i on, ako Dúbravčík prvej. „Ale čo, keď sloboda, rovnosť, bratstvo, osvedčená trojka všetkých revolúcií doterajších i budúcich, je veľmi divá spräž. Nedajú sa na nej drať kôrovité prielohy ľudskosti. Ona ti je len pre parádne sprievody, keď ľudskosť sa ukazuje zástupom v triumfálnom voze. Ľudskosť nepochodí nikdy dobre pri nich. Po veľmi krátkej sláve besné tátoše počnú skákať, harcovať, jeden sem, iný tam, kým nedodrúzgajú krásny vozík na kusy. Ľudskosť dochrámaná zletí do priepadliska, z ktorého sa bola chcela vyšutrovať na široké, slávne cesty s alejami.“

Zemän rozprával o nešťastí ľudskosti akosi bezstarostne. Dúbravčík tu i tu hodil naň okom zboku. I pokrúca hlavou. „Mišo, neber vážne veci na smiech. Ľudskosť naozaj utrpela porážku i teraz.“

„Hovorím ti, týmto razom, ako i predošle,“ potvrdil, kývajúc hlavou zboka nabok. „Úplný triumf ľudskosti nedožije nikto; je a ostane len sen zapálencov. Zakaždým, keď vyjde na veľké výlety, zájde ju nešťastie. Nevie poháňať šialenú trojku. A potom sebectvo, hádam i závisť pošteklia vyjašené tátoše tŕnikom alebo im podložia tlejúceho práchna, takže vozba nemôže sa skončiť, ako patrí. Týmto razom sme padli pre nepodarenú vozbu len osemdesiat rokov nazad. Sme v časoch patentov a nariadení, ktoré Jozef druhý nemohol zažiť a povracal.[5] Vrátili sme sa šťastne po veľkej sláve k vývratku jeho. Rečové spory a zvady, jednotný štát, jednotná reč, cudzie úrady: všetko ako v tých časoch.“

„Pekný pokrok!“ prisviedčal Dúbravčík. „Dobre sa nám povodilo.“

Zemän sa mu usmial.

„Ani nie celkom zle. Spod rozdrobených trosiek vytiahli sme hlavnú vec nedolámanú, slobodu sedliaka.[6] Robotizeň, dežma, poddanstvo sa už nevrátia. Sedliak má slobodu; sme sedliacky národ; vidíš, pri sedliakovi sme i my prišli k slobode. Či je to malá vec?“

Dúbravčík tiež uznal, že všetko, čo sa nesplnilo, je pletka proti tomuto veľkému výdobytku.

„Len aby ho vedel využiť náš ľud.“

Zemän mu sľúbil, že ho ľud nevyužije dobre. Prejde hodne rokov, kým sa naučí stáť na vlastných nohách, najmä zachodiť opatrne so slobodou.

„Videli sme, sloboda je podsebný z troch neskrotných tátošov. Sedliaka neraz povláči po tŕní a barinách, kým sa naučí na ňom orať. Ale sa naučí, čo hneď na vlastnej škode. Vlastná škoda je trochu drahý rechtor, ale naučí i nečujného i hlavatého.“

Dúbravčík sa najedoval. Čo bolo čierne ako noc, kamarát pozlátil a okrášlil. Miesto veľkej Slobody v gréckej tunike predviedol mu švárnu sedliacku Slobodienku v pekne vyšívanom oplecku. Nemohol jej odškriepiť, že bola pekný zjav.

„Nuž nech má aspoň sedliak,“ uspokojil sa naostatok. „I tak sme nosili krpce, môžeme ich zas obuť. Tak sa i nám, belasníkom, ujde niečo.“

„Ušlo sa nám, i bez krpcov.“ Pozrel naň zboku, oči mu iskrili pod chlpatým obočím. Dúbravčík zastal a pozeral naň pečlive, či sa mu rozum čistí. Chcel by vidieť veľkú vec, ktorá sa dostala belasníkom. Zemän sa postavil proti nemu, zodvihol valašku pred neho, že zablýskala na slnci. „Nebili sme sa darmo,“ riekol hlbokým hlasom. „Hlavnú vec sme vydobyli, čo ako.“

Dúbravčík vytreštil naň oči a potrhával si bradu. „Hlavnú!“ Hlas mu skoro zlyhal od rozčúlenia.

„Áno, hlavnú. Na nej stojíme a stáť budeme, ako na uholnom kameni. Položili sme ho sami, týmito rukami, Ondrej. Ukázali sme svetu, že sme nie črieda bez vôle a snahy k životu, ale živý, povedomý národ, ktorý sa domáha dobrého práva na svojský život. Tisíce dobrých Slovákov sa našlo, hotových dať život za slobodu národa, teda za vec vyššiu, spoločnú. Ten skutok, Ondrejko, nás zaradil do čeľade snaživých, povedomých národov. Naša ruka ho ukázala svetu ako hotový, živý celok. Po toľkých vekoch vystúpili sme konečne zasa ako Slováci na javisko veľkých dejov. Bili sme sa veľký boj o slobodu. Tú vec, Ondrej, nám už nik neodškriepi. Za ňu máme čo ďakovať vodcom, najmä Štúrovi. Veru tak, tohto razu sme boli na poli dejov, nie za pecou.“

Zemän bol uveličený, žiarili mu oči. I Dúbravčíka rozohriala veľká vec a najmä, že i on bol tam, kde sa odohrala. I on bol robotník tých dejov, pomáhal klásť základy.

„Kto bude stavať ďalej?“ obráti sa k Zemänovi.

„Nuž azda len my; nesnímeme azda ruky z diela, kým sme tu.“

Dúbravčík sa zachmúril.

„Kde sú tí robotníci? Všade ticho, hlucho.“

Zemän sa škrabal za uchom, ovieval sa šatkou.

„Hej, Slováci rátajú pri národnej práci na jeden robotný deň šesť nedieľ. Je pravda, keď sa chytia, robia s chuťou, na úchvatky. Ale po práci si radi povoľkajú. To je obyčaj tých, v ktorých zaspáva duch na dlhšie alebo kratšie. Tak i teraz. Pohrnuli sa do úradov a čušia.“

Dúbravčík sa presvedčil, že cítia ešte vždy jednako. Nezhavranel kamarát, ani neostydol; iba čo si položil akúsi masku spokojnosti a radosti nad všetkým, čo vidí, dobrým i menej dobrým.

„Ty, Mišo, si veselý, keď je všetko neveselé. Ako je to?“

„Ako?“ zasmial sa a pokrútil valaškou. „Mám jedno sklíčko, položím si ho pred oči, a vidím hneď všetko ružovo. Zišlo by sa i tebe, aby si nehundral večnovečne.“

Chcel sa ho spýtať o sklíčku niečo istejšieho, ale Zemän sa mu vyšmykol ani hláč. Ukázal mu na hintovík, ako podskakoval po povestnej dlažbe. Šiel proti nim.

„Aký je to Nemčisko? Ruky sú Ezauove, ale hlas je Jakubov.[7] Obliekol sa za Nemca, ale kde je kyslá tvár a okuliare?“

„To je Zubotinszky Pišta, nádejný komisár ktorejsi slávnej stolice.“

„Aha — nová a predsa nie nová fajta. Pochádza z časov Márie Terézie.[8] Pečovič!“ smial sa Zemän. „Vynašla, že hriva uhorského leva nie je ozajstná hriva, len pačesy. Z kurucov[9] vykresala Nemcov. I tento je driečny šuhaj, musím uznať.“

Sedel v hintovíku v nemeckom sivom odeve. Vysoký klobúk ligotal sa na slnci ani rúra nového plechu. Gaštanové vlasy vlnili sa spod neho, hrali trochu do hrdzava. Pod nosom sa chlpia fúzy, inak by veru oholená tvár, k tomu zaprášená tuším, bola priženská. Na prvom sedisku vysoko bol chlap v cifrovanej bielej širici, s vyšitými ružami a tulipánmi. Klobúčik s vysokou vyhrnutou partou s nastoknutým čiernym pštrosím perom svedčil mu tak, ako malý klobúčik bruchatému hríbu.

Hintovík ich minul. O chvíľu sa obzreli, kde je. Stál, pred rozsiahlym domom.

„Aha — v Bezirksamte!“ zašomral Dúbravčík zlostne. „Veľká láska k veľkomožnému pánu forštandovi.“



[1] … K. k. Bezirksamt, K. k. Steueramt, K. k. Bezirksgericht, a K. k.… (nem.) — Cisársko-kráľovský okresný úrad, C. kr. daňový úrad, C. kr. okresný súd a C. kr.

[2] forštand (z nem.) — prednosta

[3] hausdiner (z nem.) — sluha

[4] Za toto sme išli v to ráno z Veselia nad Moravou… Zemän išiel s Hodžom a Janečkom pod Leopoldov… — pozri pozn. k str. 10

[5] Sme v časoch patentov a nariadení, ktoré Jozef Druhý nemohol zažiť… — Jozef II. (1741 — 1790), syn Márie Terézie, rímsko-nemecký cisár, uhorský kráľ zaviedol niektoré reformy. Nemčinu ustanovil za jednotný úradný jazyk, Uhorsko rozdelil na 10 obvodov, zrušil právomoc zemanov trestať svojich poddaných, vydal tolerančný patent, podľa ktorého sa popri rím.-kat. náboženstve uznáva i evanjelické náboženstvo augsburského vyznania. Za jeho vlády došlo k zrušeniu nevoľníctva v Čechách (roku 1781). V Uhorsku vyhlásili Patent o zrušení nevoľníctva až roku 1785. Na smrteľnej posteli Jozef II. odvolal všetky svoje reformy okrem tolerančného patentu a nariadení, vzťahujúcich sa na poddanstvo. Uhorský snem zrušil nevoľníctvo až r. 1790.

[6] Spod rozdrobených trosiek vytiahli sme hlavnú vec nedolámanú… — Uhorský snem 15. marca 1848 odhlasoval revolučné zákony, ktorými sa zrušili výsadné práva feudálnej šľachty

[7] Ruky sú Ezauove, ale hlas je Jakubov — Podľa biblie syn Izáka a Rebeky, Ezau, starší z dvojčiat, výborný lovec, predal Jákobovi, mladšiemu z dvojčiat prvorodenstvo za chlieb a šošovicu, keď prišiel hladný z lovu.

[8] Mária Terézia — (1717 — 1780) česká a uhorská kráľovná, rakúska cisárovná, nastúpila na trón roku 1740 a uskutočnila rozličné reformy

[9] kuruc — vojak z čias Dóžovho povstania r. 1514, neskôr stúpenec národno-oslobodzovacieho boja v XVII. — XVIII. stor. v Uhorsku




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.