E-mail (povinné):

Ján Hollý:
Sláv

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Ivana Bezecná, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Jana Leščáková, Nina Dvorská, Michaela Dofková, Simona Reseková, Peter Kotúček, Jana Bittnerová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 175 čitateľov

Spev první


Obsah

Odvažití Bondor zasľišav, že Tatranci čudovské,
Vipravené hojnú pre korisť k ňim, potreľi vojsko:
Rozkaz dá prísní, abi pospoľe všecci, čokoľvek
Váľečnú ľen uňésť móžú zbraň, v jedno sa zešľi.
Otcovskému napred vikoná bohu Árovi poctu,
Z vážňejšími potom ňemalé veďe starcami raddi:
Jak bi do tatranskéj uďeriť maľi krajni: či jedním
Všecci naráz místom? čiľi na troje zástúpi mnoztvom
Rozďeľením? Zebranú vpadnuť je uzavreno vládú.
10
Sám spolu už zešlích v ňezmerném počťe junákov
Naščíví, a rečú ku hroznéj zbudzuje pomstve.
V tom sa na krídlonohích zachopá do Tatranska nosákoch.
V cesťe ze vistrojeních ke Slovákom ňekdi na lúpež
Dízaba postretnú. On obrinské všecko porádkem
Ňeščasťí a krutú viprává pohromu bratrov.
I hňeď svím ku Tatrám za provadzača cesti sa dává.
Než jako tam prijdú, rozpáľen ve hňeve Bondor
Káže na posľednú obráťiť skázu Tatransko.
Ti hňeď všecko hubá: stavaňá, príbitki, veľebné
20
Chrámi, a posvatné boztvám sochi ohňami pálá.


Vispevujem, jak SLÁV pribehlích do vlasťi na lúpež
A strašní ľudu mord záhubcov na hlavu potrel;
I svích od hroznéj tak ochráňil skázi rodákov.
Umko, na tatranském bidlícá sídľe, čo každú
Najľepšej pamatáš a ve svéj máš príhodu misľi!
Aj včil zas prispej na pomoc, keď o dávno zabudlích
A z vedomosťi višlích zaumíňil sem si na srdci
Prespevovať bitkách, i hlavné otca našého
Pozdňejším známé učiňiť víťaztvo potomkom,
10
Od ňeho sa zvúcím a slavné méno ďeďícím.
Ťažká síce to vec, ťažká; aľe jestľi sa nahňeš,
A mňa, čo sám ňeznám, poučíš, ducha v nútri horúcím
Rozplameňíš ohňem, siľi dáš, zrak a bistrotu zostríš:
Lahko peseň zazňím, a ščastľivo konca dosáhňem.
Aj čo to už cíťím? jaková mňa prudkota schítá?
Ti hľe to prispíváš! jasňejším zrázu celého
Osvecuješ svetlom, tmu a kalné mračno zaháňáš.
Už prsa plápolajú, ohňivá vre na misľi horúčosť;
Už zhola všecko viďím, zažatí sám od seba všecko
20
Chápe rozum, slavní čo konal náš v dávnoťe víťaz.
Než ti čo najradšej starodávních príbehi otcov
Slícháváš, a o ňích najradšej vždicki vipráváš;
Čo proťi odporním častú za Sláva rodákov
Pótku veďeš stránkám, i plné víťaztvo dobíváš,
Najdražšá dušo má a preveľká kráso Tatrancov!
K tímto i navnukaním od vernéj Umki lahodních
Praj mňe uší pesňám, a hrďinské vojvodi Sláva
I spolu ostatních poslúchaj číni junákov:
Jak pluhem odhoďením hrozné zapopadnuľi zbrojstvo;
30
Jak napred vzdaľi česť a milú Svatovítovi žertvu;
Jak pozatím hurtem do novéj pospíchaľi bitki,
A vrahov ukrutních i ohavnú potreľi zberbu.
Odvažití Bondor, v pustém král Čudsku, oďešlích
K tatranskím na korisť a na lúté vraždi Slovákom
Ňeskroťenú túžbú očekával spátki junákov.
I prám jak ze sebú v ňepokojném srdci premítá,
Koľko ľuďí, koľké bi domov podoháňali stáda;
Jak z veľkú sa ťeší, čo pripadňe mu z lúpeže, časťú:
Ejhľe Povesť doľeťí, to poďivné na sveťe zvíra,
40
Čo sto očí, pilních sto uší, sto vždicki hovorních
Má jazikov, nohi má a chitrejšé od streli krídla.
Sem tam vždi brílá, na osadné místa sedává;
Ňikdi aňiž ňespí; aľe jednostajňe bedlívá,
A v širokém čo sa ľen kďe koná sveťe, všecko sa dozví;
Ňikdi aňiž ňemlčí, na malú ťicho chvílu ňebívá,
Oškereními porád meľe ustami: pravdu, ňepravdu
Roztrásá; aňi dosťi ňemá ráz jedno viprávať,
Znásobovať to mosí, a po každé váhi dodávať,
Až ze zajáca buják, ze maléj noh pinki virosťe,
50
Až ze Pľešivca Kriváň a širá z Blavi zostaňe Volga.
Táto mu tehdi Povesť náramnú zvestuje bídu:
Že krotkí a ňeobracaní ve zbrojstve Tatranci
Vipravené pre korisť aj z vodcem potreľi vojsko;
Zostavších aľe z najvatšéj pozajímaľi stránki,
V trúchlé podrobeňí a kruté zavlékľi otroctvo.
Částka že ľen skrovná ňezmernéj ušla porážce,
A spaseňí po horách i dutích vihľedávala skríšách;
Kďež posaváď blúďí, a ňemóže do vlasťi uhodnuť.
Jak to sľiší Bondor, náramním sprudka fučící
60
Rozpálí sa jedem jako strážní v dúbrave medveď,
Keď sa mu údatní opováží z ďéri vinášať
Ščence Kozák, abi jích naučil hore od zemi krepčiť,
A zbehlému potom ľudu na zvuk skákať ukázal:
Tak mu tuhé po žilách a po všech vrú plápoľi kosťách.
Iskri horá na zrakoch, každím trase besnota údem.
Až v posľed zahučí a také slova ustami rúkňe:
„S túto-ľi tak hojnú sa domov navracáťe korisťú?
Toľko ľuďí zajatích, toľké nám ťáhňeťe stáda?
Tak veľkú sťe si česť, tak veľké získaľi méno,
70
A vlastnému takú podobívaľi národu slávu?
Kam čudská zmužilosť, kam ohromná vláda, kam hibkosť,
Kam chlapská a ňeohrozená ducha odvaha ušla,
Keď sťe podlím sa mužom, ňeveďícím z mečmi zachádzať,
Víťazkím aňi ľen zbrojstvom do včilka ve pótce
Ešče ňevalčícím, tak ohavňe dopusťiľi potreť?
Ó špata! ó hrozná mrzkosť! Kďe si Edneku bratre
Indá tak slavní a včil téj príčina hanbi,
Keď si prví ku takéj dával svím lúpeži raddu?
Sám hľe si už bohaté hľedající z druhmi korisťi
80
Z druhmi korisť zostal. Tatranskí ejhľe krkavci
A psi budú sa na vás pásať; však predca ňemálo
Nad vami sa zmilujem: bez prísnéj pomstvi na cudzích
Vás ňeňechám válať sa polách a ku posmechu slúžiť;
Ňezmužilosť nahraďím a hnusnú odňesem hanbu.
Ťešťe zatáď sa daním víťaztvom, ťešťe Slováci;
Však draho zaň zaplaťíťe, cenú kúpíťe ho veľkú;
Sám sa život za život, chlap sám buďe za chlapa čítať;
Koľko našich v ňectnéj pozabíjano bitce junákov:
Toľkí z vás na obeť pojdú; každého osobnú
90
Uspokojí sa krvú Čuda duch s Tatranca vilétú;
Ostatních sputnám a v ukrutné pojmem otroctvo;
Každi též, kďe jaki sa nachádzá, príbitek ohňem
Podpálím, abi mesto hraňic posvíťil upadlím.“
Tak búchá; i hňeď poručí, abi všecci, čokoľvek
Váľečnú ľen uňésť vládnú zbraň, vjedno sa zešľi.
Jak v čas vetra bežá po ňitranskéj rovňiňe sáťá,
Buď sa zdá že bežá; aňi skór ňeuťíchňe metáňí,
Skór sa baran za druhím baranem ňeprestaňe válať,
Až sa duťí zarazí a všecko zasekňe fučáňí:
100
Tak Čudové, čím ľen vidaní zasľichnuľi rozkaz,
Od všeľikáď sa berú, a na cvalních prudko ľeťící
Žrebcoch iní po iních sa valá, až k místu dobehnú,
Kďež maľi poschádzať sa a ďálší rozkaz očúvať;
I všaďe visk nad visk a dupot na dupot sa ozívá.
Sám aľe král zachopiv sa do posvatného od otcov
Váľečnému Čudov bohu, Árovi, hája ponáhlá.
Tam jasními tuhé ňedochádzá prúhami slnko;
Černá toľko šerosť a ďešícá večňuje hróza.
Strašné, jak hovorá bližší toho súsedi místa,
110
Huhláňí a kruté vždi o pól noci brinkoti slíchať.
Trávi ňeňí žádnéj, voňavé aňi kvítko ňerosťe;
Stuchlá zem sa kaďí a hňilí púch z lóna virážá.
Tam Vlkolák ňedlí, sám, čo strachu ľudstvu naháňá,
Leš najďál uťeká, a bojí sa do nútra nakúknuť.
Tam veselí ňikdá na milostnú dúčelu ňezňí
Pesňe Veľes; tam aňiž sa ve svích Vila hája milovná
Ňekrúťí koľesách, zeľená aňi vlasmi Rusálka
Nad hadovú rékú a šerím sa ňehinčuje bahnom.
Ptáctvo na rozklaďitích ňerobívá hňézda konároch,
120
Ľúbežními aňiž ňešerednú pustoti trúchlosť
Hlasmi ňerozveselí; jeďiní ľen havraňi kváčú,
Ľen sovi prestrašním škaredé zňá pesňe hučáňím.
Jestľi jaké na blíž príblúďí z náhodi zvíra:
Lakňe sa naplašené a chitrí beh spátki zavráťí;
Sám ano lúpežní sa ho vlk náramňe obává.
V tem luhu tak hrozném zajatích a v honbe dopadlích,
Všech též prespolních, ba došlích aj s cudzini hosťov,
Hosťinské v žádném ňemající ohľeďe právo,
Najviššému Čudov bohu zviknuľi dávno zabíjať,
130
Blázňi, jakož bi si boh ve ukrutních mordoch a ľudskích
Obľuboval vraždách, ňešľechetňe ze bratra vilétú
Ukrocoval sa krvú; i ňe rádňej tímto ohavním
Obrazení a na vác buďení bol ku hňevu čínem!
Než jakoví je rozum, taková sa i pocta konává,
Naproťi zrídka ľen už na obeť zaklávaľi žrebcov
Najvác však zhubeních; i mosel boh toľko jeďinkú
Uspokojiť sa krvú, surové sami požraľi masso.
Tam teda aj srďití a jedem náramňe fučící
Vestúpí Bondor takovú konať Árovi poctu.
140
Mal krásného na tvár i na zrost mláďenca Tiráka,
S tauriskéj čo mu bol popripadnul ňekdi korisťi;
Na trikrát šéstí životem rok práve dochádzal,
A z bradi už predné započínal chlpki visípať.
Techto ňeľen sám on miloval; než i všecci napospol
Ukrutní Čudové na prví ho zaľúbiľi pohľed:
Ačkoľvek naporád vistáť cudzinca ňemohľi,
A zlobivú na všech, mimo vlastních, védľi ňenávisť.
Keď kedi tu ďivoké zahlédnuli krásu Čudovki:
Zmakli tedáž a na oblomeném povzdichnuli srdci.
150
Včil teho tak spaňilého zabiť rozkáže junáka.
Žrec sa krutú, ňikdá tak švárné usta ňerúbav,
Bár dva ťisíce mužov potrískal a ze sveta zňésol,
Rozháňá sekerú; aľe v tom ruka stuhňe, a ťažká
Zrázu padá na slín a tuhím buchem ozve sa ťešla.
Túto ňenazdálú spatrící náhodu Bondor
Ňehňe sa lútosťú; aľe prudším rozloben ohňem
Meč vitasí, a do prs po samú až rúčku zarívá.
Krv z mláďenca tedáž volajícá na vraha pomstvu
Hojňe sa viprúďí; on v tom, jako z náhodi besním
160
Odlomená vetrem na pomokléj hrádce fialka,
Z noh sa na zem válá, a milostné údi na černí
Skládá hľen. Zraki už hasnú, už rúže na kľeslích
Obľedajú lícách; stuďenú ťelo všecko pomáľi
Tuhňe zimú, až duch viľeťí a do večnoti zajďe.
Ukrutní aľe vrah, krvavím jak náhľe ho preklal
Končárem, takovú z lútéj hubi prosbu vipusťi:
„Váľeční bože náš! čo hrďinskú vždicki čudovskím
Rozpaluješ srdcám zmužilosť, a krivému ve pošvách
Popripatích ňikdá ňedopúščáš zbrojstvu zahálať;
170
Čo s nami k pótce choďíš; i všech ňemilosťivo práváš
Cudzincov, na kerích uďeríme, ve vojňe poťírať,
A z hojním sa domov navracávať ľichvi bohatstvom;
I preto aj veľká ťa ňemíňá lúpeže částka;
Túto sa včil jednú, avšak mňe predca ze všeckích
Najdražšú, upokoj žertvú; aľe jestľi Tatrancov
Dáš poraziť, márné ubehlích ve skríše dopadnuť,
I všeckích polapať; s ňimi a z jích stádami ščastnú
K nám sprovoďíš cestú: prisahám, že ňetoľko ťi jedna,
Než sto duší s prednéj u Slovákov mláďeže padňe,
180
Sto spaňilozrostlích a ochotních do skoku žrebcov.“
Keď takovú lútí dokoná modľitbu ukrutňík:
Hňeď z luha vistúpí, a do svého sa šátora vráťí;
Kďe s predňími dlhú na rozum bere starcami raddu:
Jak bi na tatranskú uďeriť maľi krajnu: či jedním
Všecci naráz místom? čiľi na troje zástupi vojskom
Rádňe porozďeľením vpadnú a do nútra sa vrúťá?
Jedňi na tú a druhí sa na tú rozchádzaľi stránku.
Ňesvora dlí; a na svéj sa porovnať misľi ňemóžú;
Ľen mnoho medzi sebú čavocú jako na dreve kavki;
190
Až sa Losid s častích bohatí nad míru korisťí
Ohlásí, a takú predkládá ustami raddu:
„Králu milí a prítomní tuto víbore starcov!
Jestľi na tatranskích zebranú pohromadňe celého
Vojska silú v jednom virazíme sa mísťe Slovákov:
Bližší síce dajú sa pobiť neb húžvami zvázať;
Než ďálší uťečú; a s tích Horňáci po pustích
Rozprchnú sa horách; ve kerích sú šíre ohromnéj
Ďéri a v náramnú sahajícé jaskiňe ďálu,
Jak mi to viprával zajatí od Bundoka Víboh,
200
Keď ze svím do našéj se pritúlal končini krámem,
Práva Čudov ňeznav, že toťiž každého, čo ľen k ňím
Príjďe, ináka chiťá, a na slavnú žertvu prireknú.
Sám však téjto ušel: nebo jak mal práve upadnuť,
A hňevného na nás troročú pre zbrojstva zahálku
Svú zmeriť Ára krvú: náramní povstaňe víchor;
V tom zahrmí; a jakísi tedáž ze šerého sa mračna
Boh spusťiv, kopiú a horícím ozbrojen ohňem,
Na svój pojme ho vóz i do mútních odňese oblak.
Od hromovéj Bunduk zabití streľi zostaňe žertva.
210
Než Dolňáci po svích ukrijú sa zas húščoch a bahnách:
Buď na samé dno jazer neb hučícéj réki zahrúžá;
Keďže i pod hlbokú, jako ten dosvedčoval úskok,
Aj za celé ďňi vodú meškať sa bez úrazu móžú.
I kdo sa po skalních peľechoch, po trňišča pichláčoch
Tam buďe drať, po blatách a potočních pláskať hučákoch,
I v tajnéj skovaních vihľedávať skríši nadarmo?
Ľepšej tehdi ze troch buďe jích stran zrázu prepadnuť,
A zhola ňezveďení na jeden čas a chvílu dať útok.
Tak všech ubezpečeních krvavéj bez pótki chiťíme,
220
Bez vlastnéj strati vojsk; všeľiké tak stáda i každá
Od ňích vizraďená do naších ruk príjďe majetnosť.“
Tak hovorí. Na to hňeď zoranú už vrážami tvárú,
A množším značenú, čo ve bitkách dostala, prúhem
Udvíhá sa Lotond, a trasúcé údi na ťažkí
Ščáp si podeprúci takovímito rečnuje slovmi:
„Pravda je síc, žebi nás hojňejšé došli korisťi,
Jestľi bi tak, jako sám to Losid mňí, všecko vipadlo;
Hojňejšá bi sa též na množších vipravi cestách
I pre ľuďí i našich vinachádzala potrava žrebcov.
230
Než sila rozďeľená a na vácej od seba drobních
Rozveďená časťí, je malá sila, málo čo móže;
Však spojená veľká, veľké účinki vivádzá.
Jak hluční buď Don, buď ohromnéj šíre Borisťen,
Keď sa porozťekajú a ramenmi sa na struhi rózňá,
Vládu traťá; keď však v jednom ľen toľko rečišči,
Ľen v jedném ňeporozďeľenú vodu vímoľe ťisknú:
Jak náramňe hučá a peňícé víľevi hádžú!
Ťažko chitrím tu prepluť bívá, tam lahko nosákom.
Čož kebi predca ňejak, ríchlá že samého koňíka
240
Popredsťihňe povesť, zveďení sa zbehľi Tatranci,
Odďelenú zbiľi časť; i ňeňí vec táto ňemožná;
Však ráz v tom hotové už jím poslúžilo ščasťí,
Zdáľi potom smelší na druhé aj stránki ňepojdú?
A prudšej bojovať, prudšej ňebudú-ľi potíkať?
Zdáľiž i tam rovná prihoďiť bi sa skáza ňemohla?
Než jednú uďeríce silú porazíťe doista
V odpor postaveních, a ušlé braňi zajmeťe zbitki.
V tom na chitrích po všéj rozežeňťe sa krajňe nosákoch,
Ostatních, skór než zbadajú, polapáťe Slovákov;
250
Pojmeťe ľichvu sebú, a celé vihubíťe Tatransko.
Ľen škoda že zlomená s vami íť už ňepraje vláda!
Ó keď bich takovú včil mal, jako ňekdi, obratnosť!
Keď sme od utlačeních volaní ku príspeju Mízov
Naproťi údatním v ďivokém boji válčiľi Trákom.
Koľkích sem tu pobil, ba samého i Bista, čo ze všech
Bol najsilňejší. On jak mnoho ve zbroji predních
Už porazil Mízov, do našého sa vojska rozehnal,
Aj tam chcev rovnú krvavéj dať vraždi porážku;
Však ňevidal: neb sotvaže ľen do Bikinda zamíril,
260
Já sem sa privaľil, jako černá z oblaku búrka,
A hromovú do krutého vrazil jemu gágora píku.
Už na mokrém sem tam rozprestren písku, ohromnú
Ešče koľem rúbal sekerú a strašľivo žúril.
Jak pozatím, keď nám toľkú sa zdráhaľi částku
Lúpeže Mízi vidať, koľkú sme požádaľi dostať:
Všech najsilňejších, čo pozostaľi z bitki, na súboj
Sem vivolal. Ti na svích laklí sa strápiľi mislách;
Žáden aňiž ňesmel se mnú sa do bitki oďevzdať;
Než radšej po dobrém daľi hňeď, čo sa pítalo, všecko.
270
Keď bich i včil takoví bol chlap, tú čerstvoti hibkosť,
Tú silu mal: skoro svój bi koňec vzala krajna Tatrancov;
Než stuďená už krv, mdlá vláda a zlú radem údi
Lomcované starobú núťá doma naproťi vóľi
Zostať a násilní mňe milému dať oščepu víhosť.
Tehdi vi súcejší na korisť sa viberťe; a jestľi,
Jak hovorím, učiníťe a mú posluchňeťe raddu:
Všecko sa vám podarí, na dobré vám všecko vipadňe.“
Rozpovedá, a višlé si uťírá kapki na lícách.
Na sňeme prítomním vidaná sa zalúbila radda:
280
Hňeď každí ano aj sám král na ňu bez bavi pristal.
V tom do svích šľi sedľisk; a za súcích ešče do pótki
Na hroznú sa korisť i ukrutné chistaľi vraždi.
Než jako čas dospel, na kerí všeckému na bordskú,
Náramnú, veľkú, ňemajícú v rozľehu konca
Pusťinu vojsku zeíť sa daní bol v prísnoťe rozkaz:
Hňeď sám odvažití na krídlonohého visadňe
Žrebca a ve hromovém zaľeťí tam poskoku Bondor.
A hľe tu z obďálnéj už dá sa mu víški zahlédať
Ňezmerní zebraní zástup, jako listu na podzim
290
V trenčanskích doľinách; neb jak častého za ďéžďa
V ťeplú jar na polách novozámskéj rovňini sáťá.
Toľké mnoztvo aňiž na Svatopluka, Sláva potomka,
Po trikrát sto letách a po dvoch k tomu ešče ťisícoch
Z jednéj stránki Uhrov, ze druhéj sa ňenahnalo Ňemcov;
A v ťesném spojeních Volgárov z Ňemcami zvazku.
Toľko aňiž ďaľekích u samého sa Lipska ňezešlo
K pótce bojovňíkov tlačenú Európi sekvanskím
Mocnárem volnosť zastávať a zbrojstvami hájiť.
Tak valná a do počtu uvésť sa svého ňemožná
300
Mužstva Čudov hojnosť bohopustú zastala Bordu;
Od toľkéj ubitá až zem sa uléhala ťerchi.
Vistavené, jak prám v najvatšém háji dubiska,
Píki trčá a širím ľigocú jako strížava ostrím.
Hrozní chlapstva huhlot, ňekoňečné koňstva rižáňí
Rozléhá sa na šír a ve veľkéj ďáľi ozívá:
Jak more ňekdi hučí, keď ho smolní ze dna prepasťi
Rozbúrí a o skalnasté pere zábrehi víchor.
Ach! beda úrodním tu polám! beda ľudstvu a ľichve!
Kam tak náramné sa dorúťí vojsko na lúpež.
310
Než sám král, jako už k prednému sa zástupu zrázu
Priblíží: chitrého tuhí cval žrebca zasekňe.
Tam najsilňejší a prední vodci odevšáď
Po hromadách sa valá, i koľem po porádku ho klíčá.
On v tom ňezmerní jako už hluk mužstva uťíchel,
I z najčelňejších vókol ho zatáčaľi všecci,
Tak hovorí a krutími na boj podbudzuje slovmi:
„Veľkoduchí Čudové! strach a černá hróza okolních
Bidľitelov, čo jedenkaždí, do kerého sa koľvek
Víťaznú púščáťe rukú, v boji potreťe národ;
320
Váľečním ba ňe ľen zbrojstvom, než i úťekem ešče
Uschopeného po vás ňepráťela víťe prevíšiť,
Vistrojeních na potatranské už dávno pomedzá
Spátki čekáťe bratov; na dopadlé statki, na tučnú
Ľichvu a ňezmerné v srdcách sa ťešíťe korisťi.
Však dočekajťe na ňích, na prehojnú ťešťe sa lúpež!
Ejhľe podlí národ, čo ňemá aňi vodca ve krajňe,
Váľečnú aňi zbroj; ňezná aňi pótku, aňižto
Jak sa je lahko živiť vojnú a korisťi donášať;
Toľko sa otrockú z ďňa na ďeň ľen hrdluje prácú;
330
Hrúdnéj ňechce pokoj zemi dať, skriveními na brázdi
Pluhmi ju rozrívá, kovanim buď rílem a ťažkú
Rípe sa v ňéj motikú, a čo z násilnosťi viťíská,
Tím sa chová, tím jak ňerozumná ľichva napásá,
Ejhľe takí národ mární a na toľko ňičemní
Bídňíkov porazil na samého až Edneka bratra;
Zostavších z vatšéj pozajímav časťi v ohavné
Podrobeňí a preukrutné zavlékel otroctvo.
Ňeščastnéj skrovná pouchádzala hrstka porážce,
A k pustím sa uťékla horám, aľe s tíchto vitúlať
340
A v rúčú vimotať do včilka sa cestu ňemóže.
Čož si tu už každí, to sľišící, národ o čudskéj,
Až dosaváď ňikdá ňepremohléj, vláďe pomislí?
Včil teda tak škaredú, tak ohavnú hanbu našému
Ménu danú, skór než v ďálšéj sa rozejďe povesťi,
Vivráťiť, z ľudskéj povirážať celki památki,
A slušnú za ňu vzať ze Tatrancov pomstvu mosíme.
Berme sa tehdi na ňích; jednú uďeríme do krajni
Všecci silú. Ňebráňících sa zbrojmi lapíme,
A hroznú upatích za chrbátami sťáhňeme vazbú,
350
Než kdo sa buď ražním opováží bráňiť obuškem:
Buď kameňím hádzať, buď ľen ruku naproťi dvihnuť:
Ostrím padňe mečem, v žádném duša toľko jeďinká
Vác ňeňechá sa živá; privedú sa stáda odevšáď;
Všecko, čo móže horeť, besnému sa plápolu oddá.
Tak všeľiké na samí ňiveč obráťivše a svého
Bez ľudu i statkov pusté zaňechavše Tatransko
Z najmnožšú do miléj vráťíme sa vlasťi korisťú.
Tak boh prislúbil, takoví boju vípad ukázal,
Keď sem ho najdražšú poudobril v dúbrave žertvú.“
360
Rozpovedá. Oňi v tom besním srďitosťi sa ohňem
Rozplameňá, vibehlé až ven peni od hubi skáčú.
Pospolu náramné do povetrá viskoti pusťá;
Hroznú pomstvu hučá a posľednú skázu Tatrancom.
Každí si prední uďeriť na Slováka, i prední
Bezbožními višlú s ňeho krv strebať ustami žádá.
Jednosvorňe nové z odraních hlav a ze vlasov hustích
Plášče našiť si, nové naremesľiť z lebki poháre
Prislubujú, na korisť sa ťešá a na lúpeže hojnosť.
V tom jako pristavené za dlhí čas mračno ve Bílích
370
Ňekďe Horách, keď násilní podvihňe sa víchor,
Hneď ďáľej sa valí a na rovňinu zhurta ponáhlá;
Mrákota nastává, pošmúrné huhľe povetrí,
Krížem sa blíská, strašľivé hromu praskoti žúrá,
A hrozní ze celéj hukotá dolu oblohi príval:
Tak sa naráz vichopá, a do rozkričaného na lúpež
Krídlonohími ženú sa ochotní cvalmi Tatranska.
Od toľkích upraná dupká zem podkov, a černí
Prach sa metá, i celú zaobálá do mraku víšku.
V cesťe ňeňí baveňá; pres pusté místa a hlúčné
380
Prúdami réki bežá; i chitrími ňetoľko za slnka
Skokmi ľeťá, prudkéj sa šerá noc chódzi pridává.
Až v posľed k visokohlavním docválali Tatrám.
A hľe tu z vipraveních ke Slovákom ňekdi na lúpež
Dízaba postretnú; i hňeď pred krála ho z veľkím
Ťáhnú vískáňím, a po cesťe sa premnoho tážú,
Jak toľké privaľiť ňeščasťí vládalo bratrov.
Než Bondor, jako zahlédá bídňíka, ochotní
Žrebcovi beh priseká, a také slova ustami pusťí:
„Kďež je korisť? kďe celá, na kerú sťe sa vibraľi lúpež?
390
Jak sa to stať? jaková sa nachádzať príčina mohla?
Že ste sa vi zmužilí a veďící z mečmi zachádzať
Ňezmužilím a ňevicvičením ve zbrojstve Tatrancom
Tak hroznú v ňepravéj daľi zmárňiť válce porážkú.
Jak lútím si ušel vraždám? či si napred uťékol?
Rozpoveď a všeľikú s vami zbehlú náhodu oznám.“
On zalká; i takím viprávať začňe porádkem:
„Ščastnú všecci nohú k visokím sme sa dostaľi Tatrám.
Krajna to prekrásná, bohatú živnosťi pľinúcá
Hojnosťú; robená všaďe zem ňezahálala pustá.
400
Roztomilé na polách sáťá, na stromcoch a plodních
Ešče ňedozráté ovocá sa kňísaľi sádkoch.
Zakvitlá po doloch, po vlažních járkami lúkách
Bujňela tráva na víš, ba samé zaoďívala kopce.
Ňezmerné sem i tam sa pasúcé blúďili stáda;
I s každého temer premilostní dúčeľe ohlas
Hája sa dal slíchať; v pilních ľud veľmi robotní
Híbal sa prácách, a práce si pesňami lahčil.
Však skoro dospíval: neb jak sme sa pospolu zešľi:
Hňeď sme tuhí na všecki radem strani pusťiľi útok.
410
Odpor ňikďe ňebol, závadná ňikďe prekážka.
Sotvaže ľen páté vistúpilo nad horu slnko:
Už sa na ustavené podoháňali místo korisťi
Nad náďej vatšé: mužov a mláďencov i chlapcov,
I spaňilotvárních žen i belších od sňahu pannen
Ňezmerní zástup, na seďem stád žrebcov a mladších
Ze žríbatmi kobil, rožnéj vác lichvi o trikrát,
Šestkrát toľko ovec, koz a bravcov bez všeho počtu.
Ešče i vác bohatéj z veľkú sme zaháraľi túžbú
Lúpeže nazbírať; než prední bráňiľi vodci:
420
Dosťi že tá ťažkéj zavdá nám práce na cestách,
Než do vlasťi miléj a do čudskích príjďeme končin
Tehdi napred zajatích ze všeckú pošľeme lichvú;
Ozbrojení mi po ňích kráčáme a ťáhňeme v zápať,
Od hlav abi sme naších všeľikú odvráťiľi skázu,
Až bi sa rozlobení zehromážďiľi v jedno Tatranci,
Zhurta vibehľi po nás, a krutú vzať žádaľi pomstvu.
Obdlžní a dobrú sadoví na trávu bol úval,
Od predu síc úzkí, napotom spoňenáhla sa volnú
Rozťahoval šírkú; nadutá šla po prostredu réka,
430
A chraplavozňící hrkotáňím dávala ohlas.
Naproťivé od oboch sa na hvezdnú spínaľi víšku
Kopce bokov, hustú po visících od vrchu stráňách
Obrostlé bučinú a sťínním chrasťini hájem;
Než pati od spodnéj na spósob hraďbi vipuklím
Obklopené skaľičím a kamennú vstávaľi spustú;
Tak že nosák hore vidrápať sa do konca ňevládal.
Tehdi na ten ve treťí sme večer dostúpiľi údol;
I hňeď víťaznú veľkému sa Árovi dáme
Poctu konať, že takú doprál nám lúpeže hojnosť.
440
Sedmoro černohrivích jemu žrebcov, sedmoro juncov,
A trojo mláďencov na slavnú padnulo žertvu.
Odveďenéj sami též zabitú časť lichvi ďelíme
Medzi sebú, tučním a na rožňoch rádňe upéklím
Skvostňe do pozdňejšéj noci až hosťíme sa massom.
Než jako ukroťení už bol hlad a lačnota hodmi:
Na trávni k vipočíváňú uložíme sa noclah.
Keď však červeňavé podvihnula ďeňňica usta,
A mrakovú ťemnosť i šeré pozaháňala sťíni:
Sadnúcí na koňov pospešnú vezmeme cestu.
450
Sotva sa místo ňechá a do toľkéj ujďeme ďáľe,
Koľko bi hvižďících trikrát šesť z lúka doňéslo
Šípov, keď bi jeden po druhém jích púščaľi strelci:
Ejhľe naráz hluční podvihňe sa od zadu pokrik,
Že schiťeních sa valí a blízko je zberba Tatrancov.
Sekňeme beh žrebcom, spátečnú zhurta sa chódzú
Zavráťíme na ňích. Obratné kráčalo mnoztvo
Ňeprám tak veľké; aľe zrutní všecko chlapiska
Jak dubi hor, neb jak pri kalužních jahňadi mlákách,
Ozbrojení sekerú a opéklím v ohňi kijákem,
460
Časť aľe aj kopiú; meča žáden predca ňeňésol.
Začňe sa bitka tuhá; údatní zbrojstvami padnú
Hňeď z jednéj, padnú ze druhéj též stránki junáci.
Než jako veľkoduchí sa stred ňepráťelov Ednek
Na spósob raňenéj od lovcov tigrice vedral,
A strašní ľudu mord i padlích vražd kopce nakládal:
Ustupovať začnú; aľe jak do dutého napospol
Úvala dospíšá, kďe ve svém prestranstve sa úžil,
A spodními na blíž pristávaľi kopce ramenmi:
Zrázu na roh zahučá; v tom z obracaními sa naspák
470
Tvárami zavráťá, a do rovních naproťi v odpor
Postavajú sa radov; hrozná zase postaňe bitka.
Než jako najľepšej zlobivích márňíme sedlákov:
Náramné hrmeňí a kamenná strhňe sa búrka.
Vikraďení od oboch kopcov stran z húšča Tatranci
Na príkrích sa patách spodnéj rozeprestreľi hraďbi:
Ostré časť kremeňí a skálnú hádže drobázeň;
Časť sahavími na ďál do prostredu šípami strílá.
Prask na prask a fikot na fikot zňí. Prívaľem husté
Do hlav mračno hučí, a zrakom ďeň i svetlo viďírá.
480
Krem toho nastrojení v ďálších za chrbátami stráňách
Z úboč pozľezajú a krivého do úvala zejdú;
I prudkí do naších pusťá vojsk od zadu útok.
Jedni sa též vichopá, a ľeťá pokradomki za bratrí,
Čo predkem zajatích z nabraním odháňaľi statkem.
Tí strnutú badajíce mislú; i ňehádaľi darmo,
Že sme pomordovaní: všeľikú hňeď lúpež opusťá,
Do blízkích ujdú hor, a v ňích utočiščo naléznú.
Tam ti poosloboďá chiťeních; časť lichvu poháňať
Spátki domov ňechajú; silňejším zbrojstvo a pevné
490
Drúki dajú; i po nás hurtem jak ikavci sa rúťá.
Rozkaťení od tak náramnéj pohromi Ednek
Sťisklé osloboďiť čím skóršej zástupi snáživ
Strašľivo pokríká, a stred ňepráťela bivní
Káže preťať chodňík; i ukrutnéj záhube vihnuť.
Mi prudkí prudšú, vsťeklého jak od hladu besních
Hajno vlkov, keď stádo ovec ňenadáľe prepadnú,
Vác žúríme braňú a na zem váláme Tatrancov.
Já dvakráte seďem zmužilích a na predku ve hroznéj
Najtúž valčících porazil sem bitce junákov.
500
Sám aľe jak rosnú vibraná kosa trávu sekává:
Tak stretaních ráňal; zrutní až zrázu sa naňho
Zberbi voďec, najpredňejší teho úkladu póvod,
Ménom SLÁV dovalí, a krutú život odňese jedlú.
Mi sme nadarmo takú z ostatnéj snážili vládi
Smrť pomstviť, chodňík a širú skór cestu prerúbať:
Neb za malú tak nás popritláčaľi chvílu odevšáď:
Že sme aňiž sa hnuť pravicú, aňi k úrazu ostrích
Naprahovať kópií a vrahov ňevládaľi márňiť.
Až v posled nás už, z najvatšéj stránki fičících
510
Od šípov raňeních, metaného do úvala z úboč
Od kameňá dobitích pozajímaľi; od zadu pevnú
Sťáhľi tedáž vazbú, a na své odvédľi pomedzá.
Mňa zdvihnuv skoro už polovic mrtvého Jaroslav
Odňésol; boďenú prostred pleca strelku viťáhnul,
A v ľéčních ranu mil zeľinách; k tomu ešče jakési
Melňíval koreňí, a práškem často zasípal.
Sotva sa ľen dvakrát patnásté zdvíhalo slnko:
Už sem bol zhojení. Tu mi čas paďesáte mesácov
Ustanovil, za kerí bich mal jemu slúžiť a vernú
520
Prácu konať; po prešľém na mojéj ľúbosťi ňechával,
Buď zostávať u ňích a slobodnú vólu požívať,
Buď do miléj ke svím sa rodákom vlasťi navráťiť.
Já aľe sem ňečekal: neb jak na Perúnovu slavnosť
Ze všeckú sa vibral čelaďú, sem ríchľe uťékol.
Než vi tak ohromnú na Tatrancoch pomstviťe vraždu,
A z hrozného jatích viprosťiťe bratrov otroctva.
Já vás tam sprovoďím a známú cestu ukážem.“
Rozpovedá; i hňeď predňejšé z rozkazu krála
Zástupi predbíhá a za vodca sa víprave dává.
530
Než jako už núter do Slovákov zhlukľi sa krajni:
Rozlobení Bondor takovímito hurtuje slovmi:
„Včil čas pomstvu viléť, včil ohavnú napraviť hanbu.
Tehdi lapajťe korisť, spúrních triťe, bidla vipálťe,
A všeľiké hroznú obráťťe na spustu Tatransko.“
Tak zahučí. Oňi v tom sa chopá; i prvého bojovním
Chválka mečem porazá, a z veľkú hňeďki ruvačkú
Ustami krv lokajú; i tedáž uhasíce čudovskú
Tak žízeň, jako keď ladoví s trúchlého na pohľed
Mračna kameň létá a strašnú skázu prinášá,
540
Všecko hubá, márňá, na popol, na prach ohňami trává.
Dím sa koľem vznášá a plamenná bľeskoce žára.
Najmnožší všaďe strach, najmnožšá ťiskňe sa hróza.
Žádním boztva sochám, žádním sa chrámom a tíchto
Kňaztvu ňeodpúščá, každí sa zhadzuje oltár.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.