ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Najstarodávňejší pohanskí Slováci napred jedného boha pod ménom Perúna, Paroma viznávaľi a cťiľi, stvorca hromu a bľesku, pána ňeba, zemi a celého sveta, póvodca všeckích prípadnosťí: nebo osud ňeveriľi. Jemu voľi a iné obeti zabíjaľi. Pozatím aľe mnoho iních bohov si vimisľeľi a počet modlí rozmnožiľi. Maľi bohov hor, skal, hájov, pol, zemi, vod, povetrá, svetla, tmi, zármutku, žalosťi, radosťi a rozkoš; a bohov domovích a ňeznámích; bohov dobrích (belbogov) a zlích (černobogov), ňekterích i Grékov bohom podobních. Vždicki predca i v najhlbšéj mrákoťe poveri zahrúžení jedného najviššého, najvatšého, všemohúcého boha, nad iními panujícého, uznávaľi, kterí vládal ňebesami, a o ňebeské veci sa staral; druhí aľe ňižší bohové, ďeťi z jeho krvi pošlé, podla svojého úradu pod jeho vládú a správú o zemské pečovali; a jedenkaždí mocú tím znameňiťejší bol: čím príbuznosťú bližší temu bohovi bohov.

K víre najpodobňejšé je, že starí Slováci bohov svojích z Indie priňésľi: nebo jako mnohé slova dávno vimretéj samskriti ve slovenskéj reči sa nachádzajú: tak též ména ňekterích bohov u pohanskích Slovákov z ménami indickích bohov sa zrovnávajú, k. p. Morena u Indov Morana smrť. Vinášáňí a topeňí Moreni neb smrťi je známá slavnosť. Živa, Šiva též u Indov Šiva, bohiňa života; Triglav u Indov Trimurti; Parom u Indov Brama, Brahma atď. Krem toho u starších pohanskích Slovákov jako u Indov ženi z mrtvím ťelom svojích mužov na hraňice sa hádzali a páľili.

Všecci Slávi teho istého boha ňejednako všaďe si predstavovaľi; aľe po mnohích od seba odďáľeních krajnách rozešírení podla rozľičnosťi nárečá rozľičňe menovaľi; ináč si ho též v postave viobrazovaľi, a na iní spósob cťiľi. Odtáď jedného boha, k. p. Svatovíta, rozličné ména a viobrazeňí pochádzá.

Najznámejší bohové, kterí sa v básňi Cirillo-Metodiaďe a inďe pripomínajú, boľi tito:

BABA, BABA JAGA, JAGABABA, JAHODOBABA, JEŽIBABA, JENŽIBABA: Bola strašľivéj podobi, visoká, chudá, s kosťeníma nohama. Mala biť bohiňa vojni; podla iních pekelná bohiňa, anebo snaď ľen čarovňica a striga. Že seďela v železném mažári, v ruce prut držala; a keď sa vozila, drahu za sebú metlú zavlékala. Aj babi a bosorki že na metľe aneb ohrabľe létajú ven komínem.

BELBOG, BELBOH: bílí aneb dobrí boh, ščasťá a všeckého dobrého póvod a davač. Pri hrách a veselosťách mu obetovali.

BES: od besu aneb besnosťi, vsťeklosťi tak volaní. Obecné méno zlého ducha; i jemu obetovali. Viobrazoval sa jako cap, Vlkolákovi podobní.

BOBO, BOBÁK, BUBÁK: božek aneb zlí duch hroznéj postavi, kterím običajňe ďeťi strašá. Jemu podobné sú u Belohorcov Kuba a Škromaška, strašidla. Od Bobo povstalo slovo bobona, povera.

CHÁSOŇ, JASEŇ, JESEŇ: jasní boh slnka, u Rímanov Phoebus. Viobrazoval sa v podobe mláďenca ze žárú okolo hlavi.

CHVOR: u Grékov Typhon; spósoboval veter.

ČERNOBOG, ČERNEBOG: černí zlí boh, čert. Obetovali mu ve smutních príhodách krvavé obeti.

ČERT, ČART, ČERNOBOG: zlí duch, už pred kresťanstvom Slávom známí.

ČUR: bol to, čo u Rímanov Terminus. Mal pod ochranú medze; a predstavoval sa v podobe okresaného kameňa na medzách; medzňík. Kdo ho na iné místo postavil, a medze tak premeňil, mosel ho po smrťi nosiť.

ĎAS: zlí boh, kterí ďesil a strašil.

DAŽBOG, DAŽBOH, DAŽBA: boh prízňe a ščasťá. Ščastľiví ľudé za jeho vnukov držaní bívali.

ĎEVANA: bohiňa hájov; Diana u Rímanov.

DIBLÍK: mala biť Vesta.

ĎIV: v podobe ptáka, škrekem ňeščasťí oznamoval, jako kuvík póťíkáňím anebo pes viťím smrť.

ĎONĎA, ĎUNĎA, DINDA, DIDA, DODA, ĎEDKO, DOD, DID, DIT: boh láski; u Grékov Anteros. Sin Ládi a brat Lela. Dosaváď známá je najstarodávňejšá, slovenskím pannám oblúbená, peseň z ihrú: Hója, Ďoňďa, hója! Poslala nás královná: Hója, Ďoňďa, hója! atď.

DRAČICE: to, čo Lúťice.

HENIL, HONILO: boh, kterí s paľicú nad lichvú a nad hospodárem strážil; mal chrám a kňaza.

KIKIMORA, MORA: strašľivá potvora, která v noci ľuďí na prsách cuclala.

KOLADA, KOLJADA, KOĽEDA: boh slavnosťi a pokoja; u Rímanov Janus. Ďňa 24 prasinca svaťili ho spevmi, hrami a tancami, čo sa nazívalo koľeda. Od téjto predkresťanskéj koľedi včilajšá novoročná koľeda pochádzá, Slovákom známá, která u iních národov tuším v običaji ňeňí.

KORŠ, KORŠA, snaď aj KARAS: boh zbožá, jédla a piťá. Predstavoval sa nahí a tlstí, seďící na prevráťeném suďe, s korunú s chmelu; bol to, čo Bacchus.

KOŠČEJ, KAŠČEJ, KOSTĽIVEC: veľkí a strašľiví lúpežník. Krádal panni a ňevesti, které do svích očarovaních hradov nosíval.

KRT, KRODO, SITIVRAT: boh času, Saturnus, Kronos. Predstavoval sa jako starec z holú hlavú, bosíma nohama, stojící na veľkéj ribe, dlhé rúcho plátením pásem mal sťáhnuté, v ľevéj ruce držal koľeso, v pravéj nádobu, ovocím a kvíťím naplňenú.

KÚPALA: boh zemskích plodov, to, čo Pomona u Rímanov. Svaťiľi ho pred samú žatvú na najdlžší ďeň. Večer ohňe zakládali, preš ňe skákali, spívali, tance a ihri vivádzali. Odtáď pochádzá dovčil običajní oheň, vajanovo, vajanok ňekďe nazvaní, kterí večer pred naroďeňím sv. Jána Krsťitela mladá chasa preskakuje pri speve a radostném pľesáňú. Ďeťi místami nad tím ohňem opalujú podzemskí bez, a domov ho nosá, ačkoľvek sami ňeveďá načo. Asnaď ňekdi verili, že ňedopúščal bosorkám domu uškoďiť. Že aľe Belohorci, kďe najvác konopí sejú, pri preskakováňú predmenovaného ohňa jedni druhích ze smíchem k visokím skokom ponúkajú, abi veľké konope narostli; a keď ňekterí má malé: temu iní též ze smíchem povedajú, že zle, ňevisoko pres oheň skákal: ňeukazuje-ľi na to? že slavnosť táto s pohanskéj običaje vzatá je; kďe asnaď ti, kterí najviššej pres oheň ke cťi boha rozložení skákali, hojňejšú od ňeho úrodu obsáhnuť dúfali.

LÁĎA, ĎEVA, ŽIŽĽILA, PRIJA: Venus; bohiňa láski, manželstva a radosťi. Viobrazovala sa v postave nahéj, najkrásňejšéj ženi, aneb panni. Oči mala bľiščícé, pohrávajícé, plné vďaku, líca červené, ťelo od sňahu belšé, vlasi zlaté, dlhé, až do koľen sahajícé, venec anebo korunu na hlave, z mirtu rúžami prepľetanú; v usmívajících ustách rúžoví puk držala, z nútra od srdca vichádzal prúh anebo horícá fakla, v pravéj ruce tri zlaté jablčka, v ľevéj gulu, na kteréj sa celí svet, slnko, ňebe, zem a more predstavovalo. Stála na zlatém vozi, ve kterém dva bílé holubi a dve labudi zaprahnuté boli. Od zadu stáli tri nahé panni, Milostki rečené, jedna ke druhéj chrbátami obráťené, a jablčko si podávali. U iních Slávov na ňekoľko ináč sa viobrazovala. Najobzláštňejší a najkrásňejší chrám mala v Ďevíňe, v Ňitre, v Brňe, a v Holomúci. V Brňe dosaváď stojí kostel sv. Petra a Pavla, v Holomúci sv. Blažeja na tom istém mísťe, na kterém ňekdi chrám Ládi stál. Od Ládi u kresťanskích Slovákov pošla prezívka na rozpusťilé ženi: lajda, lojda.

LEL, LELO: boh láski, sin Ládi; Amor, Cupido, Eros. Odtáď u Čechov ľelkovať, lelki pásť, obzírať sa, a u Belohorcov asnaď trúľeľek, ňetopír; odtáď pošla též prezívka na mužskích: lalo.

LEŠI, LJAŠI: srstnatí bohové lesov (Vlkolaci); Satyri, Fauni. Bívali v hustích lesoch, ľuďí strašiľi, s cesti zvádzaľi, a ve svojích jaskiňách ščegľeňím jích moriľi. Brávaľi matkám ďeťi, a mesto ňích své jím podstrkaľi; a tito že boli vždicki malé. Podobní jím bol Moruš a Kikimora; pásľi též pilňe po ženskích.

LETŇICA, Latona aneb Letho.

LÚŤICE, DRAČICE, TASANI, Furiae: pekelňice, které duše zemrelích trápili.

MÁTOHA, MOTOĽICA, strašidlo.

MEROT: Pluto.

MOKOSLA, MOKOŠ: bohiňa déžďa.

MORA, DAV, GŇAV, SEDĽISKO: potvora, která v noci ľuďí gňávila. Viď Kikimora.

MORENA, MARANA (zrov. indické Marana, smrť): bohiňa smrťi a zimi. Od téjto Moreni aneb smrťi póvod má smrtná ňeďela, na kterú ďevčence Morenu ze slami aneb s kusa dreva v ňejakú starú šatu obľečenú ráno do vodi, najvác do potoka, hádžú a topá. Ňekďe okolo Váhu na vozíku ju vezú do Váhu; utopíce ju chitro bežá do ďeďini, a komu vozík ten na strechu vihoďá: mosí jím dať volačo zajesť. Najmenšé ďevčence na kvetnú ňeďelu po vikonaních božích službách pred poľedňom nosá nové leto, majíce na razsoškách vence a stuški navešané; dom ode domu choďá pod oknami spívajíce sv. pesňičku: Poďekujme Pánu Bohu atd.

MORUŠ, snaď aj MARAS, MORUŠI: ľesňí božkové, Fauni, anebo snaď toľko, čo Incubi.

ŇEHODA, ŇEPOHODA, viď Pochvist.

ŇEMIS, ŇEMISSA: v postave muža ze štirmi paprškí na hlave, a krídlom, na kterém holubica z rozťáhnutíma krídlama na bruchu ľežala; mala biť spolu aj ženská. Nemesis.

NIA, NINVA: podla jedních Proserpina, podla druhích Dis, Pluto, strážňica pekla, a duší zemrelích.

NOCENA: toľko, čo mesác, luna, že v noci svíťí.

OHLAS, OZVENA: duch skalní neb ľesní; Echo, kterí sa ve skalách, hájoch atd. ohlasoval, a ľuďom posmíval.

OSLAD, USLAD: boh hodov a hosťin.

PAROM, PERON, PERÚN; indic. Brama, Brahma: Najvišší a najpredňejší boh, Rímanov Jupiter, Grékov Zeus, pán všehomíra, vládar hromu a bľesku, boh práva, pravdi, a pomstvitel ňespravedelnosťi; že hromem pere, odtáď nazvaní Perún, anebo snaď aj Hrom u ňekterích Slovákov. Často sa do včil spomíná obzlášť pri preklínáňú: Paromova strela, Parom ťa vzal, hibaj do Paroma, to je paromská robota, paromskí človek, bol bi to Parom, u Paroma, do Paroma, Parom po ňem, kího Paroma si urobil atd. Pripisovalo sa mu, že spósobuje mračna, búrki, bľeski, déžďe, kameň aneb krupobiťí; že všecki prípadnosťi ňe od osudu, aľe od ňeho závisá. Posvaťené mu boľi háje, obzlášť dubi, dúbravi. Na obetu mu dávali volov, bujákov, jalovice, kozlov a ovce. V boji, v ňemocách a iních ňebezpečenstvách obeti mu slubovaľi; keď ščastľivo s ňích višľi, čo slúbiľi, obetovali; a veriľi, že tú obetu život svój vikúpiľi a spasiľi. Stál strašľiví na stlpe v mužskéj postave jako z rozpáľenú tvárú, s korunú na hlave, z dlhíma nadstaveníma ušama, v obuve na nohách, jednu nohu mal na cingačce aneb zvonci postavenú, v pravici držal širokú radľicu červenú a jako rozpáľenú, aneb ohňiví kameň hromu podobní, v ľevici žeľeznú kopiu, s kteréj koňec visícéj zástavi ľeví bok mu zasahal. Žeľezo to rozpáľené slúžilo ku preukázáňú pravdi: nebo vinovatí aneb v ňečom zlém podezrení skrze dotknuťí toho žeravého žeľeza ňevinnosť svoju dokazovali. Táto radľica svedčí, že bol boh aj polného hospodárstva: skusováňí vinních skrze rozpáľenú radľicu, čo od ňeho pochádzať malo, a od jeho radľice volalo sa pravda, že bol i boh práva, pravdi, a pomstvitel ňespravedľivosťi. Kterích žeravé žeľezo ňepáľilo: držaní boli za spravedľivích; ináč kterích popáľilo, za vinnovatích a pokuti hodních. Do luhu jeho ohraďeného schádzal sa ľud ňe ľen k obetám, aľe i k súdom, které kňaz ze staršími tam držal. Do pitvora ňikdo ňesmel vestúpiť; ľen sám kňaz a ti, kterí obetovať chceli, anebo kterí v ňebezpečenstve smrťi postavení boli; tím sa ňeodepíralo tu utočiščo. Ke cťi jeho z dubového dreva oheň ustavičňe ve ďňe i v noci horel; a kňaz ku prikládáňú na oheň ustanovení, jestľi z ňedbanlivosťi jeho sa prihoďilo, že oheň zhasol, pokutú smrťi trestaní bol. Ňekterí od Perona aneb snáď od skráťeného jeho ména na Pron, Prono ména mest Šopron, Vespron v Panónii odvádzajú.

PIKULÍK: pekelní, zlí boh. Ze zemi viľezal. Odtáď: naraz viskočil, jako Pikulík. Nosil pokladi, panoval nad mrtvími, ďeťi strašil. Všecko zlé od ňeho pochádzalo.

POCHVIST, POHVIZD, ŇEPOHODA, ŇEHODA: zlí, škaredí čas, povetrí, intemperies.

POHODA: pekné povetrí; u Rimanov Aura. Boh jasních ďňí a jasnosťi.

POĽEL: boh manželstva, Hymenaeus, sin Ládi. Ňeňí grécki Pollux, ako též brat jeho ňeňí Castor.

POLUDŇICA, POĽEDŇICA: zlí duch, o poľedňi strašící. Povedá sa: o pravém poľedňi tam straší.

PORENUT, PORONUT, POROŇEC: mal štiri tvári, pátú na prsách. Že mal biť boh plodu v živoťe maťerinském, a že vístupki manželské trestal; aneb snaď bol to, čo Prove.

POREVÍT: boh vojni, mal pať hlav; bolo asnaď ľen iné méno a viobrazeňí Svatovíta.

PROVE, PROVO, PRON, PRONO: viobrazoval sa v podobe starca, v ruce mal žeľezo, které jako radľica vizíralo, v druhéj kopiu, a na ňéj zástavku, na hlave korunu, uši dlhé, ľevú nohu opretú na zvonci. Bol boh práva, pravdi a spravedelnosťi. Do svaťiňe jeho ňikdo ňesmel veisť mimo kňaza a teho, kterí obetoval, a kterí utočiščo hľedal. K jeho cťi horel oheň z dubového dreva od kňaza opatrovaní; a kňaz, pre kterého ňeopaternosť bol bi zhasel, smrťú bol trestaní. V posvatném jemu luhu držávaľi sa súdi od kňaza a starších. Mal biť vlastňe asnaď to, čo Perún skráťením ménom, ľen z malú premenú ináč predstavení a cťení, jak sa z jeho viobrazeňá poznává.

RADOGOST, RADEGAST, RADGOST, RADHOST, RADOŠŤ: boh hosťinstva, které u Slovákov svaté bolo, najvác ze všeckích národov medzi ňimi panovalo, a vždi rádi boľi s príchodu hosťov. Viobrazoval sa z levovú hlavú, s poďivného kovu korunú, na hlave seďelo ptáča z rozťáhnutíma krídlama, aneb hus neb labuť, na prsách pridanú mal černú hlavu bujáka, kterú pravicú podpíral, v ľevici obuch aneb sekeru držal. Ňedaleko mal nádherné lože a postel k odpočinuťú. Mnohé obeti sa mu konali, jako i hodi a dari prinášaľi. Mal veľkého vraného aneb černého koňa, kterého ľen sám kňaz opatroval, a iní žádní na ňeho visadnuť ňesmel. Kóň tento slúžil k hádáňú o budúcích vecách. Cťen bol obzláštňe na Radhosťi (Radosťi) od ňeho nazvaném ve včilajšéj Morave na slézskích a uherskích hraňicách, kterí k paťe Tatrí dosahá; kďe mal znameňití chrám a luh posvaťení. Najvatšá ze všeckích slavnosťí, která sa Radogostovi vikonávala, a pri kteréj odpoveďi sa vihľedávali, bola tá, čo po rovnoďennosťi ľetnéj na prvé ďňi pripádala: v kterú z ďaľekích míst mnoztvo ľudu na tú horu sa schádzalo, a Radogostovi bez počtu k obeťe volov a ovce zabíjalo, pozatím po vikonaních obetách a pobožnosťách tri ďňi skvostňe hodovalo, pri húdbe kratochvíľilo, poskakovalo, radovánki a ihri védlo; a takúto slavnosťú víťaztvo od Radogosta, kterím též vládať mal, obsáhnuť žádalo. Obetovali mu též, keď sa ščastľivo z vojni navráťiľi. Ano aj po vivráťeňú modľi, chrámu a luhu v ten čas, na kterí u pohanov predmenovaná slavnosť sa začínala, toťižto od sv. Jána Krsťitela na pripomenutú horu súsední Moravci, Sľezáci a Slováci ve veľkích zástupoch sa schádzaľi, a podla starodávnéj pohanskéj običaje, bez všeckéj predca poveri, kratochvíľiľi, skákaľi, tancovaľi za celé štiri tídňe ve sváteční a ňeďelní ďeň; a tím poskakováňím pohanské náboženstvo potupovaľi, jemu sa posmívaľi, a víťaztvo nad jeho potlačeňím prospevovaľi.

RARÁŠEK, RARÁŠÍK, RARACH: čert, zlí duch, kterí veter robíval. Do včil sa povedá, keď ňekďe na smetľisku veter sa naráz podvihňe a schiťené smeťi dokola točí: že sa to Rarášek hore zdvíhá aneb viľetuje. Dopomáhal ke ščasťú, vác aľe k ňeščasťú. Včil običajňe znamená čerta; tak prísloví: Čert ňespí, ináč sa vislovuje: Rarášek ňespí. Strašá s ňím též ďeťi.

RUSÁLKI: bohiňe vod, rék a potokov; Nymphae Najades a Potamides, ináč skoro to, čo Viľi. Mali zeľené rozpustené vlasi, najvatšú radosť v hinčováňú na stromoch nad potokí. Svátki jím ke cťi volaľi sa Rusadla. Odtáď u Slovákov svatodušné svátki aj Rusadla sa nazívajú preto, že zvestovateľi kresťanského náboženstva u pohanskích Slovákov ňe docela jích rušiľi, abi tak pohanov od kresťanstva ňeodplašiľi; aľe ňekteré ména svátkov pohanskích zadržovaľi, kresťanské však viznamenáňí a zmisel jím podkládaľi: a že Rusadla o tích časoch sa slávili, o kterích u nás svatodušné svátki: méno Rusadel na tito svátki preňésľi a zadržaľi. Tak též Turice ano aj Letňice tito svatodušné svátki sa volajú. Zrov. Svatovít. S téj príčini dosaváď sa ďňi a svátki pohanské ména majícé nachádzajú, k. p. Hromňice od Hroma (Paroma), Smrtná ňeďela od Moreni, Turice od Tura, Letňice od Letňice atď.

SEJA: bohiňa sejbi.

SEMEŇÍK: boh zbožá.

STRÍBOG: boh vetrov, kterí boľi jeho vnuci.

SÚĎICE (Suďički), Parcae: bohiňe nad životem ľudskím právo majícé.

SVATOVÍT, SVANTOVÍT, SVATÍ VID, SVATOVID (Vitislav) a ináč rozľičňe od míst, na kterích cťení bol, jako též podla rozďílnosťi nárečá, menovaní: Herovít, Karevít, Rugevít atď. Mars, Mavors, aneb aj Apollo ozbrojení. Bol najpredňejší po Perúnovi, boh siľi, vojni, pokoja a víťaztva; predpovedal budúcé veci. Modla jeho veľičižná každého najviššého chlapa previšovala, štiri hlavi na štiroch krkoch mala, abi ju ze štir stran viďeť mohli. Bradu mal sčesanú, ostrihané vlasi, v pravéj ruce rozľičním kovem ozdobení roh držal, kterí kňaz jeho každí rok vínom naplňoval, a s ňeho nasľedujícého roku hojnosť úrodi predpovedával, v ľevéj lúk aneb kušu na boku podeprenéj, oďev neb sukňu mal po koľena, nohi bolo vídať na podstavku za rovno zemú. Ňeďaľeko modľi viselo zubadlo, sedlo a iné znaki boztva, jako též veľkí meč s prekrásňe ozdobenú stríbernú rúčkú a pošvú. Blízo chrámu bola stájeň, ve kteréj sa posvatní Svatovítovi kóň (tátoš) choval, kterého žáden iní mimo najviššého kňaza pásť, opatrovať a na ňeho sadnuť ňesmel. Na temto koňovi Svatovít každú noc vibíhal na ňepráťelov, s ňimi bojoval; a abi ľud sa presvedčil, že boh proťi ňepráťelom v noci boj veďe, kňaz v noci na ňem behal, a ráno všeckého ukonaného, zaprášeného a upoťeného zástupu ukazoval, jako bi s pótki prišlí veľkú a ďaľekú cestu bol meral. Hádáňí sa též skrze ňeho vikonávalo. Slavná pocta nasľedujícím spósobem sa vibavovala: Každí rok po dokonanéj žatve čiňilo sa poďekováňí, a spolu prosbi sa dávali za budúcú úrodu od ľudu, ze všeckích stran zhromážďeného; pred chrámem po obetách slavné a nábožné hodi aneb hosťina sa vikonávali. Najvišší kňaz z dlhú bradú a vlasmi (sám ľen proťi všeckéj običaji slovenskéj dlhú bradu a dlhé vlasi nosíval) ďňem pred slavnosťú svaťinu, do kteréj sám toľko vekročiť smel, pilňe zametal; pri čom pozoroval, abi v nútri ňedíchel, a preto do dverí behal si oddíchnuť, abi toťižto smrtelním dícháňím prítomnosť boha ňeurazil. Na druhí ďeň, keď ľud prede dvermi zhromážďení čekal, do nútra vešol, vzatí z ruki modli roh, predešlého roku vínom naplňení, bedľivo prezíral. Jestľi volačo vác z nalétého vína poubívalo: s toho ňeúrodu na budúcí rok predpovedal; a preto ľud napomínal, abi zboží a obrodu pre nastávajícú psotu zadržali a ochraňovali; jestľi aľe sa ňeumenšilo a ňevivetrilo: hojnosť na poľi prorokoval, a prítomnú úrodu ščedro požívať kázal. Potom staré víno ku nohám boha na obetu vilél, prázní roh čerstvím zase naplňil, zavdáňím a pripiťím modlu ucťiv sebe, obivatelom a celéj krajňe zdraví, budúcé víťaztvo, hojnosť a všecko dobré horľivími modľitbami žádal. Po dokonanéj prosbe priložení k ustám roh chitro stajním dúžkem vipíjal, a znovu nalétí vínom bohovi do pravice postavil. Koláč též madem zarobení a tak veľkí, že postave chlapa sa rovnal, obetovaní bol; kterížto koláč kňaz medzi seba a medzi ľud položiv, pítal sa, zdáľiž bi ho prístojící viďeli; tito keď odpovedali, že koláč ňe aľe kňaza viďá, žádal, abi aj na rok tak veľkím koláčem zakritého viďeť ňemohli, čím ňe zlé sebe aneb ľudu, ale budúcéj žatvi hojnosť prosil; a koláč jako boží dar k zeďeňú rozdal. Slováci povčil chléb boží dar nazívajú. Potom ménom Svatovíta: vítaj, vítaj, prítomní zástup vítal a pozdravoval. Obeti, dari a korisťi, pre boha priňesené, zebrav držal nábožné naučeňí, a dlhú rečú ku pilnému boha cťeňú i ku rádnému obetováňú napomínal, a za všecku poctu istú odplatu a zvíťazeňí sluboval. Pozatím ostatek ďňa v hodováňú obetovaného massa, v piťú a v ihrách strávení bol. Pri kterích hodách strízľivosť zrušiť za nábožné a za dobré sa pokládalo, zachovať za hrích. Iné též krem téjto pres rok obeti Svatovítovi sa vikonávali, obzlášť keď z rozľičních končin prespolní z darmi a obetami odpoveď a v ňeščasťú pomoc od ňeho jakožto učinľivejšého v odpoveďách žádať sa schádzali; jako též v čas nastávajícéj vojni, a po ščastném téjto skončeňú. Nazdávajú sa ňekterí, že bi vítáňí u Slovákov običajné: Vítaj, vítám ťa, od Svatovíta, a pozdravováňá ľudu od najviššého kňaza pri obetováňú temu bohu užívaného pochádzať malo, že sa ze zdravá jakožto od Svatovíta prátého ťešili. Nekteré chrámi jeho aneb božňice, na stlpoch stojícé, s červenú, ňepremeňitedelnú od déžďa barvú, rozľičními rezbami ozdobené, mesto sťeni maľi rozvesené plachti a oponi, krásňe barvené, které v čas veľkéj slavnosťi odestrené bívali, abi ľud boha viďeť mohel. Arkonskí neb orekundskí Svatovít na ostrove rujenském neb ranském mal tristo koňov a toľko ozbrojeních bojovňíkov, na ňích válčících. Zástava Svatovítova bola znameňitá, v Arkoňe stáňica nazvaná, veľká, prekrásňe barvená, a v čas vojni nade všecki iné modľi vatšá a svaťejšá: nebo keď ju kňaz do vojni ňésol: pod ňú idúcí právo maľi všecko robiť, zákoni prestupovať, mesta oblupovať, ano aj oltáre a modľi rúcať a páľiť. Hádáňí o budúcích vecách bílím koňem Svatovítovi posvaťením sa konalo. Keď vojnu proťi ňepráťelom chceli vésť: pred chrámem tri radi kopií kňaži do zemi kládľi: v jednémkaždém dve napríč spojené zarazeními do zemi hrotami, v rovnéj ďáľi jednu ode druhéj, postavali. Ke kterím kňaz, napred modľitbu vikonav, posvatného a ostrojeného koňa od pitvora privádzal. Jestľi kóň pres nachistané radi kopií napred vždi pravú nohú prekračoval: za dobré znameňí slúžilo, a na ščastní vípad boju zmerovalo; jestľiže aľe ľevú ľen ráz napred zdvihnuv prešol, zlí vípad znamenalo; a preto víprava do vojni odložená bola. Koňečňe žebi Slováci, kresťaňi učiňení, do modlárstva sa navráťivše ze svatého Víta mučedelňíka, kterí za časov Diokleciana trpel, učiňili Svatovíta a jako boha cťiľi: ňeňí ľen aňi k víre podobné. Podobňejšé k víre je, že zvestovateľi kresťanského náboženstva u Slovákov, mesto rovnozvukého Svatovíta, kresťanského mučedelňíka svatého Víta podložiľi; aľe kresťanskím spósobem ho cťiť učiľi: abi jích tak s pohanstva snadňejšéj ke kresťanstvu privédľi. Toto aj v ménách svátkov čiňívaľi, jako víš pri Rusálkach je praveno.

SVETLONOSI, SVETELKA, BLUĎIČKI: že ľuďi ku zablúďeňú do barin a bahen vedú.

ŠKRÁTEK, ŠKRATA: domoví božek, hospodáríček; Lar, genius domesticus. Odvracal zlé ode domu, a dobré zaopatroval. Čásťku večere mu zaňechávali, čo ňezedli; a že sa, keď misi viľizoval, zapískal, odtáď povstalo: zaškrátaní, zapískaní jako škrátek; a na zamazaného na hube: ti škrátek.

TASANI, TASSANI; viď Lúťice.

TRAS: od traseňá, boh, kterí strach a traseňí ľuďom naháňal.

TRIGLAV; boh s tromi hlavami, Indov Trimurti: Panoval nad povetrím, zemú a vodú, podla iních nad ňebom, zemú a peklom. Mal tri hlavi na jedném krku, zastrenú tvár, abi zlosťi ľudské ňeviďel, na hlave venec jako korunu, v ruce držal mesác; mal posvatného vraného koňa; mala biť aľe spolu aj ženská.

TUR, TOR: boh vojni; odtáď i tábor pochádzá, a tovariš ve vojně (bojovňík). Svátek jemu ke cťi sa volal Turice; toto méno svátku na svatodušné svátki preňesené dovčilka u Slovákov trvá.

VEĽES, VOLOS: boh lichvi, kterú ochraňoval. Bol chlpatí, húdbu nadevšecko miloval. Rímanov Pan.

VESNA, PRVOSNA: bohiňa jara.

VILA, VIĽI: Nymphae; krásné, bílé panni. Bívali v horách, skalách a hustích hájoch, mali dlhé v behu létajícé vlasi, bílé rúcho a plachti. Ňikomu ňeubľižovali, kdo jím dal pokoj; kdo jím uškoďil: teho buď postrílali, buď tak dlho v tanci vrťeli, až dušu vipusťil.

VLKOLÁK, VLKODLÁK: snáď Faunus Rímanov. Včil znamená človeka na vlka premeňeného, kterí ľuďí dáví a mrtvích vicecává, Vampyrus; ináč hltavého, ňesitého človeka jako vlk. Podobní mu skoro boľi Leši, Moruš, Kikmora a Mora.

VODNÍ MUŽ, VODŇÍK: má zeľené vlasi a rúcho, obuté boti, behá po vodách, víská, z ľevého boku mu vždi kapká, vábí do vodi ľuďí, obzláštňe ďeťi, rád sedá na brehu a pod kopami sena, kďe si pri mesáčku boti zešívá. Na zemi ňemá veľkéj vládi; ve voďe všecko do hlbočini vťahuje.

ZEMARGLA, SAMARGLA, ZMRZLA: bohiňa zimi; mala bílé rúcho ze sňahu.

ZMOK, ZMAK, ZMEK: božek, kterí peňáze a iné veci ľuďom nosíval. Predstavoval sa jako zmoknuté kura z dlhím krkem a nohama, anebo jako oheň, neb horícá roztrhnutá reťaz v povetrú.

ŽIVA, ŽIVENA, ŽIVOŇA, ŠIVA, u Indov Šiva, Ceres: bohiňa života, všeckéj úrodi a živnosťi. Ňe všaďe sa jednako viobrazovala. Ňekďe bola nahá, vlasi spusťené až po koľena sahaľi, na hlave mala venec, v pravici jablčko, v ľevici hrozno; inďe laľiu pri ustách; inde zase predstavovala sa v rúchu, na hlave držala nahé chlapča a v ruce hrozno; ňekďe aj od poľi prioďátá, v jednej ruce klasi a druhéj kvíťí majícá.

Ména: DOBROPÁN Mercurius, HLADOĽET Saturnus, KRÁLOMOC Jupiter, SMRTONOS, LÁDOŇ, Mars, pohanom ňeznámé, sú teprv od Kľena Rozkochaného Slováka na počátku štrnástého stoľeťá vimisľené, a od hvezdárov prijaté; tak též i KRÁSOPAŇI Venus atď. Podobňe ména: MIĽEK Amor, MILOSTKI Charites, MUDREŇA Minerva, VODOŇ Neptunus, UMKA Musa, Viňkiňe Bacchae atď. sú ľen od novejších básňíkov tak preložené.

Krem víš menovaních bohov a božkov Slováci zbožňovali ešče réki, potoki, jazera, háje atď. a duchom jejích obetovali; pri kterích obetách a hádáňí a prorokovaňí sa konalo. Jastrábi, obzlášť sokoľi, boľi u ňích bohom posvatní ptáci. Svatovítovi bílí, Radogostovi černí kóň, Černobogovi aľe tátoš, poďivní v behu a skoku.

Chrámi običajňe stáľi na kopcoch; napred boľi ľen s krovu a strechi na stlpoch postavenéj a ňepremeňitelními barvami zalíčenéj, která modľi pred zmoknuťím chráňila. Potom sa jím pridali mesto sťen rozvesené prekrásňe barvené plachti, koňečňe sťeni z dreva. Bívaľi rozľičními vipuklími rezbami z venku i z nútra ozdobené, običajňe trojrohé neb štvororohé ano aj osmorohé. Chovali sa v ňích pokladňice obetovaních na chrám peňazí, jako též v čas pokoja vojanské zástavi; bívaľi ohraďené, okolo anebo pri ňích posvatné luhi a dúbravi; kterích jako aj iních posvaťeních stromov sekera sa ňesmela dotknuť. V hájoch tích ve chládku posvaťeních dubov súdi a práva sa vikonávali, radi též o vážních vecách držali. Koňečňe chrámi v tak veľkéj vážnosťi u Slovákov boľi, že i v ňepráťelskích krajnách poškvrňiť sa jích obávaľi.

Sluhové bohov kňaži, jedni viššého, druhí ňižšého rádu, vedla znameňitosťi bohov, ve veľkéj vážnosti bívaľi u ľudu pre svoju múdrosť, učenosť a vikonáváňí obradov pri božích službách. Mali právo dlhé bradi nosiť, núter do svaťini chrámu vchádzať, a v čas prinášáňá obet seďeť. Prebívaľi pri chrámoch, v posvatních luhoch a dúbravách, pri stromoch a stuďenkách v malích chalupkách. Živiľi sa obetami, které sa jejích bohom prinášaľi. V posvatném háji ze staršími z ľudu súdi vikonávaľi, radi o obecné dobré védľi, v ustanoveňú pokoja a uzavreňú vojni prední hlas maľi, sami do vojni a do boju choďívaľi; boľi též lekári ľudu, nade všecko aľe učiteľi a obetňíci (žerci od žertvi, obeti). Priňesené obeti prijímaľi sami, bohom obetovaľi, a všecki náboženstva tíkajícé sa veci v dobrém porádku držali. Hádaľi o budúcích vecách s posvatného koňa, z letu a ze spevu ptákov, s toku vodi, z dímu, z vetra, s postretnuťá zvírata a z jeho kriku, ze sna, z hvezd atď. K ňím patriľi aj speváci, veščci, poskakovači, čarovňíci, černokňažníci, navazači (črevopravci), ptákopravci, hadači, začitovači, snári, vikladači, ano aj bosoráci a veščice atď. Najvišší arkonskí kňaz Krive, Krevín, vatšú moc si než král privlastňil; bez jeho privoľeňá aňi vojnu vésť, aňi pokoj učiňiť sa ňeopovažovali Rujenskí.

Obeti v istích i ňeistích časoch sa vikonávaľi na horách, skalách, v hájoch, pri posvatních lipách a iních stromoch. Obetovali aľe voli, jalovice, capov, ovce, hid, koláče, víno, madovec, pivo, ano že aj ľuďí obzlášť zajatích, prvoťini úrod, (obžin, obžinki) madu a múki (pražmu). Obeta ňebívala docela spáľená, aľe z vatšéj stránki obetujícím rozdaná a od ňích strovená. Každí okolo obet išel, bohom slávu spíval a hučal; ano aj keď odchádzal, ešče zavískel. Po dokonanéj vojňe a po obsahnutém víťaztve obetovaľi bohom zbroj ňepráťelov a časť nadobitéj korisťi. Dávali též v súmraki bohom jesť pod posvatné stromi. Spevári pri obetách spívaľi, a spolu pritom na nástroje hráľi a húdľi; pri obetách sa aj veščbi a hadactva konali.

Najstarodávňejší Slováci mrtvích pálívaľi na hraňicách. Ženi po smrťi mužov svojích ňechceli biť živé; aľe s ňimi na hraňicách, jako u Indov, páľiť sa dávali. Oheň, čím slavňejší bol pohreb: tím vatší a dlž sa kládel, ňekdi za dva, za tri, za ďevať ďňí bez prestáňá horel. Na hraňicu koňa, zbroj, rúcho a iné mrtvému milé veci, jako též i obeti hádzali a páľili. Taká obeta pri mrtvém, k uspokojeňú bohov ťemních vikonávaná, volala sa trizna. U nás kus pola, kďe ňekdi háj stál, nazívá sa Triznová. Okolo hrobu choďili, veľkím hlasem kričali, šati rezali, bradi strihali a na hraňicu metali. Popol zebírali do popolňice najvác hľiňenéj, na spósob dvojušatého hrnca vizírajícéj, jaké sem i tam sa našli. Zakopávali jích do zemi; a znameňiťejším ňekdi kopec zemi anebo kameňá na ňe nakládli, čo sa volalo hrobla. V pozdňejších časoch mrtvích do čistích šat oblečeních pochovávali v horách, hájoch a poľách. Dávali jím pod hlavu pecen chľeba, lahvicu vína, jaké v blaňe, že drevo zhňilo, na spósob vajca bez škrupini sa našlo od hrobára. Dávaľi jím též do ust anebo do ruki peňáz, čo do ňedávna ešče místami čiňili. Práťeľi do treťého dňa, ženi ale do tricátého pri hrobe mrtvého muža naríkali. Pri odchádzáňú od hrobu zem pres seba, ňeozírajíce sa, hádzali. Po pochováňú vikonávaľi sa pohrebné hodi, kar nazvané, kterí dosaváď místami, obzlášťňe u možňejších, je v običaji.