ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(„Letorosty II.“ — Smrť rodičov a brata. — „Žalm žaloby“ a druhé žalmy. — Elegie. — Bratove siroty.)

Akoby bol tušil básnik, aké údery naň čakajú, ako bude nútený neraz hore, k nebu, ku hviezdam obracať svoj smutný zrak, hľadajúc tam útechu. To naučenie si priniesol zo svojho výletu do výše hviezdnatej, že tu dolu treba nosiť kríž, prinášať obete, prenášať rany, ako podmienku, aby raz človek mohol zreť v tvár všeslávy.

Skutočne, bolo sa mu treba pripraviť, vierou otúžiť. Rok 1887 a 1888 doniesol mu ten najväčší úder, aký citné srdce básnikovo len stihnúť môhol.

Jaseň roku 1886, v predtuche toho, čo ho očakáva, bola veľmi smutná, žalostná pre básnika:

Ohlasom tohoto bôľu a smútku, tejto trapnej predtuchy i potom žalostnej skutočnosti sú Letorosty II., písané v roku 1886/7.

Často oplakáva svoju mladosť, blažené, bezstarostné chvíľky v dome rodičovskom, keď „kvetné srdcom dúhy vzplály neraz“, keď blažily ho jasné sny o sláve, o veľkých činoch, ktoré zmarila potom skutočnosť.

A jaseň, keď počúva skučanie víchra, keď ustarostene volá

tá jaseň mu pripomína starobu rodičov, ktorí sú sami, opustení i od dietok,

Upomína ho na pominuteľnosť všetkého, i na hynutie národa, i na vlastnú pominuteľnosť. A ťažké dumy padajú na myseľ básnikovu. Načo sa narodiť, keď človek musí odísť na veky, keď

A tu len veta nesmrteľnosti dodáva sily, len tá je „kotvou v desnom mori hynutia“, tu „kríž však blaha cenou je“. A ako všetko hynie, tak hynú radom i túžby básnikove, až ostane z nich jedna: „usnúť večite.“

Najčastejšie stavia sa mu pred oči cintorín, v ňom hroby predstavujú sa mu ako vlny pominuteľnosti. A v noci hynutia len jeden pablesk ho vie uspokojiť, že „vstaneme z mŕtvych!“ Tu spomenie si aj na sestru, ktorú bol pred 10-mi rokami utratil a oplakal.

V takýchto ťažkých dumách, trapných vidinách sa míňa pre básnika jaseň, a prídu Vianoce. Básnik si zažiada raz ešte s rodičmi stráviť tento svätvečer lásky, lebo sa bojí budúcnosti, lebo nevie, či budú môcť byť ešte raz tak pohromade. Rozpomenie sa zas na dávne časy, na milotu tej svätej doby, keď toľké zlaté lúče sa vdieraly do skromnej chatky, teraz však badá, že medzi tými lúčami

Básnik úzkostlive, v mukách a v modlitbách bdie, vyčká nový rok, v nádeji, že prinesie obrat, i prosí:

Ale daromné sú všetky prosby a nárky, pre básnika zavítal „čierny rok“. Dňa 7. januára 1888 umrela mu matka. Koľko bôľu to stálo básnika, vycítime z jeho básní, ktoré úprimnosťou citu, bezprostrednosťou dojmu pôsobia i na nás a sovrú i naším srdcom. Óh, aký to nesmierny bôľ chyce i nás pri čítaní takých slov:

Či nájdeme dačo podobného v literatúre svetovej? Ja neviem, že by dakto už bol opísal, ospieval tento cit synovej lásky k umierajúcej matke tak dojemne, tak prenikave, tak úprimne a tak žiaľno-pekne, ako to máme u Hviezdoslava (sv. II. str. 169. a nasl.).

Troma rokami prvej, roku 1884, i básnikova manželka utratila svoju matku; potešoval ju i vtedy svojím spevom, sdieľal s ňou žiaľ, a teraz, ked i on utratil matku, vie precítiť ten bôľ ešte lepšie, vie tešiť vrúcnejšie, až k slzám:

Ako ich spojil tento spoločný žiaľ! Aké to horké slzy musely ronievať k poteche jeden druhému! Sú sami, ako „nechané dva stromky“. Básnik hľadá úľavu. Žaluje sa na krutý osud, ale marné sú ponosy, hádky, slzy, osud tomu nerozumie,

Potechou im ostane slza a pieseň; tak sa potešuje so svojou družkou:

Hej, pieseň ostane potešením jediným básnikovi. Veď dar piesne ctí si ako dar ducha matkinho. Keď bude spievať, tým bude pestovať toho vzácneho, drahého ducha; pieseň bude ho vždy upomínať na matku a spolu ho i poteší, utíši:

Ale piesne tieto premieňajú sa v elegie; žiaľ z nich viac nevyhynie. I keď blíži sa jaro, básnik sa mu poteší len preto, že „aspoň v súmrak zbronie čierna duma“ (Prijď, jaro, prijď), a neutíši úplne jeho žiaľ ani leto:

Obraz a pamiatka milovanej matky sprevádza všade básnika. Tu sa rozpomenie na svoje detinské roky, tu zas na roky študentské, keď na Vianoce putoval domov, keď bol listovne oznámil, že prijde; a keď potom v deň príchodu matka netrpelive čaká a vyzerá od kúdele, tu otec si urobí žart, oklame ju, že hosť — syn neprijde. Po chvíľkach trpkého sklamania zavíta syn, a v tuhom objatí matkinom zatíchnu na čas všetci. Práve v dobu vianočnú, rok na to, ako bol navštívil vtedy ešte nemocnú matku, sa takto rozpomína básnik, a končí svoje dumy:

Alebo si bráni reč, ktorej sa učil od matky a s tým v spojení venuje vďačný vzdych pamiatke matkinej. Alebo i po rokoch ešte sa rozpomína na deň „Siedmeho januára“.

Príčinou osobného smútku básnikovho sú tedy tieto rany, ktoré ho stihly utrácaním najdrahších bytností. Tie sosilňujú v mysli jeho obraz opustenosti, pominuteľnosti, márnosti. A preto, keď vidí hynúť prírodu, ožívajú v ňom tieto pamiatky. Obraz hynutia prenáša potom i na národ, a prirodzene, takto súc naladený, ako pre seba, tak i pre národ prosí dary Ducha Svatého. (Veni Sancte!)

Koncom nasledujúceho roku, 9. novembra 1888, umre mu i otec. Úder tento, ač prirodzeným už pre básnika po toľkých predchádzajúcich, predsa ešte viac sosilňuje v ňom dojem opustenosti, obraz osiralosti. Už je ozaj sám, nemá nikoho, okrem manželky, tak volá sám: „óh, a jak sme v biedach sami!“ (Srdce!)

Tento druhý „čierny“ rok zakončí básnik žalmom, v ktorom ďakuje za pokoj pre domy, za zlatý mier pre duše a za slová útechy, za „— ach, i horký kalich, podatý nenadále k vypitiu až na dno; za zkúšok trampoty, za údery tvrdé, krvácajúce rany, za mlk hrobov desný…“

A prosí — tu už nie pre seba — pre celý národ o pomoc, o riešenie sporu, o zahladenie neprávosti. (Žalm ku závierke roku.)

Prijde deň jeho narodzenín. Ako „s húfom klesajúcim predtým“ chodieval slúžiť Bohu, v deň tento tak významný pre básnika, v deň Hromníc! Teraz prichádza sám, sám. Mrtvá tíš, hrobová tma okolo neho, „len večná cesta kríža uniká v temna diaľ, Golgoty obraz vypína sa k nebu“:

A básnik spieva „Žalm žaloby“:

Koľko blenu, koľko horkosti v slovách týchto! Nemá rodičov, utratil i brata, je sám, opustený, nemá nikoho. Už len Boh mu ostáva, viera v neho. Tej sa drží tým úzkostlivejšie. Chcel by hľadať príčinu toľkého trestu Božieho, no nevie ju nájsť; jednako nanúti si myšlienku, že to zaslúžil, že je to za hriechy, že Boh musí dovŕšiť dielo, ktoré začal. Ale prečo? prečo? ostane trápnou otázkou preňho i na ďalej.

Na čas toto pustnutie rodinného šťastia s jednej strany a viera v Boha s druhej strany ostanú najhlavnejšími motívami jeho lyrickej poezie. Len zriekať sa, len žalovať, len prosiť o obrat vie srdce jeho.

volá z prepasti, do ktorej je riadením Božím vrhnutý. (De profundis.) Má zlámané obe perute; keď prvej len ťažko vedel k jarkej piesni podleteť, teraz nevie vôbec: teraz len ston a vzdych sa vydiera z duše jeho,

už-už preklína seba, svoje narodenie:

i to hniezdo už búrajú; pustne tam, len „nárek mušiek“ počuje v ňom. Mnohými údermi už otupel básnik, ako bezcitný Job pozerá na zkazu tú suchým okom.

A predsa prichodí jar, národ sa prebúdza po zimnom odpočinku k novým prácam, a to budí v duši básnikovej obraz nového života, trocha utichuje jeho žiaľ, veď „jednotlivec môže zhynúť, ale národ žiť musí večne!“

Uspokojí sa na čas, aspoň na čas jarných a letných prác, a poľahčí si aspoň tým, že viac pomýšľa na národ a na ľud. Odvráti myseľ od svojich útrap, a najde utíšenie, poľahčenie v povedomí, že i ten národ podobne je pokorený, podobne trpí a vzdychá. To zosilňuje v ňom sympatiu k národu, táto spoločnosť bôľu a pokorenia budí v ňom dôjem, že národ cíti s ním. A v mene národa prosí: „Hviezdo viery zaskvej sa, ó, nebom naším mutným“, a žaluje, že „A ešte pôst!“

Tiež i pohľad na samý ľud obveseluje myseľ jeho v tieto čierne roky žiaľu básnikovho. Keď vidí ľud jarý v práci poľnej, ožije, vie zabudnúť svoje útrapy aspoň na dobu letnú. Je zaujímavé z tohoto ohľadu, že na každé leto týchto preňho smutných rokov ďalších padá jedna epická báseň zo života ľudu, s veselšou náladou. Jasné je i to s tohoto ohľadu, že básne tie písal v dobe letnej. Tak v lete 1888 napíše báseň Bútora a Čútora, v lete 1889 Na obnôcke, v lete 1890 V žatvu, v lete 1891 Poludienok, a v lete 1892 Večera. Síce i sám predmet týchto básní je vzatý z jarno-letného života, z letných, poľných prác nášho ľudu, ale tým by nebolo psychologicky odôvodnené ich spracovanie v letnej dobe, a myslím, že takto z duše básnikovej nadostač je odôvodnené ich spracovanie vôbec.

V lete takto sa poteší básnik, trocha zabudne na seba, na svoje bôle. Ale keď sa blíži jaseň, s tou jasennou mhlou už zasa padá smútok na jeho dušu, už je zasa sám so svojimi útrapmi. Na dušičky vzdychá rezignovane:

A vhlbi sa do svojho srdca, s nezodpovedanou, tajnou otázkou, že prečo musel toľko úderov podstúpiť, veď

Alebo v duchu kráča k rodnému domu, a pripomína si, ako radostne chodil ta kedysi, teraz však pusto tam, chodník zarastá trávou, klope, nikto sa neozve,

I keď vzdiali sa v dobe takejto trocha od seba, keď pomyslí na národ svoj, ostane smutný, a len k prosbám sa vie povzniesť, aby Boh vzbudil v národe snahy, túžby: „zúčastniť sa pochodov k veľkým cieľom závodenia, kým raj nie zpät dobudnutý“ (Prosba); alebo berie na otázku Tatry (K Tatrám), že v tom raji tatranskom prečo je tak nešťastný ich syn; a na potvrdenie toho, čo vyššie hovoríme, že ako v úzkom spojení s prírodou žije básnik, ako vplýva príroda na jeho náladu, myšlienky a dumy, uveďme slová jeho z tejto básne:

Alebo zas v Advent volá: „Príjď, dobo spásy,“ a teší sa tou dobou, keď s pokojom a spásou národa zavíta pokoj i do duše jeho. Na Veľký piatok sa teší tým, že len „veteš s neho skradli“, a ako Ukrižovaný vstal z hrobu, tak povstane i národ, lebo

Takto pomýšľaním na národ, na jeho utrpenie vie básnik umenšovať svoj osobný žiaľ, vie zabúdať na svoje ztraty. A keď už utratil svojich, keď už nemá nikoho, ostáva mu ešte predsa ľud, národ a Boh. A aby i tú svojeť predsa len cítil dáko okolo seba, vezme k sebe dietky svojho brata, Sidku a Jarka, stará sa o tieto siroty otcovsky, vychováva ich starostlive, so svojou manželkou usilujú sa im nahrádzať ztratených rodičov, dá ich školovať, celú lásku srdca svojho, ktorú choval voči svojim rodičom, sestre a bratovi, venuje im, aby na čas nebol tak samotný, aby pozdejšie tým ťažšie bolo ranené srdce jeho…