ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kým sme boli hore a vybavili vec, chvalabohu, pretíchlo. Stará Opera sa usmievala. Cesty a ulice sú skvelejšie, dlažba sa ligoce sťa zrkadlo. Kde-tu ešte stekajú jarčeky do podzemných kanálov, stromoradia ovesili vetvy, tu i tu padne z lístia kvapka ako hánka.

„Nuž nerozťahujú nadlho, tí tamhore. Urobia odrazu, čo treba.“

„Obhadzujú sa, obhadzujú: a nemajú času. Koľko majú sveta!“

„Samý Amerikán,“ odpovedám ja. „Angličanov bude málo medzi nimi.“

Musí ich byť hodne v Paríži. Všetko sa doň ťahá, rojí sa okolo jeho krás, ani osy okolo sladkej hrušky. Dnes ešte väčšmi než po iné roky Paríž patrí Amerikánom. Majú výhody ako nikdy: oni ich využívajú. Roja sa po svete, rozsievajú po ňom, za čím toľme pachtíme, bez čoho ťažko kroka urobiť, dobré doláre. Dolár im otvára dvere všade, do opery i do operety, do zbierok a bohatých knižníc, do obchodov a kabaretov na Montmartre.^[84]

Ich peniaze, listy a čeky prijímajú skoro s nábožnou úctou. Ľahko sa im rojiť po úradovniach bánk, zhovárať sa veselo, vystupovať sebavedome! Hľadia na nás dobromyseľne, trochu s ľútosťou, ako na bibasov a troškárov, že sme trochu pod závozom, nevieme žiť: nosíme čeky a listy vo valute, ktorá trochu pokuľháva, možno i ledva zdýma, a pritom si nôtime:

Ale treba uznať, že sú chlapi. Odbavili nás tamhore prv než sme sa spamätali. Fajčia najtuhší tabak. Ich krátka pipa, hoc je nepohodlná, lebo sa jazyk od nej lieni, je i v Paríži dobrá a prišla do módy. Vidno ich za veľkými sklami nádherných jedální, v hoteloch na veľkých bulvároch. Sedia v pohodlných, nízkych kreslách, že vykukuje z nich iba štica. Študujú z ohromných plachát, kde je málo literatúry, všetko samý obrázok, samý oznam, návestie, auto, film, cowboy, Mary Pickford,^[85] zasa oznamy, inzeráty. Všetko je reálne, názorné, na dlani. Nepchajú do hlavy hlúpych vecí, prisvojujú si, čo je praktické a vecné. Nieto času na okolky a pletky: babrať sa s tým, čo sa inde pokazilo. Koho svrbí alebo i žerie, nech sa škrabe: ale svojimi nechtami, nie cudzími.

Rozvážajú ich veľké cestovné podujatia v rozsiahlych otvorených autách po meste a okolí. Sedadlá sú v piatich a či šiestich radoch, stojacich jeden za druhým. V každom rade tri či štyri osoby. Keď sa vyteperia na ulicu, ich povoz je sťa neveľké prízemie divadla, vlastne biografu. Ibaže im filmy stoja na mieste a divák sa hýbe. Ide ulicami Paríža, niekde pomaly a rozvažite, inde chytro, že sa za prízemím len tak kúri. Čo tamdnu sedia, pozerajú jeden druhému ponad hlavu: po stavbách, palácoch, ktoré konečne nie sú nič zvláštneho. Sotva ktorý má viac od piatich poschodí. Čo sú najstaršie, o ktorých najväčšmi kričia do sveta, majú práve iba jedno. Pohľad na veci, čo sú napredku, zatvára im človek, ktorý sedí pri vodičovi. Ale nesedí napríklad teraz. Stal na nohy, obrátil sa tvárou k prízemiu, čo mal prvej za chrbtom, rozkladá rukami; kričí, aby prekričal hurt vlastného auta, hrmot povozov, ktoré letia sem a ta.

Predpoludním, keď je najväčší stisk okolo Opery, doteperí sa tento obor-auto s cestujúcimi. Ponáša sa akoby na klietky, v ktorých obchodníci v Puntarene rozposielajú kurčatá po parníkoch do prístavných miest Patagónie. I v nich neraz starší kohút začne vykrikovať. Ide veľmi pomaly. Ten, čo vysvetľuje, ukazuje na budovu Opery, čiernu a pošmúrnu; nezabudne upozorniť svojich poslucháčov na stisk a šum veľmesta. I pouličný stisk a tresk patrí do programu prehliadok, aby nič nechybovalo.

„Amerikáni študujú život Paríža!“ šepkáme si zbožne, čo sa na nich dívame, stojac pešky medzi húfom. „Hľa, ako ich zaujíma náš ruch. Ale čože je to pred ruchom New Yorku? My sme tu predsa len na dedine kdesi!“

Ich výprava vtrhne často i do Louvru. Premelie sa dvoranami. Zastaví sa pred obrazom, čo je väčší, alebo čo pochádza od veľkého majstra, ktorého plátna sú veľmi v cene. Vodič odrecituje, čo vie z belasej knižky, ide o dvoranu ďalej; ostatní idú za ním, aby neostali na chvoste.

„Treba sa ponáhľať. Ešte zbýva mnoho čo poprezerať,“ hovoria si. „Ináč sa neodbavíme…“

Popoludní nebolo veľmi pekne. Zabavili sme sa trochu dlhšie v kaviarni. Sú v ulici i druhé: tiež majú svoje obecenstvo, ktoré sa do nich naučilo chodiť. Každá predstavuje svoj svet, ktorý nie je široký, ale je zaujímavý.

Večer by nám bol dlhý; spýtali sme sa slečny:

„Ktorý biograf je tu najbližší?“

„Biograf je tu blízko,“ vysvetľuje nám slečna. „Ide sa našou ulicou na boulevard, prejdete ho a čo je prvá ulica za ním napravo. Hneď za prvými domami ho nájdete.“

„A je dobrý?“

„Mne sa veľmi páči. Ja chodievam doň v nedeľu. Kusy dávajú pekné, hudba je dobrá.“

„Býva mnoho ľudí?“

„Nie veľmi mnoho, ale všetko naši ľudia, veľmi poriadni. I ja pôjdem v nedeľu: bude nový program.“

„Nemajú tam nový program každý večer?“

„Nie. V Paríži ho menia každých desať alebo pätnásť dní.“

„A príde im sveta?“

„Prvé večery je plno. Potom býva menej.“

„A prečo ho nepremenia častejšie?“

„Čakajú, kým sa všetko obecenstvo nepremelie.“

„Na boulevardoch majú vždy dosť obecenstva,“ poznamenal som ja. „Tam sa premieňa zas obecenstvo miesto programu.“

„Ja ta nechodievam,“ odpovedá slečna. „Je ďaleko a zle sa vracať.“

„Chodieva s vami mama?“

„Ona je ustatá. Chodíme dve priateľky tu zblízka a ja. Chodili sme spolu do školy.“

I my sme zbadali, že programov nemenia často v Paríži. V biografoch ich menia predsa častejšie než v divadle. Divadelný kus, ak je na niečo súci, hrajú mesiace, a nezoderie sa. Výhody veľkého mesta, ktoré tvoria pôdu umeniu: môže sa vyvinovať samo od seba, slobodne, ako samostatný činiteľ, na povznesenie a veľkosť národa. Inde ich menia zakaždým, preto predstavenia nemôžu byť dobré. Hercom v Paríži je práca ľahká. Nemusia sa učiť ustavične nové úlohy. Majú príjmy, aby žili neodvisle, času mesiace a mesiace naštudovať nové úlohy. V ich divadlách nepočuť šepkára prerážať hercov: iba čo je obecenstvo na škode. Keď príde do divadla, počuje kus iba raz; nepočuje ho od šepkára i od hercov.

Išli sme večerom do biografu. Prichodilo ísť do dvora, kamsi hlboko. Konečne sme našli dvere, v ktorých bolo viac svetlosti. Vstúpili sme do predsiene, kde nám dali lístky a program. V dvorane bolo ozaj ľudí veľmi málo, pozdejšie ich poprichodilo čosi, že dvoranu zaplnili obstojne. Obecenstvo bolo iste z okolia, najviac pospolitosť, robotníci, menší úradníci. Videli sme i osobu čudnú: tvár výrazná, oči pozerajú vnímavo, vlasy má vyčesané dohora, ale nechcú akosi slúchať. Tvoria okolo hlavy ako korunu, ktorá proti svetlu dáva odblesky, že tvár a celá hlava je akoby v žiare. I v tyle odstávajú neposlušne, sťaby ich bol víchor rozvlnil; okolo uší sú tie vlny najvypuklejšie. Hlava ako miera.

Nemali sme sa koho spýtať, kto je tá osobnosť s prevráteným golierom a veľkou mäkkou mašľou pod bradou. Dali sme sa cestou, ktorou sa dáva široké obecenstvo, že sme usúdili po zovňajšku: „Iste umelec.“

Ostatne ich vídať i na ulici dosť často okolo našej ulice so širokým klobúkom, spod ktorého sa dobývajú nasilu dlhé, načuchrané vlasy. Zovňajšok, žiaľ, neraz je veľmi skromný, badať často biedu, ktorú nemôže zatušiť šatstvo, ktoré tiež hlása, že by sa zišla častejšia premena. Obecenstvo ich vidí prechodiť skromných a nepatrných: a ani netuší, že veľmesto môže ďakovať práve ich cechu za svoju veľkosť, nádheru a krásu, že ho urobili svetovým mestom a privábili zvedavých boháčov z celého sveta, aby v ňom rozsievali svoje zlato.

Začala hrať hudba na husliach a piane. Prvý raz, čo sme sa museli zaobísť v biografe bez tanga. A nebanovali sme. Dosť sa nám nahúdli v Južnej Amerike a salónoch lodí ich sladkasté, melancholické zvuky, ktoré akosi len učičíkajú vôľu, ochromujú silu duše, nevzrušia dohlboka, aby sa vzpružila a osviežila. Hudba hrala kusy nám cele neznáme; hrala, že my nezasvätení sme ju počúvali chtive, mohlo by sa povedať, pobožne. I kus, ktorý predstavovali, bol slušný, niečo zo života, ale nebolo v ňom vecí nemožných a prehnaných.

Mali sme v ten večer pocit, že v tomto skromnom, utiahnutom kine si vyhľadalo útulok ozajstné umenie.

Po dni, ktorý nebol najkrajší, nastúpila pekná noc. Badať na nej už prvý zádych jesene. Hviezdy ligotali sa tuho, hoc svetlo po uliciach hľadelo ich prevýšiť. Ich trblietavé svetlo prerážalo do ulíc samého Paríža. Rue du Bac bola tichá, iba elegantný reštaurant, čo je proti novej budove, je skvele osvetlený. Vidno v ňom hostí v sviatočných čiernych šatách, dámy v toaletách. Hádam bol koncert dnes večer, alebo hádam večerajú ľudia zo sveta pred odchodom domov.

Bližšie k nábrežiu rue du Bac je zasa tichá. Kaviarne pozatvárali. Iba čo je väčšia, trochu svetáckejšia, hneď na rohu Quai d’Orsay, tá ešte trochu sliepňa. Tichá ulica nahrádza si dnes pokojom a spánkom noci minulých vekov: keď iste nespávala takto pokojne, ale musela byť na stráži. Vtedy mostov nebolo toľko, prichodilo prevážať nočných tulákov a rozpustený svet na druhú stranu Seiny. Bac znamená prievoz a ulica bola prievoznícka medzi kráľovským palácom a čiastkou mesta, čo padá za Seinu, najmä boulevardom Saint Germain.

V našej ulici zatvorili všetky brány, všetky obchody. Pred bránami a dvermi sú nádoby so smeťami. Zniesli ich pred dom, aby ich odviezli zavčas rána, keď príde voz po ne. Bolo by ticho, ale od Gare d’Orsay hrnie sa ozruta autobus. Vec neslýchaná — dal sa našou ulicou. Nejde chytro, blíži sa pomaly, sťaby váhal, alebo niečo zhľadával. Fučí popri nás, hrmí a šuští. Cylindrová kefa sa krúti, utiera dlažbu, ani čo by ju lízala, že ostáva čistá, až sa leskne. Smeti z kefy zberá cylinder, hlce ich alebo ukladá do kasne, ktorá je vo voze. K chodníkom válok a či kefa nemá prístupu, ostávajú za ňou žobráci: pásik smetí, ktorý sa zošmykol z kefy a ostal na chvoste. Čistidlo si už nemôže s ním dať rady. Ale zajtra zavčasu ho pozmetajú a zoberú medzi smeti domovnice alebo slúžky, aby nás neurazili pozostatky čistenia ulíc, keď vstaneme a vyjdeme na ulicu.

Iba my, čo sa ešte túlame po noci. A predsa, predsa… Vidím pred nami, ako sa zakráda, veľkého kocúra, čierneho ani žúžoľ. Ba ako sa vykradol z domu? Skeroval z rue du Bac do našej, prešiel jej hodný kúsok, až zmizol pod bránou temer samého nárožného domu. Čo hľadá v ňom? Poľovačka azda a či iné chodníčky? A možno iba nočná prehliadka alebo prechádzka. I dobro sa zunuje, keď nieto v ňom premeny. Pani kníhkupcova pôjde iste zhľadávať zajtra ráno po susedstve maznáka: kde sa podel, čo stvára. Možno ju zazrieme, keď ho ponesie v náručí zasa domov a bude mu vyčitovať tuláctvo a bludárstvo…

I náš domec je zatvorený, ale nado dvermi svieti žiarovka, hádže na chodník živé svetlo temer do kruhu. Stlačíme gombík, temer zápäť skočí akási spruha, v pitvore sa zažne svetlo. Dvere nám otvorili, a my sa vkrádame potichu, zatvárame dvere a zatískame rígeľ ako sa patrí, aby dom neostal otvorený. Keby sme neobriadili dvere, musela by skočiť stará pani z postele, zimiť sa nič po nič. Bude v izbičke konča chodbičky. Iste spala pokojne, náš zvonec ju vybúril z prvého sna, ktorý je najchutnejší, najmä pri starých ľuďoch, ktorí majú čujný sen. Pozerá cez sklené dvere, na ktorých je čipková záclona, kto vošiel. Zo tmy môže nás ľahko poznať pod svetlom žiarovky, či sme z domu alebo azda cudzí votrelci.

„Bonsuár, madam!“^[86] vinšovali sme jej, idúc popred spálňu.

„Bonsuár, m’sio e’dam!“ ďakuje nám.

Keď sme si sňali kľúč izby, ktorý visí pred schodmi, a začali stúpať po nich, zažali sa odrazu žiarovky po schodoch, na každom poschodí po jednej. Svetlo dolu v pitvore zhaslo.

Keď sme vstúpili do izby a zažali svetlo, tamvon zas nastúpila tichosť a tma.