ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sadli sme na tramvaj pred Louvrom. Viezla nás hore Champs Elysées; o krátky čas sme boli v sadoch, v ktorých je medziiným i chutná avenue de Charles Floquet. Bolo treba iba dávať pozor, aby sme zas neprepásli pravý bod, kde prichodí vystúpiť. Sady na rovine, čiastočne i na briežkoch, pozná hocikto v Paríži, ale i mimo neho, lepšie pod menom. Meno Champ-de-Mars,^[135] Marsovo pole, je všeobecne známe. Keby sme ho vytiahli z gréckeho bájoslovia a presadili do obyčajného života, znamenalo by: vojenské cvičište.

Cvičiť na tomto mieste už necvičia nikoho, aby z civila vykresali marciálneho vojaka. Či cvičili predtým, kým nebolo sadov, nemôžem tiež povedať. Ale na jednej strane sú veľké vojenské školy, kde študujú dôstojníci vyššie vojenské vedy a zdokonaľujú sa vo svojom povolaní. Ináč sme už boli na týchto stranách, ibaže sme šli inou tramvajou. Boli sme tuším prešli kedysi i popred Trocadero, divili sa jeho vežiam a divnému strihu. Dnes sme zasa pri Trocadere, ale na druhej strane, akoby na jeho záhumní. Mohli sme prísť na avenue de Charles Floquet omnoho ľahšie popri Trocadere než na Grenelle, keby sme boli mali viac skúsenosti.

Pohľad na Trocadero z tamtej strany bol zaujímavý, z tejto je niečo krajší. Spredku má pred sebou dosť obyčajnú ulicu, z tejto strany má pažite, v nich veľké hrady kvietia. Budova je na vŕšku; polohou panuje nad okolím, nad hradami, ktoré sa ťahajú tiež do brehu. Má pavlače, stoja na stĺpoch, pod pavlačami sú klenby, pod budovou jaskyne, z ktorých vyteká voda medzi nymfami a vodnými obludami, tečie a hádže i vodomety, keď spustia vodu. Na zábradlí pavlači sú sochy, ktoré hľadia zádumčive do veľkých sadov z vyvýšeného miesta.

Pažiťový štvorhran, čo je v briežku pred budovou, má na každom uhle sochu na vysokom podstavci. Sochy sú trochu podivné, akých často nevídať. Jedna predstavuje býka, druhá proti nej koňa. Čo sú z hornej strany, predstavujú zasa slona a nosorožca. Vyhotovené sú majstrovsky. Do nich je vdýchnutá predstava surovej sily, ale i krásy. Umelec hľadel možno znázorniť bohatstvo Francúzska, ktoré záleží v práci, najmä v hospodárstve a v prírodných pokladoch kolónií, čo má Francia v Afrike, kde sídli slon, a v Ázii, v domove hrozného nosorožca.

Trocadero vystavili vo výstavu, hoci nie v tú istú, keď skrsli paláce, kde sme prezerali zbierku obrazov. Dnes je v nej národopisná výstava. V nej je i zbierka slovenských výšiviek: uhorská vláda ich darovala Francúzsku ako tvorbu maďarského ľudového umenia. Dosť sa napýšili Maďari alebo Uhri, ako ich tu volajú, cudzím perím, najmä slovenským, v umení, vo vede, v obchode, spisbe a najväčšmi vo veľkej politike, kde im aj Slováci kliesnili cestu.

Keď sa spustíme dolu sadmi, prídeme na široké cesty na brehoch rieky. Rieka tečie cez Champ-de-Mars deliac ho temer na polovicu. Z tejto strany viac briežky, za riekou roveň. Prejdeme most a priekom nábrežie, a sme zasa v sadoch. Ak chceme ísť ďalej, prichodí nám ísť popod bránu. Mohla by zatvoriť najširšiu cestu, ba dosť veľké námestie. Má štyri piliere, jeden od druhého ďaleko. Vyšla by hádam šírka poriadneho námestia od piliera do piliera. Je divné, že sú nie rovné, nestoja kolmo. Klonia sa čosi jeden k druhému, hlavou idú k akémusi stredobodu. Stredobod by sme hneď vynašli, keby sme vytiahli šnúru od piliera do piliera, čo stoja nakríž, a zachovali si, kde sa obe šnúry snímu. Pri zemi nie sú ani ohnuté toľme, ale čím vyššie, tým väčšmi sa dávajú do oblúku. Padli by iste na pažiť, hlavou by udreli jeden o druhý kdesi v stredobode poľa, čo majú pod sebou, keby ich staviteľ nebol tamhore uviazal dotuha dôkladným sklepením. Klenba ich drží hore koncom, ale i ona je na ne utisnutá. Padla by na hlavu tým, čo by šli popod ňu, a nešťastie by bolo veľké. Prejde popod ňu mnoho ľudí každý od boha deň. Nemôže padnúť na pažiť práve pre piliere, ktoré ju držia tuho.

Brána o štyroch nohách pod klenutím bola by rozčapená a prinízka. Nebolo by jej vidno medzi stromovím a pri toľkých palácoch: bola by iba pošpatila sady Marsovho poľa. Staviteľ predvídal, lepšie než kto iný, aká by bola galiba, vyhol jej ako nič. Na klenutie postavil dosť vysokú vežu, na klenutí veže zasa vežu ešte vyššiu. Čím ide vyššie, tým je tenšia. Keď sa prizrieme na celok, brána sa predstavuje súmerne: šírke zodpovedá výška, vrchol veže podobá sa akoby vrchnáčiku s dutinou. Tamhore si povieva v čistom povetrí francúzska trikolóra.

Jej zvláštnosť je, že ju nevymurovali, ale urobili sťa reštovanie. Aby potrvala, trámy, rohy a laty dali z dobrej ocele. Z diaľky pozorovať, ako sa súčiastky viažu jedna s druhou; trámy a rohy zviazané sú latami: zďaleka sa predstavuje sťa pletivo z nití hrubších a tenších, zložené dovedna.

Pri pilieroch, ktoré naspodku majú rozšíreninu sťaby paprčky nejakej obludy, sú domce a či skôr domy. Pri výške veže i slušný dom scvrkne sa na búdku. V dome fučí a hurtuje čosi. Napísali na dome, že kde je zástava, vyťahujú na vežu, kto chce ísť dohora a pozrieť na mesto. V domci sú stroje, ktoré ženú dvíhadlo s divákmi dohora. Keď sme my tadiaľ išli, prišiel kŕdlik ľudí a vošiel do domu pod zástavou. O chvíľu videli sme vozeň, ako sa ťahá dohora po skrivenej nohe sťa chrúst, keď sa vlečie po suchom konári. Ďaleko nešiel. Zostal na prvom klenutí. Na ňom sú svetlice s veľkými oblokmi: z nich sa môže, kto chce, dívať na Paríž.

Koho chuť potiahne, môže ísť i na druhé poschodie, ba i do samej dutiny. Pohľad odtiaľ bude široký na náš nízky svet.

Od veže Eiffelovej sme veľmi chytro prišli do avenue Octave Gérard. V nej je generálny konzulát Československej republiky. Bolo v ňom hodne ľudí. Boli príslušníci nášho štátu, ale i cudzí, doniesť do poriadku cestovné listy alebo iné diela. Nikto nemusel vyčkávať a nudiť sa, mrhať drahý čas nič po nič, ako bývalo kedysi po c. a kr. konzulátoch rakúsko-uhorských, poklonkovať sa a prosiť ponížene. Tu vybavovali chytro a slušne, že sme mohli o krátky čas ísť, kde nás povinnosť volala.

Na vyslanectvo z konzulátu je ako do susedov. V predsieni sme našli úradníkov, ktorí nás obslúžili ochotne: dali nám vývody a poučenia, ktoré sme potrebovali o dielach, čo nás sem viedli.

Nie bez pohnutia vstúpi Slovák do úradovne radcu alebo tajomníka vyslanectva, najmä keď má prísť prvý raz do potyku s predstaviteľmi slobodnej vlasti. Kto jedol chlieb prenasledovania pre materinskú reč a národné presvedčenie, iste ďakuje bohu za zázrak, že náš utisnutý národ z rumov bývalej monarchie rakúsko-uhorskej zasa vstal z mŕtvych, má zabezpečený život a budúcnosť v našom štáte. Prvý styk s úradnými osobami na vyslanectve vyznel nie ako úradné pokonávanie, ale ako bratské privítanie v rodnom dome.

„Či by sme boli povedali,“ riekol som, vyjdúc na ulicu, „že pri návrate domov pôjdeme na vyslanectvo Juhoslávie a onedlho na vyslanectvo Československej republiky v Paríži?“

„Veru neboli by sme sa nazdali, najmä vtedy, keď sme na c. a kr. konzuláte v Buenos Aires hľadali pána konzula a nemohli ho nikdy nájsť, ani hlavného, ani pobočného…“

Predstúpil mi pred oči obraz úradovne a či skôr predsiene, v ktorej úradoval pisár, akýsi odrodilec z Triestu. Príslušníkov svojho štátu, statočných Juhoslovanov z Dalmácie, ktorí prišli o radu alebo pomoc, okrikoval v ohavnej šušlavej reči, pokazenej taliančinou. Sotva vedeli odbavení ľudia potrafiť na chodbu pošmúrnej budovy, ktorá bola zvonku ešte ta, ale dnu bola ani temnica: bola ozaj ako monarchia. Kto vyšiel na chodbu, preklial hodinu, čo ho doviedla do styku so slávnym úradom, a monarchii zaželal zdravia a dlhého trvania na tomto svete.

Vznášala sa už vtedy nad nimi vidina, že sa musí zrútiť, čo hnilo a skazu vzalo: ľudia nosili v sebe sen, o ktorom verili, že sa raz splní. On im pomáhal prenášať denné ústrky a poníženia, že nezúfali.

Nešťastní žijú z viery, a viera nikdy nesklame.