ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

2.0

2419 digitalizovaných literárnych diel

Zlatý fond > Diela > Články

Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV

RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)

Ladislav Nádaši-Jégé:
Články

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Anna Cisariková, Martin Ivanecký, Peter Kašper, Ivana Bezecná, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Jana Leščáková, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Simona Reseková, Andrea Kvasnicová, Miroslava Oravcová, Eva Kolarčíková. Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo

čitateľov

Roztrpčenosť v Orave

^[100]

Otvorený list Martinovi Kukučínovi

Milý priateľ!

S jasavou radosťou si videl vzkriesenie svojho národa a isteže prvý Tvoj cit bolo utekať domov a brať účasť na takom slávnostnom hode, aký sa strojí pri povstaní miliónov ľudí k novému životu. Z našej blúznivej radosti sme sa chytro prebrali, lebo chýbalo nám nie k hodovaniu, ale ku každodennému životu všetko. Veľmi chytro sme zbadali, že keď chceme žiť, musíme celý náš dom vybudovať znovu od základov. Aj v blahobyte sa ľudia hašteria, v našom nedostatku sa medzi sebou rujeme a silnejší nemilosrdne odstrkáva slabšieho aj od takých potrieb života, ktorými sám oplýva.

Tvoja Orava, milý priateľ, stala sa v tejto metelici najostatnejšou popoluškou medzi všetkými krajmi našej drahej Československej republiky. Nás sa nezastane nikto. Jeden náš rodák, náš najvlastnejší Hviezdoslav, už nežije. Ten vše zdvihol v náš prospech svoje nie vždy neoslyšané slovo. Ale Hviezdoslav je už dávno zabudnutý, lebo veď bude skoro rok, čo spomedzi nás odišiel. Veď hľa, už i zrub jeho rodného domca sa rozpadáva na zhnité drevo a požehnanú pôdu, na ktorej stála jeho kolíska, bez ochrany bijú dažde a húkajú nad ňou vetry. Obraciame sa na Teba, drahý náš rodák, ty svetlonos národa nášho, zastaň sa svojej opustenej rodnej zemičky. Možno teraz, v radosti a sláve Tvojho príchodu, poslúchnu Tvoj hlas.

Dnes je Orava zabudnutým kútom republiky, ktorý je dobrý len na to, aby z neho hádzali kusy na ukojenie poľského hladu za pôdou.^[101] Naši slovenskí bratia nakladajú s nami, akoby sme boli zničenia hodní naničhodníci, najopovrhnutejšia čiastka celého štátu. Ponad naše rieky a potoky vedú biedne, provizórne alebo životunebezpečné mosty. Trvanie — hádam na rok — Hviezdoslavovi sľúbeného a jemu venovaného gymnázia sme museli holokolenačky vyžobrať — veď šesťdesiattisíc Oravcov vraj nepotrebuje strednú školu — kým nám ho nevrhli, ako protivnému psovi hádžu kosť, aby neskučal — holé, bez každej pomoci, bez stavov, len práve že skúpou rukou platia najnevyhnutnejších profesorov.

Orava svojím telom bráni ostatné Slovensko od nákazlivých nemocí prenášaných z Poľska. Rok po rok hynú naši horniaci na škvrnivku, červienku, kiahne. Po chudobných vrchoch roztratene žijúci ten ľud trpí všetkými nemocami, ktoré sú údelom chudoby a s ňou spojenej nevedomosti. Jeho hlavný zárobok je rúbanie a vyvážanie dreva, teda jedna z najťažších robôt vôbec, s ktorou je spojený vždy veľký rad ťažkých nehôd. Aby mohli poplatiť dávky, utekajú každé leto celé dediny do bohatšich krajov na prácu, aby priniesli so sebou nielen skromnučký zárobok, ale aj celý rad nákazlivých nemocí. Ale v celej Orave niet nemocnice, ktorá by si zasluhovala toho mena, napriek tomu, že už mnohí bratskí českí lekári sa za ňu zaujali. Špitále sa stavajú zámožným mestám, biedne žijúci roľnícky ľud môže hynúť bez pomoci! Premávkové pomery sú v mnohých čiastkach Oravy stredoveké, cesty zanedbané, tri štvrtiny župy nemajú vôbec železnice, takže v mnohých obciach žijú ľudia životom nie barbarov, ale divochov z bronzovej doby. V Orave je mnoho ľudí, ktorí sa skrúšene modlia o každodenný chlieb bez toho, aby ho boli vôbec čo aj raz v živote jedli. Priemyslu, okrem niekoľkých píl, v Orave niet.

Podľa svojich slabých síl sme doniesli a ponúkli štátu aj obete, aby nám pomohol, avšak ťažko donesenou obeťou opovrhol. Dolný Kubín dal pozemok pod súd, štát ho nestavia; venoval pozemok pod gymnázium, štát ho nestavia; dal pozemok pod kasárne, štát postavil na ňom mizerné baraky a žiada od chudobnej obce, aby za tridsaťosem miliónov postavila kasárne sama. Oravské panstvo chce postaviť v hornej Orave železnice, štát mu to nedovolí a sám nestavia.

V iných župách sa zo štátnych prostriedkov stavajú školy, byty, kasárne, nemocnice, železnice, od nás najchudobnejších Oravcov žiada štát, aby sme to urobili sami. Na smokovské sanatórium nájde vláda tridsať miliónov korún, na ten najprimitívnejší špitálik v Orave niet peňazí. Takým spôsobom a trhaním nášho živého tela sa deje, že tá Orava, ktorá mala pred sto rokmi stotisíc obyvateľov, dnes nemá ani úplných šesťdesiattisíc. Tento najslovenskejší ľud sa, hoci s bôľnym srdcom, musí odtrhávať od svojich rodných vrchov a uteká svetom.

Vláda vyprázdni roh hojnosti nad celou slovenskou krajinou; v priebehu niekoľkých rokov obetuje stá miliónov na slovenské kraje, na Oravu nemá ani jeden jediný halier.

Toto neslýchané odvrhnutie Oravy nie je následkom opovrhnutia našich českých bratov, lebo vláda stavia na Slovensku nie podľa svojho dobrozdania, ale podľa rady slovenských poslancov a politikov vôbec.

Lepšieho osudu hodný oravský ľud nemá v dôsledku nášho „najspravodlivejšieho“ volebného práva vôbec nijakého ústavného zástancu. Isté je, že mnohí jeho synovia konajú platnú službu v každom odbore ľudskej práce; isteže on dal Slovensku najprednejších buditeľov a duševných vodcov, veď oravskými postavami ste naplnili, Ty a Hviezdoslav, duše celej Slovače. Ale čo je to všetko hodno, keď naši slovenskí bratia, tí, ktorí majú v rukách moc, sa od nás vôbec odvrátili? Veď oni sú tí, ktorých radou sa riadi vláda v svojom konaní a oni, poznajúc len seba, zabudli úplne na svojich biednych bratov.

Tak pozdvihni Ty v prospech svojho rodného kraja svoj hlas. Ty si náš bohom vyvolený poslanec a keď iných nemáme, Tvoj hlas by mal mať toľko sily, aby zaistil spravodlivosť opustenej chudobe.

Pozdravuje a víta Ťa v starej vlasti

Tvoj priateľ dr. Nádaši

Naša Orava 1922

^[100]Naša Orava 5, 1922, č. 38, s. 1.

^[101]aby z neho hádzali kusy na ukojenie poľského hladu za pôdou — V dôsledku Trianonskej zmluvy z r. 1920 muselo Československo odstúpiť Poľsku časť územia v Sliezsku, na Orave a na Spiši.

« predcházajúca kapitola | nasledujúca kapitola »