ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[165]

Pavel Eisner^[166] vo feuilletone Prager Presse medzi inými otázkami pýta sa i toto: — Wussten Sie schon, dass Kunstkritik gewaltigensteils so zustande kommt, dass jene die überhaupt nichts treffen, sich hinsetzen und sie schreiben?^[167]

Naši kritici, podľa Eisnera kritici „krajiny budúcnosti“ — teda nie prítomnosti — na ktorých celkom iste tiež prilieha horeuvedený citát, trasú nad všetkým tak ľahučko pochvalne alebo odsudzujúco hlavami, že bije do očí, že ony nemôžu byť zbytočne zaťažené.

Skoro všetci majú istú štylistickú zručnosť v kritickom odbore: naučili sa ju čítaním iných kritík, alebo ju museli nadrieť na skúšky. Lenže sa u nich zvrhla na prostú hantírku, na ekvilibristiku s množstvom cudzích výrazov (v jednej krátkej Mrázovej kritike som ich napočítal vyše osemdesiat). Kedysi bolo ich ochrannou známkou slovo „mentalita“, dnes je „dynamickosť“ panujúcou hviezdou.

Niektorí z nich pokladajú za výhodné do príšernej zátopy slov namiešať hodne kalu, v ktorom sa ich nedovarené myšlienky mihajú ako za závojom. Sú to mazaní chlapíci, ktorí počítajú s tým, že čitateľ pridá svojho rozumu, aby nejakú obstojnú myšlienku vylúpil z ich „povídaní“, lenže sa so svojím počítaním mýlia, lebo ostroumný čitateľ zavonia pečienku a obíde ju zďaleka.

Pre tieto kritiky je charakteristické, že si skoro vždy protirečia. Jeden z nich strhá — chváli to, čo iný chváli — strhá. Je to pádny dôkaz základnosti ich kritického umenia. Najsmutnejšie je, že sú doklady, že sa nehanbia obchádzať i zrejmú pravdu a prekrúcať rukolapné fakty.

Tí z nich, ktorí chcú písať nie recenzie, ale vážnejšie kritické rozbory, pokladajú za svoju povinnosť podať i rozbor filozofického podkladu posudzovaného diela. Ničím tak neprezradia svoju absolútnu nespôsobilosť k práci, do ktorej sa chytili, ako týmto nerozvážnym počínaním. Vyčítajú kdekomu, či je to oprávnené, či nie, materializmus, determinizmus, rafinovanejší sa naučili hovoriť aj o utilitarizme a pragmatizme. Odsudzujú všetky tieto náuky, hoc sú väčšinou socialistického, alebo komunistického zmýšľania; mali by si uvedomiť, že tým samých seba fackujú. Však čože je komunizmus bez materializmu? Telo bez duše.

Chcejúc ukázať svoju znalosť filozofie, vyískajú nasilu v prácach, nad ktorými sedia na vysokom stolci, nejakú vetu, ktorú vtisnú do zvieracej kazajky niektorého filozofického smeru a pribijú na ňu s veľkým uspokojením nad svojou múdrosťou pečať materializmu alebo podobného smeru, ktorý vo svojej nevinnosti pokladajú za odsúdeniahodné kacírstvo. To, pravda, nevedia, že každý filozofický smer má aj vážny podklad, z čoho nenasleduje, že by stačil i za životný názor. Ale jednako, koľko múdrych, hlbokých myšlienok je v každom diele tvorcov takýchto náuk, o ktorých títo páni nemajú ani tušenia, keďže nikdy niečo podobné ani nečítali. Keď ja oprávnenosť mnohých týchto myšlienok i uznám, z toho ešte nenasleduje, že by som musel byť napríklad utilitaristom, hoci by to nebola naskrze hanba, keby som ním aj bol. Myslím, že vďačnejšie znesiem výčitku, že som žiakom Johna Stuarta Milla, ako jeho niektorého duševného antipóda, napríklad pána dr. Andreja Mráza.

Umelecký kritik musí mať v krvi dojem, ktorý vzbudí umelecké dielo. To podivne upokojujúce cítenie, spôsobené výstižným podaním pravdy, nás upozorní omnoho spoľahlivejšie na umeleckosť diela, ako znalosť hoc i sto definícií umenia. Lenže na to, aby sme to cítenie v sebe vypestovali, je potrebná veľká znalosť diel skutočne umelecky cenných. Vydrieť sa to nedá.

Koľko nájdeme v literárnych dejinách dokladov neuznania ani tých najskvelejších literárnych veľčinov kritikmi, spoliehajúcimi sa na svoje estetické znalosti a nemajúcimi umelecké cítenia a iste zavádzanými i kadejakými osobnými, alebo straníckymi popudmi. A aké diela zaznávali! Shakespearova veľkosť dlho ležala v tôni. Dokazuje to i xeniový boj Schillera a Goetheho^[168] skoro proti všetkým spisovateľom Nemecka tých čias; Byronova zdrvujúca kritika anglických kritikov^[169] (English bards and scotch reviewers) a napokon Platenova nesmrteľná hlúposť,^[170] keď vysoko vyzdvihol zlátaniny akéhosi Müllera nad Schillerove drámy.

Som presvedčený, že by naši dnešní kritici vyčítali — keby ju dnes niekto napísal — Goetheho Ifigénii,^[171] že niet v nej dynamickosti, a odsúdili by ju i preto, lebo nemá nijaký vzťah k dnešnej dobe.

Im nie je hlavnou vecou umelecká prepracovanosť námetu a životnosť postáv, ale „vzťahy k dnešnej dobe“. Vyhlasujú za modernú tézu, že v beletrii nejde o umenie, ale o politiku a sociológiu. Nepotrebujú umelecké vystihnutie pravdy, stačí im povrchný report: — pravda — nepravda. „Nové víchry“ rozdeľujú ľudí na dobrých a šľachetných chudákov a na lotrovských boháčov. Psia povinnosť každého spisovateľa je pchať nos do denných otázok, či sa do toho rozumie, či nie, či má na to potrebné znalosti, či nie. Podľa toho aj vyzerajú knihy, ktoré vyrastajú na takejto roli. Umeleckej ceny to vôbec nemá a prvá premena myšlienkovej fázy to zmetie z povrchu zeme.

Vančura^[172] je dnes „vrcholným“ spisovateľom českým. Ukážem na jeho románe Pekař Jan Marhoul, ako je to uňho s tou umeleckou pravdou. Pekár Jan Marhoul je ľahkomyseľný dobrák, ktorý premárni celý majetok ženy a dieťaťa, stratí svoju pekáreň a ide sa tĺcť do tých najčiernejších, hladom-biedou zavalených pomerov s ľahkou dušou filozofa. Žije v tom najbiednejšom okolí; čo sa týka povahy, jeho spoluobčanov, niet medzi nimi tvora, zasluhujúceho meno človek (pravda, okrem biednych). Mestečko, v ktorom žije, je kloaka mravného hnusu. Vančura nemá dosť slov, ktorými by týchto ľudí pošpinil.

Tak román.

V skutočnosti sa život Marhoula musel utvárať takto: Marhoul bol dobrosrdečný, darebácky lump, akých nájdeme skoro v každej obci. Svoju darebáckosť ospravedlňoval kadejakými stereotypnými výšplechmi, akých takíto frátri majú vždy dosť na sklade. Vančura vložil do nich istú hĺbku, o akej sa Marhoulovi iste ani nesnívalo. Jeho rodná obec nebola iste horšia, ako sú iné obce, kde sa nachádzajú, ako všade, ľudia rozličného kalibru: väčší a menší sebci, ale nájdu sa i ľudia, ktorí žijú duševným životom a cítia sa viazaní mravnými zákonmi. Ani najmenej nepochybujem, že takej hnusnej mravnej kloaky, ako Vančura opisuje Benešov, niet na šírom svete. Ale on musel Benešov urobiť takým absolútne naničhodným hniezdom, ak chcel dať darebáckemu Marhoulovi akýsi nimbus. Marhoul len vtedy vyzerá ako nejaký filozof, ako človek akéhosi mravného povýšenia, keď žije medzi takými beštiami, aké okolo neho nakreslil Vančura. Predstavme si Marhoula v okolí, aké skutočne nájdeme všade, kde je dosť a dosť ľudí, majúcich viac citu a svedomia a skutočnej filozofie, ako má Marhoul, tak sa celá tá na úkor svojich spoluobčanov nafúkaná figúra scvrkne na naničhodného lumpáka, akým v skutočnosti bol. Kde nájdeme v takomto diele pravdu a spravodlivosť?

Bolo by veľmi ľahkou úlohou analyzovať takéto, k dnešným pomerom vzťah majúce diela i zo slovenskej literatúry. Zdržiavam sa toho, lebo si ctím statočnú snahu ich autorov.

Keby naši kritici len trochu pohli rozumom, zbadali by, že ľudia nie čítajú, ale hlcú diela, ktoré sa vymykajú z ich obzoru. Ťažko by bolo vypočítať, čo všetko rozličných čitateľov zaujíma okrem toho, čo vypĺňa úzky mozog kritikov, ktorých opanúva aj fixná idea, že starší človek vôbec nemôže poznať novšie smery, hoci skoro všetci európski vedúci spisovatelia sú už starší, ba starí ľudia. Jednako si namýšľajú, že každý prestane myslieť a zaujímať sa o beh sveta, keď prekročil 40 rokov. Starší vedia omnoho lepšie, čo sa deje vo svete, ako neskúsení chlapci, ale vedia i to, čo sa dialo, a nehopkajú za každou novotou ako pes za muchou, lebo videli už mnoho takých novôt, z ktorých zostal len zápach. Zmizla neue Sachlichkeit^[173] a doklepávajú i nové extrémne umelecké bláznivosti, lebo však aj ten najtupší umelecký cit musí napokon zunovať kubistické na kusy rozstrihané akty a večne fádne zátišia. /…/

Keby naši kritici prelistovali zavše čo len cenníky kníhkupcov, videli by, čo číta obecenstvo, ako sa stále a stále znova vydávajú i dávne cenné umelecké diela a aký nepatrný zástoj hrajú knihy, majúce vzťah k dnešným pomerom. Ľudí zaujímajú omnoho viac celkom iné veci, ako ustavičné lživé gajdovanie o dnešných mizériách, ktoré beztak každý cíti a nimi trpí. Ľudia túžia za ukojením svojho hladu za umením. A keď niekto nevstúpi tiež do radu tých trúchliacich cigánov, tak nie je z dnešného sveta? Veď komu sa páči, nech si vyspevuje tú plačlivú pesničku, ktorou ešte ani jeden nepomohol nikomu — iba ak pre seba vyzískal nejaký ten honorárik. Ale nech ostatným dajú pokoj.

Humorne pôsobí — aby som neupotrebil priliehavejší výraz — hľadanie našich kritikov, ktorý dávnejší autor je vzorom terajšieho spisovateľa. Môže byť novší autor omnoho cennejší, ako bol starý, môže starší byť úplne neznámy novému, to mu nič nepomôže, on musí byť epigónom a horším napodobňovateľom staršieho. Mizerný, zastaraný kritický šimel musí mať pravdu. A aká je to pri skutočnom umelcovi lož, že sa opičí po niekom! Veď skutočný umelec povie len to, čo mu úprimne dušu tlačí bez ohľadov na hocijakých predkov a hocijaké smery.

Kto vie tancovať podľa cudzej píšťaly, je v najlepšom prípade dobrým remeselníkom. Zaiste sa ten popud k práci v ňom skladá z mnohých, ale nepovedomých zložiek, poznášaných životom a čítaním, ale vedome skutočný umelec nebude kráčať v šľapajách druhého. Alebo má čo povedať sám za seba, alebo mlčí.

Naši kritici nemajú ani zdania, čo sa od kvalitného kritika, zasluhujúceho to meno, žiada. Čo musí taký človek všetko vedieť, akým znateľom celého myšlienkového, dejového, umeleckého a vedeckého diania človečenstva musí byť. Kritik musí byť objektívny voči každému myšlienkovému smeru, lebo však absolútnu pravdu nepozná.

A naši kritici nemajú poňatia ani o takej horúčkovitej, v dejinách umenia bezpríkladnej dobe, ako je renesancia. Tak čo vedia tí ľudia? Niekoľko napochytre a povrchne vychytených fráz. Nuž, na posúdenie diela, vyžadujúceho istý duševný fond, to nestačí.

Z takýchto kritík slovenská literatúra, ani obecenstvo, ani spisovateľ osoh nemajú. Nemilé je aj od takýchto ľudí nepriaznivé posúdenie, ale omnoho protivnejšia je ich hlúpa chvála, keď spisovateľ vidí či v jednom či v druhom len absolútne neporozumenie. Ja aspoň nepotrebujem láskavé poklepkávanie po pleci od nikoho z tých pánov.

Tá predstava je absurdná, že vzdelaný, rozmýšľajúci spisovateľ nepozná hodnotu svojho diela. Pozná ju omnoho lepšie ako povrchný alebo nestatočný rýchlokritik. Musel by byť idiot, keby to nevedel. Preto nech si naši kritici nenamýšľajú, že skutočný umelec, vedomý svojej práce a hodnoty, na ich trúsenie rozumov niečo dá. Vidí ich hlboko pod sebou, hodí rukou a ide svojou cestou ďalej.

Elán 1932