ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[174]

Pán D. Chrobák sa (v minulom čísle Elánu) žaluje, že my slovenskí prozaici nevieme napísať nijaké románové arcidielo.^[175] A najmä nie spoločenské. Má pravdu: nevieme. A tak sa podľa neho náš spoločenský román motá „v akejsi hmlovine diletantizmu, primitivizmu a šlendriánstva“.

Pán D. Chrobák bol práve prečítal úvod ku Goncourtovmu románu Chérie,^[176] v ktorom kladie tento spisovateľ z lepších — nie z najlepších — priveľkú váhu na duševný rozbor, akoby hodnota románu len od takého podrobného duševného rozboru — nie kresby — závisela. (Každá líška svoj chvost chváli.) K tomu bol pán Chrobák namrzený i Zvánovým románom Čachovania,^[177] i pomyslel si: — Eh, v slovenskom románe vôbec niet duševnej analýzy, a iné jeho zložky tiež nestoja za nič! — Tak nás jednoducho odbavil všetkých jedným kopnutím.

Vôbec, nás naši kritici mlátia hlava-nehlava, kde nás zachytia, sťa zlí učitelia zlých žiakov. Nepomyslia, že sú čiastočne svojimi tiež celkom iste často šlendriánskymi, diletantskými spôsobmi spoluvinní na našich neúspechoch. A: a capite foetet piscis, majú sa od koho učiť. Pán univerzitný profesor Miloš Weingart im ukázal peknú cestu^[178] v interview uverejnenom v minulom ročníku Elánu, ako sa treba s nami zhovárať.

Nuž niet medzi nami ani Dostojevského, ani Stendhala, ba ani Gida a Prousta. (Títo dvaja musia ešte prečkať karenčnú dobu.) A kde by sa vzal! Do prevratu sa v prísnom slova zmysle veľmi slabušká slovenská literatúra nemohla vyvinúť, a za tých pätnásť rokov, ktoré minuli od prevratu podnes mali slovenskí spisovatelia len tak sypať Dostojevských a Stendhalov a omráčiť celý svet geniálnosťou slovenského, ani nie pol treťa miliónového národa, keď vidíme, že okrem Nórov ani jeden menší národ neprodukoval spisovateľa prvého stupňa!

Na to, aby sa vydaril spisovateľ svetového kalibru, je potrebná súhra mnohých podmienok, ktoré sa v bohatom a veľkom národe omnoho častejšie nájdu ako v malom a chudobnom. V malých národoch sa význačných spisovateľov omnoho menej vyskytne, ako by sa, len podľa počtu duší, vyskytnúť malo. Keby sme vzali počet duší a multiplikovali ho i istým počtom rokov (hoci tristo-štyristo), aby sme tých duší dostali viac, jednako nezískame nič, lebo ani z tých desať-dvadsať ráz toľko duší nestvorila ani jedna svetové dielo. Je to zrejmý dôkaz, že sú na to potrebné i iné podmienky.

Maličkosť a chudoba národa neodtajiteľne hamujú vývin génia. Nórov je málo, ale majú ohromnú a mimoriadne zaujímavú krajinu, ktorá ich spája s celým svetom. Pomerne sa dobre majúci, boli vždy slobodní (keď nekrtušili jeden druhého) a stoja na vyššom stupni kultúry ako iné drobné národy.

Väčšie, vážne dielo vyžaduje veľmi mnoho práce. Génius je vlastne takmer maniakálne oddanie sa nejakému predmetu. Ktorý slovenský spisovateľ je v tom položení, že by sa mohol venovať celou svojou energiou jednému predmetu prípadne aj roky, aby jeho téma otvorila pred ním svoje tajné, možno dosiaľ nikomu nie známe skrýše a aby sa mohol dívať na ňu z hľadiska, aké dosiaľ nikto nezaujal?

Pomerne najlepšie poznáme náš ľud, lenže nie z úmyselného pozorovania a študovania, ale len preto, lebo sme v ňom vyrástli. A to je veľký rozdiel! Vidieť to na našich opisoch, že sme ho vlastne neštudovali, lebo opravdovú dušu slovenského sedliaka dosiaľ ani jeden slovenský spisovateľ nevystihol. Študovali ju, možno Česi, /…/, ale študovali ju povrchne a predpojate a napísali o nej karikatúru.

Ani jeden slovenský spisovateľ sa nevcítil do nášho sedliaka, a preto sú všetky naše práce o ňom dobré len na zábavku, ale hlbšej pravdy v nich niet, a preto ani jedna nezaslúži, aby prerazila múr našich hraníc.

Je zaujímavé, že naši spisovatelia nepoznajú ani stredný stav, do ktorého by vlastne tiež mali patriť. Nepoznajú ho, lebo najväčšia čiastka z nich ešte nepozná život so všetkými jeho biedami, starosťami a vplyvmi, pôsobiacimi na cítenie a zmýšľanie tých utrápených ľudí, ktorí ho tvoria. Všetky ich opisy sú vlastne len vyhútané hračky, poskladané podľa vyčítaných vzorov. Študovať ľudí stredného stavu je veru tiež ťažká vec, lebo oni nebudú otvárať svoju dušu nášmu štúdiu a slovenskej literatúre kvôli. To vyžaduje dlhé pozorovanie a zúčastňovanie sa v mnohých rozličných podnikoch, v ktorých sa pred očami povolaného pozorovateľa vykľuje nejedno šidlo z vreca.

Ale veď sú i naši spisovatelia ešte takí mladí a neskúsení. Nemôžu ešte na svojich nohách stáť! Ešte nenašli samých seba. Cudzie vplyvy ešte prisilno pôsobia na ich priohybné drieky. Črpkajú priveľmi z cudzích prameňov, zabúdajúc pritom, že len zovňajšiu formu môžu napodobňovať, ale nie dušu spisovateľa, lebo veď ich je celkom iná. A to napodobňovanie zovňajšku ich len odvádza z rovnej cesty. Je to úbohé presilovanie sa, ktoré sa končí i pre čitateľa i pre autora len znechutením. Ani tie všelijaké štylistické kúsky, hromadenie obrazov, násilné prekrúcania slohové nie sú nič hodné a zunujú sa skoro, ako sa zunuje a stane trápnou i tá najkrajšia melódia, keď ju donekonečna vyhrávajú.

Pán Chrobák nám vyčituje, že sú mnohí z nás — a či azda všetci, pán Chrobák? — šlendriáni a diletanti. Že sú niektorí z nás i celkom nepovolaní, uznám. Ale myslím, že i pán Chrobák uzná, že ani ten najpevnejší úmysel nestačí na to, aby som stvoril Coriolána, alebo Tržište života.^[179] Ja, napríklad, som chcel so Svätoplukom neviem aké terno urobiť, trápil som sa s ním celé tri roky, no neurobil som to terno. Možno ho urobí raz niekto povolanejší.

A i pri všetkých týchto našich nedostatkoch tvrdím s celou určitosťou, že i keď sme posiaľ nevytvorili nijaké svetoborné dielo, lepšia čiastka našich románov sa nemusí skrývať pred strednými dielami cudzích literatúr! Náhodou poznám hodne románov vydaných Tauchnitzom^[180]a tvrdím smelo, že by sa mnohé z našich románov nemuseli skrývať pred veľkou čiastkou románov ním vydaných.

Predbežne môžeme byť i s tým spokojní. Ešte nám roky neprechodia a úfajme, že pomocou Minervy a Apolla i naša hviezda raz vyjde, najmä keď i naši kritici budú skutočnými našimi priateľmi a svedomitými radcami a spolupracovníkmi.

Lebo dnes je málo takých, ktorí by súcítili s nami a hľadeli nám dať svedomitú radu po trpezlivom uvážení našich prác. Odsudzujú a chvália nás bez dostatočných dôvodov.

Elán 1934