E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Z listov

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Katarína Šusteková, Viera Studeničová, Filip Pacalaj, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Nina Dvorská, Veronika Ptačinová, Michaela Dofková, Christián Terkanič, Ivana Hodošiová, Katarína Sedliaková, Peter Plavec.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 50 čitateľov

Jozefovi Škultétymu

[1]

V poslednom čísle Slov. P.[2] spomína pán J. Vlček, že preklad v „Besedách“ pochádza odo mňa. Onen kúsok z Lottiho preložil náš milý Dušan, i prosím Vás, aby ste to v nasledujúcom čísle láskavo opravili…

3. VIII. 1891

*

Dovoľujem si Vás týmto článkom unúvať.[3] Ráčte prezrieť a upotrebte podľa ľúbosti, alebo zahoďte. — Kvôli tomu článku som jedno-druhé poprezeral, aby som si utvoril obraz, čo vlastne páni Maďari vykonali v svetovej kultúre. Pravdepodobne mnohí zo Slovákov alebo nemali ten nápad to tiež urobiť, alebo spôsob na to. Resumé v krátkosti je priložený článok. Samo sebou sa rozumie, že článok nie je bez tendencie a vlastne len krátky náčrt.

Dovoľujem si Vám i to oznámiť, že následkom Vášho láskavého a až veľmi lichotivého obrodenia pokračujem v črtách, ktoré som Vám bol na ukážku poslal. Keď dokončím tú záležitosť, nuž Vám ju pošlem.

Mnohé karikatúry by sa dali napísať z terajších pomerov…

11. XII. 1918

*

V prvom rade Vás s radosťou vítam po Vašom návrate z krásneho Paríža, kde ste iste pre nás veľmi záslužnú prácu končili. Vašu ruku veru veľmi badať na N. Novinách.

Dovoľujem si Vás upozorniť, že naši ctení úradníci upotrebúvajúc na označenie mesiacov české výrazy, poriadny galimatiáš tým tropia, lebo oné výrazy jednoducho po česky píšu, čo sa predsa len trocha čudne vyníma. Upotrebujme výrazy české, ale ich poslovenčme. Leden, březen, duben, květen a najmä září vonkoncom neznie slovenskému uchu dobre. Myslím, že by nerobilo ťažkosť tieto mená prehodiť do slovenčiny, a najmä nie Vám, pán redaktor. Dovoľujem si preto — čo aj nepovolaným spôsobom — Vás o to poprosiť, ako aj to, pravda, aby ste preklad v N. Novinách uverejniť ráčili, by sme všetci z neho osoh mali.

Som taký smelý Vám aj výraz „predražovať“ (árdrágitás, keťastvo) predložiť. Posiaľ sme tento pochop nemali, nuž ani výraz naň veľmi nebol. My v Orave vesele užívame „predražovanie“. Ak je to výraz nanič, ráčte s ním napochytre skončiť a druhý navrhnúť.

5. IV. 1919

*

Minule bol u nás Vlček[4] a ja som mal to nezabudnuteľné šťastie môcť stráviť v jeho a v Hviezdoslavovej spoločnosti dakoľko hodín.

Hovorili sme o mnohom a jedným momentom toho mnohého som bol na chvíľku aj ja, a následkom toho si zase dovoľujem Vás obťažovať touto zásielkou.

Nemôžem za to, ale keď dačo píšem, zdá sa mi, že to má pätu-hlavu, ale keď hotové prečítam, nuž mám ten dojem, že je to také sprosté, otrepané, dávno zabudnuté skrz múdrejších ľudí. A ak by bolo dačo pôvodnejšie, nuž je to nezmyselné.

Ale Vlček je taký zhovievavý! Bože môj, v každej hlúposti vie nájsť dajaké zrnko, ktoré je, povedzme, nie celkom bez interesu.

Možno, že mojou terajšou zásielkou si veľké vavríny nevyzískam. Ba je to pravdepodobné. Ale jedno na každý pád vyhrám: budem mať pokoj sám so sebou. Lebo mi tieto veci už dávno na srdci ležali: teraz som sa ich raz navždy striasol.

Jedno je úplne isté: výsledok nijaký mať nebudú, iba ak ten, že mi dakto nadá, hoci som aj hromozvod na konci postavil.

Prosím Vás o prepáčenie, že Vás unúvam. Ale vysokoctený pán správca, sám ste si vina. Vy ste tiež taký ako Vlček…

25. III. 1919

*

Pri Vašom vedení slúžia N. N. každej kultúrnej snahe. Som presvedčený, že takému eminentne kultúrnemu odboru, ako je zdravotníctvo, neuzavriete svoje stĺpce. A potom snáď aj neškodí istá rozmanitosť medzi toľkou politikou.

Chcel by som obecenstvo N. N. oboznámiť v krátkych náčrtkoch o stave nášho zdravotníctva[5] teraz, a čo by sa malo v budúcnosti robiť. Viem, že sa mi najmä zo strany kolegov aj dostane. Nič to. Dávno mi dušu tlačili isté neprístojnosti, poľahčím si, keď to raz napíšem.

Listy uverejňujem pod svojím menom. Ak mi dakto chce zlorečiť, nech vie, kam sa má obrátiť.

S celou prácou ešte nie som hotový. Snáď ešte jednu tretinu mám dopísať.

Dovoľujem si aj krátku kresbu priložiť. Je to oddych medzi ťažkou prácou môcť na našich milých spolurepublikánov myslieť.

Teším sa nádejou, že mi bude možné za dakoľko dní Vám osobne vysloviť, ako vysoko a úprimne si Vás ctím.

27. V. 1919

*

Možno, že sa ráčite pamätať, že som Vám pred mesiacom poslal niekoľko scén jednej komédie na posúdenie.[6] Aký ste už láskavý a šetrný, posadili ste ma vtedy na koňa, a preto som tú záležitosť dokončil. Teraz si dovoľujem Vám ju poslať s tým poznamenaním, že ráčte s ňou naložiť podľa Vášho dobrozdania. Ráčte celú, alebo len jednotlivé — snáď upotrebiteľné — čiastky uverejniť, kde a ako sa Vám ľúbi, alebo celé do koša zahodiť: a potom bude ozaj finita la comedia.

Podpísať ju nepodpíšem ani pseudonymom. Nemám na to odvahu.

S ľútosťou sme čítali, že ste opustili redakciu N. N.[7] Nádejame sa, že snáď zaujmete miesto, kde budete môcť národu ešte cennejšie služby konať.

Mne je za Vami aj preto ľúto, lebo ja styky ani s jedným z pánov pri N. N. hľadať nebudem, a tak svoje spolovice zahrdzavené pero znovu odložím a nechám ho zahrdzavieť nadobro.

Keď som prečítal Vaše odstúpenie, som aj ostatok voľných listov z odboru zdravotníctva odložil na odpočinok.

V Mahabharate Indhištiva a jeho bratia po víťaznom boji s bratmi Kurunovcami sa zobrali a išli umrieť. Nemali viac záujem o nič.

Nuž umrieť sa mi práve nechce, ale záujem o mnohé veci som stratil.

14. VII. 1919

*

Porovnal som preklad Manfreda od dr. P. Bujnáka[8] s originálom. S trpkým prekvapením som musel konštatovať, že je ten preklad nevypovedateľne zlý! Úplne zničil tú krásnu báseň.

Však to pravdepodobne viete aj Vy, ale zase pravdepodobne neviete, že som ani prvé ani druhé číslo Sl. pohľadov posiaľ nedostal,[9] hoci som už dva razy poslal na ne predplatok.

9. XII. 1919

*

Možno, že sa ráčite pamätať, že som Vám asi pred pol druha rokom zaslal rad scén z malomestského života pod menom „Krpčeky sv. Floriána“. Vy ste ma boli v Martine ústne ubezpečili, že držíte za hodné ich vydať. Od tých čias stieklo hodne vody dolu Oravou… Neráčte sa mrzieť, ale bol by som predsa zvedavý, čo mienite s tými scénami urobiť?[10] Namýšľam si dakedy, že daktoré z nich nie sú celkom zle zachytené. Avšak to je všetko vedľajšie: rád by som mal už celú tú záležitosť z krku, aby som nemusel na ňu myslieť.

Dovolíte mi jednu skromnú otázku? V našich novinách sa stále narieka, že je slovenská spisba veľmi slabá, nestačí ani zďaleka potrebe obecenstva. Konečne daktoré moje črty N. N. predsa len uverejnili.[11] Slovenských prozaikov je dnes bohužiaľ veľmi poriedko. Ráčte myslieť, že úplná nevšímavosť človeka obodrí? Alebo ak ste presvedčený, že som nie hoden vstúpiť do chrámu slovenskej spisby, obávate sa, že by som sa ta predsa natískal aj vtedy, keby ste mi pokynuli, že ma tam netreba?

Nechcem Vám zapríčiňovať daromnú a pravdepodobne aj nepríjemnú prácu, a preto si dovolím Vám urobiť nasledujúci návrh: ak do dvoch týždňov neobdržím od Vás nijakú zvesť, budem to považovať za ten spomínaný pokyn a dám našej milej spisbe a všetkému, čo s ňou súvisí, v budúcnosti vôbec svätý pokoj.

21. VI. 1920

*

Ľutujem veľmi, že Vás musím vyrušovať, odhodlal som sa k tomu ťažko.

Pred rokmi som Vás bol obťažoval svojimi prácami. Iste mi ich neposielate nazad, lebo až veľmi beriete ohľad na každého.

Ja mám už veľmi hrubú kožu, všelijako pootĺkanú, a preto Vás úctivo prosím, aby ste mi tie veci nazad poslať ráčili. Možno niečo upotrebím z nich, keď nie inde, nuž v Našej Orave,[12] redaktorstvo ktorej som na seba vzal.

19. I. 1922

*

Tvrdenie pána Chaloupeckého,[13] že Orava nebola v 13. storočí obydlená, je veru humoristické. Veď Vy, vysokovážený pán profesor, lepšie ráčite vedieť, ako hockto z nás, koľko a akých bronzov a kde našli v Orave, pričom ani nespomínam ostatný nález, v samom Dolnom Kubíne, kde našli predlanským pohrebisko, myslím, že z laténskej periódy.

Inž. Ondrej Kavuliak tvrdí, neviem na akom podklade, že vrchná čiastka Oravského zámku už v ôsmom storočí jestvovala. Je to priseriózny človek, aby takéto veci z malého prsta vyciciaval.

Dovoľujem si Vás, vysokovážený pán profesor, upozorniť na tú okolnosť, že ináč krásny dôkaz menami Bobrov a Zuberec tratí na cene práve tvrdením prof. Chaloupeckého, že v 13. storočí bola Orava ešte pralesom krytá, v ktorom sa mohli zubry a bobry i dlhšie udržať, ako už v dávnejšie obývaných krajoch. A tak i mená spomínaných obcí môžu byť dávnejšieho — pardon — neskoršieho pôvodu.

Ráčte, prosím, odpustiť, že si dovoľujem majstrovi sa pliesť do remesla, ja nedouk a šarlatán, ale keď mi tak veľmi leží na duši, aby ste pána Chaloupeckého poriadne pritisli k stene.

Podľa niektorých poznámok, ktoré mi zostali v pamäti, sa zdá, že v 13. storočí sa stala akási premena v hospodárskych a administratívnych pomeroch Slovenska.

7. III. 1934



[1] Jégého listy Jozefovi Škultétymu sú uložené v Literárnom archíve Matice slovenskej; tu ich pretláčame v skrátenom znení, tak ako boli uverejnené v zborníku Jégé v kritike a spomienkach, Bratislava 1959, s. 551 — 555.

[2] V poslednom čísle Slovenských pohľadov — V Slovenských pohľadoch 11, 1891, č. 8, s. 509 — 511 recenzuje Jaroslav Vlček Besedy I (zošit 1 — 2) vydané A. Bielkom. V týchto Besedách vyšiel úryvok z Pierra Lottiho a prekladateľ bol uvedený pod značkou Dr. N. (namiesto Dr. M.). Preložil ho „náš milý Dušan“, t. j. Dušan Makovický. Vlček ho pripísal L. Nádašimu.

[3] Dovoľujem si Vás týmto článkom unúvať — Ide o článok Súvaha (nezaradili sme ho do tohto zväzku Spisov), ktorý vyšiel v Národných novinách 29, 1918, v č. 149 — 150 (17. a 18. dec)

[4] Minule bol u nás Vlček — ako vysvitá z listu, zaslúžil sa o Jégého návrat do literatúry nielen Š. Krčméry, ale aj Jaroslav Vlček, ktorý sa poznal s Nádašim v osemdesiatych rokoch v Prahe

[5] Chcel by som obecenstvo N. N. oboznámiť… o stave nášho zdravotníctva — Nádašiho návrh J. Škultéty akceptoval (v N. N. 30, 1919, č. 126 — 129 vyšla Jégého stať Voľné listy z odboru zdravotníctva)

[6] niekoľko scén jednej komédie na posúdenie — ide o veselohru Krpčeky sv. Floriána

[7] že ste opustili redakciu N. N. — po návrate z parížskej mierovej konferencie, na ktorú Škultétyho pozvala dočasná vláda v Prahe ako experta pre slovenské veci, stal sa správcom Matice slovenskej a od roku 1921 univ. profesorom

[8] preklad Manfreda od Dr. P. Bujnáka — Preklad Byronovho Manfreda vyšiel v Slovenských pohľadoch r. 37 (1919), č. 2, s. 65 — 110, pod Bujnákovou značkou dr. P. B-k

[9] ani prvé ani druhé číslo Sl. pohľadov som nedostal — roku 1919 vyšli Slovenské pohľady len v dvoch číslach, potom prestali vychádzať. Obnovil ich Štefan Krčméry roku 1922.

[10] čo mienite s tými scénami urobiť? — Jégé chcel vydať Krpčeky sv. Floriána v Matici slovenskej. Nestalo sa tak, hra vyšla až roku 1925 u Trávnička v Žiline. V Jégého zápisníku je o tom zmienka, „Za vojny ma sto starostí mátalo. Aby som ich trochu oddialil, umienil som si napísať niekoľko satirických dialógov o svojich milých spoluobčanoch. Napísal som jeden — a k tomu sa ich, vyplývajúc jeden z druhého, zozbieralo toľko, že vyšlo z nich jednanie komédie. Poslal som ho baťkovi škultétymu na prehliadku. Pravdaže ma potľapkal po pleci a obodril, aby som pokračoval. To som vedel, že ma neodstraší, ale čo mi napísal, to mi jednako vbilo klin do hlavy. Poznamenal, že každým slovom charakterizujem svoje figúry. Keďže to bol práve môj účel, myslel som, že kráčam na dobrej ceste a prirobil som k prvému jednaniu ešte dve a poslal celé môjmu milému priateľovi Štefanovi Krčmérymu, ktorý teraz nad celým pokrútil hlavou, že: nie. Nevidelo sa mu to. Škrtol som tie dve jednania a napísal iné. Môj priateľ vytiahol plecia po uši a nebol uveličený mojím dielom. Je to trochu lepšie, ale, ale, atď. atď. Chcel som s tým zakúriť, keď ma pri tom úklade zachytil znamenitý Rudolf Kratochvíl, vtedy školský inšpektor v Kubíne. — Co to děláš, člověče? Ukaž to! — Vzal, prečítal a dal to kubínskym ochotníkom zahrať. Môžem povedať, že sa obecenstvo skutočne dobre zabavilo, a tak to dal vytlačiť skrz O. Trávnička v Žiline.“

[11] Konečne daktoré moje črty N. N. predsa len uverejnili — V rokoch 1918 — 1920 vyšlo v Národných novinách sedem Nádašiho poviedok, niektoré z nich na tri-štyri pokračovania

[12] Možno, že niečo upotrebím z nich… v Našej Orave — týždenník Naša Orava, s podtitulom Časopis Oravskej Slovenskej národnej strany, vychádzal v rokoch 1918 — 1922. Jégé figuruje ako hlavný redaktor v štvrtom ročníku. Pre finančné ťažkosti prestal vychádzať (nahradil ho časopis Orava). V poslednom ročníku uverejnil Nádaši tri poviedky (Obchod, č. 39, Potrestanie Štefana Kršku, č. 40, Mudrci a klinec, č. 41)

[13] Tvrdenie pána Chaloupeckého — Václav Chaloupecký (1882 až 1951), v rokoch 1922 — 1938 profesor dejín na Komenského univerzite v Bratislave, autor knihy Staré Slovensko, v ktorej dokazoval neskoré osídlenie severných častí Slovenska. Knihu ostro polemicky napadol Jozef škultéty v článku Slovensko „liduprázdné“ do 13. stoletia (Slovenské pohľady 50, 1934, č. 2, s. 91 — 94). Jégého zistenia mali byť podporou Škultétyho názorov.




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.