ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Marienkine listy boly v tom malom, sedliackom dome vždy vrele vítané, boly tým dvom opusteným milé a — zaujímavé.

V prvom, už na území Spojených štátov písanom liste opisuje Marienka ich ďalšiu cestu do nového domova. V hornatom kraji Pennsylvánie, — veď od vrchov a lesov má tento štát čiastočne svoje meno, nachodily sa rozsiahle bane na uhlie. Kolónia tam povstalá pozostávala takmer zo samých Slovákov z rôznych žúp bývalého Uhorska. Najviac ich bolo zo Šariša a zo Zemplína. Asi tretina všetkých „majnerov“ boli evanjelici. Príchod mladého farára bol pre týchto dobrých, od svojeti tak ďaleko hodených ľudí veľkou a radostnou udalosťou. Sviatočne oblečený ľud čakal ho na nádraží a uviedol svojho budúceho farára do budovy, ktorá dovtedy bola modlitebnicou. Milan vtedy odbavil prvé služby Božie na území Ameriky.

Potom ich odviedli do panského domu, kde ich hlavný inžinier priateľsky prijal a uhostil.

Ubytovaní boli v súkromnom dome, kostol a fara majú sa budovať až na rok.

V nasledujúcich listoch opisuje spoločnosť a pomery medzi pánmi a robotníkmi. Ľud pracuje ťažko, ale je dobre platený, natoľko, že slušne vyžije a ešte i domov posiela. Ale je pri tom vždy vystavený smrti.

Svojho Milana si Marienka chváli ako horlivého kňaza, zvlášte zdôrazňuje jeho činnú lásku, ktorou sa venuje ľudu nielen v chráme a v úrade ako kazateľ, ale najmä ako duchovný pastier i medzi ľudom, teraz jemu práve svereným, dosiaľ však zanedbávaným. Pri tom opisuje Marienka i svoju malú domácnosť a chváli si svoje šťastie. Len jedno je, čo jej kalí úplnú spokojnosť, tá myšlienka, že je tak ďaleko od svojich.

Ale už k jari písal Milan, že je Marienka ťažko nemocná. Drsné podnebie toho kraja je pre ňu, dosť útlu, príliš ostré. Dostala pľúcny katar, časté horúčky ju oslabovaly, takže jej stav bol skutočne povážlivý. Tým viac obával sa o ňu i lekár, lebo Marienka cíti sa matkou a bola obava, že ku takej vážnej nemoci pripojí sa ešte iná. Ale svedomitému lekárovi, nadovšetko Tomu Najvyššiemu, treba ďakovať, že mladá žena šťastlive prekonala nemoc a s príchodom jari napravia sa i napadnuté pľúca. Okolo Jána, ako dá Boh zdravia, čakajú synáčka, alebo dcérušku.

Milujúcej sestre boly tieto zvesti veľmi dôležité a jej duša v starostlivých myšlienkach často zaoberala sa s Marienkou. Nevedela si ju predstaviť ako mamičku, ale iste, ona bude i vtedy rozkošná a jej dieťatko malý anjelík.

Hneď z jari prichodily nové starosti. Teraz už nemá sa kto iný starať, všetko čaká na jej rozhodné slovo a skutky. Bolo treba dohotoviť dom a jeho vnútorné zariadenie doplniť. Ale ako, keď všetky prostriedky boly už vyčerpané — a tak musela sa zase zdvihnúť nová pôžička a to na zmenky. Týmito pôžičkami boli obťažené už oba domy. Všetky tieto práce podnikať musela sama Ariadne, tá Ariadne, ktorá sa dosiaľ o také veci nestarala. Dôchodky sa ztenčily, dlhy rástly. Možno, že by bola Ariadne dostala pomoc od starej matky, ale by bola musela sama ísť do Prešporka — a na to ani nepomyslela. Vedela i to, že stará mama Šprochová vlastne peňazí tiež nemá; dom, v ktorom býva je z polovice už jej bratov a rodina toho ujca v dome býva už ako vo svojom.

I Vojnič ostal ešte značnú čiastku dlžen. Pole bolo dané do prenájmu, jednu roľu museli predať.

Keď sa presťahovali do novoopraveného domu, umienila si Ariadne, že si bude zarábať šitím. Ale v lete sa to tak nedalo, bola tu i záhrada, požiarom spustošená. Toho leta ale začalo sa v nej hemžiť a pestrieť od potomkov Kleinových, najmä ako sa začalo ukazovať prvé ovocie od ribizieľ — až po slivy, hrušky a jablká. Nestačilo sa to ani vyvinúť, ani zapaľovať, už to mizlo v nenásytných útrobách toho malého požadovačneho národa. Všade sa to rozťahovalo, nebolo kútika, kde by si bol posedel profesor, alebo Ariadne, aby už neboli obklopení zvedavými a žvatlavými členmi Kleinovskej rodiny. Všade sa liepaly, všade sliedily a liezly tie malé Kleinčiatka. A na zeleninové hriadky naučila sa pani kuchárka od Kleinov, najmä cibuli a cesnaku nedaly narásť. Taká šťavnatá zelená cibuľa, to bola najmilšia pochúťka celej rodiny. Nespytovaly sa, či je to pre nich nasadené — a Ariadne nemala sily im to zakázať a záhradu zamknúť, keď takmer ešte ani plota nebolo. Keď Chrenková prišla a videla toto gazdovstvo, rozhnevala sa spravodlivým hnevom na pani kuchárku a z toho sa vyvinuly i menšie šarvátky, lebo obidve ženské maly jazýčky dobre nabrúsené. Ale Chrenková tento raz zle pochodila, lebo za pani kuchárkou stála oberučná Kleinová a výbojný Klein a tí prehlasovali, že čo má o tú pletku také kriky stvárať, daj sa svete, troška cibule? Ariadne nemala toľko energie, aby sa ubránila rozpínavosti tejto famílie — a tak úbohá Chrenková dudrala i šomrala len kde ju nikto nepočul. I to prislúchalo k tým rôznym trampotám života, ktorý sa stal údelom tejto rodiny.

Bolo to, čo zarmucovalo a domŕzalo i takú spokojnú ženu, ako bola Chrenková, i viac, a toho, čo zarmucovalo a znepokojovalo Ariadnu veľmi mnoho. Len kedy-tedy potešila sa na krátky čas nejakou dobrou zprávou, alebo udalosťou. Takáto radostná zpráva prišla za leta z Pensylvanie. Švagor Milan oznámil jej, že majú synčeka, ktorého pokrstili na mená Milan, Ján. Ariadne bola zapísaná za krstnú matku. Na miesto nej odriekala ho slečna Youngová, dcéra druhého inžiniera, s ktorou Marienka nadviazala nežné priateľstvo. Ďalej písal Milan, že je Marienka obstojne zdravá, ale slabá — a že na zimu bude treba vypraviť ju niekde do teplejšieho kraja. Už teraz že o tom rokujú i s Youngovci, ktorí svoju tiež útlu dcérku chcú odviesť do nejakých kúpeľov. Snáď, alebo pravdepodobne, vyberú sa Youngovci do Europy.

Ariadne-Paulínu tieto zprávy i potešily, ale i znepokojily. Marienka bola vždy útla a bola obava, ak sa tomu zavčasu nepredíde, môže sa jej pľúcny katar opakovať, — ba môže sa vyvinúť vážna pľúcna nemoc ako u nebohej matky.

Predtým Ariadne nepripustila dlho takéto chmúrne obavy, ale od istého času ju všetko zvlášť dojímalo a pôsobilo na ňu desivým nepokojom. A v takých kolísajúcich obavách a úvahách žila so dňa na deň.

Dakedy letia tie dni ako na krýdlach vetra unášané a nestačíme sa spamätať, už ujde nám krásna časť života neocenená, nevyžitá — a dostaví sa na miesto jara a leta zase jeseň a smutné, mlhavé dni novembrové. A potom zase vlečú sa dni života, ako by ich ťažké závažie pútalo k zemi. Ale i tak — i tak hodiny žitia plynú rovnomerne svojim odmeraným tempom do mora večnosti, aby sa nikdy nevrátily.

Už bola jeseň, keď dostala Ariadne — dostal to i Tomeš — i viac známych v meste, — snubný lístok, na ktorom oznamuje Laco Vojnič svoje zasnúbenie so slečnou Martou Čabianskou.

Ariadne si vždy myslela, že keby sa dozvedela, že Vojnič druhú ženu bude milovať, že by to neprežila. Ale prežila. Len zdalo sa jej, že akási ľadová ruka siahla jej na srdce a stisla ho jako do klieští, a tá istá ruka siahla jej i na hlavu. Bola samotná, keď dostala tú kartu a tak nikto nevidel ako zbledla - a nikto nepočul, ako zastenala. Za chvíľu sa jej zdalo, že jej to zradené srdce prestalo biť, — hlava ju rozbolela — a desné myšlienky draly sa odkiaľsi a dorážaly na dušu. Ale počula otca a jeho hlas ju volal — a na ten hlas sa premohla, vrávorala do jeho izby a mlčky mu podala snubný list do ruky.

Profesor vzal, prečítal — a prekvapený pozrel zkúmave na dcéru. Či tušil dačo? Ako by to mohol?

„Ale, ale to je novina, hm, hm,“ bolo prvé, čo povedal profesor. „Len ako mohol tak skoro zabudnúť na ženu, veď to bola dobrá, pokorná žena, to mi nejde do hlavy,“ pokračoval profesor ako pre seba, ale čakal, že dcéra povie tiež svoju mienku a to v tom istom smysle ako on. Ale tá mlčala, lebo sa bála, že sa prezradí. Len pomyslela si: „Nie je každý tak verný, ako ty, úbohý otecko!“

Ariadne sa na toľko vzmužila, že blahoželala Vojničovi. V krátkosti, ale úprimne. I teraz nežičila mu nič zlého. Pri tejto príležitosti ale požiadala ho, aby jej poslal jej listy, lebo že má podozrenie, že ich nespálil. A lepšie bude, keď týmto už bude všetkému koniec.

Vojnič jej odpovedal: „Drahá, jediná! Nehnevaj sa na mňa nehodného — že som sa odhodlal k tomuto kroku, neodsuzuj ma, neodnímaj mi celú svoju lásku, ktorá ma tak nekonečne blažila, poľutuj ak môžeš! Slečna Marta, moja snúbenica je nie tým ideálom ženy, ktorý som si v svojom srdci utvoril, ona je dobrá i vzdelaná, snáď i dosť pekná, ale čo je hlavné, je mi úprimne oddaná a miluje moje deti. Zaujala sa tých opustených, vyznám, že i troška rozpustilých, zanedbaných sirôtok, ba, i zašatila ich. Samozrejme, že som sa tomu zoprel, i jej matka — moja nádejná testiná, jej tú prílišnú horlivosť zazlievala, ale ona si povedať nedá — a svojou láskou si získala i náklonnosť mojich detí. A jej otcovi som nemálo zaviazaný. On je majiteľom najväčšieho počtu našich účastín, je v správe niekoľkých veľkých bankových závodov, neobyčajne prezieravý a vlivný človek — a pomohol i mne viac ráz, keď som potreboval pomoci. Týmto sblížením mám výhľady, že sa dostanem raz i ja do direktoria niektorej banky, alebo aspoň za dirigenta. — Je to, ako vidíš, drahá, otázka existencie, ale to všetko nič nezmenilo na mojej úcte a láske k tebe… A nežiadaj odo mňa, aby som tvoje listy vydal, veď sú to moje najvzácnejšie poklady. Ako môže človek vydať to, čo má najdrahšieho? Neboj sa, listy tvoje sú dobre uschované, žiadne nepovolané oko ich nikdy neuzrie!“

Ariadne s opovržením odhodila tento list a rozhorčená umienila si, že nebude viac veriť Vojničovým slovám. Ale — ó, — aké „prevrátené je to srdce ľudské, kto ho pochopí?“ — to povedomie, temer istota, že Vojnič vlastne ani túto druhú ženu nemiluje, odobralo jej oprávnenému hnevu ostrie — a ešte i teraz bola naklonená veriť, že jeho láska — a úcta, o ktorej píše, stane sa práve teraz čistejšou, odlúčenou od hmoty a priblíži sa tomu ideálnemu priateľstvu, o ktorom Ariadne predtým snila, že je možné medzi mužom a ženou. I teraz nepožadovala nič inšieho, len to, aby jej láska nestala sa predmetom ľudských rečí a tým aby nebola snížená, potupovaná, pretriasaná a strhaná úsudkami nepovolaných sudcov. List uložila ku druhým, ale Vojničovi už nepísala.

Dni sa krátily, noci boly dlhšie — svetla ubývalo. —

Bočnia izba s jej jediným oblokom nevyhovovala profesorovi, lebo v nej bolo málo svetla a bola i studená. Ariadne s tou najväčšou pečlivosťou zariadila prvú dosť priestrannú izbu pre neho, do ktorej dvoma veľkými oblokami prúdilo slnečné svetlo temer celý deň a bolo teplo, lebo pekná kachľová pec sa dala ľahko vykúriť.

Potreboval profesor i tepla, i svetla, lebo bol následkom matkinej starostlivosti a lásky dobrej dcéry až veľmi chúlostivý. Na roky on ešte dosť mladý, nemal energie a podliehal vlivom svojho okolia. Neveľké nachladenie pripútalo ho čiastočne na lôžko — alebo aspoň na kreslo, ktoré mu dcéra pristavila k peci.

Pre seba usporiadala Ariadne bočniu izbu. Tam uložila tie najchatrnejšie kusy nábytku, ktoré sa zachovaly, tam mala svoju posteľ i šijací stroj, na ktorom mala šiť nádejným zákazníčkam šaty — za peniaze. Vedela, že ako dá sa do šitia, budú sa jej istí ľudia posmievať, že pyšná profesorova dcéra stala sa ševkyňou. Ale toto poníženie ju nebude tak boleť, ako bolelo inšie — a ešte i to, čo má prísť.

Na zkúšku ušila Ariadne niekoľko šiat pre Tomešovú a jej dcérušky. Podarilo sa jej to a bola z toho radosť na jednom i druhom mieste.

A vtedy prišla radostná zvesť od Marienky. V liste, ktorý v podobnom, radostnom rozochvení píše Marienka, oznamuje, že je už isté, že ich ešte tejto zimy, čiže v pozdnú jeseň, navštívi. Rodia Youngových, kam ona chodí, má v októbri nastúpiť cestu do Europy. Jediná dcéra Lilian je slabá, mala v zime tiež pľúcny katar — a lekári tvrdia, že by pensylvansku zimu ťažko prežila. Preto sa vyberú s ňou alebo do morských kúpeľov, alebo do Europy. Lilian sa rozhodla pre Europu. Aby cesta morom dlhšie trvala, chcú cestovať parníkom, ktorého kurz je New-York — Terst. Tieto parníky zastavujú sa, najmä v stredozemnom mori temer v každom prístave. Hneď, ako bolo rozhodnuté, že pôjdu, nahovorili Youngovci Milana aby vypravil s nimi i svoju mladú, útlu ženu. Milanovi ťažko padne pustiť milovanú ženu i s dieťaťom na tak dlhú cestu, ale keď uznal, že je to pre zdravie oboch, mamičky i dieťaťa potrebné, svolil a je hotový obetovať svoje úspory na cestu.

Tak píše Marienka a hlási, že im príchod svoj ešte oznámi.

Táto zpráva potešila otca i dcéru a oba temer počítali dni a noci, ktoré ich ešte delia od príchodu milých hostí z Ameriky. Ariadne chystala všetko, čo myslela, že poteší milú sestru. Do svojej izby dala položiť ešte jednu posteľ pre Marienku a od Tomešov vypožičala vozíček pre malého krstného syna.

Ariadne ponáhľala sa došiť čiernu hodvábnu blúzku pre Tomešovú. Bolo práve Alžbety, mena Tomešovej. Hneď popoludní toho dňa vybrala sa Ariadne so svojou prácou a k tomu priložila niekoľko nádherných bielych chrysanthén, ktoré sama vypestovala.

Bol sychravý deň a profesor ponosoval sa na bolesti v kĺboch. Preto ho Ariadne uložila do postele, aby sa skorej vyliečil. Sľúbila mu, že nebude u Tomešov dlho a tak ani dom nezamkla.

U Tomešov našla návštevu. Bola tam Málika, sestra Toporčíkova. Na to by Ariadne nebola pomyslela, že sa práve s ňou síde. Nevidely se dávno, ba pravdepodobne posledný raz vtedy, keď bola voľba — a keď pred krčmou na koči sedela Ariadne s Vojničovci a Vojnič chcel povedať reč, ktorá ani nebola dopovedaná a i tak stala sa mu osudnou — a s ním i jej — a druhým.

Obe prišly do rozpakov, ale premohly sa, keď si začaly obnovovať dojmy z mladých malodievčenských rokov. Vtedy ešte sa spolu bavily, pozdejšie pri Vojničovi i učily — a tieto rozpomienky preklenuly akosi cudzotu, ktorá sa medzi ne v posledných rokoch dostavila.

Málika bola elegantne oblečená, ale táto elegancia nebola tá pravá, lebo bola veľmi okázalá a temer krikľavá. Všetko na nej vyzývalo k obdivu a chlúbila sa: „My si to môžeme dovoliť, máme z čoho!“

Skromne oblečenú Ariadnu premerala Málika zkúmave, ale nie pohrdlive. Niektoré ženy ani nemôžu za to, že hneď ako vidia dakoho, „šacujú“ jeho odev a odhadujú cenu i človeka dľa toho, ako je oblečený.

Tomešová obe „starodávne priateľky“ veľmi priateľsky uvítala, usadila a podržala na kávu. Obe sa vyhováraly, že musia ísť domov, ale Tomešovej sa podarilo ich presvedčiť, že káva hneď bude a za tým účelom opustila svoju návštevu a poslala dnu muža. Keď Tomeš vošiel, stal sa rozhovor živší.

Málika sedela na pohovke; pred ňou na stolíku boly rozložené fotografie, visitky a iné drobnôstky. Preberala sa v nich a medzitým hovorila, že by vlastne mala byť dnes doma, lebo že je mama sama, Ondro že odišiel na jarmok. „Dosť mu vravíme, aby toho už nechal, že i bez toho kupčenia má z čoho vyžiť, ale on neposlúchne, tvrdí, že je to jeho pasia“ — rozprávala dcéra pani Toporčíkovej, ktorá medzi inými, iste i chvalitebnými vlastnostiami zdedila od svojej matky i vlastnosť nevšednej výrečnosti.

V tú chvíľu Málikinu pozornosť zaujala snubná karta Vojničova, ktorá bola medzi inými zamiešaná.

„Tak predsa sa žení, ba možno, bol už i sobáš,“ poznamenala a hodila lístok na stolík.

„Nebol dlho vdovcom; on sa síce i vo svojom smútku vedel potešiť,“ prehodila posmešne.

Tomeš sa usmial. „Naiste, ten človek má ohromné šťastie pri ženách,“ poznamenal. Rád používal slov zveličujúcich.

„To má,“ dotušila Málika. „Nedávno bol u nás. Naša reštaurácia je často navštevovaná známymi, ani by človek nepomyslel, s kým sa u nás síde. Vojnič touto traťou často cestúva, aspoň Paľko ho viac razy videl. Ale nedávno cestoval v spoločnosti viacerých pánov a natrafil ešte i na iných. V našej reštaurácii sa sišli, — lebo tu vlaky sa rozchodia na štyri strany — a pre vodu kdesi sa stala porucha na trati — a vlaky pozdily. Páni sedeli pri večeri a že to boli viacerí známi, môj muž ich obsluhoval. Počul všetko, čo hovorili. Jeden z tých pánov blahoželal Vojničovi ku zasnúbeniu. Všetci sa pripojili a doberali ho, že aký je šťastný, jedni mu závideli jeho vdovstvo, že aký veselý je to stav. — Vojnič ale sa im nedal, odrážal vtipne, ako on to vie, všetky narážky — pri tom dosť nevážne hovoril o svojej budúcej, ako sa blázni za nim. I to spomnel, že sa jednej svokry zbavil — a už čoskoro dostane druhú.“

„Ženy ma pokazily,“ povedal vraj medzi iným. Môj Paľko mi všetko povie a jemu sa to videlo veľmi smelé slovo. A ďalej že povedal: „Vešajú sa na mňa — a samy mi vyznávajú lásku.“ A jeden z tých pánov mu prehodil: „Ale choď, veď ti už vlasy šedivejú“ — a druhý na to: „Veď preto si i fúzy sholil, lebo daktorý mužský začína od fúzov šedivieť.“

„A pri tom všetkom,“ chválil sa Vojnič, „i teraz za mnou lipnú, hľa, vidíte, koľko a aké listy dostávam.“ Pri tom vybral náprsnú tobolku a z nej niekoľko listov vyhodil na stôl. Paľko ich videl, páni so smiechom chytali listy, ale Vojnič ich nedal všetky, len daktoré a môj Paľko mi potom všetko rozprával, — oj, on je už na to dobre vycibrený, — že tam boly mená všelijaké, bolo ich, vraj, päť, lebo šesť, ak nie viac. Bola tam Vlasta, Žela, Viera, Ľuda, na druhé sa nepamätal. Jeden z pánov sa ho opýtal, či si so všetkými dopisuje? Vojnič sa priznal, že so všetkými už nie, ale že si s niekoľkými hodlá i naďalej dopisovať.

Ariadne sedela ako hromom omráčená. Už-už čakala, že vypovie Málika i jej meno. Či nebolo i to medzi tými druhými, tam, na verejnom mieste pretriasanými? A či ho len Málikin muž nepočul, a možno, že i počul, ale žene zamlčal? Ale pre akú príčinu? A možno, že jej ho povedal — a ona, Málika ho teraz zamlčala! Či vie — a koľko vie z toho, čo sa jej ľúbostnej veci týka? Prečo by ho zamlčala? Či snáď zo sústrasti — a či si ju chce mlčaním získať? Či by to bola sústrasť, či útlocit?

Ariadnin modzog pracoval so strašným napnutím. Všetko, čo počula mučilo jej i tak ubolenú dušu. I to si musela uvedomiť, že tie tu menované ženy, alebo dievčatá, miloval asi súčasne s ňou — a keď jej písal tie krásne, vzletné listy, písal podobné i druhým — a že, — och, — vôbec, čo on láskou nazýval bolo všetko inšie, — špatné, odporné, — hnusné. Pocítila hrozný odpor, hnev a stud. Len teraz si uvedomila, keď cítila, že jej „ideálna“ láska bola znehodnotená, pošliapaná, pohanená, ako sa veľmi prehrešila. Znova a znova pocítila tú ľadovú ruku smrti, ktorá siahla na jej srdce, aby usmrtila v ňom každé nežné, šľachetné hnutie a zanechala po sebe len púšť, hroznú púšť. Ani nepočula, čo sa ďalej hovorilo, len to cítila, že ostať tu nemôže. Veď i tak ju dosiaľ stálo nadľudské premáhanie, keď vypočula to, čo sa Vojniča týkalo. Bol to neodvolateľný ortieľ smrti tej lásky, ktorá dosiaľ jej bola všetkým, drahým, nenahraditeľným. Bol to posledný úder, ktorý netušenou, ale desnou silou dopadol na jej citlivú dušu.

Zodvihla sa a prosila Tomeša, aby odpustil, že nemôže ostať. Musí odísť, doma ju čaká práca, práca neodbytná, veľmi dôležitá, áno, áno, — hovorila so zimničným svetieľkovaním jej očí — tú prácu nemôže odložiť. Jej tvár bola bledá, ale pokojná.

Nedbajúc na Tomešove priateľské slová a na Málikine reči, pobrala sa vždy ešte silou vôle vedená, von dvermi. I od Tomešovej sa odobrala, ktorá s veľkým úžasom pobadala na Ariadninej tvári istú zmenu, i tej prizvukovala teraz už so silnejším dôrazom na svojich slovách, že má ešte dnes prácu, prácu, ktorá musí byť vykonaná hneď, bez odkladu, bez meškania.

Keď vyšla na ulicu, zmenil sa výraz jej tváre — teraz tá tvár bola divokým žiaľom strhaná, ústa vyrážaly slová tlumočiace strašný vnútorný zápas.

Ako štvaná bežala odľahlými ulicami domov, aby sa pustila do tej veľkej práce, čo ju čakala.