Zlatý fond > Diela > Zo starých časov


E-mail (povinné):

Janko Jesenský:
Zo starých časov

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Ina Chalupková, Michal Belička, Alena Kopányiová, Peter Kašper, Martina Jaroščáková, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Miroslava Školníková, Daniela Kubíková, Zdenko Podobný, Martina Chabadová, Ivana Gondorová, Veronika Víghová, Andrea Kvasnicová, Branislav Šušlík.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 110 čitateľov

Kráľ Dávid

[1]Fujavica besnela. Pred oknami dopoly snehom zalepenými hnali sa celé plachty bieleho prachu a zatemňovali kanceláriu. Stále duňalo. V malej železnej peci húdol oheň a vynôtil i celú škálu, keď bol poryv vetra silnejší. Cencúle z odkvapov padali a rozbíjali sa. Strechy a hrebene dymili snežným kúrom.

— Veľké prášenie v prírode, — myslel si hlavný slúžny Turák, dívajúc sa oblokom na vrchy závejov priekom cez cestu. — Nechcel by som byť teraz vandrovníkom medzi dedinami. Ani stránkou, čo sa má dnes dostaviť na termín.

Zišla mu na um včerajšia scéna žiarlivosti medzi ním a herečkou Irmou, ktorá stále vyvolávala dramatické výstupy, aby sa cvičila. Včera vymyslela akúsi hlúposť a scéna skončila tým, že mu vyďubala oči čističom nechtov, predbežne, chvalabohu, len na jeho fotografii.

— Taká fujavica je ako zúrivá žiarlivá žena v hysterickom záchvate. Beda tomu, kto jej príde do cesty… Ako Irma… Daromné by boli všetky dôvody… Ako čoby som ja teraz otvoril oblok a počal volať: „Utíš sa, moja milá! Si krajšia, keď si tichá, čo i chladná. Nerev, nekňuč, nepišť! Neoklamal som ťa!“

Prešiel ku piecke a obrátil sa chrbtom k nej, založiac si ruky na krížoch.

— Čím by som ju len podkúpil, aby sa udobrila?

Pozrel bokom do zrkadla v drevenom ráme a videl v ňom seba s podlhovastou, natiahnutou tvárou s úzkym polostrovom štice medzi dvoma zálivmi. Mal ešte podviazané fúzy, aby sa mu držali pekne do krúžkov. Rozopäl gumy na tyle a schoval toaletný kúsok do vrecka. Práve včas, lebo na dvere zaklopali akosi trasľavo, nesmelo a nečakajúc odpovede odchýlili dvere.

Ukázala sa ženská v krpcoch, celá zababúšená do bielej plachty.

„Poďte chytro,“ náhlila, „vyjde všetko teplo… Postavte sa do radu.“

O chvíľu stálo pri malej žene sedem detvákov, chlapcov i dievčat vo vlniakoch i šatkách. Tváre im nebolo vidno, len drobné červenkasté, mokré detské nosy. Sedem schodíkov v handrách, vyfúkaných a umytých snežnou búrkou. Najvyšším stupňom bola žena, ich mať. Nešikovne, hlboko sa poklonila hlavnému slúžnemu a vyňala spod košele pokrčený list.

„Od koho?“ zakričal hlavný slúžny.

Nahnevalo ho, že osem ľudí prináša jeden list, hoci vedel, že tých sedem detí bude len sedem dôvodov k listu. Zachmúril sa na ženu, že doviedla i deti.

„Aký pohan vás sem posiela v tomto nekresťanskom čase,“ osopil sa na mať.

„Dôstojný pán dekan.“

„Odkiaľ?“

„Z Vyšňového.“

„Pán dekan Trnka?“

Vychytil list, rozdrapil obálku a pozrel na podpis. Dekan Trnka. Starý kamarát, ku ktorému často chodieval. List bol dlhý, s mravopoučeniami… Jeho cirkevník, Michal Bubník, šesťdesiatročný sedliak-furman, má frajerku. Svoju starú, poctivú ženu so siedmimi deťmi tak nechal… „Starká plače,“ čítal polohlasne, „deti revú. Chodia mi na krk… Deti nespokojné… Cirkevníci nespokojní… Ja, ako kňaz, tiež nespokojný … Kam to povedie, keď už i sedliaci budú mať frajerky? To bolo dosiaľ len pre pánov…“

— A pre kňazov, — urazil sa hlavný slúžny v mysli, — čo nám vytýka?

„… Hriech sa chytá ako oheň, ako choroba… Vynaložil som všetky sily, ale moje božie slovo nepomáha. Možno, že ty so svojou úradnou mocou a známou autoritou urobíš poriadok. Budem ti do smrti vďačný…“

„Vy ste Bubníková?“

„Mária Bubníková,“ prisvedčila žena.

„A tá druhá?“

„Zuza.“

„Tak sa len zohrejte, Marka,“ potľapkal ju mäkko po pleci a po krátkej prestávke doložil presvedčivo:

„Spravím poriadok.“

„S tou to nepôjde tak ľahko. To je prefíkaná beštia. Had. Kĺže sa, ovíja a ani nevedia, keď ich uhryzne. Bola medzi vojakmi a predávala všeličo, ale najviac seba. Nahabala groší… A tak špitál… Že vraj opatrovala. Koho opatrovala?… Ju opatrovali…“

„Spravím poriadok,“ zopätoval hlavný slúžny a aby ju presvedčil, prešiel ku skrini, otvoril ju, natiahol budíček, a keď ten počal zvoniť, zavolal na dekana Trnku vo Vyšňovom:

„Nemaj starosti, dôstojný pán dekan. V tej Bubníkovej veci urobím poriadok.“

Vtedy totižto ešte neboli v každom úrade telefóny, a keď i boli, úradníci, aby uspokojili stránku, budíčkom telefonúvali najväčším pánom, niekedy i pánu cisárovi do Viedne.

Marka sa uspokojila. Bozkala ruku a odišla. Turák dal deťom päť korún na „fruštik“.

— Žiarlivosť v krotkej podobe. Mara je nie Irma, — porovnával hlavný slúžny. — Ja tomu chlapovi ukážem, — zahrozil sa. — Takých sedem dôvodov mať v ruke.

Sedem dôvodov sa vzťahovalo na sedem detí.

Sedliaka dal zavolať. Vytiahol starú Bibliu a počal ju čítať.

Bubník sa na termín dostavil. V tmavej halene, so širokým opaskom a nečistými, zájdenými plieškami v úzkych, kedysi bielych, teraz už očernelých nohaviciach a starých rozšliapaných krpcoch, z ktorých trčala čierna slama. Bol to človek nevysoký, slabý a tenký v tele. Chudý v tvári, s prepadnutými sluchami a vypuklými lícnymi kosťami, málo rapavý. Stále si oblizoval sinavé gamby.

— Teba, veru, krása netrápi, — díval sa naňho hlavný slúžny. — Sama bohyňa krásy by nevedela povedať, prečo sa tá Zuza do teba zamilovala.

„Bubník?“ opýtal sa ho krátko a tvrdo, vstávajúc spoza stola, na ktorom bol krucifix a medzi dvoma horiacimi sviecami otvorená veľká stará Biblia.

„Ja, prosím ponížene,“

„Bližšie!“

Sedliak spravil dva malé kroky.

„Bližšie!“

Sedliak sa pošuchol.

„Tak?“

„Tak.“

Bubník ako čoby počul ďalekú búrku, ktorá sa približovala. Vtiahol hlavu medzi plecia a čakal odovzdane, kedy udrie hrom.

„Čo zlého ste spravili?“ zahrmelo opätovne.

„Nič takého, pán veľkomožný. Čo by bol?“ odpovedal skrúšene a ticho.

„Pýtam sa vás, čo zlého ste spravili?“

Bubník sa poobzeral.

„Ja neviem, prosím ponížene.“

„Roz — mý — šľaj — te,“ zaduňalo. „Keby ste nič neboli urobili, neboli by ste tu. Myslíte, že ja z pasie volám sem ľudí… Ja poriadnych nevolám… Ku mne chodia len holomci.“

Sedliak sa robil vzdor hrmeniu nevedomým. Hlavný slúžny mu musel pomôcť.

„Také niečo, čo kresťanský človek nespraví, čo robia len Turci a mohamedáni… Také niečo, s čím je ani vaša žena, ani vaše deti, ani dôstojný váš pán dekan, ani svätá cirkev, ani ja nie spokojný.“

„Čo by to mohlo byť?“ divil sa sedliak.

„Neviete?“

„Nie, pán veľkomožný.“

Hlavný slúžny videl, že má pred sebou človeka, ktorý sa tak ľahko neprizná. Treba rozpovedať celú udalosť.

„Nechali ste zákonitú ženu pre pobehajku… Lízali ste med za štyridsať rokov, kým bol sladký, a ešte ani teraz sa vám nespríkril. Pravda, domáci je kyslý — žena zostarela,idete k cudziemu úľu, do susedov — kradnúť. Vy ste zlodej! A čo bude vaša žena lízať?… Vašich sedem sopľavých detí?“

„Á tak. To pre tú Zuzu.“

„Vidíte, Zuzou sa volá? To je vaša frajerka?“

„Tak.“

„A vaša žena?“

„To je Mara. Tá chodila sem?“

„Nechodila… Pán dekan sa na vás ponosuje. Pán dekan Trnka. To je poriadny človek, čo?“

„No, poriadny sú.“

„A vy ste poriadny?“

Bubník mlčal.

„Nie ste poriadny. Žijete vy tak, ako to svätá Biblia predpisuje?“ Ukázal mu na Bibliu. „Tu je to zakázané, čo vy robíte.“

Zdvihol ťažkú knihu a otvoril ju na tom mieste, kde mal papierik vložený.

„V tretej knihe Mojžišovej stojí:“ „Nevezmeš k sobě ženy k první… S manželkou blížního svého nebudeš obcovat, poškvrňuje se s ní…“ čítal zmeneným, hrubým, nízkym, trasľavým hlasom, pomaly ťahajúc slová a dĺžiac hlásky. Tremolo sa lahodne zvyšovalo a zase znižovalo. Text znel falošným, slzavým, pohnutým kňazským pátosom.

Bubník sa díval na hlavného slúžneho skrútnúc hlavu, aby lepšie počul. Raz jedno, raz druhé ucho nadstavoval. Slávnostné slová ho nedojali. Zdalo sa, že sa akosi kyslo usmieva.

„Ale veď som si ja ju nevzal k sebe, pán veľkomožný, prosím ponížene. Ja som prešiel k nej,“ prerušil slávnostného kazateľa hriešny, profánny hlas a pokračoval:

„Pritúlila ma hladného, smädného, uzimeného. Navarila. Dala vypiť. Zakúrila do pece… Prišiel som z hory a doma zima, nič teplého do úst… A potom, Zuza je už vdova a oni čítajú, ,s manželkou blížního svého‘…“

Mojžišov paragraf bol zrútený. Hlavný slúžny, tak sa videlo, pripravil sa veľmi dobre. Vedel, že Mojžiš má paragraf na každý prípad.

„Muž pak,“ čítal ďalej, „kterýžby se cizoložství dopustil se ženou něčí, že zcizoložil s ženou blížního svého, smrtí umře cizoložník ten i cizoložnice…“

„Veď im vravím, že je vdova,“ ohlásil sa zase Bubník.

„Tak teda vdova,“ nahneval sa hlavný slúžny svetským hlasom, ale hneď zbadal, že sa pomýlil a opraviac sa, pokračoval žalostne:

„Bubník, Bubník, vy ste celkom pokazený človek. Tu je hlavnou vecou, že máte ženu a máte i frajerku. To je už jedno, či je dievkou a či vdovou, či vydatou alebo rozsobášenou ženou.“

Popri tom si myslel, že musí tu ešte čosi byť u toho starého Mojžiša. Po chvíľočke hľadania našiel. Bolo to tak chytro nájdené, že slávnostný ráz aktu neutrpel.

„Vdovy anebo zahnané nevěstky, žadné z těch nebudeš sobé bráti, ale pannu z lidu svého vezmeš sobě za manželku…“

— Krásna panna, — zasmial sa v duchu Bubník. — Sedem detí a o deväť rokov staršia ako ja. „A veď som ja nie žid,“ vykĺzlo mu z úst nenazdajky, „čo mi tu Mojžiša čítajú?“

Ľakol sa svojej hlasitej poznámky a chcejúc svoj nepremyslený výrok zmierniť, doložil skrúšene:

„My sme kresťania, pán veľkomožný.“

„Pohan ste!“ zahriakol ho hlavný slúžny prísnym úradným hlasom. Zastal v reči a len o chvíľu zvolal zase trúchlivým, nízkym, sviatočným, patetickým, trasľavým cirkevným jazykom:

„Na nášho umučeného Pána Ježiša Krista sa odvolávate?… Pozrite naň… Pozrite na tento krucifix.“ Ukázal na krucifix. „Ako ho ukrižovali!… Ako trpel!… Vidíte, on povedal, keď sa ho židia opytovali: ,Sluší-li člověku propustiti manželku svou z kterékoli príčiny?‘ Tento ukrižovaný im povedal: ,Ktožkoli propustil by manželku svou a jinou pojme, cizoloží, i kdož prepuštěnou pojme, cizoloží.‘“

Slúžny spustil Bibliu k žalúdku, držiac prst zavrznutý pri XIX. kapitole evanjelia svätého Matúša a zahľadel sa na Bubníka víťazoslávnym pohľadom.

Bubník stál nahrbený a díval sa na hľuzy v špinavých doskách podlahy. Akiste si myslel, že tie dosky veľmi nevyberali.

„Sem sa dívajte,“ zahúkol hlavný slúžny. „Je to nesvedomitosť, čo robíte so ženou, s ktorou žijete štyridsať rokov a máte s ňou sedem detí. Musíte sa vrátiť k nej.“

To už nebolo cirkevne rečené.

Bubník hľadel ďalej do zeme. Akoby spod nej počul slúžny tiché, ale určité odhodlané slová:

„A veru sa nevrátim, pán veľkomožný, odpustia… Teraz spávam, prosím ponížene, v perinách a doma len na slame. Ráno mi Zuza donesie mrvance do postele, len čo oči otvorím, a Mare to trvá i hodinu, kým mi naklochtí pár suchých zemiakov… Zuza je teplá a Mara studená…“

„Čo?“ kričal hlavný slúžny. „Ste vy kráľ Dávid, aby vás mladé dievčatá zohrievali?“

Cítil, že svätá Biblia so svojím Starým a Novým zákonom zlyhala. Nepomôže mu ani Mojžiš, ani Pán Ježiš Kristus, ani krucifix, ani dve horiace sviečky. Darmo trasie hlasom ako kňaz… Mal by sa poddať tomuto nemravnému Bubníkovi? Veď by to otriaslo jeho úradnou autoritou… Zameníme božiu moc svojou úradnou mocou, Bibliu úradným protokolom, Mojžiša a Pána Krista hlavným slúžnym Turákom, dve sviečky dvoma žandárskymi bajonetmi a trasľavý biskupský hlas tvrdým, prísnym úradným hlasom. Uvidíme, čo povie na to?

Prišlo mu na um, ako kedysi slúžny Záhoránsky pristúpil na krk cigánskej hydre, ktorá vtedy počala ohrozovať nielen bezpečnosť kureniec, sliepok, husí a kačíc, kapali kone, kravy, voly, ba i ľudia bývali prepadúvaní. Neistota súkromného práva, neistota ľudského života, neistota právna. Aby odstránil túto pliagu, odsúdil na smrť vodcu bandy. Na dvore väznice dal postaviť šibenice. Ale potom nevedel, kam z konopí. Cigána predsa len nemohol povýšiť pre krádeže až na šibenicu. Organizoval teda deputácie, ktoré prichádzali prosiť o omilostenie. Telefonoval na budíčku rovno cisárovi do Viedne, odkiaľ potom prišiel budíčkový rozkaz, že pán cisár tento raz odpúšťa, ale v budúcnosti, ak by sa Cigáni v najmenšom previnili, nech sa smrtný ortieľ prevedie. To pomohlo. Od tých čias kury dusil iba tchor.

— A to boli pokojné časy, — rozmýšľal Turák. Dnes je vojna… Čo, keby i tohto odsúdil na smrť. Potom by to bola sprostá imitácia… Je to zložité… Teraz je ani smrť nie taká strašná, ako napríklad vziať živobytie… Počkaj, počkaj… Už to mám.

„Tóno!“ zavolal do druhej izby. „Sem sa!“

„Tu som!“

Do kancelárie vbehol mladý, tenký, vysoký človek s červenkastými vlasmi, bledou tvárou. Mal zapálené očné viečka a ako čerstvá slama žlté obrvy i fúziky. Jedna nohavica sa mu zachytila na podväzku.

Nad touto nohavicou sa Bubník uškrnul a celé konanie hlavného slúžneho sa mu na chvíľu zdalo nevážnym. Ale len na chvíľu. Slúžny zarachotil:

„Tóno! Tu tento človek,“ ukázal na Bubníka, „bude slúžiť vlasti. Pozri do evidencie, či Michal Bubník, furman z Vyšňového, má záprah… Viem, že má, lebo furmančí. Ak je v evidencii, zatelefonuješ po dvoch žandárov, a pôjdeš s nimi pre ten záprah.“

„Ak nie?“ opýtal sa pisár.

„I tak ho odasentujeme. Vlasť je v nebezpečí.“

Bubník zdvihol hlavu a prestal sa uškŕňať. Zase nadstavil raz pravé a raz ľavé ucho. Spravil i krôčik, aby lepšie počul.

„Vojenské veliteľstvo žiada od nás tridsať záprahov,“ vravel hlavný slúžny. „Máme brať v prvom rade tých lepších gazdov…“

„Ja som chudobný,“ ozval sa Bubník.

„Kto obrába dve role, je nie chudobný.“

„Aké dve role?“

„Kto má ženu a frajerku, e nie chudobný,“ zaťal slúžny.

„Tá mi skôr dá, ako vezme.“

„Teda vás vydržiava. Nepotrebujete zarábať.“

„Nuž a žena?“

„Ktorá?“

„Mara.“

„Vy máte Zuzu a nie Maru.“

„Moja zákonitá žena je Mara.“

„Opustili ste ju.“

„A mojich sedem detí?“

„Tak ste ich nechali — pre frajerku, len aby ste sa vy mohli nažrať, zohriať, v teplom vyspať… Tóno! Do tých čias, kým sa so záprahom vrátite, zavrieť tohoto frajerkára.“

„Pán veľkomožný, prosím ponížene, nech mi neberú zárobok… Nech nepíšu… Načo žandári… Ja sa polepším…“

„Do chládku s ním, Tóno!“ nedal sa obmäkčiť hlavný slúžny. „Ber ho!… Každý druhý deň suchý chlieb s vodou… Nech labu líže… Aby vedel, ako je to, keď zákonitá žena hladuje a sedem detí s ňou.“

„Pán veľkomožný, prosím pre boha,“ zaúpel Bubník.

„Čítal som vám pána boha a nepomohlo.“

„Už budem, ako rozkážu.“

„Nič! Ber ho!“

„Pán veľkomožný!… Chléb náš vezdejší dej nám dnes,“ proboval so svätým Písmom Bubník.

„Tóno! Rob svoju povinnosť!“

Tóno položil ruku na Bubníkovo plece:

„Poďte!“

„Nech odpustia… A odpusť nám naše viny, jakož i my odpouštíme…“

„Nepožádaš domu blížního svého… Aniž požádáš manželky blížního svého, ani služebníka jeho, ani vola, ani osla,“ replikoval Turák.

Bubník sa skoro rozplakal. Plačlivo vysvetlil:

„Ja som sa len preto dal vydržiavať, aby deťom a žene viacej ostalo…“

Bubníka odviedli a zavreli. Sedel v zime, o chlebe a vode dva dni a za tie dva dni stačil postŕhať z neba všetkých svätých, vyhladiť zo zeme všetkých pánov veľkomožných, chcelo sa mu búchať päsťou na hrubé dvere, ale sa bál, že by to pán veľkomožný hlavný slúžny počul. Keď sa dosť naklial, sedel ticho, rozmýšľal a žuval suché kôrky. V strachu očakával, kedy prídu so záprahom pre neho, aby ho poslali k vojsku. Striasalo ho pri tej myšlienke. Začal prosiť pána boha, aby fujavica neprestala, lebo tak sa so záprahom nebudú môcť dostať do mesta pre záveje. Nadával i na seba, že nesľúbil hneď hlavnému slúžnemu vrátiť sa k žene i deťom… Však ten pán, aby ho šľak trafil, by nebol išiel za ním ani k Mare ani k Zuze… Ľa, sprostá kotrba!… Pobúchal sa po nej päsťou.

Dvere zostávali zavreté. Lepšie tak. Keď ich otvoria a zavolajú ho, musí ísť k vojsku… Radšej do pekla… Lepšie tu sedieť.

Fujavica len na tretí deň stíchla. Pofukoval síce ešte vietor, ale to bolo už len hladkanie. Obľavilo. Počalo presvitať slniečko. Sypký sneh sa trblietal.

Hlavný slúžny zase dostal návštevu. Prišla Bubníková so siedmimi deťmi.

„Čo je?“ privítal ich.

„Prišla som si pre muža.“

„Pre muža? To vám je muž? Veď vás dávno opustil.“

„Nech nám ráčia vydať otca.“

„Akého otca? Sedem detí tak nechal. To je nie otec.“

„Vydajú nám otca, vydajú nám otca!“ rozplakali sa vreskľavo deti.

Nebol to úprimný, žalostný plač. Slúžnemu bolo jasné, že deti ktosi naučil tomuto vrieskaniu.

„Ticho!“ nahneval sa slúžny. „Kto vám kázal takto kričať? Povedz, Jano!“

Označil prstom len tak naverímboha jedného z chlapcov.Vedel, že jedno z detí bude Janom.

„Toto je Janko,“ ukázala mať na menšieho. „No, povedz.“

Postrčila ho dopredu.

„Pán dekan.“

Mať ho drgla:

„Ako to rozprávaš?“

Chlapec sa opravil:

„Dôstojný pán dekan.“

„Dôstojný pán dekan? Trnka? Čo mi ten list poslal?“

„Ten,“ potvrdila Bubníková.

„To je klasické,“[2] zvolal hlavný slúžny. „Najprv píše, aby urobil poriadok a teraz je za neporiadok.“

„Poriadok je predsa len väčší, keď je muž doma,“ mienila žena.

„A zháňa sa za sukňami!“

„Ono, pán veľkomožný, pán hlavný slúžny, tá Zuzka je nie ani taká mrcha osoba.“

„Nie mrcha osoba?… Veď ste hovorili, že je to prefíkaná beštia.“

„Nie… Starala sa…“

„Vzala vám muža.“

„Ako druhá mať.“

„Mať? Najprv had, potom mať?… Čo sa stalo?“

Bubníková zaváhala. Potom zľahka pristúpila bližšie k slúžnemu a veselo povedala:

„Vedia, poslala nám vrecko zemiakov.“

„Vrecko zemiakov?“

„A sľúbila ešte jedno, ak Miška vypustia.“

„Miška?“ nevedel sa spamätať slúžny.

„Miška — môjho muža,“ vysvetlila.

„Ale pán dekan, prečo pán dekan,“ nechápal.

„Zuzka ho poprosila a dala na kostol desať zlatých. Mäkkého srdca človek… Dobrý človek… I ja som ho bola prosiť.“

— Ak ho neprepustím, príde mi na krk celá obec, — rozjímal hlavný slúžny. — Možno, že by šli všetci rovno k županovi na čele s dekanom.

„To je svet!“ poznamenal nahlas a zase sa zamyslel.

„Lacná láska — krotká žiarlivosť,“ hovoril si. „Ale nie je to to isté, nie je to to isté,“ uvedomoval si, „ako keď ja oklamem Irmu a chcem ju uchlácholiť ružami alebo nejakým tým darčekom alebo ma oklame ona a po klame tým horúcejšie bozkáva… A nie som ja taký Bubník, taký, taký kráľ Dávid… Hrom do toho!“

Rozkohútil sa:

„Choďte do horúceho pekla i s vašou perepúťou!… Tóno!… Vyhoďte Bubníka!“

Keď už Bubníková odišla, zarozumoval:

„Predsa je to nie celkom to isté, lebo ,quod licet Jovi, non licet bovi‘.“[3]



[1] Kráľ Dávid — druhý a najvýznamnejší kráľ izraelský (1055 — 1015 pr. n. l.), zjednotiteľ židovskej ríše. Podľa Biblie poslal Uriáša hetejského na istú smrť vo vojne, aby mu mohol odňať manželku Betsabé.

[2] Klasický — dokonalý

[3] Quod licet Jovi, non licet bovi (lat.) — Čo sa páči bohovi, nepáči sa volovi. Starodávne latinské príslovie.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.