ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Povedal som, vravel vládny radca Hrnčiarik, že je história Talapkova osobitný román. Dnes by azda nebol, lebo sa nenosia fúzy, ale vtedy boli fúzy hlavnou okrasou mužského.

Sedel som v záhrade a večeral. Bol príjemný septembrový večer. Rudý vejár západného neba sa pomaly sklopil a bolo vidno už len kde-tu tenké červené perá, i tie zmizli. Na zelenkastom nebi počali sa ukazovať hviezdy, drobné ako hlavičky špendlíkov. Pomedzi husté a tučné listy gaštanov belaseli ostré končiare vysokých vrchov. Zapálili lampy a vojenská hudba spustila pochod. Hostia pri zvukoch pozdvihujúceho taktu ako čo by sa rozveselili. Hlasnejšie štrngali nožami a pohármi. Smiali sa hlasite. V svetle ich tváre ožltli. Pri jednom dlhom stole sedeli dôstojníci. Všetko mladí. Kadeti, poručíci a nadporučíci. Tu bolo najveselšie. Ich hlasy bolo počuť i pri fortissime. Jeden kadet s bledou, čistou, skoro ženskou tvárou špúlil ústami a pohvizdoval s kapelou, búchajúc do taktu po chrbte svojho suseda, ktorý obhrýzal kurací koštiaľ. Iní tĺkli šabľami o svoje opätky. Ktorýsi sňal čiapku a mával ňou, volajúc: „Tram tam tam, tram tam tam!“ Druhý mu odpovedal: „Ratatam, ratatam!“

Do záhrady vstúpil cez zelenú bránu širokoplecí, vysoký delostrelecký kapitán. Čiapku mal hlboko do čela stiahnutú. Len dlhý nos a široký spodný čren tvári bolo vidno.

Vtedy každý dôstojník zakášal ľavou nohou, aby sa o šabľu nepotkol. Dnes už nezakášajú a nepotknú sa. Toto zakášanie a pritom ľahký, mäkký, nestrmý krok upomínal ma na môjho kamaráta Braňa Talapku, tiež delostreleckého kapitána, ale ten nosil dlhé, čierne fúzy, vysúkané končito dohora. Hovorili, že má najkrajšie fúzy v garnizóne^[15] i čo do farby i čo do hrúbky, dĺžky, končitosti a lesklosti.

Mladí dôstojníci zatíchli, keď ho zazreli, hurtom povstali a pozdravili sa mu. Kapitán sa len bičíkom dotkol striešky na čiapke a prejdúc pomedzi stolíky, sadol si k jednému neďaleko mňa. Udrel bičíkom na stolík, akoby chcel týmto spôsobom privolať kelnera, ktorý už aj utekal obslúžiť ho.

Priniesol mu celý liter vína.

Hudba zatíchla a mne sa videlo, že ten človek škrípe zubami. Mal ich zaťaté a päste mu potrhávalo. Za chvíľu vyryl opätkami dve diery pod sebou. Rukoväťou šable drgal od seba k sebe, hore, dolu. Vbíjal koniec pošvy do zeme. Bol nespokojný.

Po pár pohároch vína pri hrubej cigarete akoby sa bol utíšil. Postrčil ukazovákom striešku čiapky. Čiapka padla na tylo a ja som videl plešinku, čierne oči, rovné, husté, tiež čierne obrvy, dlhý, trošku hrbatý nos Talapkov, len jeho čierne, pekné fúzy boli preč. Braňo bol vyholený celkom, ako herec alebo kňaz. Vyzeral na hanbu. Jeho mužskosť a mužnosť utrpela touto stratou. Bol skoro špatný. Vrchná pera sa stala hrubou, nemotornou, záhyby pri kútikoch úst vystúpili, nos bol ešte dlhším. Zaťaté zuby, ktorými škrípal, niekedy vyceril. Boli veľké a žlté. Predtým sa cez čierne fúzy beleli. V duchu som mu hneď vyčítal, ako mohol takú hlúposť urobiť, oholiť sa a tvár si zohaviť.

Prešiel som k nemu a položil ruku na vyvatované plece blúzy.

„Braňo, si to ty?“

Spurne sa obrátil:

„Ja. Čo chceš so mnou?“

„Kde sú tvoje fúzy? Veď som ťa ledva poznal.“

Zamračil sa.

„Dal som si ich oholiť,“ odvetil nevrlo a zapil si vína.

„To bola škoda.“

„Však som opicou?“

„Opicou ako opicou, ale na kráse si stratil. Čo povie na to Irenka? Videla ťa už s touto kňazskou tvárou?“

„Krrrista!“ zahrešil a udrel šabľou do zeme tak silno, že sa zaryla hlboko a zostala stáť rovno.

„Čo hrešíš?“

„Nevidela ma a neuvidí.“

„Nuž a? Iste ťa čaká s ťažkým srdcom.“

„Ja mám ťažké srdce, také ťažké, že ani chodiť nemôžem… Viac ma neuvidí…“

„Veď ste boli zasnúbení.“

„Boli sme.“

„Vysvetli mi.“

„Mŕtvi nevstávajú, len na javisku. Život je nie javisko. Ja som nie hercom a nehrám komédiu.“

Sadol som si k nemu a počal hovoriť o Irenke Bezdychovej, veselej dcérke výtečného profesora na právnickej fakulte. Bola to známa, vysoká blondínka s tmavým obočím a očami. Vychytená. Predtým ako sa spoznala s kapitánom Talapkom, vždy sprevádzal ju chvost mládencov. Talapka ich odstraňoval jedno za druhým, koho slušným, koho neslušným spôsobom, až zostal sám. Mal vážny záujem o ňu. Ako sa vraví, zaľúbil sa. Ona do neho. Všade ich bolo vidno spolu s otcom i matkou. Na plesoch, koncertoch, čajoch, v divadle, závodoch. Teda nie záletníctvo, ale solídna vec — ženenie, vydaj. Boli už i snuby a Braňo nosil snubný prsteň.

Pozrel som sa mu na ruku. Snubného prsteňa som nevidel. Rozprával som práve, že Irenka je najkrajšie dievča v meste a záhodno by bolo, aby si svoje fúzy čím skorej vypestoval na ich starú, ligotavú, vykrútenú krásu, lebo dievčatá rady majú fúzy. Zahriakol ma a povedal:

„Nič ma do nej.“

„Teda to nebola láska, ale len akýsi šport?“

„Šport,“ prisvedčil, „a či skôr zvyk… Chodiť za ženami a s nimi je ako piť víno, fajčiť cigaretu, užívať ópium, hašiš, morfium. Upokojuje, rozrušuje a — otravuje. Nebudem sa otravovať aspoň ženami.“

„Veď je to len jedna.“

„Rozrušila ma za tisíc. Chcem byť zdravý.“

Nalial si plný pohár vína a vypil ho na dúšok.

„Víno bude lepšie?“

„Lepšie. Naliať ti?“

„Nalej.“

Nedozvedel som sa nič. Hudba prestala hrať. Povetrie sa chladilo a hostia počali pomaly odchádzať. I mladá dôstojnícka spoločnosť razom povstala, spravila „hapták“ a zasalutovala. Kapitán kývol ľahko hlavou a poznamenal:

„Následníkov je tu dosť.“

Nechcel som byť zvedavým a neopytoval som sa ho viac na túto podivnú vec. Bol celý večer zachmúrený, málo hovoril. Keď som sa lúčil s ním, povedal mi, že pôjde karty hrať.

Prešiel týždeň a Talapka sa nenapravil. Bol roztržitý, zamračený, popudlivý, ľahkomyseľný, nedbalý, a skoro vždy podnapitý. Vyvádzal najpodivnejšie kúsky i v službe i mimo služby. Nepočúval a robil všetko naopak, čo mu kázali. Vadil, dueloval sa vždy s ťažkými podmienkami, ktoré len sekundanti miernili… Vtedy sa duelovalo za každú hlúposť. Každý bol hneď urazený. Dnes aspoň v tomto ľudia zmúdreli a kto sa cíti urazeným, ide k súdu alebo sa uličnícky poperie… S najlepším priateľom sa chcel na štyri kroky strieľať… Hral karty a prehrával. Nemal pri sebe ani veľkých ani drobných a sľúbil na zajtra zaplatiť. Priateľ sa ho len toľko opýtal: „Zajtra?“ A bol duel, lebo kapitánovi sa zdalo, že ktosi pochybuje, že splní svoj sľub… Počal robiť dlžoby… Fúzy mu už vyšibli, ale keď mu ich niekto spomenul, zúril.

Stále vyhýbal domu Bezdychových.

Bolo počuť, že Irenka ochorela.

Mladý doktor Cvik, ktorý ju navštevoval, vysvetlil mi jej chorobu. Povedal len toľko:

„Duševné rozladenie.“

„Prejde?“

„Ako chmára na nebi. Niekedy sú tie chmáry hustejšie, leje sa z nich dážď, blýska sa a hrmí, ťažko odchádzajú, ale odídu, vždy odídu.“

„Ale prečo to rozladenie?“

Doktor sa rozhovoril:

„Poviem vám. Nič na tom, keď chorobu vysvetlím. Raz sa neobyčajne zle cítila. Nespala dobre a hlava ju bolela. Bola nervóznou. Nenachádzala si miesta. Privítala ma v ľahkých bielych šatách. Belavé vlasy mala krásne pričesané. To bol dobrý znak. Len troška schudla a oči nevyspaté. Účes si ľahučko pohladila a ukázala mi na diván. Tiež dobrý znak. Kto sa zle cíti, nehladí si účes. Sadla si na stoličku pri stole. Pohľadela na mňa, či môže otvorene hovoriť. To sa vari rozumie samo sebou. Otvorenejšie ako pred kňazom pri spovedi. Dozvedel som sa, že nespáva. ,To‘, reku, ,vidím. Ale spíte, slečna. Celkom určite spíte, len vaše spanie je málilinko nervózne, také polospanie, keď sa človek budí na najmenší šum a myslí si, že nespí… U mladých ľudí je to tiež len prechodná chmárička… Len sa mi pekne rúče zdôverte, čo vás trápi, ľahšie je z príčin ustaľovať symptómy, ako zo symptómov ustaľovať príčiny.‘

Prižmúrila oči, ako keby ju urážalo svetlo slnca, čo sa lialo veľkými oknami do izby na koberce, ale to bolo skôr od toho, že ma nerozumela. Pomaly sa odhodlávala. Bojovala sama so sebou a žmolila v prstoch strapce stolového prikrývadla. Konečne vyslovila meno kapitána Talapku. Tým bol prelomený ľad. Začervenala sa síce, keď sa opýtala, či ho poznám. Prisvedčil som.

,Povedzte mu, pekne vás prosím, pán doktor, aby sa nehneval… Že ľutujem, čo som spravila.‘

Zapletajúc strapce v trojmo, ako čoby vlasy vo vrkoč, zažobronila:

,Ale len jemu.‘

Sklonila hlavu.

,Taký detský kúsok. Odpustí? Čo myslíte, pán doktor, odpustí?‘

,Akiste,‘ hovorím mašinálne.

,Vy neviete, čo som urobila.‘

,Poviete mi láskavo.‘

Zadívala sa na koberce a ako človek, ktorý sa odhodlal, že skočí do priepasti, so zažmúrenými očami, plynnou, rýchlou rečou rozpovedala príčinu svojho duševného rozladenia.

Vyspovedala sa, že v istý večer vykrútila kapitánovi fúzy. Spytoval sa jej, či by ho rada mala i bez fúzov. Povedala, že áno a potajme vzala nožnice, nahla sa k nemu a jeho dlhý, končitý, pomádový fúz padol na zem. Odstrihla mu ho. Kapitán zbledol. Pozrel najprv na padnutý fúz, ohmatal si tvár a pozrel na ňu, ako čoby ju bol chcel prebodnúť. Zasmiala sa mu do očí. Zdvihol obe ruky a s rozčapírenými prstami pristúpil k nej a chytil ju za hrdlo, so znetvorenou tvárou. Zrútil ju na koberec, prikľakol a počal drhnúť.

,Už som myslela,‘ vravela mi zadýchaná, ako čoby ju Talapka ešte vždy drhol ,že živá nevstanem, ale som ho celou silou udrela do nosa. Odchytil tvár, oči privrel a spamätal sa. Triaslo mu plecia. Rozochvenými rukami stiahol z prsta snubný prsteň a bez slova ho položil na klavír. Zakryl si dlaňou fúz, čo mu zostal a odišiel. Pamätám sa na každý jeho pohyb. Sedela som na dlážke strnulá a každý jeho pohyb pozorovala, či ešte raz neskočí ku mne.‘

Keď dokončila, mala v očiach slzy. Na chvíľku sa zamyslela a vyvrátiac ruky tak, že jej prašťali, niekoľko ráz opakovala:

,Taký hlúpy kúsok… Povedzte mu, prosím, aby odpustil. Že ľutujem. Ľu-tu-jem.‘

,Búrka v pohári vody,‘ potešoval som.

,Ój nie. Neznáte ho. To je človek srdca, ale keď sa mu smejete, zanevrie na vás. Ťažko odpúšťa. Možno, že nevie.‘

,Tak teda je tvrdosrdcí.‘

,Vy ste doktor a ja vám vravím, že srdce treba len raz pokaziť — a nikdy sa nenapraví.‘

,To zase nie… Ale vy, slečna, sa len upokojte, aby vaše srdce netratilo na rytmike…‘

Keď som odchádzal, zalievala sa slzami.“

Doktor Cvik sa usmieval.

„No, to je hlupák, ten Braňo,“ zasmial som sa i ja. „Pre jeden sprostý fúz bude robiť také komédie.“

Utekal som k nemu.

Počastoval ma koňakom a na moje presviedčanie len toľko povedal:

„Dobre.“

Prešiel týždeň, dva, mesiac, štvrť roka a Braňo sa nevracal k svojej snúbenici. Išiel som mu zase dohovárať. Bol doma. Našiel som ho pred zrkadlom. Zapínal si blúzu. Vlasy mal kučeravé — vykolmované. Na stoličke ešte horel belasý plamienok liehu. Tvár mal pogniavenú, oči vtiahnuté do hĺbky. Fúziky mu už vyšibli pod nosom, ale do krútenia okolo prsta mali ešte ďaleko.

„Servus,“ pozdravil ma hlasom zachrípnutým od výskania alebo fajčenia. „Tam na skrini je koňak. Ponúkni sa.“

„Kam sa chystáš?“

„K dáme.“

„K Irenke?“

Ako čoby ho bolo striaslo. Pozrel si na vyvrátené dlane. Mne preblysklo mysľou, či si nespomenul na to hrdúsenie a nehľadá na svojich dlaniach nejaké krvavé škvrny. Len pred pár dňami bol tak blízky tomu, aby sa stal vrahom.

„Ach, nie,“ povedal zlostne.

„A prečo nie?“

„K tej pôjdem, až mi narastú fúzy,“ odsekol.

„Veď si ju ty väčšmi urazil. Zvalil si ju. Škrtil.“

Hrozivo dupol a zakričal na mňa:

„Život za fúzy!“

„Zaťatosť.“

„Mlč!“

„Veď ťa to dievča má rado a ty ju tiež.“

„Dáš pokoj!“

Zdvihol päsť ako čoby ma chcel udrieť. Potom ju pomaly spustil a pokojnejšie doložil:

„Keď si ich budem môcť zase tak vykrútiť pred ňou, ako predtým, potom…“

Nevykonal som nič. Braňo nič nechcel počuť o Irenke. Sú už také tvrdé hlavy, tvrdšie ako kameň. Myslia si, že je život mäkší a prebijú nimi všetko. Neviem, čo chcel touto svojou tvrdohlavosťou docieliť. Azda aby Irenka prišla k nemu na kolenách so vzopätými rukami? Azda seba chcel trestať, že sa tak sproste choval voči nej? Márnomyseľnosť? Hanba?

O týždeň ho pre akýsi ľahkomyseľný kúsok preložili…

*

Čas letí, ako čoby ho naháňali. To je behúň, ktorý dohoní každého, hocijako uteká. Zadrží za kabát. Sotí za seba a ani nevieš, len keď si horeznačky a nemôžeš sa ani hýbať.

Po rokoch som bol raz vo Viedni a vracajúc sa, zastavil som sa v Prešporku. To bolo vtedy mesto tiché a solídne, ale zabaviť sa dalo i po mestsky i po dedinsky, i po pansky i po sedliacky. Bolo i šampanské v drahom hostinci i kyslé vínečko v lacnej krčmičke. Dámy i dievky.

Po divadle som sa zatúlal do akejsi kaviarničky. Bola prázdna. Čítal som miestne novinky, keď ktosi odrazu nahlas zívol za mojim chrbtom. Znelo mi to ako bručanie leva. Ľakol som sa a obzrel. Delostrelecký kapitán v ošarpanom, špinavom plášti, v bezforemnej, dokrčenej čiapke dvíhal hlavu zo stola, kde ju mal položenú. Zadíval sa na mňa ospalými, malými očami, zažmurkal a akýsi trpký úsmev zablysol v nich. Počal sa mi usmievať. Poznával ma. Žlté, od pijatiky opuchnuté líca boli neholené. Hrubé šedivé fúzy viseli mu v neporiadku.

Potiahol si manteľ, očistil prsia a rukávy trasľavými rukami a, odtisnúc od seba kalíštek, riekol ceriac zuby:

„Servus! Tak dávno som ťa nevidel… Kelner, tri deci borovičky!“

Bol to Talapka.

Spustlý, zdivočelý, dokrčený, trasľavý delostrelecký kapitán. Ten istý, ktorý kedysi dvoril krásnej Irenke Bezdychovej. Ona sa vydala. Jemu narástli fúzy. Stačili i ošedivieť. Ona sa azda uspokojila s tým, čo jej osud nadelil, ale on, delostrelecký kapitán Talapka, stratil svoj život. Utopil si ho sám v alkohole.

Vtedy som pochodil s ním všetky krčmy a kaviarne. Keď som mu spomenul Irenku, zas sa len zatriasol a už nie hnevlivo, ale pokorne a smutne ma poprosil:

„Ak si mi priateľom, prosím ťa, nehovor mi o nej… Ja som vtedy chcel vraždiť a zavraždil som sám seba.“

Viac som o nej nehovoril.

Dnes Talapka mohol byť generálom a ani vojenského mantľa nemá. Stojí pred kaviarňou Viktóriou^[16] a je nosičom. Chodí na nádražie, nosí kufríky, roznáša lístky, odkazy, zakladá cennosti v záložniach, vymeňuje ich. Počuli ste, ako sa stal hlavným včelárom v meste, keď prišiel ministerský radca prednášať o včelách a v meste včelárov nebolo. A keď práce nemá, stojí a čaká… Celkom sa prestal holiť. Brada mu splynula s dlhými, šedivými fúzmi. Len keď vietor duje, rozdeľujú sa mu na dve polovičky a vejú po bokoch líc ako zdrapy dvoch popolavých lúhových vechťov.

Ľudia sa mu niekedy vysmievajú a volajú ho „kapitánom pri mestskej artilérii“… Viete, mestská artiléria sú tie sudy, v ktorých vynášajú ľudské výkaly v noci… Teraz je tejto artilérie už málo… Predtým bola každá dedina mestom — bez kanalizácie, teraz je každé mesto dedinou, ale — s kanalizáciou… Škoda starých časov!… Tie sudy robili noci takými príjemnými. Rozvoniavali… Keď nie pre všetkých, aspoň pre Talapku. Myslel si, chudák, keď šiel za nimi, že kráča za kanónmi.

Tak zahodiť život pre jeden fúz. Pre jeden mizerný, vykrútený, namastený, blýskavý fúz!