ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kvirín Čížik bol gazdovský syn.

Ako sa nájdu ženské s mužskou povahou, tak sú i mužskí so ženským charakterom. Kvirín bol takýto. Dvadsaťročný človek, myslím, je už súci na to, aby chodil do krčiem, vypil si, spieval, tancoval pri hudbe, zakartoval si, pobil sa niekedy, chodil podvečer na prechádzku s dievčatami, stískal, štípal, potľapkával a zvádzal. Nie. On radšej chodil po dvore a oboznamoval sa so všetkými čížikovskými kuriatkami, húskami, kačičkami. Vedel všetky hniezda, kde vajcia nesú, či v humne, či na povale, či na šope. Vedel, ktorý kohútik kikiríka, ktorý ešte nie a kedy asi počne. Keď sa krava otelila, bol prvý, čo to zvedel a hneď i hlásil, že je teliatko celá mať, veľké, žlté, s bielymi fľakmi a ružovým pyskom. Držal holuby. Každý mesiac staval a opravoval holubínce. Nezabudol ani na chlievy, keď sa odtrhla z nich nejaká doska, ani na hrable, keď sa z nich vylomil zub. Napravil i gracu, motyku, sekeru, keď sa upotrebením vykývali.

Stavanie a opravovanie neškodilo jeho mužskosti, ale pomáhal napríklad tĺcť zemiaky s burgyňou a otrubami pre mašurky. Maminka ani nemusela povedať: „Nože, syn môj, hoď tej domácej hávedi niečo.“ Sám sa domyslel. Nabral zrna do vrecák, rozsypal a volal: „Pípípípí, cipacipacipa“ alebo „kačkačkač, taštaštaš“, alebo „balibalibali, šulašulašula.“ Aj ho všetko znalo. Hneď sa zbehlo okolo neho. Keď bol medzi hydinou svár, on vyrovnával spory medzi silnejším a slabším, chrániac vždy slabšieho.

Slovom, Kvirín Čížik, ako sa ukazovalo, bol súcim za ženu pre dievča, čo hľadá muža, ktorý by jej vždy sedel na sukni. Jeho túžbou i bolo stať sa takým gazdom pri bôčku gazdinej. Kedy-tedy zatúžil síce i za oraním, siatím, kosením, ale príjemnejšie mu bolo hrabať, kravy dojiť, štepiť, hriadky okopávať, chodníčky vydupávať medzi hriadkami, polievať, dívať sa, ako sa všetko zelenie a navidomoči rastie. Mrkvu ťahať, fazuľu alebo hrach oberať, kapustu tlačiť bolo jeho náruživosťou. Ledva sa udržal, aby piera nepáral, husi neštopal, pod kúdeľ si nesadol alebo hrach nečistil, ktorý chystali na obed a večeru.

Ale otcova túžba bola inakšia. Ten chcel mať zo syna človeka učeného, ktorý vie latinské slová miešať do reči ako farár, a vie, čo to znamená, keď píšu, že sa východná otázka^[24] zamotáva, čo je to tá anglogermánska politika^[25] atď.

Kvirín Čížik na naliehanie otcovo musel odísť do stoličného mesta k daňovému úradu za pisára či za akéhosi oficiála, aby uplatnil svoje školské vedomosti, ktoré si nadobudol v školách.

Za oficiála!

V daňovom úrade!

Pre Kvirína Čížika!

Páni! Ja si myslím, že je to horšie ako kradnúť a mať strach, že ťa dochytia. To je horšie, ako les rúbať a stále si myslieť: „No, teraz ma ten strom prikvačí.“ Oficiálom byť je vec hrozná.

Len si predstavme. Človek sedí na rozheganej úradnej stoličke a píše, alebo stojí pri vysočižnom stolíku so šikmým vrchom a ráta. Koľko sa tých písmen od rána do večera napíše, koľko tých číslic naráta. A to všetko za mizerných dvadsať zlatých mesačne. Ešte by azda odľahlo, keby písal na lakovanom alebo politúrovanom stolíku. Ale nie! Stôl je nie ani len remeňom obtiahnutý. Akási stará lepenka je pribitá naň. Na všetkých uhloch trčí dovysoka, odškeruje sa, akoby rozkladala, kto všetko už na nej písal a čo všetko prelietlo hlavami úbohých oficiálov. Medzi atramentovými škvrnami kde-tu úradná pečiatka, monogramy, prilepená marka, tužkou počarbané veľké i malé písmená, kvetinky, miliónové sumy, mená, ružovou tinktúrou napísané vyznanie lásky: „Oh, Irma drahá, milovaná!“ Hneď pod tým: „Eulália, ty si neverná!“ Krvácajúce, prebodnuté srdcia s červenými kvapkami. „Uzavretie číslo 2527“, „30, odstavec 4, lit. a, odsek 2“.

Ale to by ešte nebolo nič, keby bola pred tebou plná slivovicová fľaša. Tú držali kontrolór s pokladníkom v skrini. Pred Kvirínom boli len prázdne, vlastne jedna plná, i tá slúžila za kalamár. Namiesto toho bolo tu plno mosadzných svietnikov a hromady rubrikovaných, slnečným svetlom opálených hárkov. V týchto si mohol preberať, keď smútil. Ostatne, ak chcel hľadieť, mal tu i holené i neoholené, tučné i chudé, červené i bledé tváre úradníkov, ich poriadne i ligotavé kabáty s rozdratými i nerozdratými lakťami, nevysedené i vysedené pudlá nohavíc. Ak by sa mu chcelo voňať — mal tu zápach trigrajciarového dohánu. Ak chcel počuť — stálo mu k službám bafanie, smrkanie, kašľanie, odpľúvanie všetkých jeho kolegov. Jednoducho rečeno, ak je na povraze chodiť zle, pisárom byť v daňovom úrade je ešte horšie.

Nadovšetko pre nášho Kvirínka. Chudáčik. Dlho sa nevedel vpratať do svojho postavenia. Od žiaľu nijako nevedel pochopiť, že je sirotská vrchnosť nie osvietená, ale len blahorodá.^[26]

„I podžupan je z úradu len blahorodý,“ vysvetľoval mu kolega, tiež oficiál.

„I podžupan?“ zadivil sa Čížik.

„Pravda.“

„A toto, prosím, hneď od vrchu písať?“

„Hneď.“

„A tieto mená tak, ako sú?“

„Hej.“

„A toto?“

„Hej.“

Kolega sa odvrátil a Čížik zase len zle popísal. Sirotskú vrchnosť nazval na obálke urodzenou, podžupana veľkomožným, mená nenapísal tak, ako sú. Všetko od žiaľu za domom a malým gazdovstvom.

Chyby, čo robil, bolo to najhoršie, a úsmev kolegov, že sa vždy spytuje a nič nevie, najneznesiteľnejšie. To bol ten strach zlodejov, ktorý sa bojí, že ho dochytia pri krádeži a strach drevorubača, že padajúci strom ho konármi zachytí a zničí. Už sa ani neopytoval. Cítil sa opusteným od všetkých a samotným i medzi toľkými pisármi.

Dosť ľahko by bol upadol do ťažkomyseľnosti, keby mu nebola prišla na um jedného rána spásonosná myšlienka.

Vyšiel práve do úradu a videl, ako sa na chodníku hrajú dve šteňatá. Tučné, nemotorné šli na seba packami, podchvíľou sa prevrátilo tu jedno, tu druhé, otrčilo všetky štyri do povetria, horko-ťažko sa zviechalo a s vyplazeným jazýčkom počalo bežať, hompáľajúc dlhými ušami, druhé za ním, kým ho nedohonilo, a hra počala znova. Boli to dve strakavé vyžly.

— Keby som si tak zadovážil psíčka, — pomyslel si Kvirín, obzerajúc a tešiac sa v hre vyžliat. Chcelo sa mu pohladiť obidvoch psíkov, ale tí boli zabratí do svojej zábavy a na jeho „psskanie“ nič nedali, hoci i jeden i druhý nadvihol uši a pohľadeli na chvíľku svojimi veselými očkami na pisára. Čížik sa usmial od radostnej myšlienky… Bolo by to naozaj krásne. Naučil by ho skákať. Taká vyžla sa chytro učí… Povedal by: „hop!“ a aj stôl by preskočila… Ukázal by na posteľ a povedal by: „kuš!“ už by si ľahla do postele. Stratil by ručník a povedal by: „šuch!“ — pes by ho našiel. Položil by som na ňufák kúštik cukru a nezožral by ho, kým by nepovedal: „chňap!“ Alebo by mu rozkázal: „tancuj!“ — vrtel by sa okolo svojho chvosta… A čo ešte?… Povedal by: „umri!“, a ležal by ako zdochlina, kým by mu nepovedal: „auf!“… Aká by to bola radosť! Nech ma čert vezme, kúpim si psa, vyžlu. Nemáš kamaráta, každý ti je cudzí, si samučičký sám… So psom bude veselšie… Pôjdem tak po ulici a pri mne by kráčala taká mladá vyžla. Držal by ju na retiazke… U Fakelmanna dostanem lacnú retiazku… Pes by utekal, ja by som ho stiahol… Chcel by oňuchať susednú dogu, stĺp alebo múr, rožný kameň, zase by som ho stiahol. Alebo nie: Pustil by ho a retiazka by pritom štrngala: štrnk, štrnk, štrnk, ako nejaký oficír…

Čížik zdvihol jednu nohu, potom druhú a pozrel si na podošvy. Vydržia ešte i dva mesiace, ustálil v duchu. Potom si pobabral pod bradou… Ani mašličky nebudem potrebovať… A konečne, čože môže také šteňa stáť. Dve-tri zlatky, no, keď päť zlatých… Keď mu plat povýšia, kúpi si ešte pár kačíc, kureniec, vystaví si malý kurín a bude ako doma. Až sa ožení, bude i krava, možno i koník…

Len-len, že nepomyslel i na otcovu smrť a jeho majetok.

Hneď v ten deň pristúpil k uskutočneniu svojho predsavzatia.

Najprv obrátil sa k svojmu kolegovi o poradu.

Mohol, to nebol úradný akt.

„Pán Radostný,“ začal zaliečavo a poklopal ho ľahko po pleci.

Pán Radostný sa vzpriamil, zvraštil tvár a pozrel neláskavo na Čížika.

„Čo je zase? Sto ráz som vám povedal, že je sirotská len blahorodá, i podžupan.“

„Ale veď nie sirotská, ani podžupan. Rád by som sa s vami poradil. Chcel by som kúpiť psa. Neporadili by ste mi, kde?“

„A čo som ja šinter?… Aby som mu poradil psa!“

Pán Radostný sa zasmial. „Ostatne,“ doložil, „druhý raz ma neklopte po pleci, keď píšem.“

Kontrolór počul rozhovor a priblížil sa.

„Čo to chcete, pán Čížik?“ opýtal sa. „Radostného nesmiete veru poklopkávať po pleci. On je nie Radostný, ako druhý Radostný, on je Radostný de eadem.^[27] Viete, zeman. Čo ste chceli, od neho?“

„Ale, rád by som kúpil psa,“ počal Čížik, povstanúc zo stoličky. „Otec bude mať mena,“ zaluhal, „rád by som sa mu zavďačil.“

Kontrolór bol dosť nadutý pán, ale keď si uhol zo spoločnej slivovice s kasírom, bol veselý, dobrosrdečný, prístupný a blahosklonný. Nahol sa k Čížikovi a teraz ho on poklopal po pleci. Vidno bolo, že je dobrej vôle.

„Ak chcete, predám vám svojho Taraja. Čistá vyžla^[28] s čiernou hlavou, s brnavými fľakmi na bielej srsti. Ešte mladá, pol druha roka, rodokmeň, jej mať dostala zlatý metál na výstave.“

Čížik sa zaradoval, ale hneď i zarmútil. Od radosti zdvihol hlavu a pozrel rozšírenými ústami na kontrolóra, od smútku sa nahrbil a položiac si ruky na žalúdok, zošpúlil ústa a riekol:

„Zlatá, medaila… Rodokmeň… To bude pes de eadem… Nejaký aristokrat. Drahý. Iste drahý.“

„Dvadsať zlatých.“

„Ťúú.“

„Aj to len ako vám.“

„Drahý pes, urodzený pán kontrolór.“

„Azda ho len nedám za piatku. Čistokrvná vyžla. ,Cimmerrajn.‘ Tri zlatky ma stáli len patróny, čo som vypálil nad ňou, aby sa nebála.“

„Ráčte prijať desať zlatých na splátky, urodzený pane.“

„Netárajte,“ nahneval sa urodzený pán. „A výťah ekvivalentu mestskej banky je už hotový,“ prešiel na suchý, úradný tón. „Musí byť dva razy odpísaný a čisto, absolútne čisto. Žiadne čarbaniny, škrabaniny, machule. Rozumiete?“

„Áno, prosím.“

Kontrolór sa obrátil a odišiel k svojmu stolíku. Tu prevrátil stranu rubrikovanej knihy a počal čosi rátať od vrchu.

— „Ďuro Kvačka, Zuzana Kvačka… Päťdesiat a tridsať osemdesiat… Depozit… Keby som tak predal toho psa za dvadsať zlatých, mal by zisku — za tri zlatky som ho kúpil — celých sedemnásť zlatých. To by stačilo na borovičku i na celý rok… Ale pes je hodný i tridsať.“

Čížik si tiež pomyslel svoje. Ono vyžla je pekný pes, ale dvadsať zlatých! To je hromada peňazí! Celý môj mesačný plat… I keď by od otca niečo vydriapal… Desať by mu dal, ale dvadsať je veľa.

Večer o pol šiestej, keď sa rozchádzali úradníci a Čížik pomohol kontrolórovi obliecť zvrchník, oslovil ho kontrolór:

„Za osemnásť, na splátky, pán Čížik.“

„Pätnásť, pán urodzený.“

„Teda sedemnásť, na štyrizlatkové splátky.“

„Šestnásť, na dvezlatkové.“

„Tak teda šestnásť a päťdesiat.“

„Dvezlatkové splátky?“

„Nie, aspoň tri.“

„Tých päťdesiat grajciarov by ste už mohli spustiť.“

„Tak dobre. Šestnásť a každý mesiac tri zlaté. Stojí?“

„Dobre.“

Čížik sa síce poškrabal za uchom a potom po hlave, ale s kontrolórom sa nemohol tak jednať, ako by sa bol s druhým jednal. Potom i tá česť, že bude mať psa od takého vysokého úradníka, mu zaväzovala ústa. Taká kúpa spojuje srdcia. Kontrolór bol veselý. Podal mu ruku a povedal:

„A večer príďte na pohár piva k Drozdovi. Zapijeme kúpu.“

Čížik sa hlboko poklonil.

* * *

Takto prišiel náš oficiál k psovi Tarajovi.

Poldruharočný, pekného, stredného vzrastu, štíhly, jagavý, s odseknutým chvostom, čiernym pyskom s malými fúzmi, ohromnými ušami, hnedobielymi fľakmi, ako jeho nedeľňajšie pepita nohavice. Krásny psík a teda zeman s predkami.

Prvý deň chodil veľmi opatrne po izbe. Roztržite sa díval do kútov a oňuchával podlahu. V jeho dobromyseľnej tvári videl Čížik akúsi starosť. Mal i vrásky medzi ušami.

„Čože ty toľko ňucháš, Tarajko, há?“ opytoval sa ho nežne.

„Chýbajú ti koberce. Hja, ja som nie kontrolór… A či hľadáš vankúšiky na diváne?… Či ma azda chceš zahanbiť? Ty, ty, ty figliar… A čo nezakývaš chvostom, keď ťa hladkám. Aký hrdý.“

Pes zostával chladným, nevšímavým. Neskočil na kolená, nehádzal hlavou a chvost mal ako prilepený. Iste to bol smútok za jeho bývalým gazdom. Zmena okolia, predmetov. Nostalgia.

Až na druhý deň zbadal Čížik, že pes bude hladný. Ponúkol ho mliekom. Vystrebal. Ponúkol ho chlebom — nechcel.

Kvirín sa zadivil.

„Tak teda. Chlieb ti je hlúpy. Ty gurmand.^[29] Ty aristokrat. Žerieš len koláče, torty?… Haringa budeš?“

Hodil mu kus tejto solenej ryby. Táraj oňuchal a nechcel.

To Čížika len-len že nenahnevalo. Pes urazil v ňom ľudskú dôstojnosť. On, človek, inteligentná bytosť, môže večerať tieto znamenité ryby a pes pohŕda nimi.

„Ty rozmaznanec,“ zavolal na psa, „ja ťa naučím žrávať i chlieb i haringy. Teraz nedostaneš za tri dni nič, nič, nič.“

Pohrozil prstom.

Keď Kvirín Čížik povedal tri razy jedno za druhým „nič“ a k tomu sa i pohrozil, to vždy znamenalo voľačo. I teraz. Vyšiel znepokojený na ulicu a fúkal. Ťažký problém mal riešiť. Či psovi naozaj nedá za tri dni žrať a či by nebolo lepšie kúpiť mu zo dve safaládky. On sám mal radšej safaládky ako haringy, a keď jedol haringy, bol sám k sebe neúprimný. Robil to len z istých grajciarových dôvodov. Zviera, tvor úprimný, žerie len to, čo mu chutí. Čo človek! Ten je i slimáky i žaby, fajčí, pije víno, pivo, pálenku, až mu ide všetko nosom von… Len ľudia sú také prasce. Pes nie. Raz mu nechutí, nežerie. Za to ho trestať nemôžem.

Rozhodol sa, že safaládky kúpi. Cestou k údenárovi si spomenul, ako pes na jeho krik a hrozby stiahol uši a chvost zavrzol, pozerajúc múdrymi, smutnými očami na neho. Roznežnel sa ešte väčšmi a umienil si, že mu kúpi tri safaládky. Ak by mu to bolo moc, môže z nich jednu obetovať i sebe na dojedenie.

Neviem, či od safaládok, či od pánovho hnevu a hrozieb Taraj akoby sa bol spamätal. Na druhý deň, keď prišiel Čížik z úradu, ho pes neobyčajne dobre privítal. Skákal mu na prsia, vrtel sa, triasol celým zadkom, hľadal, čo by mu doniesol od samej radosti, kňučal a pískal, potom vbehol do izby, kde pri peci ležala krajková hlavnica, tú vzal do pysku, pomykal ňou a víťazoslávne niesol pánovi. Čížik sa hrozil, ale aby nepokazil psovi radosť, vyňal mu hlavnicu z papule a sám sa smejúc na celé ústa, počal ňou dráždiť psa:

„Dŕŕ, Taraj, dŕŕ… No, chyť, ak môžeš,“ a podušku tu strčil psovi pod ňufák, tu ju odchytil. „No, chyť, ty sprosták… No, chyť, ty hlupák, chyť… Ahá, nemôžeš, darebák. Dŕŕ, dŕŕ.“

Pes všelijako proboval zo všetkých strán. Vzopäl sa a oprel prednými labami o prsia pánove a chmátal za hlavnicou, potom sa počal vyhadzovať do vzduchu celým telom, ale zuby mu vždy klepli naprázdno. Srdil sa, pravda len tak očistom, hundral a štekal, a keď poduška bola privysoko a nohavice bližšie, chytil Čížika za nohavicu.

Nohavica je vec veľmi háklivá. Preto sa náš Kvirín naľakal. „Ale ho ideš! Ešte mi nohavicu rozdrapí,“ zakričal a udrel psa hlavnicou po hlave.

Pes chňapol do podušky.

„Hľadmeže! Nedá sa ani odstrašiť… Znamenitý pes… Ideš!… A nedá sa… Ale, choď už v čerty.“

Taraj nepustil. Musel pustiť Čížik, aby poduška neutrpela a nebol škandál v dome. Taraj podušku potriasol a odhodiac ju, pustil sa zase do pána. Čížik postavil pred seba stoličku. Nepomohlo. Pes ju obehol a ďalej dorážal na pána. Skočil na posteľ. Pes za ním. Proboval sa skryť za pec, už bol i pes za pecou. A stále len do nohavíc. Nakoniec sa vyvinula naháňačka po izbe okolo stola. Čížik, ktorý v behu zodvihol podušku, psa ešte väčšmi rozzúril. Štekajúc hnal sa za pánom. Čížik skákal ponad stôl, staval psovi do behu stoličky, ale pes ho hneď dohnal a Čížik s poduškou raz nevedel, kam sa podieť.

„Dosť už, Tarajko. Pst,“ prihovoril sa mu ledva dýchajúc, a pohladkal ho.

Pes potriasol odseknutým chvostom, prevalil sa hore nohami a bolo po paráde.

„Výborný pes. Neľutujem tých pár zlatých, znamenitý,“ šomral si uspokojený Čížik.

Pes celkom zdomácnel. Za týždeň sa už aj s dvorom oboznámil. Rozháňal vrabce a straky. Vyňuchal každú handru a prinášal ju do pitvora. Raz našiel Kvirín svoju vlastnú papuču na smetisku. Odvážil sa i na ulicu. Svojím milým, naivným chovaním získal si mnoho kamarátov medzi psami, okrem susednej dogy, ktorá opovrhovala ním. Každý pokus zblíženia sa k nej zamedzovala neodôvodneným vrčaním. Akiste bola aristokratickejšieho pôvodu a mala viac šľachetných predkov ako Taraj. I ľudia hľadeli za ním. Volávali ho, lákali, niekedy i cukríkom, hladkali ho a potľapkávali, škrabkali za ušami a do očí chválili. Človek by ani neveril, akým bol humoristom. Staré papuče ukladal do radu pod Čížikovým oknom. Sedliaci s hromžením odchádzali z kancelárie advokáta-suseda, lebo im vždy ktosi odniesol ťažký, zamastený klobúk spred dverí, kam si ho hodili, keď vošli k fiškálovi na poradu. Kto sa mohol ulakomiť v meste na tieto rodinné relikvie? Holohlaví sedliaci hľadali, kde mohli, hľadala celá rodina advokátova i sám advokát. Oznámili vec aj u richtára a klobúkov len nebolo a nebolo. Nikto nepomyslel na Taraja. Klobúky mu voňali a odnášal ich do humna a zarýval do slamy. Haringa nechcel, keď mu ho dával pán, ale na ulici zožral každý vecheť, ktorý mu potom trčal pod chvostom ako zástavka.

Sám Kvirín sa cítil pri veselom psovi omnoho lepšie. Túženie za domom, za cipkami, kačicami a morkami nebolo už také ostré. Ťahanie mrkvy a tlačenie kapusty si síce ešte neraz pripomenul, ale už len, keď prechádzal námestím počas trhu a videl predavačky so zeleninou alebo vozy s kapustou. Videlo sa mu, že si ho i ľudia väčšmi uctili ako predtým. Nebúchali sa do neho, ale ustupovali, keď videli pána so psom. Jedna Krikehájka^[30] mu celkom vážne povedala: „Gnädiger Herr.“^[31] Žobráci celkom na isté otŕčali svoje zarastené a chudé ruky. Mysleli si, že komu stačí na psa, ten dá i chudobným grajciarik-dva. Kvirín bol pyšný, že môže vyloviť medenák z vesty a dať. Veľmi ho tešilo, keď niekto s úľubou pozrel na mladú, veselú vyžlu alebo ju nahlas pochválil: „Ach, aký pekný psík.“ Doma, v jeho tmavej izbičke, tak príjemne bolo hašteriť sa s ním alebo si posedieť na diváne s dôvernou, milou psou hlavou na kolenách a hladkať ju v tichom, nikým nepočutom priateľskom rozhovore. Nepríde nikto k tebe pobesedovať, lebo nemôžeš ničím počastovať. Koláče, čo mamka pošle, sám zješ s Tarajkom. Sedí, sedí pri tebe, díva sa ti do úst, a keď nedávaš, počne hovoriť a hádzať hlavou, aby na seba upozornil, alebo prepchá ňufák popod tvoju pazuchu, oblizne jazykom ruku a ty sa podelíš s ním, ináče by ťa srdce bolelo, že nechávaš hladovať najvernejšieho svojho priateľa… Veru, otec je tvrdší. Na toho by si sa mohol dívať, ten by neprispel ani turákom. „Sám si rúb cestu,“ povie a odvráti sa… Nuž, chudák, opustený si. Nik sa ťa nezaujme. Pes, milé zviera, nerobí rozdiel (susedná doga je veľkomestská doga, to je inšie), pes ti je verný, priľne k tebe, vždy ťa pozná a nikdy nezradí. Aspoň teda s ním, keď sú už ľudia takí…

„Taraj, Tarajko! Poď sem!“ zavolal Čížik v jedno aprílové ráno.

Pes, kriviac sa v bokoch a trasúc chvostom, prišiel k nemu.

„No, čo, Taraj, pôjdeme pozrieť na trh?“

Súhlasil. Učupil sa, potom mu vyskočil na kolená a siloumocou ho chcel obliznúť.

„Teda pôjdeme.“

Vyšli.

Ráno bolo krásne. Hmla, ktorá ešte pred chvíľou bola v povetrí a plazila sa po zemi, vystúpila, potrhala sa vo výške a v kusoch tiahla k horám. Ukázalo sa viac belasých škvŕn, ktoré rástli. Zablyslo slnce. Mokrá dlažba počala už pomaly schnúť.

Čížik bol veselý. Sám nevedel, prečo mu od rána hučal v hlave pochod „Šumi Marica“^[32] a teraz si ho pohvizdoval. Medzi prstami krútil tenkú paličku. Taraj tiež tak veselo skákal pred ním. Tu sa rozbehol, utekajúc akosi bokom, tu zastal v behu, obzrel sa na pána, akoby sa ho spytoval: „Tadiaľto?“ a keď bol istý, hodil hlavou a utekal ďalej. Tu zas našiel čosi, oňuchával a opätovne pozrel na pána s otázkou: „Môžem to vziať so sebou?“ a keď Čížik povedal: „Fuj!“ nechával to ležať a bral sa trapom preč.

Prišli na trh. Taraj odbočil a zmizol v jednom šiatri. Čížik ponáhľal sa za ním. Pes totižto nebol juristom a nevedel ešte rozdiel medzi vlastným a cudzím. Neďaleko šiatra sa zastavil. Videl v ňom čosi. Čosi je všeličo. Toto čosi bolo pekné.

V šiatri, za utešenými údenými klobáskami, ružovou šunkou, tenkou paprikovanou slaninkou sedelo krásne dievča. Mohlo mať zo šestnásť rokov. Tvárička jemná, akejsi mliečnej belosti, len v lícach menšie-väčšie malinové fliačky, ako čoby na mliečnu hladinu nasypal niekto drobných ružových lupňov alebo nalial malinovej šťavy. Na pleciach prehodená čierna šatka. Na rukách tiež čierne, pletené rukavičky a červené zápästky. Zatiahnutá na čelo bledobelasá hodvábna šatôčka a na prsiach malinká kytka fialiek.

Taraj naťahoval krk. Voňali mu dlhé, vráskavé údené klobásky. Dievča ho hladkalo po hlave.

„Aký milý,“ prihováralo sa mu. „Chcel by si klobásky? Najprv povedz, ako sa voláš! Ako?… Keby si vedel hovoriť, povedal by si mi, však?… Počkaj, dám ti kus mastného… Na!“

Dievča zdvihlo sklený príklop, odrezalo kus šunky a ponúklo. Pes vzal jemne, bez pažravosti a pochutnával si.

„Ach, ty si fajnový, z ruky berieš, ako nejaký gavalier.“

— Prečo som si nevzal tú čiernu mašličku, — pomyslel si Čížik. — Táto je už obšúchaná a topánky mám tiež tie úradné — s príštipkami. Takto nemôžem predstúpiť. Škoda, a taká je pekná.

Obišiel šiator a zabočil ku promenáde, ktorá sa rozprestierala neďaleko tržišťa.

— Na budúci utorok sa lepšie oblečiem, — pokračoval v myšlienkach. — Musím ju osloviť… Dobré dievča… Ako hladkalo môjho psa… I šunky mu hodilo… Keby to mňa tak… Ale čo! Človeka tak nehladkajú nikdy…

Bol naozaj povďačný dievčaťu.

Pravda, ľudská vďačnosť je nie trvanlivá. Za týždeň skoro zabudol na dievča. Povýšili mu plat o desať zlatých. Táto radosť vytisla na chvíľku spomienku na aprílové ráno. Mal iné starosti. Chcel kúpiť pre Taraja obojok, pekný, červený, s plieškom na meno v prostriedku, ktoré malo byť v ňom vyryté. Aj kúpil tenkú oceľovú retiazku a od radosti, že sa mu kúpa podarila, zašiel k Drozdovi na pivo. Vypil dva poháriky. Veď je to len štrnásť grajciarov, dva rožky, spolu dvadsať, kelnerovi dva grajciare. Všetko dovedna dvadsaťdva. No, bože, na prvého a pri prvom povýšení platu!

Ako vravím, Čížik by bol skoro zabudol na dievčatko. Pes ho upozornil. Ten nevedel zabudnúť na šunku. Každé ráno odbehol na hodinku. V utorok a piatok vystával vždy dlhšie. Toto upozornilo nášho pisára. Vyšiel raz zase na tržiste. Pes bol už tam. Dievča ho láskalo a častovalo. Čížik si pripomenul, že je oholený, má čistý golierik, čiernu mašličku a topánky — tie bez príštipkov, neúradné. Smelo pristúpil k šiatru.

Dievča pozrelo na neho. Videl veľké, dobré oči pod belavými obrvami. Spod belasej šatôčky na hlave vykúkali jasné, ľanové prstienky vlasov. Čížikovi sa páčili.

„Rozkážete?“ spýtalo sa dievča dosť chladno a oprelo sa dlaňami o pult.

— Čože?! Tá šušle? — zarazil sa Čížik. — Niečo by som si i kúpil, — myslel si. — Čo takého?… Keby nešušlala, kúpil by i dvadsať dekov šunky. Ale takto… Ona šušle… „Prosím si slaninky za šesták,“ povedal po krátkom uvažovaní.

Dievča odhrnulo šatku z líc a brady. Vzalo nôž, aby ukrojilo slaninky.

— Á, ľaľa, ľaľa. Veď tá má jamku v briadke… Aké je to krásne, taká jamka, — začudoval sa v myšlienkach. — Ach, a ja za šesták kupujem… Už odrezala… Ako napraviť?

Dievča zabalilo slaninku.

„A teraz pre mňa niečo, slečna… Čože by ste mi odporúčali?“

Zavrzol paličku pod pazuchu a rozhľadel sa s úsmevom po vyložených veciach.

„I slaninka je znamenitá. Ale máme práve dnes čerstvý svinský syr.^[33] Máme i šunku. Údené klobásky. Tu je saláma. Čo rozkážete?“

„Tak svinského syra.“

„Koľko?“

„Vzal by i celý, ak máte menšej formy.“

„Áno. Takúto?“

Ukázala na jeden.

„Bude… Dnes máme neobyčajne pekný čas,“ počal mimoobchodný hovor, vyťahujúc tobolku.

„Áno… Rozkážete obviazať špagátom?“ vrátilo sa dievča k obchodnému hovoru.

„Načo?… Hmla sa rozptýlila,“ nadpriadal zase on.

„Pohodlnejšie sa nesie,“ odpovedala.

„Čo? Hmla?“

„Nie. Syr… A či si pošlete preň?“

„Pre čo?“

„Pre syr.“

„Á! Taraj! A ty čo robíš tuná?“ zakričal odrazu Čížik, ako čoby nebol vedel, že je pes tam. Taraj vytrčil hlavu spod obrusa a vopchal si hlavu medzi Čížikove kolená. „Ako len prišiel sem?… Ideš ty spod toho stola! Marš!“

Psovi sa nechcelo von.

„Ako sa mu páči u vás. Iste je tu nie po prvý raz. Každé ráno mi zmizne. Ideš, ty bezočivec. Ideš!“

Čížik ťahal paličku spod pazuchy.

„Nechajte ho,“ poprosilo dievča. „Taký milý je. My sa tak dobre zabávame.“

Dievčatko sa usmialo a pozrelo na Čížika.

Smiať sa vie každý, ale smiech a smiech je nie jedno. Niekto, keď sa smeje, je, možno povedať, odporným. Napríklad Radostný, keď hovorí: „Z úradu je i podžupan len blahorodý.“ Alebo napríklad, keď tak pýtaš na zmenôčku peniaze, a úradník ti povie: „Nemožno, milý pane,“ a usmeje sa pritom… To sú odporné veci. Dievčatko, ktoré sa Čížikovi usmialo, usmialo sa veľmi príjemne. V jej bielo-malinových lícach zjavili sa ešte dve jamky. V briadke jedna, v lícach dve. Bože môj! Tri jamky. To bolo pre Čížikovo srdce mnoho. Odrazu sa mu zažiadalo dotknúť sa hoci len jedným prstom tých jamôk, a keď nie všetkých troch, aspoň jednej z nich.

„Teda sa vám páči?“ opýtal sa.

„Veľmi. A taký umný je. Ako krásne vie labku podať. Pozrite… Čučko, čučko,“ obrátila sa k psovi, „a ani neviem, ako sa volá,“ fľochla na Čížika. „Musíte mi povedať… Taraj?… Teda, Tarajko, pst, pst,“ pohrozila mu.

Taraj si sadol a pozrel na dievča.

„Labku,“ rozkázala.

Taraj podal.

„Druhú.“

Pes podal.

„Vidíte, to som ho ja naučila. Veľmi umný psík. Rada by som mala takého.“

— Výborné dievčatko, — ustálil Čížik, — učí ho labu podávať. Keby som sa jej ja vedel tak zapáčiť… Keby som ja tak mohol tu sedieť a podávať labky… Ponúknem, aby si ho vzala… I tak ho nevezme.

„Slečna, ak chcete, ja vám ho dám.“

„Ach to nie. Až budem paňou svojej vôle, kúpim si takého.“

„To bude o rok, možno včaššie. Vydáte sa.“

Dievča zvážnelo.

„Kdeže mne, chudobnému dievčaťu, vydať sa.“

Tu náš Čížik urobil kratuškú pauzu a potom povedal: „Veď ste pekná, a to je hlavné vaše bohatstvo.“

Dievča sa začervenalo. Počalo hladkať psa.

„Teda, keď sa vydáte,“ pokračoval Čížik, „smelo reflektujte na môjho Taraja. Vďačne vám ho dám… Ale už musím do úradu.“

Podal jej ruku a povedal svoje meno.

„Kvirín Čížik.“

„Mária Dukátová.“

„Môžem povedať do videnia?“

„Každý utorok a piatok som tu.“

„Teda do videnia.“

Stisol jej ešte raz ruku a zahľadiac sa do jej očí, odišiel i s Tarajom. Ale pes sa musel domov vrátiť, lebo do úradu len väčší páni mohli chodiť so psami, od kontrolóra hore, — oficiálom, praktikantom to nebolo dovolené. Taraj to vedel a na rozkaz pánov sa bez protivenia vrátil. Pri údenárskom šiatri sa jednako zastavil a pohľadel na Marienku, sadnúc si. Tá ho ešte s väčšou láskavosťou prijala. Sklonila hlavu k jeho veľkým ušiam, pohladkala ho nežne po jagavej srsti a povedala mu:

„Ty môj milý, radostný.“

* * *

Nevyznám sa veľmi vo francúzskej zdvorilosti, ale myslím, že Čížik v toto ráno bol veľmi kaľavný. Po druhý raz vidieť také dievča a po prvý raz takto sa s ním rozprávať, naozaj myslím, že je to kaľavnosť. A ešte keď pomyslíme, že Čížik nikdy nechodil do salónov! Ako si to možno vysvetliť?

Celkom jednoducho. Zaľúbil sa.

Ach, láska, láska! Nikoho neobídeš v tomto živote, len tvoje tečenie je rozličné. Raz vhupneš do srdca neočakávane ako vodopád, raz sa pomaly vkrádaš. Raz búriš a rúcaš všetky prekážky, čo sú ti v ceste, raz tíško tečieš a vinieš sa okolo prekážok, ako voda okolo skaly, čo z nej trčí a iba šumíš, keď sa jej vyhýbaš… Neobišla si ani Kvirína Čížika. Padla si do jeho srdca, neočakávane, odrazu a pohýbala všetky jeho myšlienky a city… Lebo, čo v ten deň robil náš Kvirín, to nebol on, to bola láska.

Keď prišiel domov, vyňal zrkadielce a prilepil si anglický fľajstrík na bradu, aby nebolo vidno vriedka. Vyňal nožničky a počal si obstrihávať nechty. Pritom myslel na budúci utorok a spieval:

Keď bol s nechtami hotový, počal sa prechádzať po izbe. Nakoniec zastal pri obloku a zadíval sa na dvor. Zase mu prišlo na um čosi, a on, búchajúc do taktu na oblok, opäť spustil:

Na dvore nebolo nič vidno. Prešiel k peci. Oprel sa o ňu. Zabúchal nohou o podlahu a znovu sa rozkričal:

Čo to bolo, ak nie láska? Nedá sa povedať, že to bola len dobrá nálada. Veď i na psa, ktorý to citové rozvlnenie zavinil, celkom zabudol. Ktosi — my vieme kto — mu počal zo srdca Taraja vytískať. Taraj nedbal. Nebol žiarlivý. Utiahol sa pod posteľ a driemal. Kedy-tedy podivne zaštekal a laby mu trhalo. Snívalo sa mu, že beží. Pán i pozrel na neho, ale si neuvedomil, čo sa môže Tarajovi snívať. On tiež sníval a po celý večer, ako čo by zo sna, z času na čas zahúdol pieseň:

Rozumie sa, že tohoto dňa každý utorok a piatok chodil na trh, k známemu šiatru, k Marienke, a ako kedysi doma medzi hriadkami, teraz tu medzi jeho srdcom a Marienkiným vydupával si čo deň určitejší chodníček. Dievčatko sa stávalo dôvernejším. Dôkazom toho bolo, že nielen z údených klobások, zo šunky a svinského syra dávalo väčšie porcie, ale aj z úsmevov a pohľadov. Veľmi jej imponoval pán so psom. Daňový úradník. Tento nebol taký ako druhí. Tí sa len smejú a smejú a iné nič. I pochvália ju, nemožno tajiť, lenže nie tak, ako pán Čížik. Jeho chvála akosi krajšie znie. Z nej vraví srdce a dotýka sa srdca. Keď už porovnať, tamtí sú vrabce a tento slávik.

Stávalo sa často, že keď sa Kvirín obliekol a pričesal, zaklepala domáca pani na dvere a vošla do izby s dobrým ránom a dvoma balíkmi v ruke.

„Od slečny Dukátovej,“ hovorila. „Ten väčší balík pre vás, ten menší pre Taraja.“ Pritom sa dobrosrdečne usmievala a kývala hlavou. — Viem, čo je v balíkoch, — hovoril jej úsmev, — a viem, čo to znamená. „Dobrý apetít i vám i Tarajovi,“ zavinšovala.

V jednom balíku videl Kvirín krájané, dve jaterničky, dlhý kus klobásky a v druhom bola šunková kosť, teľacie stehno a hromada koštiaľov a koží.

„Veď je to všetko pre človeka,“ hovorieval Čížik domácej ktorá zvedavo pozerala na obsah balíkov.

„Kosti nepohryziete,“ objasnila.

„Tak jednu jaterničku vám, i túto klobásku, i z tohoto troška. Nech sa páči,“ ponúkal domácu, aby bolo pre všetkých troch… „No, Taraj, to bude hostina.“

Táraj to už vedel. Zdvihol ňufák a idúc za pánom, ňuchal v povetrí.

Veru takých raňajok ani doma nemával a ani Taraj, kým bol u kontrolóra, ani domáca, kým mávala iného nájomníka. Domáca sa obyčajne hneď i odmenila duplovanou porciou kávy. V jej očiach narástol Kvirín aspoň na kontrolóra a mala ešte väčšiu starosť i o pána Čížika i o jeho psa Taraja.

Čo bolo ale najhlavnejšie pri týchto raňajkách, to bolo to, že tieto raňajky boli už celkom istým dôkazom, skoro by som povedal vyznaním lásky.

Najprv sa dlho stretávali len v šiatri, keď boli trhy, neskoršie i mimo šiatra a mimo trhu vo dne, o pol druha mesiaca i na mraku, potom večer, potom až o deviatej, keď už bola tma. A tu sa raz stalo, že pod voňavým agátom, pri samom pni stromu, kde bola najhustejšia tma, po prvý raz bozkal Čížik Marienku. Chytil ju okolo pása a držal pritisnutú k sebe. Nechcel ju pustiť. Sám pán boh vie, či by sa boli vôbec rozišli, keby sa nebola Marienka naľakala. Čosi zašuchotalo a na chodníku v mesačnom svetle išiel vysoký, tučný muž.

„Báčik,“ zašepkala Marienka v strachu.

„Pst! Ani hnúť!“ šeptal Kvirín.

Tučný muž šiel pomaly, a ako kráčal, vesloval vo vzduchu hrubou palicou. Pozeral do tmy, práve pod gaštan, kde stáli ako skamenelí. Marienka skoro zhíkla, keď videla, že sa báčik obracia na pravú stranu a chce prejsť dvierkami do mestského sadu. Tento chodníček viedol práve popod gaštan a amen, ak ich tam nájde, ak sa pustí ňou. Na šťastie Taraj sedel pred dvierkami a zavrčal.

„Ach, ty obluda,“ bolo počuť a báčik odkeroval naľavo.

„Milý Tarajko, zachránil si nás,“ zavzdychla Marienka, keď báčik zmizol v tme náprotivného chodníka. A po chvíli dodala:

„Zajtra nebuďte doma. Báčik iste príde k vám s bakuľou.“

„Ale veď nás nevidel.“

„Videl, videl, sem sa díval, len pes ho odstrašil. Nebuďte doma. Prísny človek.“

Len tak zbežne, chladno mu podala ruku a odišla. Čížik druhými dviercami tiež.

Keď šiel domov, cítil, aké má srdce ťažké. Doma od ťažoby si hneď ľahol a rozmýšľal, že sa vždy nájde niekto, čo čistý prameň zakalí… Skočí taká ropucha do neho a už je zmútený… Keď nás i nevidel, taká stará vyžla vyňuchá všetko. Treba si dať pozor… Báčik príde s bakuľou… Bude robiť spravedlnosť, súd… Budem súdený, že zvádzam dievčatá… Aké zvádzanie? Ja to myslím poctivo…

Sadol si na posteli a sám sebe sa zadušil:

„Na môj dušu, poctivo.“

Odrazu sa strhol. Dvere sa otvorili a vpálil Taraj. Upachtený, s visiacim jazykom vyskočil na diván, potom dolu z divána, na fotel, zase dolu, obehol zo tri razy stolík a skočil do postele, pískajúc od radosti počal sa pánovi zaliečať, lízať mu ruku a po chvíli zas hrýzol mu lakeť, až ho Čížik poškrabal za uchom. Blažený utíšil sa a položil sa pánovi s hlavou a prednými labkami do lona.

„Báčik príde s bakuľou,“ ponosoval sa mu Čížik. „Zle bude s nami, Tarajko.“

Pes zavrčal.

„Ty ma obrániš, vravíš, no dobre… Ty tiež máš rád Marienku… Nedáme sa…“

A hladiac ho po chrbte, tľapkajúc po stehne, hovoril sám sebe:

„Dnes nás už raz obránil, ale možno i zradil. Báčik-údenár ho iste poznal… Keď nie nás, psa iste…“

Potom sa utíšil, keď si objasnil, že je pán nie vždy tam, kde jeho pes.

Taraj v tú noc spal u nôh pána na posteli. Čížikovi sa prisnilo s bakuľou. Strhol sa zo sna. Zapálil sviečku, a vidiac psa, sa uspokojil. Pes sa tiež zobudil, otvoril oči, pohľadel na pána, čo bude, pohovorili jeden s druhým a zase zaspali.

„Duša verná,“ bľabotal z polosna Čížik. Nevedno, či sa to vzťahovalo na Marienku, či na Taraja. Taraj si zhlboka vzdychol, zdĺhavo odfúkol a v izbičke zavládla tíšina. Ani len dýchania nebolo počuť.

* * *

Bakuľa vystala. Čížik odišiel síce včaššie z domu a chytro kráčal, kým ho nezastavila tabuľka s maďarskou korunou a na nej nápis: „Maďarsko-kráľovský daňový úrad“, čo visel nad veľkou tmavou bránou s vyrýpanými žabicami na dvore a jarčekom naprostriedku cez vchod. Cestou sa nič nestalo, ani v úrade, ani doma. Báčik neprišiel.

Po krátkom čase, keď hroziaca tôňa báčika zašla, počali sa i balíky i bozky pod stromom opätovať. Čím viac bozkov, tým boli balíky väčšie a v utorok a piatok trhy milšie, rozhovory dlhšie. V jedno ráno kontrolór ostentatívne vytiahol hodinky, keď vošiel Kvirín do úradu. Nič nepovedal, lebo bol veselý od borovičky, ale predsa to bolo memento a Kvirín si dal pozor. Bol síce dobre zapísaný u kontrolóra. Kúpil od neho psa. Splátky dodržiaval a pána Radostného de eadem sa už na nič nemusel opytovať, vyznal sa v svojej práci a konal ju dobre. Keď sa zavďačil svojmu predstavenému malou šunkou, rozumie sa, že pomocou Marienky, stal sa v očiach kontrolórových usilovným, pilným, svedomitým, len-len že nie výtečným úradníkom.

Raz sa stala skoro galiba. Hneď po raňajších balíkoch vrútil sa jedno ráno do izby vysoký, širokoplecí, svalnatý muž, tučnej, červenej tvári, s krkom ako peň, s nohami ako kláty a rukami ako spodné dubové konáre. Mal na sebe krátky biely kabátik so žltými gombičkami a hrdzavými škvrnami, bielu zásteru, pri boku sa mu opálala ocieľka. Okrúhlou tvárou mu tiekol pot. Fučal.

„Fuj,“ zakričal a ani nepozdravil zadiveného Čížika, „hodinu naháňam vášho psa. Ukradol mi šunku. Nechcem cigániť, najkrajšiu moju šunku, len čo vyšla z kotla… Nech sa prepadnem, ledva dýcham. Fuj! Ako čoby ma z vody vytiahli, tak sa potím.“

Utrel si dlaňou tvár a frkol mokrou rukou. Hodil sa na nepostlanú posteľ a vydychoval, hovoriac hlasno, ako čoby volal na sto krokov:

„Mršina pes… Celú šunku uchytí… Väčšiu ako on sám… Nepoviem, keby klobásu, retiazku safaládok alebo virštlí, ale celú šunku… A šikovný je to pes… Doháňam vám ho, a keď vám ju nepustil… A smelý… Šiel mu naproti cukrár s kalichom mrveného cukru a či čo to bolo a chce ho pristaviť. Či ho nepodrazil? Vidím len zvaleného bieleho mládenca, kalich vypustil, ten sa rozbil a mrvený cukor rozsypaný v prachu a blate. Pes, pravda, uháňa… I cukrár vám donesie účet… Ako besný letí — so šunkou. Ide proti nemu ženička, stará, drobná tvár — suchá slivka. Ťahá za ruku tučného chlapca, s veľkým klobúkom na hlave, v košielke, v krátkych plátenných nohaviciach, ktoré držal jeden súkenný tráčik. Volám na nich: ,Pristavte ho, pristavte!‘ Iba keď sú obidvaja hore nohami. I tých podrazil… Ani keď ho Suchý opálil polenom, nepustil… Prekliaty šikovný a smelý pes… Ale keby ju i pustil, ktože bude takú šunku jesť.“

Údenár si odpľul na prostred izby.

„Ja, že je to kontrolórov, a ten vraví, že ho predal vám. Prišiel som si pre peniaze… Šunka bola veľká, nie tučná. Nechcem vám ju veľmi zarátať, ale šesť zlatých bola hodna. Nech sa prepadnem, šesť zlatých najmenej.“

Čížik zdrevenel od ľaku.

„To nebol môj pes,“ odrezal.

„Čerta nie váš… Veď ho vari poznám. Vyžla s čiernou hlavou.“

„Takých je veľa.“

„Počujte, nerobte komédie, lebo hneď a zaraz idem k súdu.“

Mäsiar udrel päsťou o pelasť postele.

„Vŕŕ, vŕŕ,“ bolo počuť pod posteľou.

„A veď je pes tu,“ zaradoval sa Čížik. „Akože mohol behať so šunkou, keď je tu?… Poď, Taraj, von!… Ak spáchal hriech, nevyjde, ak je nevinný, vyjde… A kedy sa to stalo, prosím vás?“ opýtal sa Kvirín.

„Tak pred hodinou.“

„Čo tú šunku vzal?“

„Hej.“

„A ako dlho ste ho naháňali?“

„Dobrú polhodinu.“

„Bola tá šunka s kosťou?“

„Pravdaže.“

„No tak vidíte. Ten pes ju za ten čas, čo ste tu, zožrať nemohol, a keby ju bol zožral, šunkovú kosť pohrýzť nestačil. Ale nech vyjde pravda na svetlo. Ak je nejaká kosť pod posteľou, alebo čo len mastný fliačik, zaplatím bez reptania… Taraj, poď!“

Taraj sa štvornožky vyškriabal spod postele.

„Nevinný,“ jasal Čížik. „Ani sa neoblizuje… Nuž, povedzte mu do očí, že kradol. To sú predsa celkom nevinné oči.“

Údenár pozrel pod posteľ a Čížik za ním. Pod posteľou nebolo ani fliačka, ani koštialika. Taraj bol naozaj nevinný.

„No, vidíte.“

„Tak to musela byť iná obluda,“ zašomral údenár… „Ja tú Marienu zbijem. Nedá pozor, a čo raz menší zárobok na trhu v šiatri… Čia to len mohla byť vyžla? Vyžla to bola, s čiernou hlavou, celkom takáto. Odprisahal by človek.“

Čížika zarazilo meno Mariena, potom trh a šiator.

„Aká Mariena?“ opýtal sa mimovoľne.

„Ale, to je moja predavačka. Ja som jej báčik.“

— Báčik s bakuľou, — zhrozil sa v duchu Kvirín a prebehlo mu mysľou, či má ešte šesť zlatých. Nevedel v tejto chvíli určite, či by peniaze vedel gavaliersky vysoliť, len aby sa Marienke nič nestalo, ale to iste vedel, že ak ich vysolí, mnoho mu vo vrecku nezostane, možno nič.

„Čia len mohla byť tá potvora?“ nevedel sa uspokojiť údenár, „akurát taká, ako táto.“

„Nelámte si hlavu,“ vpadol mu do hlasitého rozmýšľania Čížik. „Ak ma máte podozrievať, radšej vám ju zaplatím. Ale na ráty. Teraz tri a na prvého ostatok.“

„To zase nie. Vidím, že je váš pes nevinný. Prijať nemôžem“ zaprotestoval údenár, a skúmavo pozrel na Kvirína. Pohľad bol dlhý a Kvirín sa počal zle cítiť.

„Tomu nerozumiem,“ pokračoval údenár. „Prečo by ste vy platili za iného? Škodu spraví bohvie aké psisko a vy ste hotový platiť. Hneď tu bude i cukrár i žena s chlapcom a budú žiadať odškodné. Ako vy prídete, pán môj drahý, k tomu?“

Čížik sa nemohol vymotať. Vyšiel s pravdou von, že to preto, lebo by mu bolo ľúto dievčaťa, ak by ho mali ubiť pre jednu šesťzlatkovú šunku. On u slečny stále kupuje údeniny a vždy ho tak krásne a dobre obslúži. Ak urobila škodu svojou nepozornosťou, on zaplatí.

„Á, tak… Krásne a dobre obslúži… Teda vy ste to ten pán… Viete, vtedy v promenáde pod gaštanom… Aj vtedy ma len to psisko pomýlilo… Vtedy som si myslel: ,Dobre, však mi ty povieš doma, kto to bol ten pán.‘ Ale Mariena nedajbože vyjaviť vaše meno. Nerobil som z toho otázku, len som povedal žene: ,Škoda im, reku, chodiť po nociach, i Mariene, i tomu, tomu — ťulpasovi‘, neviem, či som povedal akurát, „ťulpas“ a či „lagan“, čo reku nepríde rovno do domu? To je komótnejšie a ani nemôžu vziať do rečí… To sa teším. To sa teším, že mám tú česť poznať.“

Vstal z postele a ponad stolík podal Čížikovi ruku. „Budeme radi, keď prídete.“

Takto sa galiba s ukradnutou šunkou skončila. Čížik odprevadil báčika až k jeho domu a len tak šiel po povinnosti vytešený, že i šesť zlatých mu zostalo a že ani svoju lásku nemusí viacej tajiť zo strachu pred báčikovou bakuľou.

* * *

Prešlo mnoho rokov. Zlatky sa premenili na koruny, koruny na okolkované koruny, okolkované koruny na československé koruny a veľká maďarsko-kráľovská koruna nad maďarsko-kráľovským daňovým úradom na dvojchvostového leva, ktorý strážil už našu bernú správu. Čížik vyrástol z oficiála na kontrolóra. Len dane sa nepremenili, okrem toho, že sa zväčšili a stali sa zamotanejšími, ako boli za onoho času.

V jednej takej daňovej veci som si raz nevedel rady a vyhľadal som pána kontrolóra v jeho dome. Býval vo vilke na konci dediny. Našiel som ho na veľkom dvore v tmavobelasej pyžame, s bielym plátenným klobúkom na hlave a v mäkkých kockovaných papučiach medzi kurami, husami, kačicami. Rozsieval zrno a vyvolával: „pípípí, kačkačkač.“ Keď ma zbadal, otrel si dlane o boky, chytil ma pod pazuchu a voviedol do svojho bytu. Šli sme hore schodmi, keď sa vyrútilo na nás šteňa, asi osemmesačné vyžliatko, na ktorom len uši bolo vidno. Zúrivo štekalo na mňa a len zožrať a zožrať. Trhlo ma a s nevôľou som si pomyslel, že k dobrému uvítaniu by sa skôr hodil pes, čo krúti chvostom, a nie takáto ušatá krvožíznivá beštia.

Kontrolór, hľadiac na psíka a ukazujúc na mňa, láskavo povedal:

„Čuš! Toto je náš priateľ, pán Malobický. Podaj mu pekne labku.“

Potom, hľadiac na mňa a ukazujúc na psíka, predstavil ho:

„Taraj Druhý.“

Psík prestal vrčať, sadol si a zodvihnúc labku, hrabal v povetrí, kým som mu ruku nepodal a nepohladil ho.

Pri veľkých dverách do bytu kontrolórovho som sa zase trhol. Na prahu ležalo ohromné psisko, tiež strakavá vyžla. Laby dopredu, ako čoby ležiačky vetrila nejakú zver, zodvihla práve svoj čierny, mokrý ňufák. Odskočil som za široký chrbát pána Čížika a odtiaľ pohľadel na psa… Aby ťa čerti vzali! Vypchatý… A ja som sa skoro naľakal. Kontrolór mi i tohoto strážcu predstavil:

„Taraj Prvý.“

Vošli sme. Keď sme šli prvou izbou, zastavil som sa pred sklenou skriňou. Za sklom medziiným boli tri mastné liptovské širáky.

„Ani som nevedel,“ vravím, „že ste klobúčnikom.“

„Nie som.“

„Teda národopiscom.“

„Ani.“

„A tak…“

„To sú Tarajové zlodejstvá. Kradol sedliacke klobúky.“

„A tá šunková kosť pri nich?“

„Tiež relikvia. To je kosť z tej šunky, ktorú hľadal báčik s bakuľou.“

Sadli sme si na diván, neďaleko písacieho stolíka. „Zvláštne ťažidlo máte,“ poznamenal som a načiahol som sa za hodnou skalkou, čo ležala na stole.

„Zo žalúdka Tarajovho… Chudáčik psík,“ roznežnel sa kontrolór. „Pitvali ho po smrti. Tam ju našli v ňom… Motocykel ho zabil… Viete, tí smradľaví zúrivci na nič nehľadia. Letia ako besní… Pes sa pustil proti nemu a stroj ho odhodil. Ani ranôčky nikde, a predsa mu preťal hlavnú srdečnú žilu. Len sa učupil. Schýlim sa k nemu a volám: ,Tarajko, poď! Pôjdeme domov!‘ Ešte zavrtel chvostíkom, pozrel na mňa a vidím, že sa mu oči prevracajú… Za tri minúty bolo po ňom. Odniesol som ho v náručí domov. Ľudia sa usmievali. Nechápali, že keď pes zdochne, to je ako smrť blízkeho človeka, viac, to je skoro ako smrť vlastnej ženy, dieťaťa, akokoľvek sa to divným vidí… Plakal celý dom. Netajím, mrkotno bolo i mne… Chodíš po izbách a spomínaš. Vidíš pec a pomyslíš: ,Tu líhaval, keď sa zakúrilo… A tu, keď slniečko svietilo… V tejto izbe sa ochladzoval…‘ Pozrieš na diván. A kde je Taraj? Ešte včera tu sedel, zodvihnúc vysoko hlavu a pyšne hľadiac, ako nejaký minister… Snímajú prikrývadlo zo stola a Taraj? Neskočí viacej, aby prikrývadlo naň nehodili… Ktože nám dvere otvorí?… Kto nás bude čakávať na prahu?… Kto brať rukavice, klobúk, šál, aby aspoň niečo mal nablízku, pri sebe, keď bola žena preč…“

Kontrolór si hánkou vytrel slzu.

„Ešte i teraz mi je smutno, keď si naň pomyslím.“

Do izby vošla mladá, asi tridsaťročná panička, tenká a útla s mliečno-malinovými lícami, jasnovlasá s kolieskami štice na bielom čele. Belasé oči sa usmievali, keď kontrolór povedal:

„Toto je moja žena, Marienka.“

Podala mi ruku malú, teplú a tvrdú. Na zápästku mala obkrútenú tenkú oceľovú retiazku na tri rady. Zbadala, že hľadím na divnú okrasu.

„To je z obojka Tarajovho,“ vysvetlila ticho a odvrátila tvár, azda, aby nevidel, že sa jej usmievavé oči zahmlili.

„Hej, bolo to náreku v dome,“ kýval hlavou kontrolór. „Aby sme sa ako-tak utíšili, musel som kúpiť Taraja Druhého. A ten chlap, tá hyena, využil náš žiaľ. Rátal nám ho dvojnásobne… Vtedy by som bol dal i tisícku… Čo, smiešne, nie?“ obrátil sa s otázkou ku mne.

„Ani troška,“ povedal som.