ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Hronove kolujú zvláštne chýry, ktoré nútia zvedavých ľudí obzerať sa v malilinké okienka drevenej komôrky, patriacej k obecnej pastierni. Do tejto komôrky prituľuje obec svojich chudákov, ktorí sa z času na čas vyskytujú. (A ktorý plot že býva bez škáry?) Odtiaľto vyniesli slepca Kaprtu, ktorý utratil svoj zrak pri nabíjaní cirkevných mažiarov počas procesie na Božie telo; tu našla prístrešie na starosť i zvonárka Prútiková, ktorej muž velebným hlaholením zvonov vyprevadil na poslednú cestu dvoje pokolení z dediny a tu vypustila dušu z hriešneho tela i mladá pobehlica svetská: pekná Katuša Mreňková, prikváčená chorobou, pre ktorú sa jej štítila i vlastná krstná mať horekujúc: „Jaj, jaj, veď keby to bola aspoň choroba od boha.“ A tento posledný prípad nie je ešte ani tak dávny, každý si ho živo pamätá. Dobrosrdečná Bôbiková ešte i teraz dosť často rozpráva, ako sa úbohé dievča rozplakalo, keď sa modlila pri jej opustenom a ohračanom^[16] lôžku za vyslobodenie z kríža a ono odriekalo za ňou slová žalmistove: „Poblúdeniam kto vyrozumie, Pane? Preto i od tajných očisť ma!“

— Kto vyrozumie, kto? — zopakovalo si dievča a celé zatriaslo sa žiaľnym, ľútostivým plačom. Bola taká mladá, životachtivá a pritom taká úžasne sprostučká k tomu, aby bola pochopila, čo a aký je život. I žila ho ako dieťa, ktoré sa rozbehlo do záhrady, trhajúc naraz kvety a sladké ovocie a netušiac, že v tráve môže byť jedovatý had…

Stará Kamienska pod vplyvom chýrov stúpila až na podstienok domca a vstrčila do oblôčika hlavu.

— Čože robíš, Zuza? — volá dnu oknom a pricloňuje si dlaňou ponad oči, usiluje sa preniknúť zrakom vnútro chyžky. — Ležíš? Ej to si mi ty za robu — hore sa, stvora božia, hersky^[17] s hrabáčkami! Muž ti príde — máš sa držať ako mladucha!

K oblôčiku pribehlo chlapča, útle ako cintária, s priesvitnou kožtičkou na sluchách, pod ktorou modrali sa žilky. Nakúkalo na volajúcu ženu, akoby od nej voľačo očakávalo.

— A si sa už napapal, Janík?

Chlapča povrtelo hlavou.

— Mama sú chorá — nevarili sme.

— A v štoku si pohľadal dáku sušienku?

— Prázdny máme štok, — smutne odpovedá chlapča.

— Nuž a do Pavelkov prečože nejdeš pýtať, nech by poslali aj mame.

— Keď sú gazda opitý, by ma vybili.

Kamienska vyňala z košíka krajec chleba a odštipla zo syra, ktorý niesla si na havránku a podala chlapcovi, chytro otvoriacemu okience. — Šla by ťa aj dnu pozrieť, Zuza, ale oneskorila som sa — musím sa ponáhľať za Ančou, sama mi prtí na ostredku,^[18] mohla by dačo zle porobiť, keď sa nerozumie ešte okolo priesady, — povedala a počkala kmotru Hučečku, ktorá tiež išla do poľa.

— Nešťastnica prenešťastná, — šepotala príchodzej, — čo si tá navarila.

— Nič zvláštneho, — odpovedala bez podivu Hučečka, — sadala si odrazu na dve stoličky i spadla medzi ne. Nemáš ty, kmotrička moja, nad statočnosť — tá ti nikdy nezlyhá.

— Ale predsa je to primoc: obetovala sa tomu nezbedníkovi i zhrýzla sa pre neho a nemá vďaky, svedomia pre ňu, necháva ju na milosrdenstvo dobrých ľudí.

— Zabudla sa, zabudla, kmotra, a nie obetovala, — odporovala jej Hučečka. — Bohu obetujeme a dobrému, nikdy však zlosynovi; kto s čertom obcuje — toho i čert musí vziať. A Pavelka nebol nikdy dobrý. Akej meti si Zuza uvarila, takú nech si vypije. Ja skôr ľutujem Jana — príde domov — a po čo príde? Veď hej, má peňazí, ale čože je z tej lesklej mamony, tá srdce nezohreje.

Dve ženy vzdialili sa zaprášenou cestou a v domci na chudobnom lôžku, z ktorého trčala slama, zdvihla sa chorá žena a kostnatou rukou, na ktorej zarážajúcim spôsobom vynikal končistý lakeť, zahladila si za ucho uvoľnené a ležaním schlpené vlasy. Na tvári zjavovali sa jej stopy dávnych duševných múk, ktoré zotreli z nej všetku krásu a podlomili, zničili jej zdravie. Iba dve veľké oči černeli sa na nej a hľadeli pred seba s pokojnou meravosťou, ktorá už ničoho nežiada, ničoho neočakáva od života a ráta iba s jedným: so smrťou, ktorá príde ako samo zľutovanie a pozemským mukám razom urobí koniec. Ináč trpela a znášala svoj údel pokorne, vediac, že si ho zavinila sama. Spočiatku nevedela sa uzmieriť s osudom a plakávala. Ale prišiel čas úplného vyčerpania, kde nemohla už ani plakať, lebo všetky slzy bola vyplakala — cítiac iba pálčivosť v hlave, ktorá zapríčiňovala, že nemala sily už ani myslieť. Tu počala sa jej strašná, dlhotrvajúca nemoc: suchoty.

V posledné časy však, ako sa rozletela zvesť, že vracia sa jej muž z Ameriky, znovu bola vyrušená zo smutného pokoja svojej duše. Zachytila sa o túto zvesť ako mučeník, ktorý znáša údery a odrazu zbadá, že posledný úder nedopadol a človek, ktorý ho mal zadať, stojí nerozhodnutý nad jej zbičovaným telom. Tento jeden nedopadnutý úder zdá sa jej ako veľké zmilovanie. „Prečo prichádza? Čo ho tiahne domov ešte i po desiatich rokoch?“ spytovala sa Zuza v svojej mysli. „Či vari myslí na ňu po tom všetkom? Či pamätá, že predsa stál s ňou pred oltárom? Ó, zmierenie — snáď predsa prichádza, snáď ju predsa neminie!“ Vždy myslela, keď sa po celý čas neozval, že zhrdol, že dávno zabudol na ňu a pohŕdol aj bývalou láskou — nájduc šťastie v inej ženskej. „Ale nie. To nemôže byť,“ uisťovala sa Zuza. „Ľudia v šťastí zabúdajú na seba a len v nešťastí, v opustenosti a v nespokojnosti so svojím životom myslia a rozpamätávajú sa na tých, ktorých kedysi milovali a na hniezdo, ktoré boli opustili. Keby ňou opovrhoval, netiahlo by ho ta, kde býva ona, kde stihlo pohanenie jeho mužskú česť, kde vlastná žena poškvrnila svätosť spoločnej manželskej postele!“

Boli časy, keď v svojom nešťastí znenávidela i svoje dieťa ako upomienku hriechu a ako prekážku, povstalú medzi ňou a dobrým, statočným mužom. Zdalo sa jej, že niet viac pre ňu spásy, niet milosrdenstva. Ono stroskoce sa naveky o plod osudného pochybenia. I povstávali v nej šialené myšlienky. Raz chcela utopiť chlapca. Inokedy zas zmárniť i seba s ním. Lebo v utopení dieťaťa nevidela východiska pre seba — jednak by sa bol ozýval zúfalstvom v nej materský cit. Konečne však poznala, že dieťa je jediný tvor, ktorý v jej opustenosti vinie sa ku nej s vrelou prítulnosťou a zo všetkých ľudí s najväčšou a najúprimnejšou láskou. A vychovávala ho, opatrovala ako zrak svojich očí; ono bolo jej jedinou útechou a radosťou.

Na svojho zvodcu nechcela viac ani pomyslieť. Netrvalo dlho po vzniknutí ich pomeru a z neho opäť vykľul sa starý, bývalý Pavelka, so svojimi hanobnými, na čas tlmenými náruživosťami a pritom zneužívajúci jej chúlostivého, ňou samou podroneného postavenia. Zahanbiť sa musela, keď si spomenula, čím mu bola, za čo ju považoval. Nocami hajdákala u neho samopašná spoločnosť panských príživníkov, s ktorými stále privážal sa po odumretí svojej matky z mesta a s jeho privolením osmeľovali sa klopať jej na dvere…

Ustavičné hýrenie a opíjanie spravili z neho surového spustlivca, ktorý sa neraz odvažoval zdvihnúť na ňu i päsť… Konečne ho opustila. — —

Za rozpuknutým stolom opálalo chlapča nôžkami, udierajúc pätou o truhličku a mľaskajúc pri pochutnávaní si na darovanom chlebe a syre. Ako zbadalo, že si mať sadla v posteli, skočilo i so syrom ku nej, predložiac jej ho s papierom:

— Jedz, mama, dobrý je, sladký.

— Len si ho nechaj, dieťa, keď ti je dobrý. Ak nezješ, bude ti na večer; mame sa nechce jesť.

— Ale ty si nejedla od včera obeda — vezmi si kúštik, lebo ja sa bojím, že mi zomrieš.

— Nepleť, synček, človek len vtedy zomrie, keď sa mu veľmi chce jesť a nemá čo: mne sa však nežiada. Neboj sa, neumriem ti ja… — potešovala chlapca, hladkajúc ho po vláskoch a nútila sa k úsmevu, hoci v očiach zahrali jej slzy, keďže vedela, že nehovorí pravdu. Jej materské srdce zovrel žiaľ i obava, komu zanechá milé dieťa, kto sa ho ujme, keď nebude mať už matky. Bol jediný človek, ktorému by sa nebála zveriť svoje dieťa — ale práve tento človek odvrátil od nej svoj obličaj. A keď by jej samej aj odpustil, predsa ťažko pomyslieť, že by mohol byť otcom dieťaťa, v ktorom vidí hrob svojho strateného šťastia.

Chlapček sa uspokojil na matkinu reč a pobehol ku dverám, že vyjde na ulicu.

— Nechoď, Janíčko, — vravela mu, — niekam ťa pošlem.

— Kam?

— Ku železnici.

— Kedy?

— O chvíľu. Keď bude mať prísť vlak.

— A po čo pôjdem, mama?

— Poviem ti. Len si vyber najprv nedeľné šatôčky z truhličky a obleč sa.

Dieťa skočilo naradované. Vyleštilo si čižmičky, umylo sa, oblieklo a naprávajúc si na klobúčiku farbisté pierko, zastalo s lesknúcimi očami pri matkinej posteli. Ó, ako by ho bola rada zľúbať, ale materský cit zabraňoval jej dopriať si čo i len túto radosť — veď suchotinársku nákazu ľahko mohla by preniesť na tento útly, jemný púčok. Bojovala so sebou. ,Snáď lepšie by bolo, keby i ono zomrelo za ňou,‘ pomyslela. Avšak hneď striasla sa na túto myšlienku. ,Nie. Vraždiť nemá práva. Život je od boha a jemu patrí rozhodovať nad ním!‘

— Pekný si mi, syn môj, len sa neuváľaj po prachu, — hovorila, oberajúc mu z kabátika nalepený páperček. — Neopri sa hocikde. Zavaruj si hábky, aby ti dlho trvali — veď vieš, že tebe tri razy toľko musia trvať nohavičky ako iným chlapcom, keď nemáme peňazí.

— A kedy už budeme mať?

— Až ty narastieš a budeš zarábať.

Chlapček sa usmial:

— Potom dám aj tebe — veľa, mama.

Takéto prejavy detskej lásky stále privádzali suchotinárku do pokušenia poľúbiť svoje dieťa a zakaždým musela pocítiť i bôľ z nutného odriekania sa jedinej materinskej rozkoše a práva. Sponáhľala sa prekaziť chlapca v ďalšom detskom džavotaní.

— Dobre, dobre, Janík. Teraz už pôjdeš — ale nie dedinou, lež poza záhrady, aby sa ťa nikto nič neopytoval — na stanicu a budeš pozorovať, či zosadne z vlaku nejaký cudzí pán.

— Pán doktor Feja z Bystrice, čo tak dobre vedia liečiť ľudí?

— To ti na druhý raz poviem, kto je to.

— A zavolať ho k nám, ak príde?

Zuza nevedela, čo chlapcovi v náhlosti odpovedať. V zmutku žmolila roštek periny. Potom povedala:

— Nie, dieťa, ty mu nepovieš nič. Len si ho dobre zapamätuješ, aký je, a prídeš mi povedať: musím ti predsa najprv povedať, či je to on, ktorého ťa posielam vyzerať. Ak by prišiel, potom ho pozoruj zďaleka, kam pôjde.

Chlapča vyfrnglo von dvermi ako vtáča a do chyžky bolo počuť jeho veselé poskakovanie. Chorá zostala samotná. Ach, aká tiesnivá a nesmierne pustá je samota v chorobe — strašné by bolo v nej umieranie. Ale čomu sa vlastne úfa a môže ešte úfať? Nemá dosť milej spoločnosti svojho dieťaťa? Má právo očakávať muža? Čo môže ona poskytnúť mužovi, aby mohla si na neho nárokovať? Či je žiadostivý pohľadu na jej telesnú ruinu a ňou spôsobí mu nejaké potešenie, úľavu? A potom, aké sú to v nej túžby — veď kedysi pocítila v taji duše uspokojenie, že stihlo ho v Amerike nešťastie a že ho snáď i usmrtilo. Pomery ňou samou zavinené boli príčinou, že si svojho času i želala mužovu smrť a mala pocit zničenia pri prečítaní správy o jeho živote a pravdepodobnom vyliečení. Za toto všetko odvažuje sa teraz želať si jeho opätovné zblíženie, jeho udobrenie? Zaiste nehodná je toho — ale, tak sa jej zdá, že samé nebo posiela jej ho v ostatných chvíľkach života, a preto nechcela sa vzdať poslednej svojej túžby.

Zuza hladila si plecia i ramená. Zdalo sa, že sama zisťuje pohľadom ich desnú vycivenosť, uvažujúc pritom, či môže vzbudiť zjavom svojím u muža zľutovanie. Naostatok chce mu ešte povedať: Pozri, čo prinieslo mi moje ženské zblúdenie. Odpykala som ho ťažko — máš v tom i ty, milý môj, zadosťučinenie, ak si si ho dakedy želal. Ale nezostávaj zatvrdilý. Pre dávnu našu lásku, ktorej pamiatka mi je svätá, ťa prosím, abys ma zbavil viny a opovrhnutie tvoje nenasledovalo ma až za hrob. I pes ľahšie sa pominie z tohto sveta, keď vidí nad sebou ľutujúce oko svojho dobrého gazdu. Zľutuj sa, mužu. Veď už nežiadam nič od teba, len čo kresťan môže žiadať od kresťana. Odpusť.

S utajeným dychom načúvala, kedy zazneje hrmot vlaku. Nikdy ešte neočakávala nijaký vlak s toľkým životným lipnutím ako tento dnes. Po odchode vlaku hneď primrela zrakom na dvere, ktorými mal prísť chlapec so správou. Konečne došiel. Celým behom, udychčaný:

— Došiel pán. Jaj, mama, to ti je ešte väčší pán, ako sú nášho pána rechtorov syn, čo budú fiškálom! Má zlatú retiazku, veľa prsteňov a na paličke to, čo sa v ruke drží, tak sa belie — liští ako hviezda, čo ju pán farár dvíhajú v kostole, keď omšu slúžia! A brucho ti má ako pán direktor z papierne; fúzy oholené — nazdal som sa, že je to dáky preoblečený pán farár. Lebo aj išiel na faru. Ale je to voľáky známy pán, mama, poznal aj uja Brendovie aj starého Kútneho a pozdravil sa aj pred richtárov a Príbelovi podal ruku.

Zuza nepochybovala ani na okamih o príchode Janovom. On to bol. Prvá cesta viedla ho na faru. Avšak ani sa nedivila, ani nerozľútostila preto. Ba pochopila, že Jano podľa okolností ani nemohol inde ísť; a znajúc dobre ctihodného farára, verila, že vzhľadom na ňu len dobre vplývať bude na muža. „Ó, počkám ťa, počkám, Jano môj dobrý,“ šepotala vo viere a chlapcovi povedala o ňom: „Dozvieš sa, syn môj, kto je to — onedlho. Teraz ma nechaj — som vyčerpaná, ustatá.“

Na lícach zahoreli jej ruže, dve posledné rumenné ruže, ktoré vykvitli pred samým ožehnutím hroziaceho mrazu, pred úplným opŕchnutím ružového kra…