E-mail (povinné):

Samo Cambel:
Trest

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Silvia Harcsová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 91 čitateľov


 

Trest

Bol jasný, studený májový mrak. Vietor ostro hvižďal a v svojej bezuzdnosti bezohľadne vial na človeka svoju mrazivosť. Na ulici ledva že bolo vidieť človiečika a keď sa aj kde-tu objavil dakto, uháňal metrovým krokom sťa prenasledovaný, až kým nedošiel svojho cieľa v niektorých dverách.

Stojac na preddomí, mrzel som sa na zriedkavý chlad mája, ktorý mi natoľko prekážal v predpokladanej večernej prechádzke. Už ma začínala ponechávať trpezlivosť a mal som vôľu vrátiť sa do teplej izby, keď mi vietor priniesol k ušiam slová:

„Oh, ja som ti tak verila, vždy, vždy ako… A teraz… Bože môj, bože!“

Obrátil som sa v smer, odkiaľ bol unášaný hlas. V tmavom šere zbadal som dve ticho kráčajúce postavy: mužskú a ženskú. Mužská bola pomerne vyššia od ženskej, táto ale zabalená vo veľký zimný ručník.

Trochu som cúval do kútika brány, aby ma blížiaci sa nezbadali a s postupnou zvedavosťou načúval som každý šuch a pozorne sledoval každý ich pohyb.

„Len sama si snuješ takéto predpokladania o mne. Ja som vždy ten istý, aký som býval…“

„Nie,“ pretrhla ho v nepravom uisťovaní. „Predtým si tak nezabočoval, nechodieval si nikam, len ku mne; sám si nechcel ísť; vždy si hovorieval, že blaženosť srdce tvoje nachodí len vtedy, keď si pri mne; pri iných že sa musíš len nudiť. Teraz to už nehovorievaš, — ani nemusíš, veď pravdivosť toho podvracia úplne niekoľko priestupkov. — Oh, keby som to bola vedela!…“

„Aké ste vy ženské nesmierne úzkoprsé, sebecké v tomto ohľade,“ všeobecne zaokrúhľoval on. „Nič nedbáte o zdvorilosť; chceli by ste, aby bol človek trpaslíkom… A takýto zase nevyhovie verejnosti (ženskej); je považovaný za pyšníka, nevľúdnika, mameluka. A tu, keď sa usiluje von s naivnosťou, hneď zabočuje, je neverný.“ Takýmto spôsobom obhajoval muž svoj priestupok. Avšak z hlasu, akým hovoril, človek vybadal do očí bijúcu povrchnosť, ktorou sa snažil len aspoň koľko-toľko učankať, lepšie, zavádzať prezieravé dievča.

Prešli okolo mňa nebadane. Hlas, vetrom unášaný teraz v opačný smer, začínal mi byť nezrozumiteľný a chcel som sa už prikrádať za nimi, keď medzitým zamierili svoje kroky k bráne susedného domu, pred ktorou zastali. Ja, vidiac toto, nesmierne som sa zaradoval.

„Je pravda,“ prerušila ona chvíľkové mlčanie, „takých dievčat je dosť. Ale ja nenáležím vonkoncom medzi ne; ja ťa nehatím vo zdvorilosti ani najmenej, avšak… s ňou si tancoval šesť tancov, medzi nimi dve štvorylky, so mnou tri, štvorylku ani jednu,“ bôľne poznamenala, „a ešte s niekoľkými dievčencami po jednom; k tomu ešte ten rozhovor, plný prúdu a to ustavičné usmievanie sa na ňu!… Nuž ktože vystihne z takejto rovnomernosti len číru zdvorilosť?“

„Ale, veď už človek nemôže zadržať v hlave takú tanečnú a diškurznú presnosť. — To je nemožnosť!“

„Môže, keď chce. Keby to nebolo bývalo hranie srdca, dozaista by bola bývala tá absolútnosť na mojej stránke tak, ako bývala predošle; ale — ty ma už… Oh, bože! To je to splnenie sľubov?!“ — vzdychla s hlbokým žiaľom a hneď nato bolo počuť tichučký, avšak srdcelomný plač.

Muž, na moje pohoršenie, stál bezcitne a hľadel dohora na trblietavé hviezdy, ktorým sa tá plačúca tak veľmi podobala svojou krásou, ale — prenešťastná deva — nie nimbusom[1] svätosti; zašpinil, pošliapal jej ho tento beťársky zlosyn, hodný len odvisnúť, ktorého by ja ani nekopol, nieto ešte vrúcne, ako ona, miloval. Neviem ako, stisol som päste a zubami zakontroval do monotónneho hvižďania vetra a tisíce myšlienok, nešľachetníkom do prachu blata opovrhovaných preletelo mi hlavou. Ale uzdil som náruživosť a — lepšie napäl sluch.

„Neučiň ma nešťastnou, Janko, preboha! Rozpomeň sa, čo si mi na svoju dušu sľuboval… ináč ťa boh potrestá.“ Prosila ho po utíšení hlasom, na aký by sa bola skala pohla.

„Nemá začo.“ Šibol jej do tvári bez všetkých okolkov a úzadných uvážení.

„Ako?! Ty by si to, Janko… mohol už takto hovoriť?!“ riekla zničená s prekvapením; neborká, ona predsa nemyslela ešte, že skutočnosť je taká.

„Áno, ja. Hovorím oprávnene; veď som nie vari zaviazaný…“

Nedopovedal. Z devy vydralo sa zúfalé: „Ježišmária!“ a hneď zatým začul som tupý pád a rýchle kroky utekajúceho nezbedníka.

Pochopil som všetko a ponáhľal sa nešťastnej deve na pomoc. Tam ležala na chladnej zemi — zamdletá. — Márne bolo moje namáhanie, že ju privediem k sebe; musel som si privolať pomoc. — Akú pomoc? — Otca a matku nešťastnej, ktorých, zvlášte ale poslednú, pri zbadaní svojej jedinej dcéry, málo chýbalo, že tiež nezastihol podobný osud. Takto potom sme ju vzali na ruky a vniesli do izby, kde horko-ťažko, s veľkou námahou podarilo sa nám ju asi o pol hodiny vzkriesiť.

„Kde som? Ako som sem prišla?“ pološeptom, polonahlas spýtala sa deva, keď otvorila oči a rukami chytala si hlavu. „Aha, myslím — — bože!… sen, či skutočnosť?“

„Upokoj sa, dieťa moje, treba ti oddýchnuť, si mi slabá.“ S materskou nežnosťou hovorila jej matka a nežne pobozkala ju na biele čielko.

Po chvíľke, keď na chorú prišiel spánok, odišiel som. Pri odchode na prosbu utrápených rodičov prisľúbil som, že ich častejšie navštívim.

Druhého dňa navštívil som nemocnú. Lež aký som bol prekvapený, keď namiesto voľačo zotavenej, našiel som ju ležať vo veľkej horúčke, ktorá si náhodnú obeť do tretieho dňa ešte silnejšie podržala, takže počínala fantazírovať.

Štvrtého dňa našiel som u susedov ešte väčšiu zmenu. Matka sedela pri stole v ustavičnom plači a otec prechodil sa trápne izbou. Nemocná ležala celkom bez vedomia. Lekár bol pri nej neprestajne a držal jej ruku, aby vystihol pulz krvi, pričom ukazovala jeho tvár zrejmú nespokojnosť, z ktorej som vyčítal to, čo by bol nerád. Aby som však bol lepšie uistený, neomeškal som spýtavo pohliadnuť na lekára, načo on pokrčil plecami a nebadane mi pošepol:

„Stav nemocnej je už i teraz povážlivý, no a horúčka ešte vždy stúpa.“

Sedel som tu dlhšie a tešil v obave o svoju dcéru smutných rodičov. Nemocná za ten čas zhusta viedla rozhovor so svojím Jankom (rozumie sa vo fantázii), niekedy sa smiala a zhovárala veselo s nadšením, no hneď — sťa holubica, v hrkútaní lovcom zastrelená a dolu do priepasti padnuvšia — skríkla zúfale a jej rozpálená tvár v okamihu bola na smrť bledá a horúčkou spálené gamby triasli sa neobľahčujúcim plačom.

Bol to nadmieru tragický obraz, pri ktorom by sa bol málokto zdržal sĺz. I ja sám, nechcejúc podľahnúť slabosti s predsavzatím, že budúceho dňa zase prídem pozrieť chorú, som sa vzdialil. Že dovtedy nastane katastrofa, ktorá sa skončí pohrebom, o tom som nemal ešte len ani potuchy. Teda v piaty deň zdriemla v sen večný. Boh vytrhol ju z obavy o nimbus panenský.

*

Asi tri-štyri mesiace po osudnom pohrebe sedel som pri písacom stole a čítal akúsi zábavnú knihu. Vonku bolo sparno, až dusno a darmo by bol človek čakal občerstvujúci vánok; povetrie stálo akoby priklincované. Na oblohe sa zo všetkých strán zháňali hustejšie a hustejšie mrákavy a od severozápadu bolo počuť ťažké dunenie hromu, pravda, ešte ďaleké.

Stmievalo sa vždy väčšmi a väčšmi a konečne len s napínaním zraku bol som vstave čítať. Odložil som knižku a šiel k oknu — akoby ma čosi pobádalo: Choď, teraz niečo vidíš!

Popred obloky, cestou uberal sa do kostola svadobný sprievod. Mladý zať bol známy Janko. Vykračoval si so zdvihnutou hlavou a jasným čelom, ktoré len niekedy, keď pozrel na oblohu búrkou zastrašujúcu, zvraštil; pravdepodobne obával sa dôkladného kúpania pri návrate z kostola.

Povetrie chladlo, ťažké prívalové oblaky, po ktorých križovali blesky sťa ohnivé hady, prichádzali vždy bližšie, silné, nepretržité dunenie hromu zatriaslo zemou a strhávať sa počal aj vietor, so sebou donášajúc hrubé dažďové kvapky.

Citmi preplnený načúval som toto povstanie prírodných živlov, ktoré — sťa v hute plávajúca rozohnená železná masa — razom vyrútia sa a oboria na našu trpezlivú zemičku.

Hoci nie som bojazlivý, netrasie sa vo mne duša, bárs akokoľvek sa blýska a rachotí hrom, ale teraz — úprimne vyznajúc — odrazu ustrnul som, až mi prestalo biť srdce: hrom, hoci nebolo tak tma, silne osvietil prírodu a plieskavo zarachotil, takže obloky zhrkotali a celé stavanie sa zatriaslo. Víchor zúril a ľadovec s lejakom spustil sa sťa dajaký roj včiel.

Ľudia povybehúvali pod brány rad-radom zo dvorov a skúmavo obzerali sa nahor i nadol, konečne všetci, ženičky zalamujúc rukami, bežali teraz už len v lejaku hore mestom.

Aj ja som vybehol. Na veži kostola spozoroval som nepatrné porúchaniny; no tým viacej mi svedčil sem-tam popred kostol behajúci a do vnútra sa tisnúci ľud, že do kostola udrel hrom.

Bolo mi treba urobiť len niekoľko sto krokov a ešte menej skokov, preto som neľutoval ísť ani v lejaku.

V kostole, na moje podivenie, hrom nespôsobil ani viac, ani menej, ako: pred očami chlapov usmrtil Janka pred nimi už skoro von dvermi vychodiaceho od vádzky svojej družky.

Pohrozenie úbohej devy, že ho boh potresce — sa teda splnilo.

Božie mlyny melú pomaly, ale — naisto.



[1] nimbus — vznešenosť, sláva, lesk





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.