E-mail (povinné):

Samo Cambel:
Pavlus

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Daniel Winter, Ivana Hodošiová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 66 čitateľov


 

Pavlus

Paľo, tak volali v dedine iných tohto mena; len jeho samého takto neslovensky. Zostalo mu to, lebo jeho otec, dedinský rechtor, za svojho života tak ho menúval.

A to bolo i dobre tak: pod Pavlusom každý hneď rozumel hlásnika — hrobára.

Lebo Pavlus bol hlásnikom i hrobárom. Narodil sa síce ako rechtorský syn, ale on nehrešil proti prozreteľnosti božej preto, že ho obšťastnila halapartňou, rýľom, gracou a motykou. Zlý svet pučil sa na ňom a zadieral do neho posmešným jazykom, ale on bol silne opancierovaný ľahostajnosťou a nevšímavosťou — bol taký, ako tá stena: preňho mohli sa ľudia stavať hoci na vrchhlavy.

Matka, bývalá pani rechtorka, trochu i zaonačila sa, keď slávna obec synovi ponúkla hlásnictvo a hrobárstvo: mala to za zneuctenie. I plakala i sa jedovala a mala vôľu ísť vynadať „plešivcovi“ richtárovi za také zneuctenie rodiny. Ale kam sa mala podieť, čo mohla počať, slabá stvora, keď sám jej syn osvedčil sa, že s radosťou a vďačne bude pohrobovať zvečnelých a strážiť v noci časných.[1]

Bola by ho rada odhovoriť, ale sa jej nedal.

„Ani sa neoženíš,“ strašila syna, chcejúc len nejako odkriatnuť ho od úmyslu; „budú sa hanbiť paničky ísť za teba; a ináč by si si mohol pojať za ženu i Zuzku truhlárovie i Anku z vyšného konca — ba i Dorku by ti dali u Zemanov. Lebo ty nie si najostatnejší — máš zagazdované dve stovky, máš svoje bývanie, svoje remeslo a všetko opevadlo,[2] čo veru,“ doložila matka, „cez hlavu nahradzuje i to, že si už nie z mladších.“

Syn ani nepočúval, bol zahľadený von oknom kamsi do tmy a v mysli robil si výpočty z nových služieb. Napočítal šesťdesiat zlatých určitého platu v roku, mimo toho dostane dva ostredočky, päť siah dreva na palivo, od mlynára dve kilá pšenice, tri kilá raži a štyri jarca. (To si už tak obec vymohla, dávajúc do prenájmu obecný mlyn.) Taxa hrobová je: od malej jamy zlatka, od veľkej dve zlatky a pri kopaní je v obyčaji dávať pol litra páleného a slaniny na zákusku, po pohrebe zapredvečerať dosýta; no a okrem tohto ešte niečo prikvapne mu i na Všechsvätých, keď treba obnovovať hroby a na Nový rok i na fašiangy.

Keď si už takto všetko popripomínal, veľmi bol spokojný so sebou; matke sa pousmial. Tá si už myslela, že ho má po svojom — zasmiala sa i ona, dovrávajúc mu ešte, — už ako z nepotreby, — aby si s tými „nebohými službami“ dal pokoj.

„A načo?“ divil sa jej, ani čo by bolo udrelo z čista jasna.

„Neoženíš sa…“

„Hach, matka, pre také ledačo ja neošediviem,“ odpovedal, hodiac rukou. A to znamenalo toľko, že je pevný v svojom predsavzatí, neodstúpi od neho a čo by hromy bili. Za nič. Nikomu. Nie a nie!

I sestru Marínu ani čo by bol sám zlý posadol, keď sa dozvedela, čo a ako vykonal, na čo sa podujal. Behala po izbe ako šašo, zazerala naň i ručník si strhla z hlavy a šla si do vlasov, lebo vraj ako sa ona už teraz ukáže medzi mládežou, keď vlastný brat jej takú hanbu robí!

„Veď by mi oči vyhorieť museli!“ hodila sa na truhlu a nariekala nárekom nevládnych.

Pavlusovi hučalo v hlave.

„A čo reveš?“

„Vari nemám prečo?… Takú hanbu!… V nedeľu ešte nebolo nič a žiadali, aby Ondrej spieval: Chváľ každý duch Hospodina!“

„Nuž a čo? Nehrávate sa nikdy?“

„Veď hej, hrávame, ale v tomto voľačo bolo, istotne bolo, zámer; lebo sa poniektorí uškŕňali na mňa i na Ondreja.“

„Bohvie z čoho sa tí práve mohli smiať…“

„Z čohože by sa mali inšieho, len z toho, že obec teba ide spraviť dedičom zomretého Rusnáka; len z toho, že ja mám brata, ktorý zhanobí pamiatku otca, zhanobí jeho rodinu: ktorý bude nočným kuvikom a hrobárom a Ondrej že dostane sa do takej rodiny! Z toho sa smiali!“

Sestra bola nesmierne pyšná na svoj rod. Myslela, že i v bratovi vzbudí niečo z hrdosti, potom rozmyslí si vec a nebude chcieť byť hrobárom. Ale Pavlus bol človek z látky celkom inej ako sestra, uňho po hrdošení ani znaku nebolo a myšlienkový svet jeho nemal ničoho spoločného so sestriným: on čo si sám zmyslel, to uznával, čo sám za dobré považoval, to robil, podľa toho sa riadil.

Pavlus povedal sestre, že však i otec mal popri gombárstve[3] (ktoré sestra vždy rada zamlčovala) rechtorstvo, prečo by teda i on popri šití krpcov a čižiem nemohol mať hlásnictvo a hrobárstvo?

Sestra vynadala mu do truľov.

„To čert ako diabol, jedno kyslé, druhé s octom,“ odsekol Pavlus; „ba nech som tak zhĺbe ako zvýše, ak by som sa ti čaroval s výhodami, čo mali otec ako rechtor!“

„Keby si mal oči a bol by si na čo súci, ani dratvy by si nesmolil,… ničibidlo, ty nehodník!“

Pavlusovi mrkotno bolo počúvať sestru a teraz tento výpad bodol ho do živého. Zovrela v ňom krv a myklo ním celým i spravil tri strmé kroky napred, potom sa prudko zvrtol a okríkol sa na ňu nanajvýš podráždený:

„Í, tatár, strela ti do jazyka! nuž či tá práca nie je hodná už človeka? Či hlásiť alebo hrobáriť je ozbíjať? hrešiť? čertu slúžiť?!… Mara, nedopaľuj, mám dosť… Aj na večeru!“ doložil, zazrúc matku vchádzať s večerou.

„Ale, Pavlus!…“ ohlásila sa matka prosebne a ustarostená dala na stôl donesenú večeru: zemiaky-krížale a sadnuté mlieko.

„A čo vám je doň, do hlavaja — — nech si trucuje!“ riekla s chúlostivým napaprčením sestra. Štvalo ju v boku i to, že nazval ju Marou.

Pavlus bol najedovaný a ľahol si o hlade na zápecok. Hnev mu však neprekážal a o niekoľko okamihov už spal ako zarezaný.

Ale ženám, keď Pavlus pochrapkával, zaľahla na srdce akási ťarcha. Že nejedol Pavlus, ani im nechutilo a matka dohovárala dcére: „Radšej by som si desať ráz do jazyka zahryzla, ako by ho mala tak dotrýzňať,[4] neústupnica…“ — Ona, hoci ju syn namrzel tiež, predsa nemohla sa hnevať na neho tak, aby ho neľutovala, aby mu neodpúšťala.

No po tomto malom poharušení sa u Lipňov — také mala priezvisko naša rodina — rozostlal sa rúči pokoj. Pavlus bez zábran hlásaval a „budúval“ „domy“ večného trvania. Všeteční posmeškári už či preto, že im nereagoval, a či preto, že ho už omlátili na všetky boky, tiež vtiahli svoje rožky a viac ho ani nedoberali. Len matke jeho sa tu i tu nepáčilo, keď do smútočných domov chodieval týkou[5] meriavať veľkosť mŕtveho, prípadne dlžinu a širinu rakvy. „Nože si — dohovárala mu — vezmi na to niť, nepotrebuješ sa taký nekaľavný ukazovať ľudu na odiv.“ On jej odvetil žartom, či vari aj iné hrobárske nástroje má si strčiť niekam do vrecka — — a bolo po jej všetkej neľúbosti.

I celá slávna obec pomaly naňho navykla; bez neho bol by sa jej zdal svet už chybným, pomýleným, akýmsi pustým. U Pavlusa bolo občanom už všetko v poriadku, prirodzené, ešte len i to, že keď hlásil, konečné hlásky slov „Hospodina“, „syna“, „hodina“ akosi prehltával, nedospevoval.

On sám bol spokojný, mal sa dobre, lepšieho dobrobytu sa mu ani nezažiadalo.

Ale prišla premena. I v Pavlusovi zobudila sa žiadosť.

Mať Pavlusova ochorela na lámku, ktorá ju uložila do postele. A pripojila sa aj iná choroba.

Na Pavlusa zviezla sa hora starostí. Matka v kríži potrebovala opateru a domácnosť pohotove. A on musel byť to tu, to tam. Už ani nespával — neostávalo času. Sestra, ktorá sa už vydala za Ondreja, tiež nevládala. „Ja,“ vravela, „sama jediná mám i pre sto rúk roboty doma — roztrhať sa nemôžem. Ožeň sa!“

„Ožeň sa!“ baclo Pavlusovi do hlavy.

A matka s dôrazom prisvedčila:

„Veru hej, Pavlusko, syn môj, inej rady niet. Ožeň sa, poľahčíš i sebe i nám. Mal si ma poslúchnuť už dávno.“

Pavlus sa zamyslel.

Mal, pravdaže mal, dávno poslúchnuť; veď čas už nezadlho označí ho štyrmi krížikmi, z jeho vrstovníkov nejeden mohol by mu byť už i tesťom. Ale načože tam chleba, kde ho nie je treba?… On nebol nikdy šaľom — po ženách jakživ nevetril a matka navarila, obšila, opatrila ho. Načože by mu bola žena? Vari za sklo zapraviť na parádu, alebo azda chovať ju ako pavúka?

Ale teraz mu to zavŕtalo v hlave. „Hľa,“ pomyslel si, „matku opatríš… ty sa nazdávaš, že opatril si ju náležite, po jej vôli… Tu prídu ženy a ono vidíš, že ešte naveky jej voľačo treba, naveky má si im čo dať urobiť… Nijakovsky to nejde takýmto činom. Treba voľačo robiť. Už čokoľvek.“

A pod týmto „čokoľvek“ Pavlus rozumel ženbu.

Musí sa oženiť, musí, to je jasné. Sám všetko nevystačíš a matke je ženská pomoc nevyhnutná.

Bol rozhodnutý.

Obrátil sa k matke, že koho by tak myslela pre neho?

Ale bola to pre Pavlusa ťažká otázka. Myšlienka na ženbu bola mu taká neobyčajná, že nijako nemohol zachovať sa prirodzene ako inokedy. I len matke akosi hanbil sa priamejšie pohliadnuť do očí! Ústa prekrivovali sa mu ustavične úškľabom, nohami prestupoval, akoby to miesto, kde stojí, bolo nepohodlné a s rukami, ach, s tými nevedel si nijako rady: to vstrčil ich do vrecák, to podniesol k ústam, akoby bol chcel strhnúť z nich ten kuriózny smiech, buď škrabal sa nimi poza uši, kde ho nesvrbelo; slovom tak mu bolo, ako človeku nekomediantovi, ktorému zrazu prišlo vystúpiť na javisko pred obecenstvo: bol by rád zutekať.

Ale čože sa nahanbíš, keď to musí byť! Nuž len čakal, čo povie mať.

„Čože ja, ja sa uspokojím hocako, ako budem musieť. Pre seba sa ženíš!“ odvetila mu ona vyhýbavo.

No nie tak sestra; tá mala hneď naporúdzi galériu paničiek — po svojej vôli.

Pavlus nesúhlasil.

„Ech, to sú nie pre mňa; ja nepotrebujem pávy, čo by sa mi zhŕdzali!“

„Ale paníča s jednou sukienkou!?“ zaprela sestra doň svojím zvyčajným spôsobom.

„Dobrú gazdinú, ako sú matka; nedbám, hoc bude i nemajetná, nemladá, len nech je, ako sa patrí — počestná,“ riekol pri dosviedčaní matky, ani si nepovšimnúc jedovitého tónu sestrinho.

*

Či Pavlus mal vycibrený vkus v peknom, tvrdiť by nik nechcel, ale že na prvý raz vyočil pre seba najkrajší kvet v dedine, to je pravda, a síce v podobe dievčaťa. Julka — tak sa menovalo dievča — bola chudobná sirota, vychovaná z lásky dobrých ľudí a teraz už ako odrastenejšia, živiaca sa šitím bielizne a zhotovovaním čipiek; pravdaže od svojho štrnásteho roku netrpela už nedostatku, lebo bola usilovná a vedela si zabezpečiť živobytie, no chudobnou byť predsa neprestávala.

Pavlus bol priokúňavý a ani nevedel, čo a ako má konať, ako si počínať pri takej neobyčajnej veci, chcel teda poveriť nejakú súcu babku; ale matka mu, aby šiel sám, bo to jemu vraj najlepšie pristane nahovoriť si dievča a požiadať ho o ruku.

… Ach, pytačky! Keby tak dvadsať jám bolo treba vykopať jeho rukám, to nezdalo by sa mu takým obťažným!

„Hm, matka…“ škrabal si hlavu, akoby mu táto bola predložila na prieber mieru maku, pomiešaného z polovice s kašou.

„A veru je to tak, synku, mrenku chytiť podarí sa najskôr samému rybárovi.“

„Keď sám, tak sám; poručeno bohu…“ prehovoril s rezignáciou a umienil si ešte dnešného večera podniknúť ťažkú úlohu.

Večerom, keď odchádzal k dievčaťu, matka spľaskla slabučko lámkovité ruky:

„Jaj, piatok, vráť sa, syn môj — zlý by bol začiatok!“

On zastal vo dverách, akoby rozmýšľal, či má poslúchnuť, no náhle kmitlo mu hlavou: ako sa oriadil, ešte si i čižmy namastil, a to by len tak nemilobohu malo byť — zajtra to vari zase opätovať?

„Ech, čo… tárandy i piatok je boží deň,“ riekol a stúpal von dvermi.

„Ja-jaj!“ nepokojila sa matka, ale keď syn zatváral už dvere s celým odhodlaním, privolala mu predsa, aby si len šiel s pánombohom a spravila za ním znamenie kríža.

A Pavlus šiel hore dedinou, chropkajúc po piesočnatom podradí čižmou ľavej nohy, ktorou trošíčka zavlačoval.

Medzitým Julka práve odložila šitie a ponáhľala sa cez pitvor na preddomie osviežiť sa.

Toto dievča, hoci bola sirota, bolo číry smiech, číra veselosť a samopaš. Ale ani nebolo ničoho, čo by ju zarmucovalo, skľučovalo, trápilo. Jej radosť bolo žiť — prajnosť kynula jej odvšadiaľ, každý ju miloval ako nejaké roztomilé, bľabotať sa učiace dieťa; mládenci ju až zbožňovali.

Príchod Pavlusov neobyčajne rozveselil Julku. O ňom hovorievalo sa naveky ako o človeku smiešnom. „Dobre bude požartovať a zahrať si s ním!“ mala hneď plán. I vrátila ho s tým úmyslom na preddom, kde sadli si na podstienok.

Tuliby[6] — dievča rozpestvilo sa. Prehárčala[7] ho svojimi vtipmi a dopúšťala sa i väčších nezbied. Pavlus neprestával sa chichotať. Všetko páčilo sa mu, celý jej spôsob, celý postup veci. Rástol radosťou… Tak darí sa mu. Hľa, už ho i objala… Ako žena muža… A ako sa vyzhovára!… Nikdy by nebol pomyslel, že tak sa mu bude šťastiť… Ľahká výhra!

Zosmelel a zrazu stal sa odvážnym: vyluskol jej svoju žiadosť…

„Aby šla za vás?… Keď vám len toho treba!… Hihihi, nič niet ľahšieho na svete!“ smiala sa a vyštverala sa mu za chrbát.

„Ej, veď ja to myslím inakšie: naozaj aby si šla.“

„Nuž a či nie som naozaj za vami?“ Nechcela mu rozumieť.

Pavlus jednako skoro dovtípil sa, že dievča robí si z neho len dobrú vôľu. Ktože by nerozumel jeho slovám? Veď nebaluší? Naposledy i načože mu je takéto pochabča, ktorého myseľ iba po šaškách lieta a čo nemá za necheť striezlivého rozumu, usadlosti a vážnosti? Ta, ani sa zapodievať!…

A Pavlus ako prišiel, tak odišiel.

Kde vhupnúť zase po nevestu, na tom nie veľmi lámal si hlavu. Hneď na druhý deň zašiel skúsiť šťastie do truhlárov, kde Zuzka — buď podľa jej slov rieknuté — neprajnosťou osudu bola ešte vždy slobodná.

Lipňovci trúfali si dostať Zuzku; už dosť sa napreberala, načakala sa márne, mohla zmúdrieť.

Predpokladanie však dokázalo sa mylným. Zuzka síce už nemala také vysoké nároky ako spočiatku, kým bola mladšia, no hrdosť a márnomyseľnosť ešte nevymizli z nej docela. — — Po dedine ako blesk rozniesla sa zvesť o Pavlusových včerajších pytačkách a dostala sa i do uší Zuzke. Za Pavlusa by sa už ani nebola zdráhala vydať, ale to, že ju prišiel pýtať až druhorazom, keď ho „čipkárka“ ohrdila, vrčalo jej a z priekoru nielen že sa mu nesľúbila, lež bola i neslušná naproti nemu, zašomrajúc mu na odchode čosi o nosení filfáska[8] a grace[9] za ním…

„Ani táto teda,“ mrmlal si polohlasne, vracajúc sa domov. „Ale ako chcete. Keď nechcete, ja nebudem sa vám modlikať. Keď nie Bora, bude Dora, ak ani tá — bude Vita,“ ľahostajne opakoval si v mysli. Nezdar netrápil ho ani najmenej, preň sa nesmútil on, práve tak, ako nesmúti sa človek preto, že poniektoré ľúbezné vtáčiky sú len obďaleč, a nie v jeho blízkosti, ako by si to on žičil, sa zdržujú: nič to, však sú vtáčiky, ktoré vedia zotrvať spevavo i vedno s človekom, a to sa naveky podarí lapiť takéhoto vtáčika…

Pavlus umienil si neprekračovať viac prahy „belasníckych“ paničiek.

„Nech ich tam pánboh opatrí všetky, koľkokoľvek ich je!“ riekol na úplné rozžehnanie sa s nimi.

„Čo, odnechcelo sa ti vari už aj ženiť?“ zdesene pýtala sa ho matka.

„To ako to. Len s našimi parádnicami dám si pokoj.“

*

Večer, niekoľko dní po tomto, bral sa Pavlus na ulicu, aby počul biť vežové hodiny — či nie je čas ísť odzvoniť desiatu a hlásiť; lebo hodiny v izbe boli nie veľmi spoľahlivé a potom i ľutoval pre také nič rozsvecovať lampu. Na ulici hluk už zatíchol, len od dolného konca dediny na krídelkách sviežeho vetríka zanášal sa sotva počuteľný dumný hlas fujary nejakého zaľúbeného šarvanca, prerývaný tu i tu vravotom z blízkych dvorov. Pred domom tônila bujná jahoda, ktorej lístie zleštené bolo bledým svetlom mesiačika; Pavlus sadol si pod ňu na hodnú skalu a sediačky rozhľadel sa po nebi, skúmajúc polohu nebeského voza, koľkú prekonal už cestu.

„Bude z pol desiatej,“ myslel si, potom si sadol pohodlnejšie, oprúc lakte o kolená a podoprúc si tak päsťami bradu, aby dočkal potvrdenie z veže.

Medzitým na krátko pozapaľované svetlá povyhášali pomaly v domoch — bolo práve cez kosbu a v okopávačke, ľudia boli ukonaní prácou, líhali včaššie.

Nezadlho umĺkli i zvuky fujary a prírodu opanovala úplná tichosť; tá tichosť, ktorá každého tak hlboko dojíma, ktorá naplňuje človeka akousi posvätnou rozkošou a zbožnosťou, že nevie, či obdivovať velebu a veľkoleposť utíšenia a či odriekať pokornú modlitbu na oslavu boha.

V tomto hlbokom tichu zaškripeli závesy uličných dvier u tretích susedov a v otvore sa zjavila s dvoma krhlami dievčina a ponáhľala sa ku studni bezprostredného susedstva.

Katka bolo služobné dievča. U svojich pánov, statočných a všeobecne obľúbených lekárovcov, slúžila už na piaty rok. A to na nemalý svoj prospech, lebo pán doktor bol veľký knihomil — mal bohatú knižnicu, ktorú ako ľudomilný človek, rád otváral i svojej čeliadke, ale najmä Katke, ktorej duša dychtila, ba až mrela po čítaní.

Pavlus obrátil zrak v tú stranu, odkiaľ prichádzalo dievča; ona, spozorujúc ho, privolala mu: „Dobrý večer!“ A doložila: „Či je to nie na závidenie, sedieť si večerom pod morušou a hľadieť do mesiačika! A ty čučaj v zatvorenej izbe, alebo naťahuj sa s vodou!“

„A, nuž nečítavaj ako černokňažník naveky, vyjdi von — môžeš.“

„Chcem byť vešticou — budem veštiť svetu budúcnosť. Zbohatnem, bude mi ako muche v kyseli. Zato čítavam,“ smiala sa Katka, potom chytro vytiahnuc vody, povedala mu dobrú noc a drobčiac odbehla s naplnenými krhlami. Pavlus díval sa za ňou, ako za zjavom, ktorý nás zadivil a zmizol prvej, než sme sa spamätali.

A v jeho mysli sa razom počali rojiť myšlienky.

A neobyčajné to museli byť myšlienky, lebo chvíľami smial sa, mrmlal alebo pohyboval rukami, akoby v otázkach a odpovediach. Iste, varilo sa v ňom čosi nového.

Odhora cválal Pavlusov kudlatý pes. Keď spozoroval svojho gazdu, šmrtkajúc chvostom plazil sa ako previnilec k nemu a oblizol mu ruku.

„Odkiaľže taký unáhlený, ty mladý pán?“ prihováral sa Pavlus zadychčanému psovi, potriasajúc ho slabo za ulapené čierne chlpy veľkej hlavy. Pes obtieral sa o neho, lupkajúc ho buravým chvostom, akoby hovoril: „Očakával som ťa pri kostole, že pôjdeme strážiť, ale som ťa nemohol vyčkať, preto som pribehol, čo ťa to zdržiava doma?“

Z veže bilo desať hodín.

Vbehol si po halapartňu a rýchlym krokom zaberal ku kostolu, obliekajúc si cestou hlásnickú krišpínu;[10] veď už mal byť na veži!

Nebeskou oblohou plavil sa sivý obláčik i rozpoltiac sa prostriedkom, obtáčal jasnú hviezdu, rednúc a rozramenujúc sa pritom na viac vetví, ktorých okraje rozplývali sa do neviditeľna…

I Pavlusova myseľ práve tak otáčala sa a rozplývala vôkol jednej hviezdy…

A jahody pokojne kývali paprútkami proti nemu a zdali sa hovoriť: „Teraz už myslíš, čo myslíš, to je už vážna vec!“

Mocne ulapil povraz a o závod rozkolísal ťažkohybný zvon.

… Silne tĺklo srdce zvona uprostred nočného ticha, tak silne, ako silné bolo Pavlusovo predsavzatie…

Bolo to ešte hodne zavčasu, dedina zväčša ešte spala, keď Pavlus už s kosou na pleci, čerstvý a veselý kráčal dolu dedinou; — taký je dedinský hlásnik, často postačí mu zdriemnutie za niekoľko okamihov na tvrdej lavici, hoc i posediačky. Na východe trvala ešte ranná zora, no už zmizla: lúče slnca už dobre badateľne vyrážali sa za horou, ktorej vrchol zahalený bol sivým závojom priezračnej hmly; tu-tam dymilo sa z komínov nízkych domcov, po hrebeňoch štebotali včasnostajné lastovičky, miestami ozývalo sa zo stajní volanie pôdojníc na kravy. Cesta zdola dediny tiahla pomedzi priesadiská, striedavo miešajúce sa s konopiskami, so ženúcou už do kvetu poskoninou a s ľanoviskami s prekvetavým ľanom, ktorého kropajkami zrosený a ešte neúplne roztvorený drobnokvet zdal sa byť ako v radosti slziace očká.

Nezadlho Pavlus musel sa odraziť vľavo na chodník, vedúci k lúkam a vinúci sa ďalej krížom cez obilné lány, pestriace sa živo kvietkami slepého maku, nevädze, kúkoľky, stračej nohy a voňavej orešnice. Jeho zdravé prsia sa široko zdúvali náhlením a vdychovali vôňou a sviežosťou preplnené povetrie; oči sliedili mu po lúčinách rosou bohato skropených, ktoré v rannom svetle zdali sa byť ohromne velikánskym kusom po zemi rozostretého červeno-beláskavého atlasu.

Rád by bol býval už na lúke a kosil…

Prečo? Veď jednak bol usilovný kosec, a nik sa mu neprosil, nik ho neduril, ani nešiel kosiť sebe.

Pavlus stal sa baživým po chvále; prial si, aby bol nazvaný usilovným, zachcelo sa mu pochvalného uznania, že hodne skosil…

Avšak chválybažnosť jeho obmedzovala sa na obsiahnutie pochvaly len od jedinej osoby: Katky doktorovie, u ktorej mimo tohto svojou usilovnosťou chcel si vyzískať ešte i náklonnosť…

Došiel. Lúka na slabších dvoch koscov čakala na jeho britkú nakovanú kosu — ale on ju skosí, oj, skosí, ani nebude mať čo. Len prídi, Katka, prídi… pochváľ… polichoť…

A už šmihá sa kosa v bujnej, nočnou vlahou zašplechtanej tráve a padá radok za radkom… A Pavlus čochvíľa rozznojí sa celý, cechtí mu pot z čela, háby mohol by mu žmýkať. Slnko počína pripekať; už by neškodilo, čo by si aj oddýchol a zaraňajkoval — čas už predbehol. Ale nakovanie kosy ešte trvá: — až bude treba ju pokovať, potom odbaví seba. A jednak nezadlho príde i ona.

Katku myslel, s ktorou chcel sa slobodne zhovárať.

A okolo pol desiatej Katka i došla. Pavlus poznal ju ešte zďaleka, keď chcel si priostriť kosu. Vidiac ju, zaraz vstrčil oslu naspäť do oselníka, trochu sa pookľúdil, poutieral rukávom košele z potu a zašiel pod tônistú vŕbu pri potôčiku, lúku doktorovie koniec-koncom pretekajúceho a tvoriaceho medzi ňou a lúkou susednou medzu, kde na stržeň z haluzi zavesil si predtým i kabát s vestou a remennú kapsu, v ktorej priniesol si trochu jedla a mlatok s nákovičkou. A vezmúc si niečo na zajedenie, usadil sa do chládku.

Do tvári podúval mu príjemný severovýchodný vetrík.

Medzitým Katka približovala sa k Pavlusovi — — —

„Pánboh pomáhaj!… ale akože to? — toľká hrúza skosená! — fúčlik[11] na dve-tri hodiny ešte máte. Ste spali?“ spytovala sa, otvárajúc na veľko oči zadivením a pohliadajúc to na lúku, to na neho.

Pavlus cítil tichú radosť: tie zadivené oči vraveli mu ešte viac, než žiadal si počuť. S veľkým uspokojením díval sa pred seba; potom, odpovedajúc na otázku, sebavedome hodil hlavou:

„Spal… Keď skosím, budem pomáhať tebe; kázal som si priniesť už i hrable.“

„Mne pomáhať?“ zadívala sa na neho, akoby mu bola chcela vyčítať, prečo to. Ale on nedíval sa na ňu. „Ale za to vám nezaplatia…“

„Ani by som neprijal platu; urobím to tebe kvôli.“

„Mne?“

„Tebe.“

„A prečo?“

„Nuž len tak… Že ťa ľutujem… musíš veľa robiť,“ okolkoval sa akosi i proti vlastnej vôli.

„A či to veľa, rozmetať, čo jeden pokosí?“

„No už ja ti len pomôžem…“

Zatíchli. Katka premýšľala, odkiaľ tá dobrodušná príchylnosť Pavlusova, ktorú cíti už niekoľko dní ku sebe? ako jej rozumieť? Nespozorovať ju predsa nemožno: nikdy sa nestalo predtým, že by jej bol prišiel vytiahnuť vody — teraz vykoná to každý večer, ani čo by na to striehol!… Potom zrazu, akosi mimovoľne, prišlo jej na um, ako ju voľajako čudne včera večer potľapkal a zatým tak slabo odtisol od studne so slovami: „Ťažko sa ťahá, hop! vytiahnem ti ja.“ Katka znovu si pripomenula ešte tie slová a rozpamätala sa teraz na akýsi zvláštny, pri Pavlusovi neobyčajný hlas… Prečo je taký? prečo ju potľapkal, prečo mu tak čudne zvučal hlas, prečo prišiel vytiahnuť vody a vôbec prečo i teraz chce jej pomáhať?…

Čosi, ako slabá predtucha, mihlo jej hlavou i zatrepotalo jej srdce a v údoch pocítila sladký mrázik.

„Katka!“… ozval sa Pavlus, odkladajúc zvyšok slaniny a chleba do kapsy. „Katka,… keby si si trochu sadla, chcel by som ti čosi povedať.“

„A čo také?“ spytovala sa s rozochvením a prisadla si ku nemu tak blízko, že okrúhlym ramenom skoro dotýkala sa jeho pleca; akýsi neodolateľný cit nútil ju sadať si tak blízo — ešte i bližšie: až tesno pritisnúť sa — k nemu.

Odtrhol pierce trávy, požuval ho, zadíval sa na neďaleko vypínajúcu sa horu a za chvíľku premýšľal ešte na tom, či jej má riecť doprosta, a či nie, čo si umienil.

„Ja,“ započal po chvíľke odhodlaný, so svojou zvyčajnou otvorenosťou — oproti Katke bol smelší ako oproti seberovným, „aj kosiť som prišiel jedine tebe kvôli; vieš, že ja nestačím chodievať po kosbe a môžeš si myslieť, že toľkú robotu inému kvôli by som si nenechal doma.“

Začervenala sa po uši: to, na čom len práve lámala si hlavu, stávalo sa jej teraz jasným; predtucha teda neklamala ju. Ale nechcela veriť samej sebe, mala sa za namýšľavú; odtiahla sa aj od neho, akoby nemala práva ani len sedieť tak blízo neho.

On bol rozhovorený, chopil ju za rameno, aby ho pozornejšie vypočula.

„Aj matka,“ hovoril, „sa biedia, keď sú bezo mňa; ale som len šiel, veď nevesta je aj im treba a raz sa už musí prekonať táto vec, musím sa oženiť… Katka, mne sa páčiš… no seď, čo chceš utekať… Hanbiť sa!… či mrzké hovorím? Alebo čože som ja?… Nič som, nijaký pán, iba ženiť sa mi treba, to je všetko, — a to už od takého dievča má utekať?“

„Pavlus…, vy ste taký čudák — — ja vás týmito hrabľami…; lebo čo mňa do vášho ženenia!“

„No-no,… biť… ešte som ti nie vari pod papučou!“…

„Pavlus!“

„Ba hej, nie; ešte len chcem si ťa vziať… Počula si, Katka: chcem ťa mať za ženu, celkom vážne. Buď mojou, však budeš?“

Hlas, akým predniesol Pavlus túto poslednú vetu, nebol nepresvedčujúci, Katka vybadala v ňom ozyv vážneho zmýšľania. Ale ona akoby nebola chcela dopriať si plnou mierou pôžitku, vyvierajúceho z prameňa tejto razom pred ňou zjavivšej sa milej skutočnosti — lebo mimochodom podotknuté, ona v posledné časy tak ukradomky rada pomýšľala na Pavlusa a pocítila i tajnú radosť, keď nepodarilo sa mu nájsť nevesty — a i akoby pochybovala bola ešte v istote jeho slov, vyhovára sa: „Ach, Pavlus, nechajme to tak; ja nie som vyrastená pre belasníka, som služobné dievča a chudobná sťa kostolná myš. Ani ma nepokúšajte… Naozaj, hriech máte, keď ma nemilobohu navdávate. Ani som si nezaslúžila takého nevďačníctva od vás, ja som vždy dobroprajná bola oproti vám a zvlášť oproti vašej nevoľnej a úbohej matke.“ Zamĺkla na chvíľočku, odvrátila tvár v pohnutí, v očiach zahrali jej slzy. Potom zmrvila sa v drieku a zvlnila sa jej hruď — ruky i hlava hli sa prudko akýmsi náruživým pohybom a dodala náhlivo povýšeným hlasom, celá trasúc sa rozčúlením: „Oj, nerušte mi pokoj, môj drahý pokoj, i prosím vás i zakazujem vám to! Ja rada vás — boh mi svedok — ale práve preto nedovoľujem, aby ste mi ľahkomyseľne ubližovali.“

Pavlus počúval ju zamysleno, hádžuc tu i tu rukou. Pozrel na ňu: slza jedna stekala jej lícom, kútiky úst potrhávali sa plačom, hlava schýlená jej bola trochu bokom.

Strhol sa ako zo sna a obdivoval ju, akoby ju nechápal; potom pozrel vôkol seba, akoby rozoznával, v akom sa to nachádza položení. Pripomínal si svoje i jej práve odznelé slová…

Slza, tečúca dolu lícom Katkiným, rozliala sa v malej vráske, ktorá utvorila sa na okraji ružových ústočiek následkom plačlivého napnutia a za ňou rinula sa druhá.

Nevie, čím by bol zadal príčinu k jej nedôvere a k plaču; v svojich slovách nenachodil ničoho takého. Pohniezdil sa, so záhadou pozerajúc na ňu, i riekol, stále diviac sa:

„Ty plačeš?… A prečo?… Veď som ti neublížil!… Neplač!… čo máš plakať… služobná… ojej! nevídali, nuž či azda neviem? vari to mačka vo vreci!?… Oh, oh!“ smial sa, nemotorne pohladiac ju svojou kornatou a nekaľavnou rukou po lesklých a bohatých vlasoch, i pokračoval: „Hrať sa? — nemám v mysli. Mne už cvrčky vyskákali: všetko robím, ako sa patrí, s vážnou rozvahou. Teraz ešte raz hovorím, chcem sa oženiť a vziať si teba; to môj ustálený plán!“

Jarček poza chrbát veselým žblnkotom rútil sa nadol, strhávajúc za sebou na pokraji rastúcu blatnačku, ktorá šuchotala ako hodvábne šaty na vlnisto sa pohybujúcej žene; na druhom boku, na tmavozelených listoch jelšových kríkov, odrážalo sa leskom na vodu padajúce svetlo slnca…

Katkina tvár zjasala radosťou; no nezadlho zmračila sa smútkom. Vymkla si z jeho ruky rameno a sklonila hlavu a hľadiac na podťatý králik, so vzdychom sotva počuteľným a ako v polosne prehovorila: „Nič nebude z toho. Zamiešajú sa sestra i mať a i švagor môže sa zastarieť. Oni istotne nedopustia, aby som sa ja, Detvianka z Lazov, stala vašou ženou.“

„Matka ťa radi, o tom nemám pochyby.“

„To ešte neznamená, že by som im aj ako nevesta bola milá.“

„Matka rozhodne nebudú proti tebe, viem, a sestra so švagrom nech si v svojom hrnci hľadia, ako im vrie, ta!“ riekol, načahujúc sa po kovanie do kapsy.

Dievča, ničoho nepovediac, ticho vstalo a šlo rozmetávať radky. Popred ňu prefrngla od jarku vyplašená smädná penica, tklivo zapenkajúc a skryla sa v húští neďalekej medze, aby sa v príhodný čas zase navrátila k vode; povetrím rozľahol sa jednostajný klepot kladivca, na ktorý neďaleká hora ohlášala sa dlhou ozvenou.

Katka myslela nepretržite na Pavlusa. Po rozhovore stal sa jej akosi ešte väčšmi blízkym, ba v túto chvíľu myslela, že jej je súrodným, od neho že závisí i jej život — odlúčená od neho, že by uschla, ako od koreňa odčesnutá polovica stromcovej dvojice.

A nemala nijakej nádeje na spoločný život s ním! Bola v pochybnosti. Tak dobre a príhodno bolo by jej zaplakať, ale slovenské dievča, a menovite dievča slovenskej Detvy, znáša duševné útrapy s tichou zatvorenosťou a výraz im dáva iba spev. I Katka začala si spievať:


Ach, bože, prebože,
jaké sú to bôle,
keď nenie dievčaťu
všetko podľa vôle:

Rada bych odtrhnúť
i rozmajrínu pierce,
ale, jaj, nemôžem —
zavreté sú dverce.

Zavreté, zavreté
dvoma zámočkami —
a plot je výšavný,
preliezť nedá sa mi.

Prenikavo vlnili sa zvuky piesne, tak prenikavo a dojemne, že mimovoľne sa oddal čvrlíkaniu i drobný, na jelši poskakujúci čížik…

Len Pavlus, kosiaci tam na druhom konci lúky, máličko si všímal jej spevu, ba ho vôbec hádam ani nepočul; nie že by ho vari sám nebol chcel si povšimnúť alebo nepočuť; ale nevšímavým spravila ho radosť, ktorú mal z toho, že mohol prehovoriť s ňou o ženbe a že nenatrafil na odpor. „Dobré dievča!… A hodné, ako nato treba!“ pochvaľoval si ju v duchu. „Hľa, meštianske parádnice, to bude žena!“ pomyslel si s hrdosťou a namiesto, žeby zastal v práci a vypol sa, rezkejšie zaťal kosou.

Ale Katka sa dosiaľ Pavlusovi len páčila, tak ako sa napríklad gazdovi páči hodný, súci a naoko pekný žrebec alebo junec, — lásky k nej necítil; srdce jeho bolo chladné k bielemu pohlaviu, iba včera pri studni stalo sa po prvý raz, že nakrátko zohrialo sa mu akýmsi teplým citom, ktorý nechápal a ktorý zmizol zaraz, ako v pečatnom vosku náhlym trením vzbudená elektrina. Pavlus nijako nemohol rozumieť ani to, prečo zaľúbení ťažko, alebo naskrze nevedia žiť jeden bez druhého, keďže on hockedy vie sa zájsť bez zapekačky, ktorú predsa tak rád má, že by i líhal i vstával s ňou!… I ženba, podľa jeho mienky, diala sa len: buď z potreby, buď z ľahtikárstva.

On tiež len potrebou je nútený ženiť sa.

A musí sa — zaumienil si — ponáhľať, ešte toho večera ustália s matkou čas… Neborkej — myslel — iste sa ani nesníva, ako bude prekvapená!… Ako sa zaraduje, keď zvie, že našiel si nevestu!…

A cez olovrant, keď trochu oddychovali, dal na známosť i Katke, že chce, aby v najkratšom čase bola jeho.

„Na večer,“ hovoril medziiným, „prejdem aj k pánom urodzeným, aby mi ťa dali“…

„Oj, veľmi vďačne ju dáme, susedko náš, veď sa azda do dobrých rúk dostane!“ ozval sa neočakávane spoza kra veselý hlas.

„Pani moja milostivá!“ vykríkla Katka, vyskočiac zo zeme a ponáhľala sa k pani doktorke, ktorá vyšla si s osemročnou dcéruškou do poľa na prechádzku a pri tej príležitosti zašla pozrieť i „svojich“, čo robia.

„No hľa, akým ľahkým činom vypýtam si Katku,“ smial sa okúňavo a šiel s obnaženou hlavou za Katkou, aby bozkal panej ruku.

„To môže iba Pavlus tak,“ riekla pani, dobrosrdečne potriasajúc mu pravicou a nedovoľujúc si bozkať svojej ruky. „Ale,“ hovorila ďalej, obracajúc sa k svojej dcérke, „počuj, Ľudmilka, tuto Pavlus chce ti vziať Kaťu, tvoju dobrú Kaťu, čo povieš na to?“

Dievčatko vyhodilo sa na Katku a oblapilo ju vôkol hrdla: „Kaťa, Kaťa moja, však mi potom dáš zo susedovie okruhlíc, keď dozrejú?“

„No či ju vidíš, ako vie, že máš byť tam gazdinou!“

„Sotva bude z toho niečo, milostivá pani… ja nie som roveň.“

„Katka, Pavlus chce ťa takú, aká si, a chuderka pani matka ti tiež bude rada; radšej ako ktorejkoľvek z ich rovne, lebo v tebe bude si istá dobrej a svedomitej nevesty. Ostatne nestrachuj sa, ak by bolo treba, i ja poviem za teba slovo.“

Katkina úzkostlivosť a chúlostivosť takmer cele zmizla. Večer plná viery vracala sa domov.

„Kaťa, Kaťa, choď do Lipňov, stará pani suseda ťa volajú!“ kričala naproti inej malá Ľudmilka.

„A’ mamuťka ’e tam!“ ľalotala od nej ešte menšia, asi štvor-päťročná, v ústrety sa jej batoliaca sestrička.

Išla.

Pavlusova matka privítala ju srdečne a svojimi, lámkou vycivenými rukami pritisla si ju na hruď tak tuho, že až v srdci zbodalo ju od silného zalúpania v chorých kostiach.

„Nuž ozaj chceš byť ženou môjho syna, mojou dcérou, mojou nevestou?… Ozaj chceš vykročiť od doktorov — z raja! — do života plného námah a starostí?… Nie je ti nepovoľno byť nevestou takej svokruše, ktorá vyžaduje ošetrovanie?… Ozaj nie?… Oj, oj, ty šľachetná duša!… Ty anjel zľutovania! — — Boh odplať ti štedro tvoju ochotu a dobruškavosť tvojho srdca…“

Úbohá starenka povedala jej pár srdečných slov a rozplakala sa ako dieťa od veľkej radosti.

Keď sa utíšila, naložila Katke, aby jej urobila ešte jednu radosť: aby v nedeľu, až príde z domu pozrieť ju matka, upovedomila ju o všetkom a doviedla ju k nim, chce ju objať. Lebo komuže prislúcha väčšia vďaka ako jej, matke takej poriadnej dcéry.

„Milostivé nebo!“… šepotali Katkine ústa, keď myslela na priazeň, na akú natrafila.

*

V nedeľu o babskom lete Katka i Pavlus sedeli pred bránou na lavičke, ticho bez slova; on kúril zapekačku a díval sa odvrátený nadol, ona zas nahor. Človek, vidiaci ich takto, myslel by si, že sú v starom, konca nemajúcom hneve, na ktorý sú už zvyknutí a v ktorom niet už výjavov zlosti, len sú ním ochladnutí jeden oproti druhému tak, že hoci sú pospolu, nepozorujú svojej prítomnosti. Ale naši mladí sa veru nehnevali a Katka dívala sa nahor iba preto, že pozornosť jej na chvíľu upútalo neďaleko nariekajúce decko, ktorému pažravý gunár uchvatol okrušok maslom natretého chleba; teraz obrátila sa a pozrela na svojho muža ako taká, ktorá nie je predsa s voľačím spokojná, ktorej čosi chýba, ktorá po niečom túži stálou neuspokojiteľnou túhou.

Vôkol nej brndžala poletujúca mucha, chcejúca vliezť na noc v črvotočinu, ktorá bola za jej chrbtom vo vrátach.

Zamyslená sklonila hlavu a zahľadela sa na svoje v lone zložené ruky, tvár jej bola poblednutá.

Dva mesiace, ako sú svoji — čas ten býva počiatkom krásnych dní v manželstve — a on je ako kus dreva, ako nejaká z chladného kameňa vykresaná socha, ktorá má každú podobu, každú zovňajšiu náležitosť človeka, ale nemá srdca, nemá citu; ktorú obkľučuje život a ktorá je ľahostajná úplne oproti všetkému; ktorá nikomu ani neublíži, ani nikoho nepoláska. Keby Pavlusa bola poznala ako človeka otupeného; ale nebolo tak, on nebol sprostý, ani mu nebolo „po poludní“. Musela teda predpokladať len tvrdý spánok jeho srdca, toho srdca, o ktorom vedela, že je dobré, také dobré, že ťažko našlo by sa mu rovné… Či môže byť, aby sa také srdce raz neprebudilo? — Nie, musí prísť chvíľa, keď božský lúč divotvornej lásky prekliesni si cestu i v zákutie tohto srdca… Katka mocne verila v toto preporodenie, ale jej duša bola nedočkavá: bola mladá, jej chcelo sa žiť plným, vyhovujúcim žitím. Ale ako zobudiť to preporodenie? Na tom ona ustavične mudrovala a lámala si hlavu.

O tom rozmýšľala práve i teraz.

Slnko zapadalo už za hôrne výšiny. Mladá žena zdvihla hlavu, strmo, ako keď niekomu náhle príde myšlienka… Čo sa jej robí? Čelo, na ktorom len pred chvíľkou sedela chmára, vyhladené liskne sa, líca horia radostným ohňom.

V očiach zarezal ju ostrý dym z Pavlusovej pipky.

Tým prebrala sa zo svojich myšlienok a tajomky pousmiala sa na neho, pričom zdala sa hovoriť: „Počkaj, môj drahý, ideme za prsty!“

Katka poznala svojho muža, že je tvrdý a neoblomný, s pevnou kremenistou vôľou. Od prvotku bola by rada zameniť svoj sedliacky spôsob šatenia, nie že by sa bola hanbila za svoj kroj — u doktorov naučila sa mať ho až vo veľkej úcte, ale aby sa prispôsobila jemu a kruhom, do akých sa dostala svojím výdajom. Lenže on jej toho nedovolil, tvrdo odoprel jej prostriedkov. Ale ako sa tešila teraz tejto jeho tvrdosti! Práve táto silná jeho stránka núkala sa jej ako pomôcka na zobudenie srdečných citov u neho.

O dva týždne budú hody. Práve vhodná príležitosť začať vec. Bude pýtať na šaty; on bude jednostajne húževnatý — nedá; ona neustúpi: počne s ním boj svojho spôsobu, v ktorom konečne nadobudne si víťazstvo nad ním, nad jeho srdcom, — a bude šťastná potom… šťastná, ako ešte nikdy… Tak… Prižmúrila oči a pritisla si na prsia ruku, akoby v nich už bola cítila počiatok toho nesmierneho šťastia, ktoré má nasledovať.

Pavlus mimovoľne obzrel sa a zrak mu padol na ženu. Podivil sa a s nedorozumením zahľadel sa na ňu.

„A tebe čože tak do smiechu?“ spýtal sa, nemohúc spustiť z nej očí.

„Mne? A — nuž prišli mi na myseľ hody; tým sa teším. A potom — predstavovala som si, keby som tak bola vtedy v nových šatách, aké dala si robiť i tvoja sestra,… jaj, taká by som ti bola — na uchytenie!“ Potom pokračovala, zaliečave pritierajúc sa k nemu: „Však mi dáš, môj milý, zlatý holúbok?… Ojej, tých pár zlatých nie je svet; ja sa posporím, neboj sa, chytro ich zhonobíme!… No, sľúb mi už, že mi dáš…“

Pavlus zvraštil čelo. „Hľa, kedyže by čo inšie mala na starosti márnomyseľná žena! Len šaty, šaty a zas len šaty. A dobré odhadzovať!… A či ťa nezvedie chytro, ak nevidíš ďalej od nosa? Líška sa ani mačka. A medzitým ťa vysmieva!“

Pomyslel si na mimovoľne spozorovaný jej úsmev a pobúril sa hnevom.

„Nedám!“ vybúšil zrazu. „Už som povedal. Nemysli si, že ma máš obtočeného na prste ako obrúčku, ktorá na zatočenie hneď vyhovie žiadosti.“

„Ale si mi muž, od ktorého mám právo i môžem žiadať ako od obrúčky! A ktorý má žene vyplniť…“

„Má!!… Tristo hromov!“ zaklial nesmierne popudeným hlasom; sám nevedel, nakoľko uchvátil ho hnev.

Chcel vstať od jedu, ale ostal; iba odpľul.

„A nedáš?“

„Nie!“

„Ja šaty musím mať.“

„No!?“…

„Na posviacku!“

„Naozaj!“

„A čo bude voda horieť.“

Pavlus zmenil náhle farbu, ako keď raka uvaria; vzdorovite mykol hlavou:

„A čo sa roztrháš, nie! Nos, čo máš a aké sú!“

„Nebudem. Tvoja žena chce mať šaty, nové, z meštianskeho!“

„Keď chce mať, nech si ich vezme, kde chce,“ odsekol jej, prežrúc od zlosti slinu.

Katka horko-ťažko premáhala sa, aby neprezradila radosť nad týmito vhodnými slovami ,Nech si ich vezme, kde chce‘, to bola voda na jej mlyn.

„Teda tak, nech si vezme, kde chce?… Nuž ale naposledy žena ozaj nemusí všetko čakať a žobrať od muža, môže sa postarať aj sama, kde vziať na šaty… Aj sa postarám!“ dodala tak výhražne, že Pavlus mimovoľne a akýmsi bojazlivým hlasom vypustil otázku:

„Postaráš?“

„Isteže; prostriedkov je plno…“ odpovedala a zahľadela sa na mladého, dvadsaťročného doktorovie syna, ktorý pred domom bavil dve svoje sesternice. Zahľadela sa tak, aby to muž spozoroval.

Pavlus spozoroval a zmrvil sa nepokojom. Nepríjemné — jeho prisahaná žena pozerá za doktorovie synom. Akými podozrivými stali sa mu razom jej slová: „aj sa postarám!“

„U doktorov naveky dostane sa mi primeranej roboty. Ojej, mladej je ľahko…“ pokračovala významne a preskúmajúc rýchlym pohľadom na mužovi účinok svojich slov, znovu zadívala sa na mladého človeka.

Chce ma oklamať! — mihlo Pavlusovi hlavou a bolo mu — div-divúci — i nevoľno i strašne pritom.

„A čo hľadíš tak na toho?“ ozval sa netrpezlivý.

Katka zajasala v duchu, lebo darilo sa jej. Dotkla sa citeľnej struny!

Zora rozsievala dookola svoje zlato. K nohám Katkiným dopadali ožltlé jahodové lístky. Na obzore vychodil pobelavý, ešte neosvetľujúci kosák mesiaca.

„Aká to reč? Chcel by si mi zabrániť už aj na ľudí hľadieť? Ó, ty môj premilý, múdry… počkaj… hneď… Ej, to už nie — toho mi ty nezabrániš; vieš, nezabrániš!“ riekla, hodiac neohrozene hlavou. A pokračovala: „Ty musíš vedieť, že ja nevydala som sa preto, aby bola sputnaná.“

Inokedy Pavlus nebol by si ani povšimol takúto reč od svojej mladej žienky, no teraz dotklo sa ho každé jedno slovo.

Podíval sa na ňu a zrazu ukázalo sa mu, aké má milé oči, akú peknú tvár, aké ľúbezné ramená a všetko ako je milovania hodné na nej. „Ako ľahko sa to môže pozdať doktorovie synovi!“ pomyslel si i počal nenávidieť toho mladého človeka.

Na západe vyhrnuli sa nepriezračné hromady oblakov a pozvoľne zastierali plamennú zoru. Mrkalo. I vietor sa stŕhal, v krútňavu schmatúvajúc prach z cesty. Spoločnosť spred doktorov pobrala sa do domu.

Mladá žena tiež vstala a podoprela si hybký na preštiknutie driečik; bola hotová ísť za nimi.

Ach, koľká zvodnosť šľahala z jej postavy! Pavlus díva sa na ňu a je celý omámený. Razom pocítil túhu objať ju a zvrieť, zvrieť s ňou neodlučiteľne… Bože, koľký nával divných citov! Žena, tá istá žena, a predsa na neporovnanie zmenenou sa mu zdá. Akoby pretvorený do základu mu je celý vnútorný svet: myšlienky a city. Cele iné a rozdielne sú oproti nej. Predtým táto žena bola mu ľahostajná: zaujímala v dome miesto vedľa neho a mala vydelený istý kruh povinností, ktoré keď boli vybavené, bol na pokoji; nestaral sa viac o ňu, tak ako napríklad mlatec nestará sa o povesené už na klin cepy, keď raz omlátil, čo mal. Teraz opanovala ho celého, je akoby zrastenou časťou jeho srdca, ktoré trápi a mučí a rozbolieva sa, keď pobadá, že druhá časť chce sa odlúčiť.

„Idem do doktorov. Viem, že majú dosť roboty pre mňa; no pre istotu predsa treba sa mi spýtať,“ prehovorila, chytro odchodiac.

Pavlus zdúpnel; pipka vypadla mu z ruky a rozbila sa na dva poly; zahmýrilo sa mu popred oči, zbledol ako stena a srdce stislo mu bôľom. Bol by rád zarevať ako lev, ktorému zadávajú smrteľnú ranu, ale hlas uviazol mu v hrdle. I za ňou chcel skočiť a ju pristaviť, i sľúbiť, že dá jej na šaty, hoc i na pätoro, len nech nejde; alebo — ak by sľub neosožil — i silou nepustiť ju: ale hanbil sa, že ho vidia, počujú, vysmejú.

Pod strechou v opustenom lastovičom hniezde, vytŕčajúc hlavu a pozorujúc odchádzajúcu, začiapal ospatý vrabec, iste vyrušený jej krokmi popred stenu a nevediaci v náhlosti, či opustiť svoju nocľažnú skrýš, alebo nie.

Rozpoltená zapekačka ležala na zemi a s výčitkou zdala sa pozerať na svojho gazdu, že nemá pre ňu ľútostivého pohľadu, že nepohne ho jej nešťastné skončenie…

Pavlusovi horí hlava; nevie ani o svete: žena, pekný syn doktorovie, oklamanie — to zaneprázdňuje mu myseľ. Už štiepa mu v hlave a na čelo vychádza pot.

Z pitvora doktorovie vyznieva vravot i veselý smiech jeho ženy a mladého. I zdá sa mu, že čuje smiech, týkajúci sa jeho osoby, že počuje kutie tajných plánov, dohovorenie sa.

Ťažko bolo mu načúvať. Vošiel do domu, dotackal sa do komory, prevalil sa cez posteľ, zakryl si rukami oči a chcejúc zabudnúť na všetko, nútil sa zdriemnuť. Ale nemohol zahnať trápne myšlienky; hlavu mal rozpálenú a nevedel zotrvať ani na posteli — teplo podušiek bolo mu neznesiteľné. Vstal a sadol si k oknu na pritiahnutú stoličku, oprúc čelo o chladnú obločnú tablu. Tak sedel dlhší čas.

Oblokom predrela sa svetlosť vzrastajúceho mesiaca a mdlo osvetlila tesnú komôrku. Z izby otvorenými dvermi bolo čuť krátko pokašlávanie a občasné zjajkávanie chorej matky.

Akási opustenosť, akási desná pustota ho obkľúčila, musel von z komory. Do izby, k matke, tiahlo ho srdce; tam úfal nájsť úľavu svojmu rozbúrenému, obťaženému srdcu a ukojenie pre znepokojenú svoju myseľ. Ach! aká drahá bola mu táto neduhom zúbožená staručká stvora v tomto okamihu! Nikdy v živote netiahol sa ku svojej matke s takou mohutnou túžbou a láskou, s takým úprimným oddaním ako teraz.

„Ničoho vám netreba, matka?“ spytoval sa jej s pretvárkou, akoby k jej službe bol vošiel.

„Nie, syn môj, ničoho nepotrebujem. Len akési väčšie lúpanie mám; ale to ináč nebude, to už čas donáša tak: jeseň — chorých tieseň.“

„Neborká, čo sa natrpíte,“ riekol a — čo ešte, odkedy je starší, nikdy neurobil — vrelo objal matku.

„A Katka kde?“ opytuje sa ho táto dojatá. Nazdávala sa, že z ľútosti naproti nej je taký.

„Šla do doktorov,“ odpovedal tupo, ako zmyslov pozbavený.

„Robotu hľadať,“ posmešne doplňoval mu vetu istý vnútorný hlas.

„K mladému pánovi!“ akoby na odpoveď tohto ozval sa ešte iný, posmešnejší hlas.

„Ty si jej nie treba,“ prišlo mu na um mimovoľne a slzy vyhŕkli mu z očí, i trasie sa v nesmiernom žiaľnom rozcítení a pritíska ku matkinej svoju tvár.

Plakal.

Ten tvrdý, každému vnútornému rozryvu mužne odporujúci a hlbším dojmom nikdy neprístupný muž!

„Upokoj sa,“ chlácholila ho matka, pocítiac na svojom líci jeho horúcu slzu. „Vôľa božia je, aby som trpela a vôli tejto načim sa poddať.“ A potom — akoby sa bola usilovala odvrátiť jeho pozornosť od seba biednej — prehovorila v súvislosti s jeho odpoveďou: „Dobre urobila, keď išla z tohto smutného väzenia; tam jej aspoň troška prebleskne v hlave. Veď by ti ostarela, ak by vždy, i vo voľnej chvíli, len doma a pri mne mala čupieť!“

Pavlus díval sa uprene na jeden bod na podlahu. Ó, chuderka, ani tušenia nemá o príčine jeho žiaľu… Chcel jej povedať všetko, čo prihodilo sa medzi nimi, čo spozoroval pri svojej žene a ako sa trápi i obáva, ako desí, že v svätý zväzok ich manželstva vplahočí sa pokoj narušujúca a svätosť stavu zoškvrňujúca čierna ohyzda nevernosti: ale cit vlastnej viny nútil ho mlčať, zatvoriť všetko v sebe.

V izbe bolo trochu sparno; kyvadlo na hodinách čičíkavo ťukalo do tmy. Pavlusova myseľ bola ustatá, ba skoro úplne vysilená; bol ako opitý. Prichodila na neho ospanlivosť, či lepšie rečeno akási bezpamätná mdloba.

Sklonil hlavu na hlávik matkinej postele.

V tom čase došla domov i Katka. Matka šeptom dala jej na známosť, že jej muž spí. Aby ho nezobudila, mladá žena ešte zo dverí vytratila sa na prstoch do komory.

Onedlho Pavlus, matkou vyburcovaný zo spania, vychádzal hlásiť. Pri dverách komory zastal. „Či je doma?“ bol zvedavý. Čosi tislo ho dnu, aby vošiel, hoc i hurtom-pleskom a podíval sa smelo, ako pán, ktorý je neobmedzeným vladárom a má právo rozkazovať, dozerať i trestať, — či je tamdnu; ale niečo silne zdržiavalo ho, aby zostal vonku, niečo podobné tomu citu, ktorý nedovolí matke, aby ublížila svojmu dieťaťu. Už chytil kľučku, že vojde, ale vypustil ju nadložil ucho na kľúčovú dierku a načúval —: počul pravidelné dýchanie svojej ženy… Vydýchol si uľahčene a tíško sa pobral z domu.

Po návrate nad ránom Pavlus — ako to už pri ľuďoch myšlienkami znepokojených býva — zaspával veľmi stvrda a ťažkým nepokojným snom, strhával sa jednostajne.

A z tohto nepokojného spánku zobudil sa ešte na zdnievaní, silne sa strhnúc. Usadiac sa na posteli, naplašený rozhliadal sa po izbe; srdce mu trepotalo a ponad žalúdok prejímal ho ľak. „Nie pravda, iba sen je,“ pomyslel si po krátkom uvažovaní a uvoľnilo sa mu na duši. Sen, pravdaže hľa, i on je zdravý i žena nedotknutá spí tichým zdravým spánkom. Ale hrozný to bol sen. Sedel i so svojou ženou na akomsi sivom, jalovom, ničomno-prázdnom priestore; slnko striebrilo celé obďalečné okolie, iba ich dvoch akosi nechávalo v temnote na sivom priestore, akoby nechcelo svietiť jedine na nich. Obďaleč zjavil sa čudný pošmúrny človek, ktorý, prechodiac vedľa, ani sa len neuchol na nich; ale vošiel rovno do tmavej, naproti sa rozďavujúcej jaskyne. Jeho žena pobehla ku podzemnej diere, aby sa podívala za podivným čiernym človekom, lež tu vyrútila sa na ňu, ako strela, divoká potvora i steperila ju na zem a náramnými pazúrami v okamihu zohyzdila jej tvár, zdriapala pekné prsia a ťahala ju do diery. On utekal, aby vyslobodil si ženu z pazúrov rozzúrenej šelmy, ale tá rútila sa i na neho. Pasuje, borí sa s ňou. No jeho sila nemôže odolať divosti obludy — podlieha… driape sa mu do vnútorností; a keď sa prebudil, vtedy chcela mu vydrapiť srdce.

Chvalabohu, že to sen!

Pristúpil celkom ku posteli Katkinej, akoby sa bol chcel presvedčiť, či ho neklamú oči. Ležala pokojne, jej tvár bola usmiata, iste snívalo sa jej čosi príjemné; líčka ružoveli sa jej; uvoľnené vlasy bozkávali jej obličaj. Stál ako očarený. Bože, aká je, ako nejaká z ľalie a z turíčnych ruží utvorená krásava. Je ako sama veliteľka víl, ako spiaca kráľovná z povestí! Áno, za chlapčenstva, keď počúval vyprávať povesti, jeho detská fantázia práve takto peknými predstavovala si kráľovské hrdinky, ktoré boli vládkyňami tajomných svetov. Nikdy ešte nezdala sa mu takou krásnou. Ani včera! Ó, bože všemohúci, azda lupiny pokrývali mu oči, že nevidel, nespozoroval a nemal zmyslu pre krásu svojej ženy?… Ale, ach, či je jeho, jeho úplne? pýtal sa zrazu sám seba a opäť obkľúčila ho včerajšia pochybnosť. Bol by ju rád zobudiť, aby mu povedala hneď a hneď, ale sa neodvážil.

Deň biely už vkradol sa oblokom do komôrky.

Ponad teplú posteľ Katkinu obletuje zmeravená mucha a chce sa usadiť na jej tvár. Pavlus mávol rukou, aby odohnal dotieravé stvorenie.

Spiacu zarazil malý vetrík. Otvorila oči. Spozorujúc pri sebe svojho muža, nemálo sa zadivila:

„A ty čože hľadáš tu pri mne?“ pýta sa a skúmavo pozoruje jeho tvár.

„Katka!“ prerečie hlasom, v ktorom javí sa srdečnosť, láska, oddanosť, prosba i všetko — a šmátre sem-tam rukami, ani čo by niečo hľadal.

Katka vyťahuje ruku, že vyloží si ju na perinu; tu Pavlus, hľa, dychtivo siahne po nej a stíska ju, hladká i tisne k srdcu, v ktorom prekypujú búrne, nikdy nepocítené city.

Mladá žena temer neverí vlastným očiam. To by bol ten ľadový Pavlus? Je to možné?

„A čo nespíš, alebo sa neobliekaš?“ spýta sa ho po nečase.

„Nevedel by som spať, trápi ma…“

„Trápi ťa? A čo?“

„Povedz mi, pôjdeš?“

„Kde?“

„Robiť do doktorov.“

Katka sa spamätala. Chvíľku mlčala, potom, akoby ho bola chcela ešte skusovať, prehovorila so strojenou ľahostajnosťou:

„A čo by nie, pôjdem.“

Na jeho tvári zjavilo sa takmer zúfalstvo.

„Buď z boha!“ zaprosil ako človek, ktorému chce sa žiť a ktorému hrajú o život.

„Kto mi dá na šaty? Treba mi zarobiť.“

„Aj na hodvábne ti dám, len nechoď.“

„A čože ti záleží toľko na tom, aby som nešla?“ spytovala sa, ledva vediac utajiť radostný smiech.

„To, že nechcem… to jest, že chcem, aby… vlastne, že nestrpím, neznesiem, aby… hrozné!“… hovoril, skoro dusiac sa náhlivosťou.

Katka sa hlasito rozosmiala:

„No, z tvojej odpovedi tiež zmúdriem!“

Sadla si v posteli.

Pavlus nemohol odolať, aby neprivrel k sebe ženu.

„Však nepôjdeš?“ spytoval sa medzitým, hľadiac prosebne do jej očí.

„Tak sa zdá, že nie, lebo ma rozmliaždiš!“ žartovala.

„Katka!…“

„Čo robiť, keď som sa sľúbila…“

„Odpovedať, že nemôžeš prísť, napríklad pre matku…“

„A nie pre teba, keď ma už rád máš?“

„Katka!“

Neriekla ničoho, len pritisla ho ku sebe.

„Ale predsa nepôjdeš?“

„Nepôjdem. Môžeš byť istý!“

On sponáhľal sa za jej príkladom a vtisol jej na ústa prvý zaľúbený bozk, za ním druhý, tretí, piaty, desiaty… medzi nimi na jej tvári zbadal včerajšiemu podobný úsmev, ktorý si však vtedy nevedel vysvetliť.

Katka bola už šťastná.



[1] časný — pominuteľný, pozemský, žijúci

[2] opevadlo — starosť, trápenie, oštara

[3] gombárstvo — remeslo, vyrábanie gômb (veľkých gombíkov, obyčajne z kovu)

[4] dotrýzňať — dohovárať

[5] týka — tyč, žrď

[6] tuliby — napodiv, hľa, pozri

[7] prehárčať — dráždiť, podpichovať, doberať si niekoho

[8] filfás — prútený košík, opálka

[9] graca — druh veľkej širokej motyky

[10] krišpín — plášť, pelerína, mentieka

[11] fúčlik — malý kúsok, skoro nič





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.