E-mail (povinné):

Samo Cambel:
Vytriezvenie

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Rácz, Viera Studeničová, Daniel Winter, Karol Šefranko.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 77 čitateľov



  • 1
  • 2
  • 3
  • . . .  spolu 6 kapitol
  • Zmenšiť
 

1

Ondra niekto na Veľkú noc naviedol do sveta. Ale môže byť, že si aj sám zaumienil ísť: zišiel sa „Na ostatnom groši“ s čipkármi, ktorí došli sviatkovať a načúval takým pokúšavým rečiam, až dostal vôľu. Aj sused Čavola tak myslel: „Tam ti ten posadol čertom, ináč nemáš,“ povedal strápenému otcovi, keď sa mu ponosoval na syna a nakoniec ešte dodal ako pre všeobecné poučenie: „Netreba do krčmy liezť.“ —

Pravdaže je krčma zlá učiteľka, ktorú by bolo treba zďaleka obchádzať — od nej pochádza veľká čiastka zla, v nej napáchneš túhami, akých by si ináč nepocítil, ona ťa zvedie ako zlá žena, zatmí ti myseľ, aby si chybil a pochybil snáď aj celé žitie. Ale kdeže pôjdeš na slovenskej dedine, nemáš kde inde ísť, a čo by si z neba prišiel, svätý ako Peter, ak túžiš po spoločnosti, chceš sa zabaviť, rečou obveseliť a striasť na chvíľu trampoty — musíš len do krčmy. Bože ty môj, krčma! Do nej ti vopchali všetku slobodu, v nej sa môžeš voľnejšie cítiť a hoc aj zaspievať — lebo ona so židom je hranicou, za ktorou už netreba obavy o city k vlasti a nad ktorou v ubezpečení a v zhode s pálenčenou vôňou vznáša sa ochranný zákon. —

Ondra to, verabože, tiež potiahlo vše do krčmy a keď vo Veľkonočný pondelok vstúpil do hosťovskej, kde v hustých oblakoch plával štipľavý dym z viržín (Čipkári fajčili ich ustavične podľa pravidla „tuhému chlapovi tuhá cigara“.), Mišo Červený, už starší chlap, ktorý kupčil nožmi, práve viedol reč.

„Hm, dakto by si myslel,“ vravel Červený, „že svet je ten, čo bol voľakedy, že má jednaké požiadavky a my môžeme kupčiť takými žabykláčmi, aké v našej dedine dorábajú. — Ani svinský pastier nechce taký tovar! Potrebujeme poriadnejšie výrobky, cvičenejších majstrov. Hej, v Poriečanoch, tam sú majstri, vidíš u nich nožík, až ti srdce spiští — vojačika, rybku, medveďa — hocičo vyfigľujú, podobu od výmyslu sveta! Najmä Bahra tomu rozumie. Hej, ale sa mu aj darí — osem pomocníkov mu nevystačí robiť!“

„Ha — ha,“ rozchechtá sa Matula, ktorému smrdí každá voda a pije len červené víno a mimo manželskej zachováva viac verností beztoho, žeby snáď neláskavejšie mohol objať svoju ženu, keď sa zíde s ňou niekedy v roku; „akože vystačia robiť, keď sa im mihajú popred oči tri majstrove dcéry! — Tri,“ opakuje a hľadí na Ondra, akoby ho navnaďoval; „strednú som potľapkal, hehehe. Rozkošné dievča. Na tisíc míľ nestretneš takej, aby ma čert vzal, nie!“

„A ty to tak predo mnou?“ ozve sa mu žena, pekná, vysokej postavy, výbojných očí, skoro každá, ktorá si je istá svojou krásou — prišla Matulu volať na večeru a bola si prisadla na chvíľu; vie, akého má muža, ale sa jej to netkne, je vždy veselá a smeje sa mu aj teraz. O nich hovoria, že sa „zišli“. Ba staré ženy ešte viac vravia o nej, ako o ňom: sväto-sväte tvrdia, že tajne putovala za Tri Vody na polnočnú schôdzku s čertom a dvanásť ráz obtancovala s ním povestnú skalu, za každým obtancovaním dala sa mu pobozkať; od čerta zato dostala chytrosť a moc porobiť mužským, aby ju mali radi a také svedomie, čo ju nikdy nepálilo, že je zlá. Od takej čertice chlapov pán boh chráň a ženy tiež uvaruj. Najviac tie, čo majú pekných mužov.

A kto vie, čo tejto žene prišlo zrazu na um, že vypustila slová „mladý nožiar“. A obidve slová tak prízvukovala, že Ondrej znepokojený podvihol sa z miesta a potom zas akoby sa mu bolo chcelo letieť. — Keď sa vracal cez polnoc domov, rozmýšľal o nich, zneli mu ako výsmech zo spôsobnosti mládenca a spôsobnosti remeselníka. Uvažoval aj, čo hovoril Červený.

A čo ďalej, to bol nespokojnejší so sebou, so svojou schopnosťou; k tomu trápila ho aj akási túžba po neznámom, čoho doma nenachádzal.

Ondro ako nožiarsky pomocník robil doma v Kružľovej u majstrov, ktorí sa čipkárom nepáčili. V posledné časy sa povrávalo, že začne na svoju päsť. Ale on na to nepomýšľal. Ta túžil, von do sveta, snáď k majstrovi s troma dcérami a s ôsmimi pomocníkmi. —

Otec sa ho naodrádzal, naprosil, aby radšej doma začal remeslo, ba na koniec-koncov, aby ho len dajak pripútal, kúpil mu aj nákovu v meste, peknú, blýskavú z anglickej ocele. Keď na ňu poklepal, kladivce ako radosťou zatancovalo a tak zazvončila, ako keď sa dievča zasmeje; hodnú kravu by si kúpil za jej cenu. Ale Ondra nezdržal.

Skúsil aj iný spôsob; bol chorý a narazil na iné struny.

„Zomriem. Ach, jaj… chrr, chrr… v gágore suchoty, vravou mi ešte väčšmi vysychá. Pôjdeš?“

„Nič sa nenatrhujete so mnou,“ nedbanlivo odpovedá Ondro.

„Hlavatá si hlava a ľahká, chlapče, vieš, ľahká; dych mi nestačí, otváram ústa ako hláč a on ti ide, neuzná a keby nevedel, čo mu treba. Vie!,“ rozkričal sa už starý Hrianka ako obyčajne, keď mu nebolo dačo po vôli, teraz pravda nekričal, sipel ako hus, keď jej pes obháňa mladé. Avšak so synom nebolo ani podobrotky, ani pozlotky. Na novú nákovu sotvaže sa mu podíval, nepomýlila ho. Hej, koľko dievčat sa smialo ešte príjemnejším hlasom, ich oči žiarili ako hviezdy, čelo blýskalo sa ako poludňajšie slnce vo vode, a nepritiahli ho. Vitka Prieložných bola najkrajšia v celej Kružľovej, bola by ho tiež rada zdržať, ale vycítila, že ani reči, ani bozku nemá dosť sladkého, aby ho primkla k domovu.

Ondro, keď sa v nedeľu podnapil, chodil hore-dolu cestou s kamarátmi, frčkoval nohami a spieval, zaraziac päsť s trstenicou v tylo:

Kružľovské paničky, čo sa vy nazdáte,
že vy mňa daktorá v hrsti máte?
Jalala, jalala,
ďaleká Poľana
od Kriváňa.

A „ju, ju!“ zavýskol nakoniec ako v náruživom tanci.

To bolo pred odchodom, od ktorého delilo ho len dakoľko dní.

V najbližšiu sobotu sa Ondro do bieleho rána lúčil s kamarátmi pri muzike a víne; cigánovi, aby ho nezabudol, o polnoci prilepil na čelo piatku. Veselá to bola zábava, ale aj smutno-bôľna; objímali ho kamaráti, bozkávali; nad ránom zažalostil aj Matúš a so slzami v očiach stisol ho okolo krku a kričal: „Ondrík náš, Ondrík náš!“ Inokedy by to nebol urobil, lebo proti nemu choval zášť, dnes sa však udobril; prelietlo mu mysľou, že Vitka, ktorú on má rád, od zajtra Ondreja neuvidí. Bol veľmi vdačný a snáď najúprimnejšie želal mu šťastie vo svete.

Nad ránom sa hlučná zábava trochu zasekla. Ondro sa odmlčal a díval pred seba, hučalo mu v hlave od prebdenej noci a vína, bol unavený. V mozgu mu vznikali všakové myšlienky a utekali jedna za druhou, bez poriadku. Lichotilo mu, že ho kamaráti doma mali radi, ale nebolo mu ľúto za nimi. Myslel na svojho budúceho neznámeho majstra a vracal sa častejšie k myšlienke: aké môžu byť jeho tri dcéry? Strednú, o ktorej rozprával veselý čipkár, upamätúval si najviac, mladá fantázia predstavovala mu vyplnený obraz, červenali sa pred ním líca, čarovný úsmev videli jeho oči a blýskavý ohnivý zrak čiernych veľkých očí. Ako sa odvážil čipkár dotknúť mladého nevinného dievčaťa? Cítil nepokoj v hrudi a nepochopiteľný hnev zvrel mu v žilách.

Nečistými, dymom začmudenými oknami krčmy dral sa zelený svit vstávajúceho slnka. Strhol sa a chystal na odchod. Za ním pobrali sa aj ostatní; cigáni naladili husle.

Ochmelené hlavy vonku očerstveli, kamaráti sa pochytali kolo hrdla — Ondro kráčal pred nimi — a spievali:

Chystajte mi, mamko, košelečku bielu
a na cestu koláč a husičku celú.
Pôjdem, povandrujem do sveta šíreho,
oplakávať budú dievčatká milého.

Ondro ešte, ako na doplnok, sám zanôtil:

Nemal som tu, nemal, čo by ma tešilo,
po čom moje srdce vždycky tak túžilo.
A keď som aj nemal, azda to len nájdem,
keď si za tie naše hole, vŕšky zájdem.

Starý Hrianka celú noc nezažmúril oka pre syna. Chvíľkami sa rozžalostil a rozkašlúval. Všetko zažité stavalo sa mu pred oči, tisíceré sklamania, rady útrap a celý zničujúci klopot žitia. Jak pusté bolo vdovstvo, dni jeho tiahli sa ako strašní krkavci nad zboreninami prázdnom zívajúcimi, kde voľakedy snáď slávilo šťastie svoje hody. Hej a veru vlny šťastia zabúrali i hrudou Hriankovou kedysi, keď viedol pred oltár svoju ženu, Julku, ktorú miloval. Len práve vtedy. Lebo také je to šťastie, uskočí práve vtedy, keď sa ti zdá, že si dovesloval k jeho zelenému ostrovu. Hrianka zbadal, že hoci sa mu priblížil celkom, ono je predsa najďalej. Ženu prinútili za neho, nemala ho rada. Predtým nebola mu to chyba, mladucha bola tak útla a zdala sa tak zmierlivou so všetkým; i vo veciach srdca, že ju považoval vôbec za neschopnú odporu. Sklamal sa. Žena pri prvom objatí prejavila toľké opovrhnutie, že zdrvený odtackal sa od svadobnej postele ku stolu so stiahnutou lampou a prebdel v myšlienkach do rána. Potom cítil, ako mu zo dňa na deň kamenie srdce, ako z láskavého muža mení sa v sebevoľníka: Lásku ženy si vynucoval, nenáklonnosť trestal päsťou… Hej, taká bola tvrdá — veľmi jej dôveroval.

Ale prv, ako by niečoho docielil, zakročila smrť: chladným bozkom dotkla sa čela ženy a jemu kývla kostnatou rukou: „Dosť!“ Zaplakal nad rakvou, nie nad ženou — jemu zdalo sa, že pochováva vlastný život a on zostáva ako tieň, odsúdený k pozemskému blúdeniu. Žena zanechala mu syna, myslel že na radosť, ale nie — hľa, aby pykal… Hej, suďba, bezohľadná suďba. Myslel, že nemá dosť sily prežiť okamihu, keď ho Ondrej opustí, zanechá.

Stiahnutá lampa temno osvetľovala izbu a smrdela štipľavým petrolejovým čmudom. V kúte za dvermi černali sa dvierka stenovej skrine a vyzývave — akoby sám satan hľadel z nich — škľabili sa na neho. Hrianka usiloval sa nehľadieť v tú stranu. No nevedel odolať; razom mu oči zažiarili akýmsi pahltným ohňom, vyšuchol spod periny spotené nohy a usadil sa na peľasť; ešte chvíľu váhal, ale potom dychtivý zamieril ku skrini, otvoril ju, vyňal sklenicu a náruživým pohybom podniesol k ústam. Pil dlhým dúškom. Potom sa obliekol a chodil izbou. Zimničnosť a zoslabnutosť nôh mizla, do údov akoby sa mu bol lial otužujúci oheň, hlava sa zahmlievala — ach, ako dobre bolo hľadieť cez tú hmlu. Viac, len viac jej, nech zastrie celý strašný čierny obzor. — Čím ďalej, tým častejšie otváral dvierka a kŕčovitejšie tisol k ústam sklenicu, tak akoby bol chcel s ňou splynúť. Častejšie takto píjaval, hoc nápoj zatracoval, vždy podľahol zvodnejšej sile pokúšania, nepil s rozkošou pijanov: jemu zdalo sa, že s nápojom pije jed otravujúci každý bôľ, mierniaci nepokoj a otupujúci ostrosť duševných múk.

„He-uch!“ vydýchol si po dlhom dúšku a vo vzdychu tom už nechvela sa úbohosť trepotajúcej sa duše — otrel si fúzy.

Jeho vychudnutá, nahrbená postava zdala sa, akoby vskutku občerstvovala, vzpružovala sa — svaly sa netriasli, prituhli, vtiahnuté líca zahoreli šľahavou červenosťou. Keď začul z ulice blížiaceho sa syna a hudbu, oči zasvietili mu búrkou. Pevným krokom vyšiel do komory a vytiahol spod sypáka zaprášenú sukovicu so železným hranatým bunkovom na jednom konci. Túto palicu dal si zhotoviť niektorý jeho ded v tie časy, keď sa lupičské roty Turka z Novohradu odvažovali i do Zvolena plieniť; starý otec zas potreboval ju k nošiam, keď roznášaval pánom bratom po okolí kopca. Hrianka chytil ju za spodný koniec, ľavou rukou zotrel z nej prach a stal si pod bránu. „Chr-chr“, zaodŕhal a mocnejšie, srdnatejšie stisol palicu.

Vonku povýjali psi zakaždým, keď novým vznetom zaznievala hudba a zavýskali šuhajci i ostrejšie zatulíkal klarinet. Ondrej spieval: „… s vami sa rozlúčam, bohu vás porúčam, švárne dievčatá“. Matúš sa plačlivo rozkričiaval: „Ondrík môj!“ a keď prechodili popred Prieložných, hľadel do okien s bazaličkou a muškátmi a zas pozoroval Ondra. Nezbadal nič. Zaťal pravú päsť za ucho, ľavou podoprel driek a podskakoval: „Ju, juh! Ju-ju-juh!“

Na ceste pred Hriankom zastali. Ondro zdvihol proti cigánom ruku: „Otec spia…“

„Hraj, muzika, na rozlučnú!“ žiadali mládenci.

Ako leopard vyrútil sa z úkrytu Hrianka.

„Zahrám vám, lotri, zahrám!“ chripel a hnal sa palicou na nich. Mladá krv sa rozbehala. Iba cigánovi prekážala v úteku basa.

„Bum!“ zahučal hudobný nástroj… bum… a fŕkali triesky; údery strmo padali a basa temno hučala, praskajúc. A Hrianka chraptel „Hraj, no, hraj!“

Vybehli aj ľudia. Cigán volal „ajaj-jaj!“

Ondrov otec vracal sa k domu, metal pohľadmi, kde stáli ľudia a triasol päsťou nad hlavou:

„Ja si spravím poriadok — nikam nepôjde; ukážem, či ma šteňa počúvne!… nedám si zhlodať srdce. Alebo rozšliapem pajeda, zdrvím ho na prach ako v stupách…!!“

Ondro vošiel pod pitvor a sadol na prah kuchynských dverí. Keď vnišiel otec, šľahol zrakom po ňom: „Čo robíte,“ hnevá sa, ale hneď zadíva sa na hnojnú kopu, pariacu sa v chladnom ráne v úzadí dvora, je ľahostajný a tupo podudráva: „Hlúposti — ako šarvanec — zaplatíte mu za basu. Drichmite,… krik, zlosť — vari sa zľaknem…“

„A že nie, nezľakneš sa — táto palica, he, holomok!“

„Na mňa?“ rozchechotal sa Ondro, vstávajúc z prahu a odpľul ako zle pošteklený. Keď ho otec chcel udrieť, vykrútil mu palicu z hrsti a zahodil ju do otvorenej drevárne; chytil ho za plecia, vtisol cez dvere a posadil na nízky ručný kufrík v izbe „Tak, hľa… nebudete ma viac biť, nie som v gatkách.“

„Chrr, chrr!“ vzpieral sa Hrianka nohami a zachytával ľavou rukou hladkej steny — pomedzi šedivé, chorobne plešaté vlasy vyrážala mu červeň vzbúrenej krvi a na čele blyšťal sa mu pot. „Dobre,“ kričal, „posadil si ma, sedím — si mocnejší. Ha, ale prečo si ma už nedorazil, mal si ma zabiť. Zabi ma, oplan… Hej, musíš drelej to urobiť, potom, keď mňa dorazíš, pôjdeš z domu.“

Ondrovi, keď chcel ísť, nebolo ťažko zmocniť sa kufra jednou rukou odtiahol otca a ľavou vzal si kufrík spod neho a šiel. Chcel sa rozlúčiť s otcom, ale nebolo spôsobu, nadával a šiel za ním. „Vidíš ho,“ vravel každému, koho stretol, „aký nepočúvnik — tulák bude z neho, nič dobrého; a trest ho neminie, lebo protiveň mi robí, nešetrí vôľu otca. Mohol byť majstrom na svoju ruku, ta by mu ešte aj mech kúpil, i pod kladivo by neľutoval. Nie, ide!… Ha, vydedím ťa, chlapče, ani zbla ti nedám!“ vyhrážal mu cestou popred krčmu. Ľudia skoro ľutovali zúfalého starca. Iba Tóno sa mu vysmial.

„Ha-ha, ako chripí. Voľakedy mal hlas: niesol sa ponad strechy, zvučal ako brezniansky zvon. Len nevábil — zatriasal, mrazil, zrážal krv v žilách ako hrom, keď udrie… Čo tak vyjavuješ očí? — ja som sa ho nebál, pes by sa ťa bál: o mojej milej je reč! Len ona sa mohla báť a zomrieť hrôzou. Áno, len tvoja žena taká bola. Ha-ha, prečo si vykrikoval na ňu a ju bil, slabú — hach, veď bola krásna, podívaj sa, jej obraz mám na čele! Nemala srdca k tebe? Bedár! A si videl u človeka dve srdcia? Jedno mne dala. A ja som jej zase celú svoju dušu dal. Mizerák, myslel si, že je srdce kúpno, že iný mu rozkáže — rodičia, a že ti láska skvitne na hnusnej plesni peňazí!… Ha, čo chceš utekať, prečo sa bojíš mojich slov — veď mi vravia: Bláznivý Tóno!“ Ako stelesnené svedomie vliekol sa za Hriankom, ktorý sto a sto ráz už počul balušiaceho Tóna spomínať podobné slová, ale ktoré predsa pálili dušu vždy novým žeravým ohňom, a hoci mal teraz zmysly omámené nápojom, predsa i v tomto stave bolo mu nevoľno.

Vysoko nad hlavou točili sa čierni kolesári, vydávajúc clivé zvuky; na kamennom kríži rozpínal sa pozlátený Ježiš s ubičovanou a tŕním otočenou hlavou — u neho modlil sa žobrák a načahoval sa bozkať klinom prebodnuté nohy; ranný vietor zmetával mu dlhými šedinami a odnášal trasľavé hlasy vyznania: „… Vstúpil do pekla, v tretí deň vstal z mŕtvych a vstúpil na nebo“ a potom zas: „… a odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame.“

Tóno zastal pred ním a zvedavo sa nachyľoval, aby mu videl do tváre.

„Hahaha!“ rozosmial sa s krikom a plechavé nepokryté čelo zablysklo sa v slnku tak, akoby lesk bol pochádzal z neho. „Aký biely žobrák a modlí sa. A prečo kľačí na skalách — pán farár modlievajú sa na baršúnovom kľakátku… Hej, a kde sú iní žobráci, prečo sa oni nemodlia — toľko ich je všade. Včera som videl, prišli traja na koči do dediny a vzali piliarovi, čo má toľko detí, periny a jednu kozu — chudáci, museli to veľmi potrebovať. A aj náš žid hovorí, že je žobrák — ha ha, ja ho ľutujem, má také veľké brucho, ledva chodí.“ Potom volal na žobráka: „Ty, úbožiak, čakáš, že on zíde? Haha, diabol trápenia porozrýval ti tvár, si doráňaný, vlečieš sa ako hladný pes a nepoznal si ukrutnú tvár krivožíznivej zloby… nevidíš, sú všadiaľ pootvárané dvere, i na fare! Alebo — počkaj, kuknem ta… Nie, nie si zlomyseľný — nechaj ho… Tak, — Ježiša vzývať a ctiť chci len pribitého, akého kážu z kancľa!“ —

Pobehol za odídenými. Ondrišovi podíval sa do očí a, idúc pred ním, hovoril „A ty, Ondrík, kam ideš? Ja som tak šiel voľakedy na vojnu — stratiť svoju milú. Lenže ty nemáš perečko. Kde ti je milá, nemáš? Kto ťa bozkal na cestu?… Ha-ha, aký som ja blázon, veď nemáš milej… No, slniečko svieti, ideš s pánom bohom, veď si nájdeš.“

Ticho kráčal otec so synom. Akoby cítil ťarchu ťažkého obvinenia a v duši pozde spoznanú vinu. Tu i tu pozastal a kašlal trápnym piskľavým kašľom. Spoza chrbta ozval sa ostrý, poľakaný škrekot židových morských sliepok, ktoré sem-tam naháňal blázon. Krajom cesty, priekopami, kvitla bujná horčica rudým, bazalkovite otvoreným kvetom, jej zeleň lákala z dvorov vypúšťané húsatá, rozbehúvali sa do nej, okúsiac však pálčivú horčinu, hneď sa aj odvracali a šklbkali drobnú, mäkkú pažiť; okolo zelenej bariny stred šíravnej ulice obletúval dlhý hadohlav a dakoľko tmavomodrých vodných motýľov; kačice pipľali pyskami v blatnej bažine, hľadajúc hmyz, tu-tam vybehúvali predo dvere dievčence, tešiac sa nedeli. Ondro sa v taký čas šibko napriamil a hrdo niesol svoj vandrovný kufrík. Nedeľná tichosť panovala dedinou iba odniekiaľ spoza chrbta niesol sa podivne rozochvený dievčenský hlas.

Nerúbaj, šuhajko, nerúbaj zvysoka,
padne ti, verabôž, triesočka do oka.
Triesočka do oka, hlávka sa zatočí —
celý sa doráňaš po skalnom úbočí.

Ondro tváril sa, akoby nemal uší alebo akoby nie jemu bola znela pieseň. Poznal hlas Vitkin — ale čože ho ona trápi. Hodil hlavou, vzpružil chod a díval sa pred seba — odteraz začne žiť. —

Už vyšli za dedinu a Hrianka neprehovoril slova, stúpal so sklonenou hlavou a zrakom akoby ponorený naspäť vo vlastnú dušu. Ondrej tu i tu pozrel na otca a cítil hlbokú ľútosť. Tvár jeho zdala sa mu staršou, vrásky ani čo by sa navidomoči zarezávali do nej. „Úbožiak,“ prelietlo mu mysľou.

Na vŕšku zastavili, Hrianka opieral sa o palicu a zaševelil sa, akoby sa preberal z chmúrov ťažkého sna. Hej, ako ťažko je ísť na starosť bez opory! Hľadel na Ondra.

„Otec,“ hovorí Ondro a Hrianka v jeho pohľade číta, že syn nie mu je ďaleký, že mu rozumie, súcit má s jeho nešťastím. Slzy sa mu zablyšťali v očiach, zatriasol sa ťažkým, ale uvoľňujúcim vzdychom, zabudol na hnev a zatackal sa k synovi. „Ondro,“ zahlesol. Otec bozkal syna, syn otca.

Odzdola proti nim drgotal sa voz naložený „kapsami“, ktoré posielavali ženy vždy zo soboty na nedeľu svojim mužom, zamestnaným v neďalekej fabrike na železo, malé poľské koníky pomaly klusali a striedavo prskali pod ťarchou, liptovský voziar zvyknutý už tejto ceste, pokojne si bafkal zapekačku na sennom vreci a tu i tu rozkrútil bičom ponad kone.

„Hej, Ondro,“ začal Hrianka, keď sa vystúpili povozu, „hádam odchádzaš preto, že som taký — hriech starý. Zle je to… Ale ty sa neboj… Čože je moja zlosť — počul si už? — ,Čo nemá zubov, nehryzie.‘ Haj, a ja už mám iba dva-tri — zvrchu zostal jediný jeden. Dožijem už len rok, mesiac snáď, ktovie… Pominiem sa, dieťa, pominiem — hľa, nohy podlamujú sa, nenosia už. Never môjmu hnevu — šľahá — ale hreje. Ej, hreje. Nevytuchol z neho cit rodičovský… Ondro, ja sa bojím o teba, nevyznáš sa, si mladý… ženy… ja, to jest — ťažko je vo svete. Ale ja — postoj — chrr, chrr! — aj samota ma trápi; ľahnem — kto zatlačí oči…“

„Nebudem tak ďaleko, otec, písmo s poštou dôjde chytro — prídem, ak bude treba…“

„Prídeš?“ chytá mu ruky otec a chce si ho pritisnúť k prsiam. Ondro cíti sa akosi nevoľne, chcel by vyhnúť dojmom rozlúčky a namieta: „Ale, dajme si pokoj!“ Ale Hrianka ho nepočúva, rozcítil sa, vďakou mu zviera hruď a musí sa jej stať na chvíľku po vôli.

Z dediny ozýva sa hlas ranného zvonka, vietor ho raz silnejšie raz slabšie donáša k sluchu. Hrianka sa vzchopil, stisol pravicu synovi a mocne ju potriasal:

„Tak iď už vo mene božom, iď; a nezabudni na dom, na otca a vráť sa zdravý.“





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.