ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jarmok bol nad očakávanie dobrý. Všetko sa míňalo, ako čoby zdarma dávali. Úroda bola hojná, statok v cene, nebolo núdze o groš a ľud poprichádzal zo všetkých okolitých stolíc, ba i z ďalej. Druhého dňa bolo sa čo obávať, že poniektoré druhy tovaru sa úplne rozpredajú a v tretí jarmočný deň nebude možné vyhovieť požiadavkám kupcov. Treba ísť po nové zásoby domov, aspoň po toľko, čo unesie jedna osoba so sebou.

„Hej, Ondrík náš, ty sa dobre rozumieš, aj si ľahší, mocnejší ako ja starý — choď poobedňajším vlakom domov, prines, čo treba.“

Slnko hrialo úpekom ako o Jáne a Tekovčianky istili, že nevedia rozoznať, či hreje ono lepšie a či pekáče pred nimi, z ktorých ďaleko zaváňalo lákavou vôňou bravčoviny, klobás a jaterníc. Len na vetre kedy-tedy bolo badať, že je to nie vánok poludného vetríka letného — mal už niečo z ostrosti jesene. Pod šiatrom sedieť bolo sparno a Ondro bol rád, že sa trochu pohýbe na slobode.

*

Stanica bola na dobrú polhodinu vzdialená od jarmočniska a Ondrovi bolo treba ísť čoskoro, ak chcel dôjsť ku vlaku, s ktorým mal odísť. Šiel cestičkou pomedzi okrúhle agáty a lipky. Stretával nové húfy ľudí, dochádzajúcich na jarmok. Sedliacke dievčence horeli nedočkavosťou, ponáhľali sa a smiali cestou ako veselé zvončeky. Škrobené tlačienky hojdali sa vzduchom, oplecká sa beleli ako z cukru a ružové obnažené ruky držali sa ako jednotný veniec, aby sa žiadna z nich nestratila. Šarvanci hnali sa im prosto, aby ich rozbili, ale dievčence ako rad pĺžat vyhli sa pozdĺž a „Hi-hi-hi“ zaznelo ešte veselšie. Aké čisté sú sedliačky na tomto okolí!

Popoludňajším vlakom jarmočníci odchádzajú málo a vo vozňoch teraz príležitostne zväčšených vlakov býva pohodlne, skoro prázdno. Kde vsadol Ondro, viezli sa traja cestovatelia: staručká babka s malou vnučkou a počerný ospatý mužský s čiernou taškou vedľa seba, najskôr agent. Dievčatko zvedavo obzeralo si z druhej strany usadiaceho sa Ondra a keď sa mu prihovoril, račkovalo hanblivo k starenke a skrylo si hlávku do jej lona.

„Jajda, aká že si mi to panička, ked utekáš od ľudí!“ tľapla si starenka o koleno a posmeľovala vnučku, aby sa nebála. „Taká je, ako jej mama za detstva,“ poznamenala pred Ondrom a bolo vidieť, že chcela by sa rozvravieť o svojej dcére, od ktorej ide z návštevy, ale Ondro sa jej videl neochotným do rozhovoru. Hľadel von oknom na čierne pásmo jedľových hôr. Modrastým nebom jarabeli sa jasné „barance“. Na jednom mieste nazháňalo sa ich najviac, celý sivý zhlúčok. A ten zhlúčok — určil Ondro — vznášal sa asi tam, kde sliedila jeho myseľ, odkedy bol preč. Čo robí Nána? Keby vedeli povedať biele barance zhora, alebo keby ho mohli schytiť vozvýš, aby sa podíval sám za ňou… Skoro dva dni a jednu noc je sama. Sama?…

Zakrútila sa mu hlava, akoby bol zastal na vysokej veži a videl náhle pred sebou desnú diaľku. Doma zostal aj bledý Solingenčan nenáhlych, ale určitých pohybov. Samota je niekedy ako diabol-pokušiteľ, v nej je príjemne, sladko, ale mladosť cíti zároveň v srdci horúce peklo ženúcich sa túh, ktoré unášajú plytkými cestami rozkoší…

Myšlienka, ktorej osteň od predvčerajška cítil v duši, vystúpila celou prudkosťou a márne usiloval sa ju zahnať.

Akási divoká desivosť pochybovania tisla sa mu v dušu a lomila všetky steblá a paprutky, na ktorých sa chcela ešte zachytávať v zúfalom trepote. Nie, nijak si už nevedel ospravedlniť Nánu. Prečo sa nepokúsila ohradiť proti výstupu, ktorý bol výronom jeho roztrpčeného srdca a prečo nehlesla ani jedným-jediným slovom, aby sa zastala, aby dokázala, že on nemá pravdu? Tak si želal v ten čas čuť slovko, ktoré by ho uspokojilo a zahnalo trápne myšlienky. Ľúbi ju väčšmi ako kedykoľvek predtým, a to by jej nemalo byť ľahostajným, ušetrila by ho od príčin, aby sa trýznil… Nie, ona sa bála iba jeho výbušnosti: všetko ostatné, čo sa stalo medzi nimi, akoby bola očakávala, mala za nevyhnutné a záležalo jej len na tom, aby skôr prebŕdla cez búrny okamih.

Dve stanice minul vlak, ale koľko rôznych myšlienok prerojilo sa jeho mysľou. A každá myšlienka zatriasla celou jeho bytosťou a pálila, akoby mu pod lebkou tlela pahreba, prelietnuc pošklbla nervom mozgu. Keď sa vlak približoval chotáru a zamihotalo sa pred zrakom mesto, Ondrovi akoby sa všetky tie myšlienky zliali v jeden pocit: Bál sa stretnúť s Nánou. Nič nebolo isté, ako ju vidí, ale obrazotvornosť predstierala mu obraz plného sklamania sa v Náne. Sedel a ťažko oddychoval — aké sparno, aká dusnosť vôkol i v ňom. Zdalo sa mu, že sa zadusí. Hej, keby sa tak naraz, ako keď kačíčaťu zakrútia hrdlom!

Vlak zatočil sa k vode a krútil sa vedľa rieky. Otvoreným oknom dul vietor, čo povstal z väčšej čiastky rýchlosťou jachajúceho vlaku a do tvári šibali ostré sadze z komína. Spamätal sa a presadol na náprotivnú stranu, chrbtom do vetra.

Pred dojdením vlaku predsa rozhodol sa ísť tak, aby mohol vidieť Nánu, odzadu záhradou; — i samovražedník je mimovoľne zvedavý a musí sa podívať na zbraň, ktorá vyhasí mu život. Stanica bola konca záhumní a Ondro zamieril krížom ku záhrade. Ticho otvoril dvierka. Bolo mu nevoľno, akoby bol pri tom pocítil vzrušenie zvedavého votrelca. Ale zočil v chládku stromov sa černejúcu filagóriu, ktorá ho práve tak prítulne zvala, ako sladko lákavala mnoho ráz obidvoch. Starý svedok prežitých chvíľ! Zatúžil po nej. Snáď sa mu uľahčí. Hej, také rozorvané mu je srdce, i keď zaplače, nevidí, neočuje ho nik.

V kroví, kadiaľ išiel, čosi zašuchotalo. Pozrel v tú stranu: v húšťave trepotal sa strakoš s tmavým špľahom na hlave, zachrapšťal poľakaný a vyletel na smutnú vŕbu neďaleko plota a odtiaľ pozoroval mimoidúceho, kývajúc ustavične chvostom. Ondro už chcel zabočiť chodníčkom k filagórii, keď zrazu pozdalo sa mu, že čuje odtiaľ ľudské hlasy. Zastal mu dych, srdce teskno zabúchalo mu v hrudi a nevedel sa hnúť, akoby ho bol prikoval k miestu.

Rozoznal hlas Nány. Aký hnusný bol ten hlas. Nezrozumiteľná mu bola reč, len cítil, že sú to slová vášne. Proti otvoreným okeniciam filagórie vinulo sa listnaté krovie huľaru. Ondrovi triasli sa kolená a akoby ho podťal, zrútil sa do trávy. Chvíľu ležal tak, zahrabúc sa kŕčovite rukami do hustej otavy. Chladná tráva, do ktorej ryl tvár, zdala sa utišovať omráčené nervy. Vstal na kolená a chvíľku stál nehybne, akoby rozmýšľal. Hádam je ani nie pravdou, čo sa nazdá — Nána nie je skazená, púha rozkošnica: predčitúva len vášnivú stať nejakého nemeckého pleváka, ktorú jej dal Solingenčan — ona pri čítaní vkladá do slov celú plamennú dušu, tak čítavala i jemu. Vkrádal sa tíško medzi krovie, aby videl dnu. Vidí Nánu. Teraz sa odmlčala. Bože na nebi, ona je v bielom kabátiku a celá biela, ako keď si líha; tvár má rumennú, vlasy rozmetané a pod odevom badať ťahy celého krásneho tela, ktoré sa len u ľahko žijúcej, nerobotiacej ženskej mohlo natoľko vyvinúť. Prečo je v nočnom odeve? Ha, tam je prevesená biela šatka, ktorou si ovinovala „boľavú“ hlavu: najskôr tvárila sa chorou a rozkázala si tu postlať „na čerstvom povetrí“. A ako sa to prevaľuje. Diabolstvo pekiel! Vôkol drieku drží ju mužská ruka, nad vyvrátenou hlavou, nedbanlivo padajúcou dozadu, zhýba sa hlava bledého Nemca, znejú bozky…

Ondrovi sa zamračilo popred oči.

Nána je skutočne neverná, rozkošnícka, podlá.

„Chuj!“ oddýchol si. „Ako ju nenávidí a opovrhuje ňou — väčšmi než samým Nemcom!“

A on takejto ženskej venoval prvú lásku svojho čistého mládeneckého srdca.

Zažiadalo sa mu zutekať z tohto miesta ošklivosti. Niekde ďaleko, kde jesto čistota, kde nespľuhavel cit.

Prázdnota zatiahla mu razom v srdce, prázdnota, akú pocítil len ten, kto sa sklamal a konečne vytriezvel z lásky.

Ondro zatúžil po prvý raz za svojím chorým otcom, za domovom s bielymi nízkymi chalúpkami, ukázala sa mu lesklá nákova, kúpená otcom, a zišla mu na um Vitka.

Ako dobre bude, ak sa nevydala…