E-mail (povinné):

Samo Cambel:
Stará matka

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Ivana Hodošiová, Karol Šefranko.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 106 čitateľov


 

Stará matka

Mal som šesť rokov, keď som sa prvý raz odvážil ísť pozrieť mŕtveho. Ležal zakrytý bielym prestieradlom, cez ktoré hodne badateľne čneli nohy a zjavná bola hlava a na trupe prekrižované ležali ruky. Za detstva som sa veľmi bál takejto v plachte zakrútenej postavy a múdre totky aj teraz sa smejú, ako som kričal, keď zavinula sa voľaktorá z nich do bielej plachty. Nedôveroval som jej ani vtedy, keď odhalila si rozosmiatu tvár, ale som sa odťahoval, kým nezhodila zo seba plachtu. Podobných totiek schádzavalo sa u nás veľa po zimných večeroch s praslicou a každá z nich videla vo svojom živote aspoň po tri razy smrť, ako hnala sa so snehovou povíchricou a zastávala pod oknom voľaktorého domca (ak sa len nevtiahla kľúčovou dierkou ku posteli chorého!). V jej bezprostrednej neďalekej blízkosti schladila sa ulica — lebo smrť je oveľa chladnejšia ako najtuhšia zima…

Ale najzaujímavejšie vedela rozprávať stará Vôsková. Ona videla odrazu tri smrti ako vyvíjali tance prostred Ľupče na ceste od Panského domu po Bránu a potom za dva týždne vymrela tretina obyvateľstva na mor. Zomreli aj Vôskovej otec, mať. Vtedy ona ešte nebola slepá a nešuchala pri chôdzi nohami o zem, ani nechodila o paličke popri múre, ale bola prekvitajúce dievča.

„Veru takých málo bolo,“ hovorievala; „chceli ma aj do troch dedín mládenci!“

Ja som sa vtedy práve s takým podivom čudoval na jej zvráskovatenú tvár ako na jej tancujúce smrti, o ktorých dlho som nevedel, prečo vždy len tancovali, nevediac, či mám tomu veriť, čo som počul, alebo nie — vtedy som ešte nechápal starosť, hoci hrával som sa s kvetmi, deň po deň, avšak nebadajúc, že popri rozkvitnutých, ktorých som si jedine všímal, jedny zakvitajú a iné vädnú i pŕchnu a taký je zákon celej prírody i tvorstva. Keby Vôsková bola mohla aspoň na chvíľočku pozrieť očami, iste by mi bola porozumela a poučila ma o starobe a prečo tak veľmi ostarela, aby som sa nenazdal, že je odjakživa takou. Ale prečo otemnela, mi predsa povedala po dva razy. Avšak zakaždým udajúc inú príčinu. Raz povedala, že poškodil jej pálenicový oheň, keď pálieval jej nebohý muž v Driekyni vápno pre obec a ona mu vše musela vypomôcť, ak pálka trvala dni-noci. Druhý raz, zabudnúc, že mi o tom už hovorila, poznamenala:

„Raz pozrela som príliš do slnka…, Števík, nikdy nepozeraj do slnka.“

Mne sa do slniečka nikdy nežiadalo, ani nechcelo hľadieť a nepoznal som ani dieťaťa, ktoré by sa bolo zahľadelo do toho sliepňavo rozjaganého kolesa na nebi. Nielen že sa nezhodovali jej dôvody, ale taká reč pri rozumnej starenke bola mi podozrivou.

Bol by som rád zvedieť viacej o tom, ako ona, skúsená, mohla pozrieť do slnka, ale pri otázke tak zvláštne stisla mi ruku, že som mimovoľne pozrel na ňu. Bolo mi veľmi čudné, že starenku slnce pripravilo o zrak, a predsa nehnevá sa naň, ešte vysadla si aj teraz, aby ju hrialo. Nemohol som uveriť takej výhovorke, a preto zaplietol, zamotal sa mi akosi aj zmysel slniečka. Len o jednom som bol presvedčený. O tom, že starenka nepovedala všetko, že voľačo zamlčiava… a príčinou jej slepoty nie je ani jedna z povedaných; zdalo sa mi, že nehovorila o obyčajnom slnku, ale o akomsi inom, ktoré sam ja neznal.

Takto pristihol som ju hockoľko ráz, že rozprávala o niečom a zabudla, že vlastne mne rozpráva: lebo môj hlas vyrušil ju ako zo sna. Preto som vše úmyselne sedával tíško, načúvajúc jej rozprávkam, ktoré najmä v takýto čas jej zabudnutia bývali najkrajšie, najúchvatnejšie a jasali sa skvostom čarovných, čistých bájov, o ktorom svedčí mi až podnes ten bezhraničný obdiv a tá detská napnutosť, s akou som ich počúval.

Bola to zvláštna starenka. Keď mlčala, stále „hľadievala“ pred seba a rukami zloženými v lone akoby načúvala nejakým zvukom, nejakej tajnej hudbe alebo prizerala sa zvláštnym obrazom na obzore svojej duše. Áno, tajné hlasy a vidmy boli nepochybné predmety, o ktorých často rozmýšľala jej myseľ, takže rozprávala vždy to, čo práve videla a počula v svojej duši; ináč si ani nemôžem vysvetliť, ako mi mohla rozprávať po celé detstvo, deň po deň, a nezopakovať mi tej istej rozprávky, iba ak by na osobitnú žiadosť. Ony, vidmy a dušehlasy presvitovali jej celú tvár, ktorej počas mnohoročnej temnoty dodali i toho zvláštneho výrazu, zachovaného v mojej pamäti až podnes tak živo, akoby som ju videl teraz.

Svet si povrával o jej zvláštnej povahe a od žien som počul, ako ľutovali jej nebohého muža ako nešťastného manžela. Ale ja som nikdy nepocítil a ani nespozoroval, žeby ona bola zlou ženou, naopak, každý jej skutok, každá reč i hnutie prezrádzali mi cit, jemnosť a delikátnosť duše, na ktorej sa všetko odrážalo a odleskovalo ako na zrkadline čistého jazera. Ja neobyčajne lipol som ku „zlej“ starenke, nazývajúc ju nelíčene „starou matkou“, hoc moja vlastná matka volávala ju susedou a mne tiež známe bolo, že skutočnou starou matkou je mi iná. Starenka neraz bola i druhom mojich detských rečí a hračiek a mnoho ráz hladila ma po hlave svojou nežnou rukou. Ale vedela si získať i moju úctu, takže hanbil som sa, keď raz strelil som jej — tak ako naozajstnej starej matke — do ucha zemiak z brkovej pukačky. Ona sa nenahnevala (vlastná stará mať vyprala ma po rukách), ale milerada oprobovala, aký „pekný hlas“ má moja vŕbová píšťalka, ktorú mi vykrútil pastierov Packárov Zepo, že som mu pomohol držať a nosiť prút so žabími stehiencami pri močidle.

A tak sa mi zdá, že som dosť dobre chápal i jej nešťastie zo slepoty, lebo som ju samochtiac vodieval za ruku domov, do druhých susedov, a cestou upozorňoval: „stará matka, tu je skala, nepotknite sa!“ a zase keď som ju zbadal popod okno habkať sa k nám, to hneď som jej vyfrngol s radosťou v ústrety na preddom a voviedol do chyže, kde si v zimný čas obyčajne sedávala ku sporáku „hriať staré grbiale“. Za takú ochotu podala mi tu i tu so slovami „tu máš, Števko!“ kôročku obhryzenú ďasnami, že vraj, „s medom“, po ktorej som siahol ako po maškrte. (Bola z ražového chleba a mať piekla len z jačmeňa, ktorý chlieb — to sa vie! — chlapčiskovi nechcel ísť dolu hrdlom.)

Stará Vôsková istého dňa, bolo to práve na Hromnice, lebo popoludní chodili učni s Dorotou a čert ma nemilosrdne vybrhlil svojím začierneným povrieslovým chvostom, do snehu zmočeným, ktorý som si dovolil mu vytrhnúť z klina veličizných nohavíc, prišla hneď za rána — ani sa nenaraňajkujúc doma — do nás. Matka ponúkla ju tanierikom rascoviny a poddymníkom omasteným z obidvoch bokov sadlom. Ale sa poďakovala, čo nespravila už ani nepamätám kedy i skôr si vše sama pýtala, uprednostňujúc jednu-druhú matkinu „paškrdu“[1] pred domácou. Teraz, nebodaj, prihodilo sa jej niečo, čo ju znechutilo i proti takej dobrote, ako je sadlom natrený poddymník!

Keď matka vyšla váľať si chlieb, ostali sme sami. Stará matka skľúčila ruky podľa svojho spôsobu a sklonila hlavu nabok ako ukrižovaný Kristus hore na starosvetskom obraze pod povalou. Ja sadol som si podľa zvyku ku nej na nízky klátik, ktorý mával otec v chyži od príhody, aby nemusel mrznúť vonku, keď treba bolo preštiepiť faklencov na rozkladanie ohňa. Vonku snežilo hustými snehovými packami, cez ktoré nebolo vidieť dobre ani ľudí, ani na druhú stranu ulice — stará matka mlčala a v sporáku zablčal zvláštnym sipľavým hlasom oheň, o ktorom blkote matka hovorievala ako o znamení približujúceho sa zlého človeka. Akosi úzko a clivo bolo mi sedieť bez ľudského hlasu. Skĺzol som sa na kolená a objal starej matke nohy a obšmietavo pritisol hlavu o jej kolená. Vedela, čo chcem; — bývala to moja riadna prosba, aby mi rozprávala.

„Teraz nie, Števík — na druhý raz,“ povedala mi nejaká zamyslená a po malej chvíli sa jej vzdychlo. Vzdychnutie bolo také, že spýtal som sa:

„A čo vám je, stará matka?“

Neodpovedala hneď, iba oneskorene, aj to len akoby pre seba:

„Zase tancovala…“

„Zase?“ Vôskovej sa totiž tancujúca smrť — ani odkedy otemnela — neprestala ukazovať.

„Áno, vždy tancúva, keď stihnúť ma má žalosť. A čím krajšie tancuje, tým väčší býva môj žiaľ a smútok. Teraz tancovala ako plavnianska víla.“

„A či tancovala aj vtedy, keď zomreli starý tatko?“

„Nie, vtedy netancovala…“

*

To som už spomenul, že ľudia mali nebohého Vôsku za nešťastníka. A trochu zvláštne mi bolo, že starenka zriedkakedy spomenula v reči naňho, usilujúc sa radšej skôr prešmyknúť ponad súvisiaci predmet. A keď ináč nemohla, odbavila to nakrátko, slovom-dvoma. Preto podľa jej rečí nemôžem oboznámiť s ním čitateľa. Len starí pamätali, že bol kedysi bohatý a oženil sa z lásky s Vôskovou, ako s dievčaťom-sirotou, ktoré však prisilili za neho tútor a rodina. Za môjho chlapčenstva žijúci Bečka bol mu družbom. I on chodieval do nás, k starému otcovi, a od neho viem, ako povedal, že: „ej, bola to smutná svadba — akoby si bol na kare býval…“ a bol tej mienky, že „tá Vôskovi podťala korene!“

Starí priatelia hovorili svojou obvyklou rečou o veciach, ktorým som ja vtedy úplne nerozumel, iba tušil som, že Vôskovi prihodilo sa niečo smutné a osudné, pre čo musel vyjsť majetkovo navnivoč a zabiť sa z veže práve vtedy, keď v Ľupči plesal národ jasavou radosťou, že zbudoval si dôstojný stánok na oslavu Najvyššieho a stál v húfoch pod vežou, pobožne počúvajúc hlahol po prvý raz rozzvonených, nových a ťažkými obeťami nadobudnutých zvonov…

Pri rozpomienke na nešťastného priateľa starí vždy scitliveli; ale bolo zjavné, že nevedeli — a či nechceli — hoc sa zostareli, zaujať určité stanovisko voči sňatku svojho dobrého druha a i Bečkov úsudok, že „tá podťala Vôskovi korene“ vyznieval tak, že sa nevedelo, či chce byť obvinou niekoho a či sa vzťahuje na svadbu, ktorá bola viac vecou mladoženíchovou, a či na Vôskovú, ktorá vyznala v dôvernej chvíľke mojej matke: „Neviem, cipka moja, či umučenie moje trvá od štyridsaťročnej slepoty a či môj život zlomil sa už prv… Zdá sa mi, že slepcom vyhasína zrak; ale zostávajú im predsa plamienky. U mňa slzy vyhasili najprv všetky plamienky a slepota dostavila sa až potom; mne nezostalo nič (čuchla dlaňami:), ničového-nič… Pusto, temno, neútešno je dovôkola…“

O smrti ja nikdy neprial som si rozprávať a rozprávky o nej počúval som len preto, že som tomu nemohol vyhnúť alebo zamedziť rozprávaniu. Prejímala ma hrôza a strach. Iba poviedka o opitej smrťke sa mi páčila, lebo v opitosti zabudla na svoju strašnú úlohu a nechávala ľudí žiť. Ale stará Vôsková nikdy nevyprávala o tejto milej figliarskej smrťke, iba o tých, ktoré číhali na ľudský život a nechávali za sebou žiaľ a smútok i pustú mŕtvotu. I teraz zachvel som sa, spozorujúc obrat Vôskovej reči, a otázku „zase?“ vyslovil som viac mimovoľne, vari preto, že chcel som premôcť zaseknutý dych: k druhej otázke odhodlal som sa vlastne posmelený známym hrmotom matkinho ohrabla, vyhrňujúceho do čeľustí oheň z veľkej kachlovej pece s kuckovom v izbe.

Avšak obava moja bola zbytočná. Zdá sa, že tentoraz duševný stav Vôskovej bol taký, že naskrze nemala vôle rozprávať, hoci obkľučovala ju nespokojná myšlienka — ona bola taká: so svojimi obavami a úzkostiami nezdieľala sa s nikým — kríž svoj niesla tíško sama a jej príslovím v ťažkých chvíľach bolo: „Poručenobohu!“ Hej, „poručenobohu“, — veď na kohože i bolo uvaliť cestu, keď je svet necitný oproti nešťastiu spolublížneho a za ťarchu považuje biednych, nevoľných nešťastníkov!

Vstal som z klátika a pošiel k obloku obdivovať ten jarabý polet snežných stríg. Už bol zapadol i chodník a matka, posádžuc chlieb, vyšla ho odmiesť. Práve odmietla po okno, keď vonku ozvala sa cengačka a ja, začujúc ju, oznámil som obrátený k Vôskovej:

„Stará matka, niekto zomrel.“

Zdá sa, že ona už prv bola zostala pozornou oproti vyzváňaniu, akosi nepokojne zahniezdila sa na stolci a šmatala po vedľa opretej svojej paličke. Skočil som a podal som jej ju.

„Idete už, stará matka? — tak chytro?“

Neodpovedala, iba zvuky som počul, akoby ju kašeľ chcel dusiť. Vošla matka.

„Pani suseda — zomrel Belák.“

„Ondriš?“ opýtala sa čudným, vzrušeným hlasom a videl som, ako sa jej počala triasť ruka na paličke.

„Áno — ten.“

Vstala, nehýbala sa.

„Odprevadiť vás, stará matka?“

„Ale si obleč zimník, i šál si vezmi na hrdlo.“

„A veď je len do susedov!“

„No len si — zima je.“

Natiahla mi aj baranicu na uši a šli sme.

Na preddome spýtala sa ma:

„Či vieš, Števík, kde je do Belákov?“

„Viem — tam hore, ako sa ide na zámok.“

„A či by si ma nezaviedol ta?“

„Ta? A čo mi dáte?“

„Sušienok, keď sa vrátime.“

„Ale tam je umrlý, stará matka.“

„Neboj sa, veď ja budem s tebou.“

Uzhovorené.

Chytil som starú matku za ruku a viedol na horný koniec dobrej tri štvrte hodiny. Ľudia, ktorí nás stretávali, otvárali oči, ústa i postávali za nami, akoby niečo nechápali. Môže byť, stará matka hovorila, že nešla už tadiaľto meru rokov. Len divné, že šla ako stroj, ako veľmi starý pokazený stroj, ktorý tiskajú alebo vedú — vedľa mňa a nepočúvala ani príhovorov. Ľuďom odpovedal som na otázky ja:

„Do Belákov — do Belákov!“

Spočiatku nám bolo dosť dobre ísť — Ryngovčania si poodmetali sneh, ale Horničania už nechali túto prácu vetru alebo slniečku a miestami nebolo prešliapaného ani chodníčka; — snehu do pol kolien. Bol mäkký a lepil sa na viaznúce nohy ako hlina. Stará matka tu i tu postála.

„Nevládzete?“ spýtal som sa jej.

„Postávam, aby si ty, Števík, neustal.“

„Ihu, ja vládzem — aj pobežím!“ chlapil som sa, hoc som sa už bol zapotil od ťažkej chôdze, lebo do podkovičiek nabili sa mi celé gundže snehu, následkom čoho vyvaľovali sa mi i čižmy a v členkoch boleli ma nohy. Ale priznať sa nedajbože! Našťastie vyznala prv stará matka, že „staroba-ťažoba“ a potom už oddychovali sme po každom pätnástom kroku.

Takto došli sme do horného konca, pod malé úvršie, kde stál rad drevených, kedysi želiarskych chalúpok, s oblôčikmi ako na holubiencoch. Jedna mala hálku na streche s okrúhlou gučou, ktorá strapatela sa dovôkola hrdzavými klincami. Sem som zabočil.

„Tu sme, stará matka.“

Poucípkala si zásterku a akosi zachvela sa jej ruka. Dvere bez kľučky, otvárali sa potiahnutím motúzka z tejto strany. Vnišli sme. Mňa hneď v kuchynských dverách zaviala „umrlčina“ i začal som tískať starú matku napred, vzdajúc sa razom — akoby uťal — za prahom ďalšej úlohy vodcu, bol som rozhodnutý ujsť, len čo starenka dôjde ku dverám. Ale ona, akoby sa bola dovtípila, čo chcem vykonať — chytila sa ma za plece.

„Lenže ma už doveď, dieťa moje, dnu — až k nemu,“ prosila ma takým skrúšeným hlasom, akým prosí žobrák zmierajúci hladom, o smidku chleba. Môjho detského srdca nemohlo sa nedotknúť toto úpenie, ale zase som sa i bál.

„Stará matka, ja by vás… ale či — ma nedáte?“

„Nie, Števíčok, on už nevstane — len poď.“

Chytil som starú matku za záhyb sukne odzadku, a tak som ju ťahal zozadku napred, kryjúc sa za jej sukňu.

V izbe som zočil odrazu horieť štyri sviece a to ma zaujímalo — len potom zbadal som, že medzi nimi leží mŕtvy. Stará matka čosi hovorila si s domácimi a mladá Beláková popošla s ňou k nebohému. Ja som sa teraz už úplne zamotal do sukne a znak života dal som až vtedy, keď sa stará matka pre čosi rozplakala. Zdalo sa mi, že vari jej ubližujú alebo že vstal nebohý a hrozí nebezpečenstvom i mne. Od strachu začal som jačať, akoby ma z kože drel. Všetci skočili okolo mňa, aby ma učankali. Mladá Beláková nasýpala mi do vrecák orechov a vtisla do obidvoch hrstí po jablku, no, zdá sa mi, najlepšie pomohlo to, že hrobár Rusko, ktorý si prišiel odmerať zdlžinu mŕtveho a či rakvu, obsekol sa na mňa, že aký som sprostý, „ako teľa Katrenino“ vraj.

„Mé — čože bľačíš, nehanbíš sa?!“ vysmial ma a kázal sa mi pozrieť „tamto do zrkadla“. Pozrel som, kde mi ukazoval prstom, ale zrkadlo bolo zastreté čiernou šatkou so strapcami. I to ma zaujímalo, a tak som sa pomaly upokojil.

Stará matka ospravedlňovala svoj plač, aby nemali za zle: prišli jej na um „detské“ časy, ako sa vedno hrávali kedysi — ľúto jej prišlo za ním.

A kto vie, čo ešte prišlo slepej starenke na rozum, že na odchode začala sa dotýkať mŕtvoly. A — hľa, hľa! — akoby hľadala ruku. Už ju má. Skláňa sa a — bozkala ju.

„Zbohom, Ondriš môj. Do videnia!“

A dodala polo nahlas, polo šeptom:

„Áno, tam sa uvidíme…“

Idúc domov, šli sme druhou stranou Ľupče.

„Pozor, stará matka, tu je mostík,“ upozornil som ju nad jarkom.

„Pred cintorínom, však?“

„Áno, tuto bývajú Oravcovci, tamto Čellárovci a pomedzi je cesta.“

„Pamätám… cesta na večný pokoj, pokojík… Taže ma, bože, ta…“

Stalo sa jej skoro po vôli. Šla len tak naľahko — ako po izbe — do horného konca, zohriala sa a prechladla: na piaty deň zomrela na zápal pľúc.

Šiel som jej s matkou na pohreb a odprevadil ju na poslednú cestu. Nepamätám sa už, čo som si práve bol myslel, vari kládol som si otázku: Ktože mne už teraz bude rozprávať?

Po dvadsiatich rokoch uvil som ti, stará matka moja, veniec tejto vďačnej rozpomienky. Veniec, ktorý svedčí, že sa tvoje rozprávky nestratili, že žijú a skvejú sa v duši toho, ktorý ich s toľkým umilením počúval pri tvojich nohách.



[1] paškrda — maškrtný





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.