Zlatý fond > Diela > Záhorcovo šťastie


E-mail (povinné):

Samo Cambel:
Záhorcovo šťastie

Dielo digitalizoval(i) Martin Droppa, Andrea Kvasnicová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 61 čitateľov


 

Záhorcovo šťastie

Najprv pochybovalo sa o ňom — veď nič nie je také klamlivé a neurčité ako práve vzhľad šťastia: obyčajne ľuďom dobre priodetým, veselej mysle a jasnej tvári radi prisudzujeme šťastie a v ľuďoch zádumčivých, zachmúrenej, zbrázdenej tvári a zanedbaného zovňajška vídavame nešťastníkov. A náš Záhorec bol z tejto stránky akýsi neurčitý, tak ako prevrátený panský kabát, alebo skôr naopak obrátená sedliacka baranica: položíš si ju tak — neprilieha, položíš inak — zas len zdáš sa v nej ani sedliak, ani pán. Nikto v dedine nezval ho Záhorcom: malé i veľké nazývalo ho Chocholházy alebo ,pán z kúrie‘, čo vždy mávalo príchuť výsmechu. A on sa na to nehneval, ba zdalo sa, že dodávalo mu to istej sebavedomosti, ktorá ho nikdy neopúšťala. Keď sa ho vidiečan, stretnúc sa s ním v hostinci na Čiernom Blate pri stole spýtal, s kým má šťastie, zahľadel sa do rohu povaly, akoby zrak jeho kamsi behal nedosiahnuteľnými diaľavami — čo mu dodávalo veľmi vážneho vzhľadu — a len tak, akoby sa zhováral s dymom, otáčajúcim jeho hrivnatú hlavu, vypustil pomaly a zhlboka za päť fukmi z fajky:

„Z kúrie Chocholházy.“

Nevedelo sa, či seba nazval Chocholházym a či kúriu, v ktorej býval, ale znelo to tak výrazne a vážne, že pred neznámym budilo úctu. Zamĺkol, stratiac odvahu prihovárať sa takému vznešenému človeku… A predstavil sa mu nepriehľadný blízky les, zapustený síce, s nahúknutou zeleňou rakytiny a brestovia, avšak s hojným prierastom smutných vŕb, jaseňov a štíhlych topoľov. Les tvoril objemný polostrov, lemovaný jelšovím a tesno ovinutý striebristou stuhou bystro hrčiacej rieky Tarásovej. Nad polkruhom ostrova vznášali sa na kopcovom vyvýšenisku, porastenom borievčím a lieštím, starobylé zámocké rumy stredovekého zemepána, kde zrána a podvečer rákošili kavky, obletúvajúc kýpte stromov, vyrastených z nádvoria a puklín rumíšť; v noci hrozivo roznášal sa odtiaľ hlas ušatých sov a chichotanie skalných výrov, akoby ich úmyslom bolo všetko živé zaplašiť z tohto zákutia dávnej minulosti. Dolu medzi dvoma záhonmi dvoch doliniek zrkadlil sa tŕstím poprerastaný rybník, ktorý plnili dva hôrne jarčeky. Na rovine v stredisku lesa zelenala sa rozsiahla lúka s kopami šariny, od úzadia kopili sa vetché hospodárske budovy a tamďalej rozpínala sa pošmúrna starobylá kúria, až preveľmi ohlodaná zubom času, ale prístavbami nových pilierov a podpierok akiste ochránená pred nastupujúcim rozkladom.

Kto ju chránil, sedel teraz pod viechou na Čiernom Blate. Odkedy stal sa majiteľom kúrie, prestal navštevovať dedinskú krčmu a zachádza do tejto odľahlej krčmy, v pustom poľnom priestranstve sa nachodiacej, kde ešte nebolo ani vidu ani slychu o železničnom parostroji.

„K panstvu mojej kúrie patrila kedysi i táto krčma,“ honosne poznamenal, „lebo chocholházyovské panstvo vykrojilo sa zadávna tak, ako mohol ho cez deň obehnúť cisársko-kráľovský behún z Viedne.“

Krčma ležala pri hradskej, vedúcej do Ďarmôt a do Budapešti, kadiaľ prechádzalo mnoho prievozníkov a kupcov, stavenišťom ktorých bývalo Čierne Blato. I keď vystavená bola železničná čiara, nebýval v nej nedostatok jarmočníkov, ktorí tam kŕmievali svoje záprahy a občerstvovali sa. Strýko Záhorec sa tu cítieval veľmi dobre a nedbal o suchoparnú, prostú spoločnosť Záhorcov, z dediny ktorých presťahoval sa v rokoch tisícdevaťstodesiatych do opustenej kúrie Chocholházych.

Dávno stála budova vznešených predkov prázdna, lebo jej posledný potomok Elemér Chocholházy de Chocholná zamiloval si veľké mestá: Pešť, Viedeň, Berlín a Paríž, odkiaľ nikdy neprichádzal, iba na pohreb čo došiel jediný raz sestre nebohého otca, Sidónii Sverbicherbtovej, grófke z Kapradia, starenke sedemdesiatročnej, zoschnutej, ale vznešenej, šedivej a chodiacej v bielych remenných rukavičkách až do poslednej hodiny. Bolo to ešte v rokoch osemdesiatych. Vtedy Elemér Chocholházy de Chocholná bol krásavcom v plnej mladíckej sile; pricválal na koni v jazdeckom odeve, bičíkom lupkajúc o sáru jagajúcich sa, zaostrožených čižiem. Zjavil sa ako zázrak prostým Záhorcom a deti hrnuli sa do jeho blízkosti, aby zbierali z prachu, zo stôp bujného žrebca biele šestáky… Takto utkvel z mladi posledný Chocholházy, a potom ešte zjavil sa na sklonku svojho divou paripou cválajúceho života: ošumelý, predčasne zostarnutý, chorý, premárniac celú dedovizeň, okrem osamelej kúrie, v ktorej opustený ako biedny červík, dokonal svoju pozemskú púť. Doopatrovala ho verná služobná rodiny Chocholházych, ktorá ako bývalá pestúnka Elemérova i pri všetkej láske k vznešenému rodu a oddanosti žalovala sa na nemilosrdenstvo chorého.

„Znenávidel ženy, i mňa vyháňal od seba. Aby som — vraj — vyhrabala zo zeme starého Romana, komorného rodiny. A ja som ho opatrovala, boh mi svedkom, ako vlastné dieťa v chorobe — oj, svätá Panna Mária, matka božia — nie v chorobe od boha! Pekelní duchovia vstupovali do neho. Bál sa. Kričal na ratu. Kryl sa pod posteľ, a pritom kroka nespravil bez mojej pomoci. Mával desné vidiny a klial ženám…“

O pol roka po jeho smrti ktorási peštianska banka na verejnej licitácii predala starú kúriu, ktorú — tak sa zdalo — prišli odkúpiť veľkí páni, ale ako si ju obzreli s jej divým, po desaťročia zapusteným parkom, sklamaní hodili rukou, doplatiac radšej sumu, ktorou sa banke zaručili za nebohého.

Tak sa dostala panská kúria sedliakovi Petrovi Záhorcovi.

Spoluobčania sa mu smiali, že sedliak kupuje také panské rárohy. Veď tam cez polnoc máta a na pravé poludnie rozliehajú sa dvorom zvuky zvoncov neviditeľných stád! Ale Záhorec povťahoval nové hrady do váľajúcich sa striech, strechy pošifroval, na vežičku pripravil veselo klepotajúci veterník a namiesto ušatej sovy, z nej vyplašenej, ozval sa v Záhorcovom kuríne kohút… Nádvorie pokosil z viacročnej buriny a deväť zdravých dievčeniec odnášalo ju zo dvora do čerstvo vykopanej hnojnej jamy. Celý dvor ožil rušným životom; pustotu zahnal štebot a smiech Záhorcovie dievčat, z ktorých najstaršej, pätnásťročnej, už ružičky rumeneli v líčkach a v hlave pulzoval tlkot prebudeného dievčieho srdca…

Peter Záhorec, rozkročený, oprel sa ramenom o kosisko a zadíval sa na svoj dievčí kŕdeľ, akoby hovoril: „Hoj, Peter, hniezdo si im opatril, ale ako ich odpelicháš a dáš tomu, čo ti vezme ťarchu z domu?!“ Syna nemal. A dievky — to je nie tovar na držanie… Okríkol dievčatá:

„Nevrieskajte toľko! Mara, statku pohádž, odhrň, a ty, Anča, nažni si nošu na starej matkinej medzi; Katka, Zuzka, zemiakov pomôžte materi naškrabať! Agnesa, ogab tam postele a zameť izbu, potom našklb húsencom pŕchľavy. Betka s Milkou, vyplejte kvetnicu. A pozor na tie batôžky, že nespadnú do rybníka!“

Tak pomenoval najmladšie svoje dcéry, batoliace sa za dvoma staršími. Odložil kosu do ciene a pribral sa vŕtať žrde na rebrinovec — bude kosba, zvážačka, staré žrde sú slabé z drevenáka, a kováč v meste má mu spraviť voz-železnák: bránou kurie nech sa mocne ozýva železo, nie sedliacky tragáč…

Záhorcová točila sa okolo grúliacich ošípaných, vykasaná, obhrubná, doširoka chodiaca územčistá sedliačka, ktorú azda pre jej mnohodetnosť alebo telnatosť Záhoranky pomenovali kunckou. Nebola pekná, ale do roboty ako parná mláťačka. Záhorec mohol si i povoľkať vedľa nej — bola pracovitá, znášanlivá, dobrá žena i matka. Hej, a lepšie s takou hoci na púšti, ako so ženou krásnou, ale svárlivou, zlostnou hoci v raji! S uspokojením hľadieval na ňu, na jej okrúhle, ale strmých, nevlnitých pohybov ruky, ktoré lapali sa vecí ako kováčske kliešte. Rád jej odpúšťal i to, že neoblažila ho ani jediným synom. Čože mal robiť? Veď bývala mu sama ochota a len jej veľkej snahe dať mu chlapca, možno pripísať tých veľa svižkých dievčat… Ale nič to. Všetky sú ani z kremeňa, už to zarobí i na seba i vychová takrečeno jedno druhé. Veru ani na um mu nepríde dešperátna myšlienka Šalamúnova, ktorý, porovnávajúc súcosť a dokonalosť ľudskú podľa pohlavia, zoznal: „Muža jedného medzi tisícami som našiel, ale ženy medzi toľkými ani jednej!“ A Záhorcovi, keby o takých myšlienkach kráľa Šalamúna bol vedel, dozaista bolo by sa zdalo, že múdry kráľ iste všetkým jeho dievčatám bol by prisúdil dokonalosť, keby ich bol uvidel. A iste by bol ľutoval, že, chudák, kedysi prežiť musel svoj vek v takom nevyhovujúcom okolí, medzi toľkými naničhodnými dievkami a ženami…

Jeho ženské museli byť osožné, spoločnému rodinnému cieľu slúžiace, a vedľa nich slúžka bola zbytočná v dome. „Keď skúsiš, čo je robota, spoznáš, čo je dobrota“ — bolo heslom Záhorcovým, ktoré zachoval si od otca. Snahe mužovej hneď od počiatku vydaja porozumela i mladá žena a domácnosť spravovala jednotná myseľ; ich usilovnosť priniesť musela i ovocie úspory, ktoré im umožnili odkúpiť panský kaštieľ s intravilánom a parkom, pravdaže, nešlo to ešte jednako bez úveru.

Záhorcová priťahovala k práci a usilovnosti i svoje dcéry a už neuveriteľne pričiňovať sa muselo i štvorročné z nich. Vídalo, ako mať stavia pasce, kde myšami páchlo a teperilo sa i ono k myšacím dieram. Rozoznávalo i potkany a privolávalo bieleho foxteriéra, ktorého kúpil otec v meste, ked už sám zunoval stavať klepce a títo nepríjemní dotieravci zdali sa mu nevykynožiteľnými. Verný pes obyčajne vykonal svoju povinnosť a detváky naradované hlučne cupkali do nevľúdnej, potuchlinou ešte páchnucej siene. Opancierovaní rytieri, dvíhajúci nad prilbice z pazúrov porazeného draka zlatú korunu, akoby sa im s úžasom a nechápavo boli prizerali z erbu Chocholházych, umiesteného v stene nad vchodom dvorany. Veď ona bývala zhromaždišťom zemanov a v nej sa odbavovali porady i bohaté hody, za ktorými v pároch točili sa mladí zemani s rozmaznanými kráskami. Bosé červené nohy a pretvárkou nehatené kypenie mladého zdravia kričalo a akosi odrážalo sa od stien. Naozaj čerstvá rušnosť povstalého nového života zdala sa priam nepochopiteľnou medzi tými starobou ožltnutými, plesňou zájdenými a prachom zapadnutými stenami. Ozón kláštorsky klenutých izieb a chodieb, obklopených strašidelnou poverou okolitého ľudu, vyznieval veselým plesaním, ako pod švihom čarovného prútika, pod ktorým padli putá a odvekou kliatbou hrdúsené hrdlá vydávajú život velebiace hosana.

A tento vzkriesený život v starobylých múroch márne snažili sa väzniť rokokové mreže na oblokoch a uzamknúť ťažké závory a obrovské okutia masívnych dubových dverí, mŕtvinou vanúca stuchlina vyvetrala a chmúrne steny zaskveli sa belostným vápnom, podlahy zožltli lahodiacou farbou ovsenej slamy, primiešanej do vriaceho lúhu a životadárnou čistotou vanulo všetko.

Záhorec v nedeľu zastal si rozkročený pred renesančným portálom svojho už úplne usporiadaného obydlia, čakal vyobliekaný na zvonenie, aby sa mohol pohnúť do kostola. Predpoludním slnce oblialo jeho postavu a z tvári žiarila mu spokojnosť.

Ale nie toto bolo pravé šťastie Záhorcovo.

*

Ako, ako nie, do starej kúrie, vápnom vybielenej, cez hrubé dvere alebo cez zamrežované obloky zavialo sa slovenské slovo a ako horčičné zrno začalo prerastať cez staré múry, cez vysokú strechu, akoby chcelo vyrásť do neba a rozšíriť konáre mohutnej viery nad celým okolím.

Nik to od neho nečakal, iba keď už stál pred nami taký, čudne znovuzrodený, zázračný.

Červené rúčky Aničkine to boli, ktoré — keď sa blížili voľby roku 1910 — šili národu zástavy, kým deti farbili pierka a viazali ich s klasmi pre celý okres, a mať stála nad nimi ako génius, veriaci vo víťazstvo slovenskej pravdy.

Ako pestrofarebné dúhy po zúrodňujúcej pŕške, tak povstávali vtedy sebaobetivé, na všetko odhodlane neohrozené a hrdé postavy z ľudu, ktoré blčali roznietenou rodoláskou sťa vajanské vatry, vyžarujúce do temnôt a zahrievajúce zimomravých, chudokrvných. Tieto postavy strhávali postupne celé okolie a svoj lučezárny kruh. Ale Záhorec bol i medzi nimi výnimočný, najjasnejší. A to sa ukázalo v deň volieb.

Slávnostne vyobliekaní, triezvi — ako keď sa ide na spoveď — viezli sa vtedy slovenskí voliči pod vejúcimi zástavami. Všetky dediny pohli sa, podľa dohovoru, v jednej chvíli. Horný vidiek sústreďoval sa blízko Zálužia a poriadkom hnul sa pomaďarčeným mestom, smerom ku kúpeľom, kde slovenských voličov čakalo miesto, obkolesené žandármi a vojakmi so vztýčenými bodákmi. Vlastenčiace obyvateľstvo Zálužia bolo ohromené týmto pochodom, hodiny trvajúcim a nadšene spievajúcim.

Zlosť divákov vzkypela však opravdive vtedy, keď videli na voze Petra Záhorca, majiteľa kúrie Chocholházyho, na druhom Anku v parte s kŕdľom dievčat v krojoch a potom Záhorcov do posledného chlapa.

Pod lešením stavajúceho sa domu zhromaždila sa vtedy luza a zaujala hrozivú pozíciu. Vzápätí strhol sa rev: „Hanba! Zrazte ich! Vyvrhnite ich! Buriči!“ Vzduchom zafundžalo kamenie a odlomky tehál. Niektorých na vozoch zasiahli.

A vtedy to bol Záhorec, ktorého mohutná postava zdvihla sa na voze ako nejaké mračno. Zahrmel, červený v tvári, na kordon polície: „A vás poslali sem na parádu, alebo na pomoc zabíjať ľudí?“ A skočil z voza sám s bičom v ruke a ťal.

Nekonečný pochod zastal a nebezpečné vzrušenie nieslo sa od voza k vozu. V divákoch nastala panika a ako divá zver, keď zvetrí pušný prach, tratili sa do brán, na sklepoch vblízku zhrčali spúšťané rolety a Záhorec len ťal. Tak rozháňal raz Kristus svätokupcov v chráme jeruzalemskom, že sa prevŕhali jeden cez druhého. Záhorec ťal a nik sa mu neopovážil zblížiť. A keď ulica bola čistá, ešte vošiel do novostavby, sám jediný, len s bičom v ruke. A — „háveď mizerná!“ — zvíťazil.

Vysadol do voza, lapil opraty:

„Hijo!“

*

A rad vozov pohol sa dôstojne k určenému miestu.

Zmrákalo sa, keď pripustili prvú znatnejšiu obec so slovenskými voličmi k hlasovaniu. V úzadí protivníckeho tábora povstal zvláštny ruch. V mesačnom svetle mihli sa nasadené bodáky. Čudný pohyb sa posunoval bližšie a počuť bolo štrkot retiazok. Za žandárskym pochodom postupovala pechota.

Žandári vnikli do slovenského tábora.

— Hľadá sa Hložanský, učiteľ, Žarkovský, farár, Vojan, redaktor…

— Tu sme, čo si želáte?

— V mene zákona predstúpte.

— A čo by vás, drábi, tisíc bolo… — ozval sa vtedy Peter Záhorec, vysukujúc rukávy. — Chlapi! — skríkol do noci a hory niesli ozvenu.

Naši ho tíšili. On pľaštil klobúk o zem:

— Veď je to zbabelosť, ak si svojich vydáme! Tu sú prsia, vy šarhovia besní! Bodajte národ, z ktorého ste vyšli, vyvrheli! — a rozdrapil si košeľu na prsiach.

— Páni, aby sme nemuseli použiť kosílky.

— Tu máš teda, zviaž mňa, — nadstrčil ruky Peter Záhorec. — Zviaž, keď ti kážem, holomok. Na znak slovenskej slobody, na slávu kráľovskej koruny a maďarskej spravodlivosti. Počúvni, naničhodník, a zviaž. Tak to má byť. Ja som šťastný. Poďme.

Kto vtedy videl Záhorca, uveril jeho slovám. Stál vzpriamený ako obor s očami prorockými.

A štyria slovenskí väzni pohli sa pred žandármi.

Vtedy sa to ťažkopádne more národa prvý raz pohýbalo: — Čo nás tíšite? Odnášajú nám voličov! Nik sa neprieči, nik neprekáža, ani neubližuje, a oni viažu, berú! Zoberú z nás, koľko im treba! — Domov! Domov! — ozývalo sa zo stých hrdiel.

A zástup, aby sa, vzrušený, premohol, vypukol v spontánny, obrovský hymnus, v hymnus, akého ešte nikdy nespieval a akého páni nikdy nepočuli, ktorý otriasť musel všetkými ich nádejami, že by ten ľud ešte kedysi mohol byť ich.

Druhého dňa priniesli, pravda, maďarské noviny senzačné zvesti o násilnostiach slovenských voličov, ktorí v hneve nad svojím nezdarom vtrhli do volebnej miestnosti, zhasili svetlá, roztrhali zápisnice, černidlom poliali protokol. Priniesli aj obraz veľkou väčšinou zvíťazivšieho Záluzsányiho Arpáda i fotografiu strán černidlom zaliateho protokolu.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.