E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Susedia

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Zuzana Babjaková, Simona Reseková, Ivana Gondorová, Veronika Víghová, Miroslava Oravcová, Eva Lužáková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 146 čitateľov



  • 1
  • 2
  • 3
  • . . .  spolu 6 kapitol
  • Zmenšiť
 

1

Mestečko Rapčice má krásnu romantickú polohu. Leží po oboch brehoch neveľkého potoka, ktorý ťahá sa malebnou dolinou, vrúbenou vysokými vrchmi. Na jednom z nich — prázdnym priestorom, ktorý bučina neuspela ešte vetvami zaplniť — vidno z rínku šedú, už dopoly zrumenú baštu, pozostatok to starobylého hradu, ktorý za časov husitských hral poprednú rolu. Rapčice čo do polohy môžu sa menovať pekným mestečkom. Domy sú zväčša jednoduché, prízemné; na rínku jesú dva-tri výstavnejšie, poschodové, ktorých front hľadí na vysokú sochu svätého Floriána, patróna miest. Mesto nemá žiadnych bočných ulíc; je dlhé, dolu ním tečie potok, na jeho brehoch ťahá sa hustý stromorad z jelší a líp záležajúci. Mestečko hneď na prvý pohľad urobí priaznivý dojem na pozorovateľa.

Popri soche sv. Floriána kráča s hodným balom pod pazuchou pán Juraj Javornický, krajčírsky majster; vlastne nádejný majster, lebo sú tomu ešte len tri mesiace, čo pracuje na svoju ruku. Keď navandroval a napotĺkal sa v tom širokom svete, zišlo mu na um, že už tu čas zriadiť si vlastný kútik, kde by s matkou-vdovou, aj snáď s rodinkou príjemne bývať mohol.

Juraj Javornický pochodí z Horice, obce to asi tri štvrte hodiny od Rapčíc ležiacej. Premávka medzi Rapčicami a Horicou deje sa výlučne chodníčkom, ktorý ťahá sa úzkym prielazom. Sama Horica leží v dosť priestrannej kotline. Tu bol Jurkov otec mlynárom. Starý Filip Javornický chcel syna svojho niečomu vyššiemu vyučiť, preto poslal ho na krajčírstvo. Jedinou útechou Filipovou v tomto špatnom svete bolo to, že synak jeho o pár rokov ušije mu zo svetlomodrého súkna nové šaty, akých nižný mlynár, Jozef Trfotka, ani nikdy nevidel. No táto jediná túžba jeho, čo jak mocná, nevyplnila sa, lebo chudák nanáhlo zomrel následkom prestydnutia pri vytínaní ľadu.

Jurko hneď po otcovej smrti vrátil sa domov. Matku, ktorá Trfotkovi musela mlyn postúpiť, vzal sebou do Rapčíc a tam na námestí usadil sa s ňou v úhľadnom prízemnom domčeku. Matka mu ho vyriadila, obielila, až jagá sa zvonku a ostatné susedné domy skoro zatieňuje. Aspoň ten, čo hneď vyše Jurkovho stojí, ten vysoký, poschodový; je učadený, ublatený, ako čo by ho sotva kedy boli mazali. Jurkov šumný domec tak sa vyníma pri ňom, ako čo by umyté, učesané a v bielych šatách oblečené dievčatko kráčalo popri učadenom kováčskom učňovi. Ale náš Jurko je aj pyšný naň, koľkokoľvek ráz popredeň prejde, zakaždým vypne prsia a vykrúti dlhé riedke fúziky. Domcu len jedno ešte chybí a to veľmi podráža pýchu Jurkovu: chybí mu firma. Keby bol krčmárom, vyvesil by viechu so stružlinami, keby bol remenárom, uzdu, klobučníkom, starý cylinder; len krajčír nemôže vyvesiť svoj produkt, to ešte nikde nevídať. Už bol porobil kroky, aby mal čím skôr nápis; rozkázal ho vyhotoviť jednému veľmi chýrnemu maliarovi firiem, no nedajbože ho vymodlikať od neho. Javornický šípi, že v tom má prsty starý krajčír Hrudka, ktorý sa bojí Jurkovej konkurencie a tupí novší svet, že zrušené sú už cechy, mohutná obrana starých pánov majstrov. Mladý majster náš, koľko ráz na firmu pomyslí, toľko ráz zamračí sa ako páv, keď oči zvezú sa mu z lesklého peria na čierne zablatené nohy.

Jurko kráča popod stenu dlážkami pekne vykladanú a dočista zametenú. Pri domci niet ani dvora; ten je pretvorený v malú záhradku. Jurko tam našiel pažiť i prekopal, ohradil to a nasadil do nej všeličoho po troche. Sú tam kuchynské zeleniny, spomedzi nich hore ostrvou teperí sa tekvica so svojimi veľkými listami. Záhradka so svojou zeleňou a na červeno zafarbeným plotom pekne sa vyníma pri bielom domci. Všetci, ktorí popri ňom prejdú, chvália usilovnosť Jurkovu; len suseda, pani Chrenková, zahubuje:

„Len nedávno prišiel a už rozkladá sa tak, ako čo by dom bol už jeho. Už by nedbal celú ulicu zakúpiť. Bolo mu treba na ten plot osem zlatých vydať? Neborák, radšej si mohol kúpiť trojnožku do kuchyne alebo zo tri stoličky, aj tak nemá človek na čo sadnúť, keď príde k nemu!“

Chrenková, dosť mladá vdovica po úradníkovi zo soľného skladu, vychýrená je pre husi, ktorých vše veľký kŕdeľ vychová. Tie pásavali sa najviac po pažiti, teraz v záhradku pretvorenej. Stadiaľ tá rozhorčenosť.

Javornický, vojdúc do izby, položil balík na stôl a nosom chytal vôňu, ktorá odchýlenými dverci z kuchyne prichodila. Tvár jeho vyjasnila sa, niet na nej ani stopy po nejakej starosti; lebo z vône vyšlabikoval, že chystá sa dobré jedlo.

Dverce na kuchyni otvorili sa dokorán, nimi vchodí do izby stará, dobre chovaná matróna. Na jej hlave biely čepiec s veľkou čiernou mašľou. Tvár rudá, až blčí horúčosťou; vidno, že bola pri ohni.

„Ale si už prišiel, Juríčko?“

„Áno, mamička, prišiel som.“

„A čo si sa tam nezabavil, nepoprechodil? Škoda ti vždy len v izbe sedieť, to nezdravo pre mladých ľudí. O šiestej už v robote byť a potom ani sa neprejsť!“

„Sme už navyknutí na to, mamička.“

„A čo si mi to doniesol, Juríčko?“ pýta sa stará, zbadajúc na stole balík.

„Robotu, mamička!“

Tieto dve bytosti boli veľmi divné. Matka, zabudnúc, že od tých čias, čo Jurko v košieľke a bosý vôkol mlyna behával, už moc vody ušlo, že jej syn od tých čias už nejednu hábu ušil, ešte i teraz volala ho Juríčkom. Ona i vtedy, keď jej syn bol na remesle, v mysli najviac ním sa zapodievala, predstavujúc si ho i po rokoch čo malého chlapčeka s bielou tvárou a bielymi vlasmi, akoby mu ich bol niekto múkou posypal. A toľko ráz v duchu bola vyslovila: „Juríčko môj!“ — že nemôže tomu názvu odvyknúť ani teraz, hoci vidí, že ten, ktorého tak volá, je už nie chlapček, ale vyrastený mladík. A Jurko Javornický, podľahnúc kúzlu lásky, ktorá i po rokoch s rovnou nežnosťou prejavovala sa mu, matku svoju volal mamičkou.

Stará, utrúc niečo umúčené dlane o zásterku, rozkrútila balík a vyňala z neho ľahkú látku na letné šaty.

„Komu to bude?“

„Pánu rešpicientovi.“

„Ojej, ešte čo! Už toľkých pánov máš? Ach, Juríčko, Juríčko, to je radosť! Za rešpicientom prídu úradníci zo soľného skladu a za nimi iní — a tak ďalej. Ale ako si ty k tomu prišiel, môj holub zlatý?“

„Vošiel som do sklepa, tam som zastihol pána rešpicienta, práve si vyberal látku na šaty. Kupec nebol doma, len jeho žena. Tá, keď odstrihla látku, nevedela, koľko k nej patrí futra a plátna do golierov a na vrecká. Opýtala sa mňa. Ja som jej potom všetko povedal, aj gombičky vybral. Pán rešpicient zmeral ma očima od hlavy do päty, a môj oblek musel sa mu pozdať, lebo prihovoril sa mi: ,Ste vy krajčír?‘ ,Áno,‘ odpovedal som. Potom musel som mu povedať i meno, aj vyrozprávať, kde bývam, či som ženatý, koho mám pri sebe. Keď som všetko vyrozprával, rozkázal mi, aby som vzal z neho merťuk. Tak som teda prišiel k robote. Do majálesu ju musím vyhotoviť.“

„Bože môj,“ tlieskala rukami od radosti, „pán rešpicient pôjde v tých šatách na majáles. Všetci budú sa ho opytovať, kto ich šil, a môj Juríčko príde do chýru.“

Majster neriekol nič, ale chytil sa do strihania látky; stará odbehla do kuchyne a doniesla synovi na tanieri raňajky: rascovú polievku s trhancami. Jurko sadol k stolu a vidiac len jeden tanier, opýtal sa matky:

„A vy?“

„Ja som už,“ odpovedala stará a vrátila sa do kuchyne, aby vyhasila oheň. Mladému remeselníkovi treba sporiť, aby ani jedna stružlinka darmo nezhorela. Dosť ohňa nahorí sa pod krajčírskym železom.

Jurko je po raninách. Stará zoberie zo stola hrnček i tanier, zastanúc vprostred izby:

„A čo tak málo ješ, Juríčko? Veď by to mucha na krídle uniesla.“

„Mamička, dosť mi je, dosť!“

„Horký dosť!“ O chvíľu bolo z kuchyne počuť chlipkanie: Javornická dojedala to, čo po synovi ostalo. Ona môže uspokojiť sa i s tým, čo ostane. Ak ostane niečo, dobre, ak nie, i to dobre. Takto robievala i za života mužovho.

Ako v iných mestách, tak i v Rapčiciach býva ráno pri jatke veselo. Tu zíde sa všetko čo mladšie po mäso, staršie osoby zriedkakedy vídať tam. Ale ako by aj neťahal sa ta mladý svet, zvlášte dievčatá, keď tam seká mladý mäsiar, a to švárny mocný šuhaj. A on je i veľký líškavec; on vie každému niečo do smiechu povedať. O šprým a smiechoty mu je málo, tie sype ako z rukáva; celá spoločnosť smeje sa, akoby ju bol najal.

V nedeľu a vo štvrtok je malá odchýlka od tejto obyčaje, lebo vtedy prichodia sem aj staršie, vážnejšie matróny, ktoré nemilujú žarty a smiechoty. Tak i dnes kráča sem pani Chrenková, majúc na ruke zavesený šumný košíček. Vzdor tomu, že je ešte len osem hodín, ona je už v plnej paráde. Svetlé kartúnové šaty, biela zásterka a tak ďalej, všetko jej svedčí znamenite. Na jej jemnej, neohorenej tváričke kvitne ľúbezný úsmev, ktorým by mohla okúzliť i starších synov Adamových. Mladá čeliadka vôkol jatky, jak len zahliadla Chrenkovú, robí o nej poznámky:

„Pán majster, už ide Chrenková.“

„Už? Dobre. Už má nahotovené spod obličky,“ a ukázal tam kus mäsa, obrasteného lojom, na ňom oblička.

„A zas vyobliekaná ako do kostola!“

„A usmieva sa; aha, takto!“ a dievča, ktoré to vravelo, zalomiac hlavu do krku a usmievajúc sa, kročilo pár drobných krokov popred jatku, aby to mladý mäsiar mohol vidieť.

„Krásne, krásne,“ pokýval on hlavou, aby ukázal ako sa mu to páči.

„Tá musí celý týždeň len prať, aby vo štvrtok mohla prísť tak vyobliekaná.“

„Veru var’ len viac perie že ty.“

„Čože, veď ja nemám tak kedy ako ona. Sluha nie pán. Ja musím pri inom byť!“

„Ale rada by som vedieť, proti komu sa to tak cifruje. Tuto proti pánu majstrovi?“ a hovoriace dievča tajne si povzdychlo.

„Vyššie tá rúbe,“ poznamenal mäsiar.

„Za starým Ťažkanom,“ doložilo iné dievča.

„A bol už tu dnes Ťažkan?“

„Nie!“

„A prečo nepri…“ zvedavé dievča nedopovedalo, lebo suseda ho škubla za lakeť:

„Ticho, už je tu!“

A pani Chrenková stojí už pri jatke. Dievčatá, bársjak vysmievali sa jej, predsa úctyplne rozstúpili sa, urobiac tak miesto švárnej vdovičke. Mäsiar po pozdravení zdvorile sa opýtal:

„Ako zdravie slúži?“

„Ó, dobre, dobre!“ odpovedá vdova, pozrúc na cestu, skadiaľ bola prišla, istotne na to, či nejde ešte starý Ťažkan.

Ťažkan (krstné meno mu nik z Rapčíc nezná, lebo ešte s nikým nezhováral sa dôverne, aby mu bol svoje meno zjavil), je obyvateľ onoho začmudeného domu, ktorý vyše Jurkovho stojí. Ťažkan je známy len čo podivín. A nie bez dôvodu, lebo z domu nevychádza, ani k sebe nikoho nepúšťa. Fáma hovorí, že ho raz navštívil švagor. Ťažkan ho síce vpustil, ale vraj len do ambitu. Tam stratil s ním dve-tri slová a podávajúc švagrovi ruku, povedal mu:

„Zbohom, švagre, viem, že máte robotu!“ a skoro vyhodil ho von.

Brána na jeho dome je vždy zamknutá. Deti popod ňu začali kukať do dvora; Ťažkan, aby im to zamedzil, pribil ta dosku. Potom i mládenci pozerali kľúčovou dierkou. Sotva to Ťažkan zbadal, pripravil na ňu pokrývku. Najhoršie mu bolo s bytom. Lebo keď mu v prízemí začali oblokmi do izieb pozerať, musel sa stadiaľ na poschodie preniesť, čo ho mnoho roboty stálo. No ani tu nemal pokoja. Zvedaví susedia za každú cenu chceli vidieť, čo zavretý Ťažkan robí. Večer teda, keď Ťažkan svietil, vyšli na pôjd a výhľadmi dívali sa mu do izby. Ťažkan to ihneď zbadal; na druhý deň opustil tú izbu, prichlopiac na oblok železnú okenicu, a prešiel do inej, odľahlejšej izby. Tak povandroval všetkými svetlicami, chcejúc obrániť sa pred ľudskou zvedavosťou; konečne zastavil sa v svojom sťahovaní a usalašil v najodľahlejšej izbici, na rohu domu sa nachodiacej. Jej oblok hľadel priamo na Javorníckovský domec. Ťažkan úfal, že od týchto Javorníckovcov bude mať pokoj. No sklamal sa. Do tohto obloka často mu pozerala vdova Chrenková, keď vše okolo svojich husí behala. A raz div že nezamdlela. Dopadla Ťažkana, keď pozeral na ňu oblokom. Ľudia o ňom vraveli, že to akýsi špata človek, že preto i skrýva sa, ale Chrenková nemohla nič špatného nájsť na tvári jeho, ba zdalo sa jej, že to celkom riadny, hodný človek, pravda (a prečo ho najviac ľutovala), už šedivý ako holub. Od tých čias začala do jatky chodievať, aby mala príležitosť zísť sa s ním, lebo i on každý štvrtok a nedeľu ta prišiel. A zišli sa mnoho ráz, ale nezoznámili, lebo Ťažkan nemal k tomu vôle a Chrenková spôsobu. Ona preto nezúfala; ba považovala i to za veľký výdobytok, že Ťažkanov oblok od jej dvora býval často otvorený. Ona z toho uzavierala, že Ťažkanovi nepadá na ťarchu. Ale zlí ľudia nájdu, kde koho lapiť; tak i to hneď zbadali, prečo Chrenková chodí každý štvrtok do jatky. Chudinka, ani nesnívala, len keď prišla svetu pod jazyk. A ten zná veľmi dobre opierať špiny; on vynájde i ten najmenší fľak a perie ho, ale v nečistej vode, takže prádlo, keď spod piestu vyjde, je zafúľanejšie, než bolo pred praním. A čo bolo horšie, Chrenková nemala človeka, ktorý by jej bol povedal, čo verejná mienka vraví o nej. Ona sama od seba neprišla na to.

Dievčatá ustúpili Chrenkovej, aby čím skôr odbavila sa; no táto odmietla úslužnosť veľmi zdvorile:

„Len sa vy najprv odbavte; ja som prišla pozdejšie, môžem i čakať.“

„Aha, čaká Ťažkana,“ dumali dievčatá.

Mäsiar, múdry, skúsený človek — veď na dlhej vandrovke len mohol to i to vidieť — šiel Chrenkovej po vôli: ponáhľal sa, aby dievčatá čím skôr odišli. Sekal teda takým chvatom, že rozseknuté koštiale len tak po jatke fŕkali. Dievčatá rozhorčene pozerali naň, nebolo im po vôli, že tak skoro musia opustiť toto pre ne tak milé miestko.

Vtom prišla k jatke mladá dievčica so starým košíkom v ruke. Mäsiar pozerá zvedavo na dievča, lebo dnes prvý raz vidí ho v svojej jatke. Snáď dostáva v nej dnes nového prívrženca, ktorý snáď odskočil od toho, čo tam na nižnom konci seká podozrivé mäso. Mäsiar bádavým zrakom meria dievčinu, až jej tvár poleje sa purpurom ako jabĺčko pod vplyvom žhavých lúčov letného slnka. Dievča pýta mäso; majster i Chrenková akoby jedným dúškom zhíkli: v ruke dievčaťa zazreli historický košík, s ktorým starý Ťažkan každú nedeľu a štvrtok chodieval po mäso. Mäsiar len ako z obyčaje a zdvorilosti, aby predsa len niečo povedal, spýtal sa:

„Komu to?“

Dievča akoby nebolo počulo, schválne zamestnávalo sa vyberaním peňazí.

„Komu to bude? Ja to musím vedieť,“ vyhováral sa majster, „aby som vedel, aké mäso dať. Jeden rád zo stehna, druhý spod obličky, a tretí zas pánbohvie skadiaľ.“

„To je do Ťažkanov,“ odvetilo dievča. Nebolo jej milé, že zvedavé zraky k nej sa obracajú.

„No tak; to už viem, aké mäso dať. Tu musíme na dôvažok priložiť kus čiernej pečene pre drozdy — a či čo to ten starý pán chová. No, tu je!“

Chrenková tiež chcela sa prihovoriť dievčaťu, ale bola v rozpakoch, či mu vykať a či tykať. Vstúpila na neutrálnu pôdu a riekla:

„Teda pánu Ťažkanovi; to sme susedky. Ja som Chrenková, bývam tam hneď pri Ťažkanovi. Veru susedky!“

Dievča nepovedalo nič viac, len:

„Tak? No dobre!“ a odišlo preč.

Chrenková zostala ako obarený rak. Hnietlo ju, že to dievča nedrží ju za hodnú toho, aby sa s ňou zoznámilo. Jej obočia stiahli sa, oči metali iskry. Mäsiarovi bolo sprvu do smiechu, no nevdojak pozrúc na jej tvár, pocítil k nej istú úctu. Pozostavšie tam dievčatá utajovali smiech, tisnúc ústa pod ručníky. Ale Chrenková nebola zlá ženská. Chytro vzplanula hnevom, lež ešte chytrejšie prišla do rovnováhy. I teraz hneď opýtala sa mäsiara:

„Čo to za dievča?“

„Ja neviem. Čudno, že pani Chrenková, tak blízka suseda Ťažkanovi, a nevie ani to, aké sú uňho dievčatá. Snáď sa potajomky oženil. Akiste!“

„Ale choďte, to by sa zbláznil! Vy, pán majster, na míľu dookola mali by ste o každom dome vedieť, kto doň pribudne alebo ubudne. Veď k vám sa schádza celé mesto, preto každý mäsiar má byť klebetníkom. A mne je divné, že vy nie ste takým. A ja veru tiež neviem ničoho o Ťažkanovi. Vo dne je ako jazvec v svojej skrýši, neukáže sa na božie svetlo. A táto dievčica tiež sa mu ide podobať.“

„Je to hodné dievča,“ poznamenal mäsiar, a snímajúc z klina stehno, opakoval: „Veru hodné!“

„Ale u Ťažkana dievča! To mi nejde do hlavy. Toto je pád! Predsa len zunoval ten starý večnú samotu. Hja, nedobre človeku samotnému, treba mu pomoc,“ dumala Chrenková.

V Rapčiciach pri obede mali o čom hovoriť. Látkou rozhovoru bol Ťažkan i s dievčaťom, ktorého smelosť obdivovali, že odhodlalo sa ísť bývať k tomu starému pustovníkovi, podivnému odľudovi. Iní divili sa Ťažkanovi, že na staré kolená takto zmenil svoj domáci poriadok. Chlapi potuteľne usmievali sa:

„Je akiste chorý, treba mu opatery!“

Ženy s hnevom im odvrávali:

„Veru opatery! Blaznie na staré dni! To je tá opatera!“

Starý pán Ťažkan i s neznámym dievčaťom nechtiac rozvlnil verejnú mienku v Rapčiciach, nemajúc ani zďaleka tušenia, jak ostré úsudky lietajú o ňom po meste.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.