Zlatý fond > Diela > Dosiaľ nepublikované práce


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Dosiaľ nepublikované práce

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Michal Belička, Katarína Janechová, Miroslava Školníková, Michaela Dofková, Zdenko Podobný, Andrea Kvasnicová, Viktor Frischer.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 124 čitateľov

Falošnosť

Stojím pred svojiím domom a pozerám na pustú ulicu. Ulica je naozaj pustá, lebo nevidíš na nej ani len jedneho človeka sa prejsť. Či vymrela celá dedina? ach nie, ale ľud nechal obydlie a išiel do poľa, aby obhrabal svoje, zo zeme sa klujúce zemiačiky.

Jednotvarnosť všade, aká len môže byť v letnom čase v slovenskej obci. Človek túži po nejakej premene a vyrazení, no nikde nič, marná tvoja nádeja, utiahni sa len do svojho hniezda a zabávaj sa sám so sebou.

Dlho som túžil po letných prázdninách, robil som plány, ako zaženiem dlhú chvíľu. Prázdniny prišly, dlhá chvíľa sa dostavila a ja zmieram nudou. Knihy, noviny to luxus, na jaky našinec pri obmedzených [mater] hmotných pomeroch mysleť nemôže.

No zhrešil som, keď som tvrdil, že darmo túžim po vyrazení. Vidím dolu dedinou tiahnuť s dáždnikom v ruke čiernokabátnika. Dáždnik, znak intelligentnosti, a to ešte žltý — znak šviháctva. Dáždnik v terajších prázdninách nebol luxusom, lež nezbytným sprievodcom na každej najmenšej vychádzke. Nuž ale dáždnik na dedine preca tak ľahko nevídať.

Kráča ku mne mužská postava, [Rovným, klá] Krok klátivý, a volný, držanie vypnuté a akoby neprirodzene silené. Nohy pod ním len tak sa mihaly, drobné čižmičky sa leskly. I ktože tento chodca? pýtam sa sám seba. Poznal som ho, prichodí ku mne a stíska mi ruku.

„I kdeže sa ty tu bereš, Ondriško? pýtam sa prekvapene môjho známeho.

Nuž hľa, prišiel som rodisko zasi pozreť, a na tomto vašom čerstvom vzduchu sa zotaviť.

Prichodzí hovoril o zotavení, ja som teraz dôkladnejšie obzrel jeho štúplu postavu, i videl som tvár nadmieru bledú oči vpadlé, bez lesku, mdle pozeraly zo svojho úkrytu.

Čo ti je ondriš? Ty si, ako vidím chorý,“ zvolám ja udivený a preľaknutý. „Nie bratku, zdravý som už úplne, ale iba nedávno som vstal. Bol som priateľovi na svadbe, pri tanci napil som sa vody a zapálenie pľúc hotové. Lekár ma vyliečil, lež naložil mi od práce sa šetriť a cez [lelet] leto niekam na dedinu sa utiahnuť a tak ako vidíš som už tu.“

Ja som sa, vyznám úprimne, z jeho choroby naozaj tešil. V samote mať jednoho s kým čas zabiť sa môže a pritom i poučenie to je priam len radosť. Vošli sme do mojej residencie a zapalili si na fajky a rozpravali o dávnych časoch.

Môj hosť Ondrej Svoreň syn chudobných rodičov. Otec sa mu ztratil, matka iba toť nedávno umrela. Kým som do školy chodil, on bol medzi staršími a jedným z najlepších žiakov. Jeho matka naň všetko možné vynaložila a keď vychodil školu na remeslo poslala ku svojmu bratovi na dolniu zem, kde ten krajčírstvo prevádzal.

Zo statného [chla] šuhaja urobila ihla slabého chorlavého mládenca. Na jeho rukách môhol si vyčítať, že je to stvorený krajčír. No bol on pri tom ako tak vzdelaný, bo rád i počítal si niekdy, a pri dievčencoch i dosť zábavný mládenec.

Ačpráve naše dráhy sa už z mladi rozišly, my preca sme staré priatelstvo z času na čas obnovili, keď on matku svoju navštívil niekedy, a ja keď som ako študent vakacie doma trávil. Rozmluva naša stala sa hneď dôvernou a točila sa okolo predmetu, našmu hrdinovi velmi vážneho. Prišla do reči Julka, mlinára nášho najstaršia, dcerečka. Pri spomenutí jej mena, jeho mdlé oko zablisklo, a vypustil z úst dlhý kotúč dymu, ktorý lenive sa po mojej izbičke ku oknu tiahal. Fajčil energicky. Znak toho, že i v duši jeho to víriť muselo. U nás obyčajne pri fajčení jestli rozmýšľame, alebo sme rozčulení fajčíme o mnoho tuhšie, ako keď si po užitom obede na stoličke bezstarostne hovieme.

II.

Ktoby si nevedel predstaviť jeden mlyn? [On j] Ja som mohokráť ho videl, snáď viackráť než bárkto iný na svete. Ja bez šumu mlynského by som si ani život nevedel predstaviť. Voda klokotá, zas kameň klepoce, zas keď [sa] voda zastaví: hučí to. Milé je v zahrade ten šum mlyna počúvať. Lahneli si človek na zem a počúvali ten huk, stáva sa mu melodiou, až pomaly ťažké víčka spadnú na oči a už sme pohrúžení vo sne.

Náš mlyn je úhľadný. Z jednej strany lúky, z druhej ale zahrada. Pred domom tečie hodný, bystrý potok. Pri potoku pred domom zahradôčka malá s lavičkou, všetko v nej v najlepšom poriadku: tam vládnu ruky mlynárovie Julky.

[V] Pitvora tu vlastne ani nejest. Hneď sa vojde do mlynice. Tam stojí umúčený od hlavy po päty muž, zdravej tváre a silnej postavy, to náš mlynár [Straka] Straka. Podvihnul pokrývku na koši, a začína vymetať múku. No rukama zastavil pytel v jeho práci, a preto už nečuť stereotypné klepanie, pochádzajúce od trasenia sa pytla. Vymietol pečlive múku z koryta a oddeliac „predniu“ od „zadnej“ [hladkou] dlhým úžitkom už vyhladenou širokou lopatkou do vreca ju naberá. Časom potrasie vrecom, ale len jemne, akoby sa bál, že mu ublíži, až konečně všetka múka do vreca pôjde. Zavesí teraz svoj oblúk, [ktorým držal vrec] ktorý na otvor vreca bol pripravil, na vyrezanú sošku sv. Jozefa, patrona mlynárov, a zaviaže pečlive vrece do uzla. Vybehne hore schodmi na mlynicu a už do koša nasýpa vrece nového zbožia. Šrauby pozaťahuje pozre novú múku, vezme hodnú meríčku a bere si svoje mýto z [o] nasypaného zbožia a vsype to do svojho štoka.

Náš Jozef Straka mlynár, [neznamo] pochodí zo susedného mesta. Odkúpil nedávno tu [si] mlyn, a od tých čias v našej obci býva. Mliečov z našej dediny si zýskal málo, lebo naši ľudia ho nevelmi milujú, ba nenávidia ho pre jeho pýchu a vypínavosť, ktorú každému dá cítiť. Na to, že je on mešťan, veľmi mnoho drží, s občanmi vôbec neobcuje iba vtedy, keď ho k tomu potreba núti.

Keď pozrel od koša do mlynice na zem, zamračila sa jeho tvár. Z izby práve teraz vystúpila jeho polovička tažkým krokom. Polovičkou ju menovať, je chybné. Už na oko môže byť ona dve tretiny a muž tretia tretina. Je to nízka, územčistá, no tlstá, vypasená a červená ženština. Kto ju vidí, bojí sa o jej život, aby porážka na ňu neprišla.

Manželstvo jich je nie najšťastlivejšie. Ona pochodí z jednoho z predních domov susedného mesta. Chovala tajnú lásku ku študentovi, no rodičia nechceli o tom ani počuť, a musela ísť za hranatého a niekdy i hrubého no bohatého tovariša mlynárskeho — Straku. Tento ju miloval, kým ona ho nenávidela, až i on konečne ochladol k nej, ona ale hľadala potešenie v — sklenke. Teraz je už verejná tajnosť, že p. majstrová nerada vyleje. Ba čo horšie, muža svojho, kde len môže obkradnúť hľadí. No ona pri tom všetkom má i svoje lepšie stránky, a tohto svojho nešťastia úplne si je povedomá a vdobrých chvílach uprimne to želie. Lež mužovi oproti je vždy vzdorovitá, kým on je tvrdý.

Málo ráz sa tu vyjasní obloha. Ustavičné chmáry a bure. Či div, že i deti už v domácnosti sú zle vychované? Najstarší syn Štefan, teraz pomocník otcov, je hrubý zkazený šuhaj! Na dolniakoch [o] strávil svoj mladší vek, tam sa učil sedlárstvu, no okrem lumpáctva, nenaučil sa tam nič. Pred rokom otrhaný prišiel „z vandrovky“ domov. Otec improvizoval z neho mlynára, ačpráve všetko ostatné z neho tiež vystane.

V mlynárovej svetlici ticho. Za stolom sedí môj priateľ, Ondrej Svoreň, prvá návšteva patrila mne, druhá ale mlynu.

„Julka, chvala Bohu, že sme trochu sami. Či ma ešte rada máš“? pýta sa krajčír švarnej dcery mlynárovej.

„Ako sa také môžeš pýtať, Ondriško, veď znáš dobre, že ťa nechať nemôžem.“

Pri tomto vyznaní pristúpil záletník ku svojej milenke a vtisknul jej na červené líce ohnivý bozk.

Ona zabratá v umývanie riadu, jemne oddialila od seba rameno mužovo, pevne ju svierajúce a utierala taniere.

Málo vidno veru tak krásnych dievčat, ako je táto Julka. Oči, ój, té jej oči dávajú v noci iskry, té sú ohnivé a čierne ako uhol.

Nedivím sa, že srdce môjho priateľa tolkým plameňom sa chytilo oproti nej.

„Julka, už som slobodný od vojančiny, ožením sa, a do môjho domu vovediem teba, ty budeš mojou mladou ženičkou.“

Dievča vzdychlo. Prišiel mu na um tvrdý a pyšný otec. Či bude niečo zo sna milencovho?

„Oj nevzdychaj Julka, Ty a jedine Ty budeš mojou. Musia i rodičia tvoji k tomu konečne privoliť. A či Ty k tomu privoliš?“ a už sa blížil zasi k Julke chcejúc jej znovu ukradnúť bozk, lež táto odišla s taniermi do susednej izbičky. V tom ale vstúpil do izby starý mlynár.

Byt pána Straky bol vskutku príjemný, všetko sriadenie poukazovalo na zámožnosť. Po stenách [obrazy] svaté obrazy. Celé obydlie žiarilo čistotou. Pán Straka vstupiac dnu, utrel si čelo svoje šatkou, obzrel sa po izbe a sadol si ku stolu oproti Svoreňovi.

Svoreň neočakával, že p. majster ho tak znamenite príjme. On už predtým nadchodil do Strakov, lež domáci pán nie velmi prajným okom hladel na návštevy svojho hosťa, ba stal sa i nezdvorilým, keď zbadal, kam merí Svoreň so svojimi očima.

Teraz ale pristúpil k Svoreňovi a srdečne mu potriasol rukou. „Vitajte ešte raz u nás!“

Svoreň sa poďakoval.

„V terajších časoch plné ruky práce. Vody síce dosť, ale i mliečov je viac [ak] nežli v zime; človek, aby vždy okolo [toho] mlynice sa otáčal.“

„To verím, že pán majster má vždy roboty dosť, aj vtedy, keď iné mlyny stáť musejú“ lichotil Svoreň. „Vedia to ludia, kam majú so svojim mletím sa obrátiť.“

Takéto reči velmi rád počúval Straka. Nuž hľa lichoteniu je človek, obzvlášte nadutý, vždy vďačný. Tým sa Svoreň ešte vätšmi v priazni mlynára upevnil.

Nuž akože sa Vám od dvoch rokov vodilo, ako ste rodisko zanechal? Vidím na Vašej tvári, že zdravie niebars slúžilo.

„Hja, povetrie sa mi akosi nehodí; pri tom i voda planá. Tieto príčiny ma prinútily zas do svojho rodiska sa prisť pobaviť, ba jestli bude možné i osadiť. No a tu som Váš dom obísť nemôhol,“ Doložil náš dyplomat významne. Teší ma, že som Vás zdravých našiel, zvlášte ale Vás, že si takto spokojne tu žijete.

Mlynár navzájom vyzval ho, aby pohostinstvo jejích čím najhojnejšie užíval, čo krajčír i ochotne prisľúbil.

Medzitým vkročila do izby [i] mlynárka, a zanedlho i Julka nesúc v ruke šitia obe sa tiež neďaleko stola usadily.

Rozmluva viedla sa o veciach lahostajných a všedních. Svoreň kde tu dlhým zrakom pozrel i na Julku, táto ale držala oči akoby prišité ku svojej práci, no ina preca ukradomky pozrela niekedy na milenca.

Mlynár predtým len tušil, teraz už ale celkom vyzkúmal situaciu. Usmial sa pokrytecký na krajčíra, mlynárka ale počúvala jeho slová dychtive a s úľubou, lebo toh[to]muto mladé[ho]mu človeku naklonená bola, a jeho láske priala.

Môj priateľ často chodieval do mlyna, tým zriedkavejšie ku mne a ja som zostal zas len pri mojej vernej spoločnici: fajke a nude.

III.

V nedelu podvečer som zasi stál pred svojim domkom. Čas utešený, v dedine ale všade živo. Po ulici prechodili sa susedia, a vo vatších menších tlupách sa o všeličom shovárali. To je dedinské kasino.

Ku mne sa hneď pridružil môj dobrý súsed Janko Krátky. Bol on klebetníkom odjakživa. Bez neho sa málo čo stalo, no klebeta ani novina žiadna od iného nevyšla, než od neho. Bol on hotovým žurnálom obce.

„Budú mať o nedlho svadbu“, prerečie ku mne šelmovsky sa usmievajúc. Ondriš Svoreňovie prišiel zo sveta, a už si berie Julku Strakovie.“

Ja som sa počudoval nad tým, a v duchu som sa radoval, že preca sa už dostal môj priatel k zelenej ratolesti.

Zaslúchnuc posledné slovo Miško Chvojan a ten napravil ihneď rečniaceho suseda môjho: „Nie Ondriš Svoreňovie, lež Jurko Pršal dostane krásnu mlynárovie Julku. Moja žena bola [u ml] vo mlyne a tam jej to čelaď povedala.“

„Ovšem Vy to lepšie musíte znať, nežli ja, Vy sa za klebetami aj tak sháňate“ riekol napaprčený Krátky, vidiac že Chvojan ho o vavríny pripraviť mieni.

„Oj tú slávu ponechávam len Vám, ona Vám lepšie sluší nežli mne. Konečne Pršal je aj [lepší] súcejší pre Julku. Má hornú jatku v K : : :, mäsiarstvo sa mu dobre vypláca, a má i shonobených pár groší.“

„No ale Julka, prerečie Kratky, si preci len Svoreňa vezme. Sú už od dávna známy, aj mlynárka ho radšej má, nežli divokého Pršala.“

Hja, susedko, tu mlynárka málo rozhoduje. Tá musí pod pecou sedeť, v dome vládne Straka, a čo ten raz chce, to sa musí i konať,“ vzdoroval Chvojan.

„No veď uvidíme, kto z nás mal pravdu, rečie zahaňbený Krátky, aj tak príde vec o nedlho k ohláškam.“

Ja som sa po tej rozmluve pobral domov, a premietal som o osude priatela môjho. Skutočne som sa obával o [jeho] neho, vediac že mlynár sotva ku sňatku svojej dcéry s ním privolí.

V tom vstúpi do izby mojej Svoreň. Bol už tu pár týždňov a za ten čas ku podivu sa zotavil. Postava jeho už bola silnejšia, tvár okrúhlejšia oči veselo sa usmievaly. Bol celý vymenený a blažený, videl som tedy že zprávy o ňom sú nie bezdôvodné.

Hodil klobúk a spustil sa volne na lenošku. Chvílu sa usmieval až mi povie: „Bratku, prišiel som Ťa volať na svadbu. Žením sa a berem si raduj sa somnou človeče, berem si — Julku.“

„No Ty mňa vskutku prekvapuješ. Či tak chytro si to vyviedol?“ Divil som sa ja.

„Išlo Ti to len pomaly. Stará mi síce priala, ale pre tú svoju slabosť v dome nemá slova. Starý mä jaksi radostne prijal a ja z toho čerpám nádeju, že žiadosť moju vyplní, a to tým viac, budeš-li i Ty v môj prospech allegovať.“

„Odpusť, Ondriško, že nádeje tvoje celkom nesdielam, a všetko v tak ružovej farbe nevidím ako Ty. Aby si ale videl, že som človek kresťanský, chcem i teraz verne ti po boku stáť a zlaté reťaze pomáhať na tvoju mládeneckú šiju zavesiť.“

A tak ja som už týmto vzal na seba rolu pytačskú.

IV.

V nasledujúci sviatok Petra-Pavla kráčal som po boku môjho Ondra ku mlynu. Držanie moje bolo [dústojné, a] vážne primerane k úlohe, ktorá na mňa dnes vo mlyne čakala. Naštudoval som ju a to z písma počnúc od Adama a rája až hen po Tobiáša. Oba sme boli málomluvní, sbierajúc všetky talenty do vedna.

Mlyn stojí. Vo mlyne je hlucho, iba žblnkot potoka popred obloky slyšať. Vojdúc do mlynice už sme počuli v izbe vravu. Vstúpily sme dnu. Pri stole sedí pán Straka, vo sviatočných sivých šatoch i jeho domáci. Sú všetci v dobrej miere, lebo na stole sedí na „občerstvenie“ víno vo flaši a poháriky okolo nej.

Keď som túto skupeninu okolo stola videl, hrklo to vo mne náramne a na mojom priatelovi som tiež podobné badal. Za vrch stolom sedí pán [Matej] Matúš Pršal, pri ňom ale jeho synovec Jurko. Na tvárach prítomných videli sme, že horlive o čomsi vyjednávajú.

Keď sme my vstúpili pán Straka povstal a vítal nás i usadili sme sa o nedlho [po] ku stolu proti Jurkovi Pršalovie.

Bol on pečlive vyriadený. Oblečený bol v nových šatoch vlasy pečlive pričesané, vymastené, podobne aj fúzy musely sa podrobiť tej neobyčajnej dressúre. Vzdor obleku svojmu, Jurko nerobil dobrý dojem na ľudí. Mal totiž na tvári jeden ťah, ktorý už i tak dosť špatnú tvár odpornou robil. Keď sa usmial, ukiazal dva rady preredlých zubov.

Jeho strýk bol tlstý padesiatnik. Človek bohatý, bezdetný vdovec, pri tom jednoduchý ba trochu prisprostý.

„I tuti quanti čárikové!“ zavolal tlstý Pršal, keď na zazrel; no to som preca neočakával, žeby som mal dnes šťastie s pánom Svoreňom!“ počul som že prišli sa pozdraviť do nášho rodiska, teší mä, že ich zdravého tu vidím.“

„No snáď nevedia, pán strýčik, že pán Svoreň prišiel sa o svojom otcovi niečo prezvedeť, ktorý sa chudák kamsi podel. Či p. Svoreň ešte ho nevynašli?“ posmieval sa Pršal, a zasmial sa divoko svojmu žartu.

Môj Ondriš vyšiel z miery. Hnevom mu žila na čele napuchla, videl, že chce ho u krásnej Julky hrubými žartami smiešnym urobiť.

„Bohužial, môj otec, riekol konečne, ztratil sa bez stopy. Ja na veci meniť nemôžem. Teší mňa ale, že p. Pršal preci sa oň tak zaujíma, zaiste rovný o seba rovného starať sa musí!“ doložil Ondriš s významom.

Oba sokovia hľadeli na seba pevne a vzdorovite, akoby sa zrakom prebodnúť chceli. No Ondro môj, ačpráve len ihlu zanechal, preca s podivením som videl, že sa zmužile drží.

V tom povstane starý Pršal hore, a začne už mnou raz naštudovanú úlohu prevádzať, od Adama až po Tobiáša. Až z toho vyšlo, že [si] pýta pre svojho synovca ruku švarnej Julky. Mlynár [s] iskriacim okom hľadel na Pršala, radoval sa patrne v duchu nad tým. Po skončenej dlhej reči hore vstal, a povedal, že on je úplne s tým uspokojený a usrozumený.

Boli sme tedy s mojim Ondrišom — na lade. No tento držal sa zmužile, oko jeho významne spočinulo na krásnej Julke, ktorá smutne v rozpakoch stála a teraz ešte vätšmi sa vypnul a dal mne znak, aby som stal a hovoril.

Teraz som ale ja bol na holičkách. Lež povstal som z miesta a tiež v dlhej reči pýtal som dcéru p. Straky pre — Ondriška.

Tu som sa v reči svojej dotknul toho, že však i dievča má asnáď slovo, a to rozhodné v tak vážnom okamžení, kde [jej osud] je reč o jej budúcnosti.

Mlynár bol v rozpakoch. Ale konečne preca povedal. Moja Julka je s tým úplne srozumená, [jej] moja vôla je aj jej vôlou, čo ja chcem, to i — ona musí chcieť. Ja som jej otec“, doložil rozkazujúcim tonom.

Boli sme všetci v rozpakoch. No mlynárka dnes bola veľmi múdra a rozhodne na našu stranu si stala.

„Ja som jej matka, a preto jej blaho teraz predovšetkým mi na srdci leží. Znám že v p. Pršali získa dobrého muža, no náklonnosť a srdce netreba tu zaznávať, lež i tomu hlasu popriať, preto i ja žiadam v záujme svojej dcéry aj p. Pršala, aby mienka jej bola najprv vyslyšaná.“ Tak statočne branila žena, matka svoju dceru.

Mlynár cítil proti žene svojej hnev. Ona, ona sa opováži jeho vôli protiviť. To sa ešte nikdy nestalo. No vedel, že dievča sa istotne podrobí a preto prežrel horkú pilulku a konečne privolil k tomu, aby dievča sa tiež osvedčilo.

Dievča plakalo. Chytilo ruku svojho otca a povedalo: „[apuš] otec môj, ja milujem Svoreňa!“

„To mi ešte raz nepovedz, nezvedené dievča, lebo sa musím od hnevu zblaznieť,“ reval nasrdený Straka.

V tom vstúpila mlynárka do izby. Bola dnes nad obyčaj vážna. „To tvoja dcéra, ona blúzni o láske ku žobrákovi Svoreňovi!“ oboril sa na svoju ženu.

„Bohužial Ty jej neznáš, láska je tebe neznámou. Ja ale oproti svojmu dieťaťu nič nepodniknem. Poď dievka moja, budeš toho, koho miluješ.“

Straka užasnul nad svojou ženou.

Tomu ja nikdy neprivolím!“ zpieral sa otec. Ja chcem, aby dieťa moje bolo zaopatrené. No u toho „z kadial noha, z kadial ruka“ od hladu zomre. Či ti nebude dobre u Pršala? Má dom, remeslo mu ide, strýc mu všetko poručí, [či] rozváž si, kto s tebou lepšie mieni ja, a či tvoja matka?“

„Ach otec môj, nenúťte ma za Pršala, s tým nebudem šťastnou. Radšej sa rozdelím so Svoreňom o žebrácku palicu ako s ním o všetky poklady!“ a vrhnúc sa na šiju jeho [j] zmáčala slzami jeho ruky, a tvár pokryla horúcimi poľubky.

Tu Straka ulevil svojmu hnevu, vidiac, že s tým málo vykoná. Začal tedy iné struny naťahovať.

„Koľko som sa naustával, až som tohto Pršala dostal!“ a tu i jeho žena videla na ňom zármutok a sklúčenosť, ktorú predtým uňho nikdy nebadala.

„Prečo si teda, Jozefe, udržoval týchto v nádeji, že privolíš ku jích sňatku? Či si nemôhol hneď Svoreňa z domu odstrániť, keď si videl, kam jeho nádeje sa nesú?“

„Ja som videl, že Pršal je nie za našu Julku celkom rozhodnutý, chcel som tedy skrze lásku Svoreňovu ho povzbudiť, aby sa o moju dcéru uchádzal, lež vy ste to prekazily, ty žena stala si si na stranu nezkúšeného dieťaťa. Pováž jej osud a budúcnosť, ktorá na ňu čaká u Svoreňa!“ takrečeno už prosil ženu svoju Straka.

„Pováž, mužu i ty náš život! Vidíš v ňom nejakú radosť? Kde lásky neni, tam je bohatstvo tiež márnosť. Ja som obetovala seba, no dcéru svoju neobetujem tvojej chúťke nikdy, nech si podľa svojho srdca sama rozhodne!“

V druhej izbe, kde hostia samotní zostali, stala sa velká zmena. Samolúby úsmev z tváre mladého Pršala [sa] zmiznul, [a zacal] a postúpil miesto ľahostajnosti. On Julku ani nemiloval. Chcel práve len zvíťaziť nad chudým krajčírikom. No tušil veci neobyčajné, keď rodičia do izby dlho nevchodili.

Konečne prišli rodičia ku hosťom a s nimi i Julka. Mlynár už nebol smutný a zrazený, mlynárka bola pokojná, a Julka tiež blažene hľadela na svojho Ondriška; tomuto sa pri tom pohľade srdce rozkošou roztopiť chcelo.

„Návrh jích nás veľmi poctil, a nech sa nedivia, že tak dlho nemohlo sa dieťa naše rozhodnúť!“ vravela matka. „Ono volilo dľa svojho srdca, bez nášho nátlaku, a manžel môj je usrozumený s jej volbou.“ Ono náleží pane Svoreň, vám. Žite šťastne!“

Ondriš vyskočil, a objal svoju mladuchu, [potom i budúceho tesťa]. Tento bol úplne pokojný. Patrne sa s ním premena musela udať.

„[Vy ste našli] Vy ste získal nevestu, ja ale našiel ženu!,“ [a] zvolal a objal svoju manželku útle a bozkal ju na čelo.

V nedorozumení i my i naši hostia dívali sa jeden na druhého.

Pripíjali sme si vesele. Pršalovci nám pomáhali lebo udobrili sa potom úplne, čo ím nebolo ťažko, veď mal aj inde Jurko Pršal dievčat dosť.

Môj Ondriš bol blažený. Ja stanem [hore] a s pohárom pripíjam mladému párku. Potom doložím: „Ondrej Svoreň, môj priatel v mladosti ztratil otca, potom matku. Toho prvého dosiaľ nemohol nájsť, ale dnes i otca i matku našiel, nech žije táto rodina šťastne!“

I priblížil sa Ondrej ku Strakovi a objali sa srdečne, budúcej testinej úctyplne bozkal ruku.

Bolo po pýtaní!

***

O tri týdne bola vo mlyne svadba. Ondriš Svoreň so svojou Julkou žijú šťastne vo mlyne. Remeslo ím ide dobre a starý Straka žije so svojou ženou ako v mädových týdňoch.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.