Zlatý fond > Diela > Tajomná láska


E-mail (povinné):

Stiahnite si Tajomnú lásku ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Anton Ottmayer:
Tajomná láska

Dielo digitalizoval(i) Ina Chalupková, Silvia Harcsová, Viera Ecetiová, Ivana Hodošiová, Katarína Sedliaková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 55 čitateľov


 

Tajomná láska


Blaženosti bohov láska podstatou je,
ľudia láskou vyrovnávajú sa bohom!
Láska nebo ešte väčšmi znebešťuje
a chladnú zem na nebesia mení!
Schiller

Kraj na pravom brehu Váhu — siahajúci od nemálo dôležitého kedysi zámku i mesta Trenčína a pokračujúci popri Novom Meste nad Váhom až po Trnavu, podľa rozdelenia slávnej Trenčianskej stolice nazývaný Dolným vidiekom — je významný z viacerých príčin.

Trenčiansky zámok, vypínajúci sa na vysokom skalnatom návrší, hoci je už sčasti spustnutý, pyšne pozerá nielen na rovnako pomenované kráľovské mesto pod ním, ale aj na celý považský kraj rozprestierajúci sa vyše i niže neho a tiež sprava aj zľava, kde sa už ťahajú na dlhšom priestore vrchy a hole s väčšími dolinami, ba pyšne pozerá aj na tečúci Váh vždy plný dreva, akoby chcel svetu šťastného devätnásteho storočia porozprávať o všetkých víťazstvách, o všetkých udalostiach, čo sa pred storočiami odohrali alebo v ňom, alebo na jeho okolí.

Tento zámok si podmanil Ján Zápoľský a pri ňom sa prelialo veľa krvi, keď ho roku 1529 späť vybojoval cisár Ferdinand I.

Do tohto kraja sa roku 1624 presťahovali tisíce Moravanov, ktorí sa odtrhli od viery svojich praotcov a ktorým preto cisár Ferdinand II. prísne rozkázal zmeniť vlasť alebo novú vieru.

Toto je ten kút — teraz už roztomilý, utešený, príjemný a vzácny kút — kde každý rok veselo letuje do šesťtisíc zväčša prespolných hostí. A v tejto malej dedinke — teraz sa už vyrovnávajúcej pomaly mestu — dobre vychované a úhľadné panny si každodenne nachádzajú a získavajú mužov a úctiví, statoční mládenci zasa premilé žienky. Táto dedinka, kde môžu nevládni získať zdravie, po veselosti túžiaci nájsť kratochvíľu a všetky potechy tohto sveta, ľahkomyseľní hráči zasa príčiny celého svojho budúceho nešťastia — sú Trenčianske Teplice, vzdialené na hodinu od mesta. Toto bol teda ten kút, kde za cisára Leopolda I. roku 1667 hlavní osnovatelia Vešelínovho sprisahania pod zámienkou kúpeľnej liečby chystali vzburu proti cisárovi a nevernosť rozsievali aj na blízke polia —

Toto je ten kraj, kde mocných a významných odbojníkov Rákócziho s Bercsényim prinútil vodca cisárskeho vojska Heister zanechať obliehanie Nového Mesta a odtiahnuť na ľavý breh Váhu a tam potom roku 1706 utrpeli pod múrmi Trenčína takú ukrutnú porážku, že už viacej nevládali obnoviť svoju moc a výboje.

Po oboch stranách Váhu, na pravom brehu v Chocholnej i v blízkych chotároch a na ľavom brehu zasa v Kubrej, na polceste medzi Trenčínom a Teplicami, vyviera veľa prameňov kyslej vody, ktorú kubrianske babky a dievčice nosia do Trenčianskych Teplíc a každoročne utŕžia za ňu veľa zlatých.

Na tom istom brehu — dve hodiny cesty od Trenčína — leží aj druhý, taktiež významný starý zámok Beckov s podobne sa volajúcim mestečkom. Pole je tu už úradnejšie než v hornom kraji stolice, ba i vinohrady tu zakvitnú a hrozno dozrieva. Hoci zlé jazyky vravia, že beckovským vínom strašia všetečné a neposlušné deti, predsa môžem vydať svedectvo i ja i všetci hostia istého popredného domu, ako raz pri vynikajúcom obede dvadsaťročné beckovské víno podávané v malých pohárikoch celkom nahradilo tokajské víno.

Z Beckovského zámku vidieť zasa na pravom brehu Váhu tretí zámok v Čachticiach, mestečku patriacom už do Nitrianskej stolice, o ktorom povesť hovorí, že niekdajšia pani tohto zámku v túžbe zachovať si krásu čo najdlhšie, márnila v pivnici svoje slúžky, zhromažďovala ich krv a kúpavala sa v nej — kým sa o tejto ohavnosti nepresvedčila vrchnosť a nepotrestala ukrutnú paniu.

Prechod na pravý breh Váhu z Trenčína umožňuje drevený most, tam je veľké množstvo dedín, medzi ktorými vynikajú Kostolná s kaštieľom nitrianskeho biskupa, Chocholná, Kochanovce, Velčice, Adamovce, Melčice, Bohuslavice s utešeným kaštieľom a záhradou Erdődyovcov. Cez tieto dediny najmä v čase novomestského jarmoku a pred ním i po ňom sa ponáhľajú stovky vozov a kupcov i zďaleka, akoby bol chýrny výročný jarmok v dajakom významnom slobodnom kráľovskom meste. Pešky tade prechádzajú dobrým a v celej krajine známym červeným novomestským vínom rozveselení ľudia, spokojní s jarmočným výsledkom, a so spevom sa ponáhľajú domov. Za takýchto okolností štyri hodiny trvajúca cesta z Trenčína do Nového Mesta prejde tak veselo a rýchlo, že človek ešte nezabudol na Trenčín a Trenčiansky zámok, a už vchádza do inej stolice — do veselého Nového Mesta nad Váhom.

Tu v Adamovciach, ak sa nemýlim, na majetku svojich predkov, v zemianskom dvorci a v kúrii, ktorú postavil vari tretí pradedo, býval všeobecne obľúbený a pre svoju dobrú radu veľmi vážený zeman Ladislav ***, prísediaci správy slávnej Trenčianskej stolice, no nezaujímajúci sa o ostatné úrady a hodnosti. S manželkou Apolenou, taktiež pochádzajúcou z popredného zemianskeho rodu, skade dostala dobrú výchovu a potrebné znalosti, prežil vedno v manželstve dvadsaťpäť rokov a vždy ešte, najmä keď bol celý deň preč z domu a na noc sa vrátil, ju objal a pobozkal tak vrúcne a úprimne s milujúcim srdcom, akoby kňaz ich zväzok požehnal iba predchádzajúceho dňa.

O poľné hospodárstvo sa usilovne staral sám a múdro ho viedol, domácnosť i výchovu viacerých detí, ktoré im pánboh požehnal, mala na starosti verná a starostlivá matka. Sama s čeľaďou ľan i konope močila, trepala, priadla alebo dala priasť čeľadi, taktiež trenčianskym tkáčom utkané plátno bielila na neďalekom brehu Váhu, šila spodný a ostatný ženský odev, sama kuchárila a do všetkého tohto umenia zaúčala i svoje staršie dcérušky.

Ladislav rodový majetok z roka na rok zveľaďoval, usiloval sa ho aj zväčšiť a presvedčený bol, že kým sa nerozdelí a zostane vcelku, jeho výnos vystačí nielen na nevyhnutné potreby celej rodiny, ale dá sa z neho vyťažiť aj na prepych, aký vyžaduje tradícia jeho domu i súčasné poživačné časy. No jednako ho náramne trápila starosť, keď si pomyslel, že z tohto istého už zveľadeného majetku, z ktorého žije teraz jedna rodina, po jeho smrti z rozdeleného na sedmoro dielov bude musieť žiť sedem rodín. A preto — presvedčený z vlastnej skúsenosti, že rodičia dobrou výchovou a vzdelaním zanechajú deťom oveľa väčší a výnosnejší majetok, než keby im zanechali na dedenie domy, polia a poddaných — nič nezanedbal, aby najmä jeho najstaršie deti získali dokonalú výchovu.

Zaumienil si teda svoje dve dcérky Mínu a Betku dať na rok do Trnavy a na dva roky do Prešporka, aby sa tam naučili jednak v živote potrebné krajinské reči, ktorých znalosť povznáša človeka, jednak aby si osvojili neznáme im ešte ženské práce aj iné užitočné vedomosti a napokon pri všetkej počestnosti sa dobre oboznámili so spoločenským životom, s ktorým sa nemôžu stretnúť na vidieku.

Štrnásťročná dievčička Mína bola už teraz vynikajúcim dielom prírody, takže u nej sa už nič žiadať nemohlo, len aby vedomosti a výchova ešte zdokonalili, čím ju tak štedro obdarovala príroda.

Mladšia dvanásťročná sestra Betka bola obveselením celého domu. Kým sa toto čiernooké neviniatko zabávalo ešte detskými hrami, Mína sa už od nich odpútavala a prejavovala veľký záujem o čítanie veselých i poučných kníh a najmä o spev a hudbu, v čom sa už rok cvičila doma.

Raz, keď starostlivý otec rozkázal pripraviť na cestu všetko potrebné a bedlivá matka chystala šaty premilých svojich detí na tri roky, veselá Mína pribehla ku klavíru a začala spievať národnú pieseň, ktorá jej zrazu prišla na um. Pri speve však už necítila zvyčajnú rodinnú pohodu, ale zmocnila sa jej akáci clivosť. A keď sa dostala k slovám

Svietila mi zora do mamkinho dvora,
teraz už nebude ani do pitvora,

začali sa jej z veľkých sivých očí proti vôli pretískať slzy ako perly a Mína — vždy veselá Mína sa horko rozplakala.

„Čo ti je, srdienko moje?“ spýtala sa jej predesená matka, ktorá začula Mínin vzlykot až do druhej izby a ihneď dobehla.

„Neviem, drahá mamička, čo ma to zrazu pochytilo,“ smutne odvetila o chvíľu už upokojená Mína. „Cítim čosi také, čo som dosiaľ nepocítila — akýsi žiaľ, ktorý mi v najveselšom speve tak náramne zovrel prsia i srdce, takmer nedal dýchať a — neviem prečo — nahnal ma do plaču.“ A pritom sa ešte väčšmi rozplakala.

Múdra a skúsená matka hneď pochopila, že jedinou príčinou tejto prvej clivoty môže byť prvá rozlúčka detí s rodičmi, a preto utišovala rozžialenú Mínu, až ju napokon celkom upokojila, keď jej vysvetlila všetky dôsledky tejto potrebnej rozlúčky a sľúbila jej, že každý rok príde dva razy za ňou.

Ihravá Betka si zatiaľ neveľa robila z odchodu a rozlúčky, zhľadávala všetky svoje detské hračky a ukladala ich do určenej na to truhličky. Táto rozlúčka nepôsobila na ňu väčšmi než odchod s matkou na trenčiansky jarmok, z ktorého sa vždy večer vrátili zasa domov.

Na druhý deň im odchod a rozlúčka s premilým otcom nepripadali ani tak ťažko, lebo milovaná mamička odprevadila svoje dcérky až do Trnavy a tam ich starostlivo ubytovala v dome, kde vzdelávali mladé dievčence. A potom svoje poklady nenavštívila cez rok iba dva razy podľa sľubu, ale zo päť ráz a spolu s otcom po roku ich odviezla do Prešporka. Tam sa nič nezanedbalo, aby po vzdelaní a učení túžiace dievčence uspokojivo splnili tento cieľ — čo po troch rokoch ochotne uznávalo celé okolie.

Mína — teraz už sedemnásťročná a urastená — ako vzdelaná panna sa ponášala na anjelov. Jej veľké jagavé sivé oči boli nebezpečenstvom pre všetky mužské srdcia. Jej dlhé zlaté, ako hodváb jemné vlasy sa ligotali priam ako poludňajšie slnko a jej pevné, zdravé, alabaster zahanbujúce telo utešene ozdobovali na lícach dve ruže v najkrajšom kvete. Ustavičné vlnenie jej vysokoklenutých pŕs naznačovalo oheň a cit. Mína i čiernooká rozkvitajúca už Betka boli vzdelané, poznali reči, vyznali sa vo všelijakých domácich i odborných prácach, ale vynikali najmä v speve a v hudbe. A keď sa zemianski susedia zhovárali o perlách Dolného vidieka, mysleli tým Mínu a Betku. Míninu hodnotu ešte utvrdzovali a obľúbenosť u susedov ešte zvyšovali najmä jej dve pekné vlastnosti — prívetivosť voči susedom a priateľom otcovho domu a priam slepá, ešte nikdy ničím nenarušená poslušnosť voči rodičom.

Pre to a pre mimoriadnu pohostinnosť Ladislava i jeho ženy Apoleny nebolo ani čudné, že všetko zemianstvo — ženatí aj slobodní, starší páni aj mládenci schádzali sa každú nedeľu popoludní v Ladislavovom dome, kde si čas do večera krátili hrami, žartovaním a inými rozmanitými zábavami.

Už niekoľko mesiacov sa Mína stretala a spoznávala s mnohými príjemnými a milými mladíkmi a bezúhonne sa s nimi zabávala — no ešte nevedela, čo je láska. A teda sa jej ani nesnívalo, akú ohromnú premenu spôsobí zrazu u nej neskúsenej — a to onedlho — tento dosiaľ neznámy, nevídaný a nebezpečný hosť, koľko jej prinesie žiaľu, nepokoja, zapríčiní clivosti a hlbokých útrap. Všetko sa to stalo istú augustovú nedeľu — a všetko za jedinú polhodinku!

Zlaté slniečko už zapadlo za belasé hory, vtáky si už hľadali nocľah a nepokojne čvikotali, netopier už poletoval okolo kúrie pána Ladislava a hostia už stade poodchádzali, na prosbu matky Apoleny zdržali sa tam iba dvaja najbližší a najvzácnejší mladíci — keď do dvora dohrmel nejaký kočiar a nový hosť mocne zabúchal na dvere.

Ladislav i Apolena srdečne privítali dobrého známeho a verného priateľa, každodenného hosťa svojho domu, kapitána *** vo výslužbe, ktorý sa navrátil z dlhšej cesty a chcel ešte toho večera navštíviť Ladislava. Tento všeobecne známy statočný človek, verný priateľ a predtým dobrý a udatný vojak, teraz bohatý hospodár býval v najbližšej dedine a všetci susedia si ho vážili a mali ho radi. Aj Mína uznávala všetky dobré vlastnosti tohto staršieho pána, prívetivo sa správala voči nemu a vypytovala sa ho na mnoho vecí, čo bolo kapitánovi najvzácnejšie, lebo od istého času rád videl Mínu a neraz rozmýšľal o tom, že ju urobí šťastnou.

„Nechže nás teda pánboh ešte veľa rokov zachová v dobrom zdraví a trvalom priateľstve!“ pripíjal kapitán, keď mu Betka na mamičkino znamenie ponúkla starého novomestského červeného vína. A hneď po ňom dvihol pohár natešený Ladislav, štrngol si s kapitánom a taktiež ho vyprázdnil na „šťastný návrat a veselé stretnutie“.

Zvyšok večera im rýchlo a mimovoľne ušiel pri rozprávaní kapitána o jeho náročnej ceste, pri nevinných klebietkach a menších spoločenských hrách. Naposledy kapitán i ostatní hostia požiadali Mínu, aby im na rozlúčku zahrala a zaspievala nejakú národnú pieseň. Mína vďačne vyhovela rodičom aj hosťom a začala spievať žiadanú pieseň.

Nikdy ešte Mína nespievala tak roztomilo a s citom, ale aj pokojne ako teraz, keď sa dostala k veršom piesne:

Keď sa my dva rozlúčime,
ej, dve srdiečka zarmútime,
ej, dve srdiečka zarmútime.

Jedno moje, druhé tvoje —
ej, budú plakať obidvoje,
ej, budú plakať obidvoje.

Chúďa Mína, ani si len netušila, že v tejto chvíli sa skončil pokoj tvojho nevinného srdca, že už túto noc ti bude veľmi úzky otcovský dom, v ktorom jedine si doteraz prežívala radosti mladého života!

Zrazu — akoby z oblakov doletela — začuli zo záhrady pod oknom, pri ktorom všetci hostia obklopili spievajúcu Mínu, utešenú, príjemne a spôsobne za sprievodu gitary znejúcu melódiu národnej piesne, čo precítene spieval nejaký neznámy a tu nechyrovaný spevák:

Na Trenčianskom zámku
dva holuby sedia,
ľudia im závidia,
že sa rady vidia…

Príjemný spev prekvapil všetkých prítomných, ale najmä Mínu. Mínu preto, lebo bol pekný a podľa spevu možno ľahko odhadnúť speváka. Starostliví rodičia sa preľakli preto, lebo si nevedeli vysvetliť, ako sa neznámy spevák dostal cez zatvorené domové i záhradné vráta. Spev nepríjemne prekvapil z hostí najmä kapitána, a to pre príčinu, ktorú ešte vtedy nemohli uhádnuť ani rodičia ani Mína.

Mína v tej chvíli prerušila svoj spev a dychtivo otvorila oblok. Chválili všetci speváka a prosili ho, aby sa mu páčilo dnuka. No nedbal na všetky reči a keď skončil jednu pieseň, ešte krajšie začal spievať druhú.

Túto čudnú príhodu si nevedeli vysvetliť. Mína — rozžiarená a rozochvená navrhla, aby s ňou išiel dakto do záhrady a prinútil neznámeho speváka vyhovieť želaniu všetkých hostí a vojsť do domu.

Otec Ladislav i kapitán ihneď podali Míne ruky a zišli dolu schodmi do záhrady za čudným človekom, ktorý sa pri ich príchode ani nepohol, akoby nikoho nevidel, a precítene dokončieval svoj krásny spev.

V dedine bolo už dávno vyzvonené na večer a len kedy-tedy sa ozval pošmúrny hlas nočného hlásnika, aby ľudia dávali pozor na oheň. Na záhradnú trávu už husto padala ako perly biela rosa, i zdala sa mokrá, akoby celý deň bolo pršalo. Hoci jasne svietil mesiac, predsa každý peň medzi stromovím zdal sa striehnúcim nebezpečným človekom.

Na mieste najjasnejšie osvetlenom mesiacom stál spevák — asi dvadsaťdvaročný mladík, ktorého planúce vranie, ale na Mínu krotko sa upierajúce oči aj gaštanové vlasy, okrúhlu príjemnú tvár s ružovými lícami a veľmi peknú postavu Mína dobre rozoznala už na desať krokov. Tvár i odev a dokonalý spev mladíka jasne nasvedčovali, že pochádza z dobrého rodu.

„Prepáčte, môj milý pane, ktokoľvek ste, že vás prerušujem v krásnom speve,“ začal Ladislav, keď sa celkom priblížili k spevákovi. „Urobte po vôli mne ako pánovi tohto domu i všetkým domácim a žiadajúcim hosťom, poctite nás svojou prítomnosťou aspoň na polhodinu a občerstvite si znamenité hrdlo čo len jedným pohárom dobrého novomestského vína.“

Spevák — akoby sa nič nebolo stalo, akoby nikoho nevidel a bol stále v záhrade sám — neodpovedal ani slova, iba kedy-tedy obrátil svoje oči na Mínu a začal spievať smutnú pieseň.

Mína sa rozochvela na celom tele, kedykoľvek krásny mladík na ňu pozrel a jej sivé oči sa stretli s vranými očami neznámeho. Nevinné srdce jej začalo nepokojne biť a dychtivo očakávala jeho odpoveď v túžbe zotrvať v jeho spoločnosti aspoň polhodinku. Už-už sa chcela ozvať, ale nepozdávalo sa jej ani jedno slovo, čo sa jej rodilo v mysli. Otec i kapitán chceli zanechať čudného mladíka samého, no sklamaná Mína s veľkým vzrušením odtiahla krásnemu mladíkovi ruku od gitary a chytro povedala:

„Aspoň mne vyjavte — kto ste, čo ste a odkiaľ ste?“

Mladík si v tej chvíli nebadane pritisol Míninu ruku na srdce, že to nemohli spozorovať ani otec ani kapitán, zberajúci sa už späť do domu, no ihneď ju zasa pustil a s planúcim zrakom povedal: „Ja som nešťastný človek!“ Nato si ľavou rukou chytil čelo, odvrátil sa od Míny a akoby sa hlboko zamyslel nad svojím nešťastím, rýchlym krokom sa pustil na opačnú stranu záhrady.

„Vráťme sa a nechajme ho tak!“ povedal kapitán, keď krásny mladík zašiel od nich vari na štyridsať krokov. „Je to nejaký ničomný bludár alebo blázon a nezaškodilo by tohto beztak neznámeho človeka odovzdať obecnej vrchnosti aspoň do zajtrajška.“

„Milý priateľ,“ odpovedal pán Ladislav, „nepredpokladám ani jedno ani druhé, lebo bludár nevyzerá tak ako tento mladý človek, ktorému sa z krotkej tváre a pohľadu zračí aj dobrý rod aj mimoriadne vlastnosti. Nie je ani blázon, lebo blázon nezaspieva tak utešene a dokonale. Verím však jeho slovám, že je nešťastný, no v čom vidí svoje šťastie, to veru neviem povedať. Nech teda zostane v záhrade, veď zajtra ráno sa vyrieši aj táto hádanka.“

Mína — ktorá sa chvela na celom tele a bolo jej nevýslovne sladko, keď si tento krásny mladík ukradomky pritisol jej ruku na svoje srdce — nemohla a ani nechcela povedať čo len slovo. Na kapitánove reči sa v srdci hnevala, a otcovi by bola najradšej vybozkávala ruky aj líca, že si o spevákovi nemyslí nič zlé — no hanbila sa vyjaviť, že jej záleží na neznámom spevákovi. Ona myslela o ňom ešte lepšie ako jej drahý otec, ona ani to nemyslela, že je nešťastný — ale vari zaľúbený. Do koho je však zaľúbený, neodvážila sa hádať, ale keď predsa o tom uvažovala a chcela uhádnuť, prsia sa jej začali vysoko dvíhať a nevinná Mína sa zarumenila. Presvedčená bola, že je z dobrého rodu a že je aj vzdelaný —

A veru jediná Mína správne predpokladala. Lebo Janko — ako sa menoval ten krásny mladík a záhadný spevák — pochádzal taktiež zo zemianskeho rodu v Trenčianskej, bol vzdelaný a dobre vychovaný, ako vyžadujú terajšie časy. Keď Mína prišla do Prešporka, Janko už končil právo. Známi mu viac ráz predstavili Mínu akože krajanku, ktorej krásu vždy obdivoval, no neprejavil to a neodvážil sa s ňou bližšie zoznámiť. Mína však z Prešporka zrazu zmizla a v tomto čase musel sa Janko navrátiť do Trenčianskej stolice, aby prevzal zverený mu úrad. Keďže dobre poznal obec i dom, kde bývala Mína, vyrátal si teda cestu i čas tak, aby ta prišiel na noc. Už v Prešporku pri odchode si zaumienil, že na počesť a chválu prekrásnej Míny, ktorú tajne ľúbil, zahrá a zaspieva v noci pod jej oblokmi. Všetky okolnosti súvisiace s týmto domom vyzvedel sa od krčmára, u ktorého sa na noc ubytoval. Keďže domové i záhradné vráta večer zatvárali dosť zavčasu, nemal inú možnosť dostať sa do záhrady a pod Mínine obloky ako cez záhradné parkany, ktoré sa mu podarí alebo nepodarí preskočiť. Tak totiž slepá láska prebŕdava všetky nebezpečenstvá tohto sveta.

Keď Ladislav, kapitán a Mína odišli zo záhrady a vrátili sa k čakajúcim hosťom, zaľúbený Janko zaspieval ešte raz na rozlúčku pod tými istými oknami a potom zo záhrady rýchlo zmizol.

O čudnom spevákovi chvíľu ešte rozprávali aj dobre aj zle, no keďže bolo už neskoro, všetci hostia sa pobrali so želaním dobrej noci a sladkých snov a o pol hodiny panoval v Ladislavovom dome nočný pokoj.

Jediná Mína iba driemala a nijako nemohla zaspať. Obraz krásneho mladíka jej ustavične poletoval pred očami. Zmocňoval sa jej náramný nepokoj. Prehadzovala sa v posteli, ale nemohla nájsť pohodlné miesto ani pokoj. Vzdychala a sama na seba sa hnevala, že bola taká nemúdra a nevyzvedela sa aspoň potajomky od mladíka meno a mesto, kde býva. Rozmýšľala, tuho rozmýšľala a zdalo sa jej, že speváka už dakde videla — A veru, napokon sa rozpamätala, že v Prešporku tento mladík prešiel neraz popri nej a so záujmom za ňou pozeral. Viacej nevedela o ňom nič, no dúfala, že sa o ňom viacej dozvie a dopočuje v dedinskej krčme, kde akiste nocoval. Zaumienila si teda, že sa hneď včasráno tajne pozhovára s krčmárom.

Keďže celú noc nezažmúrila oka, ľahko jej bolo splniť, čo si zaumienila. Krčma stála iba zopár krokov od otcovského domu. Krčmár už vyzeral, aký bude deň, či sa bude môcť orať ražnisko, lež keď zbadal Mínu, ihneď sa poponáhľal k nej a podľa príkazu jej nebadane odovzdal list.

Hoci Mína doteraz nič podobné ani neprijala, ani neodovzdala bez matkinho vedomia, teraz jej bolo vzácne toto tajomstvo. Keď sa vrátila domov, rozochvená v záhrade na skrytom mieste otvorila list. Našla v ňom karôtku, na ktorej boli napísané iba slová: Najkrajšej Míne, ktorú si ctí, zbožňuje a miluje — — Janko ***. Pripojený bol ešte v papieri zavinutý krásne umelecky, verne a dokonale vymaľovaný Jankov portrét, ktorý hneď dychtivo pobozkala a spolu s lístkom ohromne naradovaná ukryla do záňadria a vrátila sa späť do svojej izby. O niekoľko minút starostlivá gazdiná už budila svoje dcérky a zo susednej izby upozorňovala najmä Mínu, aby dozrela na hospodárstvo.

Aj Ladislav myslel na včerajšiu príhodu so spevákom, ponáhľal sa do záhrady, odomkol dvere a hľadal včerajšieho speváka, o ktorom sa domnieval, že prenocoval v záhrade. No nenašiel ani stopy, kade prišiel alebo vyšiel. Potom sa pobral za krčmárom, ale aj od toho sa dozvedel iba toľko, že včera večer sa do krčmy na kočiari doviezol akýsi krásny mladý pán, ktorý riadne platil a nocoval v hosťovskej izbe. Pravda, neskoro večer videl, že mladý pán s gitarou odbehol z krčmy — neskoro v noci sa vrátil späť a už pred svitaním odišiel na horné strany. Kto je a čo je, odkiaľ je — to krčmár nevedel povedať.

Teraz už aj Ladislav veril, že celá včerajšia príhoda je iba žart nejakého známeho mladíka, ktorý sa nechcel prezradiť, a preto sa o príhodu nikto viac nestaral. Nezabudla na ňu iba Mína, ktorá na Jankov obrázok každý deň s potechou pozrela i sto ráz a milého Janka poznala už rovnako ako každodenného hosťa. Obrázok jeho podoby celé dni ustavične nosila v záňadrí, na noc ho vždy vkladala pod podušku a — nesmierne za ním túžila.

Od toho času Mína zosmutnela, málo jedávala, so sestrou Betkou zriedkakedy požartovala, spievala iba smutné piesne, bývala zamyslená a na všetky otázky odpovedala nezvyčajne stroho. Najradšej sa prechádzala sama alebo sedela v záhrade medzi hustým stromovím. Múdra matka Apolena to pobadala, no kedykoľvek sa jej spýtala na príčinu takej veľkej zmeny, Mína s predstieranou niekdajšou veselosťou priskočila k milej matke, ruky jej so smiechom bozkávala a zavše žartovne povedala:

„Už raz neviem, drahá mamička, čo odo mňa chcete — veď navždy nemôžem ostať deckom — veď sama ste neraz vraveli, že človek mení náturu každých sedem rokov!“ A potom rýchlo odbehla dozrieť na čeľaď, čo sa veľmi páčilo gazdovsky založenej matke.

Mínina túžba aspoň zazrieť krásneho a milého Janka sa onedlho splnila. Príležitosť poskytli nasledujúce udalosti.

Trenčiansky boží chrám — farský kostol, jeden z najstarších katolíckych kostolov v Uhorskej krajine, zasvätený je Narodeniu Panny Márie. Na tento výročný deň chcel regenschori pripraviť slávnostnú Omšu Rossiniho a potreboval veľa spevákov i hudobníkov. Nechýbal tu ani Janko, ktorý sa medzi prvými prihlásil na sólo a očakával tento deň u tetky neďaleko Trenčína.

Chýr o chystanej slávnosti doletel aj do Ladislavovho domu. Pán Ladislav mal však na ten deň určené zhromaždenie svojho rodu kvôli deleniu obecných hôr, a preto nemohol odísť do Trenčína. Matka Apolena nechcela zasa nechať celý dom a gazdovstvo naverímboha, takisto nemienila ísť do Trenčína. No jednako dobrý otec, ktorý svoje deti a najmä Mínu mal zo srdca rád, ľahko našiel východisko — ihneď napísal sestre vydatej neďaleko Trenčína a prosil ju, žeby predo dňom Narodenia Panny Márie odviezla k sebe Mínu i Betku a celý tento chýrny deň prevzala na seba materinské povinnosti a starosť o ne, čo tetka aj vďačne urobila. A Mína — natešená Mína už večer pred pamätným dňom sa ocitla blízko trenčianskych múrov — plná nádeje sa tešila, ešte sama však nevedela čomu. No keby bola vedela, že milý Janko je od nej iba na štyri strelenia, že bude spať v tej istej dedine u svojej tetky!

Janko sa všetko dozvedel a srdce sa mu potešilo, lebo dúfal, že azda zajtra sa naskytne príležitosť a zíde sa so svojou milovanou Mínou a povie jej, čo k nej cíti. Jeho tetka s Míninou tetkou boli dobré priateľky už veľa rokov a často sa navštevovali. „Ach, Mína, duša moja najdrahšia,“ vzdychol si Janko, „keby si vedela, akú nepokojnú noc musí zakúsiť mladík, čo žije len pre teba!“

Zadumaný smutne si ľahol — ale nádej, láska a túžba za Mínou mu nedovolili ani zdriemnuť. „Nuž,“ pomyslel si, „aj tak nemôžeš spať, pôjdeš pod Mínin oblok a hoci bude Mína pohrúžená v hlbokom spánku, osladíš jej ho príjemným a tichým spevom.“

Schytil teda gitaru a o malú chvíľku stál už plný nádeje pod Míniným oblokom, lebo vedel, v ktorej svetlici Mína spí. Spieval dlho a rozcítene — ale Mína zopár dní už nespala tak tuho a chutne ako tento raz. Dokončieval poslednú pieseň, ktorou chválil Míninu krásu a spanilosť:

Ach, čože to vidím? Ó divy,
pannu v purpurovom kvete, krajšiu než Majolína,
než sú rusalky studničiek!
Ktože je to, či sama vari veliteľka Páfu?
„Ej, či nevidíš? To Mína je!“

A hneď odbehol a za sebou zanechal iba echo posledných slov.

Mína sa prebudila. Spočiatku nevedela, či to bol sen, alebo skutočne počula krásny hlas — „Ale veď si zreteľne počula svoje tak ľúbezne vyslovené meno!“ vravela si. „Veď je to Jankov anjelský hlas!“ A rýchlo otvorila okno, jej oči hľadali krásneho Janka — ale nadarmo. „Kdeže by sa tu v takú tmavú noc mohol vziať Janko,“ pomyslela si a nepokojne sa uložila späť do postele.

Ráno o siedmej začali na počesť veľkej slávnosti strieľať z Trenčianskeho zámku mažiare. O ôsmej hodine vyzváňali prvý raz a o deviatej sa začali bohoslužby. Kvôli dobrému miestu sa tetka s Mínou i Betkou doviezli ku kostolu už o pol deviatej. Každý muzikant, každý spevák mal už určenú úlohu. Janko ako najschopnejší spevák mal spievať dve znamenité sóla Rossiniho Omše — Credo a Benedictus.

Omša sa začala. Jankov hlas medzi toľkými muzikantmi a spevákmi sotva bolo rozoznať, ale onedlho nasledovalo Credo — vtedy stíchli všetci hudobníci aj speváci a všetkých prítomných upútalo Jankovo precítené sólo. Jeho príjemný hlas Mína ihneď spoznala ako každodenný chlieb. „Ach, Janko, ako ma trápiš!“ ľútostivo si pomyslela. „Predsa to nebol sen, ale pravdivá skutočnosť, že som tejto noci počula tvoj pôvabný hlas — ako rozkošne si vyslovil: To Mína je!“ Viacej sa už nemohla modliť a druhé Jankovo sólo ešte väčšmi vzrušilo Mínino srdce. Aj Betke sa Jankov hlas zdal povedomý. Tetka obdivovala všetko, no nevedela posúdiť, čo bolo osobitne pekné.

Janko si na chóre vybral také miesto, aby dobre videl a videli aj jeho. Okrem svojej povinnosti sústredil sa iba na prekrásnu Mínu, ktorú jeho oči zaraz našli, a s rozkošou ju obdivoval. Túžba za Mínou ho natoľko premohla, že niekoľko ráz nevládal zadržať slzy. Mínino srdiečko bolo ešte mäkšie. Držala síce v ruke modlitebnú knižku, ale nie kvôli modlitbe, vôbec nie — lež aby ta pred Betkou vedľa nej mohla skryť obrázok milého Janka. On bol ten svätý, ktorého tu vrúcne uctievala. Raz pozrela na živý Jankov obraz a potom zasa na maľovaný. Pod zámienkou krásnej hudby nesmierne obdivovala Janka a utajovanú svoju horúcu lásku bujne pásla na jeho kráse, pričom si vrúcne žiadala, aby pobožnosti trvali čo najdlhšie.

Bohoslužby trvali do pol dvanástej. Janko nemal na chóre už nijaké povinnosti, zbehol teda ku kostolným dverám a chcel Mínu vidieť ešte raz zblízka. Po tom istom túžila i Mína a vôbec nepochybovala, že sa im to podarí. Ó sladkosť, ktorú razom cítili obe srdiečka!

Pri obede sa veľa rozprávalo o dnešných muzikantoch i spevákoch, o veľkosti a vznešenosti hudby, ale najviacej o Jankových sólach. Tetka bola s neterami veľmi spokojná, ba na krásnu Mínu aj pyšná. Mína predstierala záujem o pekný dom na druhom konci dediny a vypytovala sa naň. A tetuška sa rozhovorila, že tam býva jej priateľka, ako si ju váži, aký je to statočný a popredný dom — a neteriam sľúbila, že dneska ich ešte neodvezie domov, ale po obede pôjdu s ňou k spomínanej priateľke, kde príjemne strávia čas s jej jedinou dcérou a možno aj s hosťami z blízkeho okolia, ktorí sa tam v nedeľu zavše schádzajú.

Ktože sa mohol väčšmi tešiť než Mína, ktorá v duchu už sedela pri milom Jankovi, príjemne si s ním štebotala, videla ho, ako jej vyjavuje svoju lásku — a už kadečo inšie prežívala, videla a cítila. Rozradostená z týchto predstáv chcela rýchlo priskočiť k tetke a ju vybozkávať, no pritom s obrusom stiahla tri porcelánové taniere a prekrásnu fľašu s dvoma pohármi, ktoré padli na zem a rozbili sa na márne kúsky. Skúpa tetka sa spočiatku hnevala — ale preľaknutá Mína ju zasa čoskoro udobrila roztomilým a podmanivým žartovaním.

Okolo tretej popoludní zaviedla tetka netere k svojej priateľke ***, u ktorej býval Janko už tri dni a zišlo sa tam aj niekoľko hostí. Janka nikto tak dobre nepoznal ako Mína, hoci sa spolu ešte nezhovárali. Všeobecné reči trvali dlho a nesmelý Janko i dievčensky hanblivá Mína, ktorým srdcia vzrušene bili, začali zosmutnievať. Napokon zhovárali sa už len starší, mládež sa postupne oddelila, vytvorila páriky s osobitnými rozhovormi. I Janko sa náhlivo pobral za Mínou, ktorá vstala od stola a vzdialila sa k obloku, a dal sa s ňou do reči.

„Ako sa vám, milá panna, páčila dnešná hudba v trenčianskom kostole?“

„Bola milá a utešená — no nemôžem odtajiť, že radosť bolo počúvať najmä sóla jedného mladíka,“ a pritom sa zapálila.

„Prosím a ktorý mladík má také šťastie, že si zaslúžil chválu najkrajšej panny?“

„Ten istý, čo nedávno povedal o sebe, že je nešťastný človek, čo jednej nevinnej dievčine nedožičí vo dne v noci pokoj a sladké sny, čo — —“ pritom zmĺkla, lebo viac nemohla povedať ani slova.

„A ten mladík je predsa nešťastný — lebo vrúcne ľúbi a domnieva sa, že jeho neľúbia, lebo je chudobný — lebo mu nedovolia ani len priblížiť sa k jeho láske.“

Vtedy sa Mína obrátila k obloku, nebadane vytiahla zo záňadria Jankovu podobizeň, ukázala mu ju, okamžite ju skryla späť a milo sa spýtala:

„Poznáte toho nešťastného človeka?“

„Mína, prekrásna Mína,“ povedal dojatý Janko, „už som najšťastnejší medzi smrteľníkmi — pravdaže, to je Janko, ktorý si najkrajšiu Mínu ctí, zbožňuje ju a zo srdca miluje. Vy ste jediná na tomto svete, čo mi spríjemňuje život, čo ma sprevádza na každom kroku a je vo dne v noci mojou jedinou myšlienkou, bez ktorej nemôžem a ani nechcem byť šťastný! Ach, Mína, povedzte aspoň jedno slovíčko, lebo mi srdce zhynie.“

Mína už ďalej nevládala ukrývať svoju utajovanú lásku, ktorú prechovávala k Jankovi od ich prvého stretnutia. Zahľadela sa do Jankových vraných očí a akoby sa hanbila, spustila svoje nebosivé očká na jeho chvejúce sa ruky a povedala: „Janko, veľmi vás ľúbim — jedine vás a nikoho iného!“ Janko chytil jej alabastrovú rúčku, vrúcne jej ju stisol, priložil na svoje srdce a srdečne zopakoval Mínine slová: „Jedine teba, Mína najdrahšia, a nijakú inú!“

Obaja zaľúbení a pohrúžení do seba našťastie zmĺkli, lebo v tej chvíli pribehla k Míne Betka i s niekoľkými prítomnými mladíkmi a všetci ju prosili, aby sa i s Jankom zapojili do akejsi spoločenskej hry.

Pravda, ani Mína ani Janko po horúcom vyjavení vzájomnej lásky nemali veľa chuti do hry, ale na tetkino naliehanie i zhromaždenej tam mládeže sa obaja bez vôle pripojili ku hre. Mína však na všetky otázky odpovedala popletene a už rozpakmi spôsobila hodne veselosti. Janko ustavične myslel na to, kedy a ako by sa mohol zísť s Mínou. I prišla mu na um dobrá myšlienka, a preto šikovne využil prvú vhodnú príležitosť a zmizol do svojej izby, kde sa zamkol a napísal Míne list.

Milá a drahá Mína!

Srdce mi už síce pokojnejšie bije, lebo milujem a srdečne i mňa milujú, no ešte nie je celkom pokojné, lebo nevidím nijakú možnosť, ako by som sa s Tebou, drahá, nabudúce zišiel a mohol Ťa privinúť na svoje srdce. Úprimne Ti vyjavím, čo mi za hry prišlo na um: 8. októbra bude reštaurácia stoličného úradu a pri tej príležitosti sa usporiada v Trenčíne znamenitý bál. Jedine v Tvojej moci bude nakloniť svojich milých rodičov, aby toho dňa nechýbal v Trenčíne ani Váš dom. V toto stretnutie dúfa a túžobne ho očakáva najkrajšiu Mínu

nesmierne milujúci Janko

O chvíľu sedel už Janko na svojom mieste a túžobne vyhľadával príležitosť, aby mohol Míne odovzdať lístok. A onedlho, keď sa hra skončila a vymieňali sa zálohy, nastala očakávaná chvíľa. Viacej sa už Mína s milým Jankom nemohla zhovárať, no predsa využila vhodnú chvíľku, keď mu stihla pošepnúť: „Pod prahom tetuškinho domu!“ Čoskoro nato sa hostia rozišli.

Nepokojný Janko nemohol doma vydržať, neskoro večer dva razy bežal k spomínanému domu a hľadal pod prahom, ale nič nenašiel a nájsť ani nemohol, lebo Míne sa nenaskytla príležitosť, ani miesto a nemala ani času napísať dačo Jankovi. Čakala iba na to, keď v dome všetci pospia. Betka nocovala v jednej svetlici s Mínou, no keďže ju nič netrápilo, čoskoro tuho zaspala. V tomto nočnom tichu mohla Mína Jankovi odpovedať.

Premilý a utešený Janko!

Opäť sa navrátil sladký pokoj, za ktorým som túžila od nášho spoznania. Ó Janko, milý Janko, spôsobil si mi veľa trápenia — ale čo sa žalujem, veď som teraz najšťastnejšia medzi všetkými ľuďmi! Koľko len bude v mojej moci — čo i celý dom prevrátim, predsa sa musíme stretnúť na trenčianskom bále. No ale dotiaľ a aj v budúcnosti si môžeme písať. Svoje listy môžeš bez obáv doručiť mojej priateľke *** v Trenčíne, chodieva k nám každú nedeľu a čo dostane, to verne odovzdá svojej Míne. Aj ja Ti odpoviem takým istým spôsobom. Jednako Ťa prosím, aby naša láska i naďalej ostala utajená, kým nám čas a okolnosti neporadia ináč. V rýchlosti — v noci.

Tvoja verná Mína

Ešte sa len kde-tu zapaľovali ranné zore, Mína sa už obliekla, nebadane vsunula pod domový prah napísaný lístok a — o pol hodiny sa už náramne prášilo za kočiarom odvážajúcim Mínu aj Betku. Mína síce odišla, no jej duša ostala v dedine pri Jankovi a myšlienky o milom šuhajovi ju odprevádzali až domov. Onedlho našiel Janko svoj poklad pod prahom, vari tisíc ráz ho pobozkal, vrúcne pritisol k srdcu — a smutný sa vrátil k tetke, kde sa ešte zdržal zopár dní.

Dlho a často si milujúca sa dvojica posielala listy dohodnutým spôsobom. Mína — predtým zadumaná Mína bola zasa veselá, čo veľmi tešilo otca i všetkých domácich, ale najväčšmi dobrú matku. Kapitán dosiaľ navštevoval Ladislavov dom každý deň zvečera — od tohto času však býval už častejším hosťom. Najradšej sa zhováral s Mínou, ktorej týždenne prinášal z jarmokov všelijaké pekné a drahé dary. Mína pri svojom stolku, zaujatá zvyčajnými starosťami, odpovedala milo na všetky kapitánove otázky, vďačne prijímala dary od každodenného hosťa, dobrého známeho, otcovho priateľa — no duchom i myšlienkami bola vždy pri Jankovi. Kapitán však myslel ináč, o čom sa Míne ani nesnívalo. Zaumienil si, že svojím bohatstvom urobí šťastnú aj Mínu aj celý Ladislavov dom, a všemožne sa usiloval dostať od Míny jednu odpoveď. Mína však nikdy neodpovedala podľa kapitánovej vôle, ale vždycky tak, ako cítilo jej nevinné a neskúsené srdce. Keď chcel kapitán dokázať — a dokladal to príkladmi — že šťastie nezávisí vždy od mladosti ani krásy, Mína mala inú mienku a zápalisto ju bránila. Kapitán sa napokon prefíkane opýtal:

„Predsa len — ktorú cnosť si Mína váži najväčšmi a má ju najradšej?“

„Poslušnosť voči milým rodičom je jediná cnosť, ktorú by som nemohla porušiť za všetky poklady sveta,“ otvorene a milo povedala Mína.

Na túto odpoveď si kapitán pomyslel: „Teda už viem, ako mám začať i uskutočniť svoje predsavzatie.“

Medzitým sa približoval deň reštaurácie stoličného úradu, na ktorej veľmi záležalo aj Ladislavovi aj bohatému kapitánovi, poprednému zemepánovi, lebo tam mali daktorých dobrých známych a priateľov — všetci sa teda svorne rozhodli cestovať do Trenčína. Na druhý deň kapitán priniesol Apolene i dievčencom ukázať vytlačené pozvanie na trenčiansky bál, a keďže štedrosť bola jedna z jeho chvályhodných vlastností, srdečne ich požiadal a uprosil, že za celý čas pobytu v Trenčíne bude Ladislavova rodina jeho hosťom.

Mína sa zo srdca tešila — nie však na bál, ani na veselicu, za ktorými túži každá dievčina, ale jedine na milého Janka, že ho zasa uvidí, že sa s ním pozhovára a bude tešiť celú noc. Ihneď napísala túto novinu Jankovi a už na druhý deň dostala od neho roztomilú odpoveď, v ktorej roztúžený mladík popýtal svoju úprimnú Mínu o prvý tanec.

Na trenčianskom bále sa teda Mína opäť stretla s Jankom. „Šťastná noc,“ mysleli si obaja, „bodaj by nikdy nesvitalo, ani nemrkalo!“ Okrem zopár tancov Mína celú noc tancovala so svojím Jankom, s ním sa úprimne zhovárala a nádej v šťastnú budúcnosť vyniesla túto milujúcu sa dvojicu do siedmeho neba.

Matka i kapitán si všímali každý Mínin krok a vypytovali sa, kto je to ten krásny a úctivý mladík, čo ustavične berie Mínu do tanca. No Mína sa dobre držala pri prvom klamaní a matke i kapitánovi povedala, že tohto mladíka vidí dnes prvý raz v živote.

Na druhý deň sa skončila reštaurácia stoličného úradu a popoludní pán Ladislav aj s rodinou z Trenčína odišiel. A Mína — od ustavičného tancovania unavená Mína doma chutno spala až do poludnia druhého dňa.

Nikdy nebola Mína taká krásna, taká rozkošná ako na trenčianskom bále. Cítil a videl to Janko — uznal to aj kapitán, ktorý si zaumienil pri prvej príležitosti vyjaviť svoj úmysel Ladislavovi. A hneď na druhý deň sa mu žiadaná príležitosť ponúkla sama.

Chúďa Mína ešte dobre a chutno spala, ani matka Apolena ešte nevyšla zo svojej spálne a už sa kapitán uberal k Ladislavovmu domu. Gazdovsky založený pán Ladislav už obzeral oziminy a keď zbadal ponáhľajúceho sa kapitána, vyšiel mu v ústrety. Títo dvaja priatelia sa potom rozhovorili o hospodárení, o rodinnej pohode a domácom šťastí. Mrzutý kapitán vravel, že bez úprimnej manželky sa predsa len človek nemôže cítiť šťastne. Zdôveril sa, že ak by dostal takú úprimnú a roztomilú manželku, akú má vo svojich predstavách, vďačne by jej ako veno daroval stotisíc zlatých. Napokon vyjavil, že jediná Mína by ho mohla urobiť šťastným a taktiež i on si zaumienil urobiť šťastnou jedine Mínu. Naostatok potom poprosil priateľa Ladislava, aby sa vyjadril o tomto jeho nezmeniteľnom návrhu a — ak to bude po vôli jemu aj matke Apolene i Míne — dožičil priateľovi toto šťastie.

Ladislav sa hlboko zamyslel. Veľmi mu na srdci ležalo šťastie milej dcéry Míny — ale aj budúcnosť sedmoro detí, z ktorých nebolo ešte ani jedno zaopatrené. „Stotisíc zlatých môže byť zárukou šťastia celého môjho rodu. A prečo by sa jedno dieťa nemohlo obetovať za celú rodinu? Veď kapitán je ešte mocný, dobre zachovaný — hoci už starší mládenec,“ mudroval o veci Ladislav. Aj keď bez zvolenia matky Apoleny a dcéry Míny — ktorých súhlas pokladal za potrebný — nemohol kapitánovi sľúbiť naisto nič, predsa mu dal nádej, že akiste privolí nielen Apolena, ale aj dobre vychovaná Mína, ktorá odmala je naučená uznávať za šťastie iba to, čo pokladajú za skutočné a trvanlivé šťastie aj rodičia.

Za podobných rečí došli k Ladislavovmu domu, kde už v tom čase bolo všetko na nohách. Mína bola na dvore, milému otcovi pobozkala ruku, kapitána srdečne privítala, ba vo svojej úprimnej neskúsenosti začala s ním aj žartovať, čo sa otcovi veľmi páčilo a v kapitánovi posilňovalo nádej. Keďže bolo už poludnie, vďačne zostal kapitán toho dňa u Ladislava i na obed.

Po obede zabávala Mína kapitána hrou na klavíri a spevom — a kapitán žiadal už len privolenie matky Apoleny. „Veď,“ myslel si, „najkrajšou Míninou cnosťou je poslušnosť voči rodičom, a láska, hoci spočiatku v manželstve chýba, čoskoro príde — najmä u dievčiny, čo nemá svetských skúseností.“

Ladislav s Apolenou sa vzdialili do záhrady, kde jej vyjavil kapitánov návrh a z neho vyplývajúce výhody. Apolena ponechala všetko na boha a svojho muža. No dopredu povedala, že Míne to ona nepovie. Prosila však Ladislava, aby Mínu nenútil, ak by jej to bolo proti vôli, ale jej múdro vysvetlil dobré i nedobré stránky veci. Nevinná Mína ani len netušila, aká búrka sa chystá nad jej hlavou!

Keď sa kapitán odobral, odviedol Ladislav fatinkujúcu Mínu do svojej izby.

„Mína moja drahá, ešte dnes by som chcel s tebou dať do poriadku jednu závažnú právnu vec,“ veľmi vážne povedal otec.

„Milý otecko,“ odvetila preľaknutá Mína, „keď sa zídu taký múdry sudca ako vy a taký poslušný vinník ako ja, každá právna vec sa dokoná za chvíľku.“

„Chcem ťa vidieť šťastnú i celú našu rodinu.“

„Ach, dobrý a drahý otec!“

„Kapitán je dobrý, milý a bohatý pán.“

„Isteže dobrý a milý starý pán.“

„Hm, starý pán! Dobrota a milota nesúvisí s vekom. Kapitán je ešte pri sile, dobre zachovaný mládenec a štedrý pán, ktorý svojej budúcej venuje stotisíc zlatých.“

„Isteže bude šťastná tá panna, ktorá dostane takého štedrého muža.“

Už z týchto rečí vytušila zdesená Mína, čo môže nasledovať ďalej. Srdce jej začalo nepokojne biť — „Ach, Janko, najmilší Janko!“ pomyslela si smutná Mína, „čo bude s tebou — čo bude so mnou!“

„A táto šťastná panna, keby len chcela, stojí predo mnou. Mohlo by, dcéra moja, tvoje slobodné srdce milovať kapitána?“

„Ctím si kapitána, aj si ho budem ctiť ako hosťa, ako dobrého známeho. No venovať mu svoju lásku a sľúbiť mu ruku nijako nemôžem. A kto by to odo mňa žiadal, ten žiada obetu rovnajúcu sa smrti.“

„Dlhšie priateľstvo a úcta má väčšiu trvácnosť ako láska — očividne to dokazuje každodenný život. Dcéra moja, je teda obeta milovať kapitána? A keby starostlivý otec od svojej dcéry žiadal takú obetu? Keby bol presvedčený, že ak aj táto obeta neurobí dcéru takú šťastnú, ako si zaslúži, no neurobí ju ani celkom nešťastnú? Keby povedal, že stotisíc zlatých zaistí celej rodine šťastie?“

„Drahý otec, ak je to vaša i mamičkina žiadosť, aby jej najstaršia dcéra podstúpila takú obetu, isteže poslúchnem, lebo poslušnosť voči rodičom pokladám za prvú, za najväčšiu cnosť, ktorú by som nebola schopná porušiť za všetky poklady sveta. No prosím o jedno — aby bola svadba čo najskôr a na ňu si sama vyberiem družbu i družice.“

Natešený Ladislav oznámil výsledok rozhovoru Apolene, ktorá bola presvedčená, že Mínu otec neprinútil a k súhlasu ju priviedol múdrym vysvetlením veci, a potom už nemala nič proti tejto svadbe. Najmilšie bolo všetko kapitánovi, ktorý od istého času myslel iba na Mínu a v duchu si maľoval príjemnú budúcnosť najkrajšími farbami.

Mína sa vžívala do smutného osudu, ako len mohla. No z mysle jej nemohol zísť Janko — milý, drahý a verný Janko. Chcela mu už napísať túto presmutnú novinu, ale zúfalo zahodila pero. Napokon predsa len s náramným žiaľom napísala mu nasledujúci lístok:

Drahý a jedine milovaný Janko!

Smutná skutočnosť nezmeniteľne žiada, aby som sa od Teba — od jedinej mojej radosti na tomto svete — odlúčila azda naveky. Nijako som nemohla ďalej odporovať moci a sile — prísnej vôli rodičov, aj keď to nebolo nútenie. O krátky čas, vari už o osem dní sa musím, ja nešťastná — stať manželkou kapitána ***. Isteže ochotná som ctiť si každého statočného človeka, lebo si to zaslúži — no milovať okrem Teba, drahý, nemôžem nikoho! Ešte o jedno Ťa, milý môj, vrúcne prosí nešťastná Mína. Ja som slabé dievča a na svoj osud sa chystám, ako vládzem. Urob aj Ty, Janko, ako silný muž to isté — zabudni na sladké chvíle a šťastie pominutých dní, zober všetku odvahu a buď mi družbom na svadbe! Iba tak budem môcť prežiť ukrutnú polhodinu pri oltári, ináč padnem a naveky zamriem. Posledný raz Ťa veľa tisíc ráz bozkávam. Vyplň vrúcnu prosbu

Tvojej nešťastnej Míny

Ľahko si môžeme predstaviť, ako na Janka zapôsobil tento smutný list. Presvedčený bol, že Mínu jedine prinútili, aby sa podvolila. Dlho rozmýšľal, čo má urobiť. Už sa ho zmocňovalo zúfalstvo — „Ale veď ťa Mína ešte o čosi požiadala a nemôžeš milej Míne v tom nevyhovieť!“ Napísal Míne žalostnú odpoveď, sadol do kočiara, odviezol sa k tetke neďaleko Trenčína a očakával tam svoje budúce šťastie alebo nešťastie.

V Ladislavovom dome sa všetko chystalo na svadbu. Obe najstaršie dcéry mali už potrebné veci prihotovené, otázkou bol iba deň a hodina sobáša.

Mína práve prečítala žalostnú a očividne slzami skropenú Jankovu odpoveď a znovu sa tešila, že je tak blízko nej — keď za ňou pribehli otec, matka, Betka i kapitán a oznámili jej, že svadbu určili na budúcu nedeľu.

Len čo od nej odišli, chvejúca sa Mína ešte raz chytila do ruky pero a napísala Jankovi posledný list.

Drahý a jedine milovaný Janko!

V nedeľu o dvanástej hodine na poludnie budem večným zväzkom zviazaná pri oltári — Ach, milý Janko, prečo mi nešťastnej osud nedožičil, aby som bola zviazaná s Tebou! Úctu a priateľstvo venujem kapitánovi, lebo ako dobrý a statočný človek hoden je úcty a priateľskej lásky. No vrúcna láska, ktorú som od začiatku, Janko, len k Tebe cítila a ktorú cítim i naďalej — naveky zostane Tebe. Dúfam, že už zajtra prídeš do našej dediny — ach, tak sladko by mi padlo vidieť Ťa blízko seba! Pravda, v nedeľu Ťa ako družbu ja sama predstavím všetkým hosťom. No ešte jedno: Od nedeľného poludnia budú ma viazať povinnosti úctivej a vernej manželky. Ak si ma ľúbil, ak si ma ctil, milý môj, od tohto času nebudeš sa so mnou viacej ani zhovárať, ani mi písať. To žiada a v to dúfa

Tvoja nešťastná Mína

Keď to Mína v najväčšom náhlení dopísala, no posýpku vo svojej izbe nikde nenašla, s chvatom vzala akýsi papier z obalov pokúpených vecí, pritlačila ho na mokrý ešte list, potom papier odložila na stolík a list odoslala Jankovi po starom vernom sluhovi. Chúďa Mína nevedela, že táto náhlivosť a kúsok pijavého papiera náramne zmenia — na jej šťastie či nešťastie — celú chystajúcu sa udalosť. Lebo čo sa nestalo!

Kapitán od istého času celé dni už býval v Ladislavovom dome a všetkým možným spôsobom sa usiloval Mínu zabávať — a s takýmto úmyslom vkročil do jej izby, keď odišla odovzdať napísaný list. Videl kúsky papiera, ktoré Mína v náhlosti nechala ležať na zemi, videl ešte mokré pero a zvedavý bol, čo mohla Mína písať. Napokon zazrel na stole pijavý papier, na ktorom prvé odtlačené slová — meno Jankovo a Mínin podpis pomohli mu ľahko uhádnuť, že Mína písala nejaký list a v tejto chvíli ho tajne odoslala.

Nelenivý kapitán obrátil pijavý papier k zrkadlu a od slova do slova prečítal celý list. Papier ihneď zložil a strčil ho do vrecka. Potom sa ponáhľal do záhrady, skade zazrel známeho domáceho sluhu, ktorého asi poslala Mína s listom.

V záhrade, kde ho nikto nevidel, začal sa statočný kapitán zhovárať sám so sebou: „Ty cnostná, dobrá, utrápená Mína! Chceš sa teda obetovať starému kapitánovi, ktorého si ctíš a miluješ ako priateľa? Bola si teda rozhodnutá svoju vrúcnu, už dávno k Jankovi prechovávanú lásku obetovať poslušnosti voči rodičom? Aká si cnostná, Mína, keď pred najvrúcnejšiu lásku kladieš povinnosti úctivej a vernej manželky, keď jedine milovaného Janka úprimne prosíš a pre jeho lásku a úctu dúfaš, že od nedele sa už s tebou nebude ani zhovárať ani ti písať! A táto cnosť má byť potrestaná? Táto cnostná panna má byť pre mňa starého nešťastná? Nie, Mína — cnostná Mína! Starý statočný vojak to nijako nedopustí! Ty si zaslúžiš také šťastie, po akom sama túžiš — ty musíš byť šťastná. Dožičím ti šťastie, svoje právo vďačne prepustím milovanému Jankovi a jediným potešením i veľkou odmenou mi bude, keď ťa aj s Jankom uvidím šťastnú. Ale ktože je ten Janko, kde býva, kde je — to sa musím do nedele dozvedieť, čo by som mal na to utratiť i pol majetku.“

Odvtedy si kapitán Mínu nekonečne vážil a ledva sa mohol dočkať sluhu, ktorému sa zverila neborká Mína — no čo si zaumienil, utajil pred každým. Tým menej vedela Mína, čo sa stalo s pijavým papierom. Po dlhšom čase zbadal kapitán na dvore sluhu, ktorý bol Míniným poslom.

Nebadane ho zavolal do záhrady a prívetivo, srdečne mu povedal:

„Verný Jakub, tento mešec dukátov bude tvoj a sľubujem ti do smrti istý a bezstarostný chlieb u Míny, budúcej bohatej panej, ak mi pravdivo odpovieš na moje otázky. Ja už viem veľa, priam všetko, dobre viem, že si dnes ráno urýchlene odniesol Jankovi list. Zaumienil som si Mínu a Janka urobiť šťastných — čo len tebe hovorím ako tajomstvo. Povedz mi aspoň to, kam si zaniesol list, kto je to ten Janko, ktorému písala čestná Mína, a kde je teraz?“

Starý Jakub, ktorému sa Mína celkom zverila, náramne sa zľakol a spočiatku sa obával najhorších následkov. Preto tajil všetko, na čo sa ho kapitán spytoval, no napokon začal veriť jeho slovám a na všetko odpovedal pravdivo. Najprv prezradil, ako žalostne a zúfalo začal Janko plakať, keď prečítal posledný Mínin list, prezradil, že tento Janko má byť družbom v nedeľu na svadbe. Naostatok povedal i to, že ešte dnes má prísť na noc do dediny, ale nocovať a do nedele bývať nebude v obecnej, lež v druhej krčme.

Kapitán sa tešil ako dieťa, čo netajil ani pred starým Jakubom, daroval mu sľúbený mešec dukátov a dôrazne mu prikázal, aby o tom všetkom pred pánmi pomlčal a nič z toho nevyjavil ani Míne. Napokon ho poslal na postriežku, aby ihneď po Jankovom príchode šiel za ním do krčmy a oznámil mu, že istý pán, ktorý si zaumienil milujúcu sa dvojicu — Janka a Mínu — urobiť šťastnú, tajne príde k nemu na dlhší rozhovor.

Pod zámienkou, že za tých pár dní musí dať do poriadku ešte veľa vecí, odobral sa kapitán neobyčajne skoro od Míny aj rodičov a ponáhľal sa domov.

Sotva vyfajčil jednu fajku, dobehol k nemu starý Jakub so správou, že Janko už prišiel. Kapitán sa ihneď vybral do krčmy a keďže od Jakuba nepotreboval už viac nič, poslal ho domov.

Kapitán dôstojne vstúpil do Jankovej izby. Potom nastal medzi nimi nasledujúci rozhovor:

„Dúfam, že som správne prišiel k čestnému Jankovi a rád by som poznal jeho priezvisko. Ja som mladoženích kapitán ***.“

Janko sa nemálo preľakol, keď neskoro večer vo svojej utajovanej hospode zazrel neznámeho človeka, ktorý urobil nešťastnou jeho premilú Mínu i sám seba. V duchu preklínal starého Jakuba, lebo bol presvedčený, že iba on mohol prezradiť celé tajomstvo. Ale — myslel si — prečo by ťa chválil a nazýval ťa čestným Jankom? S istou nádejou mu preto povedal svoje priezvisko i stav a spýtal sa na príčinu jeho čudnej návštevy.

„Ako dlho už poznáte Mínu?“ spýtal sa kapitán.

„Už istý čas.“

„Úprimne ľúbite Mínu a ste presvedčený, že ona tak ľúbi vás?“

„Pane, na prvé stretnutie a prvú návštevu sú to prinajmenej čudné otázky, na ktoré ja nemôžem, ani nechcem a nie som povinný odpovedať.“

„Ale, ale — aký hrdina! Veď ja som neprišiel povadiť sa s čestným a dobrým Jankom, ale urobiť ho i s Mínou šťastným. Ukáž mi, milý Janko, dnešný list, ktorý ti tajne poslala Mína —“

„Ja som od Míny nedostal nijaký tajný list — to je všetko, že ma žiadajú za družbu na vašu svadbu. No nijako nemôžem uhádnuť zámer vašich rečí a otázok, milý pán kapitán!“

„Takto sa ty, Janko, môžeš zhovárať s chlapcami, ale nie so skúseným a statočným oficierom. Prečo tajíš dnešný Mínin list? Pozri,“ kapitán vytiahol z vrecka pijavý papier, pridržal ho pred zrkadlom, aby ho prečítal. „Pozri, tu je celý Mínin list od prvého až do posledného slova!“

Vtedy Janko pochopil, že kapitán nie je mu nepriateľom, ani ho nechce podviesť, ale mieni mu oznámiť nejakú šťastnú novinu, a preto mu úprimne povedal:

„Pravda je, ctihodný pán kapitán, že Mínu verne a zo srdca milujem a takisto aj ona mňa. Skutočne mi dneska poslala posledný list a s neslýchanou čestnosťou odo mňa žiadala, aby som sa od nedele, pretože bude vtedy zaviazaná novými manželskými povinnosťami, viacej s ňou ani nezhováral, ani jej nepísal! Ach, Mína, či sa ti vyrovná daktorá!“

„Milý šuhaj, zaumienil som si urobiť vás obidvoch šťastných, a preto som ťa dal starostlivo vyhľadať. Prísne ti však zakazujem stretnúť sa do nedele s Mínou. Na nedeľu sa chystá nie moja, ale tvoja svadba. Ja ostanem dobrým priateľom, akého si ma Mína váži — ty sa staneš úprimným a verným Míniným manželom. Keďže jej ruku nemôžeš ináč obsiahnuť — tu máš na písme podarúnok päťdesiattisíc zlatých, ktoré ti zajtra vyplatia na mojom majetku a ktorými sa pred sobášom preukážeš jej rodičom. V nedeľu napoludnie sa vo svadobných šatách nebadane dostaneš do domu pána Ladislava a potom na moje znamenie ihneď prídeš k svadobnému stolu, kde budú zhromaždení všetci svadobní hostia.“

„Ach, vy veľkodušný dobrodinca!“ zvolal dojatý Janko a viacej nevládal vysloviť ani slova.

Statočný kapitán sa medzitým vytratil z izby a ešte tej istej noci zašiel do Kostolnej, kde sa práve zdržiaval nitriansky biskup, od ktorého priniesol pre Janka a Mínu dišpenz od trojnásobných ohlášok.

Na druhý deň včasráno — bola už sobota — vkradla sa Mína k starému Jakubovi a vypytovala sa ho, čo a ako splnil jej poverenie. Starý Jakub všetko vyrozprával, že mladý pán Janko je už ubytovaný v tej a tej krčme. „Ale — prosím ponížene,“ začal s úsmevom, „čo sa mne tejto noci snívalo — —“

„Ach, dedko,“ prerušila ho netrpezlivo Mína, „čo tam po tvojich snoch! Radšej mi povedz o Jankovi nejakú dobrú novinu.“

„Ale nechže dovolia, prosím ponížene — veď mne sa snívalo práve, že pri oltári boli oddaná nie s pánom kapitánom, lež s mladým pánom Jankom — Že pri oltári im neprisahal večnú lásku a manželstvo pán kapitán, ale pán Janko!“

„Nerozprávaj také nemožnosti, dedo!“ hnevala sa Mína — no zrazu sa rozplakala.

Vtom naraz pribehol k Míne kapitán a keď ju videl plakať, utešoval ju, že čoskoro bude všetkému koniec, že zajtra popoludní akiste nebude plakať — —

Tento posledný deň dozerali na potrebné prípravy v dome i mladoženích kapitán i starostliví rodičia. Veľké množstvo hostí sa očakávalo na obed, lebo farár odkázal, že pre istú príčinu nemôže byť sobáš o dvanástej, ale o štvrtej hodine popoludní. Mladoženích ešte požiadal rodičov, aby mu zajtra pri tejto slávnostnej príležitosti neodporovali v ničom, čo ako mladoženích uzná za dobré a čestné.

V nedeľu na svadobný deň odbilo už na dedinskej veži dvanásť, už sa zišli všetci hostia a pozývali ich na obed.

Každý viedol svoju párnicu — aj kapitán Mínu. Mladomanželom boli určené dve miesta za vrchstolom. Jedno teda zaujala — smutná a rozžialená Mína. No na druhé si kapitán nechcel sadnúť s prosbou, aby ostalo prázdne, a zaujal susedné miesto z ľavej strany.

Keď už všetci hostia sedeli pokojne za stolom a každý sa čudoval, čo má znamenať prázdne miesto pri neveste — kapitán zrazu proti obyčajom zdvihol pohár a pokojne, prívetivo pripil:

„Nech pánboh živí dnešných mladomanželov!“ a pritom dal dohovorené znamenie.

V tej chvíli vošiel do miestnosti vo svadobných šatách Janko — krásny a premilý Janko. Mína sa rozpamätala na reči starého Jakuba i ctihodného kapitána a len-len že neomdlela, lebo nechápala ani začiatok tejto čudnej scény a nevedela si ani predstaviť, ako sa skončí. Podobne priam skameneli aj rodičia a všetci prítomní hostia. Vtedy sa znovu ozval kapitán:

„Drahá Mína, milí rodičia! Nie starý kapitán, ale tento krásny a úctivý mladík zo zemianskeho rodu, vlastník päťdesiattisíc, ktoré včera v noci podľa pripojeného úradného úpisu dostal na ruku — tento vzdelaný a znamenitý spevák, čo nám istej noci spôsobil toľko starostí — je mladoženích a budúci manžel krásnej, cnostnej, úprimnej a poslušnej Míny. Presvedčil som sa o všetkých týchto cnostiach, a preto som svoje právo vďačne prepustil tomuto čestnému mladíkovi. Teda ešte raz: Nech pánboh živí dnešných mladomanželov!“

Prítomní hostia a najväčšmi Mínini rodičia boli tomuto zvratu radi a nič nenamietali, lebo videli, že Janko je dobre vychovaný, úctivý a pekný mladík, že má už aj úrad, a na vlastné oči sa presvedčili, že je bohatý. Okrem toho cítili, že ináč by sa ich najstaršia dcéra Mína bola stala obeťou celej rodiny.

A Mína — krásna a cnostná Mína od radosti a nesmierneho potešenia nevládala povedať slova. Pred všetkými hosťami svojho milého Janka iba objímala a on ju dojatý neprestával bozkávať. Na kapitánov pokyn zaujal Janko voľné miesto pri stole a obed, ktorý mal byť pre Mínu najsmutnejší — skončil sa veselo. Potom o štvrtej hodine požehnal kňaz mladomanželom a Janko prisahal vernú a večnú lásku Míne a Mína Jankovi.

Okrem šťastných, už upokojených mladomanželov mal najväčšiu radosť a potešenie z milujúceho sa páru kapitán, ktorý potom k sebe navždy prijal verného Míninho sluhu Jakuba.




Anton Ottmayer

— autor sentimentálnych próz, právnik, aktívny organizátor slovenského kultúrneho života v Pešti a Budíne, spoluzakladateľ Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.