ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Odbilo desať, v meste už vyzvonili na noc a bolo počuť i hlásnikov.

Večer sa nepodobal jasnému letnému dňu, slnko zapadalo smutne, ohradené veľkým kruhom, čo predpovedalo čoskorú zmenu počasia. Na oblohe sa čoraz viacej zbiehali a množili mrákavy, blízku slotu oznamoval aj vzdialený hrmot z tmavočiernych i snehových oblakov, ktoré sa nad mestečkom zrážali ako najzúrivejší nepriatelia. Začal podúvať chladný vietor a kde-tu sa prudko rozpadali ligotavé kvapky — No rybár Vavrinec, takmer celé popoludnie bezúspešne chytajúci ryby, chcel ešte raz skúsiť šťastie a pohrúžiť do Váhu saky.

Medzitým sa približovala strašná búrka — hromy zo všetkých strán bili do roztopašne tečúceho Váhu i blízkeho stromovia. Hustý, ako nevský ľad studený dážď zalieval celé okolie a hrozil všeobecnou potopou.

Rybár Vavrinec neobyčajne chytro vytiahol z Váhu saky a vložil do kapsy jalca — jediný poldňový úlovok, keď začul neďaleko z vĺn Váhu zúfalý hlas nejakého nešťastníka volajúceho o pomoc. Hodil na zem rybárske náčinie a ponáhľal sa ta, kde bolo treba pomôcť.

Povyše — nad haťou, kde rybáril — zazrel vo Váhu nejakého nešťastníka ešte stále volajúceho o pomoc.

Vavrinec bol nielen dobrý rybár, ale i plavec. Nedbal na studený vietor, hustý dážď, ani na hĺbku Váhu — skočil do rozbúrenej vody, doplával k nešťastníkovi a polomŕtveho vytiahol ho na breh.

Prvou jeho starosťou bolo vytiahnutého mladého človeka zachrániť od istej smrti. Nechal preto všetko náradie na brehu, polomŕtveho mladíka na chrbte odniesol do svojej neďalekej koliby, mokré skrehnuté telo mu prikryl halenou — zohrial a ticho tam rozmýšľal šťastný a plný radosti z dobrého činu.

Medzitým sa vonku vyčasilo — dážď ustal, oblaky sa roztrhali, búrka utíchla. Zachráneného mladíka prestala drviť zimnica a po starostlivej opatere, ktorou ho zahrnul rybár, o pár hodín celkom prišiel k sebe.

Václav — tak sa volal zachránený mládenec — nevládal ešte rozprávať a už čulejšie, ale ustarostene si prezeral kolibu, kde sa ocitol v cudzej opatere. Rybár Vavrinec mal šaty so záplatou na záplate rozličnej farby, a to nie ani prišité, ale popriliepané. Trochu slamy, lavica z naštiepenej dosky, dva staré hrnce, chatrná halena a siete — to bolo celé vystrojenie pochmúrnej Vavrincovej koliby. A ešte pri samých dverách na drevenej stene visel starostlivo opatrovaný obrázok utešeného chlapčeka.

Vavrinca vnímal ako bledého, vyschnutého bradatého starca, z pohľadu ktorého sa zračili skrývané útrapy, ukrutné nešťastie a pritom i so srdnatosťou zmiešaná statočnosť.

„Naveky som vám povďačný, milý môj záchranca,“ povedal Václav rybárovi, keď ho prikrýval halenou, čo sa z neho zošmykla. „Mám otca, ktorému ďakujem za svoj mravný a občiansky život — no vôbec som nepoznal otca, ktorému vďačím za svoje jestvovanie. Vo vás som našiel otca, ktorému budem naveky povďačný za svoj život.“

Vavrinec pásol oči na ďakujúcom mladíkovi aj na jeho telesnej kráse a radosti zo zachránenej mladosti. Mladíkovu tvár pozoroval tak starostlivo, akoby chcel nájsť dačo stratené. Napokon — keď nemohol zbadať, čo tak túžobne hľadal — požiadal Václava, aby mu stručne rozpovedal príčinu a okolnosti nebezpečenstva, do ktorého sa dostal.

Václav mu všetko vysvetlil:

„Tu v tejto blízkej zemianskej dedine žije rodina veľmi milá bohu, svetu i mne. Jediná dcérka Žofka je príkladom všetkým pannám na okolí a potechou milujúcich ju rodičov. Celý deň bola pri žencoch, včerajší prudký vietor jej odniesol do Váhu košíček, čo dostala od otca, a veľmi za ním želela. Ja som ho na najatom rybárskom člnku išiel hľadať — zaumienil som si ho nájsť a vrátiť milej, keď mi zrazu prehrozný šturec prevrátil čln. A keďže neviem plávať, ihneď som sa začal — ako viete — v hlbočine topiť.“

„Aké bedlivé a nevyspytateľné sú tvoje cesty, milostivý a láskavý bože!“ povedal Vavrinec, keď ešte raz, nenápadne poprezeral a preskúmal už celkom obschnutého Václava.

Ráno, keď Václavovi blahodarné slniečko zvestovalo radosti nového nastávajúceho dňa, po opätovnom najúprimnejšom poďakovaní sa srdečne odobral od starca i od koliby, kde sa priam znovu narodil. Rybár Vavrinec žehnal kroky rozkvitajúceho mladíka a ťažko vzdychajúc zberal svoje rybárske náradie, čo včera nechal na brehu Váhu, a odložil ho do koliby.