ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kto sa uberá zo Žiliny do Trenčína po ľavom brehu Váhu, najmä z Dolného Hričova do Predmieru popri rozložitom a vysokom vrchu novou cestou — slúžiacou na česť a slávu správy Trenčianskej stolice — vidí na pravom boku Váhu ani nie natoľko širokú ako dlhú dolinu medzi susediacimi horami, lesom a brehom rieky, ktorá romantickým vzhľadom nemá páru v celej stolici. V tejto doline sú dediny Veľká, Malá i Zemianska Kotešová, zemianska obec Hliník a mestečko Bytča, patriace aj so zámkom kniežaťu Esterházimu. Obce sú vzdialené od seba sotva na pár strelení. Nedohľadné množstvo dreva, ktoré zavše pokrýva celé brehy, je jasným svedectvom veľkého a široko-ďaleko podnikavého kupeckého ducha tamojších obyvateľov.

Tu býval Vavrinec — poniže Bytče pod hustou hlbokou horou si s dovolením vrchnosti postavil kolibu. Pre miestnych a okolitých obyvateľov bol záhadou — od neho sa nemohli dozvedieť nič — Iba v tom sa prejavil, že vždy mu vstúpili do očí slzy, kedykoľvek sa pred ním hovorilo o šťastí a rodinnej pohode. No odkiaľ, kto a čo je Vavrinec, to nevedel nik. Jednoducho — bol iba rybár Vavrinec, takmer v každom bytčianskom, hlinickom a kotešovskom dome známy ako úbohý žobrák. Ak sa kde ukázal alebo najviac povedal „úbohý rybár“, už to samo stačilo na obdarovanie. Cez leto Vavrinec nikoho neobťažoval, lebo rybárstvo mu okrem stravy vynieslo aj dajaký groš — no v zime sa rozumne a vhodne utiekal o milosrdenstvo ľudí.

Každý vedel, že úbohý Vavrinec sa nevyučil rybárskemu remeslu, že okrem bytčianskeho brehu vari nikde nikdy nerybáril — lebo ryby vždy chytal s dôvtipom a rozumne, čo zasa nerobili iní rybári. Ale veď rybárstvo nie je také ťažké a tajomné umenie, ktoré by človek so zdravým rozumom nepochopil za sedemnásť rokov — lebo Vavrinec už sedemnásť rokov sa zdržoval v bytčianskej doline, teda sa mohol naučiť i rybárskemu remeslu. A veru sa v rybárstve vyznal znamenite, takže na nijakej hostine, krstinách a sobáši či už v Bytči, Hliníku alebo Zemianskej Kotešovej nemohla chýbať hlavátka, ktorú chytil úbohý rybár Vavrinec. Jedine prah dvora Pavla Hlinického v Hliníku Vavrinec nikdy neprekročil, ba vždy sa ho usiloval obísť.