Zlatý fond > Diela > Grófka Mária Betlenová


E-mail (povinné):

Gustáv Reuss:
Grófka Mária Betlenová

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Jozef Rácz, Renata Klímová, Petra Pohrebovičová, Peter Kašper, Martina Jaroščáková, Ľubica Hricová, Silvia Harcsová, Dorota Feketeová, Nina Dvorská, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 59 čitateľov

Labanec a Kuruc

Udialo sa to 21. augusta 16.. v čase večernom, keď posledné lúče slnka zapadli za Kliaky a ich ligot, odrážajúci sa od Stožiek a Fabovej hole, ožiaril obzor Muránskej doliny.

Tento kraj obkolesujú reťaze vrchov a hôľ, na všetky strany rozložené a navzájom sa pretínajúce. Tu sa vypínajú takmer až do neba kolmé skaliny, tu ihličnatá hora, tam zas vrchy od úpätia zarastené bučinou. V lesoch divá zver; ostrovidy, vlky a medvede kántria valaské stáda a ľudí. Zo Šarkanice staré šarkany s mladými na Geridovú a aj za ňu na Kráľovu skalu na pašu vychádzajú.

Ešte dnes sú tu svedectvá o bojoch duchov, ježibáb a vlkolakov a bohzná ešte akých černobogov. Na muránskych vrchoch podnes ostali po nich velikánske priepadliská a jamy; protivníci sa pasovali a jeden druhého tak silno tresol, až sa zem na mnoho siah do hĺbky prepadla. Takto povstali jaminy Gundelová, Postav a ešte veľa iných. A keď ježibaba, túžiaca po upečených žabách, udrela prútom o zem, rozliali sa plesám podobné jazerá, z ktorých vytekajú silné pramene vody, súce na poháňanie mlynských kolies. V doline Rzavá sa usadil vlkolak, donášajúci zimu, a zanechal na samom spodku doliny veľa jutár[1] široký priestor, pokrytý ľadom a aj v lete sálajúci chladom.

Takéto a podobné prírodné javy opradené starými pohanskými poverami sa nachádzajú v týchto divých končinách.

Keď po západe slnka nadišla ostrá a všetky údy premkýnajúca zima a na belasej oblohe sa zaligotali prvé hviezdy, spúšťal sa dolu Vohanom z muránskych vrchov do doliny ozbrojený muž mocného vzrastu. Spod vybíjaného širáka iskrili živé oči, do vlasov, spletených do vrkočov, mu pofukoval nezbedný vietor. Spoza opaska trochu vyčnieval valaský nôž a dve pištole. Na jednom pleci viselo cedidlo,[2] na druhom sa knísala dlhá puška.

Ponáhľajúci sa labanec,[3] zvaný Streloš, sa pre ostrosť skál, strmosť Vohana a drobný štrk podchvíľou zgúľal dolu. O dobrú hodinu bol na spodku doliny, na ľavej strane ktorej stojí vysoký Muránsky hrad.

Sadol si na skalu, vyvalenú medzi kamennou suťou, a za širák si založil karpatské zvončeky. Zvedavým okom dlho skúmal strmé bralá hradu, vypínajúce sa nad ním vysoko k oblohe.

Hľadí, pozerá, keď odrazu začuje akýsi vetru podobný šuchot. Obzrel sa — nič, iba husté kroviská navôkol.

„Ej, bisťu svete! Bude to líška, sova a či čo?“

Upokojil sa, ale aj tak podchvíľou krútil hlavou naokolo.

Vtedy sa pred ním zjavil muž, celkom sa mu podobajúci, od päty po hlavu ozbrojený.

Strhol sa, vyskočil.

Prichádzajúci muž ho vzápätí lapil za košeľu, ozdobenú prackou, a začalo sa naťahovanie.

Labanec nepočul nič inšie len:

„Špehúň, špehúň diabolský!“

Streloš sa zvrtol, vytiahol nôž a z celej sily sa oboril na nepriateľa. No ani ten nelenil. Lapil Streloša za zápästie práve vo chvíli, keď mu chcel vraziť nôž medzi rebrá.

Bol to Kádaš, kuruc,[4] prislúchajúci podľa svojich pánov k rákóciovcom.[5] Oblečením aj silou sa podobal svojmu protivníkovi, ale býval na Muráni.

Už predtým Kádaš pozoroval Strelošov zostup, vlastne jeho šmýkanie sa dolu briežkom po štrku. Čakal dobre skrytý za skálím a jednostaj ho sledoval.

Takto si dlhší čas pozerali do očí, škrípali zubmi od zlosti, no oslobodiť sa zo vzájomného objatia nemohli.

„Paromova strela ťa zabila!“ Kádaš sa usiloval vyslobodiť si ruku, pričom z celej sily držal ruku svojho nepriateľa.

„Sto hrmenov!“ zasyčí nahnevaný Streloš.

Keď naťahovanie nemalo konca kraja, obaja ustatí na chvíľku odstúpili, aby načerpali ešte väčšiu silu pre nastávajúci zápas.

„Vzdaj sa, daromná námaha; odhoďme nože a poďme za pasy!“ navrhol zadychčaný Streloš, keď sa dlhšie hore-dolu márne motali.

„Nedbám,“ odpovedal Kádaš a pustil nôž z ruky.

„Teraz ťa mám v hrsti, to som chcel,“ zvolal jachtavo Streloš. „Mojej sile neujdeš!“

Kádaš, nahnevaný úskočnosťou svojho soka, ako blesk sa hodil na Strelošove prsia. Ten sa skrútil chrbtom na štrk a ako bol vystretý na zemi, Kádaš mu mocne tisol ruky. Prázdnu ruku mu pritisol kolenom, z druhej ruky mu mocným trhnutím vyrazil nôž, ktorý Streloš pevne držal.

„Diabol ľstivý!“ zreval Kádaš a dvihnúc ostrý nôž, zacielil mu ním na srdce. „Tak sa môže správať iba labanec.“

„Čakaj, preboha živého! Vypočuj ma,“ volá zúfalým hlasom labanec. „Ja som Streloš.“ Kádaš ho tak tisol, že ledva mohol vysloviť tie slová.

Kádaš sa vystrel ako šíp.

„Akože? Streloš? Si to naozaj ty?“ obzeral si ho v svite vychádzajúceho mesiaca. „Čo tu robíš? Odkiaľ ideš? A čo chceš robiť?“ predkladal mu otázky.

Domordovaný Streloš sa dvíhal hore a keď sa striasol, odvetil:

„Veru som ja Streloš. Ale nemysli si, že by som sa bol poddal, keby som pred sebou nezočil Kádaša. Labanec sa nikdy nepoddá, radšej podstúpi smrť.“

„Kuruc je veľkodušnejší, a preto aj lepší a mocnejší,“ odpovedal Kádaš.

„Bol by som ťa dobil.“

„Bol by som si vedel s tebou rady, držal by som ťa, lebo medzi vašou stranou niet slobodného zväzku. A napokon čo by som mal teraz z tvojej smrti, ak by tebe nezáležalo na živote? Kvôli komu, spytujem sa, kvôli tvojim pánom? Veď vy ste iba nájomníci, no my sme slobodní vojaci,“ vravel hrdo Kádaš.

„Dosť!“ zarazil ho namrzený Streloš, „nechajme bokom naše politické stanovisko a pusťme sa radšej do priateľskej reči.“

Opustili miesto, kde sa stretli, a ponáhľali sa hore, najprv po lúke, korytom potôčika, potom vždy vyššie pomedzi strmé skaliská. Čím vyššie stúpali, tým ozrutnejšie skaly sa dvíhali nad ich hlavami. Na náprotivnej strane sa až po samý hrad rozprestierala hustá bučina.

„Čo ty, človeče, zamýšľaš? Veď ty sa správaš na našom smetisku ako doma! Si labanec a ideš na také miesto, kde sa naša stráž ustavične prechádza.“

„Labanec je ver obozretný a prefíkaný, aj keď kuruci sú odhodlanejší a smelší. Môj rozum premôže všetky brány zmužilosti. Len poď za mnou!“

Kádaš pokrútil hlavou, ale šiel za Strelošom.

Za hustým kríkom lapil Kádaša za ruku a vtiahol ho za sebou do zeme. Dieru, vedúcu do jaskyne, zatisol kameňom.

Na náprotivnej strane na hrade svietili fakle; zanedlho sa rozsvietil celý hrad. To už tí dvaja nevideli, lebo zmizli v jaskyni.



[1] jutro — stará plošná miera (1600 štvorcových siah).

[2] cedidlo (nár.) — veľká kapsa, v ktorej sa voľakedy nosieval syr.

[3] labanec (hist.) — cisársky vojak za povstania Thökölyho, Rákócziho a Bocskaya.

[4] kuruc (z lat.) — účastník protihabsburských povstaní v 17. storočí a začiatkom 18. storočia.

[5] Rákócziovci — pochádzali zo zemplínskej župy, v 17. storočí sa členovia tohto rodu stali sedmohradskými kniežatami. Po G. Bethlenovi (1613 — 1629) zvolili za knieža Juraja I. Rákócziho (1631 — 1648 — narodil sa r. 1593), ktorý pokračoval v politike svojho predchodcu, no nevyrovnal sa mu. Roku 1643 vstúpil do vojenského spolku so Švédmi a Francúzmi a mierom v Linci (16. 12. 1645) prinútil cisára Ferdinanda III., aby uznal šľachtické výsady a náboženskú slobodu. Jeho syn Juraj II. Rákóczi sa pokúsil o samostatnú politiku s Turkami. Neskoršie Turci dosadili za knieža Michala Apaffyho.




Gustáv Reuss

— revúcky lekár, zakladateľ slovenskej vedeckej fantastiky, autor prvej botaniky Slovenska, historik, venoval sa aj národopisu, archeológii, zemepisu a astronómii. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.