ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Darmo, darmo čakám na návrat môjho šťastia. On ma už celkom odpísal zo svojho srdca, celkom na mňa zabudol, a tak by bolo pre mňa najlepšie sa tam do tých končín odobrať! Kdeže je jeho náklonnosť, kam sa podela jeho láska — tam, tam je už pri inej. Oh, nešťastná chvíľa!“ kvílila užalostená Žofia na Strečne, prehadzujúc sa z boka na bok na lôžku; líca jej blčali.

Od toho času, ako sa začala ponosovať — a ako by svoj ďalší osud predvídala — že ju jej muž už nemiluje a láskou horí k inej žene, začala chorľavieť a zo dňa na deň telesne sa strácať. V ustavičnej neistote a strachu strácala čoraz viac síl. Chudla, že už len hrkotanie košťialikov bolo počuť, keď rukou alebo iným údom pohla. No líca jej, aj napriek chorobe, blčali ako ruže; neustále pokašlávala.

Zmietaná mocnou túžbou, odriekla sa úplne života, brala do rúk modlitebnú knižku a zbožne sa modlila, aby ju ten najláskavejší od bremena tohto sveta čo najskôr oslobodiť ráčil.

„Mňa už nič nezaujíma, nič ma nevzkriesi,“ vykladá v slzách tonúca Žofia svojej sestre Ľudmile. „Vrav, čo chceš, už je to tak, dávno to viem. On si ma neváži, ani nemiluje, som pre neho stratená, a tak nech už je všetkému koniec.“

Ľudmila, hlboko dotknutá jej rečou, ronila slzy. Chystala sa, že niečo povie, keď ju chorá prerušila:

„Nechaj tak, moja verná sestra! Mne už netreba nijaké potešenie, už som sa so všetkým zmierila. Ver, že aj žena môže mať mužné predsavzatie. To teraz aj pri mne nájdeš. Nech sa stane čokoľvek, so mnou už nič nepohne! Práve že viem, čo som stratila, a chápem, že sa to nikdy viac nedá vynahradiť, ani upokojiť, strácam všetku nádej, ako som ti už predtým vravela. Ver mi, nech sa čokoľvek stane, nech počujem čokoľvek pekné alebo mrzuté, nikdy viac, nikdy to so mnou nepohne.“

„Ach, milá Žofka, nenachádzam slov, vidím, že všetko je daromná námaha,“ odpovedala smutným hlasom Ľudmila.

„Veru, dávno si všetko vedela; prečo teda tajíš veci, ktoré mňa už nemôžu zaujímať. Ako sa ti páči, hovor, alebo mlč, hoci, pravdu ti vravím, nech od tohto času čokoľvek o ňom počujem, už ma to nevzruší, ale posilní môjho ducha v tom, že som mala ošemetného muža. Nech len baží po sláve, uvidí, kam ho dovedie osud. Rozprávajže, sestra moja, čo nového priniesol včerajší posol. Veď viem, že nič priaznivé.“

„Nestojí za to, aby som ti o tom rozprávala.“

„Čo predo mnou tajíš? Či ti už nezáleží na tvojej sestre? Vrav, Ľudmila!“ naliehavým hlasom sa jej prihovárala Žofia.

Ľudmila sa pustila do plaču a keď jej sestra ďalej dohovárala, začala bedákať.

„Dobre teda, nech sa dozviem od cudzieho,“ potiahla za visiaci povraz a zazvonila na svojho tajomníka.

„Prosím ťa, sestra, poviem ti všetko, všetko ti rozložím.“

„Dobre, hovor teda. Nazdáš sa, že ma to zarmúti alebo pomúti mi hlavu? Nie, už nie. Toto srdce je už stvrdnuté ako skala.“

Vstupujúcemu tajomníkovi naznačila, že už nie je potrebný.

„Rozprávaj!“

„Rozkazuješ mi, pravda, a tak či chcem alebo nie, poviem ti.“

„Len rozprávaj. Mňa sa už nič nemôže dotknúť, len ešte väčšmi v mojej viere upevniť.“

„On si píše,“ bola krátka Ľudmilina odpoveď. Ledva tie slová mohla vysloviť.

„S Máriou na Muráni, to už dávno viem. Hej, sestra moja, tam sa on oddávna ťahá, tušila som to už vtedy, keď sa tebe o tom ani nesnívalo.“

Ľudmila sa striasla, s nedôverou pozerala na sestru, ktorá vari už o všetkom vedela.

„Poznám aj obsah listov,“ vravela ďalej. „Poznáš, Ľudmila, tie vtáčiky, čo ako motýle z Fiľakova na Muráň a z Muráňa zas na Fiľakovo lietajú a zlé i dobré, zdarilé aj nešľachetné správy prinášajú?“

„Ako to všetko vieš? Veď som vždy pri tebe a nevidím človeka, ktorý by sa k tebe priblížil.“

„To je moja vec,“ odpovedala do myšlienok pohrúžená Žofia. „Tými vtákmi sú Streloš a Kádaš. Ale čo, oni nie sú na vine, sú iba služobníkmi svojich pánov. Tam sedemdesiat toliarov, inde azda viac, je to ich remeslo,“ zasmiala sa trpko Žofia.

Ľudmila len oči vyvaľovala, lebo nerozumela týmto veciam.

„Tak stojí vec, Ľudmila. On zahorel láskou k inej a blčí k nej ďalej. Ja som teraz osirelá vdova a okrem niektorých vás nemám už nikoho. Hľa, toto moje upokojené srdce, tento pokoj mojej mysle, prečo by som sa mala ďalej znepokojovať. Cítim, ako chradnem; že tohto leta sa už nedožijem, toho svedkami sú moje ruky a vpadnutá tvár.“

Ľudmila plakala.

„Ach, sestra moja! On zašiel ešte ďalej. A to tak ďaleko, že sa to už svätých zväzkov týka.“

Ľudmila so strachom uprela zaslzené oči na Žofiu, či zas nepočuje niečo strašné.

„Už ma to nebolí, ale bolelo, kým som k takým úskočnostiam neprivykla. Počúvaj ďalej, lebo vidím, že vieš veľa, ale o samotnej záležitosti nie si dobre informovaná. On nielen že ma od seba celkom odvrhol, nehanebne mnou opovrhol, zatajil ma, ale počuj to neslýchané slovo: aby si nadobudol slávu, aby získal, čo hľadal, pre osoh a márnivý zisk, on už kroky porobil, aby sa zákonite odo mňa ako od svojej manželky odlúčil a s Máriou na Muráni sa spojil. Tak ďaleko pokročilo jeho zatvrdnuté srdce.“

Po tejto novine Ľudmila takmer omdlela.

„Tak!“ pokračovala Žofia. „Kto ako seje, tak bude aj žať. Lež pre jeho odpadnutie od reformovanej viery, pre nevernosť k jeho statočnej žene, ktorá ho vždy verne milovala, pre jeho neuhasiteľnú túžbu po zisku a pre jeho sebectvo, pre mizernú slávu, po ktorej baží, pachtí a sa nadchýna, ver, Ľudmila, nechcem prorokovať, ale nech mu boh vždy dobre praje, neuvalí na jeho plecia nikdy kríž ani bremeno, pod ktorým by mal padnúť! Ja sa už len krátko medzi vami zdržím, a tak čože vám všetkým, priateľom aj nepriateľom, okrem dobrého mám želať? Mám muža, ktorému som vždy bola verná, a teraz, keď sa dopustil nespravodlivosti a nevery, mám ho azda preklínať? Karhať ho za to, že ma už nemiluje, a vynucovať si jeho lásku? Nie! Nikdy, nikdy to neurobím a ani urobiť nemôžem. Nech v svojej blaženosti šťastlivý ostane, nech ho boh všadiaľ na jeho cestách sprevádza, nech mu svetlejší a lepší svet nastúpi, ako doteraz požíval, nech mu vždy bude sláva vo všetkom jeho počínaní!“

Len čo to dopovedala, omdlela. Ľudmila krikom privolala služobníkov, aby jej pomohli.