ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pekne vyobliekaná grófka Mária s udatným veliteľom Fiľakova dosť dlhú chvíľu sedeli na pažiti pod ozrutnou skalou a bezstarostne rozprávali. Bolo to v Martinovej doline, pod lysým skalnatým vrchom, zvaným Šarkanica.

Neďaleko nich, pod inou skalou čakali Kádaš a Streloš, krátiac si chvíľu, ako najlepšie vedeli.

Na skale, pod ktorou sa zabával vojvoda s grófkou, sa skrýval v húšťave ozbrojený muž. Bol to Puškáš.

„Drahá pani grófka,“ pokračoval Vešelíni, keď s úľubou vybozkával všetky jej prsty, „nemrzí teba a všetkých vás na Muráni, že nechcete pristúpiť k najmilostivejšiemu nášmu kráľovi a že ste sa odklonili od toho, ktorému váš rod ďakuje za povýšenie do grófskeho stavu?“

„Drahý František! Čože ja zmôžem proti sile. Uznaj, že vlastne ja na Muráni nevládnem, ale Evka, ja som iba čiastočka z neho. Tam rákóciovsko-sedmohradská strana prevažuje a neverím, že by sa tí s kráľom pomerili,“ vysvetľuje láskavo Mária.

„Milostivá pani moja, aj napriek tomu, že tí tam zradili vec svojich dobrodincov a už sa zbroje chopili, ty nemôžeš prechovávať vo svojich ušľachtilých prsiach takú nevďačnosť. Pevne verím, že tvoja dobrota a prívetivosť prekazí všetky zlé skutky.“ Držal ju za ruky a rozohnene jej pozeral do očí. „Tvoje meno, tvoju veľkomyselnosť a vernosť ku kráľovi budú naveky oslavovať vo všetkých končinách sveta, naveky, a ani odmena ťa neminie. Čomu teraz so sestrami a švagrami spoločne vládneš, budeš, namojveru, potom ty jedinou vládkyňou!“

„Pán vojvoda! Nerozumiem vašim rečiam,“ chladno odpovedala Mária.

„Nevysvetľuj si to v zlom, duša moja,“ rozvíja ďalej svoju myšlienku pán Fiľakova, tisnúc sa k jej boku. „Nechcel som ti ublížiť a nikdy ti neublížim.“

„Azda nemáš ma mysli Muráň?“ vravela upokojená Mária. „Nie je v mojej moci, aby som odovzdala hrad alebo niekoho tam prijala, lebo každý je povinný držať sa Sákolciho strany. Stráž jednostaj pozoruje v bráne, kľúče od hradu každú noc opatruje sestra.“

„Láska hory prenáša, milá moja. Vypočuj ma, prosím.“

Vešelíni, vzrušený okolnosťami chvíle a znepokojený vírivými myšlienkami, naklonil sa nad ženu a hľadiac jej uprene do očí, začal takto hovoriť:

„Nenachádzam slov, aby som ťa presvedčil o svojich citoch k tebe; no na tento meč prisahám, prisahám na živého boha, že keď ma vpustíš do Muráňa, pod touto skalou ti vernú lásku a manželstvo sľubujem. To ti ešte raz prísahou potvrdzujem.“

Nad skalou zaznelo tiché škrípanie zubmi.

Mária sa začervenala premožená presvedčivým hlasom a žiarou osobnosti muža, obrátila sa k nemu s takouto odpoveďou:

„Hrdinský môj pane! Manželstvo je posvätné dielo. Ak to bude vôľa Najvyššieho, nebudem sa vzpierať, priľnem ku tebe čistou láskou. Ak bude naša vzájomná láska opravdivá, ani ja sa nebudem protiviť a verím, že náš zámer dosiahneme.“

Vešelíni sa cítil nadmieru spokojný.

„Teda ma pustíš na Muráň, holubička moja?“

Mária, rozpálená mocou ľúbosti, neprehovorila už ani slovo; sklonila hlavu. O chvíľu povedala:

„Ber všetko so mnou! Nemám síl odolať tvojej moci.“

Vešelíni ju pritisol k sebe a po prvý raz ju pobozkal.

Kádaš pobadal akýsi pohyb.

„Pozri, ako sa škriabe hore na Šarkanicu.“ Obracal hlavu aj so Strelošom, dobre im oči nevyskočili.

Obidvaja sa chytro dvihli a plazili sa za neznámym zjavom.

Vešelíni začul za chrbtom hrmot; videl Streloša, ako mu rukou ukazuje na skalu.

„Za ním!“ kričal a Streloš zmizol v húšťave.

„Prečo sa, milený, tak veľmi zatneš, keď sa vyskytne taká udalosť?“ spytuje sa Mária, nerozumejúc náhlej zmene svojho spoločníka.

„Ten lotor je nám vždy za pätami, neviem, či nepochádza z Illéšházyho strany,“ odpovedal pán.

Mária ho upokojovala, že to nie je možné.

„Zvrtol sa k Stonožkám, tam ho ani srna nedostihne,“ hlásil zadychčaný a spotený Streloš.

„Odteraz, či chceš alebo nechceš, budeš naňho dávať dobrý pozor a privedieš ho živého či mŕtveho. Ber si, koľko mužov ti treba!“

Vznešený pár sa rozlúčil na vŕšku rozloženom nad Martinovou dolinou. Pán ju pobozkal na sčervenelé líca a odišiel.