ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Koľko syra nesiete v tom cedidle?“ spytuje sa dedinčana ponáhľajúceho sa z košiara sedliak, idúci oproti nemu.

„Dvadsaťosem funtov^[1] som si nechal odvážiť,“ odpovedal prvý. Hodil cedidlo na húser a rukávom si utrel z tváre pot.

„A prečo nie menej?“

„Lebo už lanského roku zle-nedobre dudrala revúcka pani, že do tridsiatich neudrelo. Príčina bola, že som jej statočne na mincier položil. No teraz verím, že ešte pol funta vykvapká, kým sa do Revúcej dostanem, a že predsa na váhu udrie. Tí dolniaci sa nazdávajú, že len oni majú rozum. No len čakajte!“

„Hoh! neviem komu a prečo! Či by za tie štyri zlaté v striebre za jednu dojku nebolo dosť šesť percent? Prečo by sme sa mali dať ozbíjať! Ja veru najplanší, najnečistejší a vždy s cudzím premiešaný syr odnášam. A aj keď ma voľajaký Revúčan vyhreší, odpoviem mu: planá paša, zlé časy, chotár červenicavý, psicavý. Bohzná, čo všetko vymyslím a poviem. A napokon, aj tak bude rád, že dostane syr a veru ani poriadny oldomáš ma neminie a iné dary. Čo vám budem rozkladať — najlepšie im cez rozum prejsť!“

Na Zdychave,^[2] obci ležiacej bokom v údolí Muránskej doliny, bola posledných desať chudobných rokov taká obyčaj, že každý rok na jar gazdovia schádzajú dolu do Revúcej a vyberajú na svoje ovce po desať až dvanásť zlatých viedenského čísla pod tou podmienkou, že za desať zlatých je ovca natrvalo kúpená, od nej sa potom vypláca desať funtov syra za rok.

Zámožnejší Revúčania, najmä takí, ktorí sa pre inú robotu nezaoberali, ani nemohli zaoberať ovčiarstvom, si kúpili podľa možnosti po dve až po desať, ba aj po tridsať až päťdesiat dojok, od ktorých by dostávali svoj ročný výplatok.

Práve jeden taký ovčiar stál na ceste. Ponáhľal sa do Revúcej s istou zásobou syra, aby zaplatil daň za tri ovce.

Bol to muž vysokej postavy, lahodného tela, s pozdĺžnou tvárou, dlhým nosom a tmavých bystrých očí, jastriacich na všetky strany. Mal kučeravé vlasy, ktoré mu viseli až na plecia. Okrem surovice, opaska, hrubých bielych nohavíc a krpcov, valaského noža za opaskom a veľkého širáka nič iné na ňom nebolo. Volal sa Kubej Maco.

Druhý muž bol podobný prvému postavou aj oblečením a volal sa Kučerákov Jano.

Keď si prvý upevnil cedidlo zas okolo krku, pobral sa preč. Urobil niekoľko krokov bez akéhokoľvek pozdravenia a spýtal sa ho: „A vy kam?“, na čo ten bez odpovede a pozdravenia iba kývol hlavou, že hore, na Štefkov dielik,^[3] sa ponáhľa.