ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Naša kniha obsahuje dve prózy Gustáva Reussa: Grófka Mária Betlenová a Obraz zo Zdychavy. Ich pôvodný názov v spisovateľovom rukopise, uloženom v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine, je: Hráběnka Mária Betlen, rozená Séči ze Rymavských Sečian, dějepisný román, 1856, vykladá dr. Gustáv Reuss, velkořevaucký městský lékař. Druhá próza má pôvodný názov: Obraz občanského života na Zdychavě, leta 1855 a 1856, vyprává dr. Gustáv Reuss ve Velké Řevauci.

Román Grófka Mária Betlenová sa zapodieva jedným, z najdramatickejších období, z polovice 17. storočia — wesselényiovským povstaním, s ústredným miestom deja hradom Muráňom a hlavnými postavami Máriou, rodenou Széchyovou, vydatou Bethlenovou, a jej tretím manželom grófom Františkom Wesselényim z Hadadu. Na Slovensku niet vari hradu, ktorý by tak upútal pozornosť spisovateľov a vedcov ako Muránsky zámok. Za jeho múrmi sa snovali udalosti a deje, ovplyvňujúce politickú situáciu vo vtedajšom Uhorsku a v celej habsburskej ríši.

Po Gyöngyösim, dvorskom básnikovi Františka Wesselényiho a jeho manželky, ktorý nám zanechal veršované rozprávanie o Muránskej Venuši, a francúzskom diplomatovi kráľa Ľudovíta XIV. Jeanovi de Laboreurovi, sieurovi Bleranval, ktorý vo svojej správe o ceste do Poľska uchoval príbeh o Muránskom hrade, ako mu ho vyrozprával sám jeho pôvodca Wesselényi, udalosťami okolo Muránskeho zámku sa zaoberal pokračovateľ kronikára Istvánfyho (1538 — 1615) v knihe: Historiae regni Hungariae ab Istvanfi scriptae Continuatio (Pokračovanie histórie kráľovstva uhorského napísanej od Istvanfiho, Trnava 1737) jezuita Fraňo Kazy (1695 až 1760), ktorý podobne ako Gyöngösi ozdobil Wesselényiho aureolou hrdinstva. Z Gyöngyösiho a Kazyho diela čerpali potom ďalší spisovatelia a vedci, ktorým učarila romantickosť udalostí na Muránskom hrade.

Hoci Štefan Gyöngyösi (1629 — 1704) patril medzi humanistických básnikov, ktorí sa zaliečali svojim chlebodarcom, je literátom, ktorému možno dôverovať. Jeho knihu Márssal társálkodó murányi Vénus možno považovať za základný prameň k udalostiam vzťahujúcim sa k hradu Muráň za čias Františka Wesselényiho a jeho manželky Márie, ak z nej odstránime balast, navešaný naň ako daň autora svojim pánom.

Gyöngyösi ako dôverník rodiny a palatínov tajomník bol zasvätený do všetkých podujatí, ktoré jeho pán podnikal, ako skúsený právnik rozumel dobre politickým otázkam doby, na všetkých udalostiach a dejoch, o ktorých rozpráva, osobne sa zúčastnil alebo bol o nich dobre informovaný. Rozsiahla báseň o Muránskej Venuši, ako nazval svoju paniu, vznikla v Štubnianskych Tepliciach, kam Gyöngyösi častejšie dochádzal so svojím pánom na liečenie, keď sa roku 1660 stal Wesselényiho komorníkom a predtým, roku 1653, župným sudcom gemerským. Jeho básnická poetika spočíva na antike a humanizme, a tak v jeho veršoch ožívajú postavy rímskej mytológie. Wesselényi vystupuje ako Mars, Mária je Venušou, ktorú zasiahli Cupidove strely.

Tematicky sa Gyöngyösiho básnické dielo, kladne hodnotené maďarským básnikom Jánosom Aranyom (1817 — 1882), zameriava na príležitostné udalosti a príhody. Nevyniká síce vybrúsenou veršovou technikou, zato jeho lyrické opisy sú výstižné a očarujúce, hoci ani tu sa nevyhol drsnému realizmu a erotickým motívom.

Plný názov jeho knihy v slovenčine znie: Muránska Venuša a jej láska k Marsovi, alebo spomienka na to, ako vysokourodzený gróf František Wesselényi z Hadadu, palatín kráľovstva uhorského, toho času hlavný veliteľ hradu Fiľakova, v tajnom dohovore na uzavretie manželstva s vysokourodzenou a vznešenou grófkou Máriou z Rimavskej Seči podivuhodným spôsobom dobyl chýrečný Muránsky hrad. Prvé vydanie knihy, z ktorého ostali iba tri výtlačky, vyšlo v Košiciach roku 1664 a obsahuje opis dobrodružného zaujatia Muránskeho hradu a Wesselényiho sobáš s Máriou.

Dej Gyöngyösiho knihy sústreďuje sa okolo Wesselényiho podujatia zaujať Muránsky hrad a získať ho pre cisársku stranu. Manželka Juraja Széchyho, Mária de Homonnai (z Humenného) testamentárne prikázala, že hrad sa nesmie dostať do kráľovských rúk. Palatín Mikuláš Eszterházy poveril Wesselényiho, aby sa pokúsil o to, čo sa zdalo nemožné. Fiľakovský kapitán písomne žiadal Máriu o stretnutie. To sa aj uskutočnilo a vtedy dojednali aj podrobnosti celého podujatia. Aj keď s ťažkosťami, ale všetko sa splnilo.

Podobným spôsobom spracoval muránsku tému na dvadsiatich stránkach svojej pomerne neznámej knihy francúzsky diplomat Jean de Laboreur, sieur Bleranval: Relation du voyage de la Royne de Pologne etc. (Správa o ceste poľskej kráľovnej atď.), vydanej v Paríži roku 1647. Jednu kapitolu svojej knihy, nadpísanú Histoire des Amours du Comte et de la Comtesse Vesselényi (História lásky grófa a grófky Wesselényiovcov), venuje autor dobytiu Muránskeho hradu.

Vierohodné svedectvo o wesselényiovskom sprisahaní nám zanechal súčasník týchto udalostí Ján Bethlen (1613 — 1678), ktorý všetky udalosti starostlivo zaznačil. Jeho svedectvo vydal knižne maďarský historik F. J. Horányi (1736 — 1809) v diele Joannis Com. Bethlen Historia rerum transilvanorum libri IV. (Viedeň, 1782 — 1783). Bethlenova kniha je o to cennejšia, lebo všetky dokumenty Gemerskej stolice vzťahujúce sa na sprisahanie sa stratili, alebo boli azda zámerne zničené. Autor svedčí, že Mária Széchyová vydala Muránsky hrad na sľub, že budú s ňou čestne zaobchádzať, no potom sa dostala do väzenia.

Ani o jednej majiteľke hradu nemáme toľko literatúry ako o Márii Széchyovej, ktorá vydala Muránsky hrad jednak z osobných dôvodov, jednak z náklonnosti k mužovi svojho srdca. Mukačevský hrad mal svoju Elenu Zrínsku, ktorá po mnoho mesiacov odolávala útokom cisárskeho vojska, Čachtice svoju vrahyňu dievčat Alžbetu Báthoryovú, Levoča svoju bielu paniu, ale na Muráni vládla jedna z najkrajších žien Uhorska — Mária Széchyová.

Zachovalo sa nám veľa literatúry, odbornej aj zábavnej, zaoberajúcej sa Máriou Széchyovou a jej dobou, zväčša v maďarčine. No máloktorý prameň sa pridržiava verne skutočnosti; je v nich veľa nepresností a chýb, najmä o mieste, spôsobe a dátume úmrtia Františka Wesselényiho a o okolnostiach dobývania Muránskeho hradu a jeho obrany Máriou.

Zo staršej slovenskej literatúry máme menšie štúdie a prozaické diela prinášajúce historické fakty, niekedy aj s nesprávnymi údajmi, súvisiacimi najmä s posledným obdobím panovania Františka Wesselényiho a zaujatím hradu cisárskym vojskom. Chyby vyplývali ani nie tak z prameňov, z ktorých autori čerpali, ako z úsilia opísať aj tak dosť dramatický život hlavných hrdinov ešte dramatickejšie, zaujímavejšie a napínavejšie.

Z nich najobjektívnejšie správy o zaujatí Muránskeho hradu a jeho vydaní kniežaťu Karolovi Lotrinskému podáva Ladislav Bartholomeides (1754 — 1825) v knihe Notitia historico-geographico-statistica comitatus Gömöriensis (1806 — 1808). Vo svojom rukopisnom diele o histórii Hroncov, uloženom v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine, udalosti okolo Márie Széchyovej opísal zberateľ slovenských starožitností Samuel Reuss (1783 — 1852). Rukopis iste poznal a z neho čerpal Samo Tomášik, aj Samuelov syn Gustáv Reuss, lebo obidvaja tvrdia to isté, čo nachádzame v diele Samuela Reussa o histórii Hroncov, totiž že po Wesselényiho smrti sa Mária dva roky bránila na Muráni a vzdala sa iba na cisárov list. Týmito udalosťami sa zaoberal aj Jozef Maliak (1854 — 1934), ktorého rukopisná pozostalosť je uložená v LAMS v Martine.

Čarom histórie hradu a romantizmom doby sa dali ovplyvniť obaja bratia Tomášikovci: Ján Pavel Tomášek (1802 — 1887) v knihe Paměti jelšavské a muránské (1829) a Samo Tomášik (1813 — 1887) v Pamätnostiach gemersko-malohontských (1872) a v Pamätihodnostiach Muránskeho zámku (1974), v pôvodnom nemeckom znení ako Denkwürdigkeiten des Muranyer Schlosses (1882). Obaja spisovatelia predstavujú Máriu Széchyovú ako ozajstnú hrdinku, ktorá srdnato bráni dedičstvo po rodičoch. Vzťah Márie a Wesselényiho Tomášik zobrazuje v romantickom rúchu a z Márie vytvára vzor uhorskej vlastenky, ktorá odmieta výzvu, cisárskych veliteľov, aby sa vzdala, a bráni hrad dva roky.

Beletristickou formou opísal Tomášik deje na Muránskom hrade aj v historických poviedkach: Vešelínovo dobytie Muráňa (Národný kalendár, 1867) a Odboj Vešelínov (Orol, 1970), sčasti aj v knihe: Sečovci, veľmoži gemerskí (Sokol, 1865).

Jozef Bahéry preložil z maďarského originálu do slovenčiny (s viacerými chybami) knihu Jozefa Droppu pod názvom Dejiny hradu Muráň (1905). Autor nerozlišuje povesť od skutočnosti, no v zhode so skutočnosťou uznáva, že Mária Széchyová odovzdala hrad do rúk cisárskeho veliteľa a po prepustení z väzenia v Bratislave a vo Viedni zomrela v Kőszegu. V knihe sú pekné obrazy hradu a jeho hlavných hrdinov, najmä dva obrazy Márie Széchyovej. Na jednom je zobrazená ako žena v zrelom veku, oblečená do panciera, so šišakom na hlave, s jej vlastnoručným podpisom (s. 78), na druhom ako útla slečna z mladých rokov, v skvostnom odeve (s. 89). Je tam aj portrét Františka Wesselényiho v staršom veku, s jeho podpisom „Comes F. Wesseleny“ (s. 83).

Objektívny obraz Márie Széchyovej a doby, v ktorej žila, podáva maďarský publicista a románopisec, obratný analytik spoločenského a sociálneho života vo feudálnom Uhorsku Ignác Acsády (1845 — 1906) vo svojej knihe: Magyar történelmi életrajzok (Maďarské historické životopisy, Budapešť, 1885). Autor čerpá z korešpondencie a autentických dokumentov, údaje presne dokladá prameňmi. Spisovateľ opisuje dobu a politickú situáciu za stavovských povstaní v Uhorsku a podáva podrobnú charakteristiku postáv, najmä výstižný obraz Márie Széchyovej. Acsádyho kniha je zatiaľ najpresnejším prameňom pre získanie pravdivého obrazu Márie Széchyovej. Autor odstránil všetky nepresnosti a chyby, navŕšené na tieto udalosti, od prvých záznamov v 17. storočí až po romantické 19. storočie. Kniha je o to cennejšia, že viaceré pramene, vzťahujúce sa na tieto udalosti, sú dnes už nedostupné.

Z Acsádyho čerpá údaje pre svoj román Lásky Žofie Bosniakovej (Bratislava, 1971) Jožo Nižnánsky (1903 — 1978), ktorý udalosti okolo vzťahu Wesselényi — Mária obratne dramatizuje a využíva najmä nejasnosti okolo druhého manželstva grófky Márie so sathmárskym statkárom Štefanom Kunom. Z ekonomickej záležitosti, keď sa Mária po smrti svojho prvého manžela Štefana Bethlena vydala za Kuna (v novembri 1634), vytvoril romantické dobrodružstvo o vydaji z nenaplnenej lásky Márie k Františkovi Wesselényimu, vernému manželovi Žofie Bošňákovej, panej na Strečnianskom hrade. Nižnánsky kladie dôraz na dobrodružnú stránku problému.

Téma Mária — Wesselényi sa stala vďačným námetom všetkých žánrov, od vedeckého spracovania problému až po beletristickú a dramatickú, ba i veršovanú formu. V obšírnej balade ospievali tieto udalosti Michal Godra (1801 — 1874) a majster slovenského verša Samo Chalupka (1812 — 1883) vo svojej vlasteneckej básni Muráň (1863), v ktorej oslovuje Máriu ako Marienku. Príbeh o zaujatí Muránskeho hradu zdramatizovali pod spoločným názvom Karol Kisfaludy (1788 — 1830) v maďarskej dráme Széchi Mária (1820) a Samo Ormis (1822 — 1875) v slovenskej činohre o dvoch dejstvách: Mária Séči (Slovenské pohľady, 1914 a Sborník Matice slovenskej V, 1927, s. 72). Ormisa (ako aj iných slovenských umelcov) zaujal ten istý dobrodružný motív a čerpal z tých istých prameňov ako Gustáv Reuss a Samo Tomášik. Samotná dráma je technicky náročným dielom, takmer každý výstup sa odohráva na inom mieste.

Marxistická historiografia sa k udalostiam uhorských stavovských povstaní v 17. storočí obracia až v posledných rokoch. Peter Ratkoš v štúdii: Problematika protihabsburských stavovských povstaní v 17. a začiatkom 18. storočia (Naša veda IV, 1957, s. 370) vysvetľuje stavovské povstania, označované ako „boj za národnú slobodu“, ako zápas výsadnej šľachtickej triedy, na ktorom sa masy ľudu nezúčastňovali, keď sa presvedčili, že povstanie je len zápasom uhorských pánov s „nemeckými“ pánmi. Podobne charakterizujú ich ako štrnganie šabličkami sebeckej šľachty, ktorá sledovala iba svoje vlastné majetkové a rodové záujmy a na avantúry ktorej doplácal najviac chudobný ľud, Dejiny (Bratislava, 1871) a dielo Dejiny Slovenska — slovom a obrazom I. (Bratislava, 1973, Ján Tibenský).

Gustáv Reuss svoj román o Márii Széchyovej napísal v češtine, resp. slovakizovanej češtine, ktorá bola v päťdesiatych rokoch, keď spisovateľ svoje prózy písal, oficiálnym spisovným jazykom Slovákov, fixovaným vládnymi Slovenskými novinami.

Aj druhá próza našej knihy Obraz zo Zdychavy je písaná po česky. Je to rozprávanie zo života dedinského ľudu spod Kohúta, ojedinelý pohľad na život ľudu v slovenskej literatúre.

Po etnografických prácach Jána Čaploviča (1780 — 1847) je Gustáv Reuss ďalším slovenským spisovateľom, ktorý sa zaoberal štúdiom života ľudu. No kým Čaplovič si na to vyvolil vedecký opis, Reuss využil svoj spisovateľský talent a nazbieraný materiál zaodel do formy národopisnej črty a či obrázka.

*

Vynorila sa otázka, v akej podobe predložiť Reussovo dielo verejnosti. Reussovu poslovenčenú češtinu bolo treba pretlmočiť do súčasného slovenského jazyka, české formy a tvary zaodieť do adekvátneho rúcha slovenského jazyka, dodržať syntaktickú štruktúru textu, ponechať tie slovenské výrazy a väzby, ktoré autor v texte hojne používa. V záujme čitateľnosti sme museli na niektorých miestach vypustiť zbytočnú vetu alebo neobratnú formuláciu a nahradiť ju vhodnejšou alebo podobnou formou slovenskou.

Pri definitívnej úprave textu sme v záujme stručnosti pôvodné dlhé názvy oboch próz skrátili. V texte próz sme písanie mien ponechali tak, ako ich uvádza Gustáv Reuss vo svojom pôvodnom rukopise.

B. H.