Zlatý fond > Diela > Z lovcových zápiskov


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Z lovcových zápiskov

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Nina Dvorská, Zuzana Šištíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 127 čitateľov


 

Z lovcových zápiskov

Zajtra je štvrtý pôst, ako obyčajne v Štedrý deň: najlepšie sa stratiť z domu. Naša spoločnosť sa dohovorila, že pôjdeme do dňa na poľovačku. Tak sme sa vybrali o štvrtej ráno, kum Zore, náš Ivan — Wilhelm Tell[1] našej spoločnosti a ja ,do vrchov‘. Psov sme mali: kum Zore Mora, tak trochu i prepeličiara, a Ivan zobral starého vyslúžilca Balkana, ktorý sa viac potĺka okolo jatky, kde oblizuje krv, než po našich obťažných, pre takého veterána ozaj obťažných revíroch.

O piatej medzi korunami česmín zazreli sme grupu domov, kde bývajú naši spoločníci. Biele strechy i v nočnej tme vidia sa naďaleko. Keď sme vošli do ohrady dvora, Biserka v chlieve zakvílila a za ňou celý chór istrianskych[2] kopovov. Akoby nás prosili, aby sme im vrátili zlatú slobodu.

Tu na kopaniciach je dosť chladno: v dome všetko ticho, pohrúžené v spánku. Prvý skočil starý kum Petar, za ním jeho synovia Petar a Ivan a naostatok vnuk Mikula. My sme sa utiahli do rozsiahlej kuchyne, kde na nízkom ale priestrannom ohnisku ešte tleje vatra od včera večera. Naložili sme triesok a posadali na lavice, čo sú na ohnisku okolo vatry. Čochvíľa stál imbrik[3] na ohni — kuma Ilije zavára v ňom kávu.

Dobre sa to sedí okolo vatry, keď je vonku tak neveselo plačlivo, že podchvíľou môže začať mrholiť. Tu pri čiernej káve držali sme spoločnú poradu a ustálili plán našej poľovačky. Začneme okolo Gradíšť, potom sa pomkneme k sv. Tomemu a naostatok spustíme sa do Plaže. V týchto polohách okolo mora obrátených, na každý pád napopáckame aspoň jeden kŕdeľ jarabíc. Z Prímoria museli priletieť v tieto dni, lebo tam všetko pokrýva sneh. Tak sa potom popoludní vrátime slávnostne do mesta a detné deti budú si rozprávať naše dnešné výkony.

Svitalo, keď sme sa rozostavili na Gradišti. Je to pláň, vysočina s vyčnievajúcimi kopcami, pokrytá chrasťou, kde-tu chlp vyššej česmínovej hory, ostatok riedka suchá tráva, vyčnievajúca spomedzi ostrého kamenia. Mňa postavili ku kapličke sv. Anteho, položenej na neveľkej poľane. Bol som rád, že nestojím dakde na hrebeni — sem dolu sotva sa zatára zajac. Zajac ak beží, má obyčaj bežať dohora. No pre bezpečnosť vstrčil som predsa do oboch ciev po patróne a opatril ich, ako svedčí, kapsľou, i kohútiky natiahol. Čert nespí a zajac v trapiech mohol by sa hodiť i semka.

V tamtom boku z pravej strany Ivan a mladý Mikula pustili kopovy. Obodrujú ich, huckajú ostrými výkrikmi: „Ej — na-na-na-na-ná!“ Armádu by vyburcovali zo sna takým vreskom, kdeby nie úbohého ušiaka, ktorý beztoho spáva na pol oka. Kopovy podskakujú, ňuchajú, sliedia, trasúc sa dychtivosťou a nervóznym rozčúlením. Tu i tu i ďaukne podajeden, akoby od radosti, že je v svojom elemente.

A ja som si usúkal za ten čas cigaretu, a pušku pod pazuchou, púšťam dymy do usmokleného vzduchu. V údoliach zaľahli riedke pary a zhora čím diaľ, tým nižšie visia mrákavy. Pravá pohoda pre poľovačku.

Z tamtej strany ozývajú sa neskladné kroky mulíc. Onedlho vynorila sa z krovia schúlená postava, držiaca sa kŕčovite za rohy samára, či už sedla, zababušená v kepeni a haveloku. Druhá mulica má priviazané o samár dve kufriská, obité železom. Veru tak! Ani na Gradišti si nie bezpečný pred trieštinským[4] ,viajatúrom‘, ako tuná zovú reisendera.

Aha! Biserka zajačala, akoby ju bol kto udrel do rebár. Jačí, vreští, sťaby ju na nože brali; kŕdeľ kopovov vreští za ňou v utešenej harmónii. Dľa vresku, musí jej byť zajac pred samým ňucháčom. Vidí sa rúče, ako sa to pomedzi krovie všetko valí v dolinu. Na dobrú dištanciu hádže sa a breše i starý Balkan — znak, že musí byť čosi, lebo Balkan je flegma a šanuje hlas. Ivan a Mikula letia v dolinu, s puškou nad hlavou, či by ozaj neprišli k výstrelu.

„Šor dotór! Šor dotór!“[5] kričí na mňa z druhého boku mladý kum Petar. Tiež preskakuje krovie, že zajaca azda zaskočí, dobehnúc vľavo nado mňa.

Niet pochybnosti teda, zajac beží na mňa… Škrek sa blíži rapídne k poľane. Zajac musí predefilovať pred mojou cievou, ak totiž predefiluje! Ja som hotový — len nech nabehne na mušku. Kým prebehne poľanu, môžem páliť pohodlne dva razy. A poľovníkovi postačí i jeden raz! Navzdor odhodlanosti naskočili mi zimomriavky. To snáď strach o život zajaca, ktorému je súdené, že práve v Štedrý deň má zahynúť, a to z mojej ruky, úkladnou, popredku vyrátanou ranou…

Ušiak vtrielil na poľanu. Asi desať krokov za ním Biserka, ,ventre a terre‘,[6] a hodne obďaleč ostatné kopovy. Balkan sa prevrhá ešte ďaleko kdesi v kroví. Biserka zatíchla — cíti, že jej činnosť tam prestáva, kde moja puška má začať hovoriť… Ivan a Mikula tiež stoja v očakávaní. Ja s puškou pri líci sliedim zajaca; divím sa, aký je ten cieľ maličký, lebo sa stúlil do hrče — a aký pohyblivý k tomu! Trieli ani strela. Ale ho mám — na muške je, to jest muška mu je pred samým nosom. Paf! Biserka sa odhodí a zvreští, akoby celý náboj ona mala v bunde. Z dymu vidím, ako môj ušiak uberá… No neodpúšťam! Ešte mám jeden náboj, poslal som i ten za ním. Cez kúdeľ vidím, ako prebrnkla smečka kopovov a zanikla v chrastí. Biserka vreští vytrvale, zbesile medzi krovím kdesi, tu hľa sa dopracoval i Balkan do poľany a hádže sa napred, brechajúc odmerane, akoby kladivom búchal.

„Do čerta!“ hundre Ivan tiež neďaleko v kroví. „To bolo predsa ako na vidličkách!“

„Pol míle zaprášilo od neho!“ skríkol Mikula rozčúlený. „Šťastie, že sa Biserke nedostalo dačo…“

Ja prezerám, či na mieste, kde bol zajac, nenájdem mláku krvi, alebo aspoň kvapku, alebo čo aspoň jednu srsť, čo hneď od kozy! No nikde nebadať nič takého.

„Ako chce!“ teším sám seba. „Nemám aspoň vraždu na svedomí. A to ešte v Štedrý deň!“

No pritom všetkom vyklepal som prázdne patróny, vsadil miesto nich nabité, aplikoval som kapsle a pre bezpečnosť spustil oba kohútiky. Ľahko ich natiahnuť v čas potreby a takto medzi krovím ľahko by sa vystrelila puška a zabila mňa. Medzitým je už isté, že ja k výstrelu neprídem. Vresk sa ozýva až tam kdesi spoza kopca.

Durklo ešte pár výstrelov, ale Biserka ešte vždy len vreští. Patrne je to zajac nesmrteľný, alebo určený k tomu, aby nepadol junácky, ale zahynul, ak už má zahynúť, prirodzenou smrťou, následkom staroby alebo podagry.[7] Koľko jesto zajacov, ktorí vyviazli z horšieho postavenia s celou kožou, než tento tu dneska.

Z myšlienok ma vyburcovala stará ženička s lícom vpadlým a vyčnievajúcou ostrou bradou. Pokuľháva jedným z chodníkov s mieškom pri boku. Nebodaj ide kúpiť oleja, alebo nesie chlapom vína, čo nocovali pri ovciach.

„Zdravi bili!“[8] pozdravuje ma milo, smejúc sa bezzubými ústami. Ostrá brada pritom ešte väčšmi vyskočila spod hrubej šatky. „Ale i vy na poľovačke? Dobra vam srića.“

„Nech ťa čerti vezmú i tvoju sriću, prekliata bosorka!“ ozval sa hlas mladého Mikulu, keď stará poodišla.

„Čo ju preklínaš, úbohú starenu?“

„Môžete dneska slobodno už nestrieľať. Porobila nám — ja vám vravím…“

„Ba ešte čo!“

„My sme vyskúsili! Stavím hlavu… Iba ak by ste zahnali porobeninu — tak už hej!“

„A to ako, môj Mikula?“

„Prevliecť pušku cez nohavicu.“

„Ba kýho ešte!“

„Svätá pravda!“

„A na nohách čižmy a nohavice za sárami.“

„Ľahká pomoc. Vyzujte čižmu — počkajte, zídem ja…“

„Neustávaj sa. Oprobujem, či je pravda. A potom, ja už k výstrelu beztoho neprídem.“

„Uvidíte! Ja vám ručím, stavím svoju hlavu!“

Vzdor takýmto predtuchám a prorokovaniu prišiel som ja len zas k výstrelu i to na spôsob neslýchaný a výhodný k tomu. Obrátil som sa ja v druhú stranu, lebo v túto jednu zunovalo sa mi ustavične pozerať — ta, kde sa šíri predo mnou rozsiahla vysočina, poprepletaná chodníkmi a obsadená väčšími-menšími kopcami. Na najvyššom z nich stojí kaplica sv. Tomeho, šedivá, s krovom polovpadnutým. Spoza kopca belejú sa dachy nášho Humca, rozloženého tiež v úpäti takýchto kopcov. Ináč celý vidiek prázdny, iba čo sa čuje brechot Biserky a kopovov z tamtoho boku nášho kopca.

A tu práve na jednom z chodníkov, rovno proti mne kráča zajac, vlastne šmýka sa cele flegmaticky. Ja priložím pomaly pušku k lícu a cielim. Zajac, netušiac, že je to ostatná hodina — sadol, vystrel uši a díva sa mi rovno do cievy.

,Roztrieskam mu hlavu vonkoncom,‘ dumám ja, ,a všetko mäso mu posolím brokmi. Škoda! Nepríjemná vec, keď ti príde takýto brok pod zub…‘ Ale čo si počneš? Ak ho chceš zabiť, musíš mu cieliť rovno medzi oči. A on sedí a čuduje sa, čo to ja vystrájam. No dosť žartu! Pritisnem prst o spruhu — kohútik sa nehýbe.

Kohútiky nenatiahnuté! V strachu o svoju kožu nenatiahol som ich. Čo robiť? Pušku zase sňať, natiahnuť ho… Kohútik šťukol, zajac sa vtiahol na stranu, medzi kamene. Chodník predo mnou je už prázdny. Vyskočím na dosť vysokú skalu s puškou pri líci. Zajac sa šmýka pomaly — ale čo to osoží, keď mu len tu i tu blysne chrbát, ináč je krytý kamením. A čo robiť? Probovať raz už načim, čo sa i prepásla jediná príležitosť… Vypálil som náboj do jednej z tých škulín medzi kamením. Výstrel sa čudne ozval v tejto samote, a takto znezrady. Ušiak pelia dohora.

„Mikula — Mikula — pozor!“ kričím ja a o chvíľu durkla jeho puška raz, druhý raz. ,Zlý znak,‘ myslím si ja, prezerajúc medzi kamením, či neostalo predsa dákej pamiatky po zajacovi. Vidí sa jasne, kde sa zosypali broky, no zase ani chĺpok srsti nikde.

Mikula tamhore tiež vyzerá, či nájde dáku trofej. Hreší ani Vlach — vidno, že je nespokojný.

Medzitým Biserka, čujúc výstrely, poberá sa k nám. O chvíľu priletela zadychčaná, rozpajedená a za ňou kŕdeľ ostatných kopovov. Prvý zajac je teda na slobode — my sme ho vytrhli zo zubov smečky. A druhý? Biserka potrafila odrazu na šľak a vreštiac pustila sa dohora, kam bol odvŕzgal i zajac. No onedlho hodila sa v dolinu a hybaj, vreštiac rozsiahlou pláňou ta medzi kopce bohviekam!

„Čo je to tu?“ pýtajú sa poľovníci, prichádzajúc jeden za druhým. Nazdali sa, že padol zajac a psi nad ním oddychujú.

„Prešla stará Danduľa,“ vysvetľuje im Mikula. „Šor dotór s ňou hovorili.“

„A prevliekli pušku cez nohavicu?“ pýtal sa starý kum Petar.

„Nechceli. Ja som im dosť hovoril.“

Starý kum Petar len pokyvuje hlavou. A keď som mu vyrozprával príbeh, zabudnúc spomenúť kohútiky nenatiahnuté, zas len pokyvuje hlavou.

„Pravdaže — porobenina je — to je amen!“ potvrdil i mladý kum Petar.

„A my sa potúžme,“ navrhujem ja, „nech prejde porobenina.“ Vytiahli sme rakiju a figy a popíjali, Mikula medzitým vyčistil obe cievy a o štvrť hodiny dostavila sa smečka, ustatá, zadychčaná. Biserka, cítiac, že urobila chybu, dovliekla sa na bruchu k nohám starého kuma Petra, ktorý ju vyhrešil. O štvrť hodiny dokuľhal i starý Balkan a ľahol mne k nohám. Psom sme dali chleba a keď vydýchli, pobrali sme sa k sv. Tomemu. Ale sme boli všetci zronení, bez nádeje. Porobenina nás tlačila ako mora.

No ja som jej bol predsa len povďačný. Zachránila mi poľovnícku reputáciu.

Starý Balkan svojím inštinktom vycítil, že som ja poľovník dľa jeho srdca. Už sa ani na piaď nevzdialil odo mňa.



[1] Wilhelm Tell — postava švajčiarskych povestí o oslobodzovacích bojoch proti Habsburgovcom. Dlho ho považovali za historickú osobu, lebo údaje povestí sa zhodujú s historickou skutočnosťou švajčiarskych dejín z konca XIII. storočia. Stal sa hrdinom Schillerovej drámy.

[2] istriansky — pochádzajúci z polostrova Istria, ktorý leží na severnom výbežku Adriatického mora medzi Terstom, Krajinou a Rjekou

[3] imbrik (z tal.) — kovová kanvica na kávu alebo čaj

[4] trieštinský — terstský (z mesta Terst)

[5] dotór (z tal.) — doktor

[6] ventre a terre (franc.) — uháňať cvalom

[7] podagra (z gr.) — choroba kĺbov

[8] Zdravi bili… Dobra vam srića (chorv.) — Buďte zdraví… Veľa šťastia.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.