Zlatý fond > Diela > Životopis Benjamina Pravoslava Červenáka


E-mail (povinné):

Jozef Miloslav Hurban:
Životopis Benjamina Pravoslava Červenáka

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Daniela Kubíková, Andrea Kvasnicová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 62 čitateľov

Životopis Benjamina Pravoslava Červenáka

Pre nás, nanovo sa vyvíjať počínajúcich, je to hrozný zármutok, keď nám neľútostná smrť vychvacuje z nášho lona mladých mužov, na ktorých duchu malo kvitnúť a dozrievať ovocie na úžitok duchom chudobného ľudu nášho slovenského. Ale tým bolestnejšie je toto naše trúchlenie, čím menej je tých, ktorí by v týchto, pre náš ľud nepriaznivých časoch seba zapreli a jemu čím-tým pomôcť sa snažili. Ako po búrke krajina — tak je teraz náš ľud. Medzi takýchto mladých, darmi ducha i srdca hojne nadaných mužov slovenských patrí i Benjamin Pravoslav Červenák, ktorého stratu sme stokrát oželeli a ešte oželieme, lebo až doteraz stále cítime, že ho nemáme. Predsa však sa náš plač nesmie rozhojniť v slzy kvíliacej ženy, lebo tento plač vedie ku mdlobe citu a srdca, kým bolesť Slovana nemá byť matkou sĺz a plačov, ale prehlboká studňa skutkov; z bolesti vychádzajúce skutky sú najkrajšie a najtrvanlivejšie. Nad to všetko u nás má mať práca vyššiu cenu ako život. A tu sa úplne potešíme i v zármutku nad naším drahým Pravoslavom, lebo on síce krátko žil, ale mnoho pracoval. Jeho krátky život bol celistvejší než život mnohého sedemdesiatročného vyžilca: bolesť naša teda nech sa zmení v skutok, ktorým by sme mu pomohli k trvanlivejšej pamiatke, spletúc kvety ním samým vypestované do venca a položiac ich na hrob porastený trávkou.

To vedomie, že sme ho mali, nech nám je balzamom; lepšie je predsa, že sme ho mali tak šľachetného, tak usilovného, tak horlivého, tak vo všetkom príkladného, hoci aj krátko, než keby sme ho vôbec neboli mali. Spojme sa s ním teraz tým čistejším zväzkom spomienky a na seba prijmime to, čo on niesol vo svojich predsavzatiach, uznajme za svoje, čím on žil a čomu večne žiť sľuboval i skutkom dokazoval. Na jeho pamiatku tu v miernej krátkosti načrtneme jeho život.

Náš Pravoslav sa narodil dňa 9. októbra 1816 v Pliešovciach, mestečku Zvolenskej stolice, kde bol vtedy jeho otec učiteľom druhej triedy latinskej a sám na jeho prvé vzdelanie starostlivosť vynakladal. Chlapec pod otcovským vedením vyjavoval hneď od počiatku nie nepatrné dary ducha, takže to otca pohlo k tomu, aby svojho chlapca pripravoval aj na vyššie štúdiá. Synčeka a žiaka svojho dal najprv do Banskej Štiavnice, neskoršie do Lučenca na naučenie sa jazyku maďarskému, odkiaľ ho zasa priviedol do B. Štiavnice. Z B. Štiavnice, kde pobudol viac rokov, takže tu odbavil filozofiu, odobral sa na vyššie štúdiá do Bratislavy. O svojich štúdiách a o celom vedení v Štiavnici vydával neveľmi pekné, neveľmi chvályhodné svedectvo, vyznávajúc, že jeho duch sa tu nevyvíjal, ale bol zatemňovaný, a zvlášť čo do vyššieho národného povedomia, kde jeho profesor B.,[1] posmievač všetkého slovanského, i do jeho srdca vlieval tú bezbožnú nenávisť proti svojej vlastnej krvi. Na tamto povedomí hraničí všetka duchovná ríša, niet teda divu, že i náš Červenák, príduc r. 1836 do Bratislavy, bol bez vyšších vedomostí historických a filozofických, a ako bol vedený, tak aj chodil. Jeho priatelia, prinesúc si posmievačský nihilizmus svojho profesora, spolu s ním len v posmeškoch a žiackych avantúrach trávili hodiny. Ale náš Pravoslav, ako mládenec vyšších letov, nemohol dlho zostať v tomto nihilizme, v akom jeho vtedajší tupí priatelia až doteraz zostávajú, a nemohol ďalej vzdorovať sebapovedomému počínaniu mládeže na bratislavskom Ústave. Sprvu iba sem-tam navštevoval ústavné zasadnutia; koncom roku to už robil častejšie, ba dával sa už aj do čítania zvláštnejších slovenských kníh. Ale nasledujúceho roku (1837) sa dal zapísať už aj za člena tohto Ústavu a s takým viditeľným pokrokom v ňom zotrvával, že čoskoro si získal dôveru mládeže v miere, v akej minulého roku nenávisť. Tu sa jeho duch obrátil do seba, vybojoval veľké boje, až sa vypracoval k tomu povedomiu, na akom ho už vidíme stáť v jeho spisoch. Na túto okolnosť naráža aj vo svojom Zrcadle a v úvode k nemu s utajenou i vyjavenou bolesťou píše o tomto stave svojho ducha.

No nech sa niečo prebúdza akokoľvek, len nech sa to prebudí. Bez duchovných bojov nemožno dosiahnuť nijakej výšky. V bratislavskom Ústave dostal jeho duch široké pole, na ktorom sa mohol šíriť podľa udelenej mu expanzívnosti; preto z hračiek a žiackych žartíkov, akým sa ešte predchádzajúceho roku odovzdával, vyústil jeho duch do akejsi celkom opačnej prísnosti, takže nikto už v ňom nepoznal posmeškára slovenského národa, ba tým väčšmi rástol jeho duch, čím väčšmi sa mohol prácam Ústavu venovať. Bola to nesmierna premena v jeho duchu a živote. Prvý následok tohto jeho obrátenia sa bol, že opustil bývalých priateľov a svoju iróniu obracal proti nim; on ich výborne poznal a videl nahotu ich nihilizmu vo svetle plnosti skutkov slovenskej mládeže. Náš Pravoslav sa bol natoľko z hrubého vypracoval, že si získal dôveru Ľudovíta Štúra, a tak po jeho boku kráčajúc, osvojil si aj jeho energiu a od tohto mladého Slovana priučil sa svedomitému plneniu svätej veci a tejto veci sa zasvätil. Roku 1838 ukončil svoje školské roky. Pretože ale pán Ľudovít Štúr sa nastávajúcej jesene zberal do Nemecka a vysokoučený pán profesor Palkovič mal stratiť námestníka, v mládeži povstala všeobecná túžba, aby Červenák dosiahol toto námestníctvo. Teda profesor reči a literatúry slovenskej na lýceu, splnomocnený dištriktuálnym konventom, aby si zvolil svojho námestníka a predstavil ho školskému senátu, upotrebiac toto právo už pri zvolení si za námestníka Ľudovíta Štúra, aj teraz to urobil, povolajúc a ustanoviac za svojho námestníka Pravoslava Červenáka.

Ústav teda pod jeho námestníctvom aj šťastne rozkvital. Hoci náš Pravoslav nemal tú kvetnatú výrečnosť, toho nahor hľadiaceho génia, tej impozantnosti, tej očarujúcej príťažlivosti, ktorými darmi Štúr duše uchvacuje, predsa jeho železná pilnosť, jeho nepoškvrnená svedomitosť, jeho neustále bdenie nad horlivosťou, príčinlivosťou a mravnosťou Ústavu, jeho katónska prísnosť,[2] karhanie a šomranie, keď sa nejaký, hoci aj ten najmenší neporiadok chcel zjaviť — nahradili Ústavu stratu milovaného a obdivovaného Štúra. So Štúrovým odchodom čiastočne vymizla poézia Ústavu; ale s Červenákom nastúpila zas akási tvrdosť a abstraktnosť povinnosti. Pod ním už neoživovala Ústav tá očarujúca a násilne k sebe priťahujúca magnetickosť, ale všetko sa samo hnalo k tomu prostriedku nášho tušenia a chcenia. Splnenie povinnosti prinášalo odmenu prívetivého Štúrovho pohľadu, po ktorom každý túžil; no Červenák sa nikdy neuspokojoval a stále chcel ešte viac. Ťažko tomu mládež privykala, ale predsa privykla. Pod Štúrom všetka mládež revnila o jeho pochvalu; pod Červenákom sa hnala k práci, aby nebola pokarhaná a ošomraná. Ale pod obidvoma bola základom túha mládeže po poznaní seba, svojho ľudu a svojich povinností.

V spoločnosti bol Červenák ducha veselého, ale vždy mal na mysli striedmosť, takže po dlhšom besedovaní a veselení rozháňal mládež od kratochvíle a upomínal na tie alebo ony práce, čo ostali na vykonanie. Keď sa stretol s tým, ktorému Ústav uložil nejakú prácu, hneď sa ho vypytoval, či to vykonal alebo začal, alebo kedy to sľubuje splniť. Tým sa stalo, že všetko sa robilo na punkt. Beda potom tomu, kto by bol zanedbal alebo premeškal; lebo aj pri desiatich príležitostiach to vždy pripomínal, a tak každým okamihom preukazoval potrebu akurátne plniť všetky povinnosti.

Pre potrebu svojho prednášania v Ústave spísal aj históriu slovanstva. Kde by sa rukopis našiel, nemám vedomia; s istotou však viem, že verný odpis jeho čítania má pán August Horislav Škultéty.[3] Týmto dielom, keby sa čím skôr vydalo, veľmi by sa poslúžilo našej mládeži, lebo doteraz nemá, čím by svojmu duchu vyhovela. Nie je to, pochopiteľne, dielo dokonalé, ale do času, dokiaľ by sme niečo podarenejšie v tomto ohľade pre naše školy a mládež mohli mať, by našim potrebám predsa výborne vyhovelo. Pod Červenákom bola spísaná mnohými členmi Ústavu, ale hlavne od jeho predchodcu, Zpráva o ústavu slovanském břetislavském,[4] ktorú on v októbri 1838 usporiadal a koncom toho roku za príspevky členov Ústavu aj vydal.

Známe je, že táto Zpráva doniesla pre Ústav požehnané ovocie. Lebo značné príspevky sa zo všetkých strán na utvrdenie stolice slovenskej na žiadosť a prosbu tam prejavenú hneď zišli. Ale Červenák pri celom tomto diele veľkú a svedomitú starostlivosť viedol a mal, takže i týmto zreteľne rozmnožil svoje zásluhy.

Básnikom síce Červenák nebol, predsa však niekedy veršoval, poverený Ústavom napísať príležitostné verše. Ale v šťastných chvíľach rozveselenia v spoločnosti rád improvizoval satiry, ktoré neraz veľmi vtipne v najštipľavejšom sarkazme vyjavovali jeho hlboký hnev proti všetkým neprávostiam života a umenia.

Po skončenom školskom roku 1838/39 sa poďakoval za námestníctvo, ktoré tak výborne zastával, lebo jeho túha ho viedla do Nemecka, kde si bol uložil pokračovať vo svojich štúdiách. A vskutku sa aj na jeseň 1839 odobral na univerzitu v Halle, kde strávil dva roky pri štúdiu. Študoval tu s veľkou pilnosťou vedy filozofické a teologické, zvlášť sa však celou dušou odovzdal vychovávateľstvu. Pre dokonalé udomácnenie sa v týchto vedách si zhromaždil aj hojnú zásobu najlepších kníh. Pritom ešte v Bratislave zvláštnu pilnosť obracal na reči, takže mal okrem rečí u nás obyčajných pekné vedomosti z rečí klasických, gréckej a latinskej, potom talianskej, francúzskej a anglickej — najmä týmto posledným sa v Nemecku venoval a cvičil sa v nich. Takto obohatený vedomosťami a pripravený k herkulovským prácam nášho života, navrátil sa z cudziny do svojej milej vlasti, k bratovi Karolovi Červenákovi, učiteľovi na D. Bodoni, na jeseň 1841.

Tu bola jeho prvá práca Historie církevní,[5] ktorú podľa nemeckého školského vydania prepracoval, rozšíril a opatril poznámkami, vo viac ako 5000 exemplároch vydaná, v krátkom čase sa rozobrala. Škoda, že ani len jeho meno nie je k nej pridané. Tu u brata žil vo voľných hodinách, ktorých síce bolo veľmi málo, dosť veselo, spievajúc často národné piesne, čo trvalo až do marca 1842. Potom ale hneď na tele miznúť (hynúť) začal, silu strácal, predsa však nerád počul, ak mu niekto jeho nemoc staval pred oči, stále ešte silno dúfajúc, že sa z choroby dostane. Najradšej hovoril o dôležitostiach svojho národa, a ak natrafil ma posmievačov národa alebo odrodilcov, veľmi ťažko to niesol, a k zaháľačom, zvlášť však k lenivým, nečinným kňazom mal odpor, trúdmi (trubcami) ich nazývajúc, ba s takými ani hovoriť si nežiadajúc. V marci, apríli a máji, až pokiaľ naveky nezaspal, denne klesal, ale piesne Cic, kozy…,[6] Hej, Slováci atď. si predsa len každý deň zaspieval.

Tu spísal toto Zrcadlo Slovenska, ktoré dokončieval už v najväčších bolestiach svojej nemoci a zjavne sa ponáhľal, len aby toto dielko mohol dokončiť; zaiste vedel sám, že sa už čoskoro bude musieť rozlúčiť so životom, na ktorý sa tak svedomite bol pripravoval. V posledných dňoch života odovzdal týchto niekoľko hárkov spísaných v bolestiach peštianskym našim Slovanom s týmito slovami: „Vám oddávam toto dielko posledné v mojom živote: nedajte mu zahynúť; toto je moja posledná obeť, ktorú môžem položiť na oltár svojho národa. Ja sa čoskoro odoberiem k otcom. Bol by som viac obetoval, keby som bol mohol. Už je ale darmo!“

Náš šľachetný Červenák, navrátiac sa zasa z Pešti k bratovi, ako aj predtým, veľmi rád prebýval v záhrade a kvietkami sa zaoberal, áno, aj predposledný deň svojho života temer celý deň strávil v záhrade, a až keď prišiel večer, odobral sa na posteľ, aby z nej viac nevstal. Lebo 15. júna nemohol už vstať a vtedy ešte povedal slová v posledných dňoch života mnohokrát opakované: „Ó, keby som vám mohol aspoň sedem rokov žiť a začaté práce dokončiť.“ načo potom popoludní sa rozlúčil so svetom a svoju dušu tomu Najvyššiemu navrátil, zanechajúc nám svoje meno, hodné pamiatky, i skutky a zásluhy, ktoré zostanú zvečnené v panteóne našej histórie. Lebo nech aj málo bolo, čo konal, predsa mnoho toho bolo v živote krátkom.[7][8]

Pripájame tu ešte aj rozvrh pedagogiky, na ktorú sa chystal a pripravoval náš Červenák; je však ten rozvrh len na malej, uzučkej kartičke — literami drobnučkými poznačený, takže i to, čo tu oznamujeme, len s veľkou núdzou sme mohli vypísať.

„Úvod bude obsahovať vysvetlenie pojmov novej pedagogiky, ktorá sa začína Amosom Komenským. Potom je ona vyvíjaním sa dobrého v človeku, in potentia,[9] v dobrej vôli, in actu;[10] rozoberanie pojmov dobrého a zlého. Pedagogika bude podávať pravidlá, podľa ktorých sa človek stáva človekom, a síce, ako to ľudská spoločnosť alebo pomoc a život iných a sily vlastné každého jedného vyhľadávajú. — A bude teda pojednávať:

ČASŤ A

O predmete vychovávania vôbec, čiže o človeku, a to:

I. O človeku vo vzťahu k prírode, vedľa ktorej sa on nazýva indivíduum.

II. O človeku vo vzťahu k sebe samému, čiže o subjekte. Vedomie, poznávanie, chcenie.

III. O človeku vo vzťahu k svetu duchovnému, o osobnosti, personálnosti.

Čo do jednotlivosti človeka:

1. Osoba abstraktná alebo juridická, vzhľadom na osobné práva.

2. Osoba podľa jej rozmanitosti a rozdielov, ktoré sú:

a) domácnosť

b) obec

c) duch národa a času.

3. Osoba v jej absolútnosti, vo vzťahu k bohu, pole náboženské a etické.

ČASŤ B

Človek vedený k ľudskosti pomocou iných. Vlastná pedagogika. Tá sa začína jeho počiatkom, ktorý sa nachádza v rodine a vedie človeka k samostatnosti. Odtiaľto povstáva:

I. Výchova domáca, ktorá spravidla čerpá z pojmov rozličných vekov, v ktorých človek žije v domácnosti, čiže:

1. stav embryonálny

2. stav detský

3. stav chlapčenský.

Človek však na dosiahnutie svojho určenia musí z domácnosti vystúpiť do sveta, za prostriedok tomu slúži:

II. Výchova verejná, čiže škola, ktorá stojí medzi domácnosťou a verejnosťou, tu:

1. o škole vôbec

2. o spôsobe vyučovania

3. o školskej disciplíne.

No človek musí vo verejnom živote zaujímať určité miesto, k nemu musí byť vedený, aby sa tam samostatne pohyboval. Toto zasa robí:

III. Príprava na povolanie alebo stav. Z pojmu obce vyčleňujem — stav plody surové dobývajúci, stav prerábajúci a stav všeobecný alebo najvyšší.

1. Povolanie najvyššieho stavu požaduje:

a) školy všeobecné, elementárne

b) školy vyššie národné

c) georgica,[11] atď.

2. Povolanie prerábajúceho stavu, kam náležia:

a) normálne školy

b) reálne školy

c) banské školy.

3. Povolanie vyššie, kam náležia:

a) vojenské školy

b) školy pre vzdelanie školských učiteľov

c) školy učených, čiže gymnáziá.

Pri každej škole podľa jej zvláštnej povahy a určenia budú sa rozoberať:

1. Predmety školské, a to:

a) vedeckého druhu, ktoré sú:

aa) povahy logickej (gramatika, matematika atď.)

bb) povahy prírodnej (prírodopis, zemepis atď.)

cc) povahy duchovnej (dejepis, jazyk, náboženstvo).

b) Predmety technické a umelecké:

aa) spev a hudba

bb) písmo a maľba

cc) gymnastika.

2. Metóda, a to v každej škole podľa jej potrieb:

a) vôbec

b) zvlášť

c) jednotlivo.

Človek už takto vyvinutý a pre budúcu činnosť vyhranený vystupuje zo školy a svojím rozumom a podľa svojej vôle sa riadi, a tieto dáva.

ČASŤ C

O vlastnom sebavychovávaní. Kde mu náleží

I. Jeho zvláštnosti vyskúmať i rozvíjať.

II. Ideu jeho stavu a povolania uskutočňovať — čo je otec, remeselník, vojak, sedliak, učený atď.

III. Pokoj svedomia hľadať, k božstvu sa povznášať a s ním sa zmieriť.

Tu dosahuje cieľ svojho určenia, tu sa jeho výchova dokonáva!“

Toľko je napísané rukou nášho Červenáka.

Tu ešte, pre dokonalejšie porozumenie a predstavenie si takej peknej postavy, ako je náš Pravoslav, spomeniem niektoré listy, ktoré písaval z Nemecka svojim priateľom. I v nich veje ten istý duch, v akom sme sa ho v týchto nákresoch usilovali predstaviť.

V Halle dňa 19. novembra 1839

Nie je to síce tak dávno, čo som sa Vám z tejto ďalekej cudziny ohlásil: predsa však nechcem opustiť poskytnutú mi teraz príležitosť na písanie. Veľmi je nám to nemilé, že naše častejšie písanie si z príčiny mnohých prekážok musí byť suché a pretrhnuté. No čo robiť? V prvom liste som sa pýtal na niektoré Vaše problémy, ako aj o to Vás žiadal, aby ste nás čím skôr nejakým listom potešili. Pracujte na tom čím čerstvejšie, aby všetko, na čo som sa pýtal, privedené bolo ku koncu: potom nám dajte správu, pre naše potešenie a uspokojenie.

Ďalej nemôžem zamlčať jednu predôležitú vec, ktorá až doteraz bola u nás celkom zanedbaná. Rozumiem tu prírodné vedy, ktoré my najlepšie môžeme použiť pre dobro národa. Skumné vedy sú pre nás ako pre ľud citlivého národa suché,[12] napriek tomu musia byť postavené živlom naším. A predsa výborné spisy Preslove[13] len tak povrchne prezeráme. Myslel som na tieto veci dávno, majúc sám k prírodníctvu chuť a vrodenú vôľu a iba z toho ohľadu som sa nepričiňoval, že som sa domnieval, akoby najpríhodnejšie bolo tu na univerzitách Nemecka tieto vedy študovať. Myslel som si, že tu prídem k prírodným vedomostiam ľahším spôsobom než u nás v Uhrách. Ale v tom som sa veľmi sklamal, presvedčiac sa o tom, že Nemci sú tu takými majstrami ako v inom a ako som si to predstavoval. Viedeň je síce v tomto ohľade jedno z najlepšie zriadených miest a jeho prírodovedecké ústavy z najvýbornejších… Vy máte v Bratislave znamenitého učiteľa prírodných vied,[14] máte aj výborné knihy v knižnici slovenského Ústavu, ktoré Vám vysvetlia názvy a mená: preto Vás preboha prosíme, študujte popri rečiach, filozofii, histórii aj vedy prírodné, a to pilne a neúnavne. A napomínajte zvlášť tých, ktorí preukazujú k týmto vedám osobitné dary a schopnosti, aby si zavčasu určitú triedu vyvolili, ktorej by potom celý svoj budúci život zasvätili; vôbec by bolo dobré, aby si hneď každý, príduc do triedy filozofickej, isté oddelenie vedomosti vyvolil, nadovšetko si ho privlastniť hľadel, a nie, ako sa to vôbec stáva, vedy všelijakého druhu temer bez cieľa prebehal. Pravda, nie je tomu mládež na príčine, ale celý život vychovávania a vyučovania, celá ústrojnosť škôl v našej vlasti, ktorá nikomu neukáže to, čo by bolo pre neho najprospešnejšie a nedopustí mu, aby si zvolil to, na čo má najväčšie schopnosti a vôľu! — No Vy horlite, hovorte a napomínajte, a časom sa to aj u nás napraviť musí. Amerling[16] v Čechách v tomto ohľade blažene pôsobí atď.

Pravoslav

V Halle dňa 19. januára 1840

Štvrť roka už šťastlivo uplynulo, čo tu v opravdivom vyhnanstve žijúc, ani najmenšieho chýru o Vás sa nedozvedáme a každodenne nejaké správy o svojom rodisku netrpezlivo očakávame. Veľmi to ľutovať musím, že aj také mrzutosti, ktoré by sa celkom do listov mladíkov vyšším cieľom zasvätených nikdy nemali dostať, majú byť predmetom môjho listu. Nie mi je možné ďalej sa zdržať, aby som mlčaním prešiel naše nepríjemnosti a Vám bratsky nevyčítal Vaše dlhé mlčanie. Neviem, či táto Vaša skúpozvukosť a nedbanlivosť pochádza z váhavosti, či z ľahkomyseľnosti, či z chladnosti a nelásky k nám alebo z iných príčin: ale Vás prosím i upomínam, aby ste nám už ďalej na Váš list čakať nedali. Lebo my Vás neprestaneme upomínať. My Vám síce uznáme, že ste, zvlášť Vy, premnohými prácami, ktoré na Vašej hlave spočívajú, zaťažený: no poznáme aj Vašu vôľu a príkladnú horlivosť. Alebo ak naprosto nemôžete, prečo si nezavoláte na pomoc iných? Okrem toho Vás i napomíname, aby ste toľko nesedeli a dňom i nocou nepracovali; aby ste ako aj my neskoršie neobanovali. Konajte aj telesné pohyby, a interpone tuis interdum gaudia curis!,[17] aby sme sa nemuseli všetci zavčasu z divadla Slávie zberať. Národ nás potrebuje. Miloslav, Miloslav,[18] varujte sa, my sa bojíme o Vás. Durte, naháňajte aj iných do práce, žehrite, napomínajte, nech každý pracuje, aby nemusel všetko robiť jeden.

Preneste sa ale, nech ešte niečo o Vašom mlčaní poviem, do nášho položenia, v ktorom od najmilšieho na svete, od vlasti a národa oddialení, naskrze nič o veciach ľudu slovenského sa nedozvieme, a pýtajte sa seba samého, či by ste ináč mohli hovoriť. Vedzte, že my sme sa z našej strany všemožne snažili na tom pracovať, aby zväzok s našimi pokrvníkmi skrze naše osamotenie neslabol: ale druhá stránka si z toho máločo robila. Tak na počiatku novembra sme si prostredníctvom berlínskych bratov dali zaopatriť Tygodnik literacki,[19] ale až podnes o tom nedostávame správu. Do Budyšína som už dvakrát písal ohľadne kníh nami im obetovaných, ale nedostal som ani slova odpovede. Z Prahy síce preukázali toľko poriadnosti, že odpovedali, no aj odtiaľ len viac mrzutosti než potešenia človek musí zažiť. To všetko a iné len k veľkému zarmúteniu, ba rozhorčeniu slúži. Ešte je to medzi mnohými našincami — len čistý diletantizmus, to milé naše vlastenectvo.

Vás teda teraz prosím, drahý náš Milko, potešte nás v týchto nehostinných, ba neľudských končinách Nemcov ľúbymi ťahmi Vášho pera a plamenných myšlienok. U Vás sú okrem toho všetky správy zo Slovenska a Slovanska: a tie zaujmú naše duše túžiace po Slávii. Vedzte, že my tu dobre budeme môcť použiť Vaše listy a správy — je tu svet literárny. Nuž — len píšte čím skôr.

Čo robíme my? Nuž — študujeme a vzdelávame sa, nakoľko nám to dovoľujú naše dary a spôsobilosti! Lebo sa to tu výborne dá robiť. Tí naši professores philosophiae[20] nemuseli, keď boli tu, iné robiť, než buršovať a lomnovať,[21] a zvlášť ten môj bývalý B…[22] lebo tí ľudia nepoznajú z pravej filozofie ani toľko ako ja z malabarčiny. Greguš[23] bol predsa filozofickejšia hlava ako všetci ostatní, ale i tak nemal poňatia o najnovších pokrokoch vo filozofii. Ten sa tiež viac o maďarčinu a prostredníctvom maďaromanov o punče a karty staral než o najnovšie velikánske pokroky vedy. — My teraz prepisujeme pre nášho veľkého Slováka Šafárika Žalmy zo starého rukopisu česko-latinského z wittenberskej knižnice, a kladieme ich najskôr do 13. storočia. Naša reč bude opäť obohatená niekoľko sto starými slovami. Ľudovít zbiera pre neho do národopisnej mapy mená slovanských dedín v Lužici.[24] Máme tu pri sebe i dvoch Slovanov z Lužice, bratov, ktorým dávame hodiny z českoslovenčiny. Často nám rozprávajú o neslýchane neľudskom zaobchádzaní Nemcov s Lužičanmi, o akom sa svetu ani snívať nemohlo. Staráme sa, aby sme čím viac takýchto správ zobrali: veru to budú výborné pomôcky na vylíčenie rázu týchto bohaprázdnych netvorov. Ó, brat, to sú hrôzy! Títo naničhodníci majú len na jazyku svoju Humanität;[25] vedia sa ukryť pod plášť nevinnosti a iným rozličné hriechy vyčítať, lož a klamstvo roztrusovať; a my sme predsa takí nešťastní duchovia, že sa cez ich sklá, ich časopisy na beh vecí musíme dívať. Tí ľudia nevedia povedať slovo pravdy, píšuc o Slovanstve. Sú to večne zaprisahaní nepriatelia všetkého, čo sa nazýva slovanským. Ach, a v Čechách, tam je mnoho obskurantov česko-nemeckých: šťastie, že sila ducha a vedectva i energie pôsobenia a života je na strane slovanských Čechov, tých vznešených duší, ktoré i Vy poznáte. Čechia, Čechia, hlboko si bola padla!

Pravoslav

Nuž takýto bol náš Pravoslav a takýto nám zostane už naveky. On už k tomu nič nepridá, ale ani svet nebude môcť z toho nič odňať. V tom je jeho duch, jeho podstata, jeho bytosť, čo nám po sebe zanechal; my sa v tom zhliadajme, v tom sa poznávajme, to za svoje uznávajme a ním začatú niť ďalej praďme. Lebo z tohto prúdu žitia všetkých lepších koristí človečenstvo, a v tejto niti, a v tejto reťazi, a v tomto stavaní žiť budeme na veky. Pokoj prachu tohto peknoduchého Slováka, sláva ale večná na zemi i na nebi duchu jeho.



[1] Profesor B. — Štefan Boleman (1795 — 1882) bol v rokoch 1820 až 1840 profesorom v Banskej Štiavnici a vyučoval syntax. Boleman neprial slovenským národným snahám.

[2] Jeho katonská prísnosť — podľa rímskeho štátnika a spisovateľa Cata Marca Porcia (234 — 149 pr. n. l.), ktorý bol vzorom prísnych mravov

[3] August Horislav Škultéty (1819 — 1892) — buditeľ a spisovateľ, praktický pedagóg. Za Štúrovho a Červenákovho pobytu v Halle bol námestníkom profesora Palkoviča.

[4] Zpráva o ústavu slovanském…, při evangelickém lýceu v Prešporku na rok 1837/8 vydaná. V Prešporku 1839. Tiskem K. B. Wiganda.

[5] Historie Cirkve křesťanské, ku potřebám školským a domácim. Vydání od Kalwerské společnosti a nyní podle šestého ponapraveného vydání z německého jazyka na slovenský přeložená. V Kyseku 1842.

[6] Cic, Kozy… — posledná strofa z Piesne prostonárodnej od K. Kuzmányho, Zora 1835, s. 168

[7] V živote krátkom — Červenák (9. 10. 1816 — 15. 6. 1842) zomrel 26 ročný.

[8] Jeho brat Karol zasadil pri Pravoslavovom hrobe dve lipy na znak toho, že tu odpočíva verný Slovan.

[9] in potentia — lat., v moci, v možnostiach

[10] in actu — lat., v čine, v skutku

[11] georgica — gr., poľnohospodárske

[12] Ja sa v tomto nezhodujem s úbohým Pravoslavom: každá veda je z jednej strany suchá, z inej zaujímavá. A my Slovania sme na všetky vedy schopní a potrebujeme k nášmu veľkému určeniu byť ľudia celiství. Pravda, veda nie je pre pohodlných ľudí — ale pre nás veda je, lebo sa vieme zaprieť.

[13] Výborné spisy Preslove — Jan Svatopluk Presl (1791 — 1849), český prírodovedec, profesor na univerzite v Prahe, založil českú prírodovedeckú literatúru

[14] Je to povestný profesor Gabriel Kováč-Martiny,[14] syn bývalého superintendenta, muž dokonalý, slávu prešporského lýcea i utvrdivší i udržujúci. K tomu zástanca nášho tamojšieho Ústavu nehrozený!

[1414] Gabriel Kováč-Martiny (1782 — 1845) — pochádzal z Turieho Poľa. Od r. 1817 profesor matematiky, prírodopisu a fyziky v Bratislave

[16] Karel Slavoj Amerling (1807 — 1884) — český lekár, filozof a prírodovedec

[17] Interpone tuis interdum gaudia curis! — lat. Polož niekedy medzi svoje starosti aj radosť.

[18] Miloslav, Miloslav… — list písal Červenák Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi

[19] Tygodnik literacki — poľský literárny časopis, ktorý vychádzal v Poznani v rokoch 1838 — 1845

[20] Professores philosophiae — lat. Profesori filozofie

[21] buršovať a lomnovať — voľne z nem. viesť nespútaný študentský život

[22] Ten môj bývalý B. — Červenák má opäť na mysli profesora Štefana Bolemana, ktorý bol od r. 1840 prvým profesorom teológie na bratislavskom lýceu.

[23] Michal Greguš (1793 — 1838) — od r. 1833 profesor filozofie na bratislavskom lýceu

[24] Ľudovít zbiera pre neho… — Ľudovít Štúr navštívil za svojho pobytu v Halle kraje Lužických Srbov (1839).

[25] Humanität — nem., ľudskosť, humanizmus





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.