E-mail (povinné):

Jozef Miloslav Hurban:
Samuel Štúr

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Daniela Kubíková, Michaela Dofková, Zdenko Podobný, Miroslava Oravcová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 54 čitateľov


 

Samuel Štúr

Prišla nám žalostná správa o smrti otca národných Štúrovcov, zomretého Karola a živých Ľudovíta, Sama a Janka. Starček pokrytý poctivými šedinami klesol do hrobu, odišiel k otcom, ako hovorievali naši starí. Nech mu bude zem ľahká, ako ešte teraz Srbi, a večnaja pamjať mu, ako Rusi hovoria. Taká rodina sa nenájde tak ľahko na Slovensku, takých otcov málo medzi otcami slovenskými, čo by boli toľké poklady zanechali ubiedenému národu, ako zanechal Samuel Štúr; on zanechal národu svoju rodinu vonkoncom preniknutú blahým duchom národného slovenského šťastia. Slovenskí rodičia obyčajne vychovávajú svoje deti cudziemu svetu; Štúrovo meno je zapísané vo večnej Zábezpečovni jasnejších mien, skadiaľ ho nevytrú nepriatelia jeho a jeho synov, v Zábezpečovni slovenského národného žitia. On trpel dosť za svojich synov, ale predsa nikdy neľutoval, že vychoval synov verných nešťastnému národu: blízky hrobu — nemal odpočinutie; zlomený starec, mdlé šediny — ale plný nezlomenej útechy dával požehnanie rodine, ktorú zanechával na nevďačnom svete, a odpustil svojim protivníkom, pokojne zavrúc oči a ducha vypustiac v náručí milovanej manželky, syna Ľudovíta a jedinej dcéry Karolíny. Dňa 27. júla už rodina nemala svojho patriarchu. Zomrel v šesťdesiatom druhom roku a štvrtom mesiaci svojho veku. Tento znamenitý muž sa narodil v Lubine, v dedine pamätnej z posledných bojov; vychodil školy v Modre a potom prijal úrad učiteľa v Trenčíne, kde vtedy pamätný muž Zúbek[1] zastával kňazský úrad. K menu otca Štúra sa pripínajú i osudy ranej mladosti slávneho Palackého,[2] lebo tento muž ako chlapec aj u neho býval a prvé základy literného umenia si položil v jeho škole. Celá Štúrova domácnosť bola nábožná, on sám bol charakteru stáleho, poctivý v konaní, tichý a milujúci pokoj, a pre túto svoju povahu prehltol i nejednu horkú pilulku života. V škole bol neúnavný, ako otec s deťmi trpezlivý a vychoval veľké množstvo žiakov, najmä v cirkvi uhrovskej, v ktorej zastával úrad učiteľa tridsaťosem rokov. Posledné búrky ho priblížili k jeho hrobu,[3] lebo v nich tak často vídal pred vlastnými oknami otvárať sa hrob svojich synov aj hrob svoj vlastný. Starec sám so svojou rodinou oplakával v dedine opanovanej cudzími živlami — svojich chýrmi zabitých synov! Ale sám sa ich nikdy nezriekol, synov srdca a chovancov svojho umenia stále ľúbil, uprostred umierania svojho aj ich stále žijúc v nádejach lepšieho národného života.

Spoločensky bol mimoriadne milý; mládež s obzvláštnym zaľúbením visela na jeho príjemnej tvári, na jeho jasnom oku. Sám pisateľ týchto riadkov, ako chlapec náklonný na cestovanie, cez jedny prázdniny osobne poznal tohto muža, a ani najpočetnejšie výjavy žitia nemohli zotrieť dojmy, ktoré na neho urobila osobnosť nebohého, takže sa stále rozpomíname na horúci cit lásky a dôvery, ktorý sme si odniesli od neho a ktorý ani po bližšom poznaní a dôvernejšom priateľstve s ním po celý život nevyhasol v našom srdci a ktorý ešte i teraz mierni naše žiaľne pohnutie nad smutnou skutočnosťou, že ho niet viac medzi živými!

Tak odchádzajú naši starší jeden po druhom; tí, čo ostávajú, sú pomaly bez vrstovníkov a svet sa im zdá vyvrátený zo starých pántov, v akých ho za dní sviežejšieho žitia vídali. My vítame nové veky a oni od nich odvracajú svoje tváre. — Živí odumierajú svet; mŕtvi sveta sa preberajú k životu. My želáme šedinám otca a deda mladých sviežich synov i vnukov pokojné odpočinutie v hrobe po utrápenom, práce, a bojov plnom, dlhom dni jeho života!

Jeho pohreb poctili blízki i ďalekí priatelia slovenskej národnosti svojou prítomnosťou, medzi inými aj naši statoční národovci, velební páni farári Závodník a Bilský;[4] pohrebnú reč držali evanjelickí kňazi: v kostole pán Černo,[5] trenčiansky, na hrobe pán Svatý,[6] uhrovský, a pán Čendekovič,[7] stankovský, a tento žalostný sprievod sa dial dňa 30. júla. V zádumčivom Sobotnom pribudol nový hrob — medzi hrobmi inými, a na tomto hrobe nech kvitnú biele ľalie a belasé nezábudky a červené ruže na večnú pamiatku patriarchu bohom požehnanej rodiny štúrovskej!



[1] Ján Zúbek (1745 — 1825) — kazateľ trenčianskej ev. cirkvi a senior

[2] František Palacký (1798 — 1876) — významný český historik, študoval v Trenčíne v rokoch 1809 — 1812

[3] Posledné búrky ho priblížili k jeho hrobu — udalosti búrlivých rokov 1848/1849, prenasledovanie najmä syna Ľudovíta a iste aj nedávna smrť najstaršieho syna Karola

[4] Farári Závodník a Bilský — Štefan Závodník (1813 — 1885), kat. farár v Pružine, propagátor spolkov triezvosti. František Bilský (1811 — 1876), kat. farár vo Valaskej Belej a v Podhradí pri Prievidzi.

[5] Černo, Karol Ľudovít (1821 — 1894) — kaplán a farár v Trenčíne

[6] Svatý, Matej (1805 — 1871) — pochádzal zo Senice. Od r. 1840 pôsobil v Uhrovci.

[7] Čendekovič, Pavel (1804 — 1855) — ev. farár v Malých Stankovciach





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.