Zlatý fond > Diela > Mikuláš Dohnány


E-mail (povinné):

Jozef Miloslav Hurban:
Mikuláš Dohnány

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Karol Šefranko, Ivan Jarolín.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 64 čitateľov


 

Mikuláš Dohnány

Mikuláša už nieto viacej medzi nami. Ako vidieť na čele tohto čísla,[1] odišiel k otcom dňa 2. t. m. Jeho nemoc bola vážna. Jej prvý výpad sa na nebohom prejavil dňa 22. mája. Vyšiel z domu okolo desiatej hodiny a rovno sa pobral na mestský radný dom, kde bola práve zhromaždená rada. Prichádzal s takou istotou a s takými vážnymi posunkami, že nikomu z radných sluhov neprišlo na um ho zastaviť. V plnej rade — na údiv všetkých prítomných — začal hovoriť o hviezdach so zjavnými dôkazmi pomätenosti. Pán mestský kapitán, pozorujúc to, vstal a vyviedol chorého do susednej paloty, kde ho chcel priviesť k pamäti. Na jeho slová sa nebohý skutočne aj spamätal a pobral sa prudkým krokom domov. Doma sa správal pokojne, len v tlačiarni, ktorú častejšie navštevoval, vydával odporujúce si rozkazy a dal sádzať týchto niekoľko slov: „V mene blahoslavenej Trojice povolávam na 30. mája všetkých verných Slovanov do Trnavy“, podľa čoho aj sadzač Pohľadov zastavil svoju prácu a pán domu p. Ďurgala[2] hneď poslal po redaktora. Z 22. na 23. mája písal Mikuláš v upokojenejšom stave svojho ducha list, ktorý sme uverejnili v 21. čísle zo dňa 26. mája[3] a kde sa zrejme javí temná rozpomienka jeho duše na mimoriadny stav jeho ducha pri prvých útokoch ťažkej nemoci, keď zreteľne vraví: „Akési videnia mávam a terajším svojim krokom ešte dokonale nerozumiem.“ Jeho rozmarín, ktorý si s podivnou nežnosťou zo päť týždňov opatroval a mával ho pri písacom stolíku, bol na niektorých miestach poodštikovaný. Všetky svoje veci si usporiadal, len veci expedície uviedol do zmätku. Nad ránom dňa 23. už zúril, takže potrieskal i daktoré náradia v izbe. Ráno dňa 23. mája však už celkom vybuchla nemoc pomätenia mozgu. Vyvinul takú silu, že štyria chlapi ho ledva ovládali. Pán mešťanosta hneď poslal koč a potrebných ľudí — a nášho chorého odviezli do mestského špitála, odkiaľ ho hneď p. stoličný fyzikus doktor Dévan prijal do stoličného špitála. Ale tu ho nemoc neopúšťala ani len na okamih, ustal, až keď bola vysoptená celá sila a celý život jeho nervov. V deň smrti prijal raňajky a s chuťou jedol polievku, podobne aj obed, popoludní pil aj vodu; nato o 6. hodine vypustil ducha.

Nechýbalo ľudí, čo túto žalostnú udalosť najprv chceli obrátiť na posmech Slovákov, ale keď ich hneď odsúdila obecná mienka, hodili sa pri jeho smrti na pole iného ohovárania a trúbili nečistými jazykmi, že „chudáka hladom umorili“, čím sa zrejme chcelo ublížiť zdravotným a obecným úradom. Žalostný je to stav ľudskej spoločnosti, keď ani také osudné udalosti nie sú vstave upozorniť niektorých ľudí na ich vlastnú krehkosť a mdlobu. Napokon s uspokojením a hlbokou vďakou k väčšine poctivo a ľudsky zmýšľajúceho veľacteného trnavského obecenstva oznamujeme, že zemské ostatky nášho brata boli oddané do matky zeme za veľkej spoluúčasti celého mesta dňa 4. t. m. Pohrebný sprievod bol taký, aký vídavame len pri zvláštnych a neobyčajných prípadoch. Pred sídlom redakcie odspievala evanjelická školská mládež dojímavú pohrebnú pieseň so sprievodom hudby; o túto časť služby božej má osobitnú zásluhu tunajší učiteľ p. Imrich Šulek;[4] potom odspieval hlbocký kaplán p. Ľudovít Semian[5] modlitbu a pohrebný text, načo sa pri speve a hudbe pohol sprievod. Na vezenej truhle bol upravený velikánsky veniec kvetov poprepletaných lipovým lístím. Na hrobitove držal krátku reč tunajší ev. p. farár Karol Stelczer[6] v nemeckom jazyku, v ktorej krásnou výrečnosťou a slovami pohýnajúcimi k slzám odostrel zrakom poslucháčov minulý život nebohého i význam tejto žalostnej udalosti. Po ňom hovoril po slovensky J. M. Hurban, v krátkosti vylíčiac život a trudoviny nebohého a vo vzťahu k stranám zhromaždeným okolo tejto udalosti preriekol slovo napomenutia i slovo nábožnej múdrosti, keď vysvetlil vetu, že

Hynutie časné všetkým je dedičné,[7]
Duch si však znovu tvorí svety večné

najprv tým, čo sa tešievajú z pádu blížneho, potom tým, s ktorými nebohý hľadal jeden cieľ — len inou cestou, a potom tým, s ktorými sledoval ten istý cieľ tou istou cestou. Prvým privolal: dnes mne a zajtra tebe, druhým ospravedlnil právo ducha utvárať si pôvodný život, tretích potešil dedičstvom nášho časného hynutia a duchom nebohého, ktorého činnosťou si vystaval u nás nezabudnuteľnú pamiatku. Tak odovzdal zemi, čo zo zeme povstalo a požehnal hrob, v ktorom odpočíva nezabudnuteľný Mikuláš Dohnány. Štyria kňazi a neprehľadné množstvo ľudstva rôzneho stavu i povolania sa v zármutku navrátilo domov. K tejto pohrebnej počestnosti sa dostavilo aj veľa priateľov nebohého zo vzdialenejších strán, aj Jozef a Gustáv Dohnányovci[8] si odprevadili milovaného brata do hrobu.

Nemôžeme ešte nepripomenúť ľudomilnosť a blahoslužnú spanilodušnosť pánov mestského kapitána a mešťanostu, ako aj celej slávnej mestskej rady, ktorí, ako prv nemocnému preukázali skutok kresťanskej lásky, tak aj teraz pri pohrebnej počestnosti jasným dôkazom vyjadrili nám pozostalým svoju pozornosť i svoju sústrasť. So zvláštnou vďačnosťou musíme tiež pripomenúť, že viac tunajších pánov mešťanov sa bez všetkého vyzvania, najmä keď sa dozvedeli, že pohreb vyšiel drahšie, než sa čakalo, prihlásilo v redakcii Slovenských pohľadov, berúc na seba tiež časť pohrebných výdavkov. Tak pán Ján Sadloň 5 zl. str., p. Jozef Mechl 2 zl. str., p. M. Hájiček 1 zl. str. obetovali na tento cieľ. Vonkajších nepripomíname.

Toto všetko sú viditeľné dôkazy krásneho ducha a šľachetného srdca. Pridáme ešte pár slov o živote Mikuláša Dohnányho.

Deň narodenia nebohého nepoznáme,[9] no vieme s istotou, že naplnil 26. rok svojho života. Školy vychodil v Trenčíne, Rábe, Prešporku a v Levoči. Zavčasu sa v ňom prebudila iskra poézie. Jeho myseľ bola náklonná k dumaniu. Jeho povaha — zádumčivosť. Bezpríkladná usilovnosť v štúdiu. Ňou vystrojený nadobudol si dôkladné poznanie starých jazykov gréčtiny a latinčiny, z nových angličtiny, francúzštiny; po nemecky a po maďarsky vedel tak, že v týchto rečiach aj písal do viacerých časopisov. Poznal všetky slovanské nárečia, ako slovenský spisovateľ obratne písal v oboch u nás bežných nárečiach. Po ukončení škôl sa oddal vychovávaniu detí p. Szemereho.[10] V tom čase, zdržiavajúc sa pri týchto deťoch v Levoči, vydal činohru Podmanínovci, v januári a februári 1848. Revolučný terorizmus nebol vstave vyhodiť ho z koľají, do ktorých ho bol raz uviedol jeho vedou odchovaný duch. Príhlas slovenskej schôdzky liptovskej z 11. mája 1848[11] on sám ešte v tlači obstarával a päťtisíc výtlačkov z neho aj šťastne pred zhabaním vypravil na cestu; druhých päťtisíc nachodivších sa v tlači, bolo zhabaných. Pri teroristickom vyšetrovaní sa správal rázne a s opovrhnutím hľadel na tých, čo moc zákona používali na nečlovečenské trýznenia Slovákov.

Prvý čas revolučného paroxyzmu prežil bez činnosti uprostred trenčianskych teroristov; po oslobodení týchto končín sa postavil medzi dobrovoľníkov a až do 20. novembra 1849 konal službu dôstojníka v tomto zbore. Potom sa doma odovzdal štúdiu najnovších slovenských pohybov a napísal Históriu povstania slovenského z roku 1848, ktorá vyšla na svetlo v Skalici u Škarnicla roku 1850. Okrem toho písaval do veľa novín slovanských a nemeckých. V apríli roku 1851[12] prišiel k tomuto časopisu a pri ňom pracoval až do posledných chvíľ svojho života.

Poézia bývala jeho najmilšie kochanie ducha. Čítal v pôvodnom jazyku Shakespeara i Byrona a na jeho stolíku pri spomenutom lístku ležali Ossianove spevy v angličtine — The Poems of Ossian.[13] A jeho denníček,[14] posledný svedok rúcajúceho sa ducha Dohnányho, svedčí, že aj keď stratil jednotu myšlienok v rozpúšťajúcom sa rozume, srdce horelo čistou láskou k slovenskému národu. Tu jeho nebeské vzdychy:

Žiaľom, bolestiam
Niet ešte konca
Pod Tatrami,
Slziam, nerestiam
Ani utrpeniam!
Bože, láska večná,
Zmiluj sa, zmiluj
Nad Tatrami.
Černobog tam ešte
Trápi duše dobré
A blesky svetla tvojho
Plášťom noci prikrýva.

Alebo:

Čo tá podo mnou hruda?
Po tej ja mám chodiť?
Snívalo sa mi dlho — dlho,
Ach, a hrozné — bôľne sny!
V tejto podobe tela mám
S harmóniou v duši —
Po hrude — — —
Mám v tele tomto uväznený
Blúdiť a blúdiť?

Jediný pohľad na tieto kusy jeho srdca je dostatočný, aby sme videli tento neobyčajný boj. Jeho život je obeť jeho ducha prinesená národu; a jeho smrť je tragická obeť oddaná sile slovanského života. Pri pohrebe tohto básnika plakal aj nejeden suchý človek. Ovzdušie, v ktorom sme stáli — a pohybovali sa, pochovávajúc ho, malo čosi magnetické, priťahovalo k veľkému zástupu skoro všetko živé, kým sme nehodili každý svoju hrudku na Mikulášovu rakvu. Ach, pravdu si napísal naposledy:

Žiaľom, bolestiam
Niet ešte konca
Pod Tatrami!

Tvoj osud je nové rozhojnenie našich žiaľov a bolestí. My nateraz nevieme už viac napísať, iba ak i tu ešte povieme, čo sme riekli včera nad jeho hrobom:

Dokonané je. Zavri sa, osudný hrob! Milá duše jeho milenka, láska jeho, ovievaj tichým večierkom jeho studený hrob; milá ducha jeho myšlienka, svieť mu do temnej komôrky; jeho duchom nedosiahnutá výšina nebeská, kleň a zaoblievaj sa nad jeho krížikom, tým znamením Spasiteľa ukrižovaného pre duchovnú ríšu! A ľudia? Ach, vy si pomyslite, že

Hynutie časné všetkým je dedičné,
Duch jeho si však stvoril svety večné!

V Trnave dňa 5. júna



[1] Ako vidieť na čele tohto čísla… — Hurbanove Slovenské pohľady zo dňa 9. júna 1852 priniesli v čiernom rámci na úvodnej strane toto oznámenie: Pánu života a smrti zaľúbilo sa z tejto trudnej časnosti do lepšieho života povolať Mikuláša Dohnányho, slovenského spisovateľa a bývalého dobrovoľníckeho dôstojníka. Po dvanásťdennom trápení usnul v Pánu dňa 2. júna o 6. hodine večernej v tunajšom stoličnom špitáli a síce na celkové oslabenie nervov; vyplnil 28 rokov života posväteného svojmu národu. Túto žalostnú správu uvádzajú priatelia zosnulého na známosť úctivým pozvaním k pohrebnej počestnosti, ktorá sa vykoná dňa 4. júna t. r. o 5. hod. večernej, a síce v Pekárskej ulici, číslo domu 199. V Trnave dňa 3. júna 1852. — V tom istom čísle uverejnil J. M. Hurban Dohnányho životopis.

[2] Pán domu p. Ďurgala — ide pravdepodobne o Martina Ďurgalu (nar. 1783), sprvu učiteľa, od r. 1827 súkromníka a mešťana v Trnave

[3] List, ktorý sme uverejnili v 21. čísle… — v Slovenských pohľadoch zo dňa 26. mája 1852 uverejnil J. M. Hurban nasledujúce oznámenie: Žalostnú správu podávame o spolupracovníkovi našom p. Mikulášovi Dohnánym a to, že veľmi nebezpečne ochorel minulú nedeľu. V sobotu 22. mája prijal podpísaný od neho list, z ktorého usúdil jeho rozorvanosť ducha. V noci prišiel posol, zvestujúci, že jeho choroba sa toho dňa ukázala v hovorení bez zmyslu, na čo sa hneď aj podpísaný odobral do Trnavy. V nedeľu ráno 23. mája nemoc celkovo vyvrcholila. Blúznil a vôbec dával znaky neriadneho stavu svojej duše. Násilím ho odviezli do stoličnej nemocnice. Posledný jeho nedokončený a neodoslaný lístok je zo soboty 22. mája večer alebo z nedele (23. mája) tohto obsahu:

Veľactený pane. Vaše správičky som dostal. Ale bohvie, čo je to, moja fantázia ma nechce opustiť. Akési videnia mávam a svojim terajším krokom ešte dokonale nerozumiem. Ráčte, prosím Vás, ešte Vy stáť pri mojom boku. Ešte do budúcnosti dobre nenahliadam. A moja myseľ nie je na svojom mieste. Vy viete, ako stoja veci, oznámte mi, prosím Vás, a napravte ma ešte raz do životnej koľaje. Moja fantázia je hrozne rozpálená a myšlienka výrazná. Poručeno bohu. Povolaný zaujme miesto. Želmíra a Rozmarín mu ustúpi.

Podávajúc tieto vzdychy duše navštívenej ťažkým bojom a silou života vyhodenej z koľají vymeraných životu, porúčame tohto vyvoleného syna nášho národa do modlitby všetkých dobrých ľudí a milosti božej. Dá boh, že pod opaterou slávneho lekára dr. Dévana sa nachádzajúci spanilodušný Mikuláš Dohnány, vráti sa k životu. — J. M. Hurban, redaktor. Porov. aj R. Chmel: Listy a denníky Mikuláša Dohnányho, 1971, str. 81.

[4] Imrich (Emerich) Šulek, učiteľ v Trnave.

[5] Ľudovít Semian (1817 — 1891), v tomto čase kaplán u J. M. Hurbana.

[6] Karol Stelczer (1813 — 1876), ev. farár v Trnave.

[7] Hynutie časné všetkým je dedičné… — nevieme identifikovať

[8] Jozef a Gustáv Dohnányovci — Jozef (nar. asi okolo r. 1832), študoval v Modre, potom bol úradníkom v Necpaloch a v Kremnici. Gustáv (1838 — ?)

[9] Deň narodenia nebohého nepoznáme — Mikuláš Dohnány sa narodil v Dol. Držkovciach 28. 11. 1824, umrel teda vo veku 28 rokov, a nie ako uvádza Hurban — 26 rokov; Hurbanove nesprávne údaje sme opravili.

[10] Detí p. Szemereho — Szemere György (? — 1852), hlavný slúžny Užhorodskej stolice. Dohnány učil a vychovával jeho synov.

[11] Príhlas slovenskej schôdzky liptovskej z 11. mája 1848 — ide o mikulášske Žiadosti slovenského národa, ktoré Dohnány pomáhal expedovať

[12] V apríli roku 1851… — v polovici marca 1851 sa Dohnány presťahoval do Skalice, kde sa stáva redaktorom Slovenských pohľadov. V apríli 1852 prechádza spolu s redakciou SP do Trnavy.

[13] The Poems of Ossian — Škótsky spisovateľ James Macpherson (1736 — 1796) vydal tzv. Ossianove spevy, ktoré mali veľký vplyv na európsku romantickú poéziu. Neskôr sa dokázalo, že ide o falzifikát.

[14] A jeho denníček — Porov. Rudo Brtáň: Denníky Mikuláša Dohnányho, Litteraria II, 1959, s. 187 a R. Chmel: Listy a denníky Mikuláša Dohnányho, 1971.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.