ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slnce zvíťazilo nad ťažkými mrákavami, ktoré doháňa k nám od juhu scirocco a ktoré rozlievajú spusty vody na pôdu ináč tvrdú, kamenitú. A keby len vody! Stane sa často, že zahrmí, nebo sa pokryje oblakom špinavošedým — a v prudkom víchre zalupkajú na pritvorených okeniciach medzi veľkými kvapkami dažďa kusy ľadovca. Zvonár beží na zvonicu, zvoní, zapaľujú sa hromničné sviece, baba pri ohnisku prehadzuje zrnká ruženca v chudých prstoch, starý paron^[1] Mate chytá pušku a strieľa rovno do oblakov, vlastne na strigy. Medzitým vinohrady poľahli, lístie na nich ostrapkavelo, zárodky strapcov otlčené: sedliakovi zostáva nádej — do budúceho roku…

Máj, mesiac nielen lásky, ale i cestovania, vyvábil nás z domu. O šiestej hodine dvadsiatich minútach ráno vysadli sme do kupé na splitskej železničnej stanici. Mali sme ísť do Šibenika, ktorý tiež leží na mori ako i Split, a má mimoriadne veľký, príhodný prístav: príhodný z milosti matky-prírody, a nie zásluhou pomorskej vlády. No my sme vybrali cestu po suchu — tak zriedka sa ti dostane šťastie môcť v Dalmácii cestovať železnicou. Mašina zapískala, vlak sa pohol; o chvíľu už uháňal medzi splitskými vinicami, výtečne obrobenými, ale i výnosnými. Trať sa drží všade mora, týče i starý Solin so zrúcaninami, vlastne vykopaninami starej slávy rímskej.^[2] Zásluhou monsignora Franeho Bulića, teraz kustóda splitského múzea,^[3] spod viníc dostali sa na svetlo božie chrámy, divadlá, amfiteáter, sarkofágy, bohužiaľ vandalmi vyplienené, teda prázdne.

Vlak uháňa rozkošným krajom^[4] — asi poltucta všakových „castellov“ vyvoláva tu konduktor, doložiac k menu „Castella“ i nezbytnú „eine Minut — jedan minut časa“. Tu rodí sa zvlášte hojne víno, potom oliva, figa, pomaranče, citróny. Vôbec južné ovocie, všetko pod holým nebom, a to i v zime. Kamélie, jazmín, tuberózy i najrozdielnejšie druhy ruží. Zďaleka celý kraj vidí sa akoby pokrytý lesom: zblízka sa stromy rozstupujú, menovite olivy, na ctihodnú dištanciu jedna od druhej — z lesa neostane nič, len ilúzia.

Zrazu vlak si rozmyslí, zahne vpravo, „mašina“ počne fučať, vzdychať — vlak vošiel medzi vrchy. Vlastne má sa driapať po vrchoch. Kde-tu krátky tunel, ale dosť dlhý na to, aby sa natislo plné kupé dymu, ktorý, pochádzajúc z uhlia, sírou znečisteného, zakaždým rozkašlal môjho suseda. Bol to akýsi splitský „autonomaš“, teda „Talijan“,^[5] ináč suchorľavý človiečik, možno suchotinár. Nadáva nehorázne pred svojím susedom, akýmsi murárom, ktorý dosť flegmaticky fajčí zo svojej krátkej luly — nadáva na mešťanostu i celý magistrát, že zavolali českú operu i sľúbili účasť na sokolskej slávnosti, na ktorú vraj sľúbil prísť i pražský „podešta“.^[6]

Kraj veru neupomína ani zďaleka na zem zasľúbenú, oplývajúcu mliekom a medom. Vrchy sú alebo celkom, alebo z najväčšej čiastky holé, šedivé, až biele. Len kde-tu v údolí alebo kotline zazelenie sa malý fľak, i to akoby na to, aby tým väčšmi bila do očí pustota kraja. Čo je toho príčina? Nieto vody, a bez vody nieto života. A práve táto kamenitá pôda potrebovala by stálu vlahu, a dážď je tu riedky hosť. Rezervoáre stavať na dažďovú vodu, vodu kanálmi rozvádzať a tak pretvoriť holú púšť v raj nepríde nikomu na um. A komu i príde, bez peňazí sa to nedá vykonať. A kapitálu v Dalmácii niet. Ani ľudského kapitálu. Nadbytok obyvateľstva neexistuje, skôr nedostatok. Čo nemôže doma pohodlne vyžiť, ide do Južnej Ameriky^[7] a tam skúša šťastie. V takých pomeroch o hospodárskom pokroku i snívať je veľká smelosť.

A to slnce ako uráža! A tá horúčava aká neznesiteľná! Ani vtáča sa neohlási, všetko sa to kamsi utiahlo. Iba vrana čo sedí na hŕbe kamenia s rozzeveným zobákom; ani jej nepríde na um, aby odletela na hurt vlaku. Olenivela.

Na miestach, kde sa nachodí voda, vzdor vysokej polohe darí sa i hrozno i každé ovocie, vyjmúc pomaranča a citróna. Sadí sa i hojne dohán na osoh viac eráru než gazdovi, alebo fajčiarovi. Veru, veru! Práve ho presádzajú do jamôk, pekne do gliedy vyhrabaných; i tu sa treba držať reglementu. Dediny už na pohľad ukazujú veľkú zaostalosť, primitívny stav a chudobu. A možno, nielen naoko že ukazujú, ale i plávajú v biede až po uši. A menovite tohto roku pri toľkej drahote, keď zem nemôže ani prechovať roľníka. Na stanici v Perkovići, kde sa trať delí do Šibenika a druhá do Knina a kde sa obyčajne stojí okolo dvadsať minút, tam vidíš deti, ženy i mládencov, ako núkajú kvietie, špargle a pod. za nízke ceny, pár grajciarov.

O desiatej sme vystúpili z vlaku a vydýchli. Ešte šťastie, že celá Dalmácia nenie zapletená sieťou železničnou. Za štyri hodiny ustaneš: čo by bolo, keby to trvalo deň, dva? Vláda celkom správne „systém štátnych železníc“ pristrihla na trať Split—Knin a Split—Šibenik. Kto potrebuje cestovať ozaj vážne a chytro, nech cestuje po dostavníkoch, alebo plachtovkami po mori. Beztoho užívajú more a neplatia ani daň. Ba daktorí i varia v morskej vode a okrádajú nehonetne c. kr. erár o soľ!

Šibenik len skraja vykazuje čo-to zelene. Čím hlbšie, tým sú domy hustejšie. A spred stolného chrámu keď pozrieš hore, mesto ti bude ozaj sa ponášať domami akoby jeden nad druhý poukladanými na „škanciju“ — rám, za ktorý kladú sa taniere. Ostatne v tom všetky mestá v Dalmácii, totiž prímorské, viac-menej nasledujú Šibenik. Tomu je na vine čosi brehovitá poloha, zase nedostatok miesta a konečne obyčaj našich predkov, že sa tým bezpečnejšie cítili, čím hustejšie jeden k druhému stavali domy.

Hrad šibenský zaujíma celý skoro vŕšok, ktorý sa pnie nad mestom; je ešte dosť zachovalý. Katedrála sv. Jakova, ktorá je vprostred mesta, je tak zvláštne vystavená, že jej štýl i laika musí neobyčajne zaujímať. Sklepenie zložené z ohromných kamenných tabiel, a nevidíš, ako to spolu môže držať, i čo môže nosiť takú ohromnú ťarchu. Na rímse okolo celého chrámu nachodia sa hlavy, z kameňa umelecky vytesané, najrozdielnejšej fyziognómie. Ťažko povedať, aký to malo cieľ toto nahromadenie fyziognómií: no isté je, že je veľmi zábavné jednu po druhej prezerať. Zato pri vchode socha Adama a Evy na dvoch stĺpoch nepoukazuje ani najmenej na umeleckú ruku. Keď ste už dnu a prezeráte sklepenie, nezabudnite prejsť do baptistéria dolu niekoľkými schodmi; ostatne sám kostolník sa vám ponúkne za vodcu. Táto kaplička má celé sklepenie z jediného kusa kameňa; ako ho vyrobili, postavili, i dopravili sem, to ťažko vysvetliť. Zo štyroch evanjelistov, čo boli postavení okolo krstiteľnice na štyroch stĺpoch, zostali len sv. Lukáš a Ján — Mateja a Marka kúpili Angličania za štyridsaťtisíc zlatých. Na každý pád čudnovatý obchod, predávať svätých.

Nájdete tu pomník N. Tommasea.^[8] To je rodák šibenský, písal i po taliansky (mnoho) i po chorvátsky (málo). Pravý Dalmatínec! Veď i dnes všetci Dalmatínci hovoria po taliansky (mnoho), po chorvátsky (málo), a to bez rozdielu náboženstva, národnosti a politickej farby. Iba najmladšie pokolenie akoby počínalo mať vôľu opustiť reč Petrarcovu,^[9] mnohým chorvátskym prvákom, dnešným i minulým — ešte materinskú. Táto dvojjazyčnosť Tommasea našla výraz na samom pomníku: nijako si nevyberiete, v ktorej reči je nápis. Meno je napísané: N. Tommaseo, miesto „narodený roku…“ nájdete „*…“, miesto „umrel…“ „†…“ Následok toho je, že Taliani považujú nápis za taliansky, Chorváti za chorvátsky; obe strany sú cele spokojné, baran ostal celý i vlk sýty a zadarská diplomacia slávila triumf, keď pri odkrytí pomníka videla obe strany opretek pracovať na zdare slávnosti, na ktorú prišiel bol i sám miestodržiteľ. Socha je ináč pekne prevedená — predstavuje starca slepého s naklonenou hlavou, pohrúženého v myšlienkach. Pomník stojí na briežku a vidno ho z prístavu i zo zátoky veľmi pekne. Okolo neho park, vlastne ešte len zárodok parku.

Je tu v meste i krajinská nemocnica, vlastne za mestom, na peknom mieste, v parku vystavená, moderne zariadená i moderne držaná. Je tu i krajinský blázinec, tiež pri nemocnici. Preto Šibenik v celej Dalmácii je rozkričaný a povedať: bol som v Šibeniku, alebo: idem do Šibenika, je nebezpečné, lebo vzbudzuje smiech.

Pravda, my traja sme sa veľmi nestarali o pamätnosti mesta, tie sme my poprezerali dávno, a čo zvýšilo, to nahradíme indy. Horúčava je afrikánska a mesto od stanice dosť ďaleko. Ešte dobre, že máme cele malú batožinu: havelok i dáždnik, vlastne dáždnik i parazól v jednej osobe. No, Šibeničania sú výteční fyziognomisti. Sotva nás zazreli troch, s havelokom, v turistických košeliach (ale bez pása), už sa nám ponúkali: „Waagen für Kerkafall, wollen Sie Waagen“,^[10] snáď jediná nemecká fráza, čo sa mohla prijať v tomto staroslávnom meste chorvátskeho kráľa Krešimira.^[11]

My, neodpovedajúc ani slova, kráčali sme do hotela, že sa s hostinským poradíme o povoze ku Krke. Ale na ceste nás stretol jeden známy a zaopatril skutočne veľmi dobrý povoz; spomedzi tých vybral, čo sa nám núkali.

Hotel Krka nenie zvonku bárs okázalý. Utiahol sa do tesnej uličky, a i sám je všade a vo všetkom tesný. Ale zato sa môže rátať medzi dobré hotely a hostince, čo je v Dalmácii mnoho rečeno. Hotelier hovoril s nami po chorvátsky, ba i piccolo nenachodil v tom nič „shocking“,^[12] že musel s nami lámať „po naški“. Dostali sme výtečný déjeuner^[13] — na Cetinji by povedali „zajutrak“^[14] — biftek a čerstvé skuže,^[15] pečené so šalátom. Že „čerstvé“, vyzdvihujem preto, že ryba a hosť nie na tretí deň, ale už od rána do večera smrdí v šibenskej horúčave. Víno nám dali biele, z Visa, najlepšie v Dalmácii. Že uvádzam tak dopodrobna menu, nech sa nikto nepozastaví: beztoho sme v šalátovej sezóne, keď noviny okrem španielsko-amerikánskej vojny^[16] nemajú naozaj o čom písať. A potom na ceste je kuchyňa prvá vec a jediný udržovateľ stáleho zdravia a zdravého humoru.

Okolo jedenástej vsadli sme do koča a sprevádzaní pokrikmi šibenských šarvancov vyšli z mesta, a o štvrťhodinu sme už boli na vŕšku, z ktorého je pekný pohľad na neprívetivé múry a bašty hradu šibenského. Cesta nás vedie poľom, zväčša pokrytým vinicami. Svet sa hemží po viniciach, polieva modrým kameňom a vápnom proti peronospóre,^[17] ktorá toľkú škodu zapríčinila minulých rokov vo viniciach. Miest a dedín sa veľmi neukazuje nadbytok — niekoľko domcov murovaných, ploským kameňom krytých, to je všetko. Bolo pred jednou popoludní, keď koč zastal, lebo cesta prestáva a k vodopádom musí sa ísť pešky.

Z tohoto brehu otvára sa výhľad na rieku vpravo, prvej než príde k vodopádu, a vľavo na horný výbežok zálivu šibenského, v ktorom sa mieša morská voda s Krkou. O samých vodopádoch akýchsi tu nechyrovať. Možno nás oklamali, čo o nich rozprávali. Výhľad vzdor tomu je interesantný: medzi sivými vrchmi modrá plocha vody, hladká ako zrkadlo.

V dolinu sa to ide dosť ľahko. Stretávame okolné obyvateľstvo. Každý je zamúčený a na koňoch a somároch naložené vrecia múky. Skoro do doliny sme zišli a ešte nič nevideli. Iba čo sa čuje akýsi temný hukot a dunenie, akoby sa blížila artiléria s kanónmi. Z toho hukotu vyznieva hlučný koncert žiab, utiahnutých kdesi v rákosí, a ševel vtáctva. Došli sme na breh rieky, ktorá sa tu dosť lenivo vlečie, iba miestami je rozvlnená a má náhlivejší spád. Čím ideš nižšie, to väčšmi rastie hukot a šum vody, až vidíš prvú kaskádu, pod ktorou sa spenila rieka. Pomedzi domy a mlyny poberáš sa dolu a keď zahneš popri závode Šupuka na vyrábanie elektriny na osvetlenie Šibenika a na dvíhanie vody do mestského vodovodu - tu ťa zrovna ohromí neočakávané, veľkolepé divadlo. Voda v ohromných masách valí sa dolu skaliskami, udiera, rozráža a pení sa o ne s ohlušujúcim hukotom. Kaskáda vykazuje akoby tri poschodia z tohto miesta pozerajúc, a tiež v troch prúdoch, z ktorých prostredný je najširší a najväčší. Nad prvou kaskádou vo vode rastie vrbina, rakyty, rákosie — takže rieka je pokrytá a pohľad na ňu je zatvorený. Zato tu zdola padá v celej majestátnosti po skaliskách, hádžuc penu a dvíhajúc jemnú hmlu. Zato i v samom vodopáde uchytila sa vŕba a rakyta a, hýbaná nespokojným elementom, večne kýva svojimi konármi. I skaliská, čo vyčnievajú z vody, pokryté sú machom i bujným papradím. V zanemení hľadíš na tento mohutný zjav, myšlienky zastanú a ty sa úplne stratíš v tichom obdivovaní tohoto divu. Medzitým pocítiš akýsi chlad a až teraz zbadáš, že si zmokol od hmly a rozhorúčený, aký si bol, že ľahko môžeš i ochorieť týmto náhlym chladom. Vyjdeš zase na cestu a spustíš sa dolu. Tu ťa zas očakáva štvrtá kaskáda, ale nie tak vysoká, ani tak divoká, ako predošlá. Slnce znova ťa rozohrialo a ty nevieš, či máš sa piecť na ňom a či v tôni stromov triasť sa od chladu.

Boli sme veľmi smädní i videli krčmu. No krčma je dalmatínska a víno v nej, bohužiaľ, nie dalmatínske. Okúsiac trochu na jazyk a vidiac, že je to „fabrika“, odišli sme túlať sa po brehu. Keby bolo člna, boli by sme na ňom vyveslovali a sprostred rieky mali celistvý pohľad na vodopád; ale o takéto maličké vrtochy cestovateľov nemá sa kto v Šibeniku starať.

Poprezerali sme mlyny (čo väčšie), do závodu Šupukovho je zabránené vchodiť, a dovolenie nemali sme od koho naponáhle pýtať, poprezerali i primitívne stupy na súkno, len tak pod holým nebom, hneď pod vodopádom zariadené, hodili posledný pohľad na nezapomenuteľný obraz, ktorý sa tu v celej sláve ukázal pred nami, a poberali sme sa dohora. Až teraz, keď sme navrch strmého vrchu zazreli náš koč — zdal sa malý ani detská hračka — pochopili sme až teraz, čo za úloha nás čaká v tomto úpeku vydriapať sa ta dohora. Vyznám, i mne ovisli krídla. A ešte náš súdruh z Prahy, objemov skutočne pražských! Šťastie, že je trochu krátkozraký; nemôže tak ľahko prezrieť situáciu, v ktorej sme. No nestalo sa nič zlého. Akýsi zamúčený dobrodinec ponúkol nám kone, my pristali, vysadli do drevených sediel, ktoré sa koňovi na chrbte mykajú napred-nazad na podivný spôsob, i hybaj dohora na našich tátošoch. O pol hodinky boli sme pri koči a po pol druhej hodine tou istou cestou, ktorou sme vyšli, vrátili sa do mesta. Spotených, ustatých prijal nás vľúdne do svojho lona hotel Krka.

Ešte sme vyšli na korzo, ale na ňom nevideli nikoho, vošli na chvíľku do katedrály a vrátili sa k hotelu. Na tejto ceste stretli sme dalmatínskeho miestodržiteľa, baróna Davida s adlátusom.^[18] Jeho parník Andreas Hofer boli sme zaraz spozorovali v prístave. Blížila sa šiesta hodina — i my sa vybrali na stanicu. Vošli sme do vagóna, a tu sa odrazu ukázalo, že sa dnu nachodí (rátam po kubickom obsahu) jeden Čech, jedna Slovinka z Korutánska, niekoľko dalmatských Chorvátov a jeden Slovák a konduktor odkiaľsi — Nemec. Teda celá österreichisch-ungarische Monarchie im Wort und Bild.^[19]

V Perkovići sme zas presadli do splitského vlaku, a o desiatej vrátili sa bez pohromy do Splitu. Iba na solinskej stanici čo musel vlak na otvorenej dráhe zastať, cofnúť sa na štáciu a až potom vyšiel stenajúc znovu. Či niečo zabudol, či to zo žartu — kto by mohol povedať? Možno, že zašiel na nepravé koľaje. Pri tak komplikovanej železničnej sieti nebol by veru div.