ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ktosi mi zabúcha na dvere, a to zrovna päsťou. Strhnem sa, a z remesla privyknutý na takéto budenie, zakričím zachrípnutým hlasom: „Evo me!“^[210] A pomýšľam v duchu: „Ký to blázon zas išiel ochorieť na lačné srdce?“ No spamätám sa, že som v podgorickom „Hoteli Európa“, kam nesiaha dlhá ruka pacientov, a načúvam, čo to bol za buchot. No počujem iba odmeraný krok dolu schodmi a potom ako odznieva kdesi vo dvore.

„Á — komandír!“ svitlo mi v rozospatej hlave. „Ten človek musel zas večerať bláznivé huby, ináč by nerobil takéto žarty.“

Na hodinkách ešte nebolo ani štyri hodiny. Staré mesto je prikryté ružovým tylom svitania. Nuž, kvôli tomuto prírodnému zjavu, ktorý sa opakuje každý deň, nebol by sa veru pripravil o hodinu najkrajšieho odpočinku. Menovite, keď ťa miesto odpočinku čaká celá hodina nudného vyčkávania na diligenciu. Také vyčkávanie môže rozčúliť i človeka ako som ja, ktorý totiž v ceste spávam hlbokým, zdravým snom na akejkoľvek posteli.

Obliekol som sa nechutne a zišiel dolu. Idúcky nazriem do kuchyne. Nad ohniskom zíva rozospatá kuchárka.

Pľasla rukami, keď ma zazrela vo dverách.

„Vari i vás zobudil!“

„Komandír — čo?“ pýtam sa ja.

„Akože! Zburcoval celý dom. Teraz bude dakde v meste.“

„Veru, zvláštna obyčaj!“

V prízemnej miestnosti našiel som hoteliera. Ani sa nedoobliekal. Je beztak teplo, bárs slnce ani nevyšlo. Hotelier tiež spustil dlhú litániu na nešťastného komandíra. „Vstal o tretej, museli mu hneď variť kávu, a teraz sa túla kdesi po meste. Mávať takýchto hostí častejšie, služba by sa mi rozbehla na všetky strany.“

Vyšiel som na ulicu. Mirkova Varoš je celkom tichá, na ulici nevidíš človiečka. Ani jatky nie sú otvorené. Vrátil som sa do hotela, kde ma čakala káva, no nie čierna. Nehľadel som na to, že je hodina neobyčajná. Môj žalúdok sa dosiaľ drží zdravej študentskej axiómy: „Jedz vtedy, keď máš čo.“ I tak som sa „založil“ svedomite čerstvým chlebom a maslom, ktoré je skoro tak dobré, ako na Hornej Boci, a ktoré tu k dobrej káve dávajú. Veď ono konečne nezaškodí potúžiť sa, keď ťa čaká skoro šesťhodinová cesta v drgotavej diligencii. Pri tej príležitosti vyplatil som účet, pri ktorom stalo sa i nedorozumenie. Keď mi ho predložili, ja som myslel, že je to účet len za včerajšiu večeru a nocľah — a predošlú útrovu že zabudli prirátať, ktorú, odchodiac do Nikšića, nebol som vyplatil. No keď mi hotelier dokázal, že sú v tom obe útrovy, ja som pristal, poznamenajúc, že prídem bývať do Podgorice, ak sa mi niekedy podarí urobiť šikovný bankrot: totiž ozajstný, nie moderný.

Vstúpil i komandír. Ja som mu ďakoval, pravda, ironicky — že ma prebudil.

„A psia noha, postilión drichme!“ zvolal rozhorčený.

„Vždy lepšie, keď sa vydrichme teraz,“ odpovedám ja, „než aby mu mala cestou celembať hlava. Nemáš horšie na svete, ako keď ti kočiš drieme na kozlíku. A druhá výhoda je istota, že nás diligencia neodbehne.“

„Čerti vzali takú robotu!“ vykríkol. No hneď doložil o jednu škálu nižšie: „A ty si vypil kávu?“

„Vypil, a to, ako vidíš, bielu. I chleba s maslom kaval, ako ovčí pysk.“

„Ako si mohol, kresťanine boží!“ zvolal v udivení. „Dones i mne,“ obrátil sa k hotelierovi. „Ale čiernu, rozumieš?“

„Brr!“ striasol som sa. „Veď je to otrava!“

„To je už druhá.“ A podíduc k dverám, volá do kuchyne: „A nech bude horúca. Chladnú nemôžem. Vyzerá to ako pomyje.“ A mocnými prstami šúľa cigaretu.

„A ako si spal?“ pýtam sa ho.

„Mizerne, brate. Snívalo sa mi, že ma diligencia odbehla. Prebudím sa: jedna z polnoci — a už nezažmúril som oka. Ach, bože, hospodine!“

„To poďakuj tvojej káve,“ odpovedám ja. „Načo jej piješ toľko? I tie cigarety hlúpe!“

„A čo máš na tomto svete, ak nemáš tej kávy a cigarety? Všetko márnosť a trápenie ducha. A cigareta ti aspoň očistí myšlienky; a káva im je ako kolomaž kolesu. Zastali by bez nej, alebo by vyspevovali v čertovskej disharmónii.“ Medzitým vysŕkal horúcu kávu pomaličky, potom sa zobral akosi hurtovne a rečie mi tónom energickým: „Hybajme sa prejsť.“

Kto ho videl hovoriť a sledoval jeho prudké, trhavé pohyby, slobodne sa mohol nazdávať, že ma zavlečie na dáke opustené miesto a zadávi ma ako šteňa svojimi oceľovými prstami.

No keď sme vystúpili na opustenú ulicu, začal už celkom ticho:

„Ty si teda doktor — všakver?“

„Áno, tak čosi.“

„Hovorme vážne,“ napomenul ma s takým smutným prízvukom, že mi úsmev odletel z tváre a ona sa celkom doktorsky predĺžila a čelo sa stislo do fercov.

„Ja počúvam teda…“

„Povedz mi, či vy máte lieku, keď dakoho zachváti žalosť, alebo — ako by sa vyjadril jasnejšie? — starosti. Slovom, keď ti je tažoba, akoby sa planina^[211] váľala na teba… Čosi ťa drží neprestajne, strach, nepokoj — a čo ja viem… A srdce akoby bolo v kliešťach… Pokoja ani vo dne, ani v noci. Jedným slovom — súženie…“ Sklonil hlavu a trocha sa odvrátil. Nebodaj, aby uhol môjmu skúmavému oku.

„A to je tebe?“ pýtam sa ja, nie bez účasti.

„Mne.“

„A či smiem vedieť, či tento stav má dáku príčinu?“

„Bohužiaľ, má. Starosti — všeličo…“

„Nedala by sa tá príčina odstrániť?“

„Keby sa dala odstrániť, bol by pokoj, mier v duši, a ja by nehľadal tvojej pomoci.“ A okolo úst preletel mu trpký úsmev, pred ktorým som sa zahanbil i ja, i moja veda.

„A či si proboval na tú vec nemyslieť?“ útočím ja.

„Proboval — a koľko ráz! Ale kto zdolie zvládať myšlienky?“

„Hm, hm!“

Na tento spôsob prijal som na podgorickej ulici jeho spoveď, či, ako to my voláme, „anamnézu“. Bola neúplná, nakoľko mi nezdelil svoje „prečo“. Ja som neurobil ani najmenší pokus, aby poodhalil závoj, ktorým zakryl svoje tajomstvo. Ale aby sa vyplnilo písmo, vrátil som sa s ním do hotela a vyšetril veľmi pečlive toto silné telo, na ktoré som spočiatku hľadel ako na alegóriu zdravia. A skutočne neobjavil som v ňom nič chorobného…“

No veda — na šťastie — ani pri takom „negatívnom náleze“ nepríde do rozpakov, ponechávajúc si vždy posledné slovo. A v tom má mocného pomocníka, tak nesmierne populárneho v dnešných rozčúlených časoch; pomocníka, ktorý unesie všetko, čo len chceš. Nervy! I ja som sa utiekol k nemu.

„Takúto mi hudiete všetci. Ani sprisahaní!“ zvolal nevrlo.

„To ti môže byť na útechu. Aspoň vidíš, že choroba nemá hlbších koreňov.“

„Pekná útecha! Keď nosíš červa, ktorý ťa hryzie, mučí… Studená voda, Kneipp!^[212] To viem i ja. No či môže voda vymyť, čo ti je dnuka?“

„Premena vzduchu, hory, nové tváre, nové pomery, nevinné zábavy — no a voda tiež: to sú naše prostriedky. Ovšem, nedokonalé, ako všetko, čo pochodí od človeka. Pomáhajú, čo hneď len čiastočne, ale pomáhajú predsa.“

„A čo s človekom, ktorému sú také prostriedky neprístupné? Veď to vyžaduje i náklady!“

„No, vodu môže si zadovážiť každý. Konečne máme i lieky, ktoré uspokojujú rozčúlené nervy.“

„A — jesto teda i takých!“ zvolal s oživenou nádejou.

Ako každá, tak i táto vizita skončila sa tým, že prijal odo mňa Rp.^[213] a vložil ho do notesa. Má ich tam hodnú hŕbku: priložil ho k druhým…

„A ktovie, či je to nie dáky zberateľ doktorských podpisov!“ začal som ho upodozrievať. „Jesto dosť a všakových čudákov na svete.“ A prišiel mi na um jeden taký čudák, ktorý nielen že uschováva doktorské recepty, ale si ich dá v apatieke expedovať a liek nadobudnutý postaví do armarie medzi ostatné medicíny, a jemu sa hneď zdá, že mu odľahlo, keď do armarie pribudla nová fľaška.

Môj komandír sa tiež rozveselil. Asi ako človek, ktorý chcel urobiť útok na tvoj mešec a úmysel sa mu nad očakávanie vydaril. Zatrúbil i postilión. On skočil, akoby bol vypálil kanón z podgorickej citadely. Zbehol na ulicu — no čím bystrejšie zbehol, tým dlhšie musí čakať. Ja som totiž naschvál išiel za ním z nohy na nohu. No upokojil sa i on, keď sa presvedčil na vlastné oči, ako diligencia stojí nepohnute naprostred cesty pred poštou, a ak by jej prišlo na um i utekať, musela by utekať rovno proti nám, kam má obrátené oje. Prechodili sme teda voľným krokom.

Ako prvú podmienku zdarného liečenia ešte som mu raz položil na srdce, aby sa pri káve a cigaretách ohraničil na minimum.

„A čo bude potom už zo mňa?“ zvolal s ustrnutím.

„Človek, ktorý je, pije vodu, mlieko a žinčicu, spí ako dudy, dobre zažíva a trávi. Človek, ktorý sa nikdy nehnevá, netrápi sa o zajtrajší deň, ani o blízke a ďalšie potomstvo. Človek, ktorý nemyslí na politiku, na obec, ani na štát — vôbec na nič na tomto svete. Budeš jedným slovom človek normálny, ako by sme mali byť všetci do nohy. A čo je hlavné, šťastný…“

„Ďakujem!“ zvolal už v smiechu. „Takého šťastia mi netreba.“

Boli by sme Lombrosovu teóriu^[214] i ďalej roztriasali, lebo komandíra, ako vidno, rozveseľovala, takže pomaly zabudol na svojho moriaka — no medzitým ožila i ulica. Zjavil sa na nej jeden brigadír, druhý, tretí…

„No, toľko generálov som ešte nevidel. Vari ideme na Turčína!“ zvolal som udivený.

O malú chvíľu prihrmel koč a z ktorejsi brány vystúpila i okrúhla postava pána Ranka. Kráča akoby pošepky v svojich krpčekoch po boku šéfa artilérie. Do voza vstúpil pán Ranko bez všetkých okolkov, brigadíri za ním. Rozlúčili sme sa s nimi, lebo oni tiahnu na Spuž a my máme cestu na Cetinje.

Okolo diligencie naproti tomu utvorila sa skupina civilov, mužských i ženských. Po objímaní a bozkávaní vylúčilo sa ich konečne dvoje, chlap a žena. Chlap (alebo ako ho tu volajú: „človek“) vtiahol sa k nám a sadol si na predné sedisko. Odfukuje dosť zhlboka, lebo nosí pred sebou nemalý výsypok a nad golierom v tyle skáče mu koža, podfutrovaná sadlom v dvoch mohutných faldoch. Chcel som mu prepustiť moje miesto, no komandír ma chytil od chrbta za kabát a strhol na predošlé miesto.

„Tu budeš sedieť, pasja paro!“^[215] zakríkol ma hnevivo.

„Tá tam je tvoja?“ pýta sa nového druha zaraz. Rozumie tým ženskú, ktorá sa vyredikala k Lukovi, v márnej nádeji, že jej tam nebude diligencia „škodiť“.

„Nie, to je — ićka. Ide na Cetinje. Škodí jej, chcela nasilu pešky.“

„A čo ju nepustili? Do čerta! Zas opletačky!“

Nový druh pohol plecom.

„Nech si to sama odjajčí,“ riekol chladnokrvne. „Ja ver za ňu nebudem.“

„Keby tak mohol každý!“ zvolal komandír závistlive.

„Môže každý, kto chce. A čo sa mám starať o druhého, keď mám svojich starostí desatoro a jedenásta v ceste.“

„A akých, ak smiem vedieť?“ zvolal som ja.

„Každé dieťa jedna starosť. A dakedy vyrastú z jednej dve i tri. A hlava praští…“

„No, tvoja môže vydržať,“ zasmial som sa. „Dobrý má fundament.“

„To že som tučný! Zachovaj si, čo ti poviem…“

„Nuž!“

„Malú kopu sena málo oviec žerie. Veľkú kopu sena veľa oviec žerie. A zožraté budú i jedna i druhá… Ale načo spomínať haraburdy. Zapáľme si!“

Siahol za pás stenajúc, kým vylovil škatuľu, nabitú podgorickým.

„Na — vidíš!“ Udrel sa komandír dlaňou v čelo. „Moja škatuľa v čertoch! Zabudol som ju v Podgorici.“

„A predsa si vstal dosť zavčasu. Mal si ju kedy vziať.“ a dodal som s úsmevom: „A potom ustavične ti je v ruke.“

„Veď to! Len ako!“ hryzie sa komandír. „A — na biliarde ostala. Nepochybne!“

„Nech leží!“ ozval sa tučný. „Pošlú ti ju, telegrafuj. A do tých čias, tuto ti moja. Slúž sa.“

Náš tučný druh je svetlých vlasov a fúzov. Oblečený sviatočne a v topánkach. Veje od neho zámožnosťou a občianskou odmäklosťou a pohodlnosťou. Tureckých hláv mnoho sotva on porúbal, ani ich už neporúbe. Myslím, neodsekol by on hlavy ani moriakovi, čo je už robota, ako sa nazdávam, ľahšia. Prorokujem mu, že umrie ticho, bez hluku v perinách, ako každý solídny mešťan a nie na „bojnom poli“, kde by mu zvonili kanóny a kvílili nad ním víchre. Alebo, čo je pravdepodobnejšie, umrie na kanape po dobrom obede.

Kým som si ja lámal hlavu o „posledných veciach“, on sa zaboril s komandírom do interesantného rozhovoru. Najprv: za čo vyárendoval ktosi rybolov na Morači a o rybolove vôbec. Potom o kupectve ovcami, lichvou, o rakiji a víne i o oleji olivovom. Spomína Triest, Bari i Marsiliju, ako taký svetobežný kupčík. Dozvedel som sa, že pára dobrých oviec stojí v Nikšići sedem zlatých, i koľko centov rýb ulovili tohoto pôstu v Morači.

Komandír povie len kedy-tedy slovo. No ono je vždy na svojom mieste. Vidno, že i on zapytliači tu i tu do kupectva. A je i omnoho rezervovanejší, než jeho tučný sused.

Po rovni sa cesta chytro minula. Pri prvom kopci už zastala diligencia. Žena zostúpila na hradskú.

„Tu máš! Hneď som si myslel! Čerti vzali takú robotu!“ šomre komandír.

Ženička chudorľavá, v rokoch, v krásnej serbijanke, čiernom baršúnovom kabátku a zlatým vyšívaním na košeli, potáca sa dakoľko krokov dovrchu, až sa zastaví pri garáde… Teda choroba je tu, riekli by sme morská, keby podbehol úslužný sklepník so svetochýrnou „šálkou“. Takto nám nepozostáva iba ilúzia, že sme nie na podgorickom poli, ale dakde „sull’ Oceano“.^[216]

Keď jej trochu odľahlo, vyštverala sa zas dohora. No nesedela dlho. Prišli serpentíny, ona sa pobrala pešo do vrchu. Komandír zosadol tiež. Zdá sa mu, že príde prvej, keď sa počne i on namáhať. I mne padne dobre povystierať hnáty. V diligencii ostal kupčík samotný: vyzerá tam sťa medveď v prievoznej menažérii.

„Či by si ty nevedel,“ začal komandír znezrady. „Ako by sa dalo najkratšou cestou do Zűrichu?“

„Do Zűrichu? Tam som ešte nebol. Ale môžeme pozrieť konduktora: budú ho mať v cetinjskom Grandhoteli.“

„Pôjdem do Zűrichu. Možno zajtra. Veď je zajtra parník z Kotora?“

„Áno, Graf Wurmbrandt. Pozajtre v noci si s ním v Trieste.“

„Ach, bože hospodine! A či sa dá bez pasu?“

„Ó, do Švajčiarska áno.“

Zachmúril sa. Ako vidno, zas mu to čosi chytilo srdce, ako do klieští. Hlavu naklonil hlboko a tak sa uberá dohora.

Keď sme prišli na Rijeku, slnce už dobre pripekalo. Spara zase nemalá. Ja som si umienil, že pôjdem na pohár piva do hostinca. No komandír sa ma drží tuho a prosí ma, aby šiel s ním ku komusi, myslím jeho švagrovi. Ja som sa vzpieral, on nalieha — až sa strhla medzi nami formálna hádka.

Sveta na ulici mnoho. Ľud pekný, urastený, čisto, ba nádherne vyobliekaný. Všetko to hrnie do kostola. Stretli sme akéhosi mladého človeka. Ten sa počne naraz bozkávať s komandírom. Vyšlo najavo, že je to švagrov syn, patrne kupec. On urobil mojim protestom koniec: zaprosil ma, aby navštívil jeho „malú“, s ktorou sa práve popoludní chcel vybrať na Cetinje k lekárom.

Vošli sme do jedného z tých poschodových domčekov, ktoré vyzerajú ako hračka, oblepené pavlačami, verandami, pekne vystrúhanými z dreva. Z priestranného pitvora, čistého, tiež drevom futrovaného, voviedol nás do salónika. Ovialo nás v ňom chladom a nesmiernou čistotou. Náradie je moderné, pohodlné a prezradzuje zámožnosť majiteľa. Za nami vstúpila obstarná pani v zamatovom kabátku a košeli zlatom vyšívanej, hodvábnej. I kabátik je na prsiach a na chrbte bohato vyšívaný.

Komandírovi bozkala ruku a on ju bozkal v čelo. Nasledovalo dlhé vypytovanie: „Kako Petar? Kako Risto?“ slovom o každom zvlášť. Potom predstavili mňa a posadali sme. Matróna stojí, bárs ju komandír tuho núka, aby sadla. Takto stojačky začne mi zaraz rozprávať o chorobe dieťaťa. Ja som na druhé zabudol a začal sa cítiť ako v mojej obci. I zaraz na počiatku jej rozprávania ponúknem ju kšeftovným tónom, ako to mám obyčaj: „Ráčte si sadnúť!“ A hľa, dakedy je dobre mať takéto vkorenené obyčaje. Pani sa uklonila a hneď sadla. Keby ju ja nebol ponúkol, bola by ostala stojačky a ja by bol tu zanechal chýr človeka neuhladeného. V domoch starosvetských ženská nesmie si sadnúť, kým ju neponúknu mužskí.

Dieťaťu som našiel zimnicu a predpíšuc medecínu, vrátil sa do salónu. Matka dieťaťa sa mi neukázala; no, myslím, kým som ja bol pri chorej, ona tiež nezaháľala. Našiel som stôl pokrytý, na ňom pivo a všakové zákusky: syr, šunka a koláče, doma pečené.

Dal som sa do nich, najprv zo zvedavosti, pozdejšie — lebo mi chutili. Boli to jemné zaliepance, plnené mäsom, druhé špenátom zmiešaným s čímsi, a i tvarožníky. Nuž veci, aké i na Slovensku priprávajú ženičky k sviatkom. Pritom nerazia lojom ako nikšićské a pochodia z čistých rúk. Komandír iba čo vypil šáločku kávy a zhryzol kúsok surovej šunky. Pozerá na mňa, otvára oči, ako to ja pustoším medzi koláčmi. Domáca pani, ako vidím, patrí medzi tie, ktorým lahodí, keď vidia hosťa pochutnávať si na ich kuchynských výrobkoch. Usmieva sa, núka ma a sľubuje, že ešte donesie. Práve som otieral mastné ústa, keď nám oznámili, že postilión trúbi. Hja, tak sa vyvŕšil, keď nebol s nami.

Vrátili sme sa na diligenciu.

Nad Rijekou sme zas vystúpili. Cesta vedie horou v serpentínach. My sme sa dali rovno dohora chodníkom. Hora je dubová, miesty cerová, ani dakde pri Senohrade — chládok z nej veje oživujúci po spare na Rijeke.

Hora je nielen na bokoch, ale i hore na priestrannej stráni. V nej sú roztratené domy, učupené v stromoví. Pri ceste je osamelý han. Za ním z húšte sa dvíha oblak dymu. Komandír vstúpil do krčmy, ja som zas išiel pozrieť, čo to tam horí.

Na jedno sto krokov našiel som vápenicu.

Okolo nej dvaja chlapi, len tak v gatiach a košeliach, zafúľaní ako Cigáni. Nenásytný oheň kŕmia tenkým raždím a zelenou chvojinou, ktorej sú tu celé hŕby naznášané. Horí to tam a blčí ako v horúcom pekle. Polien, pňov a hŕč, ako vidno, ani neupotrebujú ako ani v Dalmácii. Zárobok je toto zaslúžený, „krvopotne“, v pravom slova zmysle. I vápenica je vystavená v dalmatínskom štýle. Také asi mohli byť vápenice i okolo veže babylonskej. Vystavená je totiž z vápenca, ktorý keď sa vypáli, nezostane z vápenice nič, iba jama, na ktorej stála. Pri tomto ohni to potrvá asi dvadsať dní. O peci, cúgoch a druhých pomôckach na stupňovanie žiaru, tu tiež ani slychu.

Pritom dostačí neveľký dážď, aby vápenica vyhasla, alebo, ak sa začala vypaľovať, rozsypala sa ako múka. Z lenivosti a či špekulácie nedali si vápeničiari — práve ako i dalmatínski — ani toľko práce, aby aspoň z väčšieho vápenicu pokryli. Ak sa čo podozrivého ukáže na nebi, nahádžu na ňu naponáhle chvojiny, ktorá len za krátky čas môže zadržať vodu.

Chlapi sa zadivili nemálo tejto návšteve. No dosť skoro sa rozhovorili. Vypytujú sa najprv, odkiaľ som. Keď som im pomenoval moje rodisko, pokrútili hlavou, že nevedia, v ktorú stranu padne „Jasenovac“, a Orava nevedia, či je to rieka, alebo hora. Ba ani o Dalmácii nemajú bárs jasných pochopov. Pastieri — málo sa hýbu zo svojich hôr.

Zato sú chlapi skladní, urastení, súci poza bučky.

Jeden ma chytil za ruku, vystrel mi dlaň, pohladil ma po nej a dal sa do smiechu. „Aká maličká a mäkká! A pozri moja!“ Nuž jeho je i väčšia i tvrdá. „A čo si ty počneš s takou rukou? A či u vás ľudia nemajú mozoľov?“

„Oj, majú ich i tam dosť. Možno viac ako u vás. Nájdu sa kde-tu i šuhaji, čo by s tebou mohli kedykoľvek za pasy: i neviem ako by si prešiel v ich rukách. No to sú tam, kde bývajú v horách, ako vy, pasú ovce a odvárajú syr.“

„Tak i u vás pasú.“

„Akože.“

„Ale ty! Tebe musí byť dobre.“ Chytil ma za rameno a ohmatáva mi svaly celkom odbornícky. „Všetko mäkké! Čudnovato! Alebo si možno vojvodov syn.“

„Ah, z mojich predkov nebol ani jeden vojvodom. To viem iste.“

„Tak čím sa zapodievaš, prosím ťa!“

„Náukou, môj sokole.“

„Aha — hlavička. I to je, brate, ťažko.“

„I ako! Vidíš, ako náuka suší. A tvoja robota posilňuje, ozdravuje na tele i na duši; rozháňa kadejaké myšlienky; donáša zdravý, tvrdý spánok. Vaša robota je život, naša temnica a trápenie ducha. Nuž tak. Váž si ty svoje mozole, ďakuj pánu bohu za ne. Hodny sú viac, než všetky náuky tohoto sveta.“

„A boga ti, možno si ty pop!“

„Ani to nie.“

„Hm,“ pokrútil hlavou a zamyslel sa. „Nikto sa nechváli. Ani synovia vojvodskí!“

„Doktore, hybaj už, vychladne ti káva. A načo ti je, keď je studená?“ kričí komandír od hana.

„A ty si doktor! Preto ty máš ruky fajnové.“ Ale zato vyutieral ruku o zafúľané nohavice; tú ktorou mi hladil dlaň.

Zahrmotala diligencia kdesi na hradskej, približujúc sa ktorousi zákrutou k hanu. Odobral som sa od vápeničiarov. Bol som už dosť ďaleko a oni ešte stoja zahrúžení v rozhovore. Moja návšteva im podá látky na mudrovanie o behu sveta, kýmkoľvek nebude vápenica vypálená.

„To je idea — chodiť po vápeničiaroch!“ šomre komandír. „Čo máš na nich, prosím ťa?“ a vzdychá sa mu bôľne, patrne nie preto, že som ja bol pri vápeničiaroch. „Daj cigaretu a vypi kávu. Beztoho si ju sfušoval.“

Vstúpili do hanu kupec i ženička. Komandír rozkazuje krčmárke:

„Nalej ešte jednu šálku.“

Zadivil som sa, čo ho to nadišlo. Prvý raz, čo rozkazuje v hane. Kupec z Nikšića by vlastným očiam neuveril. „A ty“ — obrátil sa k ženičke v záchvate veľkodušnosti, „daj si limonádu, alebo čo takého. I rakija je dobrá, keď sa žalúdok búri. Mne robí dobre…“

„Ah, mne by zmiatlo hlavu,“ vyhovára sa ženička.

„A čo ti ju má miasť!“ zvolal jedovate. „Tá nebola už vtedy na mieste, keď si šla vysadnúť. Taká hlava nie je súca na diligencie.“

„A keď naši nechceli!“

„Vidno — múdre hlavy.“

Vošiel i postilión. Komandír zvolal:

„Nalej mu tej kávy, alebo už čo volí.“ A siahol do bočného vrecka, z ktorého vytiahol ručník v klbku. Rozložil ho, na rožteku je uzlík s drobnými. Vyňal „šesticu“ a položil na lavicu. A vidno, keď vyplatil rováš, že mu odľahlo.

„Či máš rakije?“ pýta sa ten tučný krčmárky.

„Mám — rozkážeš?“

„Nie. Ale ak bys’ reku nemala. Mám ju chýrnu. Môžem ti pustiť súdok…“

„Pre pána boha — súdok! Kde by ja súdok! Kde slza, kde slza: do roka sa jej neminie súdok. Horké súdky! Vari ja predávam! Toľko, že sa čas minie. A súdok ešte…“

„No dobre, dobre — čo melieš! Keď ti bude treba, vieš, kde bývam. Daj znať.“

Bárs sme v horách, predsa len tu i tu je horúčava. Moji druhovia rozopäli prusleky, popustili pásy a ešte vždy fučia, menovite kupčík, z ktorého sa znoj leje cícerkom. Postilión poháňa dobre. Boli sme sa čosi omeškali pre ženičku. Čaká nás už iba jeden jediný han.

Pred ním sme našli ľahučký kočiarik s párom koní, nie práve parádnych. V kočiariku sedí ktosi zababušený v šatkách a ručníkoch, obložený vankúšmi. Keď sme sa priblížili, videli sme dievča asi pätnásťročné, biele, pleti skoro priezračnej, s jemným nádychom krásneho rumenca. Z tejto peknej tváričky vyzerajú melancholicky oči modré, veľké, s dlhými riasami. Bolo mi ľúto, že majiteľka takejto tváre je tak ťažko chorá, že ju musia prevážať v perinách.

V krčme sedí človek obstarný, ale statný. Na tvári mu vidno zamyslenosť, alebo skôr zronenosť.

„Eh, daj rakije!“ volá komandír ešte vo dverách. Ako vidno, posadla ho dnes mánia platenia. „V horúčave najlepšia rakija. A máš čerstvej vody? Dones!“ A jeho pánovité, pátravé oko už sa zabodlo do smutného človeka. „Tamtá je tvoja?“ pýta sa, pohodiac hlavou smerom ku kočiariku.

„Veď moja — moja!“ pokyvuje smutne hlavou. „Na Cetinje!“

„Vidím. Do špitála?“

„Doňho. Eh, mal som hneď v jeseni, ale… rozhodil ruky, úfalo sa, odkladalo, že bude lepšie… A ono čím diaľ horšie. Eh, ťažko!“

„A čo jej je, boga ti. Veď vyzerá dosť dobre. A odkedyže je chorá?“

„Koleno, môj sokole, koleno. Doktor mi povedal: A vezmi ju domov, nech sa popraví, v jeseni ju doveď. A ono v jeseni umrel on! Aký človek! — a umrie, na moje nešťastie…“

„Hlúposti! Akoby nebolo druhých, iba ten jeden. Máš ich i teraz dvoch, troch. A koleno vravíš?“ zvolal veľmi živo. „A čo — ktorá choroba?“

„Povedali čosi — ale kto si zachová! Keby vedel, kde mi je hlava. Všetko sa v nej spremiešalo…“

„Caries,^[217] nie?“

„Tak akosi. A ktovie, čo je dnu? Opucheľ, nevoľa…“

„Prosím ťa, pozri, čo je to,“ prosí komandír. A to tak zaujate, že si nemôžem vysvetliť, čo ho môže neznáma osoba takto zaujímať. Pripisoval som to dákemu novému vrtochu, na ktoré je jeho nepokojná povaha toľme plodná.

A ja som nebol práve náchylný vyplniť jeho vrtoch. Nemajúc pri ruke potrebných nástrojov, nemôžem ani vyšetriť dokonale chorobné miesto. A z povrchného vyšetrenia nedá sa podať vývod, o ktorý ma bude prosiť nešťastný otec. Vyhováral som sa, že v cetinjskej nemocnici beztoho ju vyšetria, takže nemá ani zmyslu, aby to robil ja.

No, to neosožilo. Otec dievčaťa rozradoval sa, oživol, že o jedného doktora vidí ju viac. V tej okolnosti vidí prst boží, záruku ozdravenia. Výhovorky moje neosožili. Musel som ísť k vozíku a obzrieť choré koleno.

Už z povrchného vyšetrenia vysvitlo, že je kĺb napadnutý a pravdepodobne i kosti procesom tuberkulóznym. No pred smutným starým vyslovil som sa rezervovane a hmlisto, takže myslím — aspoň som to vyčítal z rozpakov na jeho tvári, že z mojich rečí vybral si máločo viac, ako predošlého roku na Cetinji.

Prečo som tak pokračoval? Preto, lebo vyšetrenie nebolo dôkladné a z druhej strany chcel som i seba ušetriť otupnej povinnosti, raniť ešte horšie srdce nešťastného otca. „Nech si to vybavia tamtí hore,“ pomyslel som si egoisticky. Aby vyhol spúste otázok, ktorými, ako vidím, ide ma starý napadnúť, vyhovoril som sa, že ma bolí hlava a že odídem kus pešky.

A pustil som sa hradskou pomaly dohora. No o chvíľku začujem za sebou kroky. Dohonil ma komandír. Na jeho tvári sa zračí veľký nepokoj.

„Je to caries? Čo myslíš?“

„Je.“

„A čo sa s ňou stane!“ zvolal s takým výrazom, že som zastal v ustrnutí.

„To závisí od okolností, čo s ňou urobia…“

„Okolnosti!“ preriekol ticho, ale hlas sa mu predsa zachvel. „Ak choroba neprešla na pľúca: to sú tie okolnosti?“

Zastal som znovu. Touto rečou ma komandír zmiatol. „Vari učedlník Eskulapov inkognito!“ myslím ja. „A či i na Čiernu Horu pritrela sa zvláštna obyčaj, že ľudia radi študujú medicínu ex privata diligentia.“^[218] Obyčaj v Dalmácii dosť rozšírená, pestovaná menovite kňazmi a daktorými frátrami, ktorá miestami obľahčuje pôsobenie lekárov, neraz zase robí ho ťažším a dakedy neznesiteľným. Menovite, keď takí dobrovoľní študenti čerpajú svoje známosti z bachantov z minulého stoletia, ktoré imponujú rozmermi, solídnym papierom a väzbou; ale zato na choroby hľadia zo stanoviska, ktoré je už dávno prekonané veľkým pokrokom vedy v tomto století.

Musel som vyzerať dosť smiešne, lebo ani rozčúlený komandír nemohol sa premôcť, aby sa neusmial. No jeho oko sa hneď zaostrilo a skúmavo sa obrátilo na moju tvár.

„V prípade, že ju budú operovať: či bude môcť chodiť na nohu?“

„Ak sa operácia vydarí,“ doložil som ja. „No i v najlepšom páde pohyb v kolene bude nemožný.“

„Úbohá!“ vzdychol šepkom, že ledva som ho počul. „To je hrozné nešťastie!“

Neodpovedal som.

„A ak sa nevydarí operácia?“

„To sú všetko otázky akademické, ktoré sa dajú zodpovedať len vo všeobecnosti,“ odpovedám už trochu netrpezlivo nad takýmto výsluchom. „O tomto prípade ja nemôžem dať mienky, to som si hneď vyhradil. Konečne závisí mnoho i od samého chirurga, či prináleží škole radikálnej a či konzervatívnej. Keď si už toľko toho prečítal, musíš vedieť, že ostatné remedium^[219] je amputácia…“

Zľakol som sa. Tvár mu ostala až popolavá, vytreštil oči na mňa v nesmiernej hrúze a konečne riekol:

„Ach, nehovor mi, zmiluj sa — ak boha znáš!“

„Odpusť! Nechcel som ťa uraziť, ani neviem, čím…“

A tak napred som bľabotal všeličo, sám nevediac čo. Celý som bol zaujatý zjavom zriedkavým: ako sa premáha človek železnej vôle, aby nepodľahol plaču… Prsia mu zťažka oddychujú, akoby na nich boli zavalené centy. Zuby má stisnuté, iba čo sa brada potrháva, nechcejúc sa podrobiť vôli. Kráča napred prudko a hľadí sa odvrátiť odo mňa, aby zakryl, aká borba sa odohráva v jeho tvári.

Moja situácia bola nesmierne trápna, vidieť človeka zo železa, keď sa borí zúfale so slzami…

Nevediac už, čo urobiť, kráčal som mlčky popri ňom. Zastal a, ako vidno, je omnoho pokojnejší.

„Ty nepochopuješ, prirodzene… Povedal som, že mám ísť do Zűrichu. Už nepôjdem; nie, ani za svet.“ Zamĺkol a či skôr hrdlo sa stislo a nemôže prepustiť hlasu. „Nepreniesol by to!“ vybúšilo z neho prudko, ako keď sa preborí jaz.

„A čo to, prosím ťa?“ pýtam sa v ustrnutí. „Alebo ak ti je ťažko, radšej nevrav.“

„Mám tam kohosi. Mladý človek. Má caries, tiež na nohe. Čaká sa operácia… Mal som ísť — ale nemožno…“

A dolu tvárou skotúľali sa mu slzy jedna za druhou a hruď počala vydychovať slobodnejšie, i tvár, kŕčovite stiahnutá, sa uvoľnila.

„Pomysli si, že by spomenuli amputáciu!“ A oboma rukami sa uchvátil za hlavu.

„Netreba zabúdať, že je to v najhoršom páde,“ začal som ja. „Známe, chvalabohu, i veľké číslo ozdravených.“

„A či bude on medzi nimi!“

„Treba čakať a nesúdiť pred časom.“

„Veď čakám, čakám. Vidíš sám, ako ma to zjedá…“

Keď nás diligencia dostihla, bol už pokojnejší. No na rozhovore sa už neúčastnil. Ten som musel prejať ja s kupčíkom, ktorý bol tým živší, čím sme sa viac blížili k Cetinji. Komandír hľadí ustavične do kúta diligencie a rozvažuje…

Pri Belvedéri zastala diligencia, vstúpila do nej ženička. Nechcela cez mesto sedieť pri postiliónovi.

Ten zatrúbil, dostavník zastal pred poštou. S kupčíkom a ženičkou rozlúčil som sa zbežne, ako sa dá v takej trme-vrme. Komandír, keď sme vystúpili, neokúňal sa ma objať a bozkať vo tri vrhy.

„Ešte sa snáď vidíme. Zbohom! Možno ma čaká list z Zűrichu. Preň som tak náhlil…“

„Aha — rozumiem teraz už, rozumiem.“ A hanbil som sa, že som sa mu cestou vysmieval, čo hneď len v duchu, pre netrpezlivosť. „Ak budú zprávy dobré, nezabudni mi ich zdeliť. Ja budem v Grandhoteli.“

Prikývol hlavou a ešte mi raz stisol ruku.

A už sa stratil i on v hŕbe ľudí, ktorí obstúpili dostavníky.

„Nech prídete pol hodiny včaššie, boli by ste videli vojenskú parádu,“ vraví mi môj protektor. Čakal i on na dostavník a až teraz mohol sa mi priblížiť. „Vidím, že ste mali dobrú spoločnosť. Skadiaľ cestuje komandír X.?“

„Z Nikšića. Poznáte ho vy bližšie?“

„Akoby nie. Schopný človek v každom ohľade.“

„Prosím vás, je on ženatý?“

„To sa rozumie.“

„Má deti?“

„Viem, že má synov dvoch alebo troch. Jeden, plane, študuje kdesi vo Švajčiarsku.“

Tušil som i dosiaľ, kto je to ten „ktosi“ komandírov. No nezdelil som môjmu protektorovi ani slova z výjavu, ktorého som bol svedkom. On ešte doložil:

„Divím sa, že vám o ňom nerozprával. Zakladá si na ňom nesmierne…“

„Nemal možno kedy,“ odpovedám zamysleno.

Môj protektor, ako sa mi zdá, tuší, že za týmito otázkami mojimi skrýva sa čosi tajomného. Možno, i moje držanie prichodí mu podozrivým. Aspoň dľa skúmavého pohľadu, ktorý upiera na mňa, zatváram, že pobadal na mne akúsi premenu. No ako človek dobre odchovaný a vydrezovaný školou života, ktorá má prvý učebný predmet — pretvárku: ani jednou otázkou neprezradil, že sa v ňom prebudila zvedavosť, alebo dáke podozrenie.

Ja som bol mnoho ráz svedkom výjavov všakových, neraz pohnutých, i tragických — no význam, ich dojem hľadel som čím skôr striasť zo seba ako hus vodu. Nenie konečne radosť žiadna byť katakombou, v ktorej sú pochované cudzie žiale a bôle. Ak sa ti páči, máš beztoho svojich vlastných dostatok na sklade. Táto metóda „striasania“ veľa ráz sa osvedčila, no neraz ostalo čosi i prilepené vzdor striasaniu. Tak sa mi zdá, že i dojem dnešného výjavu nestrasiem tak chytro zo seba…

„Teda vojenská paráda!“ zvolal som s prízvukom, nakoľko sa dalo nepredpojatým a veselým. „Škoda! Ale vzdor tomu úfam, že budem mať čo vidieť.“

A skutočne hlavná ulica je preplnená svetom sviatočne, ba slávnostne vyobliekaným. Už tento vonkajší obraz malej „priestolnice“ dosvedčuje, že sa dnes dialo čosi neobyčajného.

„Dnes bol dvor v katedrále,“ poučuje ma môj protektor. „Ministri i vyslanectvá, oficiersky sbor a vôbec hodnostári. Po službách božích bola smotra;^[220] na nej bol celý dvor i všetci hodnostári. Po smotre, ako obyčajne býva, vojsko defilovalo pred kniežaťom.“

„Kňaz sa teda medzitým, čo som ja bol na vidieku, vrátil. Čo tak neočakávane? A či sa mu cesta do Londýna nevydarila?“

„To sa ma mnoho pýtate,“ usmial sa protektor. „Vo vás čumí utajený reportér. Ostatne,“ dodal už vážne, „moje styky s dvorom nie sú tak intímne, aby to ja vedel. Snáď starý Plamenac — i to neviem. Musíte vedieť, že dôležité akty štátne a diplomatické kňaz vybavuje sám a sám: menovite, keď mu záleží, aby dačo nepresiaklo na verejnosť. Tak ani dnes nik nevie, či sa mu cesta vydarila alebo nie. A ktovie…“

„Ten nepovie,“ doložil som zas ja so smiechom.

„A potom vravíte, že neočakávane,“ pokračuje môj protektor, ako vidno, metodicky. „To je jeho obyčaj. Neurčil napred, koľko sa zabaví — istotne to ponechal na okolnosti. Potom sme ho čiastočne i čakali; dnes je Spasovo, výročná pamiatka bitky na Grahove. A to štyridsaťročná! Na Grahove bol vlastne založený čiernohorský štát: kňaz na takej slávnosti vystať nemôže bez najdôležitejších príčin. No, a teraz do videnia! Idem k šéfovi!…“

„I dnes služba!“ zvolal som zadivený. „Taká slávnosť, ako ste prvej rozprávali, a vy v službe!“

„No dnes záleží z toho, že doprevadím šéfa k bulharskému agentovi. On sa volá Spasko,^[221] má dnes, ako vy to voláte, „mena“. Najlepšie: stojte pred hotelom. Uvidíte ministrov, cudzích vyslancov, vôbec hodnostárov, keď pôjdu na gratuláciu. Daktorí možno už i boli. Možno, pobadáte istú maličkosť. Ak áno — zdelíte mi ju. Cetinjská špecialita.“

„Uvidíme teda.“

Môj neoceniteľný protektor, ako vždy, postíroval ma i teraz výtečne. Pri hoteli stojí poschodový domec bulharského agenta, neveľký, ale chutný. Na ňom vytiahnutá zástava veje v horúcom jasnom vzduchu. Stojac na svojom poste, vidím hodnostárov, ako vchádzajú a vychádzajú onedlho. Ide to akýmsi poriadkom, a sotva bez vyratovania. Možno majú dáky ceremoniál, sfercovaný k takýmto formalitám. Medzi skvelé kroje národné, na ktorých sa skvejú dosť husto zlaté kríže a hviezdy, vidíš sa tu i tu primiešať chudobný frak a lesklý klak. Táto jednotvárna čerň na cudzích vyslancoch najlepšie ilustruje vliv civilizácie, ktorá zotiera všetko nápadné, originálne z nás, a robí nás práve tak suchopárnymi, ako je ten klak a frak so šosmi.

A predsa, vzdor fraku originalita! Kto ho nosí, žiada sa, aby mal i rukavice — no, a tých som nevidel ani u nášho vyslanca, vyobliekaného ináč bezvadne. Prišiel i turecký paša, pod fezom, s ním vyslanecký radca a sekretár. Ich frak nenie ako náš; golier má stojatý. Ale rukavíc nemajú ani oni.

Pozdejšie, keď sa vrátil môj protektor od šéfa, zdelil som mu výsledok pozorovania.

„To je tá maličkosť, o ktorej som vám prvej hovoril. Rukavice sa nenosia, ani keď sa ide k dvoru, ba ani na dvorný ples.“

„To musí byť príjemné dámam,“ poznamenal som ja, „ktoré majú krásne ruky. A skutočne, tunajšie dámy majú ich zväčša krásne.“

Môj protektor sa zadivil, že som mal kedy pozorovať i túto vec. Nuž ale v tom niet nič divného. Pekne formovaná ruka pritiahne zaraz pozornosť.

„Zato vám čosi poviem o rukaviciach,“ pokračoval som ja. „Bárs sa tu na Cetinji nenosia, ja som videl mladého Čiernohorca v Dubrovniku — iste švihák akýsi — ako drobí „bábovku“ do kávy, a to v rukaviciach.“

„Chcel to dávať nóbl,“ poznamenal môj protektor.

„Alebo to bude verejný protest proti dvorným predpisom a opozícia proti kňazovi,“ doložil som ja.

Môj protektor mi neodpovedal. Takej uzavrenosti tiež ľahko nenájdeš na svete, čo tu. Zvedavý reportér by tu umrel od zvedavosti a nik by mu ju neupokojil. Ja som čul všeličo zvoniť o skrytej opozícii, o nespokojnosti proti kňazovi, menovite medzi mladším pokolením vraj rozšírenej. Keď som bol na Čiernej Hore, všakovak som proboval vykutať, čo je na tom pravdy — no vždy bez výsledku. Možno som nemal šťastia, že som nenatrafil na zdieľneho človeka. V tom ohľade i môj protektor drží sa ku mne ako k človeku celkom neznámemu.

Medzitým pristúpil i Tomica so svojím:

„Na stolu je.“

V salóne som našiel zas oboch pánov pod zrkadlom. Drevený konzul anglický zo Skadra vykladá čosi dvornému učiteľovi a to nápadne živo na človeka, ktorému v žilách miesto krvi prúdi „van Houten cacao“. Pri mojom stole nesedí živej duše okrem mňa. Misa so silou jedál, ktoré mi predkladá Tomica s toľkou ceremóniou, zdá sa mi byť iróniou i na môj čiernohorský apetít.

Horúčava je cetinjská, dnes ráno ma prebudili privčas: všetko okolnosti, súce, aby sa „utiahol do svojej izby“ — výraz populárny u popoludňajších spáčov. Až okolo štvrtej som sa prebudil. Šťastie, že som neodospal celú cetinjskú parádu, i môjho protektora, ktorý mi bol prisľúbil, že okolo štvrtej ma vyhľadá. A skutočne: len čo som zišiel do brány, už ho vidím, ako sa blíži prázdnou ulicou, pod slnečníkom.

Pri káve sme sa zabavili hodinku. Ja som mu oddal pozdravy od efendiho a jeho rodiny a zdeľoval dojmy z vidieka. Pritom sme mali interesantnú spoločnosť pri susednom stole — dvoch pánov a jednu dámu. Páni v bielych šatách páskovaných a bielych klobúkoch. Pekní, bielej pleti a svetlých vlasov. Na jednom — dľa držania — vidno, že nie je priučený na civil. Starší, telnatejší, drží sa nenúteno a veľmi sa zaoberá dámou, peknou blondínou v elegantných šatách. Iste novomanželia, a oficier bude brat dámy, lebo sa na ňu nápadne ponáša. Neviem veru, prečo im prekáža svojou prítomnosťou. Hovoria medzi sebou po nemecky.

„Kto sú, skade sú?“ na také otázky na Cetinji odpoveď ľahká. Neumrela by ani tetka Trápelka^[222] od neukojenej zvedavosti. Dali sme si jednoducho doniesť hosťovskú knihu a v nej sa dočítali, že čo vidíme pred sebou, jeden je pán „X Ritter von und zu Y“ (meno veľmi poetické a menovite predikát, akého sa môže dostať takému rytierovi iba v Rakúsku, keď oplešivel a vycivel, škrabajúc sa hore rebríkom byrokratickým) „mit Gemahlin“, a druhý „Baron Z., k. u. k. Oberlieutenant“,^[223] všetci z jedného väčšieho mesta Hercegoviny. Zadivili sme sa nemálo, keď sme čuli, ako oba páni i dáma so sklepníkom a hotelierom zhovárajú sa veľmi správne po srbsky a či naški, vlastne — aby sme boli cele korektní — „bosanski“. Treba uznať, že pod správou p. Kállaya domáca reč (hoci jej nevieme mena) drží sa vo vážnosti v škole a úrade.^[224] Hľa, i taký Nemec od koreňa, beamter a vojak, musel si ju osvojiť: a môže sa prihodiť, že o sto rokov medzi „bosanskou“ šľachtou nenájdeme už len „grófa Kapetanovića“ alebo „baróna Bašagića“, ale i „gospodina X, vitéza od I do Y“. I títo elegantní hostia chodili najprv v rukavičkách, no pred večerou som ich videl bez nich. Zbadali, že na Cetinji to nenie „chic“.

Tá istá kniha nám prezradila, že na Cetinji sa nachodí na tento čas i starý Sundečić, chýrny básnik, bývalý sekretár a agent kňaza Nikolu, alebo ako ho tu všeobecne zovú: „pop Jovo“.^[225]

Ulica medzitým ožila a začala sa plniť bielymi postavami chlapov. Obdivoval som i teraz tú chôdzu klátivú, zo strany na stranu, ktorá sa trochu ponáša na chôdzu starých námorníkov. Vidíme ju u tých, čo nosia čižmy, ktoré, čo i lakované a ľahké, nepristanú čiernohorskej nohe. Preto som i chôdzu nazval „štátnickou“, lebo len hodnostári nosia čižmy. Chlapi v opánkach a oficieri, vydrezovaní už v čižmách, majú chôdzu ľahkú, čiernohorskú.

K piatej hodine tiahnu i cetinjské dámy na gratuláciu k bulharskému vyslancovi. Čo sú v europejských šatách, nosia sa dľa najnovšej parížskej módy. No dámy domáce, všetky bez výnimky, sú v kroji. Pristane im krásne sukňa do modra, serbijanka plavá, kabátik čierny zamatový, zlatom a striebrom vyšívaný a otvorený na prsiach, kde sa vidí biela košeľa, vkusne vyšívaná. Panie majú závoj, ktorý od vrchhlavy padá dolu chrbtom. Dievčatá nosia čiapočku, spod ktorej visia dva vrkoče. Tento kroj vyniká lahodnou harmóniou farieb; darmo je: najkrajší kroj na svete je kroj národný, lebo za storočia ho tvoril a zdokonaľoval zdravý vkus národa a nie vrtoch kdejakej potrhlej mašamódky, čo hneď z Paríža.

V parku sa už schodí muzika. Hostia z hotela prešli do záhradky, susediacej s parkom, popíjajú pivo alebo čiernu kávu. V parku je i dnes dosť prázdno. My sme nesadli do záhradky, ale sa opovážili na slnce pred dvorec následníka. Zo záhrady a to z oddielu, kde je lawntennis, ozývajú sa hlasy. Dosť veľká spoločnosť dám a pánov prizerá sa hre. Dvorný učiteľ, šampión lawntennisu na Cetinji, hrá sa s ktorousi dcérou anglického ministra. Na celej hre nieto nič povznášajúceho. Revúcka „longa“^[226] je omnoho interesantnejšia. Potom sa i vyhľadáva zvláštna pasia skákať sem a ta za loptou s tým lopárom a to na tomto slnci v malej čiapočke, bárs si vyzlečený do košele ako pán učiteľ.

Keď sme sa vrátili pred dvorec, zazreli sme i kňahyňu s dámami. Medzi nimi princesa Xénia vyniká krásou i vkusným popolavým úborom. Dámy sa prechádzajú na priestranstve pieskom vysypanom pod slnečníkmi.

Pred vchodom do dvorca, kde je trochu tône, sedí na stoličke impozantný človek, skoro celý biely. Modrejú sa na ňom len široké nohavice a černejú lakované čižmy. Hlava i brada belejú sa práve tak ako i dolama. Ruky zložil do lona, hľadí kamsi do diaľky, iste stratený v myšlienkach pod vplyvom hudby. Kapelník Vimr iba čo nám kývol hlavou od svojho pultu. Stojí ako struna, čiapočka na stranu, a rozháňa sa svojím prútikom. Nuž vidno, ako si dá záležať, keď koncertuje pred svojím gospodarom. Na prsiach prusleka ligoce sa mu asi pol tucta krížov a hviezd. To všetko nadobudol, máchajúc takto týmto ľahučkým prútikom.

Pred dvorcom nastal pohyb. Sluhovia, perjanici a oficieri prebehujú sem a tam. Onedlho zatiahol kočiar a zaraz vysadli doň kňahyňa a knieža. Len čo sa umiestili, už sa začali ticho zhovárať. Rozhovor pretrhli iba na chvíľku, keď bolo treba odpovedať na pozdravy biblické i menej biblické. Koč ide ticho, pomaly ulicou, vlastne radom ľudí, ktorí sa postavili z oboch strán a pozdravujú svojho gospodara.

V druhom koči sa viezla princesa Xénia s bielou Angličankou. I ju čakajú pozdravy na všetky strany, ktorá ich prijíma s dievčenskou gráciou.

Následník je už zas kdesi na vidieku. Len čo skončila sa paráda a dvorný obed, už zanechal „priestolnicu“. Nie div, že rád robí také výlety. Na všetkých stranách kniežatstva čakajú ho chutné, prívetivé dvorce.

Vyšli sme i my na hlavnú ulicu. Tam sa zosústreďuje všetok ruch mesta. Zdá sa, že ľudia ešte nenavykli parku, ktorý je beztak trochu v ústraní. Tu môžeš vidieť i suchú, vysokú postavu „popa Iliju“, vojenského ministra Plamenca, ktorý dal Turčínu toľko ráz čudnovaté rozhrešenie. V oku mu dosiaľ ihrá staré potmehúdstvo. Kto ho vidí, ako pružno kráča, hlavu tríma dohora, nikdy by neuveril, že to starec, ktorý už dávno nosí ôsmy kríž na bedrách. Druhí ministri sú všetko proti nemu mladí a Francúzi bez úhony. On hovorí iba po naški, bárs na vizitkarte zmodernizoval sa i starý pop, píšuc sa Plamenatz. Práve tak i srbský vyslanec a plukovník Mašin^[227] — iste potomok dákeho prisťahovalca z Čiech — píše sa už „alla franca“ Machine. Čo urobil so svojím menom náš pán Kužinsky a či, pardón: Kuzsinszky, neviem. Jeho karty som nevidel. Videli sme i vyslanca gréckeho, v bielej čiapke, aké nosia kapitáni od Lloyda; i tureckého pašu, ktorý len zriedka vychádza zo svojho paláca, hoc je to človek ešte celkom mladý a veľmi driečny.

Pred domom bulharského vyslanca stojí mladý šuhaj, asi dvadsaťročný. Nie vysoký, ale pekný, súmernej postavy. Oblečený je ako oficier, bez dolamy. Prázdne rukávy kabátka koketne mu lengajú dolu chrbtom. Na prsiach sa skveje bohaté zlaté vyšívanie, sťa dákemu brigadírovi. Čiapočku vsotil na vrchhlavy, ako to nosieva cetinjská „jeunesse dorée“,^[228] spod nej brčkavé vlasy spúšťajú sa na čelo. Tvár je vysmiata, počerná, vľúdna a — pekná. Fúziky len čo počínajú šibať. Sedí na nej radosť zo života všetkého, čo ju obkolesuje. Oči hľadia dôverčive a veselo ako obyčajne u šuhaja v jeho rokoch, ktorého nepotkalo v živote sklamanie a všakové trampoty. Zhovára sa s dámami vyslanca, ktoré sú obe v čiernom pre akýsi smútok. Vyslanec stojí pri nich bez klobúka, tak ako bol vyšiel vyprevadiť mladého hosťa. Slnce sa nápadne odráža od jeho plešinky, ktorú podchvíľou prikrýva dlaňou. Hotový genrový obrázok, pod ktorý by si mohol napísať: „V nedeľu odpoludnia na dedine“.

„To je kňaz Mirko,“ upozorňuje ma môj protektor.

Ja som to uhádol i bez neho. V pohyboch, vystupovaní už zďaleka môžeš súdiť, že je to človek, ktorý odrástol v hodvábe. Pritom attitúda^[229] vyslanca a jeho dám tiež by nebola na mieste pred synom daktorého obyčajného mešťana. A konečne pleťou a pohybmi veľmi sa ponáša na následníka a ešte väčšmi na sestru, princesu Xéniu.

On požíva omnoho väčšiu osobnú slobodu, než následník; i vidno, ako ju upotrebuje. On vie i zarečniť na rínku, vítajúc bratov z Hercegoviny výrazmi, aké by sa nesmeli ohlásiť z úst následníka trónu. Jeho postavenie je vôbec ľahšie, než následníkovo, ktorý je sputnaný etiketou na rukách a nohách. Etiketa po poslednej vojne začala sa čím diaľ tým väčšmi pestovať a dnes, ako sa hovorí, je skoro tak prísna, ako pri starých dvoroch. Iba v obcovaní s národom tej etikety nepozorovať, aspoň u starého kňaza. Kňaz Mirko, ako sa zdá, tiež sa vie spod nej emancipovať. On si vyjde peší na prechádzku po meste, i pozhovára sa na ulici ako ktokoľvek. Býva vo vlastnom domku, iba čo na obed dochodí k rodičom. Keď sa mu zažiada zábavy, alebo rozhovoru, zvolá k sebe mladých ľudí a zabaví sa s nimi nenútene. V spoločnosti vyznačuje sa vraj veselosťou a duchaplnosťou. Keď sme ho pozdravili, uklonil sa zľahka s vľúdnym úsmevom. Úsmev patril iste môjmu protektorovi, ktorý s mladým kňazom Mirkom má dosť časté styky.

Prišlo do reči, že som študoval v Prahe, a môj protektor sa ma pýta, či znám architekta X, ktorý je teraz na Cetinji.

„Veď je to Slovák!“ zvolal som prekvapený. „Môj intímny priateľ. I bývali sme dosť dlho v jednej izbe. A čo tu robí?“

„Zamestnaný je pri stavbe na rakúskom vyslanectve.“

„Hádam zavádza kanalizáciu!“ zvolal som ja, „lebo sa pamätám, že obor môjho priateľa je takzvané „vodné staviteľstvo“.“^[230]

„Ach, nie. Teraz vedie celú stavbu vôbec.“

„Zvláštno. Človek tak metodický a tak solídna hlava ako mohol presedlať nič po nič z jedného oboru na druhý?“

Nuž ale nedivme sa ničomu. Svet je pritesný: človek musí probovať i tam i tu šťastie. Znám kolegu, ktorý bol vlani okulista, potom chirurg a toho roku už presedlal na gynekológiu, ak dnes už „nehoní“ ortopédiu. A môj priateľ možno si zadovážil pri vodnom staviteľstve lámavicu a teraz ju lieči suchým staviteľstvom. Odobrali sme sa teda k palácu vyslanectva.

Bolo treba prejsť celým mestom, a to hlavnou ulicou. Na každom kroku stretneš toho a toho ministra, brigadíra, vojvodu alebo už veľkého sudcu. Daktorý i s paňou vyšiel na chládok, ktorý sa začína spúšťať na mesto.

Nádejný náš palác stojí na vyšnom konci, od Njeguša. Nie je na hlavnej ulici, ale vsotený do úzadia. Dom, bočné stavby, záhrady, park — to všetko zaujme veľký priestor. Palác je na poschodie, má strmú vysokú strechu, snáď aby neuľahol pod ťarchou snehu. Vo fronte má priestranný balkón a sprava i ľava krídlo popri ňom vysotené dopredku. Štýlu jednotného nemá, ale robí dojem veľmi milý. Vyzerá ako lepšia vila v kúpeľoch. Keď sa palác dohotoví, náš minister bude jediný, ktorý bude mať svoj dom, a to najkrajší v celom meste.

V drevenom baráku našli sme môjho priateľa — iba že to nebol on, ale osoba mne celkom neznáma. Sedí nad výkresmi a plánmi, utopený v čísliciach. Nuž, môj priateľ nepresedlal, ale sa dosiaľ pliačka kdesi po vode ako bocian. Čo robiť, posedeli sme chvíľku v baraku, potom prehliadli stavisko a vrátili sa do mesta.

„Poďme touto ulicou,“ ukázal mi na paralelnú s hlavnou ulicou — tu nebudeme stretávať notáblov a drať klobúk.“

I táto je priestranná a čistá. V nej je i rínok, kde môžeš kúpiť denné potreby kuchynské. Teraz tu niet predavačov; pod arkádami, ktoré sa veľmi ponášajú na bývalý veľkoveský „ratúž“ (iba že sa ti nepredáva „rozóliš“, ako pod ratúžom nášho „mesta“ o jarmokoch, menovite na Michala) — pod arkádami tohto tržišťa vysedávajú susedia a susedky v rozhovore, ako po našich dedinách v nedeľu a vo sviatok.

Priečnou ulicou, ktorá vedie na Belvedér, prebehlo zas dakoľko kočov. Tu zas jazdia oba bratanci Petrovićovci na koňoch: tiež na Belvedér, a možno i ďalej. Na návrší, z tej strany, kde je Belvedér, pohybujú sa hradskou obe dvorské ekvipáže voľným tempom. Biela postava kňaza i stadiaľto sa mohutne odráža od zeleného úzadia hory, popri ktorej vedie cesta.

Sotva sme urobili dakoľko krokov, idúcky smerom k parku, stretli sme ekvipáž kňaza Mirka. Tu už niet hodnostárov na ulici; iba ženičky čo pozdravujú mladého princa, dvíhajúc sa ochotne a akosi veselo. Nieto tu dákej silenosti, ani etikety. On im ďakuje srdečne a usmieva sa. Na druhú stranu obrátený, nezbadal, že sme zastali a pozdravili. No keď spozoroval, čo sa stalo, obrátil sa celým telom k nám na sedisku, salutujúc a ľahko sa ukloniac.

„Čo pôjdeme do parku, keď všetko ide k Belvedéru!“ protestujem ja. A môj protektor privolil ochotne.

Viem síce, že zas sa musíme klaňať, nuž ale zaslúži priniesť i väčšiu obeť, keď môžeš zato vidieť kňaza i kňahyňu zblízka. Sotva sme boli za mestom a už zahrmeli proti nám dvorné ekvipáže. Výrazné oko kňazovo, ktoré toľko ráz zaplanulo ohňom nadšenia, keď zablysli v povetrí handžáre jeho bohatierov, toto oko, pevné a prenikavé, spočinulo chvíľku na nás skúmavým výrazom. Na náš pozdrav ďakuje vážne a dôstojne. Na tvári kňahyne hrá i teraz vľúdny úsmev. Vyzerá s ním, pri svojom mužovi ešte mladšia, než skutočne je. Jej plná, okrúhla tvár je naozaj pekná a bez vrások. Iba že je trochu bledá.

Teraz už i my sme sa obrátili k mestu, vlastne parku, ktorý je tichý a osamelý. Iba jediný človek sa tu prechodí: vysoký s nachýlenou troška hlavou, zriedkavosť to na Čiernej Hore. Bárs v čižmách, chôdze štátnickej sa nedrží. Stratil sa v myšlienkach a snáď výpočtoch ako Archiméd^[231] nad svojimi cirkulami. Je to minister čiernohorských financií, čo značí zároveň: najnešťastnejší financminister na celom svete. Veď aký je to financminister, keď nemá jediného financa, ani rešpicienta, ani jednej železnice, ani jedného monopolu, ani prirážky, ani odrážky, ani zrážky, ani dane od hlavy, ani od kotla. Či má štemple, neviem — ale ak ich má, malý bude mať z nich osoh. Keď nieto jazyčných doktorov a všetky procesy vybavujú sa ústne. A čo najhlavnejšie: štajramtu^[232] som tu nikde nevidel. Bohvie, kam ho tak naponáhle zastrčili.

Zato má oko bystré, prenikavé, sťa pravý financ, a prehliadol si ma šmahom, sťaby tušil u mňa nájsť kontraband. On pozdravil prvý môjho protektora.

Pri hoteli sme natrafili i na pána Vimra. Kríže a hviezdy pozosnímal pri západe slnca. Snáď by im večerná vlaha neškodila. Takto traja sme sa prechádzali popred dvorec následníka, v ktorom je práve tak ticho ako i v parku a celom okolí. Netrvalo pol hodiny — ohlásil sa konský dupot za nami. Pri padajúcom súmraku vynorila sa driečna postava kňaza Mirka na koni.

„Ozajstné živé striebro tento mladý človek,“ poznamenal som ja.

„O pol hodiny sa bude vracať vyšným koncom do mesta, prebehnúc celé pole cetinjské,“ odpovedá môj protektor. „Ak chcete žart, choďte k palácu rakúskeho vyslanectva.“

Ktovie, či by sme neboli i tento žart vykonali, keby ma neboli z hotela zhľadávali na večeru, vlastne na obed. Rozlúčil som sa s mojím protektorom, zavinšujúc mu „laku noć“^[233] a s pánom Vimrom: „Na shledanou“ pred hotelom dnes večer.

Pri večeri som už nezastihol pánov pod zrkadlom. Je pol ôsmej a akurátny Angličan nedopustí sa chyby, aby sa opozdil s večerou čo len pol hodiny. To už radšej nech sa zborí Indické cisárstvo Jej graciózneho majestátu. Zato mám za stolom novú spoločnosť: mladého Albánca.

Je to šuhaj driečny, s tvárou trochu židovskou, s ohnutým nosom a trochu vysadnutými gambami. Má tesný kabátik, ani nie do pása, vysoký opasok, skoro ako dáky Hrochoťan, vyfutrovaný pravdepodobne, ako sa svedčí, napoleónmi. Košeľa sa skveje vyžehlená moderne ako vo Viedni. Na prsiach hrajú diamanty v gombíkoch. Iba retiazka hodinková svojou masou a ťarchou zlata razí za starosvetským vkusom. Prsty sú tiež rad-radom okupované prsteňmi a briliantmi. Pravý Orientál, ktorý v márnivosti nosí celý zlatnícky krám na sebe. Tú nemôže z nich vybiť ani jemná, konzekventná výchova otcov jezuitov. Ich koľaj v Skadre je navštevovaná mládežou albánskou, pravda, najviac katolíckou a bohatou.

Poklonili sme sa jeden druhému, ako sa môže pokloniť človek spod Choča človeku od Skadarského jazera. Čo nás môže pútať jedného k druhému? A predsa čosi: výtečná večera v cetinjskom Grandhoteli. S Tomicom hovoríme oba: ja po srbsky, on po francúzsky, pravda, cum grano salis.^[234] Tomica sa tiež nesmie dať zavliecť ďaleko od Conversationsbuchu^[235] do francúzskej konverzácie. Stratil by v nej čižmy, a nohy neviem, či by vytiahol. No v svojom „djelokrugu“^[236] je obstojný, ba výtečný Francúz. Len von z neho zostal by on máločo lepší Francúz odo mňa.

Pánu Vimrovi som dal „na shledanou“, t. j. že sadneme si zase pred hotel, budeme načúvať spevu dievčeniec z penzionátu, alebo si krátiť čas dobrými čiernohorskými anekdotami a jednou cestou vyprázdnime dakoľko fliaš dobrého plzenského. No ešte za večera donesú mi lístok a to — čo ma opravdu zarazilo — od môjho protektora, s ktorým som sa — nieto pol hodiny od tých čias — bol definitívne rozlúčil, totiž za dnešok, Lístok je písaný, čo ma ešte väčšmi prekvapilo, po taliansky. Aby vraj po večeri prišiel do hotela Rajnvajn, že tam nájdem známych…

„Čo to môžu byť za známi!“ lámem si ja hlavu. No prestal som ju skoro lámať, lebo načo ju lámať, keď z nej nič nevylámeš. Vybral som sa na udané miesto naverímboha, alebo ako sa to tu povie: što bog da i sreća junačka. A s týmto heslom Jelačića bána^[237] na ústach zahol som do ulice, kde sa medzi druhé domce učupil i hotelík pána Rajnvajna. A „sreća junačka“ mi poslúžila. Pán Rajnvajn sám čakal ma pred svojím hotelom „z osobnej sympatie“. Nebyť tej sympatie, nebol by do jeho hotela potrafil do zajtra rána, alebo by bol musel do každého domu ísť na próbu. Cetinje ešte nemá ulice osvetlené a tak tabuľu na hoteli nemožno prečítať.

Známych som našiel v malom reštaurantíku: pána staviteľa z vyslanectva a môjho protektora. Nuž písmo neklamalo ani najmenej.

„Vedeli sme, že budete sami, a my sme tu tiež sami. Rajnvajn utopil dakoľko plzenských vo vode: zložme vašu samotu a našu dovedna, nech vidíme, čo to vykvitne.“

Tento večer strávil som ozaj príjemne. Pivo nám rozviazalo po troške jazyky a ja sa nebadal, iba keď ma nadišla stará nálada: keď som sedával s kamarátmi pod istým stĺpom za istým stolom a na čele stola známa figúra „starého Prošta“,^[238] ktorý čím sa väčšmi blíži polnoci, tým častejšie a mocnejšie zahrmí svoje historické: „Silentium!“

Hovorilo sa po nemecky, srbsky, česky, taliansky — hovoril každý dľa toho, ako mu narástol zobák. A keď som ja začal s pánom staviteľom po slovensky, pán Rajnvajn sa začal božiť, že on ma rozumie, lebo že videl dosť Wasserpoliakov.^[239] A prečo taký Babylon na Cetinji? Pán inžinier nevie ešte po srbsky. S Rajnvajnom hovorí teda po nemecky, i s mojím protektorom, ktorý po nemecky rozumie, ale odpovedá po srbsky. Ja s pánom inžinierom po slovensky a on so mnou po česky a môj protektor nás rozumie. Konečne ja s mojím protektorom po srbsky, ktorý zabehne neraz, dľa starého zvyku i do taliančiny, menovite keď mi má zdeliť niečo interesantného. Do tejto babylonskej miešaniny zamiešal sa ešte jeden prvok:

„Monsieur de X?“ ozval sa veľmi príjemný hlas odo dverí.

Obzreli sme sa, no nezazreli nikoho. Kto protektora zazval, čaká iste na koridore. Môj protektor vyskočil a zmizol tiež v tme koridora.

„Oho! V túto hodinu na Cetinji!“ zvolal som ja. „To razí nápadne čímsi ako rendezvous.“

Architekt sa usmial potuteľne a zažmurkal, ako vie len Mošna^[240] zažmurkať. Aké spôsobnosti nevyvolá v človeku takéto dobre chladené plzenské!

Protektor sa vrátil veľmi skoro. Keď som mu zdelil naše podozrenie, odpovedal:

„Áno. Je emancipovaná, veľmi vzdelaná i — slávna.“

„Kto je to teda, ak smiem vedieť?“

„Prečo nie? Madame Adam?“

„Či je i ona tu?“

„Od dakoľko dní.“

„A nevidno jej nikde.“

„Ako pravá Parížanka, večerom ožije. No a tu večerom idú spať.“

O polnoci sme vyzdvihli „sedenie“. Pán Rajnvajn vzdor protestom doprevadil ma sám do Grandhotela, opakujúc mi neprestajne, akú má osobnú sympatiu ku mne. V hoteli i kaviarni panuje už hlboká tichosť. Všetko sa odobralo na odpočinok.

Ráno nebolo ešte sedem hodín, keď som zišiel na priestranstvo pred hotelom. Sotva som vypil kávu, už som videl kňaza Nikolu v kočiari. Uberá sa možno na vojenské cvičište, alebo na rannú vychádzku po poli cetinjskom. Zas je celý biely, biely je i slnečník, čo drží nad hlavou. Slnce už v túto hodinu sa cíti dokonale. Ulica je živšia, než bola v pondelok ráno o tomto čase. Celý rad mešťanov už stál pred poštou, keď tadiaľ sa previezol kňaz. Ináč i dnes sa čujú od kasárne salvy a z kameňolomu mocné detonácie.

K deviatej prišiel môj protektor. Odišli sme po meste a na trh cetinjský. Sveta je tu hodne. Najviac ženské sedia pri svojich batohoch a košoch. Môžeš kúpiť všakovej zeleniny, i hrášok a fazuľu v strukoch, špárgu i šalát. Inde zas voňajú čerstvé jahody. Tamto zas skupina žien s košmi, v ktorých sú sušené ryby vône veľmi intenzívnej. Tu zas celý rad s pagáčmi syra čerstvého i údeného, ktorý na ďaleko zaráža lojom. Niektoré dohnali na koníkoch bremeno suchého dreva.

Prechádzajú sa tu slúžky s košíkmi na rukách a robia „províziu“ na dnešok. Dámy cetinjské, ako to v Prahe vidíš, darmo by si tu hľadal. Skryté sú po domoch za bielymi záclonami. Pre ne až popoludní nastúpi „deň“, keď sa ide na posiedky a na kávičku.

Pred jedenástou mi dal Tomica zas dokonalý „zajutrak“. Diligencie stoja pred poštou. Odobral som sa od pána hotehera, od Tomicu a pri diligencu od môjho dobrého protektora, ktorý musel pospiechat do úradu. Jeho ochota mi pobyt v čiernohorskej priestolnici nemálo spríjemnila. Priestolnica táto, ktorá neposkytuje vo dne ani večer žiadnej zvláštnej zábavy, aké sme naučení hľadať po sídelných mestách, zunuje sa veľmi skoro menovite človeku, ktorý nemá práce a nevie sa zabaviť sám so sebou, alebo ktorého národný byt nezaujíma. Preto počujete veľmi často žaloby na dlhú chvíľu, ktorou trpeli tu ľudia.

A tak vidím okolo seba zase len cudzie tváre. A predsa nie! Tu, hľa, môj malý Luka, hľadí zo strany, „či by, alebo či by nie“. Konečne sa musel rozhodnúť, „že by“ — hádam mi i z tváre vyčítal, že by to ani mne nebolo proti vôli. Pristúpil k diligencii a podal mi „z hlbokosti“ ruku s noblesou, akej je len on schopný, a zavinšoval. „Srećan put!“^[241] Bárs je oholený — ešte od pondelka — šuchol som mu do dlane dva cvanciky. Salutuje mi dôstojne, ani „veliký súdac“^[242] dáky. Zaujatý Lukom ani som nespozoroval, že sa blíži komandír. Vystúpil som z diligencie proti nemu.

Podal mi ruku a pozrúc na mňa významne, rečie mi:

„Ja predsa len pôjdem. Píše mi, že nebude operácia.“

Vidno na úbohom človeku, že dýcha voľnejšie. I tvár je urovnanejšia.

Vyslovil som mu svoje potešenie a radosť.

Postilión zatrúbil, ja sa odobral od komandíra a vstúpil dnu.

Diligencia sa pohla a ja spomedzi všetkých pánov v skvelých krojoch a lakírkach vidím len spokojnú tvár malého Luku, ktorý sa rozkročil naprostred ulice a kýva mi rukou, a tvár komandírovu. Kývol mi ešte raz a zmizol za uhlom priečnej ulice…

Až teraz vidím, že som nie sám dnu. Sedí pri mne Albánec, ten istý, s ktorým som večeral včera.

„Mnohosľubná spoločnosť!“ pomyslel som si. „Keby to bol aspoň anglický konzul zo Skadra! Ten by vysedel bez slova i do Turíc. Ale toto krv nespokojná — oprobuje zaraz hovoriť.“

Ani som nedomyslel, už sa mi oproboval prihovoriť po francúzsky.

Urobil som posunok a la „Nemá z Portici“,^[243] ktorý i po francúzsky znamená: „Excellenz, nix dajč!“^[244]

Rozosmiali sme sa obidvaja a tým bola zahájená táto mnohosľubná konverzácia.

No on proboval sondovať z druhej strany — a nie bez osohu. Začal po taliansky s peknou výrečnosťou veneciánskou, ako sa hovorí na našich ostrovoch, a tým otvoril mi ranu, ktorá od Podgorice ešte nezarástla. Pýtal sa, či hovorím po taliansky.

„Ši šiňór!“^[245] odpovedám ja. „Asi od štyroch dní hovorím dosť obstojne.“

„Molto bene!“^[246] pokyvuje on. A keď sa pýta ako na skúšku, kde je nový palác rakúskeho vyslanectva.

„Vidíte ho tuto z pravej strany.“ A ukázal som mu hrdo na koketnú budovu, ktorá bola práve vyskočila spoza druhých domov.

A už to šlo ako po masle. Treba i uznať, že takýto svetobežný Albánec je omnoho inteligentnejší — čo sa týče reči — než napríklad Angličan alebo Nemec. On sa usiluje uhádnuť napred zmysel tvojich slov. Nečaká nikdy, kým sa sám vyhrabeš spod zrúcanín nezriadeného rečového materiálu. Pomáha ti, a keď sa ti vyšmykne chyba, nezasmeje sa, ale mlčí, alebo ťa nepozorovane opraví. A vôbec ti dokazuje svojou ochotou akúsi vďačnosť, že sa kvôli nemu namáhaš, aby si sa mu stal ako-tak zrozumiteľným.

Nie tak nadutý Nemec, ktorý vyžaduje od každého „vzdelaného“, aby hovoril nie po nemecky, ale ten dialekt, v ktorom sa zrodil on sám. Mne sa v Štajerskom Hradci prihodilo toto: Oslovil som doktora na istej klinike po nemecky, pravda len literárnou nemčinou — on otvoril ústa od divu a díva sa na mňa ako teľa na nové vráta.

Keď sa dozvedel, že som doktor, hodil mi cele bezohľadne do tváre: „Veď vy neviete po nemecky!“ A to v svojom štajerskom dialekte.

„Ja uznávam, že nehovorím práve plynne po nemecky,“ odpovedal som ja. „Probujme teda niektorú druhú reč. Možno, hovoríte po česky.“

„Ah — to už nie,“ odvetil opovržlivo.

„Po chorvátsky.“

Pokrútil hlavou.

„Teda po maďarsky.“

Otvoril ešte väčšmi oči.

„Po slovensky!“

Usmial sa.

„Bohužiaľ, viac vám už nemôže ponúknuť ani Slovák, z ktorých je skoro každý hotový slovník.“ A tu som ho zaskočil ináč. „Ponúknite vy teraz mne dáku reč.“

„Ja hovorím po nemecky,“ odpovedá mi, „a čítam po francúzsky a čosi po taliansky.“

„I ja čítam po anglicky, preto som ani nespomenul, ako ani taliančinu. Ale odpusťte, ja vás musím pripraviť o jednu ilúziu.“

„Ktorú?“

„Že vy nehovoríte po nemecky, ale len po štajersky, ako ktorýkoľvek človek, ktorý školy nevidel. Keby ste vedeli dokonale svoju materinskú reč, literárnym jazykom by ste aspoň rozumeli, keď už sa nemôžete naučiť hovoriť.“

„Oho!“

„Veru tak!“

A zdvorilému pánovi obrátil som chrbát a obrátil sa k sestre-opatrovnici, ktorá ma predsa len rozumela.

Nuž môj Albánec je gentleman od hlavy do päty. Natíska mi svoje cigarety, ktorých má veľkú zásobu ešte z Podgorice. Cestuje zo Skadra predbežne do Kotora a stadiaľ do Bari v kupeckých záležitostiach. Dal mi i kartu. Meno mu je Philippo.

Keď som mu povedal, že som bol i v Podgorici, vyhrešil ma, prečo som neprišiel do Skadra.

„Nemal som kedy,“ odpovedám ja.

„Len povedzte radšej pravdu. Báli ste sa.“

„Ubezpečujem vás, že som sa nebál.“

„Ja Albáncov poznám trochu z vlastnej skúsenosti. Vídam ich po dalmatínskych prístavoch. Ba daktorí boli i mojimi pacientmi. A všetko to boli ľudia honetní.“

A skutočne Albánec v cudzom svete drží sa bezúhonne; nie ako napríklad Talian, alebo, vyznajme — i náš Slovák, ktorý len do tých čias dá niečo na seba, kým ho vidia — totiž ľudia z jeho dediny.

Môj súdruh mi rozpráva o Skadre, o Albánii, z ktorej, ako vidím, pozná len najbližšie okolie Skadra a kraj prímorský. Čo ako, ale predsa len ťažko i jemu odhodlať sa tadnu — tam je osie hniezdo. Omnoho dôkladnejšie, než svoju vlasť, pozná napríklad Itáliu, ktorú scestoval, ako i kraje ležiace na Adrii. On, človek bohatý, neodvislý, dobrý je „patriota“. Ale snahy za samostatnosťou Albánie považuje za púhu utópiu.^[247]

„Malé štátiky na Balkáne nedajú sa udržať,“ dôvodí on. „Nemajú dostatočných podmienok k existencii. Vidíme Srbsko — onedlho uvidíme i Čiernu Horu… A potom nám by to nebolo ani na osoh. My sa musíme primknúť k veľkej dŕžave, ktorá nám doma zavedie poriadok a otvorí tržiská naším produktom. A taká dŕžava môže byť len jedna,“ dodal, ukloniac sa mi, akoby oddával kľúče Albánie do daru.

„Teda naše mocnárstvo!“ zvolal som ja.

„Áno. Vaša dŕžava má budúcnosť na Balkáne. I dokázala dosiaľ, čo vie a čo môže. Pozri okupované krajiny!“

„Dosiaľ som v nich nebol,“ odpovedám ja. „Lebo ako vidíte, na Čiernu Horu som mohol i bez pasu, a do okupovaných krajín vyžaduje sa pas, a to extra. Prečo — ja neviem.“

„Bude taký poriadok,“ doložil on. „A to nerobí nič. Len nech je poriadok a každému jednaká pravda.“

„Amen!“ ja na to. „Ale ešte jedno. Nebojíte sa vy invázie cudzích elementov, aké zaplavili i okupované zeme? Menovite vy, kupci?“

„A čo nám to môže škodiť?“ zvolal rozjarený. „Priemysel a kupectvo nech je v rukách neviemakých, ostáva v zemi a dvíha jej hodnotu.“

„To je pravda!“

„No a nám sa tej invázie netreba toľme báť. Naši kupci i teraz vychádzajú v Trieste, Bari i kdekoľvek, lebo sú dobrí kupci. Nie sme my tak pasívni, ako Vlasi v okupovaných zemiach. Lebo keby neboli fatalisti: vláda im postavila školy v ich vlastnom jazyku. Nech sa učia a cudzinec im neuškodí.“

„I to je pravda,“ prisvedčil som. „Keď ti raz kultúra vtrhla do zeme, podmaň si ju, nech ti ona slúži. Ináč ťa odnesie, ako povodeň odnáša stromy v lese.“

Toto je zmýšľanie pána Philippa, ktoré, ak je všeobecné, naša monarchia môže byť spokojná. Konečne taká veľká dŕžava musí mať kolónie, kde proletariát sa môže prichytiť, ináč by nespokojnosť vyvolala krízu. Všetky veľmoci majú ich, iba naša nie. Zato kupectvo a priemysel upadli pomerne k iným zemiam.

Koniec tohto rozhovoru bol, že som mu sľúbil prísť do Skadra, ak ešte kedy budem v Podgorici. Nech mu navrhnem, aby sme sa hneď ta vrátili, neviem, či by nebol pristal.

V Njeguši nám premenili kone. Miesto ustatých pripriahli čerstvé, mocné. Veď ich i treba, keď sa diligencia bude vracať hore Lovčenom. Tu sme ostatní raz pili nikšićské a užili po kúsku syra. Že sme blízko hranice, poznáš i po cenách. Tu ti syra a chleba nepridávajú darmo k nikšićskému, ale musíš zaň platiť.

Tu som zapálil dve cigarety odrazu. Môj druh sa smial a oprašoval svoje hrozitánske pulidery, prachom posadnuté, k veľkej radosti detvákov njegušských. Nie sú to vlastne nič iného než sukňa, sfercovaná nad členkami. No sú to predsa len pulidery hodvábne, a stoja viac, než náš celý oblek.

Keď som zazrel zas veľkolepé more, prestierajúce sa donekonečna, a čarokrásnu scenériu Boky, srdce mi zabúchalo radosťou. Radosťou, že som mohol vyplniť svoju dávnu túžbu, a druhou radosťou, že sa vraciam k domovu, povinnostiam. Človek musí mať i povinnosti k harmonickému bytiu.

Prišlo mi na um, že mám hŕbku cigariet, daktoré medzi nimi až z Podgorice. Nechal som toľko, koľko sa ich dá vykúriť po Kotor. Ostatok som sa hotovil vyhodiť oblokom.

„Čo to robíte?“ chytil ma sused za ruku.

„Financi ma chytia.“

„Ale nebojte sa. Vidíte, i ja nosím cigarety i dohán.“ A ukázal mi ho naozaj dosť veľký pak. „A ja to všetko pekne prepašujem.“

„Vám je ľahko. Do vašich puliderov môže sa zmestiť celá dalmatínska réžia dohánu a finančná direkcia k tomu.“

„To je predsudok. A na ten predsudok trpia i financi. Zato prehmatávajú takrečeno iba pulidery a druhého si nevšímajú. A ja viem iný spôsob.“

A po Kotor nerobil nič iného, iba čo rozdelil veľký pak na malé paklíky a tie postrkal do vnútorných vreciek svojho tesného kabátka. A je tam vreciek na všetky strany celý systém. Tam našli útulok i moje cigarety. Čo povyťahoval zo svojich vreciek — i objemný pugilár — popchal všetko do vreciek môjho kabáta.

Táto dôvera k neznámemu ma väčšmi zadivila, než ostrovtip jeho.

„Financi sú predpojatí. Myslia si, že Albánec môže pašovať len v nohaviciach. A ono má i kabátik.“

„No odstáva vám priveľmi.“

„I tomu je spôsob.“ A vtisol sa do kúta diligencie a z druhej strany oprel som sa ja oň. Po tomto prešovaní vrecká už neodstávali tak bezočivo.

„Teraz už nepozostáva, iba aby vám nechal váš dohán a ja s vaším pugilárom odvirgal do Ameriky,“ zažartoval som.

„V Itálii i také niečo mohlo by sa stať. Ale tu, to je nemožná vec…“

Tak sa stalo, že až domov doniesol som za hrsť cigariet. Podotýkam, že nás v Kotore neprezerali, ani vôbec nikde. Teda márny strach.

Dakedy sa mi vidí, že som cestu nevykonal v skutočnosti, ale iba vo sne. V taký čas zapálim cigaretu a pri jej dyme uverím samému sebe.