ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Náš parník — myslím „Budapest“ — zatrúbil. Mornári sa rozpŕchli, každý svojou stranou a na svoje miesto. Zahrmotala reťaz, až sa parník otriasa v základoch, kotva sa spustila na dno. Počína sa obracanie, vrtenie, a to aby sa táto ozruta mohla primknúť k nábrežiu. My pasažieri čakáme na palube a pozdravujeme priateľov, ktorí nám prišli oproti a čakajú nás na nábreží, máchajúc všetkým možným: klobúkmi, ručníkmi, ba i slnečníkmi…

S ľahkým srdcom, bez banovania, vystúpil som na breh ako vždy, keď mám zanechať parník. Ono sa cestuje na ňom i dobre, i nájdeš všakové pohodlie: ale čo, keď vzdor všetkému tomu viac dôveruješ svojim pedálom než železnej vrtuli, ktorá sa môže ľahko zlomiť, a keď sa tak zlomí: milá „Budapest“, kde si? Darmo je — more je okúzľujúce, krásne, ale len keď sa naň dívaš, a pevnina je pevnina. A potom ako za parníkom banovať, keď som tej noci oka nezažmúril? „Vezmite si kabínu sprava,“ naúčali ma vyskúsení mornári, „tá je od východu i bude v nej omnoho chladnejšie.“ Ja som slúchol, mal som kabínu z pravej strany, ale čo, keď to predsa len nebola kabína, ale známa pec, v ktorej sa pražili traja biblickí mládenci.

Ale najhlavnejšia vec: ako by sa neradoval, keď som zase pod záštitou nášho címera. Na túto okolnosť upozorňujú ma nápisy, ako: Tár I, Tár II až do IX a či X^[1] na domoch, vymurovaných z tehál a neobielených, taktiež i na budove financov nachodí sa náš címer a nie dvojhlavý orol.

Nuž, vitaj mi, Rijeka, a či už naša Fiume!

Pasažieri sa sypú mostom na nábrežie sťa roj včiel z kláta. Vystúpila, hľa, i žaba, ktorá o štvrtej hodine ráno už bola na palube a ustavične jedla až posiaľ. Nebodaj čítala alebo čula, že na mori výtečne trávi, preto chcela probovať, či je i jej žalúdok z tej istej substancie ako náš napríklad. Pritom ak zazrela kde galeba^[2] — a na tejto ceste videl som ich nemálo, lebo počasie bolo tiché, prekrásne — začala vrešťať, akoby ju na nože bral:

„Papa, schau, eine Möve!“^[3]

Batožinu sme naložili na táčky fakinove^[4] — trinásť kusov! Lebo tu sa berie slnečník alebo centový kufor jednako ako kus. Medzi tými trinástimi kusmi bolo i hodné percento škatúľ: áno, uhádli ste, s nami cestujú i dámy. Odredikal to náš ctihodný fakin všetko na hotel Európa. Nech vedia Dalmatínci kadejakí, ostrovania k tomu, že stúpili na pôdu Európy, hútali akiste naši priatelia, keď nám našli izby práve v Európe. A skutočne až teraz cítim, že som vskutku v Európe: na ostrove predsa nie som si tak celkom istý, či padá ešte pod Európu a či pod Áziu.

Čo v tejto Európe prekvapí, aspoň írečitého Dalmatínca, ktorý sa po hoteloch mnoho nepovaľoval, to by bola čistota. Ono je pravda, čistota v hoteli je prvá podmienka pohodlia, ale naše hotely v Dalmácii sú tej mienky, že je to zbytočný luxus.

Zíduc dolu na ulicu, kde sú pred hotelom rozostavené stolíky, dal som sa na vodný šport. Vypil som na úvod tri-štyri poháre vody. Aký to zas nový pocit: oplývať vodou, i to čistou, studenou. Keď pomyslíš, koľko sa jej tu nemilobohu vyleje do kanálov, a za ten čas tamdolu u nás? Keď sme smädní, spotení chceli vsadnúť na parník, naši priatelia nemali nás čím počastovať. Cisterny prisušené, alebo v nich voda len na dne, i to teplá, mútna. Zdalo sa mi, že som presadený dakoľko rokov nazad do Prahy, keď som chodieval s kompániou tiež takto kvôli vode do Titěrovej akademickej kaviarne, kde ju filtrovali a preparovali ľadom a druhými ingredienciami.^[5]

Ináč i tu, ako v Trieste a všetkých južných mestách, život sa koncentruje na ulici. Kaviarne zarábajú najväčšmi, lebo ich každý vyhľadáva. Bolo by i vinovatosť v takúto horúčavu zatvoriť sa do izby alebo do kaviarne, keď sa tu môžeš chladiť na vetríku, ktorý poťahuje od mora. Tu si ľudia krátia chvíľu najviac rozhovorom, zasadnúc vo väčších-menších skupinách. Koľko krajov, toľko obyčajov! V Prahe keď prídeš do kaviarne, koľko stolíkov, za každým nájdeš dakoho pohrúženého v novinách alebo práve zahrabaného v dákej revue, a keď ty k nemu prisadneš, on sa skryje za svoj list, aby ti snáď neprišlo na um ho osloviť. Tu nie tak — radšej sa zhovárajú, než zabíjať čas čítaním novinárskych polemií. Ak kto vezme noviny do ruky, pozrie, ako ide burza, alebo najviac ak prečíta miestne zprávy, kde sa pestuje lokálna klebeta. O vysokú a nízku politiku ani na Rijeke nestoja. A majú pravdu — beztoho sa im nevypláca.

Nuž čuješ tu dosť a dosť taliančiny. Netreba sa ti ani odtiaľto pohnúť, aby si si urobil pochop, že si v meste talianskom^[6] od hlavy do päty. I maďarčina sa ozýva zhusta. I to plnými ústy, zhlboka, a čo hlavná vec — nahlas. Každé slovo je podčiarknuté, každá fráza tuho akcentovaná: nech sa čuje na suchu i na mori. Chce dokázať celému svetu, že ona je tu doma, pani samosvoja, ktorá tu bude žiť a rozrastať sa až do konca sveta. No neraz sa taká verejná konverzácia prevráti, sám nevieš ako, v nemčinu. Lenže vtedy hlas sa zníži, hlavy sa strčia dovedna. Počali sa vymeňovať náhľady a dôverné zprávy kupecké a burzovné. A Chorváti že čo? Nuž ako takí Slovania! Sedia utiahnuto, zhovárajú sa po taliansky. A ak sa opovážia hovoriť po chorvátsky, kričia i oni, ale pošepky, aby ich nepočuli.

Sotva som vypil tri poháre, už mi ukázali ctihodnú hlavu mesta a či podestu, dr. Mayländera.^[7] Prešiel popri našom stolíku, spod klobúka mu vykukuje polmesiacom kúsok plešiny. Ináč si kráča sebavedome, krokom, akoby išiel o božom tele za baldachýnom.

A medzitým elektrická tramvaj ustavične zvoní a zuní, ani čo by si čul povestnú rijeckú buru,^[8] keď duje. Pasažierov v tramvaji vždy dosť, bárs mesto nenie bohviekoľme roztiahnuté. Všetko, čo je najhlavnejšie, koncentruje sa dolu, na mori. Dnes-zajtra už nebude menšieho mesta, v ktorom by nebolo elektrickej tramvaje. Kone môžme slobodne predať Angličanom do Afriky a my zapriahnuť naše tramvaje, velocipédy a automobily a hybaj okolo prevráteného sveta.

Večierkom sme sa vybrali na Trsat.^[9] Dajedni, ktorým sa ťažko driapať dohora, vsadli do koča — my ostatní sme zaujali zas skoro celé kupé elektrickej. Pri moste nás elektrická zhodila. Za mostom sa zas rozdelila naša spoločnosť. Daktorí na Trsat idú z pobožnosti: tí sa poberajú schodmi dohora na modlitbách. Len túto cestu, ako čujem, upotrebujú pútnici, totiž hore schodmi. My ostatní, čo ideme ako profánni turisti, dali sme sa vpravo, novou cestou dohora.

Ináč treba vedieť, že za mostom nie sme pod právomocou rijeckého podestu: lebo od mosta počíta sa obec Sušak, a či mesto. Sušak už padá pod právomoc bána chorvátskeho. Hľa, čo robí, keď prejdeš jednoduchý most! Na sušackej strane zasadili hneď pri moste stožiar a pri každej významnejšej príležitosti vyťahujú naň chorvátsku trikolóru: rozmerov vraj takých, že keď zaduje od bánoviny vietor, zástava siaha až na druhý breh rieky na nemalú zlosť Riječanov. Nuž zástavy nám nevytiahli, nemôžem povedať, čo je na tom pravdy. Ale čo je pravda, je to, že i Sušak sa činí. Rovné, čisté ulice, so stromoradím, domy výstavné, i vkusné. Čo sa ťa milo dotkne, to je, že mesto je samosvoje. Nápisy na uliciach chorvátske, na obchodoch tiež väčšinou. Chorvátsky hovor rozlieha sa na všetky strany a to bez bázne a ostýchania.

Sušak vykazuje pokrok v každom ohľade. Má vkusné domy i paláce, obchody, sklady, hotely, kníhtlačiarne, ba vypravotil od eráru a či od mesta Rijeky hodný kus nábrežia, na ktoré sa práve teraz nasýpa. A čo je hodno najviac: Sušak má gymnázium, to sa rozumie štátne s náukozdeľnou rečou chorvátskou. Prv bolo na Rijeke, a keď tam začalo veľmi zavadzať, chorvátska vláda ho presadila na Sušak. Aby Chorvátom osladila trpkú pilulu, dala stavať nielen veľkolepú budovu pre gymnázium, ktorú, dochodiac na Rijeku z morskej strany, už zďaleka vidíš, ale založila kvôli nej, aby mládež mala k nej pohodlnejší prístup, i túto cestu, ktorá sa v serpentínach potom už dvíha až ta hore na Trsat. Mesto hneď vysadilo cestu stromovím, takže my dneska už v tôni môžeme vystupovať dohora. Stráň, ktorou sa ťahá serpentína, tiež je kamenitá, lenže je pokrytá stromovím a krovím. Spomedzi skália rastie bujno tráva. Vidno, že tu všade vody hojnosť a s vodou pod týmto požehnaným podnebím i kameň rodí. Čo sú založené vinice v stráni, napospol sú bujné a dobre držané — nevidno na nich stopy peronospóry, ani filoxéry.^[10] Z oboch strán cesty sú domy, tamdolu v slohu triezvejšom a tuhore so všetkými atribútmi vily. Každý stojí osobitne, ohradený záhradou alebo práve parkom. Domce sú chutné, vkusné, stavané zväčša pre jednu rodinu. Rijeka je pekná a výstavná — no čo je v nej milého a čo ducha pozdvihne a rozveselí, to je táto sušacká stráň, ktorou vedie serpentína, posiata týmito vilami. Dvojnásobne sme boli uveličení my, ktorí, príduc z Dalmácie, privyknutí sme pozerať na holé, sivé skaly a bralá.

Konečne sme vyšli na rovinu, na ktorej sa rozkladá Trsat. Trsat vyzerá starosvetské mesto. So Sušakom tvorí jednu obec a má spoločný magistrát. Medzi starými domami o končitých strechách kde-tu vidíš i modernú stavbu, tak hneď z kraja „Čitaonica“^[11] a akiste hostinec k tomu. No prvé, čo ti padne do oka, je kostol, ktorého veža o dvoch kupolách, jedna nad druhou, krytá tmavým plechom, už z mora naďaleko sa vidí. V ňom sa nachodí obraz matky božej, asi tak zbožňovaný a vyhľadávaný pútnikmi, ako v Częstochowej.

Našich pútnikov, čo išli hore schodmi a tých, čo sa doviezli, našli sme už v chráme. Prvé, čo ťa tu prekvapí, je nesmierna sila obrazov, rozvešaných po stenách chrámu. Skoro by si myslel, že si dakde v čudnej obrazárni, alebo na výstave. A čo je najzvláštnejšie, každý obraz ti predstavuje loď, väčšieho-menšieho kalibru, s nadutými plachtami. Pod každým sa nachodí nápis, že kapitán ten a ten tej a tej lode nachodil sa v nebezpečenstve vtedy a vtedy, z ktorého bol vytrhnutý rukou Panny Márie na Trsate. Tu máš celú históriu námorníckeho života, ktorému sa oddáva tento národ so zvláštnou radosťou a či skôr náruživosťou. V Prímorí tomto máš celé dediny a mestečká, kde chlapov nieto doma, tak ako v isté mesiace u nás v Likavke. Všetko sú kapitáni alebo obyčajní mornári, len kedy-tedy nakuknú domov ako vzácni hostia a zase hybaj za nebezpečným povolaním, nikdy istí, či uzrú ešte raz tento krásny rodný kraj… Je to ľud stvorený k tomuto nie ľahkému remeslu. Bez mora nemôže obstáť ako ani ryba. Na ňom žije, na ňom sa veselí a smúti, s ním sa celý život borí. Tu je domovina tých takzvaných „morských vlkov“, kapitánov zručných a odvážnych, ktorí sa ti dostavia s loďou v takom počasí do prístavu, keď nehodno ani psa vyhnať predo dvere. Na lodi sa pohybujú zručne, ba elegantne, bárs loď tancuje a hojdá sa sem a tam — no keď vystúpia na pevninu, kníšu sa zboka nabok tak nemotorne, že na strelenie poznáš v ňom pomorca. A vedia i hrešiť, cifrovane, až sa hory zelenajú. Ale zato sú pobožní. V čas nebezpečia na vysokom mori obracajú zrak k výšinám, k rodnej zemi na horu Trsatskú, k svojej orodovkyni, ktorá tu trôni nad hlavným oltárom. Pokrytá je závojom, ktorý sa dvíha dva razy denne. Teraz sú pred oltárom pobožní pútnici, kostolník im zažal sviece — daktorí sa modlia nehybne, iní na holých kolenách poberajú sa okolo neho.

Tu je i dakoľko hrobov rodiny Frankopanskej. Kedysi najmocnejšia rodina v Chorvátskej, hneď po Zrinjských — dnes po nej nieto ničoho, iba tieto hroby. I tie svedčia, ako je na tomto svete všetko nestále. Po vešeléňovskom sprisahaní zmizla odrazu táto rodina,^[12] i rodina ešte mocnejších Zrinjských zo svetového dejišťa. Ich majetky, ako majetky zradcov, padli v plen fiškusa a z ich nádherných sídel trčia už len zrúcaniny. No národ, nedá sa tajiť, nezabudol dodnes na tieto dva slávne rody. Pamiatku Petra bána a Franja Frankopana ctí dodnes: 30. apríla — deň popravy vo Viedenskom Novom Meste — vychodia chorvátske noviny v tmavom rámci a za dušu týchto národných mučeníkov čítajú sa omše.

Keď sme vystúpili z chrámu na priestrannú rovinu, tu nás už zas ovial duch času, nášho moderného času, kde sa usilujeme využitkovať všetko… Tu môžeš kúpiť pohľadnice, na nich obraz chrámu i divotvorný obraz na oltári. Daktoré pohľadnice sú vyvedené s vkusom umeleckým, napodobňujú starosvetské drevorezy, ako by to vedel vyviesť Schwaiger.^[13] Že sa predávajú okrem toho kríže, pátriky, medaile, sväté obrázky a pod., to sa samo sebou rozumie, ako všade, kde sa hrnie toľká sila pútnikov.

Odišli sme si obzrieť i zrúcaniny Frankopanského hradu. Zostalo z neho dosť málo. Akýsi dom, na vrchu erb na železnej tyčke, dotuha nachýlený. Prvá bura ho zhodí a zabije dakoho ním; potom dve bašty, z ktorých jedna zrovnaná je so zemou, a zostal iba grunt, rovný sťa holohumnica, so zábradlím, chlapovi po prsia. Z tejto holohumnice je veľkolepý výhľad tadolu, až ti vlasy dupkom stávajú… Tuhor je ticho, mŕtvo, zdola tiež neprichodí ani hláska. Popod bralo tečie rieka, jej šum ani sem nedolieha. Popri rieke belie sa hradská, po ktorej kráčajú dvaja piadimužíci. A zvláštno: v lúčoch slnca odráža sa im reflex z plechových tiapš a druhého náradia. Naši drotári možno sa poberajú ta domov, touto hradskou, ktorá vedie rovno do Rovného. Vyštverali sme sa i na druhú baštu, ktorá ešte vzdoruje zubu času. Schody sú opatrené železným zábradlím, od tých čias, čo sa tu grófovi Khun-Hédervárymu^[14] zakrútila hlava, takže len toľko, že nepadol. Ináč pohľad zhora do doliny nenie toľme závratný — mierni ho krov akejsi budovy, ktorá leží medzi baštou a priepasťou. No i keby toho krovu nebolo, myslím, že by tomuto pohľadu v ničom neustúpil pohľad z nášho Oravského zámku.

No zato výhľad je stadiaľto ozaj veľkolepý. Dodáva mu veličia more, ktoré zatvárajú ako zeleným rámcom vrchy Istrie, ani zďaleka nie tak holé a sivé ako naša Planina dolu po Prímorí. Na úpätí i na boku týchto vrchov belejú sa tiché dedinky. Kde-tu kostolík a za ním domce — sťa kurčatá za kvočkou. Rijeka ti je zrovna pod nohami, môžeš stadiaľto dosť precízne vidieť jej rozsah a polohu. Ej, more, more — čo by bola Rijeka bez neho? A nad Rijekou zo všetkých strán belejú sa drobné domce, akiste vily, v záhradách a tôni stromovia.

Rijeka mi nebola dosiaľ práve sympatická. No stadiaľto pozerajúc na ňu, z vtáčej perspektívy, nemožno, aby sa ti nezaľúbila. A či je ona konečne na vine, že i v nej sa nájde všeliniečo, čo by nemalo byť? Vina sú ľudia, a akí ľudia, také i pomery: každý je vraj kováčom svojho šťastia. Tak je, iba to je chyba, že nie sme všetci kováči jednakí. Nevyučili sme sa remeslu u jedného a toho istého majstra…

Na Rijeku sme sa vrátili rovno, schodmi. Štyri a štyri vedú odhora dolu k mostu. Koľko ich je, neviem — ja som ich veru nečítal. Ľud rozpráva, že ich dosiaľ nikto nesčítal, bárs na milióny ľudí prešlo po nich. A to je dosť ľahko: kto sa poberá nimi dohora, má cele inú starosť, než čítať schody. Táto vďačná úloha čaká daktorého anglického turistu alebo nemeckého vedátora, ktorý musí prísť každej záhade na dno.

V meste sa zažali svetlá, všade šum a život veľkomestský. Pred našou „Európou“ koncertuje mestská muzika; obyvateľstvo valí sa v dvoch protivných prúdoch hore a dolu námestím, ani čo by si bol na námestí sv. Marka v Benátkach. Ibaže tu nevidíš nádherného frontu katedrály sv. Marka, ani podlubia — vôbec chybí tu všetko, čo z tohoto námestia tvorí — ako sa vyjadril Napoleón — prvú dvoranu na svete, ktorej iba obloha nebeská môže slúžiť za vhodný krov. Vidíš, že si vo veľkom meste, ktorému zo všetkých strán pritekajú životné štavy, kde sídli bohatstvo a rozkoš a vôľa za pôžitkami. Dámy sa vznášajú v bielych, ľahkých toaletách a pri večernom osvetlení vyzerajú ako víly. Páni, tiež najviac v bielom, pohodlne si vykračujú.

Nuž Rijeka nemá čo banovať. Pred tridsiatimi rokmi pokútny prístavík, bezvýznamná filiálka hrdého Senja, starého sídla chýrečných Uskokov^[15] — dnes prvý prístav z tejto strany Adrie. I slávu starého Triestu zatemnila, stala sa víťaznou jeho sokyňou. Jej parníky križujú po ďalekých moriach. Povestná „Adria“ ich vysiela do všetkých svetových prístavov, nech roznášajú slávu našich štátnikov po Sicílii, Marseilli, Antverpách a bohviekade. Všetko ti je to: Mátyás Király, Nagy László a hneď pri ňom Matlekovics, Tisza Kálmán, Szapáry, Zichy a, to sa rozumie, i Lukács.^[16] Talianom a Francúzom trochu záhadná lektúra, nuž ale predsa robí efekt: dokazuje, že i my sme trochu pánmi mora. Ungaro-Croata má zas lode menšie, ktoré obsluhujú Dalmáciu od Rijeky až po Budvu. Mená jej lodí sú tiež skromnejšie a vzťahujú sa viac na geografiu, ako: Pannonia, Duna, Budapest, Zagreb atď. No vzdor tým skromnejším menám dáva účastinárom ohromné dividendy a správnym radcom skromné odmeny.

Nuž žije sa to, žije našim Riječanom pod úslním peštianskej priazne. Zato pomaličky spyšneli. Počali si namýšľať, že voz oni tisnú a nie že by boli potískaní na dráhe prospechu. Zobudil sa autonómny patriotizmus. Rijeka Riječanom, vlastne Talianom. Začali nesmierne hurtovať s tou svojou autonómiou sťa ozajstný taliansky šarlatán, ktorý vykrikuje na rínku chválospevy svojej partieke. Nazdali sa, že sa celá Európa na nich díva a dr. Mayländer je štátnik hneď za Cavourom a Thiersom;^[17] že Itália pošle hneď veškerú flotu proti Pešti. A tam z Pešti, ako to už ich metóda, sprvu ich hladkali, chlácholili sladkými rečami. Keď videli, že to nevedie k ničomu, stúpili ako nezbednejším na otlak. Každého vraj tlačí čo-to. A hľa — odrazu „utíšení veľké“. Búrka v riječanskom pohári vody utíchla. Patres conscripti^[18] kapitulovali, sami vložili šiju pod jarmo, ktoré predsa nenie toľme ťažké. A práve dnes autonómia Rijeky a centrálna vláda žijú svoje medové týždne. Pán dr. Mayländer, podesta, prechádza sa sebavedome po Ríjeke. Čo zato, že autonómia odniesla dakoľko dier? Tam v Pešti sú spokojní, pán podesta sa prechádza víťazoslávne po námestí, akoby bol zajal Menelika^[19] — prečo by sme nemali byť spokojní i my?

A medzitým, kým sú takto všetci spokojní a po námestí sa ozýva taliančina a maďarčina naďaleko — po domoch, v obchodoch, na palubách lodí s pyšnými i skromnými menami, v skladoch a fabrikách čuje sa chorvátčina. Tam odhora, cestou popod starý Trsat prichodia nové légie a zaberajú pánom pôdu spod nôh, ktorí tak hlasno tu hovoria, vari aby zahlušili reč prírody… Veru tak, Rijeka už nebude nikdy talianska, a či bude kedy maďarská?

Ráno sme sa vybrali do Opatije,^[20] vlastne pardón — Abbazie. Vysadli sme na prvý parník, ktorý sa o siedmej hýbe, s kartou tour i retour.^[21] Biely náš parník Sirály^[22] je hotový a my jediní pasažieri na ňom. Tým lepšie. Bárs je Sirály, neletí ako galeb, ale šinie sa opatrne popri druhých lodiach tesným východom do zálivu, smerujúc rovno k zeleným brehom Istrie. Pred nami defiluje kus Rijeky, potom dosť strmý breh pokrytý zeleňou, na ňom roztrúsené biele domce a vily a kde-tu celé dediny. Tíšina je úplná, more „ako olej“, v povetrí ani dychu. Už kvôli samému cestovaniu vyplatí sa táto cesta. Tento vidiek je ozaj rozkošný. A či sa hádam páči len nám, privyknutým na suchopár dalmátskeho karstu?^[23]

O pol hodiny sme vystúpili na nábrežie miniatúrneho prístavu v Abbazii.

Na nádhernej Abbazii trôni pokoj, tíšina. Vily — krásne hračky, i rozmerné stavby, všetko je pohrúžené v spánku. A či to doľahla na Abbaziu mŕtva sezóna svojou olovenou ťarchou a núti ju držať v túto horúčavu siestu? Šalogátre všade spustené, v sadoch a parkoch nikde ani vtáčka, ani letáčka. Ozajstné zakliate mesto. Nezbýva nám iba takto na dištanc obdivovať toto sídlo nádhery a rozkoše. Prešli sme mestom, kde sú vily najhustejšie jedna pri druhej. Všetko ešte spí, len kde-tu vidíš oblok otvorený. Pri dvoch vilách sme videli sedieť hostí za pokrytým stolom pri káve a či pri čaji. Domáci idú rýchlym krokom za svojou prácou: vidiečan ženie pred sebou teliatko, tučné, až sa mu koža ligoce, zadivené a zmätené, takže by nedbalo vtrhnúť do každého dvora. Nebodaj, toto mu je ostatná prechádzka týmto bielym svetom. Moderný básnik mal by hneď pekný predmet: opísať city takého teliatka, čo ho vedú rovno pod mäsiarsky nôž.

Stromovia, hory máš tu do sýtosti. Vidíš tu stromy od výmyslu sveta. Všade narastie všetko, čo len chceš — treba mať len príhodné hnojivo, groší totiž. Tu je háj laurový, akého ani v Boke kotorskej nemáš. Hneď pri ňom cer, sťa nad Plešivcom. A zase naša tatranská jedľa! Postál som pri nej, naprizeral sa na ňu do sýtosti — ej, hodne rokov, čo som nevidel tejto susedy. Vzdor opatere necíti sa v tomto nádhernom rámci najlepšie. Radšej by ona vysadla na ktoré bralo hoc i pod Chočom — stadiaľ má lepší výhľad než tu na túto vodu, ktorá je beztoho slaná. Odtrhol som z nej kus chvojiny, z tejto siroty, ktorú priniesli do cudzej pôdy, kde sa nemôže prichytiť, na pamiatku.

Áno, všetkého tu máš, čo len chceš. Všade vkus, nádhera, elegancia. Na všetkom viditeľné stopy príčinlivosti ľudskej. Celkový teda dojem — Abbazia je veľkolepá, no všetko akosi umelé. Stromy naznášané zo všetkých strán sveta, zem donesená z blízkych ostrovov, i balvany na brehu morskom akosi, akoby boli tak schválne aranžované. Čo tam po tom — len nech triumfuje práca a príčinlivosť, beztoho ju v naše dni vídame tak málo, ozajstnú, krvopotnú prácu, tento jediný liek proti všeobecnej nude a spleenu.^[24] No more, darmo je, nedá sa produkovať umele: ono musí byť prirodzené, veľkolepé, otvorené a premenlivé, ako vrtošivá krásavica. A toto tu, nemožno tajiť, je fádne, ani sa nehýbe, ani nečľapoce po skalách. A čo je chyba — páchne… No, nerobí nič — hostia to nespozorujú a ak spozorujú, budú sa nazdávať, že „páchne morom“. Práve ako morská ryba, keď nenie čerstvá počne páchnuť a riječanskí kelneri ľahko presvedčia cudzinca, že každá ryba musí páchnuť, veď je z mora. Medzitým dopúšťam, že možno páchne len dneska, lebo je horúce a tíšina. No vzdor tomu, nenie to more, v ktorom by sa chcel náš prímorec kúpať. On ho chce mať čisté ako krištáľ, svieže a chladné; nech mu je pod nohami mäkký piesok ako perina, s ktorým si vlny pohrávajú a presýpajú sem a tam, alebo hlbina, temná, záhadná.

Ináč vidno, že hostia mnoho času trávia na mori. V malom prístavíku nehybne ležia člnky, vyložené poduškami, pekne vyfarbené, pod bielymi plachtami. Každý nosí meno, najviac, to sa rozumie, ženské. Nájdeš tu Gizelu, Melániu, Katinku, ale i Francesca, Evelina sa tu vidí, ba i „mia Nina“.^[25] Jedna jediná sa zovie „Ljubica“, a nenie najpodlejšia.

Opustili sme najbližším parníkom hrdú Abbaziu bez žiaľu, dosť ľahostajne. Ona sa pred nami zatvorila a my sme sa neprosili. Snáď druhý raz, v zime, bude táto hrdá pani prívetivejšia; keď nebude sa okolo nej obšmietať mŕtva sezóna so svojím škaredým pošklebkom. Vtedy ona bude pekná, keď sa sem zhrnie elegantný svet; šum toaliet, hodvábu, blesk drahokamov, hurhaj a trma-vrma okolo konfety — to je pravý život v Abbazii. Ak hľadáš prírodu, aby si sa v nej pokochal a odpočinul po námahách každodenného života, iste vyhľadáš si druhý kút.

Teraz sme už na parníku našli dakoľko pasažierov — akiste hostia, ktorí majú ísť na Rijeku: dvaja-traja páni a jedna dáma. I oni sú naši, zhovárajú sa po maďarsky a to nahlas, nech každý zná, kto je blízo i ďaleko, že oni sú, čo sú. Zhovárajú sa s tou prešraubovanou zdvorilosťou, kde za každým slovom čuješ „kérem“, „tessék“,^[26] a potom tie frázy krkolomné, priveľmi cifrované, akoby ich bol tokár len práve utočil. Tento spôsob hovorenia by asi zodpovedal vkusu a potrebám „reisendera“: i zvláštna vec, ako mohol presiaknuť i do lepšej spoločnosti? Z ľudu to nemajú, lebo ich ľud hovorí logične, spokojne a čo je hlavné a na čo prostý Maďar veľmi mnoho dá: hovorí s istou hrdosťou a vážnosťou. No nielen pravý Maďar, ale i Jasenovec by ochorel, keby musel jeden deň počúvať takéto rečové obraty a frázy, alebo aspoň by urobil ako ten pomorský kapitán. Na staré dni sa oženil a žena ho prinútila hovoriť nežne, nosiť rukavice a cylinder. Konečne morský vlk prišiel so ženou do Triestu, stretol na ulici priateľa, tiež kapitána a zavolal naň: „Baldo, večeras dodji na café Tommaso, neka mi se izbeštimat!“ (nech sa môžem nahrešiť). Nuž ale to je i prirodzené. Maďari v ostatné roky prijali mnoho cudzích elementov, ktoré nestačili asimilovať; zdá sa, tieto cudzie elementy budú asimilovať ich, dajúc ich národu nové črty, ktorých dosiaľ nevykazoval jeho pôvodný charakter.

Na Rijeke sme ostali už len do večera. Ani sme nemali kedy navštíviť ten kus nábrežia, kde sa nachodí naša flota z ostrova, na ktorej sú sklady nášho vína. Ide ho celá potopa na odbyt a to hneď bezprostredne z lodí. Videli sme len Čitaonicu, chorvátsku, na ktorej práve veje dlhá zástava, lenže čierna. Ako smrť je internacionálna, tak i farba, ktorou ju pozdravujú, jednaká je v Ríme, alebo Pešti, ako i v Záhrebe. A tento raz smrť sa dotkla takého mena, ktoré poznajú v Pešti práve tak ako v Záhrebe. Umrel gróf Ďuro Jelačić,^[27] brat bánov. S ním odstupuje z javiska tento slávny rod, lebo deväťdesiatročný gróf Juraj bol ostatným jeho potomkom po meči.

Po obede sme boli pri odchode parníka do Senja. Neveľký parník Ungaro-Croaty naplnený je svetom, že nemá kde jablko padnúť. Taký malý priestor tak svetom preplnený nevidel som od tých čias, čo som bol na Vrútkach. Len tam nás vedia toľko natisnúť do vagónov, keď ideme na slávnosti do Sv. Martina,^[28] alebo keď sa vracajú Liptáci z Pešti a z pltnice. Podgurážení pasažieri, menovite tretej klasy, i tu spievajú, takže sa musíš diviť, ako neplačú nad sebou a svojimi deťmi takto stisnutí v tejto horúčave afrikánskej. Z mesta im donášajú munície na šafle: všetko limonáda, ktorej sa nepochybne vyčapuje dakoľko hektolitrov, kým parník prirazí k Senju.

Toto je tá chýrna línia Ungaro-Croaty: Rijeka — Senj, na ktorej sa otvorili tejto spoločnosti zlaté bane. Ungaro-Croata mala pôvodne len túto čiaru a jediný parníček „Hrvat“. Z tohto Hrvata z veľkých zárobkov povstala pomaličky veľká flota, ktorá odnáša veľké dividendy svojim účastinárom a drží v rukách temer celú premávku v Dalmácii. Akcie dnes je veľmi ťažko kúpiť, lebo ich každý drží, kým len môže. A čo je príčinou takého rozkvetu, kým druhé spoločnosti ledva vegetujú? Z jednej strany veľký vzrast Rijeky v kupeckom i premávkovom ohľade, z druhej strany dobrá a šikovná administrácia a čo je snáď najhlavnejšie: lacnejšia, než pri druhých podnikoch. Potom i personál je tu na svojom mieste. Kapitáni a mužstvo pochodia tu z okolia, privyknutí moru, takže sa ho neboja, ani keď sa počne nadúvať a mračiť svoje líce. Na týchto lodiach málokedy sa prihodí nešťastie, hoc sa odvážia na more i v takom počasí, keď druhé parníky ostávajú v bezpečnom prístave. Parník zahvízdal, počal sa hýbať, nastalo vzájomné máchanie šatkou a klobúkom za cestovateľmi, kýmkoľvek parník nezmizol z vidieka.

Na železničnej stanici, už značne zredukovaní, kúpili sme karty do Štajerského Hradca. Kupé sme našli dobre vykúrené, takže sme museli z neho vyskočiť, keď sme v ňom zariadili batožinu. Slnce praží a my čakáme na peróne, kým sa vlak dá do poriadku. Ešte šťastie, že nieto veľa sveta. Jeden z nás chcel vhodiť pohľadnice do truhličky prv než sa pohne vlak, no nedali sme sa mu vzdialiť a mali sme pravdu. Konduktori počali zatvárať dvere, mašina zahvízda a náš vlak sa už hýbe. Bez zvonenia, bez vykrikovania a všetkých predbežných ceremónií. Teraz pasažierovi je ponechané akosi na vôľu; ak chce, môže so svojou kartou i zaostať. Keď sme vyšli na Rijeku, medzi stromy, náš vagón počal chladnúť, v Svätom Petre, kde nás pripäli na terstský rýchlik, bolo nám príjemne a keď sme zaronili hlbšie do Korutánska a do Štajerska, začal nás nočný chlad i štípať v našich veľmi letných oblekoch. A tak sme leteli tichou letnou nocou k cieľu našej cesty, k Hradcu.