ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V hoteli sme nemohli nadlho ostať. Ten hurt a buchot na schodoch nemôže zniesť človek nervózny. Išli sme zas na direkciu pýtať druhý byt. Na direkcii nám vykázali dve izby vo „Füllhause“.^[84]

Füllhaus je hneď pri direkcii — medzi nimi ide „Strasse nach Cerovec“.^[85] Frontom je obrátený rovno na park, k obom prameňom a kaplici, druhým bokom hľadí k hore, kde je pomník grófa Attemsa; a že gróf bol Ferdinand, hora sa volá „Ferdinandshügel“. Izby nám vykázali krásne, priestranné a vystrojené omnoho skvelejšie, než bola naša v „Pesterhause“. Náradie v nich je vkusné, ale jednoduché a solídne. Zdá sa, že ho zhotovili dakde v trestnici. V izbách, na chodbách našli sme čistotu úzkostlivú. Zdalo sa nám, že Hradec a hotel leží ešte v Itálii čo do čistoty v porovnaní s týmto domom. Kamenné schody vyzerajú biele, čisté, akoby len toť boli vyšli spod dláta kamenárovho, bárs po nich prejde každý deň na stá ľudí hore a dolu. Boli sme povďační, že nám vykázali byt v takomto dome.

Ale keď sme zišli pred palác, ohlušil nás nehorázny hurt, štrkot a cvengot z pivnice. Vyzerá to v nej ako dakde v maši, alebo arzenáli.

„Čo sa to tu robí?“ spytujeme sa jeden druhého. Otvorenými dvermi vstúpili sme do pivnice.

Kŕdeľ ženských, ktoré si spievajú pekne, harmonicky narába tu s fľašami. Umývajú ich, vyplakujú, prekladajú, podávajú jedna druhej, naplňujú minerálnou vodou; rozbíjajú ich a črepy hádžu do truhiel.

„Čertovská zábava,“ krúti môj druh hlavou. „Vlastného slova nepočuješ. V hoteli im bol hurt a buchot: myslíte, že im tu bude tichšie?“

„Hm — ľudia sa privyknú v mlyne i v Daněkovskej fabrike,“^[86] odpovedám ja, „a spia chutne. Či naši tu privyknú, ja neviem.“

„Ja by šiel predsa na direkciu. Nech nám dajú druhý byt,“ navrhuje on.

„Dobre — poďme.“

Pán „Quartiermeister“ nás ubezpečuje, že nám dožičil najtichšie izby v celom Rohići. My, neveriaci Tomáši, krútime hlavou.

„Teda dobre,“ pristáva on. „Choďte ešte raz do izieb, ľahnite a načúvajte asi hodinu. Ak sa vám bude zdať, že je hurt priveľký, príďte, ja vám dám druhý byt.“

Vyšli sme ešte raz do izieb; ležíme, načúvame — no nepreniká sem ničoho z tej sodomy tamdolu. Čuje sa štrkot, ale iba keď vysypú plnú truhlu črepov do dvora. Raz za čas ozve sa temný pridusený hrmot ako vzdialená hrmavica: to vo vagóniku prevážajú fľaše do druhého domu, kde ich nalievajú z druhého prameňa. Vrátili sme sa na direkciu a oznámili, že prijímame vykázané nám izby. No museli sme ešte čakať celý deň, kým ich očistili, vyriadili, ako vyžadujú predpisy.

Po plese tečie v našom Rohići život obyčajným, živým tempom. Hostia, čo sa zhrnuli kvôli plesu, odleteli. Počíname už pomaly rozoznávať stálych hostí od sťahovavých a prelietavých. I direktor s paňou odišli; naša kolónia je ešte menšia, než bola. Ostal nám len náš kanonik, vždy spokojný, vždy veselý. Ustavične zadiera do mladého dekana, ktorý je tiež najviac zamyslený. Vysmieva ho pre prehnanú úzkostlivosť a svedomitosť, ktorou sa dal na kúru. A skutočne málokoho vidím piť vodu s takým nábožným nadchnutím ako jeho. Pije ju každej štvrťhodiny pohár i to dva poháre ráno a tretí predpoludním. Po vode brúsi hore-dolu svedomite predpísané dve hodiny; blúdi po vrchoch a horách. Čo by druhý neprešiel za pol dňa, on to obíde v tieto dve hodiny. Potí sa, ako svedčí, berie vaňové kúpele v „Badehause“, pije predpísanú mieru mlieka viac za liek než za potravu: vôbec je to pacient pedantný. Za stolom ho podkúša jeho veselý druh. Núka ho múčnymi jedlami, ktoré si dáva ako naschvál a o ktorých pán dekan myslí, že sú škodlivé; núka ho hruškami, ktorých tu v hoteli síce nedostať, ale ktoré je ľahko kúpiť v meste od okolitých ženičiek. My, čo nepijeme vody, zariadili sme si „ovocný trh“, a to dolu, neďaleko „Pesterhausu“, odkiaľ donášame plné vrecká hrušiek a slív k obedu. Hrušky sa nemôžu prirovnať ani zďaleka cerovským, ani almášskym, ale nám Dalmatíncom zbavia.

Ináč my dvaja sme i naďalej vstávali zavčasu: bárs sa i nemôžeme pochváliť, že vstávame prví. Ešte sme len v posteli, keď zvoní na prvú omšu; to je omša arcibiskupa Milinovića. Kým on odbaví omšu, my sa obyčajne oblečieme a zídeme dolu k „Styriaquelle“. Dali sme sa totiž i my celkom vážne na kúru, bárs neviem, prečo. Voda neukazuje ani na jednom zvláštneho účinku. Tak sa stáva, že nás arcibiskup nájde na vode, keď príde po omši a vyhadzuje nám na oči, že sme vypili smotánku. Od neho sa dozvedáme, ako sa má biskup Sterk, ktorý, príduc sem, odrazu ochorel, a to, ako sa zdá, na týfus, čo sa drží v tajnosti, aby sa hostia nenaľakali. Tento biskup ozdravel síce, i vrátil sa do Triestu, ale, ako známo, tam umrel. Nemá čo banovať za týmto svetom — bol úprimný Chorvát až do smrti, a ako biskup mal ustavičné potýčky so svojou kapitulou; on chcel dať každej národnosti, čo jej patrí, a nechcel dopustiť taliančenia. Od pána arcibiskupa dozvedeli sme sa meteorologické zprávy z Baru; tam panuje ustavične horúčava, v chládku 28° R a mnoho ráz i 30° R. On zas sa vypytuje nás, či nebolo náhodou aspoň u nás dažďa. Ako pravý mních a Dalmatínec k tomu, ťažko nesie, že suchota ohrozuje tohoročnú oberačku. Mnoho ráz sme sa takto zišli, nielen zavčas rána, ale i vo dne, tu i tu sme sa i pozhovárali, ale nikdy nie o politike, o veciach verejných. Nie že by snáď arcibiskup bol vyhýbal takému predmetu, nie — a pri nás tiež nebolo takej schválnosti: a predsa celý ten čas sme sa politiky nedotkli. Bolo medzi nami akési nemé dorozumenie: že sme v Rohići nie kvôli politike, ale kvôli odpočinku. Arcibiskup veru málo odpočíva: celý deň ho vidím sem a tam po kúpeli chodiť jeho rezkým, krátkym krokom. A keď ho nevidím v parku alebo kde blízko, viem, že bude dakde v hore, alebo v poli. Školské deti s kapsou neutekajú od neho, ako od nás; obstúpia ho a bozkávajú mu rad-radom ruku. On vôbec nevyhýba nikomu; rád sa pozhovára s hosťami a neraz i s dedinčanmi. Vypočúva dobrotive, keď sa mu sťažujú, že zem nenie úrodná. No keď mu spomenú, že ich najhoršie kazí suchota, vtedy i dobrotivý mních stratí trpezlivosť, rozhorlí sa a začne im vytýkať, prečo nekopú studne a nezavodňujú umele suchopárnu pôdu. Zakaždým doloží: „Keby v Dalmácii bolo toľko vody ako tu, toľko prsti — nik by sa nežaloval na pôdu.“

Po plese v pondelok popoludní sedeli sme pod verandou hlavnej kaviarne. Muzika počala vyhrávať akúsi ouvertúru — popoludní sa nepočína koncert chorálom — hostia za stolíkmi zívajú, nevyspatí po plese; daktorí i teraz hrajú v karty. Iba dámy čo sa rozštebotali. Látky majú dosť — premieľajú dojmy z plesu. Vidno na nich neobyčajnú akúsi živosť, rozihranosť. Nebolo by sa treba trápiť, keby si chcel zopakovať včerajšiu zábavu. Tanec zostane predsa len vždy najhlavnejším pôžitkom mladého sveta, vzdor všetkým mravokárcom: a v takomto zákutí je i potrebný. Aspoň zatrasie mysľami, vytrhne ich z monotónie a odnesie nudu na dakoľko dní.

Tu prechodí verandou väčšia skupina ľudí. Tri mladé dámy, v jednakých bielych toaletách, slamených jednoduchých klobúkoch. Dľa šiat budú to sestry. Idú si voľne, nenútene, kráčajú pošepky, lebo majú topánky s plstenou podošvou. Všetko hľadí na túto zaujímavú skupinu; dámy pozerajú závistlive. Každého púta ich elegantný zjav, nevšímavá ľahostajnosť a nadovšetko vkus ich toalety. Jedna je blondína, vlasy má ako zlato, druhé dve sú počerné. Na ich jednoduchom obleku vyníma sa veľmi pekne pestrý pás, ako ho nosia chorvátske sedliačky, a čo je zvláštne, i viazaný je po sedliacky.

Okolo nich gavalieri; pri blondíne čierny poručík v honvédskej uniforme, veľmi „schneidig“,^[87] s fúzmi dohora ako dve štetôčky.

Zhovárajú sa hlasite, po nemecky, a to nemčinou, ktorá ide rovno z pažeráka. Nenie ľubozvučná ani z takýchto interesantných úst.

„Čo sú to za?“ spytujeme sa pána kanonika.

„Ja neviem. Vidím iba, že vynikajú v každom športe. Uvidíte ich na lawntennise. Teraz budú hrať karambol. Či fajčia, neviem; ale nedivil bych sa, keby si zapálili,“ odpovedá pán kanonik. Vidno, že sa mu nepáči na nich tá nenútenosť a to, čo sa volá „emancipácia“.

„Nebodaj dáka štajerská aristokracia,“ rozsúdil som ja. „Nemkyne sú bez otázky; len Nemka môže sa dáviť takou nemčinou.“

„A škoda,“ dodal môj mlčanlivý. „Na Nemkyne sú pridriečne a elegantné…“

„Aristokracia má svoj zvláštny vkus,“ poznamenal som ja, „vytríbený cez stoletia. Preto aristokracia je akosi všade internacionálna; tvorí kastu v ľudskej spoločnosti, a či skôr akúsi sektu epikurejskú.“

Pozdejšie sme nakukli do dvorany, kde je biliard. Blondína hrá so svojím otcom, obstarným pánom, chudorľavým, znamenite. Za takú hru nezahanbil by sa žiaden univerzitán. Diváci ju neženírujú a medzi nimi nájdu sa i dámy. Hľadia na toto pokračovanie s výčitkou, druhé možno i závidia takú slobodu. Sestry sa tiež prizeratú a zhovárajú sa po francúzsky. Nenie to práve výslovnosť parížska, ba razí z nej ešte trochu dákysi Conversationsbuch. No tu v Rohići to zbaví a dvíha renomé hodne dohora.

„Celkom iste sú aristokratky,“ podotkol môj mlčanlivý. „Hovoria, ako vidíme, po francúzsky.“

Ešte keď sme boli na verande, čuli sme francúzske štebotanie mladšej sestry, ktorá má dosť mocný alt. Zďaleka sa to vyníma, akoby sa boli sliepky splašili a teraz vykrikujú.

Prv než sme sa vybrali na prechádzku, zastavili sme sa v mliekárni Johanna Helba. Tu sme už orientovaní z väčšieho. Dievča, čo posluhuje, je skutočne z Viedne. Nielen nosík je vyzývavý, ale i brčky okolo čela a v tyle a nadovšetko oči. Z nich sa každému dostane po pohľade, kto konkuruje za takým vyznačením. Volá sa Mici. I ona už vie, kto z nás a kedy pije „kholte gekhochte“^[88] a kedy „soure Möľch“.

Pán kanonik ako obyčajne zadiera do dekana a ja za ten čas prezerám si hostí. Hneď za naším stolom je veselá spoločnosť. Dve dámy — jedna dosť bezvýznamná blondína, patrne vydatá, druhá čierna v červenej blúze s tvárou ako dcéra faraónova. Čierne vlasy priliehajú, spustené súc hlboko na uši: a la secession. Taký účes pristane menovite takým, ktorým pristane všetko — ktoré sú totiž pekné. Tak i tejto faraónovej dcére pristane znamenite. Oči jej svietia a hádžu dosť často strely na spoločníka. Je to človek dosť vysoký, štíhly, obratný, bárs hlava i brada skoro celkom ošediveli. Za pokutu strižie sa nakrátko, a tento biely rámec pekne pristane k zdravej, ohorenej tvári. I jemu oči horia, dá sa súdiť z celého jeho zjavu, dosť rozihraného, že blesky dobre triafajú. Zhovárajú sa po maďarsky, on hovorí s tou už dobre známou, prešrôbovanou zdvorilosťou.

„Popoludnie mi bolo, prosím, nesmierne nudné. Ráčte si povážiť — vás nebolo nikde. Hľadám vás v aleji, i v parku — bol som i na „Ferdinandshügeli“^[89] a vás — prosím ponížene, nikde niet…“

A v tom štýle tečie a rozlieva sa ten med napred. Čo sa nepovie, to dopovie pohľad. Vydatá sa usmieva rozpačite ako osoba, ktorá cíti dobre, že je tu zbytočná a nevie, ako by sa stratila; faraónova dcéra zasmeje sa často suchým, nervóznym smiechom, ktorý prebíja rozochvenie.

Neviem, akým činom, iba keď im začal vykladať svoj životopis.

„Ja som sa osmelil narodiť, prosím, v tom roku, keď sa vlasti našej a celej Európe narodila sloboda. Môj otec mal podiel v boji za slobodu, a ja, nebožiatko, musel som ostať doma s mamou.“

„Tak sa zdá, ani tí tam sa nenudia!“ poznamenal môj druh.

„Starý pán im rozpráva o boji za slobodu,“ vysvetľujem ja.

„Vidíš ho, starigáňa!“ zvolal môj mlčanlivý. „Veď on dvorí — a ako dvorí tej čertici v červenej blúze. Pozri, pozri, ako mu svietia oči!“ A mlčanlivému, neviem prečo, tiež zasvietili oči. „A ona sa neodŕňa! Darmo je, ja vždy hovorím: ženská bude koketovať i s čertom z jazerného pekla!“

„Ba ešte čo!“ zvolal jeden z nás. „Veď jej je to otec.“

Rozosmiali sme sa všetci a mlčanlivý doložil:

„No, isté je, že on neprechováva k nej citov práve otcovských…“

„Ba čo je v tom za pôžitok,“ poznamenal kanonik, „starého človeka takto znepokojiť nič po nič.“

„Hovorím vám — ženská je,“ ozval sa mlčanlivý. „V nej žije starý inštinkt podkúvania a navádzania… A potom nenie tak celkom starý. Pozrite, ako sa skrúca! Kohút na smetisku!“

„Bože môj, šediny na hlave a humoru v ňom kolko len chcete,“ závidí mu pán dekan.

„Áno — takí boli naši starí: vždy veselí, bezstarostní ako deti. A my, mladšia vrstva? Pozrite len, akí sme. Starci, katafalky!“

„A k tomu táto pohrebná muzika,“ poznamenal som ja. Kapela zas vyhráva akúsi operu a či „Trauermarsch“.^[90]

„Naozaj!“ zvolal mlčanlivý. „Mňa nerozveselila ani raz, skôr ma zarmúti.“

„Najlepšie urobil tamten starý!“ poznamenal môj druh.

Pred nami sedí za stolom sám ako prst, starček v súkenných šatách, malom okrúhlom klobúčku. Kabát mu je futrovaný kožušinou a golier tiež obložený líškou. Tak sa náš krajan vystrojil do tohto „Zabországu“. Mici mu doniesla kyslé mlieko a chlieb tiež bez rozkazu a on platí zaraz mlčky. Priblížil sa mu akýsi zhovorčivý Nemec a náš krajan na jeho dlhé reči odpovedá: „Ik nix — magyar…“^[91]

Keď vypil mlieko a ostatnú odrobinku ta hodil vrabcom, zamyslel sa starec, zložil ruku na lono a lenivo žmurká. Prišla ouvertúra a on drieme, sťaby sedel v svojej lavici v kostole a počúval dedinský organ.

„Vidíte účinok klasickej hudby,“ zvolal pán kanonik. „Bolo by treba Wagnera, aby ho prebudilo zo sna.“

„A či by sme nemohli ísť dakam, kde sme ešte neboli?“ navrhuje pán dekan. „Treba predsa len oprobovať striasť sa tejto melanchólie!“

„Tak je — dobrý návrh!“ A všetci sme skočili na nohy. Ideme tentoraz za pánom dekanom. Ten nás vedie na nižný koniec, pod hotel.

Tu je zase lúka, ktorá zaujíma celú dolinu až hore ďaleko popri ceste smerom k „Pöltschachu“. Dolina nenie široká, briežky a hory stisli ju a nedajú sa jej rozprestrieť. Prechádzka je tu milá ako po koberci v tôni bukových hôr. Škoda len, že tu tečie potok a ten nevyzerá práve alpínsky. Miestami hádam ani netečie, tvoriac mláky, menovite ak dakoľko dní neprší, čo sa na šťastie neprihodí len raz za desať rokov. Nie div, že na mnohých miestach povážlive páchne. No vzdor tomu zariadili na ňom Schwimmschule.^[92] Dnu som nebol, ani ma nič ta nevábilo: bude to čosi podobného „plovárnám“ na Vltave, z ktorej keď vyjdeš, musíš sa ísť umyť. Pri „Schwimmschule“ zas „Lawntennisplatz“. I ten je držaný ako všetko tu v Rohići vo veľkom poriadku. No nieto hráčov: miesto je priutiahnuté. Miesto nich sú tu tri-štyri sliepky a kohút. Po drôtovom plote sú zas rozvešané biele plášte a druhé rekvizity z blízkej Schwimmschule.

Tu sme vyrozumeli, že človek je zviera spoločenské. Bárs je tu hora ako inde, lúka ako inde a Lawntennis k tomu — nám sa tu predsa nepáči. Nieto tu ľudí. Vrátili sme sa pod hotel a odrazili sa alejou napravo „k dedine“ Rohiću.

I tu nás doprevádza fatálny potok. Prišli sme k ústavu vodoliečiteľskému, ktorý je hneď pod hotelom a dáva, aspoň v niektoré hodiny dňa, značnú prípomoc potoku, vodou, ktorá sa v kúpeli spotrebovala. Lebo sa tu kúpe na stá hostí denne.

Na týchto stranách je i pekáreň pána Brennera, kde práve skladajú vrecia peštianskej múky. Ďalej drevený dom a či skôr vila o cifrovanej povlači, na ktorom stojí nápis: „Gemeindeamt“, potom hostinec k Tiroleru, kde sa i po chorvátsky hovorí — a pod brehom malá chutná vila Mosinger. Kto chce, môže sa ísť ta fotografovať: pán Mosinger zo Záhrebu zariadil tu filiálku. V diaľke na briežku belie sa krásny nový kostol — Sv. Kríž. No k nemu nám je priďaleko. Ostatne nieto v nej nič zvláštneho — dakoľko hotelov a hostincov a na ulici hostia ako tamhore v kúpeľoch: lenže hostia rozumní a skúsení, ktorí tu za lacný groš bývajú a dochodia každé ráno tahor vypiť svoju vodu, alebo vziať svoj kúpeľ v ústave.

Vrátili sme sa upokojení do nášho kúpeľa po tejto prechádzke; ani keď sa cestovateľ vracia po dlhej ceste k svojmu domu. Zdalo sa nám, že sme vykonali bohvie koľkú cestu a pred večerou sa i chorí chválili, ako nesmierne vyhladli. No tu sme spozorovali po prvý raz, že kurča nenie vypečené ako svedčí. Môj mlčanlivý začal vyvádzať porovnania medzi kuchyňou domácou a takouto v hostinci a dľa toho, ako sa zamyslel, vyrozumeli sme, že blúdi tam kdesi v Dalmácii, ktorá je dokonale vypečená.

V nasledujúce dni robili sme experimenty skoro so všetkými hostincami, hľadali sme kurčatá vypečené. Ak nám dakde i trafili dať kurča dľa našej vôle, druhý raz bolo už zas odpoly surové. Po márnych pokusoch vrátili sme sa my zas len do nášho hotela. Tu nás prijali veľkodušne ako márnotratného syna; nevyhodili nám na oči nestálosť; ba doniesli nám zas náš dvojramenný svieceň ako predtým.

Vo Fülhause sme sa veľmi chytro udomácnili. Náš dom, ako všetky ostatné, je pod správou direkcie; ona dozerá na čistotu i poriadok, ona disponuje bytmi. V staré časy bol toto dom chorvátskej a štajerskej aristokracie, ktorá sem dochodila na letovisko a tu sa schádzala. Vidí sa to i po nádhere izieb a chodby; nenie toto obyčajný činžovník, ale palác. Pozdejšie aristokracia sa rozpŕchla po cudzozemských kúpeľoch, vyhľadávať väčší luxus; druhá jej čiastka zas schudobnela, takže nemohla vyhľadávať kúpele, takže sa v jej paláci rozhadzujeme teraz my, synovia bývalých poddaných. Ostatne my s direkciou máme máločo do činenia. Čistota a poriadok je zásluhou našej gazdinej a nie slávnej direkcie.

To je vysoká, chudorľavá „Slovenka“; počerná a v tvári červená ako jablko. Prekročila už päťdesiat rokov, ale zato je obratná a do roboty ako osa. Vídam ju ustavične s vyhrnutými rukávy, ako šuká po izbách svojho poschodia. Každé poschodie má totiž takúto gazdinú. Keď sa ktorá stránka vysťahuje, ona sa hneď dá do rajbania, umývania, vyprašovania; noví hostia nájdu izby čisté, vynovené. Pod svojou správou má dve dievčice; naháňa ich, nazerá a naúča ani čoby im bola mater. Začal som ju volať „tante“, a tak naše obe izby volajú ju „tante“. Neraz sme sa zastavili v jej izbe, kde je sporák a postele i oboch dievčíc: je to zvláštny pôžitok stráviť chvíľku v tejto kuchyni, zariadenej napoly sedliacky a vždy čistej. My dvaja sme vstávali najvčaššie v dome, často o štvrtej ráno. Tu v kuchyni sme už našli našu „tante“ bodrú, čulú, a čuli jej hlboký hlas, ktorým nám vinšuje „dobri jutro“, ako sa to naučila od nás. Neraz sme jej došli pred obedom na návštevu, keď chystala obed. Najčastejšie to boli knedlíky alebo i „vdolky“ s lekvárom malinovým, ktorého vôňa sa šíri celým domom. Naša „tante“ a jej dievčatá, ako vidno, obľubuje si v múčnych jedlách a môj mlčanlivý neraz sa zadivil nad misou „vdolkov“, ktorých do tých čias nikdy ešte nejedol.

Môj druh najradšej sedí doma. Ráno, keď vyjdeme a vypijeme kávu, on sa vracia do izby k svojim knihám. „Tante“ za ten krátky čas už stihla izbu vymiesť, vyriadiť a prevetrieť. Tá istá čistota panuje na chodbách a druhých, skrytejších ešte miestach. A veru nenie ľahká vec udržať také miesta v čistote, kde skoro každý pije vodu, ktorá má dosť mocný purgatívny účinok. My dvaja ranostaji jej už nepijeme. Na tretí deň nás tak doriadila oboch, že sme ju museli tak nechať a divíme sa tým druhým, ako môžu vôbec stáť na nohách, keď ju pijú riadne, každé ráno.

Naša „tante“ prispela k tomu veľmi, že sme tu v dome privykli, udomácnili sa dosť skoro a tak ľahko nezabudneme na jeho čistotu, mier a poriadok.

Okrem platu od direkcie naša „tante“ bude mať i bočné dôchodky. Myslím, neodíde nikto, aby ju neobdaroval. Za tento plat, ktorý trvá beztoho len cez sezónu, naša „tante“ nesmela by prezradiť, že je „Slovenka“. Nového hosťa má prijať hneď na schodoch s poklonou a s predpísaným „gut’ Morgen!“ Taký je predpis. Vysoký zemský výbor nariadil raz navždy, že „Rohitsch-Sauerbrunn“^[93] je nemecký.

Zato naše dve izby prestupovali každú chvíľu nariadenia zemského výboru. Ona rozumela všetko, čo sme jej rozkázali po chorvátsky, ale zato my sme jej a dievčinám rozumeli veľmi málo. Bude to chyba hádam v dialekte na týchto stranách.

Keď sme sa trochu udomácnili, naši pacienti započali svoju kúru: jedni pili vodu, druhí sa podrobili útrapám hydroterapie. Oni vstávajú pozde; prebúdzajú sa, keď kapela začne trúbiť svoj chorál. Do ústavu hydroterapeutického sa vyžaduje poukážka od daktorého z troch lekárov na toľko a toľko kúpeľov. Ústav je nie veľký, ale zariadený úplne. Sluhovia sú dobre nacvičení, mocní chlapi. V svojom triku a so svalnatými rukami vyzerajú ako šarhovia.

Od ôsmej hodiny ráno je pred ústavom už dosť živo — predpoludním sú kabíny napospol zaplnené a noví hostia čakajú s číslami, kým príde rad na nich. Zdnuka sa ozýva šumenie vody, tu zas plieskanie, čapkanie, polievanie a to pomiešané s pridusenými vzdychmi, odfukovaním i hlasitým výskaním. Kto sa chce okúpať, nájde vaňové kúpele v Badehause, v hlavnom parku a vstupenku dostane i bez poukážky lekárovej.

Tu vidno najlepšie, aké sú prevrátené naše sociálne pomery, menovite triedy tzv. vzdelanej. Človek na pohľad zdravý ako buk, mocný a predsa cíti v sebe, že mu nenie čosi v poriadku. Vidno mnoho i takých, pri ktorých hneď uhádneš, že majú nervový systém rozdráždený alebo úplne rozstrojený. Nejeden meria vestibul alebo priestor pred domom rýchlym krokom, čaká, kedy pride rad naňho, potí sa, obzerá sa, akoby sa bál, že čosi zamešká. Iný zas sedí netečne zahĺbený bohvie do akých myšlienok. Druhý chodí holohlavý, daktorému hrá v tvári grupa svalová, druhému sa potrháva plece alebo celé údy. Sú to ľudia ustatí životom vo veľkom meste, utrmácaní prácou a duševnými námahami, a možno i strhaní výstupčivým životom. Prišli sem na dakoľko dní, odpočinúť, načerpať nových síl, aby sa zas mohli vrátiť k starému spôsobu života.

Ťažko chorých tu nevidno, okrem starca v kožuchu, ktorý navidomoči hynie. Je tu i druhý starec, ktorý poťahuje za sebou ľavú nohu a ľavá ruka mu je v šatke obesená. S ním chodí mladý šuhaj, sympatický, bledý. Má tiež ruku poviazanú. S nimi je vždy dievča asi osemnásťročné, ktoré oboch obsluhuje. Otec sa zotavuje z porážky, syn má caries kosti a mladá dcéra tiež bledá, prišla s nimi. Na jej tvárí sa zračí hlboká melanchólia. Nevidel som jej nikdy, aby sa bola zasmiala alebo rozveselila. Na zábavách sa nezúčastňovala, ani v „Cursalone“, ani pod holým nebom, ba ani sa nepriatelila s nikým. Vždy pri svojich, zadumaná, smutná, plná oddanosti a obetavosti. Pravá milosrdná sestra.

V jeden deň sme videli v hlavnej aleji ženskú, akiste ešte slobodnú. Je nesmierne chudá, takže mlčanlivý, keď ju zazrel, poznamenal: „Táto sem prišla umrieť.“ No neumrela. Vytrvala s nami až do konca, a zostala tu i po nás. Nestučnela síce, ale držala sa statne. Pozdejšie, keď sme na jej neobyčajný zjav privykli, zdala sa nám úplne zdravou. Miesto mäsa nosí na sebe hodne zlata. Má reťaze na hodinkách, tenké i hrubé, ako kedy; druhú reťaz nosí okolo pása kvôli vejáru. Dakoľko ráz zavesila si okolo hrdla zlatý kríž, omnoho masívnejší, než čo mal Strossmayer na Matku božiu.

„Len načo nosiť toľko tých reťazí!“ rozmýšľam ja.

„Aby ho dobre poviazala,“ vysvetľuje mi môj mlčanlivý, „ak sa jej podarí koho chytiť“.

Raz sa bola zjavila tu i jedna záhadná. Ustavične a všade je sama. S nikým nehovorí, na nikoho nepozrie. Zdravá je ako ryba, dosť tučná, má vyše tridsať rokov. No jej toalety! Každý deň sa preoblečie tri razy; zakaždým druhé šaty. Dámy sa obracajú za ňou na promenáde, nejedna nepriateľsky, alebo aspoň len závistlive. Ona si vykračuje nenúteno, nikoho si nevšíma a akoby chcela ukázať, že tá elegancia nenie len na povrchu, neraz ukáže i čipkový rub spodničiek. Dámy sú ustrnuté nad toľkým bohatstvom. Ubezpečujú, že len v spodniciach nosí táto dáma celý majetok. A kde sú šperky, ktoré má ustavične druhé, ihlice a náramnice. Záhadná žena zostala asi týždeň, kým ukázala všetky toalety a v jedno odpoludnie odviezla sa zas do „Pöltschachu“, sama, bez sprievodcu.

Odpoludnia ako naozajstní zaháľači vysedávame pod alejou a čakáme fiakre z „Pöltschachu“. To už tak zo zvedavosti, aby si vedel, či kto zas prišiel. V jeden deň sa doviezol plný landauer hostí, všetko dám. V ten istý večer sme ich videli na prechádzke a menovite tú najonakvejšiu. Tvárička skoro ešte detská, oči naivné, čierne, ústka malé. Čierne vlasy prihladené sú nadol, takže pokrývajú temer úplne sluchy a uši. Secesia úplná! No, tejto tvári, ktorá má niečo z madony, pristane táto secesia veľmi dobre. S detskou tvárou kontrastuje celá postava, veľmi úhľadná, driečna, štíhla v drieku a tvarov bohatých — pripomína, že nemáme pred sebou dieťa, ale pannu veľmi interesantnú, alebo ak chcete, krásnu. I tento zjav udomácnil sa veľmi skoro v našom Rohići a pristal mu. Privykli sme ju vídať na prechádzkach, na lawntennise i na tancoch v „Cursalone“: no vzdor privyknutiu, kde sa zjavila, obracali sa k nej všetky oči, menovite mužských, s úľubou a nemým holdom. Nosí rozdielne toalety; všetky sa vyznačujú zvláštnou jednoduchosťou a tým, že jej stoja dobre. Klobúky nosí vždy jednaké — najviac máva široký slamený, bez zvláštnych okrás. On jej pristane najlepšie, lebo keď je na takej hlave, okrasy sú mu zbytočné.

Behom času vysvitlo, že táto madona nenie tak celkom naivná. Keď ide sama alebo v dámskej spoločnosti, je to rozhodne dieťa, ktoré, ako vidno, sa nudí — všetko mu je akosi hlúpo. No pozdejšie nadišli dvaja šviháci v dlhočizných širokých kaputoch a začali sa mať okolo nej. Ona ožila ako zázrakom a začala šíriť okolo seba sieť, do ktorej sa švihákom nohy dosť dobre zamotali. Počiatkom augusta zas do „Militär-Curhausu“^[94] prisťahovalo sa dakoľko oficierov, medzi nimi dvaja poručíci, veľmi schneidig. S nimi sa najradšej zabávala a splietla im stratégiu, ako svedčí. Jeden z nich je ešte skoro dieťa; naňho nepôsobí jej kúzlo tak intenzívne; on, keď nenie pri nej, vie sa i s druhými zabávať. No druhý, s vyčesanými fúzikmi dohora, na ktoré neraz pozrie, zalomiac akosi divne hlavou — ten nemá pokoja, chodí sem a tam, vyzerá, skúma, akoby bol niečo stratil, kým ju koľvek zočí.

Jej príchod najväčšmi pôsobil na dcéru faraónovu. Ona sa skonfundovala; opadli jej krídla; uťahuje sa; nerada ide ta, kde sa nachodí madona: cíti, že jej mizne pôda pod nohami, keď sa k nej priblíži. Z obdivovateľov zvýšil jej iba starý švihák, ktorý sa mal šťastie narodiť v tom roku, keď sa našej vlasti narodila sloboda. On je vytrvalý, stály, doprevádza ju všade; no z jej očí už ho netriafajú blesky. Na jej tvári číta sa neraz omrzlosť. Vidno, záležitosť táto ju už nezabáva a jeho spoločnosť sa jej zunovala.

Zato i náš „Füllhaus“ dostal pekných hostí. Na tej istej chodbe, proti našim dverám býva obstarná dáma s krásnou dcérou. Keď vyjdem ráno z izby, predo dvermi vídam dva páry topánok. Čierne, o širokých podošvách a nízkych opätkoch sú cele všedné. Už si nikdy nezaskočia ani vo valčíku, ani v polke. No pri nich sú druhé šnurované, s furmou dnuka. Sú žlté, úzke, strojné, o vysokých opätkoch. Z Hradca nenie toto dievča, môžeš už dľa topánok súdiť. Pekná je bez otázky, tvár, akoby ju bol odkreslil z módneho žurnálu: o malých ústach a červených perách. Ale i tak mŕtva, ako figurína vo výklade módnych látok. Akoby sa bála čím pohnúť v tej peknej tvári, aby z masky niečo neodpadlo. I keď sa majú okolo nej šviháci, ostáva ľahostajná. Pán direktor kúpeľa dosť sa usiluje, aby ju oživil a hádam i rozosmial: ona vždy zadrží svoj pokojný, ľahostajný výraz. A veru šťastie. Nech je podnikavá ako faraónova dcéra, alebo tá chudá a počne trochu koketovať, mohla by znepokojiť pol Rohića odrazu.

Nuž krajanky sa tu činia. Vývodia v našom zátiší, vzbudzujú obdiv na všetky strany. Hovoria všade po maďarsky, peknou, plnou výrečnosťou. Môj mlčanlivý, keď počul madonu hovoriť, dal sa strhnúť k výroku: „Zvláštno! Maďarčinu nemôžem vystáť: ale keď ju tieto tu hovoria, znie veľmi sladko…“

Raz večer, keď sme sa poberali hlavným parkom k „Füllhausu“, stretli sme pána a dve dámy. Ani som si ich neobzrel, lebo bolo tma. Keď od nás poodišli, pozdravil pán obe dámy: „Dobrá noc!“ Pekne nahlas, po slovensky. Pán sa kdesi stratil, akiste smerom k „Wiener-“ alebo „Pesterhausu“, a dámy vošli do Badehausu. Od tých čias som sa dosť natrápil, aby ich objavil — no nezachytil som viac nikdy slovenského slova. I tá „dobrá noc“ zavznela tiež len preto, že bola tma. Potme v takých pádoch je strach menší.

Dobre padne vídať nerozlučných priateľov v týchto časoch chladného, vypočítavého egoizmu. Boli to dvaja kňazi katolícki, oba krajania. Oba starí, jeden z nich tučný a pritom slabý v nohách — nie div, že sa z hlavného parku temer nevzdialili. Najväčšiu cestu, čo vykonávali, bolo im chodiť na obed a to do hotela Sonne, dosť ďaleko od kúpeľa. Neviem, prečo práve oni ta chodia, keď majú tu blízko nadostač hostincov aspoň len takých, ak nie lepších. Tučný pán farár bol obchoditejší, včaššie vstával a o pol ôsmej už vyčkával blízko „Styriaquelle,“ obzerajúc sa, či nezočí priateľa. A keď zazrel jeho vysokú chudorľavú postavu, jeho podlhovatú, nie bárs vľúdnu tvár s veľkými okuliarmi: tvár sa mu zažiarila a on sa poberá k nemu svojím ťarbavým, ťažkopádnym krokom, vystrčiac obe ruky proti nemu, akoby ho chcel objať. I nevľúdny sa v taký čas usmial a tvárou sa mu rozlial teplý výraz priateľstva. A teraz už hybaj pomaličky dolu parkom, v ustavičnom rozhovore. Keď slnce zahreje, sadnú dakam do chládku a zas sa zabávajú svojimi rozhovormi. Len čo majú toľko hovoriť sami dvaja — ako sa nevyčerpá látka? Patrne to bude priateľstvo staré, možno ešte z nižšieho gymnázia. Len také priateľstvo môže poskytnúť látky k takýmto nekonečným rozhovorom.

V tieto časy bolo vídať človeka vysokého, chudorľavého premávať sa po Rohići. Ak sa s kým schodil, bola to spoločnosť čisto maďarská. Nápadné mi bolo na ňom, že je trochu osamelý, potom že nenosí ani brady ani fúzov, na košeli má francúzsky golier ako naši peštianski šviháci, bárs v druhom sa nenosí ako švihák, naopak, vykračuje si vážne. Dľa vystupovania a dľa toho, s akou úctou sa chová k nemu jeho spoločnosť, zatváral som, že to bude hádam umelec z Pešti snáď od národného alebo ľudového divadla, na každý pád vynikajúci, alebo snáď daktorý zo spevákov kráľovskej opery. Raz, prechádzajúc sa hlavnou alejou s pánom kanonikom, stretli sme tohto zvláštneho hosťa. Pán kanonik ho pozdravil veľmi úctive a neznámy sa nemo uklonil a sňal pritom bielu, plátennú čiapočku.

Zadivil som sa, ako prichodí pán kanonik k takejto exotickej známosti a spýtal som sa, kto je ten neznámy.

„To je biskup reformovanej sekty z Uhorska,“ odpovedá mi on.

„Čo — biskup!“ zadivil som sa zas ja. „To by bol kalvínsky biskup!“

„Áno, kalvínsky,“ odpovedá on.

Nuž nebol by povedal, že tak môže vyzerať „vastagnyakú kálvinista“^[95] ako tento neznámy pán tuná, ktorému, ako vidno, potrebný je vzduch rohićský a menovite kefír, aby sa postava zaokrúhlila niečo.

„Darmo je — Rohić je kúpeľ biskupský,“ žartujem ja, „dali si tu toľkí dostaveníčko.“

V tieto časy, keď bola sezóna v najlepšom kvete, nášmu krúžku Dalmatíncov hrozilo rozpadnutie. Pán dekan sa počal blížiť ku koncu svojej kúry a zahrozil sa, že neostane ani dňa nad povinnosť tuná. Môj spoločník, s ktorým mám spoločnú izbu, tiež začína sa tu nudiť. A nerobí ani tu nič iného, iba to, čo by robil v Dalmácii. Sedí ustavične za knihami a lúšti matematické problémy. Konečne v jedno odpoludnie pozrel na mňa vážne a preriekol:

„U nás sa počínajú smokve“ (figy).

„Veru,“ odpovedám ja smutne. „Toho roku nám utečú. Sotva ich zastihneme frišké. A škoda.“ Tu v Rohići sa mi zdá, že je to bohvieaká obeť, zriecť sa fig. A ináč nebol som nikdy priateľom ovocia, prisladkého a mdlého.

„A čo myslíte: ani tá horúčava nemôže byť taká neznesiteľná“, pokračuje môj spoločník.

„Ej, píšu, že je 28 stupňov R. To je horúčava obstojná.“

„Viete čo! Ja myslím, že nás klamú, aby sme nezutekali stadiaľto.“

To podozrenie mal som i ja, no neodvážil som sa vytasiť sa s ním pred nikým. Naopak, vždy som vynášal prednosti chládku, ktorý my tu užívame a ľutoval tamtých dolu, čo sa pražia na slnci a na horúcom vetre. I teraz som len pohol plecom.

„To všetko znamená,“ začal som ja, „že sa nás vy chystáte opustiť.“

„Tak asi to vyzerá. A čo tu robiť? Nudiť sa darmo?“

„Úbohá naša ,tante‘!“ zvolal som ja. „Nie vám jej ľúto?“

„Už nech sa len odovzdá svojmu osudu.“

O dakoľko dní tento môj spoločník vsadol jedno ráno do drožky a odišiel do „Pöltschachu“. Ostali sme len my traja. Vo „Füllhause“ som už nemal konkurenta — ja jediný som vstával najvčaššie.

V deň jeho odchodu išli sme zas do „Schwimmschule“, my traja a náš kanonik so svojím mladým druhom dekanom. Na lawntennise nenašli sme sliepky, ale ľudí. Dve slečny a s nimi mladík, dľa všetkého gymnazista; štíhly, vyrastený dovysoka, s nahnutou šijou, ako všetci mužovia vtedy. Slečny sú počerné, jedna štíhla, elegantná, v dlhých šatách, líce jej prekypuje zdravím a rumeňou. Obe držia lopaty v rukách, ale narábajú nimi celkom ťarbavo. Vidno, prvý raz je toto, čo sa nachodia na lawntennise.

„Gospodična^[96] Vera, takto,“ naúča mladík vysokú, staršiu.

Ona udrie, ale ponad loptu. Žaba skáče a vrtí sa so svojou lopatou. Mladý gavalier ukazuje znovu, ako sa bije a gospodična Vera udrie, lenže lopta padne do siete. Nový zmätok, žaba sa ide zájsť od smiechu.

Teraz začal biť mladý človek, gospodična Vera mu odbila. Všeobecné oduševnenie. My a druhí diváci tlieskajú. Ale o chvíľu povstala hádka, ako sa majú rátať štichy; z hádky vysvitlo, že nikto z nich nezná pravidiel hry. Jeden z divákov vstúpil na priestor vysypaný pieskom a vysvetľuje im, ako hra ide.

„Ale tata — to je nie tak!“ protiví sa mladík.

„Tak je, Janko — ako ja hovorím.“

„Odpusť, tata — ja dávno hrám lawntennis, viem, ako ide.“

„No už, Janko, odpusť; nevieš.“

„Dajte vy tomu pokoj, deti!“ zvolal starý pán z briežku s pristriženými na krátko fúzmi a oholenou tvárou. Ťažké čižmy, mohutné údy, a bodrý výraz tváre prezradzujú dedinského statkára. „Ak vás nadišla vôľa mlátiť; príďte vy ku mne; ja vám dám mlátiť. Nebude vám lopata chodiť naprázdno a túto haraburdu nechajte Švábom. Poďme my radšej na večeru, ja som hladný.“

„Teda vidíte, koľko tu hneď našich,“ teším ja mlčanlivého, ktorý je zamyslený, že nás je menej o jedného.

„Ach, čo — toto sú z Bánoviny!“ zvolal on.

„Teda naši!“ odporujem ja. „A či nepracujete na spojení Dalmácie s Bánovinou?“

Vtom jedna obstarná dáma spoza plota zvolala:

„Also komm, Darinka!“

„Sogleich, mamice!“^[97] odpovedá rozosmiata žaba.

„Vidíte, akí naši!“ rozhorčuje sa mlčanlivý. „Čo je z nich, keď nasiakli nemčinou?“

„Práve to sa kompenzuje,“ zvolal som ja. „Naši Dalmatínci zas nasiakli dokonale taliančinou. Nemáme si čo vytýkať jeden druhému.“

Akokoľvek, ale už nie sme sami. Máme tu, hľa, veľkú spoločnosť, pravdepodobne statkárov zo Zagoria. Gospodična Vera je veru elegantná krásavica a vodí sa s paňou blondínou, ktorá má vždy kyticu ruží za pásom. Tieto dve a náš Janko stali sa význačnými osobami v parku a na promenáde. Hovoria výlučne po chorvátsky, milou záhrebskou chorvátčinou. Nehanbia sa za ňu ani v „Cursalone“, ak prídu na tanec. Janko je šuhaj veselý a veľmi spôsobný. Na tanci nezaháľa, vykrúca najprv svoje a neobíde ani moje krásne krajanky. Iba od madony akosi bočí: jej nevšímavá hrdosť možno mu berie odvahu. Keď sa jej zunuje sedieť, ona sama pochytí daktorú priateľku a tancuje s ňou. A škoda — tancuje veľmi elegantne.

Môj mlčanlivý v taký čas zašomre:

„Nech ich čerti vezmú, terajších mladých ľudí. Toľká sila pekných dievčat a on sedí ako krampeľ a díva sa.“

„Ako bude tancovať, chudák — pozrite, aké má opätky!“ upozorňujem ho ja.

„Ohavy — chodia ako na štuliach. Keď už nosia raz takú obuv, ja by ich dal i podkovať. Nech by bola ohava ako svedčí!“

Tak prišiel konečne deň, keď sme sa museli rozlúčiť s našimi priateľmi, pánom kanonikom a jeho mladým druhom dekanom. My sme ich dosť zdržiavali, ale pán dekan zatúžil pozrieť trochu do sveta, keď je už raz tu.

No zanechali nám náhradu, neostali sme celkom sami. Pred ich odchodom ešte zavítal náš slávny starožitník, známy nielen tu, ale v celom vedeckom svete. On síce gravitáciou ducha zapadol zaraz do krúžku Strossmayerovho, no zas ako Dalmatínec a známy venoval i nám často chvíľku zo svojho slobodného času. Lebo starožitník ani tu nezaháľa, ale v svojich prácach pokračuje, lebo mu ony slúžia ako zábava a najmilšie vyrazenie.

Druhý, ktorého nám zanechali, je tajomník biskupa z Dalmácie; mladý, trochu bledý a chudorľavý kňaz. Pán kanonik poznamenal o ňom, že je to tiež „taký komárac“ (komárik) ako — nepochybne myslel pána dekana, hoc i nedopovedal. Nám už bolo súdené, že z kňazskej spoločnosti ani nevyjdeme. A necítili sme sa v nej práve najhoršie. Tento mladý a skromný kňaz bol naším nerozlučným druhom. Môj mlčanlivý v jeho spoločnosti okrieval. Namyslel si, že náš nový druh je chorý, venoval mu celú svoju pozornosť a nežnosť, úzkostlive pečujúc o jeho zdravie. V takých starostiach zabudol na svojho moriaka a cítil sa, to sa rozumie, lepšie.

Po tieto dni som v kaviarni vyhľadával peštianske noviny. V Martine bolo zhromaždenie;^[98] hľadám, čo peštianske noviny na to. Neulovil som temer ničoho, a čo som ulovil, nebolo hodno veľa. Ktovie, prečo sa peštianske noviny nestarali toho roku o martinské slávnosti.

Na ďaleké výlety ráno som sa nevybral; chodím tu v parku a najviac okolo prameňov. Hneď keď vstanem a zídem dolu, hľadím, aká je temperatúra; pozriem, čo robí barometer, a prečítam podrobnú zprávu meteorologického ústavu z Viedne, ktorá dochodí dva razy do týždňa a vylepená je hneď pri „Styriaquelle“. Po káve, keď je tu najviac sveta, prizerám sa, ako kto pije, čo kto rečie tej alebo druhej Slovinke s bielou zásterkou a falošným okom, ktoré vie často i na stranu šibnúť, keď podáva alebo prijíma pohár na vodu. A najradšej sa prizerám našej milej kvetinárke, v kroji nemeckom, vlastne alpínskom, ako na obrazoch Defreggera.^[99] Predáva ruže v kyticiach i jednotlive. Keď sa jej pozdá, pripne ju i kupcovi na prsia. Obstupujú ju mladší i starší páni. Náš príčinlivý Janko je tu každé ráno a zásobí ružami slečnu Veru i mladú elegantnú blondínu, s ktorou sa ona vodí. A druhí mladí páni zásobujú pravdepodobne zas druhé. Dobrým odberateľom je môj krajan, ktorý mal to šťastie, že sa narodil v tom istom roku, keď sa rodila sloboda našej vlasti i celej Európe. No jesú i odberatelia, ktorí kupujú ruže výlučne kvôli ružiam a možno trochu i kvôli mladej, driečnej predavačke. Sú to najviac starí páni a medzi nimi tiež krajan, ale tiež z Izraela, ktorý rád uštipne dievčatko za briadku.

A v našom „Füllhause“ rozbíjajú i ďalej fľaše, búchajú, trieskajú a vysýpajú črepy napretek. Tu i tu zahrmí i vagónik so skriňami fliaš. Nad celým tým hurtom vládne od rána do večera neúnavný spev slovinských robotníc, svieži, milý, občerstvujúci. Neraz sa mi pozdá, že som nie v dumnom Rohići, v sídle štyroch biskupov, ale dakde v Turci na láne pána Pollaka, ktorému Marikovania kopú zemiaky a vyspevujú svoje zádumčivé piesne. Všade tá istá zádumčivosť, všade tie hlboké ťažké vzdychy spod jarma, už či si pod Tatrami, alebo pod výbežkami šedivých Álp. Už nám všetkým iba to ostalo, tá smutná pieseň, ktorá viac hovorí, než písané dokumenty o minulosti národa. Hlboký žiaľ, ťažká duma, ktorá ti zaľahne na dušu, sťaby ju bolo privalilo celé to utrpenie, ktoré nás tlačí od šedej dávnovekosti.

No najlepšia zábava je okolo lawntennisu, ak totiž neprší. Po odpoludňajšom mlieku chodíme ta gaštanovou alejou a sadáme na lavice rozostavané na násype. O piatej prídu tri sestry so svojím otcom, dve z nich nesú svoje lopaty a mladý gymnazista lopty v sieti. Ani sa nepotrebujeme obzrieť a už vieme, že sa to oni približujú. Zhovárajú sa svojou štajerskou nemčinou a mladšia bruneta svojím hlbokým altom preráža všetky ostatné hlasy. No keď prídu na násyp a sadnú na lavice so svojimi gavaliermi, konverzácia pokračuje po francúzsky. Sluha vyhladí pieskový terén valcom, vysoká blondína vyjde do ohrady voľným krokom, mladšia bruneta odopne i klobúk a vyhrnie na pravej ruke rukáv nad lakeť. Popri blondíne hráva obyčajne jej sestra s gymnazistom a len málokedy má i ona spoločníka.

Táto dáma hrá chladnokrvne a naoko celkom ľahostajne. Málokedy sa rozohreje, alebo práve rozhorlí. Pohybuje sa voľne, harmonicky, a predsa máloktorá lopta jej utečie. Nevidno jej ani skákať, ani behať sem a tam: ale akoby predvídala, kam lopta dopadne, lebo sa ta hneď postaví. Nikdy, ani v najväčšiu horúčavu, nedalo sa pozorovať, že by sa bola spotila.

Gymnazista nehráva jednako. Často je ľahostajný a akoby zamyslený — vtedy robí i chyby. Lopty neraz nezachytí, lebo priskočí pripozde a v taký čas jeho počerná spoločnica sa jeduje, rozčúli sa a vytýka mu nedbanlivosť. No často nadíde ho malícia a vtedy si stane hneď za sieť a hneď v letku nadstaví lopte svoju lopatu a vráti ju blondíne. Lopate dá taký perfídny sklon, že lopta letí dakam v stranu a vysoká blondína musí za ňou skákať, ak ju nechce pochybiť. Vtedy sa i ona rozčúli a vytýka mu: „Albert, sie sind unerträglich!“^[100] kým jej počerná sestra výska a smeje sa od radosti a obecenstvo hľadí s obdivom na mladého hrdinu.

Najviac života dodáva tejto hre mladšia bruneta. Keď má biť, bije loptu jednu za druhou, chytro, bez meškania. Z jedného uhla priestoru skáče na druhý, rezko, pohybmi trhanými, nervóznymi. Ak sa jej nedarí, durdí sa a vtedy gymnazista, akoby naschvál, začne fušovať. Tvár sa jej poleje živou rumeňou, horí jej ako v plameni a neraz sa jej sperlí pot na čele. Ak prehovorí v čase rozčúlenia, nemôže sa premôcť a zosype odrazu celú hrmavicu výčitiek na spoločníka i na sestru. Diváci sa dívajú na túto oduševnenú, náruživú hráčku a často dajú sa strhnúť jej netrpezlivosti, čakajúc, ako sa borba skončí. Ale ani v najväčšom rozčúlení, ani medzi výčitkami nevynechá svojho: „plé“, keď má biť. A že bije prudko a chytro jedno za druhým, i to „plé“ sa ozýva tak často v doline, vyrečené hlbokým, zvučným hlasom.

Medzi divákov neraz sa zamieša i Strossmayer a posedí si chvíľku na lavici. Toto je totiž jeho riadna odpoludňajšia prechádzka až po jazero tam pod horou. I on stopuje s istou úľubou rozčúlenú hru amazonky, ktorá sa teraz nad chybami rozčuľuje ešte väčšmi, iba že sa neopováži hovoriť. Pri príchode a odchode vznešeného starca ukloní sa ona i jej sestra, skloniac lopatu do zeme; mladý gymnazista usmieva sa na dobrotivého starého pána, ktorý s úľubou sa díva na jeho smiešne výčiny.

Taká hra trvá neraz do tvrdého mraku a mladé amazonky, spotené, vyhriate poberajú sa voľným krokom v dolinu, poprechodia sa hlavným parkom alebo i sadnú pod verandu kaviarne.

Medzitým dozvedeli sme sa bližšie, čo sú toto za exotické kvietky, tieto naše amazonky. Vysvitlo, že to nenie aristokracia štajerská, ani vôbec nemecká: sú to jednoducho Záhrebčianky a starý pán, ich otec, je Chorvát od koreňa. Sám som ho počul mnoho ráz hovoriť pravým záhrebským dialektom s vynikajúcimi Chorvátmi zo Záhrebu. Často sa i pripojil ku krúžku Strossmayera, kde, ako známo, nikdy sa nehovorí ináč, iba po chorvátsky. Vyznám, že som ťažko niesol svoju hriešnu prenáhlenosť, že som na prvý pohľad nič po nič daroval Nemcom, a to ešte štajerským, takéto tri nádherné kvety zo záhrady záhrebskej. Môj omyl môže ako-tak ospravedlniť iba okolnosť, že ani ja, ani nikto v Rohići nepočul nikdy cez celú sezónu od nich ani jediného chorvátskeho slova. Takého sebazaprenia nemôžu byť schopné iba „Hrvatice“…

Krajana, čo zavinšoval pred „Badehausom“ dobrú noc, nepodarilo sa mi objaviť. Utajil sa, ako i tieto tri chorvátske amazonky, na ktorých iba pestrý chorvátsky pás kričal, že sú „Hrvatice“. Zato v jedno ráno zastihlo ma zvláštne prekvapenie, keď som šiel do hydropatického ústavu. Pri chodníku vedľa hotela vidím dvoch chlapcov. Sú v čižmách, bielych, súkenných nohaviciach a v krátkych súkenných kurtkách. Na hlave majú okrúhle klobúčky, spod nich hľadia oči na tento parádny svet prívetive a pokorne akosi. Tak vedia pozerať iba Slováci; i tvár im je okrúhla, slovenská, i vlasy nosia dosť dlhé, ako naši sedliaci, a pod nosom majú čierne fúzy. Pred nimi na trávniku hŕba kobercov, zásteriek a druhých výšiviek.

„Ľaľa — lastovice z našich strán!“ zvolám uveličený na môjho mlčanlivého. „Poďme k nim. Stavím sa, že mi ich sem poslal náš pán senior Holuby^[101] zdakadiaľ z Bošáckej doliny!“

„Teda vaši ľudia!“ natešený zvolal i môj mlčanlivý. „Poďme, utŕžime im dačo.“

„Skadiaľ ste, ľudia?“ spytujem sa ich.

„Tessék parancsolni!“^[102]

„Oho!“ zadivil som sa. „Teda i pán senior takto! A ktovie, či idúcky nepochytili čosi po maďarsky a teraz sa tu vystatujú. Od Slováka všeličo vystane, i takýto fígeľ,“ mudrujem ja. No musel som uznať, že to „tessék parancsolni“ znelo plnou, širokou výrečnosťou, ako pri írečitom Maďarovi.

„Skadiaľ ste?“ pýtam sa ich po maďarsky i ja.

„Zo Székely-Udvarhelyu,“ odpovedajú natešení, že natrafili na krajana.

„Čo sú to za?“ spytuje sa môj mlčanlivý.

„Sikuli zo Sedmohradska.“

Môj druh si ich prezerá ľahostajne; najradšej by išiel. No mne sa páčia títo driečni, čistí ľudia. Celý ich zjav dýcha statočnosťou; skromnosťou; pohľad dôverčivý, krotký. Na hábach im nebadať, že sú od dakoľko týždňov v ceste; košeľa a háby skvejú sa čistotou, ani čoby ich boli včera obliekli.

„A ako sa vám vodí? Predávate mnoho?“

„Ach, málo, pán veľkomožný!“

To sa rozumie, krajania sú — hneď prvé slovo im je „veľkomožný,“ podotknem ja druhovi.

„Či rozkážete dačo?“

A už nám rozkladajú zásterky, uteráky a podobné veci — všetko pekne vyšívané a lacné. Ja do mlčanlivého, nech kúpi zásterku, alebo čo. Lebo výšivky sa ma dotkli kúzlom našej domácej poézie. Nie som ja Socháň, ani Koula,^[103] aby vedel povedať, čo je za rozdiel medzi týmito a nitrianskymi alebo prešovskými výšivkami. Mne je ornament ako ornament — už či je páv alebo moriak, lipa alebo dubina. Iba sa mi pozdalo, že prešporské sú omnoho veselšie, pestrejšie totiž. Toto tu je všetko modré, alebo tmavé na bielom plátne, neokúzľujú tou lahodnou harmóniou farieb, ale vzdor tomu vyzerajú krásne a svedčia o vyvinutom vkuse toho tiež skromného, pracovitého národa, a pritom tiež chudobného a zanedbaného.

„Teda sú Maďari?“ spytuje sa môj mlčanlivý.

„Tak trochu.“

„Tak nekúpim ničoho!“

Ja som ho neprehováral. No bolo mi ľúto týchto dobrých ľudí, ktorí za neveľkým zárobkom až sem sa ustávali a, ako vidno, neutŕžia mnoho. Tí dvaja pozerajú na nás v očakávaní, či sa pohneme; no z rozhodnej odpovede môjho druha vyrozumeli, že nejde kupovať, i uspokojili sa. Ja som im ešte vysvetlil, že môj druh má smútok a tak podobné veci nemôže držať v dome. Neviem, či ich presvedčilo dostatočne.

Chceli sme sa vzdialiť, keď sa ma spýta môj Sikul:

„Prosím ponížene, ako by sa povedalo po chorvátsky: My sme zo Székely-Udvarhelyu zo Sedmohradska.“

„Hm — to nenie tak jednoducho, môj švagre,“ odpovedám ja. „Máme zákon o regulovaní mien a ten nedopúšťa, aby mestá mohli premieňať svoje mená. Székely-Udvarhely v každej reči musí byť len Székely-Udvarhely.“

„Zákon, viem, že je zákon — ale aby nás rozumeli, keď im povieme.“

„Nuž keď je tak, vy im poviete: „My smo iz zo Székely-Udvarhelyu u Erdelju.“

„To je zas len po maďarsky,“ nadhodí môj Sikul.

„To je pravda. A keď vy už vonkoncom chcete, aby nebolo po maďarsky, povedzte miesto Székely-Udvarhely — Turóc Szent Márton.^[104] Uvidíte, všade vás prijmú s otvoreným náručím. Začnite hneď rovno pred kaviarňou.“

Druhý deň som ich zase našiel pri hoteli s tou hŕbou výšiviek. Nevidno, že z nej bohviekoľme ubúda. I oni sa žalujú, že nepredali temer ničoho; ale sa zas chvália, že je tu dobre, že našli mnoho krajanov. Môjho mlčanlivého tu niet. Terajší môj druh začal prezerať tovar. Zásterky hneď kúpil tri, takže pekné sikulské zásterky budú na pekných Dalmatínkach paradírovať, čo sa nestáva každý deň. Sikuli sa rozveselili a odprevádzajú nás s veľkým ďakovaním. Zásterky som ukradomky vpašoval do „Füllhausu“ a musel ukryť v mojej batožine, aby mlčanlivý nezbadal, že sme mu za chrbtom vyviedli taký kúsok.

Keď bola sezóna v najlepšom kvete, rozložila akási ženská svoj tovar v hlavnej aleji po laviciach. Prechádzkou zastavili sme sa i my pred týmto obchodom módnych ženských látok. Mlčanlivého nebolo s nami, mali sme kedy prezerať, i trpezlivosti. Môj druh rozložil kus na ženskú blúzu a pýta sa predavačky:

„Koľko?“

„Dvadsaťpäť zlatých.“

Otvoril som oči, neveril som im.

„Hodváb je — pravý hodváb,“ poučuje ma druh. „Pozrite tú krásu, lesk — v škrupine vajca by ste to odniesli.“ Prihládza, prevracia, proti slncu — študuje odraz svetla na látke, hru a prelievanie farieb, a i jemu sa lesknú oči a pokyvuje spokojne hlavou. „Také niečo nedá sa kúpiť ani v Trieste, ani v Hradci, verte mi!“

To znamenalo inými slovami, aby ja riekol: „Keď je tak — a vy kúpte tu.“ No ja som odpovedal inakšie.

„Draho je. Čo — dvadsaťpäť zlatých blúza! To je márnotratnosť — zločin! Radšej pozrite tamtú šatôčku.“ To bol ručníček ako dlaň, obšitý čipkami. „Osem zlatých,“ zvestuje mi predavačka. „Tucet a či pol tucta?“ pýtam sa ja. „Dobre sa treba dorozumieť.“ „Tento jeden kus,“ zvestuje predavačka. „Čo?“ zhrozil som sa ja. „Pravé čipky, pane,“ usmiala sa ona. Na operadle lavice prevesený je závoj, aký nosia v Dalmácii ženy, keď idú do kostola. Veď pýta zaň len tridsať zlatých.

Môj druh vzal do ruky spodničku — pravda, zošitá nenie. Obrúbená je čipkami, a to širokými. Keď pomyslíš, že táto filigránska práca je na to, aby sa zablatila a zafúľala, príde ti ťažko.

„Koľko toto?“ pýta sa môj druh.

„Štyridsaťosem zlatých.“

„A teraz poďme,“ navrhujem ja.

Odišli sme od predavačky obidvaja zamyslení.

„Teraz môžete pochopiť, koľko uložila groša do svojich toaliet tá osamelá elegantná, čo ju vídate tu po aleji,“ poučuje ma môj druh. „Koľko sa len minie na predmety, čo sa vlastne nedajú ani vidieť: ako na spodničky a podobné veci.“

„Do tých výpočtov sa ja púšťať nejdem,“ odpovedám ja. No túto tu, keby bola polícia, dal by odviesť za chotár. Usporil by nejednému mužovi tu v Rohići trpkú chvíľu.“

„Veru tak,“ poučuje ma môj druh. „Žena je dosť drahá portieka.“

„I národná pieseň hovorí,“ poznamenal som ja. „Kto chce peknú ženu mať, musí na ňu keltovať.“

Nevystali v Rohići ani naši dalmatínski „galantári“.^[105] Vidíš ich všade po väčších i menších mestách strednej Európy, v ich širokých nohaviciach a cifrovaných bruslekoch s haraburdami bez väčšej ceny. Oni každému hovoria, že sú z Bosny, a to nenie pravda. Všetci sú z okolia Imotského. Majú svojho Kohna vo Viedni, ktorý im dodáva tento „bosanský“ tovar a vedie celú korešpondenciu. Sú to ľudia podnikaví, súci. On sa prechádza po Paríži a Berlíne tak bezstarostne, ako po rínku v Imotskom.

Sedel som s mlčanlivým pod hlavnou alejou, keď sa priblížil a začal: „Kav’n zi štogot, Chei-sve vajn.“^[106] V ich dialektike nieto h; a f vyslovujú ako v; miesto Frane povedia Vrane. Tento nemá na hlave okrútený pestrý pás, ale slamený klobúk, ktorý sa smiešne odráža od jeho národného kroja. Mlčanlivý nenie dobrej vôle — ja som galantára odpravil a ani sa mu neprihovoril. On nenie urazený ani mak. Trochu postál, predkladá nám nože a cigarníky a vidiac, že nemáme vôle kupovať, ide o lavicu ďalej. Na nej sedí vysoký kupec z Mostara.

„Kav’n zi štogod Cher-sve vajn!“ núka i jemu.

„A odkiaľ si ty?“ zvolal naň kupec hromovým hlasom, až sa pol parku zobzeralo.

„Z Bosny, gospodine. A ty, ak smiem vedieť?“ pýta sa on trochu prekvapený.

„Z akej Bosny — žalostná ti majka!^[107] Ty si z Imotského!“

„Ah, ako ty všetko vieš, gospodine!;“ obdivuje sa mu galantár. „No — vyber dačo. Máš tu všeličo. Odnesieš žene, zaraduje sa; ak nemáš ženy, dáš mladej, obľúbi si ťa. Taký pekný, súci pán: akoby nemal dakoho, čo naň čaká…“

„Daj mi pokoj, prosím ťa.“

„Podopri ma, gospodine — zmiluj sa. Ja zďaleka — ty zďaleka, v cudzej zemi, medzi dušmanmi obidvaja: jednej hory list.“

„Vieš ty čo!?“ zahrmel zas naň kupec. „Príď ty do Mostaru ku mne, slobodno, ja ťa napomôžem. Ale tu, boga ti, zdieraj Švábov. Vidíš, všade ich dosť, i zemi ťažko pod nimi…“

Galantár pokrútil hlavou.

„Ťažko ti je so Švábom, gospodine! Ani ti neodpovie. A všetko prikryl žid — kde ja na Švába!“ A začal upratúvať svoj tovar v košiari. „Ej, židov mnoho — potopa od nich, gospodine! Ja sa modlím bohu, aby prišli raz do nás, na Lovreče prenocovať — len jednu noc, gospodine!“

„Viem, viem,“ pokyvuje kupec hlavou. „Prečítali by ste im rebrá. Ale čo — neprídu ti oni do Lovreča. Lepšie im je u nás.“

A galantár o chvíľu už sa mieša pomedzi elegantný svet na verande kaviarne.

Sedeli sme za večerou v našom hoteli pod dvojramenným sviecňom, keď sa tu vhrnulo odrazu dosť hodne sveta. Môj mlčanlivý sa zamračil; plná miestnosť ho rozčuluje. Posadali za susedný stôl, nám sa uklonili nemo. Medzi nimi sú dvaja korpulentní, jeden z nich dosť mladý ešte, druhý má na hlave dosť objemnú plešinu. Tretí je tiež dosť mladý, ale bledý a chudý. Vidno, žalúdok nenie v poriadku. Štvrtý je malý, asi po kľuku vo dverách, a je hrbatý k tomu. I on už ošedivel. Hlava mu sedí medzi plecami, ktoré vystavajú dohora. Zasadli a vyjednávajú so sklepníkom ohľadom večere. Tu sa zjaví vo dverách ohromná postava kupca mostarského, a za ním jeho druh, štíhly mladík vo feze.

„Zdravo!“ zahrmí kupec, až sa v miestnosti ozýva.

„Dobar veče!“^[108] znie jednohlasne od obsadeného stola.

Môj mlčanlivý sa rozveselil. „Bratia Srbi,“ hovorí mi pošepky, „najskôr z kráľovstva.“

„Tým lepšie,“ na to ja.

Kupec a jeho priateľ prisadli k stolu. Medzitým prišla večera — kurčatá na paprikáš, akiste nedopečené. Rozkázali si po omelete, a maličký, ktorému ledva vidno hlavu spoza stola, porciu rakov, to sa rozumie riečnych. Rozhovor je pretrhávaný jedením. Vyvodí v ňom maličký, hodí často vtip a smeje sa mu prvý, hlasom chrapľavým, otvoriac široké ústa, z ktorých vyzerajú zuby čierne, riedke.

„Ja vám hovorím: hlavná vec — nedať sa!“ zvolal on, utrúc ústa servítom, ktorý páchne trochu stuchlinou. „Keby sme sa dali, dávno by nás bol čert odniesol.“

„A načo by sme mu boli?“ zvolal tučný plešivý.

„A ktovie, či by nezaplakala ktorá,“ zvolal kupec mostarský. „Zdá sa mi, že ste čertom podšitý.“

„Ja?“ zadivil sa maličký a rozosmial sa. „Zaradovali by sa belehradské panie, keby sa ja kde podel.“

„Oh — a to prečo?“

„Všetko sa žalujú, že im kazím mužov. A vo veci je čo? Posedíme si tu i tu, zabavíme sa. To je všetko.“ Obrátil sa k sklepníkovi: „Ty, kmotre, máte vy tu negotínske? Toto sú tu pomyje, môj sokole, a nie víno.“ Hľadí pohár proti svetlu, obracia ho a víno sa ligoce v ňom ako zlato. „Farbu má, to sa mu musí dať; ale to je i všetko. Farby sa nenapiješ. Bude v ňom viac jabĺk, než hrozna.“

Sklepník pozerá naň v rozpakoch. Nerozumie, čo mu hovoria. Maličký mu vysvetlil v správnej nemčine, čo si žiada a naostatok poznamenal:

„Dnes ešte hovorím po švábsky — ale povedz gazdovi, že zajtra musí ma obslúžiť po srbsky.“

Sklepník pohol plecom, že to nie jeho starosť. „A vína, aké si pán žiada, nemáme.“

„Tým horšie, budeme piť toto. Ešte štvrtku.“

No vínko, hoc vyzerá nevinne, rozohrialo spoločnosť. Oči sa lesknú a na líci naskočila zora. Treba sa pomaly i poberať.

„Počkajte!“ zvolal maličký na svojich druhov. „Zišiel mi na um jeden problém — či by si dal ešte jednu, alebo nie. V takých pádoch sa ja pýtam osudu. Nech on rozhodne.“ Stisol ruku a začal na hánkach čítať: „Hoćú — nećú, hoćú — neću…“^[109] Vyšlo mu, to sa rozumie, „hoću“, „Osud rozkazuje!“ zvolal na sklepníka, dvíhajúc prázdnu štvrtku dohora. „Dones ešte jednu!“

„Čertom podšitý!“ smeje sa kupec z Mostaru. „A či nevieš, že takto musí zakaždým vyjsť „hoću“? Počni raz s „neću“ a uvidíš.“

„To nie. S osudom sa neslobodno jednať. Pokoriť sa, čo on naloží a znášať trpezlivo…“

Túto veselú kompániu vídať všade: v kaviarni, na promenáde, pri prameňoch. Maličký vývodí, on je kolompoš. Najradšej má ohromného kupca, s ním chodieva, siahajúc mu do pása. Kupec sa musí prihnúť, ak chce naň pozrieť; maličký zas dvíha a zalamuje hlavu, akoby šiel pozerať na vežu. Najkrajšie je, keď príde za rána kupovať ruže ku kiosku. Vyberie si obyčajne dve. Jednu drží medzi prstami, druhú si dá stoknúť na prsia. Mladá Štajerka hryzie sa v pery, aby sa nerozosmiala, keď mu ju ide pripäť. Iní tiež hľadia naň s obdivom, alebo ľútosťou — a on si vykračuje nenútene, fumigujúc celý svet.

Na sedisku, natretom bielou farbou, bol ktosi ohromnými literami napísal: „Živila Hrvatska!“^[110] My sme spozorovali nápis dávno a čakali každý deň, keď sme tadiaľ išli, že nájdeme dáku poznámku. Zdalo sa nám nemožným, aby naši krajania čo takého nezbadali. A nápis ostal nedotknutý, bez poznámky. Až teraz, keď sme v jedno ráno tadiaľ prešli, našli sme pod ním poznámku, cyrilikou: „Živiće, ako se spoji sa Srbijom.“ (Bude žiť, ak sa spojí so Srbskom.)

„Vidíte, vlastný brat, ako zmýšľa s Chorvátom,“ rozhorlil sa môj mlčanlivý. „Maďar nemal čo vytýkať, a rodný brat nežičí ti života!“

„Pekní bratia!“ myslím ja, „zjedol by jeden druhého z púhej lásky.“ Protiva medzi nimi najlepšie sa vyráža v tých dvoch nápisoch — protiva, ktorá sa nikdy nedá vyrovnať. Chceli by asimilovať jeden druhého, neuznávajú jeden druhého ako národ; nerešpektujú markantných rozdielov, ktoré vykazuje ich národný byt: a predsa by sa chceli zliať! Vlastní bratia, ale každý má svoju zvláštnu vieru, svoje písmo, svoje tradície, svoje ideály, svoju minulosť a svoje ašpirácie, a to na úkor druhého… Takí bratia, lepšie, keď sa rozdelia; každý pod svojím krovom, každý pre seba, než v spoločnom dome sa vadiť a hrýzť.

Raz, keď sme prišli na večeru, srbská spoločnosť už odbavila večeru a beseduje. My sme ich pozdravili a sadli za svoj stôl; oni nám poďakovali s nesmiernou zdvorilosťou, aká môže jestvovať len medzi rozvadenými bratmi v dobe prímeria. Oni už vedeli, že za susedným stolom sedia Chorváti.

Mladý tučný rozkázal Gumpoldskirchner. „Škoda takým vínom zalievať takú večeru,“ zvolal maličký. „Ja vravím, nieto kuchyne ako srbská. Toto tu raz, dva razy do roka ujde; ale každý deň natláčať sa kurčatami, zunuje sa ti. A na poludnie teľacina! Bojím sa, že alebo zakikiríkam, alebo zabľačím, keď prídem pred Belehrad.“

Začali vyratovať jedlá, ktoré je aké: každý vychvaľuje svoje. Mladší tučný, vrtiac medzi prstami pohár, rozmýšla nad čímsi, konečne sa ozval:

„Načo tajiť, keď neosoží? V Srbiji sa už tiež nejedáva, ako sa jedávalo.“

„Ako to?“ pýtajú sa ostatní.

„Tak! Keď som ja ta prišiel pred sedemadvadsať rokmi — u sedliaka mäso, husi, kačky, morky, pšeničný chlieb, a čo ja viem. A dnes?“ hodil rukou. „V Lombardii sedliak sa má sto ráz lepšie.“

„V Lombardii sedliak nemá ničoho. V Sicílii má cibuľu na obed a hnilý pomaranč,“ zvolal maličký.

„Nehovorte vy mne. Bol som ja i v Lombardii i v Sicílii. Ani tam nenie tak, ako je rozkričané po novinách. A že sa náš sedliak má horšie, to je pravda, bárs smutná pravda.“

„Aká pravda — aká pravda!“ odporuje maličký. „Všeobecne je známo, že sa náš sedliak traktuje znamenite.“

„Z novín je to známo, môj pane!“ rozhorlil sa jeho protivník. „Choďte k nemu — uvidíte, že pšeničný chlieb jedáva ak na Vianoce. Mäsa nevidí od roka do roka. Pšenicu musí predať. Pojedli mu ju druhí. Tak vám je to!“

„Čo — že náš sedliak nezakole!“ rozhneval sa maličký. „Zakole aspoň jedno — i jalovicu nasolí.“

„To bývalo pred štvrťstoročím. Kŕmnika a jalovicu zjedia mu druhí.“

„Ah, čo hovoríte, preboha!“ hodil maličký netrpezlive rukou.

„Hovorím, lebo je tak. Odtajiť sa to nedá. Sedliak predá svoju pšenicu, predá víno, mäso — ostane mu kukurica a zemiaky. To je jeho výživa, kým mu nepojedia i kukuricu…“

„To je teda náš sedliak najbiednejší,“ usmial sa malý zlostne.

„Niet biednejšieho tvora na svete! Čo vy viete tam v Belehrade? Choďte do dedín, uvidíte, do čoho upadol náš sedliak.“

„Akoby nik nebol videl sedliaka, iba vy!“

„Áno, videl som ho, i plakal nad ním. Čo ste to s ním urobili, vy inteligencia, vy Europejci!“ Oči sa mu zaiskrili, vyrovnal sa v drieku a zahrozil mu päsťou: „Na svietniky vás vešať po uliciach Belehradu, na každú lampu po jednom napredniakovi.^[111] Vy ste skaza, vy záhuba Srbska! Spod toho sa nevytiahnete nikdy, ani neočistíte!“

„Čo napredniaci, čo!“ zajakuje sa maličký.

„Vy ste robili dlhy, márnili, pchali do kešieň!“

Vystrel sa i maličký, oči mu zasvietili. No hneď sa utíšil, pohodiac rukou. „Hlúpe povedačky! Frázy! I napredniaci sú patrioti.“ A obrátiac sa ku dverám, zacengal na pohár a vykríkol „Zahlen! Či je toto spôsob? Ako by sme boli zbojníci!“

„Nepriatelia ľudu, zločinci!“ zahrmel jeho protivník. „Nech čuje každý, nech vie, čo ste za čeliadka…“

To sa vzťahovalo na nás, ktorí sedíme a pozeráme jeden na druhého. Ani jednému z nás nenie príjemné, že je svedkom takejto náruživej scény. I pri srbskom stole sú nespokojní, že sa roztriasa špinavé prádlo pred nami cudzincami, vlastne, čo ešte horšieho, Chorvátmi! To ich mrzí, ponižuje! Chorváti sa potešia, rozradujú nad domácim nešťastím „vlastného“ brata. Budú roztriasať srbskú psotu po svete, ba poprikladajú a prifarbia ešte, aby vyzerala cifrovanejšie. No bezohľadný tučný kladie váhu práve na to, aby sme čuli my, posúdili a rozhodli, kto má pravdu.

„Vy, radikáli, zachránite Srbiju!“ hundre maličký, viac pre seba, než pre druhých. „Vy rozlievate med a mlieko po Srbiji!“

„Nie — teraz musia radikáli zdierať národ!“ zvolal tučný. „Vy ste narobili dlhov a my musíme platiť interesy! Do čoho ste vstrčili pôžičky? Ukážte fabriky, čo ste vystavili, cesty, železnice! Kde sú tie ohromné milióny? Ukážte!“

„Vy myslíte, kto väčšmi kričí, ten že má pravdu! Mňa vy nepresvedčíte!“

„Záleží mi na tom pramálo.“

Tým sa skončila hádka a po nej sa spoločnosť roztrieskala. Maličký s tučným sa už viac neukázali spoločne. Chodí alebo sám, alebo kedy-tedy s daktorým zo skupiny. O krátky čas sa i stratil z Rohića.

Do Rohića zavítala hneď akosi za nami jedna dosť záhadná rodina. Otec obyčajný, tuctový človek; matka krásna bruneta, mladá ešte, svieža, hoci i vlasy počínajú šedivieť. No to ani najmenej neuberá lesku jej krásnemu oku. Ináč jej ani nezáleží na tom, či sa komu páči alebo nepáči. Má oči len pre svoju dcéru, asi štrnásťročnú maznu, tiež čiernu, rozrastenú na svoje roky až priveľmi. Pani mama chodí si ležérne, je komótna natoľko, že sa jej ťaží kabátik vovliecť do rukávov, ale si ho prehodí jednoducho na plecia. Jej mazna ustavične vystíha od nej čosi, jednostaj pýta a dojedá. Matka ju tíši a otec, chudák, je cele podmanený. Ináče mazna počína pochopovať, že je pekná. Keď ju prejdú fuky, švihne svojím ohnivým okom sem i tam.

Dlho sme sa nazdávali, že je to rodina židovská. Žaba hovorí dobre po nemecky, po taliansky a po maďarsky: mysleli sme, že budú zdakadiaľ z Rijeky. Iba raz, keď mama sedela v kaviarni pod verandou, príde k nej žaba a prerečie: „Ja ti ta nejdem, mamice!“ A to pravým záhrebským dialektom. Pozdejšie sme sa dozvedeli, že je rodina zo Záhrebu, nie sú židia, ale praví Chorváti.

Prešlo i dve tretiny našej sezóny, kým sme takto poobjavovali daktorých Chorvátov. A všetko sa mi vidí, že sme ich neobjavili všetkých. Veď nemal každý so sebou takú maznu, aby ho bola vyzradila svojim „mamice“ alebo „tatice“.