ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za mnohé cenné informácie k poznámkam v zväzkoch s juhoslovanskou tematikou (VII., VIII. a IX.) a za fotografický materiál ďakujeme dr. Brankovi Nižetićovi, lekárovi v Splite.

Do tohto zväzku sú zaradené Kukučínove cestopisy po juhoslovanských krajoch. Pripájame k nim zlomky cestopisného a zemepisného charakteru, ktoré ostali len v rukopise.

Kukučín začal písať cestopisy po svedomitej príprave. Už v Prahe, v spolku Detvan mal príležitosť poznať literatúru o týchto krajoch, napr. Holečekove diela. (O Holečekovi osobne si utvoril dosť zlú mienku; pozri list Jurajovi Janoškovi z 18. januára 1886, uverejnený v sborníku Martin Kukučín v kritike a spomienkach, Bratislava SVKL 1957, 849.) Po príchode na ostrov Brač sa Kukučín zoznamoval predovšetkým s najbližším okolím. Z písomných dokladov svedčia o tom napr. Kukučínove listy písané na Slovensko (napr. Jurajovi Slávikovi z 29. novembra 1894, Pavlovi Országhovi-Hviezdoslavovi z 29. decembra 1894; uverejnené sú v VII. zväzku Kukučínovho Diela, Bračské motívy, Bratislava SVKL 1960, 189 — 194; atď.}. Svedkom toho sú však predovšetkým umelecky stvárnené dojmy zo života na ostrove Brač, ako ich Kukučín podal v poviedkach i rukopisoch s bračskou tematikou (sú uverejnené v citovanom zväzku). (Literárny archív Národného múzea v Prahe.) Ústavu českej literatúry ČSAV.

Nový kraj sa Kukučínovi zapáčil, rád po ňom cestoval, hoci mu to čas dovoľoval iba zriedka. Napr. v liste z 23. mája 1894 píše Jánovi Cimrákovi: „… Na susednom ostrove Hvaru máš celé lesy pomarančov a citrónov. Príroda je krásna, veľkolepá a menovite more, na ktoré som neobyčajno privykol. Ale málo cestujem po ňom. Teraz v lete si vezmem urlaub na 14 dní a pôjdem na Čiernu Horu, do Mostaru, Bosny a tak cez Zahreb a Fiume domov. Neviem, či sa mi plán nepokazí…“

Prvým rukopisným zlomkom „zemepisného“ charakteru je pravdepodobne opis ostrova Brač. Keď si totiž Kukučín po príchode na Brač pýtal od slovenského ľudovýchovného a poľnohospodárskeho pracovníka v Kraskove, Ivana Ľuba, určité informácie o obrábaní suchej, skalnatej pôdy, aká bola v Selciach, Ľub v liste z 8. októbra 1895 (Literárny archív Národného múzea v Prahe, Menšíkova pozostalosť) odpovedal na otázky a zároveň požiadal Kukučína, aby opísal obyvateľstvo Dalmácie, Bosny, Hercegoviny a Čiernej Hory:

„… Skutočne, zo všetkých známych príhodných rostlín krmných, pre suchopárne vápnaté zeme, najpríhodnejšia rostlina je vičenec (ešpasseta), ktorá v takých zemiach trvá aj cez 15 — 20 rokov; na Kraskove je málo vápnatá zem, preto mne nechce sa dariť vičenec.

Najlepšie darí sa tu bôľhoj. Bôľhojové semeno Vám posielam na pokusy; spôsob rostovania bôľhoja opísaný je aj v 3. č. „Obzora“ r. 1895.

Vďačiac sa Vám touto posielkou, prosím Vás, zavďačte sa nám v „Obzore“ aspoň krátkym opisom dalmáckych ostrovov, s udaním jako sa živí jeho obyvateľstvo, z ktorého koľko % pripadúva na Italcov a iných cudzincov? Keďby bolo možné stručne opísať obyvateľstvo v Dalmácii, v Bosne, v Hercegovine a na Čiernej Hore, s udaním, z čoho sa živia, tým lepšie pre „Obzor“…“

Odpoveďou na Ľubovu prosbu je azda zlomok rukopisu s názvom Ostrov Brač. Túto prácu Kukučín nedokončil a neuverejnil pravdepodobne pre veľké zaneprázdnenie, ktoré súviselo s vykonávaním jeho lekárskej praxe. Neskôr sa asi k rukopisu nevrátil.

Ostatné rukopisy, ktoré publikujeme na konci zväzku, autor zamýšľal azda zaradiť k Cestopisným črtám. Takto ostali iba viac-menej samostatnými torzami.

Rijeka — Rohić — Záhreb

Odtlačené podľa Slovenských pohľadov XXI, č. 9, 10, 11, 12 zo septembra, októbra, novembra, decembra 1901, str. 480 — 489, 563 — 573, 618 — 632, 694 — 716 a XXII, č. 1, 2, 3 z januára, februára, marca 1902, str. 5 — 24, 95 — 114, 166 — 189. V Ss XVI, I. vydanie 1929, str. 1 211, ďalšie vydanie roku 1944.

Z rukopisu sú známe dva neúplné koncepty. Nad väčšinou kapitol v konceptoch je titul Cestopisné črty. Názov Rijeka — Rohić — Záhreb je až v prvom knižnom vydaní. Pravdepodobne ho neutvoril autor. Aj tu nechávame zaužívaný názov preto, lebo dobre vystihuje obsah cestopisu. Číslovanie kapitol v konceptoch v oboch ročníkoch Slovenských pohľadov (XXI, XXII) je súvislé. Prvá časť (kapitola V.) pokračovania, v XXII. ročníku Slovenských pohľadov (1902) má poznámku pod čiarou: Pokračovanie z predošlého ročníka.

O oboch neúplne zachovaných konceptoch platí to isté ako o konceptoch cestopisu v Dalmácii a na Čiernej Hore. Nelíšia sa podstatnejšie ani jeden od druhého, ani od odtlačeného textu. V konceptoch a v odtlačenom texte ide zväčša o štylistické zmeny so zámerom zlepšiť umelecko-ideovú hodnotu diela.

Z prvého konceptu (rozmeru 10,5 cm X17 cm, písané ceruzou; kapitola III. a IV. Literárny archív Matice slovenskej v Martine, kapitola V., zlomok kapitoly VI., kapitola VI. a VII. Literárny archív Národného múzea v Prahe, sign. 370/42; 19068).

Zachovali sa tieto kapitoly:

III. kapitola (s názvom Cestopisné črty) má 11 listov, písaných (okrem posledného listu) po oboch stranách, t. j. 21 strán (posledná strana je označená ako 12).

IV. kapitola (s názvom Cestopisné črty. Píše Martin Kukučin) má 15 listov (číslovaných 1a — 15a), písaných (okrem posledného listu) po oboch stranách, t. j. 29 strán.

V. kapitola (s názvom Cestopisné črty. Píše Martin Kukučin) má 13 listov (číslovaných 1b — 13b), písaných po oboch stranách, t. j. 26 strán.

Zlomok VI. kapitoly (číslovaný 1c) má 1 list (číslovaný 1c), písaný po oboch stranách, t. j. 2 strany. Autor rukopis prepracoval a vložil na začiatok V. kapitoly.

VI. kapitola (s názvom Cestopisné črty. Píše Martin Kukučin) má 18 listov, písaných po oboch stranách okrem posledného listu, t. j. 35 strán.

Zlomok VII. kapitoly (s názvom Cestopisné črty. Píše Martin Kukučin) má 13 listov, písaných po oboch stranách (okrem posledného listu), t. j. 25 strán. Rukopis je nedokončený. Obsahuje začiatok kapitoly až po vetu: „… O malú chvíľu nás náš fiaker vysypal pred Národnou kaviarňou na Jelačićovom trgu.“

Z druhého konceptu (rozmeru 10,5 cmX17 cm, písané perom; kapitola V. Literárny archív Matice slovenskej v Martine, kapitola VII. Literárny archív Národného múzea v Prahe, sign. 370/42; 19068) zachovali sa tieto kapitoly:

Zlomok V. kapitoly má 8 listov (číslovaných 12 — 19), písaných po oboch stranách, t. j. 16 strán. V prvom knižnom vydaní str. 123 — 137. Rukopis sa začína slovami: „…výhra nesmierna. A preklady? Ani najlepší preklad nenahradí (nečit.) originálu…“ a končí sa vetou: „…Takto nám dobrú noc a vám — dobrú zábavu!“ V rukopise sú cudzie drobnejšie zásahy.

VII. kapitola (s názvom Cestopisné črty. Píše Martin Kukučin) má 22 listov, písaných (okrem posledného listu) po oboch stranách, t. j. 43 strán.

Kukučín bol na ceste, ktorú opisuje v tomto cestopise s priateľom Petrom Didolićom. Petar Didolić (1846 — 1906) bol jedným zo šiestich bratov, z ktorých traja žili jednostaj v Selci. Nemal školské vzdelanie, ale bol veľmi inteligentný. Viedol firmu „Braća Didolić“, ktorá obchodovala s vínom, poľnohospodárskymi výrobkami a koloniálnym tovarom. Niekoľko rokov bol starostom Seliec. Bol vplyvným členom „Narodnej stranky“, osobným priateľom vodcu „stranky prava“ dr. Anteho Trumbića a biskupa Strossmayera. Kukučín o ňom hovoril ako o svojom priateľovi v liste Jurajovi Slávikovi z 29. novembra 1894 (citát uverejnený v VII. zväzku Diela Martina Kukučína, SVKL, Bratislava 1960, str. 191), a po smrti uverejnil o ňom v zadarskom Národnom liste XL (15, 16 a 17) z 19., 22. a 26. februára 1906. V Rohići boli spolu viac ráz. Kukučín ho v cestopise spomína ako „svojho mlčanlivého druha“.

Kukučínov cestopis mal byť pôvodne kratší. Svedčia o tom listy Jozefovi Škultétymu z 19. augusta 1901 a 11. januára 1902 (Literárny archív Matice slovenskej v Martine):

„Drahý brat môj! Neviem, či ho dostaneš ešte zavčasu pre septembrové číslo, ale prvej som nemôhol byť hotový. Bude každým pádom hotové do Nového roku, v 3 — 4 číslach. Ja tu už [som] 20 dní a o dva tri dni odchádzam, lebo počalo pršať i tu. Nenazdaj sa, že som chorý a kvôli sebe som v Rohiću: odprevádzam chorých, za to som nemôhol ani domov tohto leta a mal som vôľu i úmysel. Pozdrav všetkých úprimne od Tvojho oddaného Bencura, 19/VIII 901, Rohitsch-Sauerbrunn.“

„…Tu zase nová porcia. Ešte do jedného čísla a potom už bude koniec. Mne sa už samému zunoval ten canc a čo ešte čitateľom! Len sa teším, že som ho dokončil bez incidentov a veru mám týchto dní mnoho roboty, lebo zas mám v dvoch obciach diphteritis a musím lietať sem a tam vo dne i v noci. Zabudol som ti zaželať šťastný nový rok a tak i všetkým Vám, našim, ktorí sa tam trápite, naťahujete a do ktorých sa útočí zo všetkých strán. Čo sa týka mojich ďalších prác ja Ti nemôžem nič určitého sľúbiť. Môžeš byť bezpečný — čo budem môcť vždy urobím a vďačne. Veď i mne pôsobí v prvom rade radosť a pôžitok, takže vlastne ja by mal byť povďačný, keď mám kde uverejňovať, čo by ináč muselo ostať v stolíku…“ (11. januára 1902).