Zlatý fond > Diela > Prispôsobenie


E-mail (povinné):

Jolana Cirbusová:
Prispôsobenie

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Daniel Winter, Ivana Hodošiová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 48 čitateľov


 

Prispôsobenie

Hlboko medzi horami v ľúbeznom údolí ležalo malé mesto.

Bolo to mesto starodávne. Od rokov sa vyvíjal jeho vnútorný život v typický svojský ráz. Dávnejší obyvatelia, ktorí už podľahli jeho vplyvu, požadovali od všetkých nových prisťahovalcov, aby sa im bez odporu prispôsobili. Kto sa podrobil, toho prijali medzi seba, ale kto sa opovážil odporovať, toho svojím naháňaním skoro pošliapali. A ako vyobcovaného predstavovali ho v najnepriaznivejšom svetle pred novými prisťahovalcami, aby vedeli, čoho sa držať.

Málokto im odporoval. Noví prisťahovalci prichádzali v malom počte. Nemohli pretvoriť vnútorný život celého mesta. Podľahli nátlaku prevahy. Ale sa ani veľmi nepriečili. Vnútorný ráz mesta pôsobil na nich, ako schválenie a povýšenie ľudskej slabosti, obmedzenosti a nízkosti na namyslenosť dokonalosti. A to veľmi lahodí ľudskej prírode ťažko uznávajúcej svoju nedokonalosť…

I pritom všetkom sa prihodilo, že naraz až pri dvoch nových prisťahovalcoch nejavila sa náklonnosť prispôsobiť sa.

Jedným z nich bola krásna, mladá kancelistka okresného súdu. Nemala ani tušenia, čo chcú od nej. Žila utiahnuto, pracovala ticho, spokojne, pričom budila dojem, akoby sa bola z vyššej hodnosti ponížila do života malej úradníčky a vznešenými vlastnosťami tejto vyššej hodnosti snažila sa povzniesť svoju malú rolu. Nezamiešala sa do zábav dievčat, primeraných jej postaveniu. Svoje postavenie nepokladala za konečne platné, lebo nemohlo uspokojiť jej osobnosť. Zaujímala voči životu očakávajúce stanovisko nádeje, prezrádzajúc, že viac úfa a ako žena chce to ďalej priviesť. A riadila sa len perspektívami svojej nádeje.

Mešťania jej nerozumeli. Zdala sa im veľmi zvláštna. A keďže bola dcérou len malého úradníka, jej zvláštnosť ich veľmi dráždila, hnevala a tým smelšie a bezohľadnejšie ju posudzovali a napádali…

Druhá bola schudobnená, vznešená vdova. V chudobe zanechala veľkopanský spoločenský kruh, kde žila v blahobyte za života svojho muža. Jeho smrťou rozpadol sa majetok a ona sa utiahla do malého mesta, skrytého medzi horami.

Žila celkom uzavretá, oddaná len svojmu smútku a minulosti. Blúdila vždy iba po lesoch. Uspokojila sa spoločnosťou prírody, vtákov, stromov a rastlín. Príroda bola veľká na to, aby mohla dať prístrešie spomienkam na jej starý, vznešený, v retrospektíve stonásobne zväčšovaný, skrášlený a cenný život. A vtáci, stromy, rastliny dokázali byť dobroprajnou spoločnosťou. Nemýlili ju v rozpomienkach.

Mešťania sa i ňou priveľa zaoberali. I ona sa im zdala zvláštna. Ale, pretože pochádzala z veľkopanskej rodiny, jej zvláštnosť im imponovala. A i pri svojich obyčajoch, len zďaleka obdivovali prejavy jej veľkopanskej výchovy a bývalého nóbl života. Vrele si priali, aby sa uponížila medzi nich. Ale márne…

*

Stalo sa, že Alfréd Bihary, najprednejší a najbohatší človek mesta, mal na okresnom súde menšiu pravotu, ktorej zápisnicu písala krásna kancelistka Ružena Kroková.

Bihary bol milý, ale veľmi ľahkomyseľný a namyslený mladík. Bol si vedomý svojho významu v meste. Jeho najmilšou zábavou bolo budiť všeobecný obdiv neobyčajnými fígľami a skutkami. Pri súdnom pojednávaní, odvrátiac svoju pozornosť od príbehu pravoty, začal sa strnulo dívať na Ruženu. A keď ho sudca oslovil, vo veľkom tichu pri všeobecnej pozornosti vyhlásil:

— Niekto je veľmi krásny…

Keďže si Ružena ani nevšimla poznámku, dodal:

— Ale i veľmi hrdý a nemilosrdný…

Budilo to všeobecnú veselosť. Ako najprednejšieho v meste, ani ho nenapomenuli k poriadku. Len sa smiali. A po skončení procesu, sudca a advokáti gratulovali Ružene, že upozornila na seba najprednejšieho a najbohatšieho mladého človeka mesta.

Ružena ostala ľahostajná. Ako rozumné dievča nepreceňovala Biharyho zaujímavosť. Tým ho len väčšmi dráždila. A umienil si, že skrotí toho hrdého divocha.

Bol by to mohol urobiť i riadnym, spoločenským spôsobom. Lenže jeho povahe lepšie zodpovedalo vykonať bláznovstvo. Skúsil už, že ženským veľmi lichotia a ľahko ich pohnú bláznovstvá, vykonané kvôli nim… Niektoré nadchnú až k nadšeniu, iné zas ledvaže sa zachvejú. Ale ani jedno neostane ľahostajné.

Po krátkom rozmýšľaní pokladal za výborný žart zbližovať sa s ňou pri ďalších súdnych pojednávaniach a dať sa pre ňu odsúdiť. Okričal svojho drevorubača urážlivými nadávkami. Potom ho vyzval, aby ho zažaloval. Drevorubač sa naľakane zdráhal, ale on ho uisťoval, že sa mu nič nestane. Chce byť odsúdený a keď mu to vymaže, ešte ho i odmení. Keď drevorubač i potom váhal, rozkázal mu, aby ho zažaloval, ináč ho vyhodí.

Vec sa dostala pred súd. Žaloba bola podaná riadnym, formálnym spôsobom. Museli ju prijať. Ale každý vedel, o čo tu vlastne ide. A šlo to, ako vo veselohre. Nik nemohol premôcť smiech. Ešte i Ružena zdala sa byť milšou a usmievala sa. Veď sa to odohrávalo kvôli nej, aranžovaním najprednejšieho a najbohatšieho mládenca mesta. A lichotilo jej to, ako by to bolo lichotilo hociktorému dievčaťu.

Bihary, vidiac vzbudenú priazeň, neodstúpil od nej. So súdom sa končili i úradné hodiny. Z budovy okresného súdu odišiel spolu s Ruženou.

Od toho času celkom prirodzene hľadal jej spoločnosť a dvoril jej, ako by tým, že sa dal pre ňu odsúdiť, získal na to právo. Ružena sa neprotivila. Úfaná perspektíva budúcnosti sľubovala sa sprítomniť. A mimovoľne, nevedomky pokročila smerom k životu lepšej mestskej spoločnosti.

*

Vznešená dáma Eliza Vozárová nasýtila sa spoločnosti prírody. Znepokojovalo ju neprestajné šveholenie vtákov. V samote sa zimomravo triasla i pod horúcimi lúčami slnka. Trápili ju ďaleké, abstraktné rozpomienky. A túžila späť do skutočného života a medzi ľudí. Vädla túžbou po zabudnutí.

Pani sudcovej sa podarilo, aby ju pri istej slávnostnej príležitosti privítala ako hosťa vo svojom dome.

Zišla sa veľká spoločnosť. Bola prítomná celá mestská smotánka. Cudziu vznešenú dámu sprvu pozorovali s napnutou úctou. Keď ich oslovila, prišli trošku do rozpakov, natoľko sa líšil spôsob jej reči od ich spôsobu. Ale pomaly si privykli na jej prítomnosť a vpadli do obyčajného spôsobu svojho besedovania. Pritom robili dojem, akoby sa boli z nižšieho postavenia vyšvihli do svojej hodnosti bez vnútorného povznesenia.

Keď dámy spolu s niekoľkými mladými ľuďmi prešli po obede do salónu, kým mužskí ostali v jedálni fajčiť a ďalej piť, začali posudzovať druhú prisťahovanú: devu. Nenútene bľabotali, aby dokázali vznešenej dáme, že i ju považujú za člena spoločnosti, ktorá má právo nazrieť do zákulisia.

Žena hlavného slúžneho, ako zainteresovaná stránka (pre svoje dcéry), vzrušene začala:

— Niekto vystal spomedzi nás. Ten zlý chlapec nás od istého času často zanedbáva.

Po krátkej prestávke, kým sa poobzerala po spoločnosti, hľadajúc súhlas, obrátila sa s výčitkou k pani sudcovej:

— Nijako si ho nemohla privábiť?

Pani sudcová sa trošku mrzuto ospravedlňovala:

— Veľmi sme ho rozmaznali a teraz si nemôžeme dať s ním rady.

Mladý advokátsky koncipient sa rozosmial:

— Je na príjemnejšom mieste. Blúdi niekde okolo okresného súdu…

Na to mešťanostová rozhorčene vybúšila:

— To sa jednako len nepatrí, aby sa jeden Bihary potuloval pred okresným súdom a čakal na kancelistku!

Pani doktorka s ľútosťou podotkla:

— Zviedla ho ženská prefíkanosť. Mali sme pravdu, keď sme nepokladali jej chovanie za prirodzené, ba skôr za veľmi podozrivé. Chovala sa, skoby nemala inú žiadosť len prežiť život ako pracujúca žena. A teraz vyšlo najavo, že to bola prefíkaná pretvárka. Len preto žila uzavreto, lebo z jej kruhu jej nebol nik dobrý. Len najprednejší a najbohatší mužský sa jej ľúbi…

Advokátka posmešne poznamenala:

— Myslí si, že je krásna a má právo vyšvihnúť sa.

A posmešne blysla na druhú advokátku, ktorá sa tiež len pomocou svojej krásy vyšvihla do ich spoločnosti.

Tá vzdorovito odvetila:

— A jej sa to aj podarí…

Škodoradostne sa poobzerala po spoločnosti, ktorá jej často dávala pocítiť, hoci len zaobalene a priateľsky, že je nižšieho pôvodu. Zazlievajúce pohľady sa upreli na ňu. Ale ona sa len škodoradostne usmievala nad ich mrzutosťou.

Nálada sa stávala napnutou. Pani sudcová, ako domáca pani, považovala za svoju povinnosť uspokojiť ich a znevažujúc tú, o ktorej bola reč, pretrhla rozhovor:

— Ale, nechajte ju, úbohú! Nech jej okrašľuje život spomienka, že kedysi jej dvoril Bihary. I tak nebude z toho nič vážne. Čo sa týka Alfréda, je celá tá láska len dočasnou zábavou. Nakoľko ho poznám, má oveľa jemnejší a panskejší vkus, než by sa vážne zamiloval a vzal si dcéru malého úradníka.

Žena hlavného slúžneho rozhorčene vyriekla:

— Nesmieme dovoliť, aby sa zobrali!

Bol to najvyšší príkaz a stal sa záväzným pre každého člena spoločnosti, ak nechcel byť rušiteľom poriadku. Všetci sklonili hlavu pred príkazom. A podľa toho pokračovali v rozhovore…

Cudzia vznešená dáma ich zo začiatku pozorovala s antipatiou. Úplne precítila rozdiel medzi sebou a spoločnosťou.

Neskoršie počúvala rozhovor s mimovoľným záujmom. Dozvedela sa, že je v meste dievča, s ktorým sa títo ľudia nijako nemôžu uspokojiť a zmieriť. Vyvoláva ich úsudok, lebo sa nesnaží prispôsobiť ich vkusu. A ešte zväčšuje svoju vinu tým, že si podmaňuje ich miláčika, ktorého by si radi podržali.

Kus skutočného života sa jej ukázal v tejto udalosti. A hoci nesúhlasila s chovaním rozprávajúcich, udalosť ju po dlhej osamelosti jednako len lákala a zaujímala.

Postupne akoby sa bola vždy viac priblížila spoločnosti. Zdala sa jej vždy známejšou a známejšou. Akoby to všetko život bol už raz predložil pred ňu, lenže jemnejším, vkusnejším a diskrétnejším spôsobom.

A cestou domov s mimovoľnou zvedavosťou skúmala či neuvidí niekde tú devu. Už ju aj zaujímala.

Neskoršie už tak často neblúdila v hore. Niekedy sa zjavila aj v mestskom parku.

V parku sa raz pripojila k nej pani poručíková. Niekoľko ráz sa prešli. Medzitým pani poručíková skúmavo sliedila očami sem a tam. Potom zaviedla svoju družku k lavičke. Sadli si.

Na lavici oproti nim sedelo dievča v spoločnosti mladého mužského.

Pani poručíková s významným úsmevom upozorňovala paniu:

— Pozrite ta. To je ona: Ružena Kroková.

Vozárová pozrela označeným smerom. Kritickým okom začala skúmať.

Najprv skúmala dievča. Bola to zlatovlasá krásavica, vysokej, štíhlej postavy. Na tvári jej prebýval výraz duchaplnosti a šľachetnosti.

Paniu náhle zachytila sympatia príbuznosti. Pocítila, že tá deva jej je bližšia ako všetci ostatní. A necítila sa už takou opustenou v meste.

Pani poručíková poznamenala:

— Ako vyzývavo ho vábi, všakže?

Tvár jej zaliala závisť voči deve, ktorá rozumnejšie chápala život a múdrejšie sa pripravuje naň, ako to urobila ona. Veď si vyvolí a získa najbohatšieho muža v meste.

Ale Vozárová nezbadala v chovaní devy vyzývavé namáhanie. Jej tvár nevyjadrovala ešte ani lásku.

A oči mimovoľne uprela na mužského. Tvár mu planula láskou, ale jeho chovanie prezrádzalo, že láska sa mu prispôsobila v duši ľahkej, obyčajnej povahe. Keďže sa mu podarilo prebrať Ruženu z ľahostajnosti, javila sa v jeho láske akási neslušnosť. Akoby si voči deve trošku viac bol dovolil, ako voči žene primeranej jeho postaveniu.

Zbadala ten malý rozdiel, ale prezrela i to, že daromná je všetka rozháňajúca intriga spoločnosti. Keď i dievča bude chcieť a bude vedieť zachádzať s mládencom, získa si ho. Život už i ju zvádzal prispôsobiť sa, a to tak, že jej predložil veľké šťastie. Bolo sa čoho obávať, že sa podrobí.

Ale deva sa nechovala primerane k požiadavkám. I ona pocítila ten rozdiel. Zmocnil sa jej prvý zarážajúci dojem. Jeho obyčajná láska vzbudila v nej odpor. A jej držanie nebolo zvádzajúce, ale urazenou hrdosťou odmietajúce.

Vozárová pochopila, že deva v duši odvrhuje Biharyho lásku. A zmocnila sa jej povznášajúca radosť. Akoby sa bol obrat jej života spojil a rovnobežne napredoval s chystajúcim sa obratom devinho života. A devino odporujúce víťazstvo nad všednosťou znamenalo i jej víťazstvo.

Skoro zajasala v duši, keď videla, že deva vstala, nechala mládenca a on ako obarený bežal za ňou.

Nespustila z nich zrak, kým nezmizli.

Keď ich už nebolo vidieť, pani poručíková obrátila svoju pozornosť k prechádzajúcim sa. A rozprávala o nich historky, podľa mestskej miery, dodajúc k nim aj svoju mienku.

Vdova ju roztržite počúvala. Jej duša nasledovala devu. Neodolateľne ju lákala príbuznosťou. Pociťovala, že len táto jediná bytosť je jej hodna. A jedine jej historka je hodná medzi udalosťami mesta, aby ju sprevádzala so záujmom.

*

Potom Vozárová už sama vyhľadávala príležitosť, aby aspoň zďaleka mohla skúmavo sprevádzať vývin devinej milostnej historky. Utiahla sa do takej vzdialenosti, odkiaľ mohla spokojne pozorovať výraz tváre a posunky oboch a súdiť z toho o ich duševnom a citovom stave a náhodných premenách.

S radosťou badala, že po istom čase sa na tvári dievčaťa neústupne zračila odporujúca hrdosť. Ale jednako často sa ukazovalo v spoločnosti mladého človeka, ako i ona vyhľadávala spoločnosť, hoci tá jej nebola hodná. Akoby Ruženu bol pripútaval k mužovi aj cit združujúcej sa ľudskéj povahy, ktorý aj ju zaviedol do mestskej spoločnosti.

*

Istého dňa sa deva ukázala s veľmi zmenenou tvárou.

Neodporovala už. Smutné, pokorné podrobenie sa zatienilo jej tvár. Prinútené podrobenie sa krásnych, ale chudobných dievčat nepriaznivému osudu, ktorý im nedovoľuje vyvoliť si muža podľa svojich snov, no núti ich — keď sa chcú ako víťazné ženy prebrodiť cez život — prijať a milovať toho, ktorý mi donáša hmotné a spoločenské šťastie, hoci by sa zjavil pred nimi v akejkoľvek bytosti a povahe.

Hlavu už nenosila tak hrdo. Pokorne sa jej sklonila. Vyšmykla sa zo životného smeru, ktorý jej predpisovali duševné vlastnosti: len vo výške svojej duševnej úrovne, podľa svojich spôsobov hľadať šťastie a chcieť zvíťaziť. A v tom akomsi vykoľajení nemohla tak sebavedome zodvihnúť hlavu. Pokorné bolo jej držanie. Počúvala mladého človeka a oči jej blúdili v diaľke.

Srdce panej sa bolestne zovrelo. Cítila, akoby sa chystala zrútiť nejaká cenná budova. Bola by ju rada rukami zadržala. Akoby jej ochabnutosť viacej znamenala pre ňu, ako ochabnutosť niekoho iného. Akoby bola len ouvertúrou jej nevyhnutnej, neodolateľnej ochabnutosti.

*

Dni utekali.

Vznešená pani čoraz väčšmi priľnula k paniam lepšej mestskej spoločnosti. Čoraz domáckejšie sa cítila medzi nimi. Už i v jej duši zavládlo podrobenie sa obratom života.

Ale necítila sa byť vo svojom zmierení taká ponížená, ako sa cítila deva vo svojom. Akoby sa ich spoločný úpadok nebol pohol zo spoločnej výšiny a nebol rovnakého druhu. Akoby ona bola upadala len k sebe primeraným. Ešte hrdšie sa vzpriamila, hrdšie sa chovala. Vždy viac sa rovnala prednej spoločnosti mesta.

Menil sa jej náhľad i voči deve. Skoro, požadujúc, číhala v jej tvári na odraz, ktorý by dokazoval pokračovanie v jej prispôsobovaní, cítiac, že by ju urážalo, keby vymanila svoj osud zo spoločného behu s jej osudom. A ako zadosťučinenie účinkovalo na ňu, keď sa javilo v tvári devinej, že jej pokonanie so životom nie je už tak smútkom zatemnené. Obveseľuje ju potecha, pochádzajúca z vedomia, že pre ten skutok bude skvele odmenená a veľmi jej budú závidieť.

Pani jej dala za pravdu. Schválila chystajúce sa ukončenie. Akoby prispôsobenie devino napravilo a ospravedlnilo i jej prispôsobenie.

*

Deva sa znovu menila. Na tvár sa jej vždy viac vracal predošlý výraz. Ešte vždy ju bolo často vidieť v spoločnosti Biharyho, ale sa ovládala. Ukazovalo sa, že sa, povznášajúc blíži ku konečnému rozhodnutiu. Len potrebuje ešte príhodnú chvíľu.

Vozárová ju vzrušene pozorovala. Napnuto číhala, s akým prekvapením znova predstúpi.

Nemusela dlho čakať. Konečné rozhodnutie odohralo sa pred jej očami v parku.

Bihary najradšej býval s Ruženou v parku, aby to videli dámy patriace k spoločnosti a aby sa veľmi zlostili, ako sa patrí. Sedeli obaja v chládku na lavičke.

Vdova sedela oproti nim. Vyčítala z mužovej tváre, že ešte ani raz si nebol taký istý víťazstvom ako v túto chvíľu. S otvorenou dôvernosťou nachýlil sa k deve a s vábivou zaľúbenosťou jej pošepkával.

Deva ho zádumčivo počúvala. Naraz sa zarazene strhla. Potom vstala, hrdo sa narovnala a s povýšenosťou dívajúc sa na neho, s hrdou dôstojnosťou ho odvrhla.

Vozárová nepočula, čo povedal muž a čo mu odpovedala deva. Ale z ich tvárí vyčítala, že sa muž v svojej namyslenosti neopanoval a už sa i slovom prezradil a vyjavil svoju neslušnosť. Tým konečne odstrašil devu od seba. A vdova vytušila, že čokoľvek mu deva povedala, tým jeho palác a celý rad domov hádzala k jeho nohám.

Roztvoriac oči naširoko, dívala sa na ňu s nesmiernym zadivením.

Kým sa poddávala, bola krotká, pokorná a teraz, keď sa napokon vymanila z jeho vplyvu, tak sa dôstojne postavila. V tvári jej zažiarilo zosilnenie a povznesenie sklátených duší.

Pani nebola už schopná kochať sa v jej povznesení. Nemohla už s ňou cítiť. Zdalo sa jej, že sa tým obratom deva nielen od Biharyho, ale i od nej celkom vzdialila.

A rozhorčujúc sa, pozerala, ako odchádza. Čo si myslí? Je šialená, či nadutá?! Najbohatší a najprednejší človek mesta ponížil sa k nej a ona sa tak nehodne k nemu zachovala. Pravda, je krásna, ale je chudobná a je len dcérou nižšieho úradníka.

Nemohla sa uspokojiť s jej zneucťujúcim zrieknutím sa. Akoby tým bola uponížila nielen Biharyho, ale i ju.

Už sa cítila bližšie jemu ako deve. Predtým pokladala devu za seberovnú. A jeho za nižšieho od nich. Teraz už jeho uznávala za primeraného svojej vznešenosti. A dievča zosadila do nižšieho stavu.

*

Lepšia mestská spoločnosť žiarila radosťou. Bihary sa kajúcne navrátil k nim. Mysleli, že je to výsledok ich rozlučujúcej horlivosti. A tváriac sa nevinne, rozmaznávali ho, aby ani netušil, že i oni majú účasť vo veci, a aby sa zo samého vzdoru nevrátil k opustenej deve.

Čím ďalej, tým lepšie a voľnejšie sa cítil Bihary vo svojej bývalej spoločnosti. Akoby spod úzkostlivo pôsobiaceho čara prepustený, sa navrátil tam, kde môže hovoriť a konať podľa svojej chuti, veď ho nepozorujú prenikavým pohľadom deviným, neskúšajú ho jej povýšenosťou, ale ho zbožňujú. Trošku ho pokorovalo vedomie, že sa musel navrátiť, lebo ho deva poslala od seba. Ale o tom nik nevedel. A smelo mohol dať veci taký náter, akoby bol devu zunoval a zanechal.

Spoločnosť v škodoradostnej pomste obrátila devu na všeobecný posmech.

Vznešená dáma sa smiala spolu s nimi. Aj ona mala radosť z toho, že sa rozišli. Ani ona už nedopriala deve Biharyho a nepokladala ju za hodnú jeho.

Ten smiech ju úplne spojil s tými, s ktorými sa smiala na úkor devy a úplne ju odtrhol od nej. Vo veľkopanskej výchove a v podobnom živote nadobudnutá vznešenosť stratila svoju nadpriemernosť a prevahu v ustavičných stykoch s mestskou spoločnosťou. A úplne sa prispôsobila.

Deva ju nemohla nasledovať. Ju vnútorná akosť a duševná prevaha oddeľovala od mestskej miery. A nemohla sa prispôsobiť zjednoteniu. Zostala zvláštnou, nadpriemernou. A to jej nikdy neodpustili. Navždy ju odsúdili.




Jolana Cirbusová

— autorka spoločenskej prózy a ženskej spisby s dôrazom na rodinné a zemianske prostredie Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.