Zlatý fond > Diela > Len odišiel a nevrátil sa


E-mail (povinné):

Jolana Cirbusová:
Len odišiel a nevrátil sa

Dielo digitalizoval(i) Silvia Harcsová, Daniela Kubíková, Karol Šefranko, Simona Veselková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 59 čitateľov

Len odišiel a nevrátil sa

Vdova Kršáková vyčkávajúc vysedávala vo voľnom čase na lavici, postavenej pod rozvetvenou jabloňou na dvore.

Veľké, bolestné čakanie prúdilo z celej jej bytosti. Zatienilo svojím smútkom celý dvor, oproti nej vystavený dom, za dvorom rozprestierajúcu sa záhradu. Oči jej, hútajúc, dleli v diaľke, akoby hľadali tam niekde sa skrývajúce rozriešenie otázky: prečo je zakliata na také dlhé čakanie?!

Niekedy sa jej pohľad vrátil. Utkvel na dome, prebehol po dvore a záhrade. Vtedy jej krotký svit zalial tvár. Osvieti sa priestor okolo nej. Rozpomienky zaľudnili jej trápnu osamelosť.

Roztomilé plavé dieťa videla s hračkami vykročiť z domu a potom ihrajúc sa poskakovať po dvore. Kedy-tedy nechalo svoje hry, pobehlo k nej, oprelo sa lakťom na jej lono a premilým detským úsmevom pozrelo na ňu, aby ju prosilo o niečo, alebo volalo ju hrať sa s ním.

Pobehlo i do záhrady a dalo sa do behu o závod. Nemalo spoločníka a jednako sa tak chovalo, akoby bežalo s niekým o závod. Nevedelo si rady s prekypujúcou životnou silou.

Ona sa s úľubou ponáhľala za ním do záhrady, aby sa kochala v ňom a mohla odpovedať na jeho nevyčerpateľné otázky.

Keď ju synček zazrel, radostne zvolal:

— Mamička, uhádni, kto z nás doletí prvý k plotu?

A keď došiel do cieľa, víťazne vykríkol:

— Ja!

Potom skúšal vyliezť aj na stromy. No, bol ešte slabý, nevládal sa vydriapať na štíhle kmene. Ale preto nestratil ducha. Tak sa potešoval:

— Keď vyrastiem, na každý strom sa vyškriabem. Sadnem si na najvyšší vrcholec a budem spievať ako vtáci…

A začal rásť v pamäti matkinej takou mierou, ako rástol vo svojom živote. Vyrástol, zmocnel natoľko, že sa už vedel škriabať po stromoch. Sadal si na konár a napodobňoval spev vtákov.

Najradšej spieval. Učiť sa nechcel. Cez roky učenia rodičom prinášal zármutok. Veľkého pána chceli mať z jediného syna, ale sotva ho mohli previesť, i to len s mnohými hmotnými obeťami, cez triedy strednej školy. Stal sa malým úradníkom. Ale bol taký podarený, krásny, veselý. Dosiahol dôležitý spoločenský úspech. A ich smútok premenil sa na nesmiernu radosť a šťastie.

Matka v rozpomienkach znova precítila jediný smútok. Potom jej bolestné city prešli do radostného uspokojenia, práve tak, ako sa to stalo v živote. A ďalej sprevádzala syna v dejoch jeho života, ktoré prežil doma: v dome, na dvore, v záhrade, a mimo domova: po uliciach, v meste. Spomenula si i na jeho ľúbostnú historku. Všetko prehliadla od jeho narodenia až potiaľ, kým nevypukla svetová vojna a on odišiel do boja, aby ju teraz tak dlho nechal čakať.

Keď odchádzal, ešte dvaja ho vyprevadili a teraz už len sama ho čaká späť. Otec sa nemohol dočkať. Odišiel tam, kde raz i oni pôjdu za ním.

Z vdoviných očí vyhŕkli trpké slzy a tiekli jej dolu lícami. A v pamäti prehliadla celú životnú cestu mužovu, práve tak ako synovu. Bol pracovitým stolárom a veľmi dobrým, svedomitým človekom. Neškodil, neublížil nikomu. Žil a pracoval len pre svoju rodinu. Ešte i vtedy, keď sa už približovala smrť, staral sa len o syna. Upadal v zdraví a jednako pekne vyhotovil pre syna všetko náradie, aby ho nemusel kúpiť u cudzieho, keby sa ho nedočkal. A odišiel i on…

Ostala samotná. Opustil ju syn, opustil ju i muž. Ale muža aspoň videla skonať. Počula, ako farár zaspieval nad jeho mohylou: „Circumdederunt“. Vycítila zo srdcervúceho nápevu, že sa stretnú už len na druhom svete. Jeho ani nečaká späť. Ale syn len odišiel a nevrátil sa. Nedokázalo sa s istotou, že sa nevráti. A musí ho čakať. Ani na chvíľku sa nesmie prehrešiť jej materinské srdce voči nemu tým, že by ho nečakala späť.

Predtým čakávala ho na lavici pred domom. Každý, zďaleka sa približujúci, zdal sa jej podobný synovi. S takým srdcom čakala jeho príchod, akoby sa ozaj jej syn približoval. A po sklamaní so žiaľom sprevádzala jeho odchod, akoby v jeho podobe sám jej syn sa bol vzďaľoval.

Odtiaľto pozorovala návrat vojakov zo svetovej vojny. Len desať ich neprišlo domov. Ostatní sa všetci vrátili. Keď išli vedľa nej, útočila na nich otázkami, či nevideli jej syna a nepočuli o ňom.

Nik nič nevedel. O osude ostatných prišla smútočná zvesť. Len o jej synovi nebolo nič počuť. On len odišiel a nevrátil sa…

Zo začiatku, keď išli okolochodiaci popred lavicu, radi sa s ňou zhovárali o synovi a chovali sa k nej so súcitom. Ale pomaly zdalo sa im jej ustavičné, smutné čakanie veľmi divné. A ich súcit sa premenil na posmešnú ľútosť. S posmešným úsmevom sa spytovali:

— Ešte vždy čakáte syna?

Vysmievali sa jej, že márni čas a nenapreduje obratným behom života. Hľadá, o čo ju olúpil život, miesto toho, aby prijala náhradu, ktorá sa jej môže ešte naskytnúť…

Ostatní smútiaci sa už všetci uspokojili. Vdova po mužovi padlom vo vojne sa už znovu vydala. Matka, ktorej syn umrel v zajatí, uspokojene žije ostatným svojim deťom a teší sa im, akoby spomedzi nich ani jedného nebola stratila. Smutná mladucha si už tiež hľadá potešiteľa medzi živými. Mŕtveho prepustila mŕtvym.

Skúmavo pozorovali všetkých, ktorých stihla strata vo vojne. Všetci sa už podrobili nezmeniteľnosti. Hoci nezabudli úplne na strateného, nevzpierali sa volaniu a príťažlivej moci života.

Len ju prestal lákať život v tej chvíli, keď oddala syna svetovej vojne. Len ona blúdi v minulosti. Nemôže prekĺznuť cez hranicu, ktorá oddeľuje minulosť od novej budúcnosti. Mala len jediného syna a toho jediného milovala celou láskou materinského srdca, stvoreného a určeného pre veľa detí. Nemôže ho teda prisúdiť minulosti. Musí ho privolať odtiaľ a hľadať, čakať ho ustavične.

Tá malá a úzka lavica bola dosť priestranná na to, aby sa mohla na nej odohrať smutná a opustená čiastka jej života. Koľko precítila, premýšľala, prežila na tejto lavici! Koľko čakania a sklamania, koľko nádeje do budúcnosti s minulosťou úzko súvisiacej.

Z tejto lavice hľadela na nastávajúci štátny a národný prevrat. S dôkladnou pozornosťou sprevádzala všetky jeho zjavy a udalosti, aby mohla verne predstaviť synovi, čo on nemohol vidieť. Na slobodnom živote sa však nezúčastnila aktívne, len spolu so synom sa strojila prisvojiť si slobodu a umiestiť sa v nej.

Všetko to, čo prežila na tejto lavici, pôsobilo na ľudí veľmi divne, nepochopiteľne, ale jej materinskému srdcu sa to zdalo celkom prirodzené. I to, že čakala syna pred domom na lavici, skade ho mohla už zďaleka zazrieť. Ale ľudia jej nedopriali ani túto potechu. Posmechom vohnali ju na lavicu pod jabloň, odkiaľ mohla uvidieť syna, len keď vstúpi do dvora.

Od tých čias čakala syna dnu. Znepokojene sa strhla, keď na ulici zazneli ľudské kroky. A keď zatíchli na blízku, pobehla k vrátam a cez škáru na kraji pozerala, či to nezastavil jej vracajúceho sa syna nejaký známy?! Nádejne skočila na každý vrzgot dvier. Potom sa s horkým sklamaním ponorila do seba, aby si ďalej lámala hlavu nad tým, kde a prečo sa oneskorieva jej syn?!

Veď žije!

Týmto sa omamovala i sto ráz denne, hoci v hĺbke srdca strašný bôľ podvracal toto tvrdenie. Pridržiavala sa umelého povedomia, lebo cítila, že priznať si stratu syna znamenalo by i jej koniec. A ona ešte musí žiť. Veď kto by privítal syna a ochraňoval ho v nerozmyslenosti mladosti, keby sa jednako len vrátil?!

V duši pochodila všetky krajiny, ktoré sa zúčastnili na svetovej vojne, aby svojím materinským srdcom pocítila, kde prebýva jej syn. A jednostajne do Ruska ju tiahlo srdce.

Tam zostal, akiste tam. Možno sa ukryl pred hrôzami vojny. Taký jemný spevák nemohol sa stať dobrým bojovníkom. So srdcom, naplneným sladkými nápevmi, nemohol prelievať krv. Skryl sa a teraz sa neodváži vrátiť domov. Akiste nevie, že v novom štáte by ho za to nepotrestali. Alebo padol do zajatia a hlad ho prinútil hľadať prácu v nejakej skrytej diere, ležiacej ďaleko od hradskej. Možno ani nevie, že vojna sa už skončila a môže sa vrátiť. Netuší, že sa tu všetko zmenilo a že ho túžobne čaká domov. Možné je i to, že našiel tam druhý domov a tak dobre sa cíti, že ani netúži späť…

Koľko a akých trápnych hádaniek! Ich rozlúštenie účinkovalo tak bôľne, neznesiteľne, že ich musela rozohnať a hľadať takú príčinu, ktorá, hoci nedoniesla bližšie syna, aspoň ju trošku uspokojila.

A hádala, či nie je na príčine to, že im nebola po vôli deva, ktorú syn miloval?! Skúmala si srdce, či ozaj bolo také silné jej odrádzanie, že mal príčinu zostať v cudzine? Celkom rozveselená cítila, že jej odpor nebol nepremožiteľný. I syn vedel, že sa nemá čoho obávať. Celé jej sprotivenie pozostávalo len zo zlej predtuchy starostlivej matky, ktorá precítila, že syn si zle vyvolil a chcela ho zachrániť od nepodareného manželstva.

Teraz sa už usilovala premôcť i tú zlú predtuchu. Usilovala sa milovať devu, aby ani najmenší skrytý cit neprekážal synovi vrátiť sa domov. Aby mohla, keď sa vráti, obidvoch s rovnakou láskou privinúť k sebe…

Prečo a kde teda je?!

*

Vráta sa otvorili. Do dvora vkročila deva, ktorú miloval jej syn.

Vdovinou tvárou preletela radostná žiara. Predtým by bola devina návšteva na ňu protivne účinkovala. Ale teraz, keď oplakávala syna, dobre jej padlo vidieť aspoň túto bytosť, ktorú on miloval.

Keď vkročila Uršuľa do dvora, rozhliadla sa chladne, hrdým pohľadom triezvo počínajúcej, ctižiadostivej, panovačnej ženy. Keď zbadala Kršákovú, tvár jej bleskurýchle prijala krotký, skromný, jemnocitný výraz. Naoko srdečne sa k nej približovala.

Akokoľvek rýchlo premenila Uršuľa farbu, Kršáková to zbadala. Jej oduševnenie zhaslo a ožil jej starý odpor. Zoči-voči nemohla cítiť k deve ani trošku lásky. Len vtedy, keď nebola prítomná a ona si ju mohla podľa vôle prispôsobiť a osvietiť, skrášliť jej povahu svojimi vlastnosťami.

Uršuľa pristúpila k nej, milo jej bozkala ruku a spytovala sa smutne sa tváriac:

— Nepísal Adam?

Mať si pohladila šatku na hlave. Oči jej zvlhli. Chvíľku sa jej pery bez slova pohybovali. Tak ťažko jej prišlo vysloviť:

— Nie…

A náhle dodala, aby uľavila zraňujúci účinok odpovede:

— Ale bude písať. I včera sa mi snívalo, že písal…

Uršuľa sa zamračila.

— Ale kedy?! A či sa niekedy vráti?! Či…

Pretrhla slová a chvíľku sa mlčky dívala pred seba. Chcela povedať viacej, ale si netrúfala. Vtedy zaznel na ulici mužský hlas. Uršulina tvár zažiarila a naberúc smelosti pokračovala:

— Tak ťažko je čakať! Už by sa raz mohol vrátiť. Mať moja ma neprestajne hreší, prečo čakám na Adama, keď i druhí mužskí sú na svete. I ľudia sa ma už posmešne spytujú, či i ja budem spolu s tetkou Hankou naveky čakať Adama?!

Pritom neviala z jej hlasu ľútosť a bôľ. Akokoľvek sa usilovala opanovať, v očiach jej planula mrzutosť netrpezlivej ženy.

Bystrá myseľ obavy prechovávajúcej matky všetko pochopila. Deva ju nemohla zaviesť, ako to urobila s jej synom. Ona ju pozorovala bystrozrakom ženy a za synom súžiacej sa matere. Prezrela, že už zunovala čakať, len sa nechce úprimne a statočne priznať. Vysoko si cení zdanie. A už vopred matku a ľudí obviňuje pre svoju nevernosť. Zdá sa jej, že sa bude oveľa lepšie páčiť ľuďom, keď oblečie svoje chovanie do takého rúcha.

Zabudla jej dať odpoveď. Prikyvujúc hlavou, divila sa, ako sa mohol jej syn zamilovať do tohto stvorenia. Spolu s obavou ju aj obdivovala, že bola schopná odviesť od nej syna.

Keď deva márne čakala námietku, netrpezlivo sa spýtala:

— Čo robiť?

Kršáková pokladala otázku i odpoveď za zbytočnú. Keď Uršuľa vyriekla tú otázku, robila dojem triezvej ženskej, ktorá dobre vie, čo treba a čo bude robiť. I v minulosti vždy vedela, ako sa má chovať voči jej synovi. Len preto prosí o radu, aby jej odobrenie ešte viac skrášlilo zdanie.

Keby bola mohla urobiť podľa svojej vôle, bola by jej poriadne odsekla. Ale tým by devu úplne od nich odplašila. A aký veľký žiaľ by zaľahol na syna pri návrate, keby ho deva nečakala. Premohla teda svoje protivné city a kvôli synovi ju prosila:

— Len do zimy ešte čakaj… Azda sa vráti cez leto. V lete je ľahšia cesta z Ruska, môžbyť až zo Sibíri…

Objala Uršuľu a voviedla ju do domu. Ukázala jej všetko, čo zadovážili a čo opatruje pohotovo pre Adama, aby všetko bolo prichystané k šťastiu. To všetko s celým domom a so záhradou bude jeho. Jej postačí i malinká izba na konci domu. Ukázala jej i vkladnú knižku. I to bude niekedy synovo. Všetko jej rozpovedala, aby jej obľahčila čakanie.

Na devinej tvári sa zrkadlil úprimný žiaľ. Zo srdca ľutovala, že to všetko nebude už jej. Prišiel jej na um mužský, ktorého nechala na ulici. A srdce jej stislo povedomie, že ten je nemajetný. Ale hneď sa potešovala, že žije. A žijúci chudobný stojí viac ako mŕtvy zámožný. Ale ak i bohatý žije?! Ak pravdu hovorí matkino tušenie?! Nesmie prenáhliť vec. Imanie zaslúži, aby čakala naň ešte do zimy. Môže držať v sieti i toho druhého, aby ho mala v zálohe, keby sa Adam jednako len nevrátil.

A opäť sa stala jemnou, krotkou. Nežne pobozkala matkinu ruku a sľúbila jej:

— Budem sa protiviť matke a budem ďalej čakať…

Tými slovami zas obmäkčila Kršákovú. Zdalo sa, že tieto slová vyjadrujú lásku k jej synovi. A dobre jej padlo počuť ich a uveriť im.

*

Keď ostala sama, dala sa do varenia obeda.

Bolo už neskoro, ale mala čas. Bola samotná a mohla sa usadiť za stôl, kedy chcela. Nikomu nepokazila vôľu, keď neurobila obed v príhodnom čase. Mnohé ženy by sa boli tešili tejto voľnosti. Ale ju trápilo, že ju nik nenáhlil.

Voľky-nevoľky motala sa sem-tam. Uršuľa ju celkom pomýlila. Jej city k Uršuli neboli vždy rovnaké. Raz ju nenávidí a rada by ju strhnúť do záhuby. Potom od jej jediného slova zmäkne a rada by ju všetkou svojou mocou podržať synovi. Kedy je na pravej ceste, keď ju nenávidí, či keď sa mierni?!

Deva už odišla. Nemohla svojím bezprostredným účinkovaním odpovedať na otázku. Pred matkinými očami sa vznášala len láska, ktorá viazala jej syna k deve. A ešte väčšmi bola dojatá, zmäkla. Začala ospravedlňovať, prikrášľovať devu.

Môžbyť, že syn má pravdu a ona sa mýli. Syn posudzuje Uršuľu miernou mierou lásky a ona prísnou mierou žiarlivej matky, ktorá by chcela prepustiť syna len najlepšej žene. Môžbyť, že synova miera je správna. Keby ju i ona tak posudzovala, práve tak rada by ju mala, ako má rada svojho syna.

Možné je i to, že láska skrotila, zlepšila a urobila ju Adamovi pôvabnou. A on len na to hľadel. Keby bol teraz doma a často by ich videla spolu, s láskou očarujúco, možno, i ona by prijala jeho stanovisko. Ale nateraz je to nesplniteľné. Akoby sa mohla teda bez syna bližšie dostať k ich láske, aby si ju dobre prezrela?

Rozmýšľala a prišlo jej na rozum, že v priečinku písacieho stolíka sa skrývajú listy, ktoré Uršuľa písala Adamovi, keď bol raz z domu preč. Keby prečítala listy, videla by celú lásku a ustálili by sa jej city k Uršuli…

Nechala varenie. Mohla to urobiť bez všetkej obavy. Prešla do synovej izby. Z priečinka vytiahla balík, v ktorom boli Uršuline listy previazané ružovou stužkou. Dosiaľ ani za svet by sa ich nebola dotkla, aby syn neporušene našiel ich tam, kde ich položil. Teraz pokojne otvorila balík, vybrala listy, vystrela ich a zahrúžila sa do čítania.

Boli to prefíkané, tendenčne napísané listy ľstivej, sebeckej, triezvo si počínajúcej ženy. Boli plné protirečenia a sebachvály chvastúňa. Veľa požadovala od života. Všetky prostriedky, spôsoby a príležitosti použila, aby dosiahla cieľ. Pritom vždy dbala, aby zachovala zdanie bezchybnosti a ukázala, že si zaslúži veľké šťastie.

Požadovačný tón pretkával obsah listov. Všetko požadovala, ale nič nesľúbila. Požadovala od muža bezpodmienečnú lásku, ale jemu kládla ťažké podmienky, akými si môže získať a udržať jej lásku, za ktorú musí tuho bojovať. Pochybujúc o jeho láske a vernosti, vyzývala ho, aby rozličným spôsobom dokazoval lásku a vernosť. Požadovala i úplnú úprimnosť, ale ona zavádzajúcim spôsobom krútila-vrtila. Len preto potrebovala mládencovu úprimnosť, aby mohla pozorne sprevádzať všetky jeho citové hnutia a nezachrániteľne zapliesť ho do osídla. Mala ťažké postavenie. Adam jej prezradil odpor svojich rodičov. Musela zápasiť i s nimi. A pokryteckým spôsobom, zaobalene podnecovala Adama odporovať im…

Keď Kršáková prečítala listy, nechápavo prikyvovala hlavou, akoby nebola schopná razom pochopiť ich zmysel. Tvár jej horela. Oči sa jej roztúžene ligotali. Potom mimovoľným, náruživým pohybom zmietla listy na zem. Nepozbierala ich, nechala ich tam. Ruky jej bezvládne padli do lona.

Úzkostlivo pozerala pred seba. Oči sa jej čoraz rozumnejšie blýskali. Znovu sa rozpamätala na obsah listov. Pri dodatočnom preskúmaní sa vždy jasnejšie a zrozumiteľnejšie vznášali pred jej duševným zrakom. Všetko prezrela a horko-ťažko uznala, že jednako len ona mala pravdu. Oči matkine vidia jasnejšie.

Vhĺbila sa do svojich materinských vidín. Zvažovala ich a obľahčovala si nimi na srdci:

— Nemilovala tá skutočne môjho syna. Chcela byť zámožnou ženou úradníka — mäsiarova dcéra. A kým jej môj syn mohol poskytnúť postup v postavení a blahobyt, azda ho trošku milovala, podľa svojho spôsobu. Ale teraz ho už nemiluje. Môžbyť si už vyhliadla aj iného. Môžbyť už toho miluje. Ženské jej čŕt len vtedy a dotiaľ milujú muža, kým môže splniť ich sebecké, ctižiadostivé požiadavky.

Moja zlá predtucha bola pravdivá. Tá ženská by bola skazila medzi nami súlad a dobrý, dôverný rodinný pomer. So svojou povahou by sa nám nemohla prispôsobiť. A bola by odcudzila odo mňa môjho neskúseného, ľahkoverného syna, aby si ho celkom podmanila. Keby nebolo toho majetku a nedala by toľko na náter, nebola by udržala ani zdanlivý dobrý pomer…

A mimovoľne si vzdychla, že sa toho nedožila. Potom sa jej oči naširoko roztvorili a radostne sa rozosmiala.

Prišla na stopu veľkého, srdce lomcujúceho tajomstva. Už tuší, prečo ostáva jej syn v diaľke. Preto, aby ho nestratila ešte za živa. Milosrdný pán boh ho niekde zadržiava, kým sa deva nevydá. Môžbyť v zajatí, aby mu psotou zajatia otvoril oči, dodal skúsenosti. A skúsenému i samému sa vyjasnilo, že sa chystal upadnúť do nepodareného manželstva a ľahšie sa uspokojil.

Nesmie teda žiarliť. S ľahkým, rozradosteným srdcom musí čakať. Nebude už dlho čakať, len dotiaľ, kým sa Uršuľa nevydá. A potom jej pán boh prinavráti syna…

Pozbierala roztrúsené listy a hodila ich do pece. Bola jar, v peci nehorel oheň. A jednako ta šmarila listy, cítiac, že tam je pre ne najpríhodnejšie miesto. Syn ich nebude viacej hľadať. Veď Uršuľa — teraz už určite pocítila — ho nepočká.

*

Akoby ju boli vymenili.

Vedúca zakorenená úfnosť predstavila sa jej v inom svetle. Vytrhla ju zo zádumčivého čakania a naplnila ju životnou rezkosťou. Nemohla už nečinne čakať uzavretá v svojom dome. Zjavila sa aj v meste.

Ľudia zadivene pozreli na ňu. Nerozumeli jej. No jej chovanie bolo prirodzené a zrozumiteľné. Všetko stratila. Ostala jej len jediná nádej. Len tá ju viazala k životu. Životná nevyhnutnosť ju donútila, aby sa pridržiavala tej úfnosti. A dobre jej padlo vyobliekať ju do rozličných farieb, aby sa jej uskutočnenie zdalo čím uveriteľnejším.

Ľudia to nepochopili. S úsmevom sa spytovali:

— Už sa cítite lepšie?!

Skrytým úsmevom sprevádzali slová. Nepovedali jej do očí, čo si mysleli. Ale ona pochopila. A tiež so skrytým úsmevom odvetila:

— Lepšie… oveľa lepšie…

Ale ľudia už nepochopili, čo sa skrývalo v týchto slovách. Niekedy počula i poznámky:

— Už sa potešila… Vžila sa do nezmeniteľnosti… Prišla k rozumu…

A ona sa len ticho usmievala. Teraz sa im už ona smiala. Akí sú tí ľudia nechápaví! Čo všetko nepredpokladajú o nej. Ako by sa ona mohla niekedy uspokojiť a potešiť, keby stratila syna! Ako by sa mohla vžiť do nezmeniteľnosti! A prísť k rozumu?! Áno… prišla k rozumu. Pochopila, prečo ostal syn v cudzine. A teraz len preto chodieva po meste, aby mohla pozorne sprevádzať ouvertúru pominutia tejto príčiny.

Zďaleka sliedila po každom Uršulinom kroku, aby vystriehla, kto je na príčine, že už zunovala čakať. Nemusela dlho chodiť na postriežky. Za krátky čas zbadala, že vyvolený nástupca syna je jeho najlepší priateľ. Zaradovala sa tomu. Vo svojej dobrodušnosti si myslela, že Adam sa ľahšie uspokojí, keď bude musieť prepustiť Uršuľu najlepšiemu priateľovi.

Všetko šlo v poriadku k dobru syna, čakajú ešte na jej odobrenie. Neviditeľná vyššia ruka začala záchrannú akciu v neznámej diaľke. Ona ju musela prevziať a doplniť doma. Aby sa syn čím skôr mohol vrátiť, musí posúriť vývin udalostí. Musí Uršuľu zbaviť daného slova. Pravda, tým raní synovo srdce. Ale muky toho úderu nebudú nepominuteľné. Zahojí ich skoro druhá deva, ktorá bude i jej po vôli.

Keď videla, že Uršuľa, zbadajúc, že ju pozoruje, prišla do rozpakov, ešte ju ona posmeľovala, povzbudzovala:

- Len sa maj hore, Uršuľa! Usiluj sa čím skôr. Boh vie, či sa Adam niekedy vráti?!

Pri inej príležitosti by nebola mohla vyriecť posledné slovo a bola by pokladala za nepriateľa aj toho, kto by to bol pred ňou povedal. Teraz, pretože použila slová ako prostriedok zachraňujúci syna, tak jej ľahko vyšli z úst.

*

Ľahko jej padlo a pôsobilo radosť napomáhať nepatrnými účinkami a skutkami vývin udalostí. Ale keď nadišla rozhodujúca chvíľa, ktorej rozriešenie mohlo mať, podľa jej nádeje veľmi dobré, ale napriek nádejam i veľmi zlé následky, s hrôzou sa zastavila. Posledný, osudný čin prišlo jej vykonať neznesiteľne ťažko a bôľne. Temnota neprozreteľnosti ju obklopila a zronila ju mučiacou neurčitosťou. A jednako cítila, že — ako bude, tak bude — musí zachrániť syna od Uršule.

Po dlhšom duševnom boji sa premohla. Vzala prsteň, ktorý kúpila na to, aby Adam, keď sa vráti domov, mohol obdarovať dievča. A išla k Uršuli.

Keď vstúpila do izby, všetkých to nemilo prekvapilo. Prišli do rozpakov, mysliac, že prišla nariekať a robiť výčitky.

Ona ich so zvláštnym úsmevom uspokojila:

— Len preto som prišla, aby som priala Uršuli všetko dobré. Počula som, že sa jej triafa šťastie…

Devina matka ju podozrivo merala očami. Prečo a s akým úmyslom hovorí?

Ale Uršuľa sa hneď opanovala. Skrývajúc svoju pravú tvár, smutne sa obrátila ku Kršákovej:

— Len mamička to považuje za šťastie a chce to. Ja nie…

Uršulina mať sa tiež vzchopila. Ospravedlňujúc sa, dodala:

— Veď Uršuľa nemôže priviesť celý svoj život navnivoč daromným čakaním.

Kršáková horkým hlasom schválila:

— Pravda… pravda… i ja si tak myslím…

Deva sa so žiariacim pohľadom spýtala:

— Azda by ste dovolili?

— Tešila by som sa tvojmu šťastiu. Veď Adam ťa miloval. Na znak môjho zvolenia darujem ti, ako svadobný dar, prsteň, ktorým by ťa bol Adam obdaroval.

Uršuľa dojatá vzala cenný diamantový prsteň. Skoro vykríkla od radosti a myslela si, aký dojem to urobí v meste. Zavráti to všeobecnú urážlivú mienku, že Kršáková nesúhlasila s láskou syna. Potom jej ostrý bôľ preletel dušou. V tej chvíľke zrejme pocítila, čo stratila v tej žene a jej synovi. A úprimne ľutovala, že miesto nich iných jej určil osud.

Skoro precítila, čo povedala:

— Keď i vy uznáte za dobré, poslúchnem matku.

Ale Kršáková jej už nemohla veriť. Chytro odišla. Odchádzala s pocitom, že urobila správne, tak, ako mala urobiť v daných okolnostiach. Cítila, že sa neprevinila voči synovi, ani mu neškodila. Ale i tak neobyčajne trápne sa jej dotklo to poslanie.

*

Skončili sa udalosti, ktoré ju vyrušili a odtiahli od zvyknutého spôsobu čakania. Odstránila príčinu, ktorá bránila synovi v ceste domov. A snažila sa prinavrátiť k uzavretému, tichému čakaniu, ktoré teraz už sľubovalo istý výsledok.

Vo vonkajších prejavoch podarilo sa jej pokračovať v začatej zvyklosti. Načúvala každému hlasu, na každé slovo sa strhla, pozorovala každý pohyb.

Cez deň uviedla do poriadku dom, dvor i záhradu. Zadržala domáci poriadok, aby Adam, vrátiac sa domov, bol so všetkým spokojný. S obľubou ukladala, vyprašovala, vetrala synove obleky a premýšľala, či nevyrástol z nich, kým bol preč?!

Večierkom pochodila dvor, záhradu. Pozorovala skúmavo každý deň, či je to nie temný obraz navrátivšieho sa syna, ktorý jej nechce nečakaným zjavením sa nahnať strach a len pomaly by ju chcel pripraviť na radosť z príchodu.

V noci, keď sa strhla na hluk rušiteľov pokoja, vyskočila z postele. Odtiahla záclonu a s klopajúcim srdcom číhala, či noční tuláci nevítajú jej syna.

Keď ráno vstala, pochodila celý dvor, záhradu, i na ulicu vyzrela, či tam nepostáva syn, ktorý sa vrátil.

Tieto vonkajšie prejavy zachovávala po starom. Jej vnútorné čakanie malo byť veselšie, istejšie, nádejnejšie, ako bolo predtým. Ale ona, strácajúc ducha, trápila sa novými pochybnosťami, akoby jej spoluúčinkovanie v životnom obrate devinom bolo vzalo silu a istotu.

Trápilo ju, či dobre urobila, keď sa zamiešala do Uršulinej veci. Čo povie Adam, keď sa dozvie, že i ona mala účasť na jej vydaji?! Či sa jej preto neodcudzí?! A daromná by bola jej zachraňujúca námaha, deva by ich jednako odcudzila, odstránila od seba, hoci len bezprostredne.

V tom súžení a márnom čakaní čoraz viac slabla, ustávala, pomútila sa. Zmocnila sa jej ukonanosť, oslabnutie a čudná ospanlivosť. Oči sa jej leskli nezdravým leskom. Keď sedela na lavici, hlavu ustato opierala o jabloň…

Istého večera, keď sedela v takom položení na lavici, cítila sa veľmi divne, neprirodzene. Kým jej telo chytala zimnica, dušu jej zachvacoval akýsi sladko-smutný pocit.

Cítila, akoby nebola sama, akoby bol niekto pri nej. Azda po domove túžiaca duša synova? Alebo vopred prúdiaca láska vracajúceho sa syna? Od jeho odchodu ani raz necítila syna tak blízko seba. Neprirodzene jasná a istá predtucha skorého videnia valila sa jej do duše tak silno, že sa až zatriasla.

Celkom vyrušená začala bežať po dvore. Predtucha nezmizla sťa nepatrné, letiace city, ale čoraz väčšmi sa jej zmocňovala. Sľúbila jej skoré videnie, také blízke, že sa mohla pripravovať na to každý deň.

Aby sa jej uľahčilo, začala sa naraz pripravovať. Hoci bol večer, vymietla dvor. Poobzerala i záhradu. Každý strom, ker, kvet osobitne poobdivovala, pohladkala. Pritom sa jej zmocnilo akési zvláštne dojatie. Ešte ani raz nebola záhrada taká čarovná ako teraz v striebornom svetle mesiaca. Ešte raz sa poobzerala dookola, akoby jej ťažko prišlo lúčiť sa s ňou. Potom vošla dnu.

I v dome všetko dala do poriadku. Vybrala zo skrine synove šaty, poobzerala, pohladkala ich a položila naspäť. Vybrala listy z pece, previazala ich ružovou stužkou a vložila ich nazad do písacieho stola. Ak to písanie bude najmilšou synovou pamiatkou?!

Kým to všetko robila, cítila sa veľmi divne, neprirodzene. Akoby sa bola nejaká divná premena diala v jej telesnom organizme. Okolo srdca cítila neobyčajný tlak. Akoby neprirodzenou netrpezlivosťou búchalo a zvieralo sa jej srdce. Ustavične ho utišujúc, zopäla nad ním ruky.

Keď všetko usporiadala, odobrala sa na odpočinok. Dlho sa modlila, dva razy toľko ako inokedy. Preskúmala i svoje svedomie, či je hodna tej božej milosti, aby sa zišla so synom. Potom so spokojným svedomím čistých, dobrých duší a podobne prežitého života, ľahla si spať.

V noci ju naplašili noční rušitelia. Zobudiac sa, pozdvihla sa a naľakane siahla na srdce. Niekoľko ráz sa jej natiahlo telo. Potom sa zasa upokojilo…

*

Svitalo.

No matka nevstávala, aby oživila dom a jeho okolie čakaním. Nemohla sa pohnúť. Studená meravosť priviazala jej telo k posteli. Na tvári jej sídlil pokoj mŕtvych. Jej duša nebola prítomná. Ďaleko poletovala nad kalužinou Rokytna.

Hľadala synove pozostatky.




Jolana Cirbusová

— autorka spoločenskej prózy a ženskej spisby s dôrazom na rodinné a zemianske prostredie Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.