E-mail (povinné):

Jolana Cirbusová:
V tieni smrti

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Simona Reseková, Simona Veselková, Martina Kališová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 52 čitateľov


 

V tieni smrti

Marián Dach, doktor lekárstva, vstúpil do ordinačnej siene liečebného ústavu pre tuberkulózu.

Sanatórium bolo jeho vlastným majetkom, kde liečil pľúcne choroby sérom, ktoré sám vynašiel. Tisícich už uzdravil. Žil osamotene medzi svojimi chorými. Zrieknuc sa pôžitkov života, zasvätil sa svojmu povolaniu s takou oddanosťou, akej sú schopní len géniovia.

Prišiel ešte včas. Nemohol začať dávať injekcie, čo robieval vždy sám. Pomocný lekársky zbor zaoberal sa ešte len prípravami. Chorí sa len vtedy schádzali. Musel čakať.

Vošiel do čakárne. Tvár mu zažiarila pocitom vlastnej sily a veľkosti, čo sa ho vždy dvojnásobne zmocnilo medzi chorými, hoci boli medzi nimi i nevyliečiteľní. Vedecky pochopil, že i vyliečiteľnosť má svoje konečné hranice, veď smrteľnosť sa nedá odstrániť. A keď niekoho nemohol uzdraviť, necítil sa pokorený, len z humánneho ohľadu ho ľutoval.

Sadol si oproti chorým a osobitne pozoroval z nich každého. Predvídal ich osudy. Vedel, ktorí z nich sa uzdravia, ktorých vyliečenie je pochybné, ktorí sú nezachrániteľní a len preto sú v sanatóriu, aby im uľavil trápenie. Ale všetkých si obzeral s rovnakou dobroprajnosťou.

Napokon mu oči utkveli na deve, ktorá stála osamote pri obloku.

Pred niekoľkými dňami ju prijali do ústavu. Na jej žiadosť ju umiestnili v jednej z malých viliek, ktoré postavili okolo hlavnej budovy pre bohatých. On len zistil chorobu, podmienky a požiadavky prijatia vybavili pomocní lekári. Vtedy ho nezaujímala viac ako ostatní chorí. Chovala sa ľahostajne a mlčanlivo. Ale teraz, keď so sklonenou hlavou skúmala aj ona chorých, upútal jeho pozornosť spôsob, ako ich pozorovala.

Po prvý raz bola medzi chorými. A akoby ona ani nepatrila k nim, ale bola vysoko nad nimi stojacou bytosťou, tak sa pozerala na nich. A udalosti v sieni akoby sa len preto odohrávali pred jej očami, aby ich mohla svojím osobitným pohľadom pozorovať a svojím osobitným náhľadom o nich rozjímať.

Všetkých pozorovala: starých, mladých, ženské, mužských. Po niektorých len letmo blysla okom, pri iných sa zastavila a dlhšie ich pozorovala bystrým, prenikavým pohľadom, akoby im chcela nazrieť až do duše. Tých, ktorí sa zhovárali, pozorovala so zvláštnou záľubou, akoby ich pohyby, výrazy, úsmevy, mihnutia očí, jej odhaľovali podivné tajomstvo, do ktorého nazrieť nie je dané každému.

Doktor Dach zabudol na ostatných chorých. Hľadel len na dievča…

O chvíľu vošiel do čakárne jeden z pomocných lekárov a oznámil, že už môžu vojsť, injekcie už začínajú dávať.

Dach vstal a potichu sa spýtal:

— Kto je tá plavá, vysoká deva pri obloku?

Pomocný lekár pozrel označeným smerom a povedal:

— Agáta Javorská, spisovateľka, autorka románov Rozdiely a Biela hmla.

Dach už chápal, prečo aj ona pozoruje ľudí. S malým rozdielom i pre ňu znamenajú to, čo pre neho. Sú predmetom štúdia a tvorby. Vnukujú city, idey, myšlienky.

Prešiel do ordinačnej siene. Dvere nechal otvorené a kým si obliekol biely plášť a pripravil sa do práce, ďalej pozoroval dievča.

Len ďalej stála osamote pri obloku. Okolo nej sediaci len bokom pozerali na ňu. Nik sa k nej nepriblížil. Aj im bila do očí jej výnimočnosť, lenže ich nepriťahovala, skôr odďaľovala od nej. Len keď pozorovala mladého človeka, zdalo sa im, že má k nim jednako len bližšie.

Mladý mužský nemal ani tušenia, že ľudstvo má jednotlivcov, ktorí hľadia rovnakým pohľadom na ľudí obojeho pohlavia, každého postavenia, lebo vidia v nich zjavy, ktoré nemôžu vidieť obyčajné oči, len vedecky a umelecky vnímavé. Zle rozumel devinmu záujmu a s namysleným úsmevom opätoval jej pohľad.

Ona ho však len ďalej pozorovala. Ju zaujímali prejavy rozmanitej osobnej ľudskej povahy psychologicky. Ale on to bral ako posmelenie a začal sa vyzývavo usmievať. Pošepkal niečo svojmu susedovi, s významným úsmevom sa obzrel po ľuďoch okolo seba a potom sa už mnohí dívali na devu s podobným úsmevom.

Ona odvrátila od nich pohľad a zahrúžila sa do diaľky. V tvári jej ihrali črty, akoby niečo podivné, čo ju veľmi uchvátilo.

Dr. Dach vedel, že malý prípad pohol jej náklonnosť k vrodenej zádumčivosti, ešte zosilnenej podobnou náklonnosťou jej choroby. Nevšímajúc si, že ju pozorujú, zapadla do sveta myšlienok. Okolo nej stojaci sa začudovane pozerali na seba, potom zvedavo hľadeli vpravo a vľavo, na koho sa pozerá a čo môže vidieť.

Dacha veľmi zabával prípad, v ktorom obmedzení ľudia, nerozumejúc zvláštnemu chovaniu devy, vysvetľovali si ho podľa svojho nízkeho a obyčajného zmýšľania…

Keď pomocný lekár oznámil chorým, že už začnú dávať injekcie, Agáta prešla do ordinačnej siene. Utiahla sa vo výklenku obloka a pustila napred ostatných chorých.

Chvíľu ich pozorovala, ako prijímajú injekcie. Potom sa jej pozornosť obrátila na lekára a akoby jeho osobnosť vyžarovala pre ňu viac očarujúceho ako ostatní, skúmala ho s väčším záujmom. Ale to, čo objavila, nevzbudilo v nej radosť, akú pociťovala pri skúmaní ostatných, hoci nízkych a obyčajných ľudí. Jej pohľad na lekára bol zvláštny, ale zvláštny bol aj jeho pohľad. A keď sa im stretli oči, ich lúče sa im vkradli až do srdca. Lekárova tvár zažiarila, ale jej tvár sa zamračila. Odvrátila zrak a hľadela oblokom na jedľovinu.

Chorí už odišli, ale ona sa nepohla. Musel ju sám Dach upozorniť, že je rad na nej. Strhla sa, akoby ju bol zobudil zo sna. Potom, opanujúc sa, ľahostajne podišla k nemu a ticho pozerala, ako jej vstrekuje sérum do ruky.

*

Neskôr dr. Dach nemohol už s obvyklou pravidelnosťou pokračovať vo svojej praxi. Nemohol liečiť všetkých chorých s rovnakými citmi. Mal už pacientku, ktorá si požadovala osobitné miesto v jeho citoch. Pripútala ho, aby sprevádzal jej chorobu s väčšou pozornosťou. A nevedomky v ňom vzbudila pocit, že jeho veľkosť by sa zistila len vtedy, keby ju uzdravil. Hľadel ju teda vyliečiť za akúkoľvek cenu. Prijali ju do ústavu ako nevyliečiteľnú. S napnutím všetkých síl snažil sa teda zdokonaliť sérum, aby mohol rozšíriť hranice vyliečiteľnosti tak, aby ju zachránil.

Aké veľké bolo teda jeho vzrušenie, keď istej noci, idúc k chorému, ktorý dostal krvácanie z pľúc, zbadal svetlo vo vile, kde ona bývala. Vedel, že to niečo znamená, lebo spávala vždy potme.

V prvej chvíľke sa naľakal, mysliac, že sa zle cíti. Ale keď podišiel bližšie, presvedčil sa z mihnutia tieňa, že len bdie a prechádza sa po izbe.

Veľmi sa nahneval, ale povinnosť ho posielala k ťažšie chorému a len pri návrate zazvonil na jej dverách.

Otvorila oblok a vychýlila sa von, aby videla, kto zvoní. Keď ho uvidela, išla mu sama otvoriť. Len sama bola hore vo vile. Vpustila ho a zaviedla do izby, kde bdela.

Na stole ležali ceruzou popísané papiere, rozložené na všetky strany a tie prezrádzali, prečo nespí. Pozbierala ich a potom sa spýtala žartovným hlasom, ale s vážnou tvárou:

— Prečo ste prišli? Aby ste ma pokarhali? Teda si sadnite, akoby ste boli prišli štebotať. Ako spoločník budete azda menej prísny…

A obrátiac za ňou stojace kreslo oproti najbližšiemu kreslu, aby si mohol doň sadnúť, sadla si.

Dach si tiež sadol. Bol práve dosť nahnevaný, aby ju mohol pokarhať, ale ľútosť nad tým, že nezachovávajúc predpisy, vystavuje sa nebezpečenstvu, bola ešte väčšia ako hnev. Pokladal to za nevšímavosť a za smutný dôkaz, že nemá dôvod pridržiavať sa života. A zápasiac so vzrušením, opýtal sa:

— Nechcete sa uzdraviť?

Po Agátinej tvári preletel letmý tieň. Potom usmievavo riekla:

— Či som preto tu, aby som sa uzdravila?

— Nuž a prečo ste prišli? — odvetil spurne Dach.

Agáta veľmi vážne uprela na neho oči.

— Aby ste mi predĺžili život.

Dach sa ešte väčšmi zamračil a s výčitkou sa opýtal:

— Len natoľko si vážite spôsob môjho liečenia a len natoľko mi dôverujete?

— A či to nedokazuje dostatočné váženie si a dôveru, že som prišla práve k vám a nie k inému lekárovi?

— Veľmi mi to lichotí a divím sa vám, že si žiadate odo mňa len toľko. Ste veľmi skromná, keď sa tým uspokojíte.

Deva chmúrne odpovedala:

— Nie je vo vašej moci dať mi viacej a som prinútená uspokojiť sa.

Dach uprel na ňu podozrievavo oči.

— Alebo máte zvláštnu príčinu, aby ste si žiadali len predĺžiť život? Smrť nežiadate len pre ňu samu. S vašou chorobou sa spája lipnutie na živote. Podobne chorí až do konca úfajú. Pozorujte len ostatných chorých a presvedčíte sa, že všetci úfajú.

— Ostatní chorí… — namietala Agáta so smutným úsmevom. — Ja som už aj ako zdravá mala svoju osobnú zvláštnosť, ktorú si zachovám i v chorobe. Ako by som mohla teda rovnako cítiť s ostatnými chorými?

Potom vážne dodala:

— Mám príčinu, aby som si predlžovala život, teda snažím sa to urobiť. Na to, aby som si žiadala umrieť, nemám príčinu, len cítim, že sa to musí stať.

Dacha, hoci v triezvych, vedecky uvažujúcich chvíľach i on jasne predvídal, čo deva cítila, jednako urážalo, že ani len nádej na uzdravenie nie je schopný v nej vzbudiť. A rozhorčene vybuchol:

— Ako sa zdá, vám sa ušlo viac predtuchy, ako je potrebné…

— Aby som sa mohla omamovať, — skočila mu do reči Agáta. Potom sa zadívala do diaľky a pokračovala: — Keď sa všetky vyššie schopnosti vo mne utíšia, a nie som viac len liečenie hľadajúca chorá, pijem do seba lúče slnca, budiace okolo mňa život prírody, vtedy i vo mne zavládne nádej života. Úfam i ja ako ostatní chorí. Ale keď sa zahrúžim do zázračného života tvorivej obrazotvornosti a ožije mi v duši mystický, nadprirodzene vnímavý zmysel tvoriaceho ducha, vtedy podivne jasne a čisto všetko cítim a predvídam. Ako som schopná neomylne preniesť vymyslené bytosti cez vymyslené udalosti a životy, tak to môžem urobiť i so skutočnými udalosťami a žijúcimi osobami i so svojím životom a svojou osobou. A vtedy neomylne, jasne cítim, že sa nikdy nevyliečim. A usilujem sa len o predĺženie života, aby som mohla čím dlhšie písať. Predbežne túžim len po tom, aby som aspoň dotiaľ mohla žiť, kým nenapíšem svoje najmilšie dielo. Ale dobre viem, že sa nezmierim so smrťou ani vtedy, keď už bude hotové. Lebo zas mi príde na um iné a zas iné. A vždy dlhšie budem chcieť žiť, kým napokon darmo budem chcieť, smrť mi vytrhne pero z ruky a veta zostane nedokončená…

Dach pochopil, že proti tomu by bola námietka daromná. Voči tejto chorej nemá ani toľko moci, aby ju mohol ukolísať do nádeje života. A žartovným tónom snažil sa uľaviť tragickosť jej slov:

— A o mne čo ste vystopovali? Veď úfam, že ste aj o mne, ako predĺžovateľovi života, rozmýšľali…

A skúmavo uprel na ňu oči. Jeho zrak prezradil, že nečaká odpoveď ako lekár.

Agáta pochopila jeho úmysel a ochotne prevzala ľahší predmet rozhovoru. Polovážne, položartovne riekla:

— Vy ste, pán doktor, milovali. Ešte v tom veku, keď je dôležitejšie, že môžeme milovať, ako to, koho milujeme. Veľmi ste milovali a dievča vás nechalo…

Dach sa prekvapene pýtal:

— Z čoho to usudzujete?

— Súdim, že ste v tom veku milovali z toho, že ste nehodnú seba milovali. Nechala vás a to dokazuje, že vás nebola hodna. A preto vás nechala, lebo veľmi ťaživo pôsobila na ňu vaša prísna vážnosť a veľkosť. Výsledok je, že žijete osamote medzi svojimi chorými a len skrze nich pestujete svoju veľkosť, ako by ste v tom hľadali zadosťučinenie.

— A teraz čo sa so mnou chystá? — pýtal sa už vážnejšie a s mimovoľným záujmom Dach, prezrádzajúc, že Agáta to dobre chápe.

Ona usmievavo pokračovala:

— Teraz, keď už túžite po ženskej, primeranej svojej veľkosti, ohrozuje vás nebezpečenstvo, že natrafíte na ňu medzi chorými — veď zdravých žien si ani nevšímate…

Lekár zabudol na stanovisko povinnosti, ktoré ho voviedlo k deve a pod vplyvom ktorého bol by pokladal za veľmi nerozumné, ba za vinu, hoci len zďaleka sa dotknúť svojej lásky. I zatúžil aspoň zďaleka zhovárať sa o nej tak, akoby patrila nejakej neprítomnej žene. A s teplým pohľadom povedal:

— A keď som ju už našiel?

Agáta chápajúc ho usmiala sa. Potom, zahľadiac sa pred seba, akoby rozjímala len o láske osoby vymyslenej poviedky, začala:

— Povedzme, že ste už natrafili na ňu. A to v podobe nevyliečiteľnej chorej. Špata choroby a hrôza smrti nemohla zlomiť príťažlivé čaro génia. Ale tá láska nie je tak dokonale vyvinutá, ako bola prvá, prechovávaná k zdravej žene. Ani nie taká, akú by ste cítili k vyliečiteľnej chorej. Len taká latentná, beznádejná, postrachom smrti skrotená, príšerná láska. A bude ničivejšia ako prvá. Nič vám nepridá, len vás oberie. Skláti vás ešte i v tom, čo prvá láska ani len neporušila: vo viere vo vašu veľkosť. Budete sa cítiť veľmi ponížený, keď márne, chcejúc zachrániť devu, na vlastnej strate budete musieť pocítiť, aký malicherný je ešte aj génius voči tomu, čo sa musí stať…

Tieň smrti sa zas pustil sťa nevyhnutnosť do ich rozhovoru, hocijako sa mu chceli vyhnúť. A jeho smútok sadol im až na dno srdca. Deva cítila, že pred mužským rozjímať o smrti, v súvislosti s jeho citmi, jej padne ťažko. I zmĺkla. Lekár zas pokladal za strašné počuť to z jej úst a nevypytoval sa ďalej. Hľadal prechod do veselšieho tónu. Potom ho pochytila túžba počuť i o jej citoch. Rozjímanie o nich, hoci tiež zatienené smútkom, azda odhalí i niečo potešujúce pre nich. A dychtivo sa opýtal:

— A deva čo cíti? Keď viete, čo cítim ja, i to musíte vedieť.

Agáta sa zachvela a ticho povedala:

— Len predtuchu smrti.

A obrátila hlavu stranou.

V Dachovi stratil lekár úplne skrocujúcu moc nad mužským. A so vzrušenou túžbou milujúceho mužského, ktorý chce za každú cenu počuť, že je vzájomne milovaný, hoci ich láska nemá zmysel ani cieľ, skočil k deve, chytil jej hlavu do rúk a obrátiac jej tvár k sebe, pýtal sa:

— Naozaj len to cíti?

Agáta sa chvíľku zľaknuto, strnulo dívala na neho, ale rýchlo sa opanovala. Pohŕdavo pozrela na neho, s urážlivým posmechom sa zasmiala a podobným hlasom sa pýtala:

— Chcete zistiť, či neblúznim v horúčke?

Po urážlivom odmietnutí Dach zahanbene ustúpil. Lekár zas premohol mužského. Naľakane sa obviňoval, keď videl, aká je bledá. Nebude jej viac škodiť jeho návšteva, ako bdenie, ktoré chcel prerušiť?

A hoci bol na smrť bledý, naoko spokojne odpovedal:

— Áno. Zdá sa mi, že máte horúčku.

Mechanicky jej chytil tepnu. Potom ju uspokojil, ako by to bolo celkom prirodzené dokončenie udalosti:

— Nie je zle, len ste trošku rozčúlená.

Potom nariadil, aby si hneď ľahla a odobral sa.

Vonku počkal, kým zhasla svetlo. Vedel, že si neľahla na jeho príkaz, ale že nemohla, vyrušená z nálady, ďalej písať. Jednako uspokojivo naňho účinkovalo, že si ľahla spať.

*

Druhý deň bol dňom injekcií.

Keď vošiel dr. Dach do ordinácie, chladne sa obzrel do výklenku obloka, kde stála Agáta.

Na ceste k chorým, ktorí ho zbožňovali, mal na mysli len svoje povolanie. Z dodatočných účinkov nočného príbehu ho ako lekára najmocnejšie znepokojoval pocit, že mu Agáta neverí a nedôveruje tak slepo ako ostatní chorí. Pokladal to za dôkaz, že podceňuje jeho doterajšie úspechy a chce obmedziť pokrok jeho liečebnej sily v budúcnosti. Cítil sa veľmi urazený.

Ale keď ju zbadal stáť pri obloku ešte bledšiu a s hlbšie sklonenou hlavou ako inokedy, stislo mu srdce a začal sa triasť. Bola ako stelesnenie nevyliečiteľnej choroby.

A mimovoľne sklonil i on hlavu. Z tváre mu zmizlo sebavedomie a sebadôvera, čo vzbudili v ňom ostatní chorí. Hoci sa nezriekol všetkej nádeje, veľmi pokorujúco účinkovalo na neho už to, že Agátu musel pokladať ešte vždy za nevyliečiteľnú.

Keď prišiel rad na ňu a v ruke držal jej plece, skúmavo pozrel na ňu. Ale ona tak prirodzene hľadela, ako jej vstrekuje sérum do ruky, akoby sa ani nie naschvál vyhýbala jeho pohľadu. Potom ticho odišla…

Keď Dach už všetko usporiadal pri chorých, odišiel neskoršie za ňou.

Chcel si získať jej dôveru a vzbudiť v nej nádej do života. Pokladal to za nevyhnutne potrebné pre oboch. Pre devu, aby nerozmýšľala o smrti a preniknutá úfnosťou života mohla lepšie odporovať chorobe. A pre neho, aby povznesený a povzbudzovaný jej dôverou a úfnosťou mohol zápasiť s chorobou nadľudskou silou génia…

Agáta sedela pred vilou vo vysokom kresle. Hlavu mala opretú o operadlo.

Dach sa nachýlil k nej a pýtal sa, akoby bol len preto prišiel:

— Cítite už účinok injekcie?

Deva nemo kývla hlavou. A už i bolo vidieť na nej účinok. Zimomravo sa stiahla, bola bledšia a tiene okolo očí mala tmavšie.

Dach si sadol na záhradný stolček oproti nej a aby vzbudzoval dojem, že je hodný jej dôvery a že oprávnene môže úfať, zdôveroval sa:

— Podarilo sa mi opraviť sérum tuberkulózy. Dvoch nevyliečiteľných som priviedol do lepšieho stavu. Budem ďalej robiť pokusy, aby som sérum celkom zdokonalil. Uvidíte, že i vás uzdravím, čo ako cítite, že sa nevyliečite…

Obklopovala ich horská jar. Voňali jedle, kvitli kvety, spievali vtáci.

Pod účinkom injekcie cítila sa Agáta stále ustatejšia. Bola neschopná hlbšieho duševného pohrúženia. Lepšie však reagovala na vonkajšie dojmy, a keď ju Dach dobrotivým hlasom a pohľadom uisťoval, že sa vylieči, bola ochotná mu to uveriť. Zmocnila sa jej dôvera a oddanosť k lekárovi, ktorý by mohol vzkriesiť jej zhasínajúci život. A ožívajúca úfnosť oslobodila jej lásku, udusenú predtuchou smrti. S dôverným, nádejným úsmevom pozrela na neho.

Dachovi zajasalo v duši. Zosilnela v ňom nádej a skrotená láska vzplanula na lásku životnú.

Okolo nich zvučal, ihral sa život hory. Duše sa im naplnili túžbami. Zabudli na smrť. Boli blažení.

*

Nasledovala nádejná, blažená chvíľa.

Lekár s vypätím všetkých síl a schopností liečil devu. Ona sa snažila zotavovať.

Lekárovi sa zas podarilo zdokonaliť sérum o stupeň a mnohých ním zachránil. U devy len toľko docielil, že sa jej choroba zastavila a dostávala lepšiu farbu. Ale už i to si vysoko cenil, vyššie ako všetky doterajšie úspechy a prijímal to ako veľkú milosť.

Vrátilo sa mu sebavedomie a sebadôvera. S pozdvihnutou hlavou chodieval medzi svojimi chorými. Mohli úfať. Ich nádej sa zdala oprávnená. A deva sprevádzala ho ešte s väčšou dôverou, ako ostatní chorí.

*

Podjeseň ukazovali sa na deve príznaky upadania.

Zdesene sa spamätali z blažených snov. Mátoha smrti zas sa votrela medzi nich.

Dach sa dal zúfalo do nového boja. Ešte i po nociach sa zaoberal experimentmi. Len vtedy si ľahol, keď sa už tak strápil, že sa cítil práceneschopný. Robil pokusy i s novými liekmi, aby mohol vynájsť sérum, ktorým by aj Agátu uzdravil.

Agátu približovanie sa smrti znova naplnilo úžasom. Rozjímanie o krajšom, dokonalejšom, nekonečnom druhom svete a o dokonalejšom, večnom živote, v ktorom jej tvoriaci duch zaiste dostane hodnú úlohu, nemohlo ju už ukolísať do krásnych snov ľahkého prechodu. Bola by rada zostala na nedokonalej zemi, v nedokonalom, konečnom živote, po boku milovaného muža. A strašidlo smrti ju vždy viac zarmucovalo. Oči jej ešte väčšmi vpadli, líca zbledli a bola stále vyčerpanejšia.

Keď Dach videl rapídny úpadok, skoro šalel od bolesti.

Mal schopnosť a možnosť tisícom vrátiť životu a v tisícich srdciach vzbudiť zbožňujúcu vďaku, len ju nemohol vyliečiť, nemohol sa tešiť jej vďake. Za jej život bol by obetoval všetky životy, ktoré dovtedy zachránil. A za jej vďaku bol by sa zriekol všetkej ich chvály.

A vždy viac chradol aj on. Schudol a zbledol. Zoslabla schopnosť opanovať sa. Nesnažil sa zatajovať svoj bôľ. Roztržito konal svoje povinnosti. Na ťarchu mu už boli ostatní chorí, pretože nemohol celý svoj čas venovať jej. Zotavujúci sa účinkovali na neho skoro protivne, pretože mohli dostať od neho to, čo nemohol dať jej. Niekedy ich aj zanedbával. Často ho museli pomocní lekári upozorňovať na povinnosti.

Cítil sa veľmi pokorený. Tak chodieval, akoby sa nielen pred ňou, ale pred každým hanbil, že len potiaľ siaha jeho liečivá sila.

*

Istú mesačnú jesennú noc nemohla Agáta spať.

Cez celé leto nepísala. Dach si to žiadal, aby sa nevymkla z normálneho duševného stavu a nezachytili ju nebezpečne účinkujúce pocity a predtuchy. Ale i ona to uznala za lepšie. Nežiadala si viac nazrieť do budúcnosti.

A teraz celou mocou ožil v nej udusený tvorivý duch. Pocítila extázu jeho vzkriesenia. A hoci bolo už neskoro, nemohla si ľahnúť. Zhasila svetlo, aby nezarmútila Dacha bdením. A vyšla do prírody.

Mesačná noc uchvátila jej na dojmy mnohonásobne vnímavú dušu a jej obrazotvornosť ďalej začala pliesť dej ešte zjari začatého románu. Živo sa jej zjavili v duši nositelia deja a ďalej hrali svoje úlohy.

Dlho sa prechádzala, keď sa zrazu spamätala v blízkosti Dachovej vily. V jednej zo siení sa svietilo — znak, že ani tam nespia všetci. Sotva zastala, už sa musela ukryť za jedľu. Brána vily zavrzgla, vyšiel lekár.

Chvíľu skúmavo pozeral smerom k jej vile. Zaiste zbadal, že dlho svietila a pozoroval, či si skutočne ľahla. Potom sa vrátil dnu, ale bránu zabudol zavrieť. Agáta vyšla z úkrytu a bez rozmýšľania sa potichu vkradla za ním. Chcela vidieť, prečo bdie.

Malé laboratórium bolo otvorené a ona, utiahnuc sa v tme predizby, všetko mohla vidieť tak, že ju on pritom nezbadal.

S temným, skoro divým zúfalstvom stál uprostred dejiska svojich experimentov, nešťastný v práci, že sa mu nepodarilo uskutočniť nemožné. Agáta zacítila okultné schopnosti tvoriaceho ducha a ako sa na neho dívala, pocítila, že jeho námahy sú daromné: lieku, ktorý by ju mohol uzdraviť, niet.

A predvídala, že musí zmiznúť z jeho života. V zúfalstve sa celkom odvrátil od seba. Habká sem-tam a robí omyly. No, on nie je výlučne svojím. Má vyššie poslanie. Čaká, aby svojou geniálnosťou vynašiel nové liečebné spôsoby pre blaho ľudstva. Ona nevyliečiteľná nesmie ho vziať vyliečiteľným.

Keď odíde, vie, že život sanatória neprejde zaraz k dennému poriadku. On ju bude čakať začas ťažko, potom zúfalo. Bude sa búriť proti osudu a preklínať svoju malomocnosť. V zúfalstve sa dopustí chýb a omylov, ale jednako sa len utíši a upokojí. Znova bude sluhom svojho povolania a svojich chorých.

A ďalej sa bude namáhať, aby ako zadosťučinenie svojej pokorenej veľkosti vynašiel liek, ktorým by bol mohol i ju zachrániť, hoci ona to už nebude potrebovať. A vtedy čas a vek pripravia mu dušu, aby sa ľahšie mohol potešiť a prijať náhradu, hoci nebude rovnocenná strate. A keďže zatiaľ bude žiť len svojim chorým, nájde medzi nimi úplné potešenie. A to v podobe vyliečiteľnej chorej. A to bude dobre. Šťastie, že bude môcť vyliečiť milovanú bytosť, znova ho povznesie a zmieri s ohraničenosťou jeho liečivej schopnosti. A potom blaženosť vtiahne do toho smutného príbytku.

No nielen pre jeho blaho i pre ňu je potrebné, aby sa vzdialila. I ona má vyššie povolanie, kvôli ktorému si žiada predĺžiť život. Tu by vývin udalostí a duševného stavu len oslabil jej chorobe vzdorujúcu schopnosť. Musí i preto odísť. Veď chce ešte veľa napísať. Dušu jej pútajú sny a myšlienky zvláštnych ľudských dejov. Musí aspoň putá uvoľniť, aby sa smrť zdala ľahšou. Pri písaní sa aj ona pomaly uspokojí a znova sa dostane do nálady ľahkého prechodu.

Odíde teda, len aby našla príčinu odísť tak, aby Dach ani netušil, že odchádza úmyselne…

A s tým ticho vyšla z vily.

*

Druhý deň bol zas dňom injekcií.

Keď Agáta vošla do ordinačnej siene, ešte sa len pripravovali. Ticho čakala. Medzitým zbadala, že ju jeden z pomocných lekárov skúmavo pozoruje. Dach ešte neprišiel. Mysliac, že by bolo ešte dlho čakať, vyšla do hory.

Keď sa vrátila, Dach už bol tam a zhováral sa s tým lekárom, ktorý ju pozoroval. Nezbadali ju a počula, ako pomocný lekár upozorňoval Dacha, že ju strápili silné injekcie a bola by potrebná prestávka. A videla i to, že Dachova tvár zažiarila. Vzbudila sa v ňom nová nádej, že možno len preto sa zdá upadať.

Keď už dostala injekciu, Dach nepustil jej ruku. Nachýlil sa k nej bližšie, skoro odprosujúc, že len prestávku môže nariadiť a nemôže oznámiť úplné vyliečenie, riekol:

— Načas zastavíme injekcie, aby ste si trošku odpočinuli…

— Dokiaľ?

— Na dva mesiace.

Agáta sa mala radovať, že dostala dobrú príležitosť vzdialiť sa bez podozrenia, no jednako jej bolestne stiahlo srdce. Trasúcim hlasom sa pýtala:

— A môžem odísť domov?

I Dachovi sa bolestne zvieralo srdce, ale preto dovolil:

— Môžete.

O týždeň čakala Agáta v izbe pripravená na cestu. Bola bledá, ale spokojná.

Dach prišiel, aby sa rozlúčili a vyprevadil ju na cestu.

Automobil už stál pred vilou. Usadil sa v ňom a odprevadil ju.

Hoci si povedali, že sa lúčia len na dva mesiace, jednako lomcovala nimi bolesť večného lúčenia. Cítili, že sú na to odsúdení. Ona musí prepustiť miesto inej. A jeho prinúti slabosť a nedokonalosť ľudskej prírody, aby prijal tú druhú.

Aby zanechala aspoň nádej na stretnutie, Agáta sa usmievavo opýtala:

— Teda o dva mesiace?

— O dva mesiace, — odpovedal tiež usmievavo Dach.

A jednako obletovala ich hrôza večného rozchodu, hoci jeho čas ešte nebol presne určený.

Rozlúčili sa.

Automobil sa pohol.

Dach pozeral za ním, kým nezmizol. Potom klesol na záhradný stolček, ktorý stál pred vilou. Zakvílil žiaľom. Nemohol sa vyzdvihnúť na bod všemohúcnosti, ktorá by bola mohla devu jedine zachrániť. A vo svojej konečnej ľudskej veľkosti cítil sa poľutovaniahodne malý a bezmocný.




Jolana Cirbusová

— autorka spoločenskej prózy a ženskej spisby s dôrazom na rodinné a zemianske prostredie Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.