ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Žobral, luhal, kradol a nosil domov rárohy. To bol jeho život.

Býval s matkou na konci mesta, v nízkom, starom dome. Tento príbytok neposkytoval mu sladký domov, len miesto, kde si chvíľami chodieval odpočinúť. Videl, že každý niekde býva. A on len preto býval v tomto dome, lebo ho inde neprijali, dlhšie netrpeli. V tomto dome nežobral, neodnášal z neho, len nosil do neho. A pudove cítil, hoci tento pocit si ešte ani neuvedomil, že to mu dáva právo bývať v ňom.

Odtiaľ ho matka posielala vyučeného v spôsoboch žobrania žobrať do blízkych dedín. Vedel, ako má dojímavo, úpenlivo prosiť a vďaku vzdávať, keď mu udelia almužnu. Ako má luhať, keď sa ho opýtajú, prečo žobre: že má matku kaliku, musí ju živiť. Nemôže sa učiť remeslo, lebo kým by sa vyučil, mať by zomrela hladom. Na prácu nie je ešte schopný, nemôže sa stať robotníkom. Musí teda len žobrať u milosrdných ľudí. Mal dovolené aj kradnúť, keď dobrovoľne nedajú. Lenže šikovne, aby ho nik neprichytil. Mať tvrdila, že to všetko patrí k žobrote, preto žobranie je takým poriadnym zamestnaním, ako všetky ostatné. A je oveľa ľahšie. Netreba pritom ťažko pracovať.

On sa podrobil matkinmu presvedčeniu. Nik ho neučil lepšiemu. I život, akoby schvaľujúc, prinucoval ho k tomu. A snažil sa čím lepšie vykonať svoje povinnosti.

Spustnutá mať držala ho veľmi prísne, aby sa nevymanil spod jej moci, neodvážil sa jej odporovať a poslušne žobral pre ňu. Keď jej málo doniesol, hrešila ho nemilosrdne, niekedy ho i zbila. Ale keď bola s ním spokojná, pochválila ho a bola k nemu lepšia. Ako duševne zakrpatený, nemohol posúdiť ich zvláštny pomer, priečiaci sa povinnému poriadku, pomeru práceschopnej matky a nevyvinutého dieťaťa. A nebúril sa. Len matkina prísnosť a surovosť sa ho trpko dotýkala. A nemal matku rád.

Ľudia boli k nemu dosť dobrí. Jeho teplé, nevinné oči pozerali tak dojímavo. Hlas mu znel tak žalostne. Celá horkosť biedneho života znela v tomto hlase. Nik ho nepustil bez almužny, ale on jednako stiesnene vchádzal do domov žobrať a uľahčene si vydýchol, keď sa vyslobodil. Pudove pocítil, že hoci sú k nemu dobrí, nie je u nich veľmi vítaným hosťom. Vylučujú ho spomedzi seba a nedbajú, keď odíde. A srdce mu ostalo chladné i k nim.

Videl, že život dietok okolo neho žijúcich, je iný, lepší a krajší. Nad tým nerozmýšľal, prečo nemôže byť i jeho život taký, aký je ich. Dozvedel sa z hrešenia matky, prečo musí byť v jeho živote tak, ako to je, že je lenivý, nešikovný, hoci dobre vie, že nemá otca, a musí sa sám o seba starať. Keď sa raz na to opýtal: „Prečo nemám otca i ja, kde si ho podela?“ mať až zdivela od zlosti a znetvoreným hlasom kričala: „Vzal ho čert, lebo bol zlý, nepodarený, naničsúci, taký istý, ako si ty. Ani si nezaslúžiš lepší život, ako mal on.“

S tichým, smutným uspokojením znášal svoj ťažký život, ktorý sa mu dostal, pretože bol taký istý ako otec a nezaslúžil lepší. Obdivoval život ostatných detí. Žobral, luhal, kradol s nevinným výrazom v očiach a s pocitom nevinnosti v srdci, veriac, že robí dobre a že to tak musí byť.

*

Jeho nevinná nevedomosť hriechu dojala istú starenku a pokúsila sa ho polepšiť.

Vošiel do jej kuchyne, keď tam nik nebol. Na stole pri sporáku ležal kus mäsa, pripravený na pečenie.

Tvár mu radostne zažiarila. Šiblo mu mysľou, akú veľkú radosť by mala mať, keby jej doniesol ten veľký kus mäsa. Ako by ho chválila, aká dobrá by bola k nemu. Mali by veľmi dobrú večeru.

Potichu, na prstoch podišiel k stolu a chytil mäso. Ale v tom okamihu vošla domáca.

Naľakane sa triasol. Zo skúsenosti vedel, že, hoci podľa matere ako žobráčik môže kradnúť, ľudia nie sú radi, keď ich okradnú. Koľko nepríjemností mal, kým si to uvedomil. Ale preto neodložil mäso. Ďalej ho držal v ruke, s nevinným prosením pozerajúc na starenku, aby mu dopriala túto radosť.

Ale žena nechcela preukázať takú mimoriadnu veľkodušnosť. Priskočila k chlapcovi, vytrhla mu mäso z ruky, fľasla ho a krikľavým hlasom sa ho opýtala: „Je dovolené kradnúť?!“ On sa zadivene díval na ňu svojimi veľkými, nevinnými očami a pudovo vyhovárajúc, spýtal sa: „Nie je dovolené?! A prečo nie? Mať mi dovolila.“ Jeho prostota a dojímavo nevinný pohľad prebrali starenku. Jej hnev sa zmenil na ľútosť. Videla, že ten malý bedár nie je ešte skazený, len prihlúpy a zle vychovaný. A rozhodla sa, že ho obráti.

Dala mu trošku omasty a naložila mu, aby častejšie chodieval k nej.

On ju poslušne vyhľadával. A ona ho vždy dlhšie zadržala, aby mu mohla náležite vysvetliť pojem dobra a zla. Vysvetľovala mu, aký veľký hriech je krádež. Že pán boh je dobrotivý, dopomôže každému k potrebnému. Kto vie a môže pracovať, tomu je na pomoci pri práci. A k tomu, čo nie je schopný pracovať, pohne ľudské srdcia, aby mu dávali almužnu v jeho svätom mene. Netreba teda kradnúť, len prosiť. Snažila sa mu vštepiť do srdca aj bohabojnosť a vieru. Učila ho aj modliť sa.

Žobráčik poslušne počúval jej vyučovanie. Učil sa aj modliť. Ale sa nepresvedčil. Duch mu zakrpatel. Učili ho len žobrať, luhať a kradnúť. Len v tom sa vycvičoval, vyvíjal. Nevedel teoreticky rozlišovať. Poňal len to, čo mu potvrdila skúsenosť a požiadavky jeho života. Skúsenosť neprisvedčovala, že netreba kradnúť. Veď mu ľudia nedali vždy toľko, aby mať bola s ním spokojná a nehrešila, nebila ho.

Srdce sa mu nepohlo, nie srdcom chápal starenkino učenie. Márne mu rozprávala pekne, keď mu to predniesla len s chladnou dobroprajnosťou, a potom poslala späť do jeho obvyklého života, k matke, pod jej nadvládu. Nepohla ho. Keby ho bola láskou objala, ponechala ho u seba pre nový život, bola by si ho získala a zachránila. Ale ho aj tak obťažovala, že určila podmienky k svojim darom. Iní ho obdarovali bez toho.

A len toľko u neho docielila, že potom už opatrnejšie kradol, aby sa ona nedozvedela, že ďalej kradne. Veľmi mu záležalo na tom. Veď odkedy ho vyučovala, bola k nemu veľmi štedrá. A mať bola s ním spokojná.

Najväčšiu radosť mal z toho, keď našiel, alebo mohol ukradnúť veci, ktoré mať nepotrebovala a mohli ostať jeho majetkom. Schoval ich do vchodu pivnice. Tam sa hrával s nimi a kochal sa v nich, keď mu mať dovolila niekedy ostať doma. Mal tam obrázky, farbisté papiere, gombičky, škatuľky, rozbité hračky, deravé nádoby. Mal aj celého koníka. Tento mu poskytoval najväčšiu radosť.

Ale keď už toľko nahromadil z nich, že ani dvere pivnice sa nemohli celkom otvoriť, mať mu ich vyhodila. A hrešila ho: „Nie je dosť, že tebe dám miesto, ešte mi nanosíš aj všelijaké neupotrebiteľné haraburdy, aby mi len zavadzali. Nezaslúžiš miesto ani pre seba, dobre, že teba trpím, niežeby som trpela ešte aj tvoje daromné zgerby.“ Každú príležitosť použila, aby mu dala pocítiť, aká veľká obetavosť je od nej, že ho trpí pri sebe, aby sa snažil za to veľmi odslúžiť.

Pudový pocit práva dieťaťa jestvoval i v jeho duši. Lenže nebol ešte povedomý, nemohol ho vyjadriť slovami. A nebol schopný, protirečiac materi, ohradzovať sa proti zlému zachádzaniu. Mať mala prevahu. Vedela slovami odôvodniť svoju ukrutnosť. Neodvážil sa jej protiviť. Naľakane, bezmocne pozeral, ako hádže jeho milé hračky do ohňa a čo sa nedalo spáliť, do dvorov susedov, aby ich nemohol znovu pozbierať. Horko zaplakal, že už nemá nič, nemôže mať nič…

Potom, keď cestou našiel veci, ktoré mali cenu len pre neho, zvieralo mu srdce, že si ich nemôže prisvojiť a odniesť domov. Nevracal sa už domov s takou radosťou, ako keď i pre seba niesol niečo. Ich príbytok sa mu zdal prázdny a nelákavý, keď už nič v ňom nebolo jeho. Ale neodvážil sa prestúpiť matkin zákaz.

O niekoľko dní, keď sa mu už zmenšil strach, našiel spôsob, ktorým mohol matkin zákaz aspoň obísť. Osmelil sa zbierať aspoň malé veci, ktoré sa mu vmestili do vrecák. S tichou, tajnou radosťou ich ukrýval, nosieval…

Ale ani tá jeho radosť netrvala dlho. Mať raz potrebovala peniaze a on jej nedoniesol. Prekutala mu vrecká, či ich neskryl pred ňou a našla len jeho daromné haraburdy. Stranu obrázkového časopisu, malú červenú škatuľku, ružovú stužku, ktorú stratila dievčina na poli, a starý kľúč. Keď mať nenašla peniaze, veľmi sa nazlostila. Vzala mu tie hračky a zbila ho, že je neposlušný. A celý večer ho hrešila, že nemôže vyžobrať ani potrebné, keď zbiera len také daromné haraburdy…

Ani vo vreckách neboli jeho milé veci už v bezpečnosti. A jednako nemohol sa zriecť tejto svojej záľuby. Život sa mu zdal bez nej prázdny a neradostný. A hľadal miesto, kde by mohol schovať svoje maličkosti, kým bude doma.

Za najsúcejšiu pokladal hustú krovinu v blízkosti mesta. Schoval teda tam, čo našiel cestou. Ale keď sa vrátil, nenašiel to už. Bystré oči pobehávajúcich dietok zbadali, že sa niečo skrýva v krovine. Vytiahli balík, rozbalili ho. A keď uvideli, že sú to len bezcenné haraburdy, roztrhali, polámali a rozhádzali ich…

S žalostným srdcom hľadal lepšiu skrýšu a našiel ju v hore, pod mostom vyschnutého potoka, kde nebývali ľudia. Ale ani tu nemal šťastie. Nielen ľudské stvorenia, ale aj príroda sa postavila proti nemu. Prišiel víchor. Koryto horského potoka naplnilo sa vodou a tá zmyla jeho poklad…

Bol zúfalý. Zronene chodil, až kým mu neprišla na pomoc náhoda. V blízkosti istej dediny, na okraji lesa našiel rozpadajúcu sa chalupu. Bola prázdna, dvere mala otvorené dokorán — znaky, že ju nik nepotrebuje, nebýva v nej. Proboval zavrieť dvere. Zavreli sa. Našiel pri nich i starý kľúč, ktorý bol dobrý do zámky. Jeho radosť bola nevysloviteľná. Našiel útulňu, kde sa mohol podľa svojej vôle zariadiť. A vzal chalupu do svojej moci.

Nosieval do nej rárohy, ktoré si chcel podržať. Tu mohol umiestiť i to, čo sa pre rozmery neodvážil priniesť domov, keď ešte tam mal svoj sklad. Tu si mohol odložiť i z toho, čo posiaľ musel celkom odovzdať materi. A bol šťastný, že má miesto, kde sa môže úplne cítiť doma, isto a bezpečne. Často sa tu hrával. A cítil sa veľmi blažený, že matkina samovôľa ho tu neznepokojuje a neničí jeho vôľu.

*

Keď raz vandroval po hradskej medzi poliami, prišlo mu do cesty malé, chudé mačiatko. Nemilosrdní ľudia ho nechali na poli, aby sa ho striasli.

Hľadelo na neho žalostne mňaukajúc, akoby ho prosilo o ochranu. Zohol sa, aby ho pohladkal, načo ono, líškajúc, pritúlilo sa k nemu. Prekutal svoje vrecká, či mu neostalo niečo, čo by mohol dať mačiatku zjesť. Našiel kus chleba, rozdrobil ho a položil pred mačiatko. To hltavo siahlo po chlebe. Bolo veľmi vyhladnuté.

Keď sa už mačiatko najedlo, chcel ísť ďalej. Ale ono, žalostne mňaukajúc, bežalo za ním. Poľutoval ho a vzal na ruky s úmyslom, že ho odnesie do dediny.

Ale keď ho chcel zložiť pred domom najbohatšieho gazdu, aby sa tam udomácnilo, stislo mu srdce. Zviera sa mu s láskou prituľovalo k hrudi. A keď ho skladal, pazúriky mu zaťalo do šiat, prejavujúc, že sa nechce s ním rozísť. Srdce mu zaliala akási podivná teplota. Pritisol mačiatko k sebe. Nevedel, že to je láska, čo sa ho zmocnieva. Nepoznal tento cit a necítil ani potrebu naučiť sa menovať ho. Len cítil, že nemôže zanechať mačiatko. A odhodlal sa, že ho odnesie domov.

Azda ho len mať prijme. Veď nepotrebuje veľké miesto. V lete sa môže povaľovať i na povale. Stravu mu donesie on. Bude sa usilovať ešte viac zadovážiť. Keby sa mu to niekedy nepodarilo, on bude menej jesť, aby sa ušlo i mačiatku. Azda to len mať dovolí a strpí. Veď je nie taká zlá. Niekedy je i dobrá. Keď jej prinesie plný batoh a je spokojná s jeho obsahom, ešte ho aj pochváli a pohladká. Pohladká ho niekedy aj vtedy, keď ho pustí na cestu, aby sa múdro a dobre správal. Len vtedy je zlá, keď je zlostná alebo smutná a keď nemá peňazí. Vtedy sa jej s mačiatkom vyhnú a skryjú sa na povalu…

Takto sa posmeľujúc, niesol mačku domov. Lenže mať našiel vo veľmi zlej vôli. Osopila sa na neho: „Pre seba nemáme vždy dosť a ty mi ešte prinesieš na krk i mača. Dosť, že sa s tebou delím, nie žeby ti aj mača chovala.“ Vždy tak predstavovala vec, akoby to, čo vyžobre, ani nebolo jeho a nemal právo o tom rozhodovať. Veď to udeľujú ľudia len pre ňu. Aby sa voči nej cítil veľmi zaviazaný.

Márne ju prosil, aby prijala mačiatko: „Ja osobitne prinesiem stravu preň. Budem osobitne pýtať preň od dobrých ľudí.“ Mať ostala neuprositeľná: „Ešte by len to chýbalo, aby si aj pre mača trápil ľudí, aby potom nedali ani pre mňa.“ A vyhnala ho, aby odniesol mača späť tam, skadiaľ ho priniesol.

Žalostne pustil sa teda späť. Skoro znenávidel mať, že vyhnala biedne stvorenie, ktoré jedine pridržiava a prituľuje sa k nemu a vyvoláva tým v jeho srdci podivné, sladké city. Nedopraje mu ani toľko radosti. Prežívajúc bolestné následky okolnosti, že nemôže voľne použiť, ani dať z toho, čo zadováži, teraz prvý raz zmocnila sa ho rozhorčenosť a búrenie sa proti tomu poriadku.

Silne pritisol k sebe mačiatko a niesol ho do najbližšej dediny, aby ho umiestil u rodiny, ktorú pokladal za najlepšiu. Poznal svojich ľudí podľa toho, čo a koľko darovali. A potešoval sa, že na ceste sem a tam musí prejsť dedinou. A vždy bude môcť vidieť mačiatko a dať mu niečo dobré.

Zastal pred vyvoleným domom. Ale nepustil zviera. Len ho ešte silnejšie pritisol k sebe. Tiekli mu slzy, že ho musí prepustiť iným.

A vtedy, ako to už býva v bôľne rozhodujúcich chvíľach, i jemu napadla záchranná myšlienka. Prišla mu na um jeho útulňa. A radostne sa zasmial cez slzy. Rozhodol sa, že mačiatko tam umiestni. Tam môže byť celkom jeho. Bude mať nocľah, jesť mu donesie. A bude ho môcť vidieť a bavievať sa s ním, kedy len bude chcieť.

Ponáhľal sa teda ta. Cestou našiel starý kôš. Na jednom plote visela deravá, stará šatka. Poobzeral sa, či ho nikto nevidí a stiahol šatku z plota, vložil ju do koša a uložil do nej mačiatko. Tak ho niesol cez dve dediny do útulne.

Keď vošiel, zavrel za sebou dvere. Urobil poriadok. Urobil mačaťu v koši posteľ a uložil ho. Potom zamkol chalupu a šiel mačke vyžobrať jedlo.

Starenka, ktorá ho vyučovala, bývala v dedine, ležiacej na úpätí hory. Zašiel k nej, porozprával jej svoju smutnú príhodu a pýtal si od nej hrnček, aby mohol nosiť v ňom mačiatku stravu. Tanierik už mal, vzal ho z istého dvora, kde v ňom stála voda pre kurence. A starenka mu ochotne dala aj hrnček, aj mlieka pre mačiatko.

Kedykoľvek ju len vyhľadal, vždy mu dala jesť, dala niečo i pre mačku. A zmocnila sa ho už i láska k osobe, ktorá bola dobrá k stvoreniu, ktoré on mal rád.

Srdce sa mu naplnilo nevysloviteľnou blaženosťou. Mal už dve miesta, kde mohol ísť s láskou a kde sa mu zaradovali. Ani starenka nemohla ostať chladne dobroprajnou k skrotenému, prituľujúcemu sa žobráčikovi. Rada ho mala už aj ona. Hrával sa s mačkou, požíval jej láskavú prítuľnosť. Potom zišiel ku starenke, prosiť niečo. A starenka mu dala vždy vďačne. Niekedy ju navštívil i s mačkou. A ona ju neodsotila od seba ako mať, ale pohladkala ju a povedala, že je krásna, milá. A dala jej jesť, hoci jej nikdy nedal z toho, čo vyžobral. A bol jej taký povďačný.

Srdečnejšie počúval a prijímal jej mravné ponaučenie. Prisľúbil jej, že nebude viac luhať, ani kradnúť, pudovo pocítiac, že jej tým urobí radosť.

Ľahko a blažene prekonával ťažkosti svojich ciest a svojho zamestnania, keď žobral už aj pre milovanú bytosť. Ponáhľal sa, aby čím dlhšie mohol pobudnúť pri mačke a u dobrej starenky. Láska a blaženosť dodali jeho tvári dojímavú ľúbeznosť. Ľudia, akoby pocítili, že sa v ňom deje mimoriadny duševný proces, boli dojatí, zmäkli, keď ho videli a ešte viac mu darovali ako dosiaľ. Už nemusel kradnúť.

K materi už len natoľko zašiel, aby jej odovzdal rárohy, čo pre ňu nažobral. A zaraz odišiel. Márne ho volala späť, cítiac, že ho už unášajú akési neznáme bytosti a udalosti. Márne ho hrešila, ohradzovala sa, bežala za ním. Nebál sa jej už. Ušiel jej. Mal už dve miesta, kde ho s láskou čakali. To vedomie dodalo mu smelosť a schopnosť jej odporovať.

*

Istého jesenného dňa, keď sa vracal zo žobrania do útulne, zaľahla naň trápna duševná tieseň. Nevedel, že ho trápi zlá predtucha. Len sa čudoval, prečo sa mu tak zatienilo v srdci, kde už niekoľko mesiacov panovala bezmračná jasnosť.

Keď vošiel do chalupy, mača mu neletelo s radosťou naproti ako inokedy. Smutne ležalo. Ani sa nepohlo, len bôľne hľadelo naň. Nechcelo ani jesť, ani sa hrať. Zodvihol ho, ale kleslo späť a zas si ľahlo.

Bežal do dediny k dobrej starenke, vyžaloval sa jej. Ona ho potešovala, že mačka je akiste chorá. Len nech ju nechá na pokoji, bude jej lepšie. A dala mu mlieka, aby mala, keď sa jej cez noc polepší.

Dva dni čakal, aby sa mačka zotavila. Za tie dva dni ani nežobral. Starenka mu dala jesť. Ale mačka bola len chorá. Upadala. Bola čoraz slabšia, čoraz žalostnejšia. Potom jej zmizol z očí láskavý pohľad. Stal sa cudzím, bezcitným, vzďaľujúcim sa od života. Konečne sa roztiahla. Zamravčala bôľno, natiahla sa niekoľko ráz a viac sa nepohla.

Chlapec skoro stŕpol od strachu a bôľu. Tušil, že to bola smrť. Nik mu nerozprával obšírnejšie o smrti, ale už vedel, že jestvuje. Udrie po hlave ľudí, i zvieratá a koho udrie, ten už viac nežije a zakopú ho do zeme.

Začal nahlas plakať, že teraz mu vezmú mačku a zakopú ju do zeme. Kričal, že ju nedá. Hoci nežije, nech mu len ostane. Bude môcť zájsť aspoň ju obzrieť, pohladkať ju a prihovoriť sa jej. Žalostne horekoval, plakal…

Niekoľko dní len vtedy žobral, keď veľmi vyhladol. Keď sa nasýtil, vrátil sa do chalupy. Hladkal mačku, volal ju späť do života, rozprával jej.

Starenka ho márne potešovala, že mu zadováži inú mačku. Nechcel inú mačku, len tú, ktorá ho prvá mala rada a ktorú i on prvý raz mal rád vo svojom biednom živote. A keď mu radila, aby ju zakopal do zeme, nešiel už viac k nej.

Ani k matke sa nepozrel. Vyhnala ho s mačkou. A teraz ho to dvojnásobne bolelo. Ešte viac ho to od nej odďaľovalo.

Raz, ako sa tak hral v chalupe, počul jeho hlas drevorubač, idúci tade do hory. Vošiel obzrieť, kto je dnu. Keď uvidel žobráčika pri neživej mačke, pokrútil hlavou a spýtal sa ho: „Čože robíš?“

Chlapec naľakane pohliadol na neho. Neodpovedal, len úpenlivo pozeral, aby ich nechal na pokoji.

Ale drevorubač nemilosrdne vyriekol úsudok: „Tá mačka nežije, treba ju vyhodiť!“ Načo chlapec zopäl ruky a prosil úpenlivým hlasom: „Nevezmi mi ju! Nech len ostane tu. Veď tu nikomu nezavadzia. Nepýta ani jesť.“

Drevorubač videl, že ten úbožiak je taký hlúpy a nevedomý, že ešte ani to nevie, že po smrti sa telo rozkladá. A vzal násilne mačku, vyšiel s ňou na kraj lesa a hodil ju do rieky, prúdiacej pod lesom.

Chlapec výskal. Ale chlap ho utišoval: „Nekrič! Vo vode ti ožije. Na konci rieky vyjde z vody a bude ťa čakať. Keď vyhľadáš koniec rieky, nájdeš ju.“

A smejúc sa ako na dobrom žarte odišiel.

Žobráčik sa díval na vodu, ktorá odniesla jeho miláčika. Cítil, že ho už nič neláka na tom svete, len tá voda. Nevedel, čo je samovražda. Aký je to veľký hriech. Ani to nevedel, že ľudia môžu byť i samovrahmi. Nechcel byť samovrahom. Len cítil, že iba to miesto je mu milé a láka ho, kde voda nesie jeho milú mačku. Že musí ísť za ňou, aby ju dohonil a spolu šli ďalej…

A s blaženým úsmevom zrútil sa do vĺn…