Zlatý fond > Diela > Dejepis Slovákov


E-mail (povinné):

Franko Víťazoslav Sasinek:
Dejepis Slovákov

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Daniel Winter, Karol Šefranko, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Vladimír Böhmer.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 78 čitateľov

Od zániku državy veľkomoravskej až do prenesenia koruny slovenského královstva na Pannoniu

Ešte bol Svatopluk I. na vrchole slávy svojej, keď Arpád, veľknieža Turkov (Bulharov) a Kozarov, za Karpatami nad ústim Dunaja kočujúcí, najatý bol od cisára východného, Leva, aby uderil na Bulharov. Turko-Kozari pod velením Liuntika, syna Arpádovho, r. 888, loďmi carihradskými pri ústi Dunaja podporovaní, skutočne uderili na poddunajských Bulharov a vo troch bitkách pobili ich tak, že Simeona, kráľa bulharského, až k Preslave zahnali a v Mundrage obľahli. Medzitým Simeon uzavrel mier s cisárom Levom, a tak Turko-Kozari navrátili sa ta, odkiaľ boli prišli. Dlho nepožívali pokoja, lebo keď severným brehom Dunaja tiahli, aby naddunajské Bulharsko, kde bývali Vlachovia, odtrhli od poddunajského, Pečenci a Simeon vrhli sa na ich doma zostavšie rodiny a temer povraždili ich. Čo keď, navrátivše sa domov, videli, dali sa opät na západný pochod a osadili sa v Čiernom Uhorsku (Potisí) a Srieme, vytisnuvše odtiaľ Vlachov a spojivše sa s tam pozostalými Slovanmi. Od tej doby, čo obyvatelia Čierneho Uhorska u ruského dejepisca Nestora a u západných dejepiscov menovaní boli tiež Uhrami.

Jaknáhle Čierni Uhri na Potisí a Srieme prišli do susedstva državy Svatoplukovej, Arnulf kraľ nemecký, r. 892 najal ich proti Svatoplukovi I., ale bez výsledku. Až keď po smrti jeho povstaly roztržky medzi synmi jeho, Arnulf opät ich najal, aby Mojmír II. so troch strán bol sovrený. Cisár Arnulf podporoval proti nemu Svatopluka II., Bracslav mal uderiť na neho od juho-západu, Arpád od východo-juhu. Výsledok války r. 896 bol ten, že Bracslav s pomocou Arpádovou odňal Mojmírovi dolniu Pannoniu. Arnulf vyplativ Arpáda, sveril dobytú Pannoniu Bracslavovi: nad čím sa Arpád náramne rozhneval a čakal na vypomstenie sa nad Arnulfom.

Arpád, jako jedna nie dosť zaručená zpráva hovorí, uzavrel priateľstvo s Mojmírom II., zasnúbiv dcéru jeho so synom svojím Zlatošom (Zaltasom); áno niemálo Čiernych Uhrov prešlo i do služby k Mojmírovi. V tom Arnulf 8. dec. 899 umrel. Jaknáhle Arpád dostal zprávu o tom, vrhol sa na dolniu Pannoniu a podrobiv si ju, vyhnal z nej Nemcov, s ktorými tamejší Slovania neboli spokojní. Netrvalo to ale dlho, že Arpádovci uderili aj na Mojmíra II. a odňali mu (r. 902) tiež horniu Pannoniu až po rieku Enžu. Tým daná bola smrteľná rana države veľkomoravskej. Česi uchytli Moravu až po Váh, Arpádovci Potisie a Pannoniu, Poliaci Slovensko medzi Váhom a Tisou.

Slovensko nezostalo dlho v rukách Poliakov, lebo im ho odňal český Boleslav II., ustanoviv syna svojho Oldricha za údelné knieža Slovenska; avšak po smrti toho († 999) poľský kráľ Boleslav chrabrý zahnal Oldricha a pripojil Slovensko opät k Poľsku, ustanoviv v ňom Otto-Bezpréma údelným kniežatom. Tak veci stály až do smrti jeho (1025).

Po smrti Boleslava chrabrého jeho synovia, Mečislav II. a Otto-Bezprém, oba domáhali sa trónu; ale Mečislav prevládal a vyhnal Otto-Bezpréma z Krakovska nazpak do Slovenska (in Ruzziam). Otto neznal pokoja, ale hľadal najprv útočište u svojho strýca, sv. Štefana, kráľa uhorského, potom ale milosť cisára Konráda, zasľúbiv mu poddanstvo, dopomôže-li mu k polskému trónu.

Otto-Bezprém bol syn Boleslava chrabrého od druhej manželky Judity, sestry to sv. Štefana, kráľa uhorského: prečo teda nehľadal podporu u tohoto ujca svojho? Preto, že jako Mečislav II. tak tiež sv. Štefan boli v nepriateľstve s cisárom Konrádom; áno, keď Otto neprestával pletichy snovať s cisárom, pozbavili ho i slovenského údelného kniežatstva. Imrich, syn sv. Štefana, zasnúbený bol s dcérou Mečislava a obdržal Slovensko za údelné kniežatstvo. Darmo Bretislav, údelné knieža Moravy, v mene cisára ujal sa Otto-Bezpréma a r. 1030 vtrhol do Slovenska, aby mu ho nazpak dobyl: sv. Štefan uzavrel medzitým mier s cisárom, a tak Bretislav musel opustiť Slovensko. Veci sa zmenily, keď r. 1031 umrel sv. Imrich a tak uprázdnené bolo slovenské údelné kniežatstvo a doňho nazpak uvedený bol Otto-Bezprém. Tento začal opät snovať pletichy s cisárom, áno s pomocou jeho oboril sa na Mečislava a zahnal ho do Čiech. Sláva jeho dlho netrvala; už roku 1032 bol od svojich zavraždený.

Po smrti Otto-Bezpréma Mečislav II. naklonil si cisára a s pomocou jeho navrátil sa do Poľska; ale neobdržal panovanie nad celou poľskou državou. Táto rozdelená bola na tri diely: jeden dostal on, druhý strýčenec jeho Friederik, tretí, totižto Slovensko, Vasil, bratranec sv. Štefana.

Poslednie doby sv. Štefana, kr. uhorského, boly presmutné; boly v krajine dve stránky: jedna nemčúrska, majúca na čele Gizelu, manželku sv. Štefana, ktorá chcela po smrti jeho mať na tróne Petra, syna od sestry jeho; druhá, slovenská, ale Vasila. Gizela, aby prekazila plány strane slovanskej, vyslala zákerníkov do Nitry, aby Vasila oslepili a neschopného k panovaniu učinili. Nad osudom jeho zhrozil sa sv. Štefan a synom jeho (Leventovi, Belovi a Ondrejovi) dal pokynutie, aby chcejú-li vyhnúť podobnému osudu, hľadali útočište za hranicami.

Po smrti sv. Štefana (1038) nemčúrska strana posadila Petra na trón kráľovský, Samuel-Romána, ktorý pri dvore sv. Štefana sa bol zdržoval a pre svoju nábožnosť Aba prezývaný bol, syna to po nebohom Otto-Bezprémovi, ale ustanovila slovenským údelným kniežatom. S tým nebola spokojná strana slovanská, vyhlásila Samuel-Romána za kráľa a vyhnala Petra z krajiny.

Cisár Henrik, ku ktorému utiekal sa vyhnaný Peter, ujal sa tohoto a dal sa r. 1042 na pochod: na pravom brehu Dunaja tiahol Henrik, na ľavom český Bretislav, aby Petrovi, keď už nie kráľovský trón, aspoň slovenské údelné kniežatstvo vydobyl. Obsadil síce Slovensko, ale keď Slováci nechceli prijať Petra za svojho vojvodu, za takého ustanovil Belu Vasiloviča, ktorý sa bol u neho zdržoval. Sotva že Bretislav vytiahol nohy zo Slovenska, kráľ Samuel-Roman zahnal Belu za hranice a slovenské údelné kniežatstvo i s rukou dcéry svojej oddal Eduardovi, anglickému princovi, ktorý čo vyhnanec u neho sa zdržoval.

Po nešťastnej smrti Samuel-Romana († 1044) prestal byť Eduard vojvodom Slovenska a povolaný bol nazpak do Anglicka. Peter opät zaujal kráľovský trón; ale slovanská strana na tom bola, aby bol s trónu svržený, a naň niektorý zo synov po Vasilovi posadený.

Na dvore Kazimíra (1040 — 1058) zdržovali sa Vasilovičia. Sem r. 1046 prišli vyslanci Uhrov s Petrom nespokojných, aby požiadali jednoho z nich k zapudeniu Petra a k zasadnutiu na kráľovský trón. Kazimír odprevádzal ich a poraziv Petra, prišiel do Stolného Belehradu. Kráľom stal sa Leventa, vojvodom Slovenska Bela, vojvodom Byhorska ale Andrej. Leventa sotva šesť mesiacov sedel na tróne, keď onemocnel a zamýšľal korunu oddať Andrejovi.[7] Po jeho smrti Kazimír opät prišiel do Uhorska a, jako bola vôľa Leventova, neposadil Belu, ačkolvek staršieho, na trón, ale Andreja. Bela zostal slovenským údelným kniežatom, ale od Andreja, ktorý bol bezdetný, dostal sľub, že po jeho smrti on stane sa kráľom.

Bela a Ondrej panovali v tej dobe, v ktorej agitáciou patriarchy carihradského, Michala Cerulara (1043 — 1059), najviac i politicky i cirkevne pretrhlo sa spojenie východu od západu. Patrne vyrážalo sa to na oboch, vychovaných v duchu východnom. Ondrej politickými ohľadmi k tomu vedený pozdejšie klonil sa k západu, ale Bela tým viac k východu, menovite, keď r. 1053 Ondrejovi narodil sa syn Salomon a hneď zasnúbený bol so Sofiou, dcéruškou západného cisára Henrika. Belovi zaiste čo „pravoslavnému kráľovi Slovenska“ poslal východný cisár Konstantín Monomach (1042 — 1054) tú korunu, ktorá r. 1860 na puste Klišskej, v stolici nitrianskej, nalezená nachodí sa v budapeštianskom krajinskom muzeume. Trenice medzi Belom a Ondrejom priostrily sa, keď Ondrej r. 1059 dal Salomona korunovať za kráľa uhorského, áno aj činil úklady jeho životu. Bela, vidiac, že válka medzi ním a Ondrejom je nezbytná, synov svojich, Jesaslava a Vladislava,[8] poslal do Poľska ku kráľovi Boleslavovi, áno potom i sám ta šiel, žiadajúc spolu od tohoto pomoc proti Ondrejovi. Tento podobne poslal manželku svoju i so synom Salomonom k cisárovi Henrikovi a prosil tohoto o pomoc.

Ondrejove a cisárske vojská r. 1060 tiahly cez Pannoniu a bez toho, žeby boly dočkaly pomocné vojsko české, prepadly vojsko Belovo na Tise. V prvej srážke zvíťazily, ale keď dostavili sa Poliaci, boly zbyté, daly sa na útek za Dunaj a i tam poznovu dostaly porážku. I samého Ondreja pošliapaly kone na bojišti. Bela s vítazoslávou vtiahol do Stolného Belehradu a bol tam korunovaný za kráľa uhorského; Jesaslav (Gesa) syn jeho, stal sa vojvodom Nitrianska a Byhorska.

Gesa čili Jesaslav, keď otec jeho Bela I. nešťastnou smrťou sišiel so sveta († 1063), vypravil vyslanstvo ku kráľovi Henrikovi IV. ktorý práve tiahol s vojskom do Uhorska, a sľuboval tomuto, že uzná Salomona za kráľa uhorského, bude-li mu daná hodnosť dľa jeho rodu a zásluh: Henrik však bol hluchý a pokračoval v pochode, aby Salomona, čo svojho vasala, usadil na tróne. Keď to v Stolnom Belehrade vykonal, nazpak sa bral. Či ešte u prítomnosti alebo po odchode jeho previedli medzi sebou Jesa a Salomon priateľské porovnanie, dľa ktorého Jesaslav podržal kniežatstvo, ktorým bol vládol otec jeho Bela I. za doby Ondreja I. Potom podelil sa s bratom svojím Vladislavom, učiniv ho vojevodom Byhorska, podržiac sebe, čo veľvojvoda Nitriansko.

Ačpráve zdalo sa, že Jesa je v priateľstve so Salomonom, tak že r. 1070 spolu víťazne bojovali proti Moravanom, uderivším na Trenčín, predsa so stavom veci nebol spokojný; chcel nosiť i on kráľovskú korunu čo kráľ Slovenska. Príležitosť k tomu podalo obliehanie srbského Belehradu r. 1072, Nikyta, grécky veliteľ pevnosti, ačkoľvek nielen vojská jeho a Vladislavove, ale i Salomonove obliehaly ju, nepoddal sa kráľovi Salomonovi, ale Jesovi; vyndúc z hradu s veľkým prôvodom šiel k nemu a poctil ho strieborným obrazom bl. P. Marie. Že pri schôdzke Jesaslava s Nikytom nevyjednávalo sa len o podmienkach kapitulácie, ale i o veciach významnejších, dokázal ich výsledok. Jesaslav dľa príkladu nebohého otca svojho držal s východným cisárstvom, a v tomto bol teraz utvrdený. Ešte tohože roku prišlo od východného cisára Michala vyslanstvo k nemu do Nitry, ktoré mu čo „pravoslávnemu kráľovi Uhorska“ prinieslo korunu áno i nevestu Synadenu. Malo teda Uhorsko dvoch kráľov: Salomon so sídlom v Stolnom Belehrade bol na pravej, Jesa so sídlom v Nitre na ľavej strane Dunaja; Salomon náležal k západnému cisárstvu a k západnej cirkvi, Jesa k východnému cisárstvu a k východnej (kyrillskej) cirkvi. Uhorsko teda bolo na dve strany skutočne rozdeleno; čo nemohlo dlho tak zostávať, a to tým menej, že Vyd, župan sriemsky, ustavične hovorieval kráľovi Salomonovi: „Jako dva ostré meče nezmestia sa v jednej pošve, tak ani vy dvaja nemôžete spolu kraľovať v jednom kráľovstve.“ Salomon skutočne chopil sa zbrane, zapudil Jesaslava a Vladislava z Uhorska do Poľska, opanoval Slovensko (Sclavoniam) a obsadil Karpaty, aby prekazil cestu Boleslavovi.

Boleslav dľa drievneho práva, považujúc Slovensko po Dunaj a Tisu za časť Poľska, uprosený Jesaslavom dal sa na pochod, vypudil Salomona z Karpatov a porazil ho, tak že tento za šťastného pokladal sa, že utrativ Slovensko, aspoň Pannoniu podržať mohol. Tým však domáca vojna bola len na čas potlačená. Salomon opäť strojil úklady bratrancom; ale, keď o tom Jesa dostal zprávu od svojich privržencov v Pannonii, chystal sa k válke. Poneváč Boleslav práve tehdy zapletený bol do vojny s Rusami a nemohol poskytnuť pomoc, Jesa poslal Vladislava k Ottovi, vojvodovi moravskému a svojmu to švagrovi, aby mu prispel k pomoci. Tak Jesa s Nitrančanmi, Vladislav s Byhorčanmi a Otto s Moravanmi uderil na Salomona, porazil a zahnal ho; pres Dunaj prešiel do Pannonie (in Hungariam) a víťazoslávne vtiahol do Stolného Belehradu, kde korunovaný bol za kráľa uhorského. Tak „koruna slovenského kráľa“ prenesená bola do Pannonie a stala sa korunou kráľov uhorských. Ňou dosavád korunovaní bývajú králi uhorskí.



[7] Išla povesť, že bol otrávený.

[8] Obyčajne ho píšu „Ladislav“, ale je to zpotvorenie jeho mena, ktoré v súčasných historických prameňoch píše sa „Vladislav“. — Gesa, je toho času obyčajné kyrilské krstné meno Jesa-slav.




Franko Víťazoslav Sasinek

— kňaz, tajomník Matice slovenskej, profesor, archivár, člen Slovenského učeného tovarišstva, jeden z najvýznamnejších slovenských historikov druhej polovice 19. storočia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.