Zlatý fond > Diela > Zápisky zaživa pochovaného


E-mail (povinné):

Stiahnite si Zápisky zaživa pochovaného ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Peter Víťazoslav Rovnianek:
Zápisky zaživa pochovaného

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Ina Chalupková, Petra Pohrebovičová, Alžbeta Malovcová, Silvia Harcsová, Dorota Feketeová, Vladimír Fedák, Erika Majtánová, Daniela Kubíková, Eva Lužáková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 72 čitateľov


 

I

Životopis je najpravdivejšia história.

Carlyle

Kto cestoval romantickým a pôvabným Považím južne od Žiliny, zaiste si všimol prekrásnu polohu dedinky Dolný Hričov.

Čarokrásna, priestranná, rovinatá a úrodná záhrada je na východe obkľúčená strmou Bukovinou, obrábanou do polovice svojej výšky usilovnými rukami, na severe leží dolina Lazy a Smrečoviny sa postupne dvíhajú k návršiu Lehoty, odkiaľ sa otvára utešená panoráma na žilinské polia. Na západe sa haditý tok Váhu otiera o strmé a pusté Kotrče a na juhu Skalka s úzkym korytom, z ktorého vyčnievajú ohromné skaliská a tvoria nebezpečný vír — dom hastrmanov, ktorý sa vypína ako bedlivý strážca bohatej a nádhernej záhrady.

Ale aj napriek žírnym poliam Hričovčania neoplývali hojnosťou, lebo, ako aj v iných krajoch Slovenska, „panské“ majetky zhabali tie najúrodnejšie časti čarokrásnej záhrady a chudobe ponechali plytkejšie, neúrodné, ťažko prístupné návršia a vrcholy. Následok: úbohé dzeci hričovské hnané žitia nevôľou rozpŕchli sa po svete, aby tvrdou prácou rúk nasýtili drahé duše zanechané doma alebo vymanili otcovizeň z pazúrov nenásytného, nesvedomitého veriteľa.

Čo zostalo pre chudobu zo žírnych, plodných rolí, keď sa „panské, židovské a farské“ chúťky nasýtili, nestačilo na obživu tých 600-700 duší, preto každý zdravý mladý muž nasledoval príklad susedných Rovňancov a pustil sa svetom — drotárčiť. Čechy, Sasko, Prusko a Bavorsko boli najvábnejšie kraje Hričovčanov. Keď sa v rokoch 1875 — 1876 začali šíriť úžasné správy o veľmi bohatej žatve Rovňancov za ohromnou mlákou — kdesi v Hamerike — podajední smelší začali dumať o ceste za tú širokú mláku, a tak v krátkom čase značný počet vyvandroval do zasľúbenej zeme.

Kedy sa prisťahovala rodina Rovnyanek, Rovňanek, Rovnianek — ako ich podajedné matriky podľa ľubovôle farára zapisujú — do Dolného Hričova, presne nevedno. Zachované matriky datujúce sa od roku 1765 značia krst Štefana Zúbera, syna Štefana a matky Zuzany, ktorého krstnými rodičmi boli Ján Rovnianek a Anna Bartáková.

V tejto čarokrásnej dedinke som uzrel svetlo života 27. júna 1867, v roku rakúsko-maďarského vyrovnania, ktoré bolo spečatené bozkom Františka Jozefa, teda jeho korunovaním v Pešťbudíne 8. augusta.

Otec Štefan Rovnianek, matka Zuzana Kormanová, dcéra panského lesníka. Starý otec bol majiteľom „mýta“ s príslušenstvom, až kým sa — ako je to zvykom na Slovensku — žid Ziegler nezmocnil ich majetku a rodina Rovniankovcov bola nútená obsadiť malý dvor oproti „mýtu“, tzv. „Masaríkov dvor“.

Otec mal jatku a okrem mäsiarenia a hospodárenia kupčil s rožným statkom. Nakupoval voly a ovce pre gazdov v Ovčiarsku, Závade, Podhradí, Pekline a okolitých dedinách. Gazdovia potrebovali voly v hospodárstve, na jeseň ich vykŕmili, odpredali a zárobok sa rozdelil — polovička gazdovi, polovička otcovi. Pomohlo sa chudobným gazdom a bolo to výnosné pre otca. Pri ovciach to bolo zas lepšie pre gazdu.

Mladší brat otca Michal odišiel zamladi do Žiliny, kde u Petráškovcov (Tvrdých na bráne) a Kemkovcov získal známosti ako drevokupec. Presťahoval sa do Veľkej Bytče, kde si otvoril obchod so zmiešaným tovarom, súčasne nakupoval šindeľ od Kysučanov, ktorý lifroval po Váhu do Prešporka atď.

Jediná dcéra môjho strýka Sidónia sa vydala za Juraja Mičuru, známeho pravotára a rodoľuba v Bytči. Jeho vnuk Martin Mičura, minister pre Slovensko, zastával dôležitý úrad slobodného Slovenska.

Môj otec mal dobré srdce, ale bol to prísny rodič, ktorého jedinou necnosťou bolo — víno, ale len počas kortešačiek a jarmarkov. Inak nepil, len v spoločnosti. Mnohé moje trpké a neblahé rozpomienky detstva sú spojené s touto necnosťou.

Otec bol Slovákom z presvedčenia, veľmi príkladným čitateľom Národných novín, Raráška, Hlásnika a Obzoru. Vážil si každé číslo Národných novín, čoho nasledujúca udalosť je najlepším dôkazom.

Náš dom slúžil ako pošta, lebo otec dlhé roky zastupoval úrad richtára. Pošta prichádzala zo Žiliny, myslím si, že dvakrát týždenne. Voz zastavil pred mýtom napojiť kone a poštár zanechal poštu v našom dome.

Ako chlapec — bolo mi asi 6 rokov, keď som začal chodiť do školy — vzal som číslo Národných novín, ktoré práve prišlo, a keď som prišiel do školy, spolužiak, myslím, že to bol Bednárik alebo Valuch, ma požiadal o noviny, aby si mohol obaliť šlabikár, a ponúkol mi za to varenú šošovicu. Tak som mu noviny dal.

Asi o hodinu prišiel do školy otec. Tvár mu horela hnevom. Besedoval s učiteľom Ballayom. Ten ma vyvolal a opýtal sa ma, či som nevzal z domu noviny. Rozpovedal som, čo sa stalo. Pozrú číslo a hľa, to najnovšie. Otec žiadal učiteľa, aby mi dal desať virgasov a tak isto tomu, ktorý noviny odo mňa dostal. Po tomto ani Národné, ani iné noviny bez predbežného oznámenia nechýbali.

Otec veril, že najväčšie bohatstvo, ktoré rodič môže dieťaťu zanechať, je výchova, a preto sa staral, aby každé dieťa dostalo čo najlepšie vyškolenie. Bolo nás päť detí, traja zomreli v detstve. Najstarší brat Ján, potom Jozef, sestra Mária, Štefan a ja. Okrem Jozefa, ktorý sa zajakával, všetci ostatní okrem dedinskej školy navštevovali gymnázium v Žiline a sestra normálku v Bytči (židovskú kvôli nemčine).

Matka bola veľmi pobožná, srdečná a veľká dobráčka. Žila v deťoch, ktoré zahŕňala pravou materinskou láskou a hľadela vyplniť každú ich túžbu. Po smrti môjho mladšieho brata Alojza — zomrel na záškrt v útlom veku — lnula ku mne ako k najmladšiemu, ale najmä neskôr, keď ma videla v reverende miništrovať.

Bol som sotva 6-ročný, keď som začal chodiť do školy. Učiteľom mi bol Ján Ballay, učiteľ starej gardy, Slovák srdcom, aj keď sa verejne neopovážil vystupovať. Nielen svetské, ale i cirkevné úrady naň striehli, lebo farár Nemček — neskôr kanonik v Nitre — slovenskej reči priateľsky naklonený nebol.

Roku 1876 hričovská dedinská škola mi už bola priúzka a po Novom roku ma poslali so starším bratom Štefanom, ktorý navštevoval prvú gymnaziálnu triedu, do tretieho ročníka normálky do Žiliny. Náš učiteľ sa volal Padala. Bývali sme u jeho otca a s nami i Juraj Grúnik, neskôr známy činiteľ v Amerike.

Roku 1878 som nastúpil do prvej gymnaziálnej triedy v Žiline. Keďže som bol veľmi slabým „Maďarom“, málo chýbalo, aby ma neposlali späť do 4. ročníka normálky. Vzali ma vraj na próbu, lebo zo všetkých ostatných predmetov som zložil skúšku na výbornú. Za 6 mesiacov som v maďarčine natoľko pokročil, že ma profesor Janušek, učiteľ maďarčiny, neskôr pôsobiaci v Amerike v Olyphante, New Yorku a Tallpoose, obdaroval knihou Atillák Mondái (Povesti o Atilovi) ako najvynikajúcejšieho žiaka triedy v maďarskej reči. Predstihol som i neskôr na Slovensku povestného Gejzu Chudovského, konškolára a krvižíznivého štátneho nadvládneho, ktorý prenasledoval našich slovenských novinárov s Neronovou divosťou.

Keď som nastúpil do gymnázia, býval som u sváka a tetky Petráškovcov, ako volali rodinu Tvrdých bývajúcich na bráne neďaleko františkánskeho kláštora a v susedstve gymnaziálnej budovy. Dom bol známy ako prístrešie katolíckeho kléru. Brat sváka Tvrdého bol kanonikom v Nitre, Ignác, druhý brat, bol dekanom vo Vysokej, dvaja synovia — Ján a Eduard — boli kapláni. Brat tetky Pokorný bol dekanom vo Višňovom, známom pútnickom mestečku.

V dome sa hovorilo iba po slovensky a po latinsky. I sváko a tetka používali ciceronice (latinčinu) ako kanonik, dekan, farár alebo kaplán. Keď sváko a tetka medzi sebou rozprávali o niečom dôvernom, vždy hovorili po latinsky.

Zväčša kňazská spoločnosť ma nielenže pritúlila do kňazského stavu a zakorenila prvé vedomosti latinčiny, ktoré sa obohacovali v gymnaziálnom vyučovaní, ale i lásku ku klasickým rečiam, v ktorých som mal záľubu a ktoré mi veľmi pomohli v mojich neskorších štúdiách.

Roku 1881 po skončení tretej gymnaziálnej triedy v Žiline som s priateľmi Jozefom Tvrdým, vnukom Petráškovcov, Jozefom Beniačom a Jankom Svitkom — všetci Žilinčania — odišiel študovať do Jászberényu, do maďarských pustatín, aby som si zdokonalil správnu výslovnosť maďarčiny. V Jászberénye som skončil štvrtú triedu s vyznamenaním a spolu s priateľom Ondrejom Bielekom, ktorý navštevoval gymnázium v Nitre, sme navštívili Ostrihom a žiadali o prijatie do ostrihomského seminára. Vtedy ešte v Nitre neprijímali za klerikov študentov zo štvrtej gymnaziálnej triedy, ale iba zo šiestej.

Otec Ondreja Bieleka z Rakovej zaslal utešeného „tetrova“ kanonikovi Malému, aby „mastil“ náš vstup do ostrihomského seminára. Osud však určil inak. Podrobili sme sa skúškam, ktoré sme zložili na výbornú, ale vraj bolo mnoho aplikantov z Ostrihomskej diecézy. Tetrov nepomohol prekročiť brány…

Začiatok nasledujúceho semestra zastihol piatich veselých chalanov na bričke z Hričova do Nitry. Janko Svitek, Jozef Beniač, Jozef Tvrdý, Andrej Bielek a ja — veselá chasa, ktorá takto staromódne cestovala, aby pokračovala v štúdiách.

Cesta nám obyčajne trvala celý týždeň. Zastavili sme sa, kde sa nám páčilo: Ilava, kúpele Trenčianske Teplice, Bánovce, Topoľčany.

Kočiš Ďuro sa vždy tešil na cestu, keď sme šli do škôl, ale nemal radosť, keď musel prísť pre nás na vakácie.

Hovorieval: — Mladý pánko, keď idú do školy, kapsa plná, újde sa štedro i mne, ale keď idú na vakácie, mešec prázdny — hrdlo suché.

V Nitre som si zadovážil byt a stravu u Šulgana, obuvníka, ktorý bol biľagovaný ako pansláv, lebo odoberal Národnie noviny. „Nitra, milá Nitra, ty slovenská mati“ bola vtedy úplne maďarónska mati. Na ulici si okrem sedliackych nepočul slovenské slovo, lebo po slovensky hovoriť bolo modrokabátnikmi považované za najväčšiu hanbu.

Roku 1884 po skončení šiestej triedy gymnázia Andrej Bielek a ja sme sa opäť uchádzali o prijatie do seminára. Obaja sme boli prijatí. Andreja Bieleka poslali do Ostrihomu skončiť 7. a 8. triedu gymnázia a urobiť si maturitu a ja som zostal v Nitre a podľa vtedajšieho systému som sa musel dva roky venovať filozofickému kurzu.

V druhom roku filozofie sa ponechávalo na vôľu klerika, či sa chce pripravovať na skladanie skúšok zo 7. a 8. triedy gymnázia a urobiť si maturitu. Ale aj to sa mohlo stať iba na zvláštne ministerské dovolenie. Nebezpečenstvo neskladania takých skúšok hrozilo v tom, že keď bol klerik prepustený alebo dobrovoľne vystúpil, keď skončil teológiu, nemohol ísť na žiadnu inú fakultu, lebo nemal ukončenú 7. a 8. gymnaziálnu triedu a chýbala mu aj maturita. Nezostávalo mu potom nič iné, len sa vrátiť do 7. a 8. triedy gymnázia, aj keď už mal trebárs skončený 4. ročník bohoslovia.

Skúšky boli veľmi prísne a vyžadovali usilovné a namáhavé štúdium dňom i nocou počas 3 — 4 mesiacov.

Pred mojou maturitou panoval veľmi napnutý vzťah medzi petrínmi (svetskými kňazmi) a piaristami (rehoľníkmi, ktorí boli učiteľmi gymnázia). Keď zoberieme do úvahy, že škôldozorca a zástupca ministerstva pre výučbu bol civil, ktorý nenávidel šubu, či už patrila petrínovi, či rehoľníkovi, ľahko sa dá pochopiť, aký šťastný bol klerik, ktorý urobil maturitu.

Ja som sa neobával nijakého predmetu, len nemčiny. Od prírody som bol antiteutónom a antisemitom. Profesor nemčiny, „svetský kňaz“, bol známy sveták a neviem prečo, ale na mne „sedel“.

Pár týždňov pred skúškami som písal otcovi, že odvolávam aplikáciu na skúšky a maturitu, lebo sa obávam profesora nemčiny. Dobrák otec prišiel hneď do Nitry s „dukátmi“ a zamýšľal „mastiť“. No ja som sa vzoprel, že za celý svet nedovolím kúpiť si skúšku, ale keď je to jeho vôľa, tak sa skúškam podrobím.

Zo všetkých predmetov od náboženstva až po telocvik som dostal výborné i pri ústnych, i písomných skúškach, len nemčina bola elégséges (dostatočná).

Štúdiá dňom i nocou spojené so seminárskou stravou podkopali moje zdravie. Pamätám sa, že počas týždňov pôstu som nebol schopný stráviť seminársku stravu. Doniesť niečo do seminára počas pôstu bolo zakázané. Moji dvaja bratia Jozef a Štefan, ktorí vtedy pracovali v Nitre, neraz mi doniesli do seminára „nové boty“, ale sáry boli vypchaté koláčmi, niekedy i kuriatko, i fľaša vína nechýbala.

Keby som chcel porovnať stravu klerikov nitrianskeho seminára tých čias, môžem ju porovnať so stravou černochov na lodiach plávajúcich medzi Pittsburghom a Huntingtonom. Zinkové riady, nečistota, jedlo ako pre zver. V pôste trikrát týždenne varená kapusta so surovým haringom i so šupinami, ktorý, keďže bol nasolený, prilepil sa na horúcu kapustu. Zo škvareniny nejeden klerik vytiahol slamený vecheť. Ale predstavení si asi mysleli: Plenus venter non docet libenter (Plné brucho — prázdna hlava).

Po skončení maturity mi neúradne oznámili, že pre ďalšie štúdiá si môžem zvoliť: Pázmáneum vo Viedni alebo Ústredné semenište (seminár) v Budapešti.

Kaplánom v Hričove bol vtedy Dr. Janko Tóth, muž neobyčajne nadaný, hlboko vzdelaný, svedomitý kňaz, lingvista známy v širších kruhoch. Hovoril i písal asi v desiatich rečiach. Prekladal, bohužiaľ, do maďarčiny z francúzskej, anglickej, španielskej a talianskej reči. Istý čas bol spoluredaktorom Magyar Allamu, klerikálneho maďarského denníka.

Tóth bol odchovancom Pázmánea, kde skončil bohoslovie, v Augustineu doktorát a potom sa dostal za kaplána do Hričova. Prečo sa to stalo, to bola záhada. Asi ovocie maďarizátorskej politiky cirkvi v Uhorsku, ktorej ľubovôli musel podľahnúť i takýto talent.

Tóth bol pôvodom z Nových Zámkov, pomaďarčený, ale nie predpojatý. Nesúhlasil s nehanebným systémom maďarizácie a sub rosa (v dôvernom rozhovore) človek nadobudol dojem, že má do činenia s mužom súcitiacim so slovenskými snahami. Mne to tak pripadalo, že sa niekedy asi neovládol a dal priechod svojmu úprimnému zmýšľaniu pred nepovolanou osobou, a preto asi bol „odmenený“ hričovskou kaplánkou!

K našej rodine priľnul neobyčajnou láskavosťou a voči mne sa choval ako milujúci brat učiteľ. Pod jeho dozorom som sa usilovne učil po francúzsky a natoľko som pokročil, že koncom prázdnin som vedel prekladať krátke rozprávky od Chateaubrianda.

Tóth mi vylíčil pravý obraz života v Pázmáneu, keď hovoril: Na vedu — Pázmáneum, na život — Ústredný seminár. Moja rodina si myslela, že namáhavým učením som si zadovážil suchotiny a mienka bola jednomyseľná: žiadať o preloženie do Pešťbudína — do Ústredného seminára, ktoré bolo známe ako „grófsky palác“. Zvlášť moja dobrá rodinka Ďurka Mičuru, v dome ktorého som strávil hodnú časť prázdnin, naliehala, aby som šiel do Pešti a nie do Viedne.

Osud tak určil, že koncom augusta 1886 ma spolu s priateľom Andrejom Bielekom poslali do Ústredného seminára v Pešti, kde sme mali dokončiť svoje štúdiá.

Skôr než som odišiel do Pešti, strávil som niekoľko dní v Žiline v kruhu mnohých priateľov, ale najmä v kruhu starého, dobrého známeho Janka Silvestra Reka. Rek bol vtedy úradníkom panslávskej banky Pomocnica, oddaný a otvorený Slovák. Vždy keď sa mu naskytla príležitosť, nikdy nepremeškal ma upozorniť: — Petre, nezabudni, že si sa Slovákom narodil a Slovákom zostaň!

Podobné ponaučenia mi dala i moja dobrá rodinka: Janko Rehák, pravotár v Bytči, a jeho spanilá manželka Augusta, rodená Matúšková, horlivá a otvorená Slovenka.

Vtedy som však bol celým telom i dušou vnorený do štúdií. Denné „lekcie“ boli mojou hlavnou zábavou, a keď som tie skončil a zostával mi ešte čas, utužoval som lekcie knihami vzťahujúcimi sa k štúdiu. Dejiny boli mojím najobľúbenejším predmetom, a či už to bola suchá história, alebo historický román, zaujímali ma rovnako.

Slovenčina už za mojich štúdií bola úplne vylúčená z gymnázií. Ak sa dobre pamätám, počas prvého gymnaziálneho roka v Žiline vyučovali slovenčinu ako mimoriadny predmet a bola jej venovaná len jedna hodina týždenne. Nebola obligatórnym predmetom. Reverend Štas, ktorý bol strýkom nebohého olyphantského farára Štasa, učiteľ náboženstva, františkán, vyučoval slovenčinu a ja som navštevoval jeho prednášky. Bolo nás len pár, čo sme sa dali zapísať. Rozumie sa, že i najslabšia iskierka slovenského ducha bola z týchto prednášok odstránená. Ani len správne písať po slovensky sme sa nenaučili a pochybujem, že sám učiteľ Štas vedel správne písať po slovensky. Veď ten, kto vedel správne písať po slovensky, bol označovaný ako „biely havran“.

Vychovávaní v maďarských školách, kŕmení maďarskou históriou a slávou, so slovenčinou viac-menej na okraji, a teda postoj k nej viac-menej ľahostajný — to bol základný rys ohromnej väčšiny žiactva. Niet divu, že starší, ktorí hlboko cítili nákazlivé následky takejto školskej výchovy, keď už nič iné nemohli urobiť, aspoň príležitostne nezabudli upozorniť mladíka na jeho slovenský pôvod.

V živej pamäti mi je rozlúčka s priateľom Rekom na žilinskom nádraží, keď dávajúc mi zbohom slavianskym bozkom, hovoril: — Petre, buď verným Slovákom! Ja dúfam, budem počuť o tebe ako o oddanom Slovákovi!

Tieto slová mi zvučali v ušiach na ceste do hlavného mesta Uhorska a neprestali zvučať, aj keď sa za mnou zavreli mreže Ústredného seminára!

Ústredný seminár je ústav podporovaný všetkými rímsko- a gréckokatolíckymi biskupstvami celého Uhorska a Chorvátska. Z každého biskupstva ročne dvaja najlepší študenti pokračovali v bohosloveckých štúdiách na univerzite v Pešti alebo v Pázmáneu vo Viedni. Tu na univerzite sa končia bohoslovecké štúdiá, po skončení ktorých sa obyčajne skladá doktorát z bohovedy. Takíto študenti, vrátiac sa do svojich biskupstiev, dostávali profesorské miesta a boli prístupnejší napredovaniu než vidiecki.

Klerici Ústredného seminára žili ozaj v „grófskom paláci po grófsky“. Celkové zaopatrenie bolo prvotriedne, strava tá najlepšia, ba ani fľaša vína trikrát týždenne nechýbala a počas každého sviatku — a tých boli v Uhorsku légie — duplikát, teda dvojaké víno, a to aj v čase, keď niektorý z biskupov navštívil seminár. To sa stávalo často a najmä arcibiskup Haynald často zaskočil do Pešti rozveseliť sa.

Neraz som rozmýšľal, že takýmto spôsobom života sa vychováva bujná trieda vyššieho duchovenstva, ktorej životnými cieľmi sú mamona, sláva, bujný život, svetáctvo a len veru málo prezrádzala ducha „skromnosti, chudoby a pobožnosti Nazaretského“. Bubič či Parvy atď. sú toho okázalými príkladmi.

S priateľom Bielekom sme sa ocitli v novom svete, v cudzej spoločnosti, medzi neznámymi, z ktorých väčšina s opovrhnutím pozerala na „trenčianskych drotárikov“.

Z nitrianskeho seminára tam bolo 6 — 8 bohoslovcov vo vyššej triede, ale kastovníctvo, ktoré v Uhorsku delilo sedľač od remeselníctva, remeselníctvo od panstva, lekárov, pravotárov atď., vysoké zemianstvo od jednoduchého zemana, panovalo i medzi študentstvom svetským i bohosloveckým a druhoročný klerik pozeral s opovrhnutím na prvoročiaka.

Netrvalo dlho a zoznámili sme sa s klerikmi našej triedy, ale, čo je zvláštne, celkom pudovo nás národné cítenie spojilo a bratsky pritiahlo k Chorvátom, Srbom, Rusínom a Rumunom. Bola to ozvena prírody, že maďarské otroctvo sme zacítili spoločne a nevedome sme dali výraz súcitu, že sme odkázaní na spoločnú sústrasť, poradu a podporu.

Bielek i ja sme sa celou dušou oddali štúdiám a priateľsky sme súťažili o tie najlepšie známky v triede. A tie nechýbali.

Voľné hodiny, ktoré klerici nefajčiari trávili prechádzkou v seminárskej záhrade, som obyčajne trávil v spoločnosti dvoch Rusínov — Popova a Vrábeľa, obaja národne uvedomelí. Boli to „bieli havrani“ medzi kŕdľami pomaďarčeného rusínskeho kléru. S nimi, ale tiež s Chorvátmi a Rumunmi sme kedy-tedy veľmi mierne rozoberali národnostné otázky.

Reverend Chanát, ktorý neskôr pôsobil vo farnosti Passaic, N. J., bol v tom čase tiež chovancom seminára.

Raz v rozhovore som sa dozvedel, že v seminári jestvoval Spolok priateľov slovenskej reči a literatúry, ktorý mal cennú knižnicu, ktorá sa tam ešte nachádza, a majetok asi 10 000 zlatých, o ktorom nik nevie, čo sa s ním stalo.

Tento spolok bol pred pár rokmi pre „panslavistické tendencie“ zatvorený. Keď som sa o tom dozvedel, zvedavosť mi nedala pokoj, rád by som sa prekutral v knihách. Prvým prefektom ústavu bol Való, muž mierny, úctivý a veľmi prístupný. Nepamätám sa, pod akou zámienkou, ale navštívil som ho a v rozhovore som nasmeroval reč na slovenskú knižnicu a požiadal ho, či by som nemohol dostať od nej kľúče.

— Tie mám ja, — odvetil Való — a s radosťou vám ich dám.

Pobozkajúc mu ruku, s nevšednou vrelosťou a radostným úsmevom som bežal k Andrejovi.

Spoločne sme utekali do knižnice a starostlivo sme zamkli dvere, aby nás nikto nevyrušoval.

Od toho času som každú voľnú chvíľu trávil v knižnici. Každé slovenské slovo — Fándlyho, Bernoláka, Hollého, Štúra, Sládkoviča, Sasinka, Dusarova, Osvalda či Kollára — ligotalo sa pred mojimi očami ako diamant. Staré Slovenské pohľady či Orol otvárali nám nový svet a v nás sa zrodilo povedomie, do tohto času úplne mŕtve, že sme rovnoprávnymi občanmi uhorskej vlasti, ale olúpení o rovné právo, ukrivdení, zaznávaní a bola nám upieraná samotná naša existencia. Do mladistvých sŕdc sa začínali hlboko vrývať slová básnika: Krivda za stôl sadla, pravda u dvier žobre.

V nemých kútoch bývalej slovenskej knižnice Ústredného peštianskeho seminára sa preporodil náš duch, a čím hlbšie sme sa ponárali do mŕtveho slovenského slova, tým hlasnejšie sa v našich útrobách ozývalo: Sme Slováci rodom a duchom!

Ale napriek nášmu preporodeniu sme boli opatrní a aby sme odvrátili i to najmenšie podozrenie, veľmi živo sme pracovali v maďarskom seminárnom literárnom zväzku. Rečnením, prácami sme vynikali nad spolužiakov. Pamätám sa, že počas vianočných sviatkov som deklamoval pôvodnú maďarskú báseň, ktorá bola odmenená dukátom. Škoda, že som si nezachoval kópiu, aby som sa zahanbil, ako som chcel napodobňovať Petöfiho.

Prvý a druhý semester štúdií sme obaja skončili eminenter primus.

V treťom semestri som ochorel. Znovu si mysleli, že sa ma chytajú suchotiny a poslali ma do infirmatória (nemocnica ústavu). I oči mi začali vypovedávať službu. Od tohto času som celých 28 rokov nosil okuliare, ktoré som odložil až posledných 10 rokov.

Konduktorom nemocnice bol istý Beníšek, štvrták z Banskobystrického biskupstva. Beníšek bol muž veľmi milý, tichý, prívetivý, a keď zbadal, že som naklonený Slovákom, hovoril so mnou len po slovensky. Bol som jeho výlučným pacientom, preto sa nemusel obávať udavačstva. Vo svojich voľných chvíľach sa venoval maliarstvu a ukazoval mi niektoré veľmi vkusné maľby.

V infirmatóriu bolo dosť času na rozmýšľanie a čítanie. Slovenská knižnica s ním susedila, a preto bola ľahko dostupná.

Vypracoval som si definitívny plán, že otvorene budem žiadať predstavenstvo seminára, aby nám povolilo voľný vstup do slovenskej knižnice, založenie kruhu, aby tí, ktorí majú hlásať slovo Božie slovenskému ľudu, sa mohli zdokonaliť v jeho reči a nadobudli si znalosť jazyka slovom i perom. Prosbopis adresovaný na rektora som zostavil po latinsky i maďarsky a Andrej Bielek ho mal prepísať, aby bol pripravený na podpisy.

O tejto záležitosti sme sa dôvernejšie porozprávali s Rusínmi a Chorvátmi a oni schvaľovali náš plán.

Po niekoľkotýždňovom pobyte v infirmatóriu lekári uznali, že po suchotinách niet ani chýru, ani slychu a prepustili ma z nemocnice.

Keďže som počas nemoci zanedbal univerzitné prednášky a colloquia (skúšky), musel som napnúť sily, aby som dohonil zameškané, ale skúšky koncom tretieho semestra, ktorý padol na čas pred Veľkou nocou, som riadne zložil.

Potajomky som vstúpil do korešpondencie s Martinom Kollárom, redaktorom Katolíckych novín, Richardom Osvaldom, redaktorom Kazateľne, a prezradil som im svoj plán. Kollár ma vystríhal, aby sme boli opatrní, lebo ako starší a skúsenejší predvídal, aké môžu byť následky, no my mladíci sme zahoreli k slovenskej reči svätým zápalom a nemohli sme pochopiť, prečo by sa slovenský klerik, ktorý má hlásať slovo Božie slovenskému ľudu, nemohol cvičiť v jeho reči a čítať v nej písané spisy.

V našom nadšení sme nemohli udusiť naše plány, a preto som písal i do Nitry Jožkovi Minárikovi a Formánekovi, o ktorých slovenskosti sme boli presvedčení, a prezradili sme im naše plány. Súčasne som v listoch radil zvolať schôdzu slovenských klerikov počas nastávajúcich prázdnin, aby sme sa poradili o potrebe slovenských bohoslovcov v biskupstvách s prevažne slovenskými veriacimi. To sa skrývalo pod záštitou porady na pútnickú cestu do Ríma.

Veľkú noc s radostným Resurrexit! — Vstal zmŕtvych! sme túžobne očakávali. Týždne pred Veľkou nocou sme hádali, kto bude tým šťastným a padne naňho lós o pridelení k miništrantskému zboru do ústavu zvaného „Anglická kolej“, klerikmi prezývaná „Anjelská kolej“.

Bol to dievčenský ústav na spôsob anglických dievčenských ústavov, kde sa vychovávali devy tých najpoprednejších maďarských katolíckych rodín — grófky, barónky a zemianstvo vyššej triedy. Bolo tam asi 250 — 300 dievčat.

„Zmŕtvychvstanie“ sa odbavovalo s veľkou pompou, prítomný bol obyčajne aj niektorý biskup, ktorý vykonával obrady za asistencie kňazstva a 24 klerikov z nášho seminára.

Napokon som tým šťastným bol ja, na ktorého padol lós zúčastniť sa ako miništrant na obradoch v „Anglickej koleji“. Nikdy nezabudnem na ten obraz, ktorý predstavovala kaplnka ústavu za prítomnosti 250 — 300 ozaj „anjelských“ tvárí. Často som dumal nad týmto okamihom a skrsla mi otázka: Koľkými z prítomných prenikal pravý duch resurrexit! a sursum corda? Pochybujem, že veľká časť „anjelského“ zboru i kléru rozjímala hlbšie o majestátnom Vstal zmŕtvych a Allelujah!

Na čo sme sa my klerici nemálo tešili, prišlo po obradoch, keď bola prichystaná hostina, o akej sa ani Lucullovi snívať nemohlo. A nielenže sme sa najedli, ale plné koše tých najlepších koláčov, cukroviniek, pomarančov atď. nám dali na radáš a nechýbal ani plný pugiľár, ktorý šiel do spoločnej kasy a bol rozdelený medzi klerikov koncom roka. Na tom poslednom som sa nezúčastnil, ale svoju porciu koláčov som si odniesol a na „anjelské resurrexit“ som nezabudol ani po desaťročiach.

Po Veľkej noci sme dokončili spomínaný prosbopis a mali sme ho podpísať a predostrieť Chorvátom a Rusínom na podpis.

Skôr ako bol prosbopis podpísaný, povedal mi konduktor Beníšek, že prefekt Való by rád mal kľúče od knižnice.

Táto správa ma zronila, lebo predpovedala búrku. I Andrej zostal náramne zarazený.

V mojej triede sa nachádzal aj istý Kroner, ak sa nemýlim, bol z Liptovského Sv. Mikuláša, klerik Banskobystrického biskupstva, zarytý maďarón, ktorý ustavične robil narážky na „panslávov“. Kroner a jeden Spišiak, ktorého meno si už nepamätám, ma často špehovali, keď som chodil do knižnice a potajomky si pod kabátom odnášal do môjho pulpitu niektoré slovenské knihy.

Kroner a jeho súdruhovia nepremeškali žiadnu príležitosť, aby nás hlasným verejným čítaním najhanobnejších odsekov Gruenwaldovho Felvidéku neinzultovali. Moje ponosy u predstavených na vyzývavé chovanie Kronera a jeho pusipajtášov nielenže nám nevymohli pomoc, ale urýchlili katastrofu.

Jedného rána v prvej polovici mája sa budovou rozniesla zvesť, že v ústrednom budapeštianskom seminári vyňuchali panslavistické hniezdo a klerici — renegáti — obskakovali ani nasolení a vrhali opovržlivé pohľady na Bieleka i na mňa.

My sme už vtedy boli zvyknutí na inzulty a našou odpoveďou bolo — ignorovanie polobláznov.

Keď sme sa jedného dňa po raňajšej bohoslužbe vrátili z kaplnky do bytu, na moje prekvapenie som našiel svoj pulpit otvorený, zámku vylomenú, knihy, papiere ani slama, slovenské knihy fuč, podobne i niektoré ešte nezodpovedané listy.

Andrej Bielek, ktorý mal svoj pulpit ďalej, bežal a mal na jazyku, že mu vylámali pulpit, keď zočil môj, ani čoby ho víchrica zastihla.

Prvá moja otázka Andrejovi bola: — Čo je s prosbopisom?

— Ten mám v kufri v dormitóriu.

— Poďme ta a daj mi ho nazad!

Ponáhľali sme sa do dormitória, ale na naše prekvapenie zámky na našich kufroch boli vylámané, šaty, knihy, spisy a čo len v kufri bolo, ležalo po zemi, posteliach, prosbopis fuč, podobne i niektoré slovenské knihy.

Po krátkej porade hovorím Andrejovi: — Andrej, ja idem k Wolafkovi.

Wolafka bol druhý prefekt, pôvodom Čech, ako sa mi sám priznal, ale maďarón non plus ultra. Neskôr, ako som sa dozvedel, sa stal čanádskym biskupom. Zásluhy pre vlasť si získal i pri nás!

Keď som predstúpil pred Wolafku a chcel som mu predniesť sťažnosť ohľadom vylámania zámok na pulpite a kufri, vrhol sa na mňa, ani čoby som podpálil seminár.

Aj keď mi nebolo do smiechu, musel som sa zachichotať, keď mi Wolafka vyhadzoval na oči: — Vy ste sa usilovali vzkriesiť Svätoplukovu ríšu?

— Velebný pane, — odvetím s úsmevom, — uisťujem vás, že keby som sa stal kráľom Svätoplukovej ríše, vymenujem vás za ministerského predsedu!

— Vyprosím si od vás takéto urážky, — odvetil Wolafka a tvár mu horela od hnevu.

— Velebný pane, — opakujem, — aká otázka, taká odpoveď. Vy tvrdíte niečo, o čom viete, že je to číročistý nezmysel, preto vám i ja len nezmyslom môžem odpovedať.

Toto skončilo moju sťažnosť u druhého prefekta a takéto zadosťučinenie som dostal za očividnú krádež a zbojstvo spáchané konškolármi.

Prvý prefekt Való ma dal zavolať. Ľutoval, že som podľahol vplyvu „národnostných pletích“. To vraj odo mňa neočakával, lebo podľa môjho účinkovania v maďarskom literárnom kruhu sa mu javilo, že som dobrým vlastencom. Povedal mi, že záležitosť musí hneď oznámiť biskupovi a od toho závisí rozsudok nad naším osudom.

Netrvalo dlho a do Pešti dorazil nitriansky biskupský sekretár, zlopovestný Wenczell, maďarón skrz-naskrz. Andrej a ja sme vedeli výsledok, akonáhle sme počuli, že je tu Wenczell, lebo od neho sme nemohli nič iné očakávať, len consilium abeundi (Laufpass).

Naše slovenské zmýšľanie netajil ani Andrej, ani ja a naše snahy zdokonaliť sa viac v slovenskej reči než v hebrejčine, arabčine a chaldejčine, ktoré sme na univerzite museli študovať, ale v praktickom živote sme ich nepotrebovali, sme považovali za potrebné, lebo ako klerici slovenských biskupstiev sme mali hlásať slovo Vykupiteľa práve v tej reči, v ktorej vzdelávanie sa a zdokonaľovanie sa považuje za priestupok. Vyjadrili sme sa, že ak toto považujú za hriech, kloníme hlavy a podrobujeme sa výroku.

Wenczell, ako sa aj dalo očakávať, nás karhal, že sme dobré vlastenecké meno Nitrianskeho biskupstva naštrbili, vrhli nevlastenecké podozrenie, špinu na celú diecézu a jemu nič nezostáva, len odporučiť biskupovi, aby nás stando pede prepustil, lebo nesmie v Nitrianskom biskupstve trpieť kňazov prejavujúcich nevlasteneckého ducha, akým sme boli napáchnutí.

Veľmi dobre sme vedeli, čo to znamená, že náš osud je spečatený.

Po odchode Wenczella sme boli terčom urážok a opovrhnutia zo strany spolužiactva — samozrejme, že predovšetkým maďarónskeho — a len pár rýdzich Maďarov s nami súcitilo a nebáli sa s nami zhovárať. Kroner a jeho renegátska banda jasala, inzultovala nás pri každom kroku.

Pamätám sa na jeden výstup.

Ústav nás nemohol vylúčiť skôr, kým neprišlo potvrdenie od biskupa. Chudák nitriansky biskup Roskoványi (Roškováni), ináč kňaz pobožný, vysoko vzdelaný, široko-ďaleko známy cirkevný spisovateľ, bol pravým kňazom, ale nie otcom a pastierom zverených ovečiek, lebo o správu biskupstva sa nestaral, ale ponechal to všetko na kancelára Wenczella, ktorý sa pod ctihodným menom biskupa dopúšťal tých najošklivejších prechmatov, zvlášť čo sa týkalo prenasledovania slovensky zmýšľajúcich kňazov. Takto si hľadel získať zásluhu vo vláde, aby mohol mitru (biskupskú čapicu) dostať na svoju hlavu.

Trvalo to nejaký čas po odchode Wenczella, kým biskupský rozsudok prišiel a za ten čas sme, pochopiteľne, boli riadnymi chovancami ústavu.

Bol deň exitu — prechádzky klerikov — ktorý sme strávili v seminárnej výletnej záhrade, ktorá sa vtedy nachádzala za honvédskymi kasárňami. V záhrade sme boli osamotení, spolužiaci sa nás štítili, akoby sme mali lepru.

Na ceste domov Kroner vystúpil z radu a stál naboku, kým sme s Andrejom neprišli k nemu. Na to vytiahol svoj žirafí krk, bol vysokej a tenkej postavy ani hlísta, a povedal urážlivú poznámku na Bieleka a na mňa.

Ja som bol silnej postavy, v nižších triedach gymnázia ma volali „ozruta“, a bol som si vedomý, že jednou rukou by som mohol chytiť tú hlístu za krk a šmariť ju 20 krokov ani loptu, preto to vo mne vrelo a dal som plný priechod svojim citom a odvahe. Zakričal som: — Keď sa nespakuješ z tohto miesta, v okamihu si synom smrti!

Bol to nepríčetný výraz pre bohoslovca, ale kalich opovrhnutia bol naplnený a nemohol som v okamihu nájsť viac opovrhujúce, ale stavu príslušnejšie slová pre besného maďaróna.

A moje slová mali účinok. Kroner sa pobral vnohy, zmizol ani gáfor. A od toho okamihu ani on, ani iní sa neopovážili urážať naše city, lebo výraz mojich očí a hlas ich presvedčili, že som pripravený zastať si svoje „nielen umom, ale aj päsťou“.

Konečne 30. mája 1887 výrok z Nitry dorazil a znel: Vylúčení zo seminára.

To bola prvá kvapka krvi, ktorú som s nadšením vycedil za svoje slovenské presvedčenie, ktoré sa každým dňom hlbšie zakoreňovalo v mojom mladíckom srdci a bolo ochotné priniesť akúkoľvek obeť na oltár národa.

Pretože ročný semester sa nekončil len júnom, dostali sme zvláštne povolenie z ohľadom na naše výborné mravy a výborné výsledky v štúdiách, že sme mohli skončiť rok, takže keď by sme i naďalej chceli zostať v kňazskom stave, nestratíme celý rok. Ako externisti sme zložili všetky skúšky eminenter primus.

Špirituálom ústavu vtedy bol Mons. Czibulka (Cibuľka), pravý kňaz, nežný, pobožný, so súcitnou povahou. Keď nám prečítali výrok, zavolal nás do svojho bytu a hovoril s nami ako láskavý otec. Ľutoval, že sme sa dali zachvátiť „chymérami“ a počúvali sme zvodné zvuky „zradnej víly“, a tak si prekazili brilantnú kariéru, ktorá nás bezpochyby čakala.

Obrátil sa ku mne a povedal: — Ak chceš prestúpiť do čisto maďarského biskupstva, s radosťou ťa odporúčim a bezpochyby budeš prijatý.

Poďakoval som sa za láskavosť a napriek tomu, že na moju hlavu padli oveľa väčšie starosti, než aké som dovtedy zažil, moje národné prebudenie ma natoľko posilnilo a vlialo mi takú neobmedzenú nádej, že som sa za ponuku pokorne poďakoval.

Tu musím podotknúť, že to bol ten istý špirituál Czibulka, s ktorého odporúčaním a na jeho osobné vyzvanie som prijal ponuku odcestovať do Ameriky a vstúpiť do seminára v Clevelande, keď na môj pokyn a odporúčanie ma Václav Panuška predišiel a poslal mi odtiaľ priaznivé správy.

V Pešti, kým sme čakali na ukončenie skúšok, sme mali príležitosť vyhľadať niektorých Slovákov, ktorí sa v metropole Uhorska nehanbili za svoj slovenský pôvod. Pamätám sa na istého Švehlu, hodinára, v ktorého byte sme sa skoro denne schádzali a kochali v slovenských časopisoch.

Táto hŕstka Slovače, zhromaždená okolo Švehlu, verejne vyznávala „martinský program“ a nebolo možné si ju zmýliť s „patriotskými“ Slovákmi, ktorí boli zhromaždení okolo Slovenských novín (Oslovín) a Vlasti a sveta (Chrasť a srsť), plátky vydávané vládou za ukradnuté peniaze Matice a otravujúce slovenské duše. V týchto plátkoch pracovali aj niektorí Slováci, ktorí, keď sa neskôr vysťahovali do Ameriky a zohrávali dôležitý zástoj v našom spolkovom i verejnom živote, bili sa do pŕs a pokorne plakali: Mea culpa! Mea culpa! Ľutujeme a kajame sa vrúcne a nabudúce už budeme vernými Slovákmi. Pritúlil som ich bratskou láskou, otvoril im svoje srdce i mešec a oni sa pri lámaní chleba dopustili na mne zrady.

Obeťou maďarskej rytierskosti sme neboli len Bielek a ja, ale meč padol i na hlavu Formánka a Jozefa Minárika, chovancov nitrianskeho seminára. Formánek bol vtedy v treťom ročníku teológie, Minárik bol prvák. Pre nich to bolo o to horšie, že ani jeden z nich nemal maturitu.

Formánka napokon prijali do Lovanu v Belgicku, kde dokončil teológiu a bol vysvätený za kňaza pre Ameriku a stal sa farárom v Bridgeporte. Vylúčením zo seminára úplne zvliekol národné rúcho, stratil národného ducha, národne neúčinkoval, nenapomáhal národné snahy, jeho životným cieľom sa stala mamona. Keď sa dosť „podperil“, odišiel do starého kraja na odpočinok.

Jožko Minárik bol nútený zložiť skúšky zo 7. a 8. ročníka gymnázia a urobiť maturitu a potom nastúpil na lekársky kurs do Prahy, kde zložil doktorát a usadil sa vo Veľkej Bytči, kde bol na národnom poli veľmi príčinlivý. Zostal verný svojim národným ideálom, ktorým ako mladík s radosťou priniesol prvú obeť.

Keď odbil zvon slobody Slovenska, Jožko Minárik sa stal prvým slovenským županom mojej rodnej Trenčianskej stolice.

Naše vylúčenie roztrpčilo slovenské novinárstvo. Ba nielen slovenské a české, ale aj maďarské a nemecké časopisy sa obšírnejšie zaoberali naším vylúčením.

S láskavosťou priateľa Dr. Jozefa Škultétyho, nestora slovenskej žurnalistiky, dekana bratislavskej univerzity, som dostal články, ktoré sa objavili v Národných novinách.

A VYPOVEDIA VÁS ZO ŠKÔL…

Nulla dies sine linea… ani dňa bez kríža. Slovensko ešte nespamätalo sa z úžasu, že 76-ročného milého starca kňaza Mošteňana vyšmarili ako vyvrheľa ľudskej spoločnosti na ulicu, ešte modlí sa za odvrátenie pokušenia, keď odborného učiteľa Svobodu, spisovateľa, človeka čestného, vyzdvihnú z úradu a napadnú súdne, a už zas Jóbova zvesť otriasa dobrotou slovenského srdca.

Z ústredného semenišťa v Pešťbudíne vyhodili dvoch najpilnejších, najnadanejších teológov: Andreja Bieleka a P. Rovnianka a to preto, že chceli podať na rektorát prosbopis, aby im zavretú slovenskú knižnicu otvorili.

Vec je jasná: v Uhorsku niet pre budúcich slovenských kňazov semenišťa, v ktorom by sa i slovensky naučiť mohli.

Stav tento hrozný, barbarský, na celom svete nemožný, bol i v Pešťbudíne právoplatným. Budúci slovenskí kňazi nemohli sa tam naučiť čítať a písať v tej reči, v ktorej mali neskôr hlásať ľudu slovo Božie. Keď v biskupských srdciach nebolo hlasu, že stav tento je zrovna úder na srdce pre toho, kto chce sa previniť proti zásadam Božského učiteľa: svedomití klerici založili si slovenskú školu a hladujúc, stvorili i knižnicu. Ale prvá sa časom zakázala a len knižnicu bolo dovolené užívať, kto chcel. I stalo sa, že teológ Rovnianek niesol si slovenské knihy na čítanie, jeho maďarskí kolegovia privítali ho komisnými nadávkami. On šiel na ponosu, no rektorát, ktorý mal by byť prvotriednym zastupiteľom zásady: Idúc, učte všetky národy, tak šalamúnsky rozriešil protivy, že azda potrestal grobianov? Azda dal zadosťučinenie Rovniankovi? Ani sa mu nesnívalo!… Zatvoril slovenskú knižnicu, aby sa vraj podobné prípady neopakovali!

Čo stalo sa potom, rozpoviem v krátkosti. Klerici, bojac sa zodpovednosti a vidiac pred sebou, že oni — budúci slovenskí kňazi — v slovenskej reči budú mizernejší než kostolník, chceli predostrieť prosbu, aby im aspoň čítať dovolili. A výsledok? Pochytali im listy a ich vyhodili.

Inkvizíciu viedlo predstavenstvo a potvrdil ju generálny vikár Nitrianskeho biskupstva Fr. Wenczell. Tento pán je závideniahodnou osobnosťou. Má zásluh mnoho a robí si nové. Kňazstvo a učiteľstvo rovnako cíti požehnanie jeho spravodlivej ruky. Že státisíce ľudu hynú pod správou jeho múdreho riadenia, že sa odvracajú od Boha, to je maličkosť, len nech jemu je dobre. Mladí kňazi — jeho kreatúry — zhovárajú sa po slovensky iba so psami a so „sprostými sedliakmi“. A asi v 400 školách Nitrianskeho biskupstva nieto čistou slovenčinou písaného katechizmu! Kňazov slovensky vzdelaných odmeňuje 20-ročným kaplánstvom, tých, ktorí slovensky nevedia, podporuje, tisne do popredia!

A takíto kňazi žijú potom nie propter Jesum sed propter esum, ľud je im cudzí, nedbajú oň, čo krok, to krčma, čo stupaj, to kliatba a zlorečenie. Nuž ale tak je to, keď slovenskú diecézu riadi človek, ktorý sám nevie po slovensky jednu biednu vetu pravopisne napísať!

Teraz pýtame sa:

1. Ako sa to zrovnáva s duchom a podstatou Sv. písma, keď vyhadzujú sa zo škôl tí teológovia, ktorí podľa ustanovenia Božieho chcú sa vzdelať v tej reči, v ktorej budú hlásať slovo Božie, keďže im to cestou riadneho štúdia samým predstavenstvom znemožnené je?

2. Ako zodpovedajú sa Bohu tí katolícki p. biskupi, ktorí vedú duchovnú správu nad dvoma miliónmi katolíckych slovenských duší a budúcich slovenských kňazov nedajú vzdelať v slovenčine tak, aby to katolíckym veriacim k prospechu bolo?

3. Či p. biskupi neboja sa, že tá morálna a telesná spustnutosť, plač vdov a sirôt, nárek a hriechy slovenského ľudu zapríčinené sú v prvom rade tým, že kňazstvo cudzie je ľudu tomuto, nesúcíti s ním, oddeľuje sa od neho, nemá zmyslu pre jeho potreby, nestará sa oň, zanedbáva ho i kultúrne, i telesne, slovom, či p. biskupi neboja sa smeru toho, v akom vychovávajú budúcich sluhov Božích, a nemyslia, že ak tomuto zlu neurobí čo najskôr koniec, zodpovednosť padne v prvom rade na nich?

A ty, národ môj! Opustili ťa všetci, len tvoja pravda ešte stojí. Synov tvojich rozsýpajú po svete a ten lepšieho osudu hodný ľud trpí, trnie. Ku Kafrom, Hotehnancom vysielajú kňazov ich reči znalých, len tvoji kňazi nesmú vedieť po slovensky, len tvoji kňazi nemôžu hlásať ti slovo Božie slovom umným, vzletným. Niet štátu, ktorý by neodmeňoval pilnosť, len syna Slovenstva karhajú a trescú, keď milé sú mu zvuky matere, zvuky, ktorým dal sám Boh právo života, posvätenia a požehnania.

Avšak trpezlivosť Boh neopustí. Vyhadzovanie kňazov na ulicu, inkvizície, keď duchovný pastier predá ľudu dobrý kalendár, suspendovanie učiteľov a prenasledovanie umných mladíkov donesie svoje ovocie.

My srdečne pozdravujeme tieto nové obete a stískame im priateľsky pravice a neopustíme ich. Na nich valí sa ťarcha o nové samourčenie, no oni jasným okom môžu pozrieť každému do očí, lebo majú svedomie čisté.

(Národnie noviny, 1887, č. 69, Anton Bielek)

OBETE NENÁVISTI

Už sme písali o nových obeťach šovinizmu v peštianskom ústrednom seminári. Správu dopĺňame výťahom z Katolických novín. Menovaný časopis píše:

Vlani vylúčili nám pre nepatrné prestúpenie kázne seminárskej hlavne „protipanslávskym“ horlením tehdajšieho klerika Šándorfyho — Škrabánka a prefekta Dr. Halmoša — Hornáka, dvoch bohoslovcov v Ostrihome, teraz zase doletela nám trúchlozvesť z Pešti, že z ústredného semenišťa vylúčili dvoch bohoslovcov Nitrianskeho biskupstva preto, že „miešali sa do otázok národnostných“. Rozhorčení nad uvedeným fanatizmom, ktorý škrtí nám prepotrebný podrast kňazský, aby národ slovenský nemal ani kňazov svojských, netrúfame si sami prehovoriť slovo objektívne, a preto uvádzame radšej len listy jednoho z vylúčených klerikov. Píše nám:

Velebný pane! Jeden nešťastlivý bohoslovec obracia sa k Vám, aby ste mu v dobe trúchlosti radu dali. Srdce krváca, keď pre také maličkosti, akých je obvinený, zanechať musí snáď i drahú vlasť a inde klopať o prijatie. Darmo je, stať sa musí! Láska k rodu, ktorého maličkým som synom, láska k reči, ktorú mi drahá matka do srdca vštepila, doviedla ma ku priepasti.

Nie snáď k takej priepasti, z ktorej by som sa dostať nemohol, lebo vo svete ešte nezahyniem, a nájdu sa snáď dobrí ľudia, ktorí sa zmilujú nado mnou a nedajú mi zahynúť, ale k priepasti, ktorá vždy bude žriedlom trúchlosti a smútku. Dobre poznáte položenie mladíkov z rodu nášho v semeništiach, opisovať Vám ho netreba, keď ktorý len cekne, už je nebezpečným človekom. Ja navzdor tomu, uvážiac, že som rodom Slovák, a ako taký za povinnosť si držím a musím držať, v reči materinskej sa vzdelávať, že ako bohoslovec biskupstva slovenského musím dobre vedieť reč tú, v ktorej v budúcnosti mal som ľud vyučovať: cvičil som sa v reči, čítal som a nakoľko moje slabé sily dovoľovali, som i jedno-druhé písal. Toto však bolo tŕňom v očiach nepriateľov mojich. Snažili sa ma zo semenišťa vypudiť, u predstavených očierniť a môžete vedieť, že sa to i najnevinnejšiemu mladíkovi môže stať, čo sa mne stalo, keď sa škrek krkavcov proti nemu obráti. K tomu, aby niekoho vypudili z nejakého ústavu, keď je Slovák rodom, ak len rod nezapredá, netreba mnoho. Nazvali ma, ako je to teraz v obyčaji, kto je len Slovák rodom a nezapredá reč svoju: panslávom. Išiel som k predstaveným, ale nadarmo, lebo vec nechali tak. Nemal som s inými do činenia, len so spoludiecézami mojimi som besedoval. I to sa im nepáčilo, hovorili, že tajomné zámery máme, že zlé kujeme. Keď nemohli rovnou cestou nič, využili lesť.

Už pretým som videl, že tu stálosti mať nebudem i písal som jednému známemu bohoslovcovi Slovákovi do Brna. Neskôr, keď mi písal o „zúčastnení sa bohoslovcov slavianskych na jubileu Sv. Otca Leva XIII.“, písal som si s ním obšírnejšie. Nepriatelia moji to zbadali, prehadzovali mi pulpit, pomaly jeden či druhý list mi vzali i knihy slovenské, až naraz jedného rána, keď som prišiel z miništrovania, vidím, že mi všetky listy, práce i niekoľko zväzkov slovenských kníh chýba. Išiel som k pánovi prefektovi Dr. Wolafkovi, ale ten sa robil, akoby o ničom nevedel. Až neskôr mi povedal, že to ON otvoril môj pulpit a vybral diela. Ja som ho však prichytil, hovoriac: — Veď ja som nemal len v pulpite práce, ale i v dormitóriu v taške zamknuté a vylámali mi zámku i na taške, i na pulpite a všetko mi pobrali.

On mi povedal, že však mi na to odpovie. Stalo sa i to, že ukradli listy i B. Jeden list bol tam, ktorý sme mienili dať Chorvátom, aby nám pomohli, aby sme v budúcnosti bibliotéku školy slovenskej otvorenú mať mohli a i ten list vzali.

Samé vyšetrovanie a udavačstvo všade: človek sa nemôže chrániť, lebo pravda u dvier žobre, krivda za stôl sadla. Obraciam sa k Vám, velebný pane, ráčte mi poradiť, kam sa mám obrátiť, čo mám robiť? Kňazom chcem zostať, lebo keď mi i všetko odoberú, povolanie mi odobrať nemôžu. Kroky chcem čím skôr robiť, lebo domov dotiaľ ísť nemôžem. Matka moja vo mne žije, keby sa dozvedela, čo sa so mnou deje, určite by jej srdce puklo od žiaľu, príčinou smrti by som jej bol. Čo by som však potom mal zo života? Čo by robilo svedomie moje?

Neviem, či budem sám a či nás bude i viac, lebo tí tak zachádzajú, že všetkých, ktorí si s nami písali, chcú očierniť.

Druhý list nám adresovaný a skrátený znie:

Váš láskyplný list som s radosťou obdržal. Veľmi nás to teší, že napriek tomu, že nás nepoznáte, ste sa nás ujali a aspoň prostriedky, ktorými k niečomu môžeme prísť, nám poskytli. Verte nám, to nám dodáva sily a presvedčenie, že sme za spravodlivú vec bojovali, a hoci i padneme, zásady naše nebudú do hrobu položené, že napriek tomu, že sme tu zavrhnutí, sú ľudia, ktorí láskou nás objímu a nám zahynúť nedajú. Že sme pre slovenskú reč vyhodení, za to sa nemôžeme hanbiť, ale len to nám trúchlivo padne, že také neprávosti sa dejú v našej drahej vlasti, v ktorej každý obyvateľ je „rovnoprávny“. Výrok nad nami nie je ešte vyhlásený, no vdp. vikár tu bol a môžeme byť uistení.

Napokon tretí list:

Už sa vyplnila žiadosť nepriateľov a závistlivcov našich. Výrok z Nitry, ani nás nevypočuli, prišiel, podľa ktorého hneď na druhý deň, t. j. 31. mája, museli sme ústav zanechať, ale keďže skúšky na každý pád zložiť chceme, ubytovali sme sa v meste. Dúfame v Boha, že nás neopustí, ale nás aj na ďalších cestách sprevádzať bude.

Dodávajúc, že obidvaja prepustení klerici skúšky dobre zložili a i od osv. pána rektora veľmi dobré svedectvo dostali, nateráz ďalších poznámok sa zdržujeme.

No my poznamenávame na to len toľko, že podobné veci sú také nízke a hnusné, také podlé a chabé spolu, že nemôžeme si predstaviť, akí to môžu byť ľudia v tom seminári. A či nemravnosť tak skazila tých pánov, že už nemajú v tele ľudského srdca! Toľkej vnútornej skazenosti by človek neočakával od ľudí celkom zdivených, ateistov a nihilistov, a tu ju nachádzame pod sutanou kňazskou. Ďaleko to už ide, veľmi ďaleko.

(Národnie noviny, 1887, č. 72)

K otázke dvoch vyhodených klerikov

ozval sa konečne aj rektorát ústredného pešťbudínskeho seminára. „Egyetértés“ a za ním „Pester Ll.“ v niekoľkých riadkoch zdelili, že podľa turč. sv. martinských Národných Novín vyhodili z ústredného pešťbudínskeho seminára dvoch klerikov preto, že žiadali otvorenie slovenskej knižnice.

Táto kratučká správa vyburcovala slávnu správu otázneho seminára z navyknutého a obľúbeného pohodlia a strčila jej pero do ruky, aby „vysvetlila“ vec.

Naše obecenstvo pozná našu správu pochádzajúcu z toho najhodnovernejšieho prameňa. Oboznámili sme ho aj s výťahmi z Katol. Novín o tej veci. Teraz podávame tu v doslovnom preklade aj „osvedčenie“ správy ústredného pešťbudínskeho seminára tak, ako ho „Egyetértée“ uverejnil. Prapodivné toto písemko znie:

Je fakt, že dňa 30. mája t. r. prepustili z ústredného pešťbudínskeho seminára dvoch klerikov Nitrianskej diecézy. Lenže príčinou tohto prepustenia nebola oná údajná žiadosť, v ktorej prosili rektorát, aby mohli používať zatvorenú slovenskú knižnicu, lebo bolo síce v pláne predostrieť takú žiadosť, lenže sa ona úradne nedostala pred správu — preto sa nemohla ani vybaviť.

(Teda čo bolo príčinou? Nie frázy, ale fakty chceme! Redakcia)

Ale pri dôslednejšom pátraní a hľadaní sa direkcia presvedčila, že proti patričným sa zrejme konštatovali také neupierateľné panslavistické smery a intrigy, aké žiaden uhorský, kňazov vychovávajúci ústav, tým menej pešťbudínsky ústredný seminár nemôže prehliadať a trpieť.

(Aké? Von s nimi! Ináč považujeme tieto reči za úmyselnú lož. Redakcia)

Na odôvodnené predostretie Jeho Excelencia pán nitriansky biskup bezodkladne nariadil, aby spomenutí dvaja klerici boli hneď prepustení.

(Nie biskup, ale jeho vikár! Redakcia)

Ohľadom slovenskej knižnice treba však poznamenať, že ona spolu so slovenskou školou už roky pred tým — samozrejme, rozumie sa, že nie bez dôležitých príčin — (Akých? Redakcia) vysoký rozkaz bola zavretá a odhliadnuc na tomto mieste od každej inej príčiny, direkcia už z ohľadov na svojich chovancov rozličnej národnosti, ktorí na tom istom základe mohli by potom žiadať to isté — čo však by nebolo rozumné ani dopustiť, ani trpieť — nijako neuznáva za potrebné naliehať na patričnom mieste, aby onen zákaz bol zrušený. Napokon nakoľko to so záujmom vlasti (!??) a s ideou maďarského štátu (!) súhlasí, direkcia ústavu nikdy nezakázala, ba bez prekážania dovolila vždy, aby chovanci nemaďarského jazyka mimo reči štátnej mohli užívať svoju reč materinskú, ale aby sa aj mohli zdokonaľovať v nej (Ako? Keď im zakazujete slovenské knihy čítať?), lebo veľmi dobre vie, že chovanci po skončení kurzu v živote a na poli povolania svojho budú potrebovať aj iné reči, ktoré užívajú sa aj v tejto našej slaďunkej vlasti. Toľko v záujme pravdy.

Myslíme si, že naše ct. obecenstvo po náležitom uvážení našich správ a tohto osvedčenia direkcie znamenite pochopí toto osvedčenie „v záujme pravdy“ písané.

(Národnie noviny, 1887, č. 73)

Po tomto „Osvedčení“ správy ústredného seminára uverejnili sme v č. 79 Nár. Nov. nasledovné „Osvedčenie“:

Osvedčenie

Správa ústredného semenišťa peštianskeho za dobré uznala pustiť do sveta osvedčenie, v ktorom tvrdí, že my vyhodení sme zo semenišťa preto, lebo robili sme vraj akúsi panslavistickú propagandu. Rektorát tak smelo udrel na tento bubon, majúci dnes vysoké ažio, že, zdá sa, prišiel do toho istého pomykova ako naši štátnici, pod ktorými keď trasie sa pôda, počnú rozprávať o rubľoch, špiónoch a podobných výmysloch, hodiacich sa výtečne na zavádzanie obecenstva.

Uvedieme tu ct. obecenstvu priebeh nášho odstránenia z peštianskeho semenišťa.

Dnes v celom Uhorsku niet semenišťa, v ktorom by sa vychovával čo i len jeden kňaz pre 2 milióny katolíckeho slovenského ľudu tak, ako by sa to malo diať v duchu Kristovho učenia, keď je však niekto z klerikov natoľko svedomitým, že sám cvičí a vzdeláva sa v svojej materinskej reči, vystavený je prenasledovaniu zo všetkých strán.

Uvedieme príklad. Mali sme majáles. Ako svedčí sa na nás, držali sme sa solídne, ticho a pri tom všetkom samým rektorátom maznaná tlupa takzvaných „hazafias klerikov“ oborila sa na nás: „Le az orosszal! Le a tóttal! Le az oláhhal! Le a horváttal!… Szúrd le a tótot… az oroszt!“ My sme boli nútení utiahnuť sa.

Aby ct. obecenstvo videlo, akým rýfom merá sa spravodlivosť na ústrednom semeništi peštianskom, udávame výjav druhý. Gruenwaldov pamflet kydajúci hanu na Slovákov ostentatívne čítal sa medzi renegátskymi klerikmi ako evanjelium. Hazafias klerici z toho poučení, nadávali nám potom, že Slováka Boh nestvoril ani za človeka, že krk jeho je naklonený, hlava jeho do zeme hľadí ako hlava hoväda, že jeho šija je samou prírodou určená do jarma. A ešte nebolo na tom dosť. Mládež, odchovaná dnešným gymnaziálnym prúdom, mládež, ktorá v budúcnosti má sa riadiť zásadou „miluj blížneho svojho“, prstom ukazovala na nás: „Hľa, pozrite si slovenský typ!“ My šli sme sa žalovať predstavenstvu. Myslíte si, že našli sme ochrany? Naši predstavení nepovedali ani slova na zavrátenie drzosti, urážajúcej tvory Božie. Napádaniu a surovosti boli sme i ďalej vystavení.

Nech ct. obecenstvo posúdi, čo musí vystáť budúci slovenský kňaz, čo je dovolené Maďarom proti Slovákovi, nech vidí, aká spravodlivosť panuje na ústrednom semeništi peštianskom v ohľade národnostnom.

Tieto príklady sme tu uviedli, aby sme ukázali, že nás potupovať, biť bolo dovolené, nám však ani zaplakať nedali.

Teraz prejdeme na osvedčenie rektorátu. Uviedol totiž, že sme robili panslavistické intrigy. To je, prinajmenšom povedané, púha nepravda, teda nečestné jednanie. Dňom i nocou provokovaní bránili sme sa a tlupa renegátov, nevediac sa udržať štúdiom, nevediac zakryť svoju holotu, očierňovala nás a rektorát jej pomáhal. I prišiel potom rozsudok, že sme prepustení, pretože „v týchto nadmieru háklivých časoch rozoberali sme otázky národnostné“, teda o „panslavistických pletichách“ nebolo reči. „Panslavistické pletichy“ zrodili sa v hlavách rektorátu len pri písaní osvedčenia.

Vec točila sa však okolo zatvorenej slovenskej knižnice. Rektorát sám odkryl sa, keď povedal, že zo strany našej ani neprišlo po zadanie prosbopisu. Ako že nás mali preto trestať, keď prosbu predostrieť vôbec nemali sme kedy? My prosbu chceli sme predostrieť, no klerici renegáti vylámali nám stolíky, rozlámali zámky na kufroch, použili zlodejský kľúč, vzali nám listy a doniesli ich pánovi prefektovi Dr. Wolafkovi. Ten prijal predmety takým spôsobom nadobudnuté, nevyhnal peňazomencov z chrámu, ale ešte im vraj povedal: „Ďakujem vám, priatelia, že ste mi pomáhali v tejto záležitosti.“

Ohľadom poznamenania v osvedčení, že slovenskú knižnicu oživotvoriť nemožno, lebo vraj i druhé národnosti vlasti uhorskej žiadali by podobné, znovu tvrdíme, že osvedčenie je tendenčným prekrútením, vypočítaným na to, že obecenstvo nepozná pomery ústredného semenišťa peštianskeho. Pravda je, že Maďari majú tam knižnicu, a to i sám pán Dr. Wolafka musí uznať, že z nej nedá sa naučiť po slovensky, majú tam i Rumuni knižnicu, ale keď my chceli sme žiadať, aby slovenská knižnica bola nám otvorená, konali sme len povinnosť, uloženú nám oproti materinskej reči samým Bohom.

Odsek osvedčenia, v ktorom sa hovorí, že každý môže sa vzdelávať vo svojej materinskej reči, je superlatívom nepravdy a na papieri, na ktorom ho napísali, to zostalo len preto, že papier je trpezlivý. Kde za mládežou špehuje sa, či nedostala slovenský list, kde nie je dovolené po slovensky hovoriť, kde Dr. Wolafka udáva za vinu, že je ten a ten pansláv, lebo „dumal“ o Svätoplukovej ríši, kde vylučuje sa z ústavu pre slovenskú knihu — tam prestáva reč o vzdelávaní sa v materinskej reči.

Toľko udávame v záujme pravdy.

Andrej Bielek

Peter Rovnianek

(Národnie noviny, 1887, č. 79)

Keď čítal som tieto listy adresované na Martina Kollára a rázne osvedčenia, ktorým verejne ujal som sa pošliapanej pravdy slovenskej, tešil som sa v duchu, že po 36-ročnej púti, počas ktorej som zažil slasti i neresti, slávu i poníženie, hojnosť i biedu, z tých zásad, ktoré som ako 20-ročný mladík tak hrdo prejavoval a zastával, nepopustil som ani trochu, ba za celú tú dobu a za každých okolností ten samý oheň plápolá v srdci mojom za slovenský môj národ, ktorý zapríčinil moje vylúčenie z peštianskeho ústavu.

Pre Bieleka a mňa nastali neraz trúdne časy. Ani jeden z nás nemal dosť smelosti oznámiť hneď doma katastrofu, ktorá nás zastihla, ktorú sme osobne považovali za triumf, lebo hrdými sme sa cítili priniesť túto obeť za naše slovenské presvedčenie.

Keď sa náhle rozšírila zvesť o našom vyhodení, zasypali nás mnohými povzbudzujúcimi listami slovenských katolíkov i luteránov. Podajedni potvrdili, že myslia úprimne, čo píšu, a niektoré prispeli aj podporou, ktorá chudobným študentom pomáhala dokončiť štúdiá. Martin Kollár, Richard Osvald, Romuald Zaymus, František Sasinek, Rupert Rehák, Ďuro a Imrich Čajda, dekan Bielek, Pavel Zoch, Ďurko Mičura, Janko Rehák, Ján Rek a mnohí ďalší, na mená ktorých si dnes už nespomínam — všetci tí nám písali, že nás očakávajú s otvoreným náručím.

Napokon sme sa uzniesli, že po skončení štúdií pôjdeme najskôr do Dohnian pri Púchove, kde bol strýko Andreja Bieleka dekanom a ako učiteľ pri ňom pôsobil Andrejov bratranec Anton Bielek, už vtedy mnohosľubný a činný slovenský spisovateľ, ktorý sa neskôr prisťahoval do Ameriky. Bol otcom Ivana Bieleka, bývalého redaktora Národných novín amerických, a dcéry Marišky, vydatej za C. L. Orbacha. Či už bol Ivan na svete, keď som navštívil Dohňany, neviem, ale dobre sa pamätám na Marišku, ktorá priľnula k strýkovi Petrovi — ako ma volala — s detinskou nežnosťou.

V Dohňanoch sme boli ako doma. Sváko — dekan Bielek — najskôr hovoril, že sme „vystrojili koninu“, ale keď sme sa preukázali svedectvami z univerzity, zo štúdií, ktoré obsahovali len výborné známky, ale aj zo seminára od predstavených, ktorí, čo sa týkalo mravov, chovania, slušnosti a usilovnosti, nám dali len výborné odporúčania, a keď uznal, že len „pre politické pletichy do sveta prepustení sme boli“, usmial sa a povedal: — Nebojte sa, chlapci, svet je široký, Boh nedá vám zahynúť.

Po Dohňanoch sme navštívili Lúčky, kde pôsobil Pavel Zoch, evanjelický farár a terajší biskup, a boli sme aj u vlp. Žambokrétyho, evanjelického farára v Púchove. Obaja boli presvedčení národovci, u ktorých sme sa posilnili v našom národnom zmýšľaní.

Hosťami sváka Bieleka sme boli asi dva týždne, počas ktorých sa doma konali prípravy na naše prijatie. Neočakávali sme vítanie, aké sa dostalo márnotratnému synovi, ani tučné teľa, ani vrelé otcovské objatie, ale boli sme presvedčení, že naše mamy, aj keby im srdcia pukali, objímu nás vrelou materinskou láskou. Hnev otcov bol postrachom.

Už som spomenul, že môj otec bol dobrým a srdečným, ale prísnym rodičom s hlbokým a otvoreným slovenským presvedčením, ale každý uzná, že napriek týmto cnostiam rodič, ktorý venuje značné sumy na výchovu dieťaťa a jedného dňa sa zobudí a zistí, že všetky obete boli márne a cesta rastu je úplne zahataná a to len pre „chlapčenské láry-fáry“ — ako sa vyjadril môj otec — veru taký rodič nebude plesať nad vyhodením syna zo škôl, aj keby bol neviem ako hlboko národne prebudený.

Ale už tak býva, že „strach má dlhé nohy a široké krídla“ a vidíme ho lietať aj tam, kde ho niet. Otec, keď som prišiel domov, pofrflal, zašomral, vyčítal, že teraz môžem ísť s Ďurom Valachom drotárčiť, keďže som to na univerzite tak pekne-krásne domaľoval — a hnevu bol koniec. Ale moja rodinka — Ďuro Mičura, tiež strýko dobrák, ale aj Michal — vplývala na otca slovami:

— Peter je bystrý, živý mladík, on nezahynie.

O pár dní ani vykŕmené teľa, ani rodičovské požehnanie nechýbalo.

Boli to prvé prázdniny, keď som mal príležitosť úplne voľne a bez obáv miešať sa v kruhu mužov, ktorí boli známi ako presvedčení Slováci. Starší kapláni Imrich Čajda, neskôr farár v mojom rodisku, sváko Opatovský, „Smieško“ Durčiansky, ktorého hlasitý strieborný smiech bol známy v celej diecéze, ktorí kaplánovali roky a roky len preto, že boli biľagovaní ako panslávi, prijímali ma do svojho kruhu s pravou slovenskou láskou a poskytovali mi radu i pomoc.

Andrej Bielek sa skoro rozhodol o svojej budúcnosti. Prostredníctvom strýka dekana, ktorý mal značný počet kolegov na Morave, bol prijatý do Olomouckého biskupstva a dokončiac bohovedu a zložiac doktorát, zostal ako profesor náboženstva v Těšíne. Po prevrate a vzniku Československej republiky sa presťahoval do Nitrianskeho biskupstva a zostal kanonikom a biskupským kancelárom v sídle Svätopluka - v Nitre. Aké asi city ním teraz ovievajú, keď sa prechádza v priestoroch starého hradu, v sídle bývalého slovenského kráľovstva, keď rozmýšľa, že po stáročnom otroctve dnes slovenská vlajka opäť veje na Zobore, a keď porovná dobu, keď sme ako mladíci navštevovali piaristické gymnázium a neskôr seminár a neopovážili sme sa verejne ani slovo muknúť po slovensky z obavy pred vyhodením zo škôl. Keby som bol v jeho položení, potoky sĺz radosti a plesania nad slobodou národa by preťali akýkoľvek výraz slov!

Keď sme ešte boli v Pešti, navrhli mi, aby som si zadal aplikáciu na orientálnu akadémiu v Petrohrade, kde boli výhľady na študentskú podporu zo strany Slavianskeho družstva. Tieto štúdiá smerovali do diplomatickej služby. No okrem návrhu nezostalo z projektu nič.

Mičura mi radil, aby som nastúpil dráhu buď pravotársku, alebo lekársku. Ale ani k jednej, ani k druhej som necítil povolanie. V advokátoch som videl len cigáňov - bol to populárny pojem, v lekároch babrákov, ktorí hapkajú za niečím určitým, zvyšok pracujú v hypotézach a pod týmito vplyvmi celkom zákonite vraždia pacientov. A keď som si pomyslel na secírovanie - dvíhal sa mi žalúdok a hovoril som si: Nuž doktor z teba, Peter, nikdy nebude!

Vychovaný v ovzduší byť učiteľom ľudu a to učiteľom pravým, svedomitým, bez bázne či zo strany cirkevnej, či svetskej vrchnosti, nehľadiac na priazeň, ale len na dobro zúboženého národa, rozhodol som sa, že zostanem na začatej ceste a usiloval som sa dostať do radu premontierov - bielych kňazov - v Přerove na Morave. No bolo už prineskoro, lebo na tento rok už boli miesta zaplnené.

Rupert Rehák, benediktín a známy rodoľub, s ktorým som bol v korešpondencii, mi písal, že keby som chcel prísť do Štajerského Hradca k radu minoritov, je pre mňa miesto a budem tak mať príležitosť skončiť svoje štúdiá na tunajšej univerzite a neskôr budem môcť ľahšie prestúpiť inde.

Pretože prázdniny sa končili a čas mrhať som nemohol, prijal som jeho radu, zaslal vysvedčenia i aplikáciu do Štajerského Hradca a o niekoľko dní mi prišla odpoveď: Poď, si prijatý.

Tak som sa dostal do Štajerského Hradca do kláštora minoritov, kde ma pokrstili krásnym nemeckým menom Maximilián. Ešte i dnes sa smejem, keď si pomyslím na to krásne meno: Maximilián Rovnianek. Ale dodnes neviem, či mojím patrónom bol nemecký cisár Maximilián (žil v 16. storočí) a či mladší brat Franca Jozefa, smutnej pamäti cisár mexický, ktorý roku 1867 - v roku môjho narodenia - bol v Mexiku zastrelený.

Na univerzite v Hradci som sa zoznámil s Václavom Panuškom, ktorý navštevoval prednášky ako externista a klerik bez diecézy. Bol verným a oddaným Čechom a Slavianom a ja som bol Slovák, preto sme k sebe priľnuli obojstrannou bratskou láskou a obaja sme boli nadšení za všetko slavianske. Každá voľná chvíľa nás našla pohromade. Stavali sme vzdušné zámky slavianstva, zostavovali ďalekosiahajúce plány kolonizovania zakaukazkých krajov Čechmi a Slovákmi atď.

V tichom zátiší kláštora mimo teologických štúdií som pilne študoval rímske právo, obnovoval som si staré štúdiá filozofie a najmä dejín a rečí. Zdokonaľoval som sa vo francúzskom a, samozrejme, nemeckom jazyku, v styku so Slovincami a Chorvátmi, ktorí študovali tu na univerzite, som venoval pozornosť aj týmto dvom rečiam. Samozrejme, nadovšetko ma zaujímala slovenská spisba a môj dobrý priateľ Rupert Rehák ma zaopatril mnohými výtlačkami staršej spisby a mnohými ročníkmi rôznych slovenských časopisov. Rev. Rehák prišiel do Ameriky a rok bol slovenským farárom v Binghamtone v New Jersey.

Bol som tu však obkľúčený mne nesympatickými nemeckými živlami a o „spokojnosti ducha“ nemohlo byť ani reči, lebo mi chýbala „svojeť“.

Štúdiá na univerzite išli hladko. Znalosť latinčiny a najmä moja čistá výslovnosť vzbudila pozornosť aj vyučujúceho zboru a profesor dogmatiky Dr. Stanek, Slovinec, neskôr biskup celovský, neraz ma s úľubou zasypal chválou pred celou triedou.

Takéto vyznačenia mali za následok, že predstavení minoritov ľnuli ku mne neobyčajnou láskou a zasypávali ma výsadami, ktoré sa celkom nezhodovali s pravidlami kláštora. Slobodné vychádzky, možnosť prijímať priateľov atď. Napríklad Václavovi Panuškovi bol dovolený vstup v každom čase.

V živej pamäti mi z pobytu v Štajerskom Hradci tkvie jedna humorná príhoda.

Boleli ma zuby. Bolesť bola neznesiteľná. Márne mi však radili, aby som navštívil ústav milosrdných bratov misericordianes, že sú tam „zubní lekári“, akým niet páru. Ich meno požívalo takú popularitu, že vo Viedni hovorievali, že keď sa dieťaťa opýtaš: Chceš cukrík alebo zub trhať u milosrdných? - dieťa si vyvolilo to druhé.

Napokon po dňoch strašnej bolesti som bol nútený prijať radu a hľadať úľavu u milosrdných. Fráter otvoril dvere a uviedol ma do prijímacej izby. Poobzerám sa a zrazu som uprel zrak na veľký obraz sv. Apolónie, patrónky zubobôľu. Keď som sa pozrel na obraz, a nebola to práca Michela Angela, zabudol som na zubobôľ, schytil som klobúk a hajde vnohy. Hneď som bol von z kláštora.

Keď som sa vrátil do svojej izby, strach už pominul a môj zubobôľ sa vrátil, že som celú noc nemohol spať. Ráno som pozbieral dosť guráže opäť sa pozrieť do tváre sv. Apolónie. Bol to očný zub, páter mi zlomil korunku a za obrovskej bolesti a revu mi vydlabal tri korene. Niet divu, že dodnes mám rešpekt pred zubármi.

Bolo to pred Veľkou nocou, keď som dostal list od Mons. Czibulku, v ktorom mi písal, že z Ameriky z mesta Cleveland biskup hľadá slovenských klerikov pre slovenských vysťahovalcov a chce vedieť, či by som nechcel prijať miesto. Ak áno, vrelo ma bude odporúčať. Biskup tiež sľuboval pokryť cestovné výdavky.

Odpovedal som mu, poďakujúc sa za láskavosť, že takto napochytro sa nemôžem rozhodnúť, ale musím sa poradiť s rodičmi. List od Mons. Czibulku som ukázal Václavovi, ktorý sa hneď rozhodol, že do Ameriky odíde. Panuška aj bez otáľania do Ameriky odcestoval, bol prijatý do clevelandského seminára a hneď mi aj napísal, aby som ponuku prijal a prišiel za ním.

Pravdu povediac, o odchode do Ameriky som vôbec neuvažoval. Je pravda, že v Štajerskom Hradci aj pri všetkej láskavosti predstavených, vyučujúcich i spolužiakov, ale najmä po odchode Václava Panušku som sa necítil dobre a túžil som po zmene. Dúfal som však, že nastávajúce prázdniny zmenia moju životnú dráhu, že sa budem môcť dostať do niektorého českého biskupstva, kde budem medzi svojimi, medzi bratmi a nie cudzotou.

Koncom júna mi prišla zvesť z domova, ktorá mala rozhodujúci účinok na moju ďalšiu budúcnosť. Otec bol smrteľne ranený. Prudký kôň mu zlámal rebrá, vnútorne ho dokaličil a on visel medzi životom a smrťou.

Mal som pred sebou koncoročné skúšky a nechcel som stratiť rok, preto som musel čakať až na koniec skúšok, ktoré padli na stred júla. Po zložení skúšok som sa ponáhľal k smrteľnej posteli drahomilovaného otca. Súčasne cítiac, že otec nehodu neprežije a aby som matku a rodinu zbavil akýchkoľvek starostí o mňa, som napísal Mons. Czibulkovi, že ponuku prijmem a po prázdninách sa odoberiem do Ameriky. Zároveň som ho poprosil, aby sa postaral o cestovné. O pár dní mi prišla od neho odpoveď aj s pripojenou poukážkou na, myslím si, 500 frankov.

Bolo to 22. júla k večeru, keď som sa po pár dňoch strávených vo Viedni blížil k rodnej dedinke a zbadal som ohromný zástup ľudí vracajúcich sa z cintorína. Bol to pohrebný zástup vzdávajúci posledný hold môjmu milovanému otcovi.

Matku som pomaličky pripravoval na môj rozhodný krok, takže sa napokon uspokojila a privolila, že aspoň načas môžem do Ameriky odísť.

Prázdniny som strávil medzi Hričovom a Bytčou, navštívil som sváka Ignáca Tvrdého, dekana vo Vysokej, starého priateľa môjho otca. Bol som v Turzovke, kde bol dekanom Janko Tvrdý, syn Petráškovcov, potom v Rakovej, kde býval Andrej Bielek, s ktorým sme navštívili sváka Opatovského, v Oščadnici konškolára Mittucha, rev. Romualda Zaymusa, redaktora Obzoru v Bytčici, a mnohých ďalších.

Začiatkom augusta boli martinské slávnosti. Dovtedy som niečo také nemohol navštíviť, lebo návšteva martinských slávností pre študenta značila — vyhodenie zo škôl. Bol to najmarkantnejší dôkaz panslavizmu. Teraz som však žiadnu takúto obavu mať nemusel, lebo za pansláva som bol považovaný všade a bol som pyšný na svoju prezývku. Tohto roku bola „výšivková výstava“ a tiež boli vystavené „Věšínové slovenské obrazy“. Ale nielen to, ale aj túžba spoznať sa osobne s poprednými činiteľmi na národnom slovenskom poli hnala ma do Martina, aby som pred odchodom do Ameriky videl slovenskú mekku a poznal sa s pohlavármi, ktorí aj za takýchto krutých okolností majú na srdci budúcnosť a blahobyt Slovače a verejne sa zastávajú práv národa.

Ďurko Čajda, redaktor Černokňažníka, spoluredaktor Národných novín, ktorého som osobne poznal, ma zoznámil s mnohými predákmi: Pavlom Mudroňom, Ambrom Pietrom, Svetozárom Hurbanom Vajanským, Andrejom Halašom, Matúšom Dullom, Jozefom Škultétym, Somolickým, Andrejom Čerňanským, Jankom Franciscim — otcom nášho doktora. V spoločnosti posledného som strávil niekoľko dní a on mi dal list pre doktora, ktorý bol meradlom na utvorenie pravého priateľstva, aké len medzi dvoma pravými bratmi môže jestvovať a dodnes jestvuje.

V Martine som si získal značný počet priateľov, medzi nimi aj J. Gašparíka, ktorý sa neskôr stal naším znamenitým korešpondentom.

Počas návštevy v Martine som sa oboznámil s dôstojným Wurmom, brnenským kanonikom, vrelým priateľom Slovače, ktorý ma povzbudil láskavými slovami: — Keď sa vám Amerika nebude páčiť, dajte mi znať, my sa o vás postaráme v niektorej českej diecéze.

Martinská návšteva sa mi v neskorších rokoch stala užitočná aj pri zhromažďovaní skoro všetkých slovenských spisovateľských síl — od Vajanského a Hviezdoslava po najnovšieho ochotníka — okolo mojich vydaní.

Moje slovenské oduševnenie a presvedčenie sa o to viac upevnilo, keď som na vlastné oči videl slovenské umelecké výtvory, vzdelanú triedu — pravotárov, lekárov, redaktorov, spisovateľov, duchovných, statkárov a obchodníkov — a presvedčil som sa, že okrem „sedlače“ má slovenský národ aj inteligenciu, ktorá je pyšná na meno Slovák, ba hrdo vyznáva aj slovenské „verím“.

S pravým a vrelým bratským a sesterským požehnaním desiatok našincov, roduverných duší, rozlúčil som sa s Martinom, pookriaty, posilnený, upevnený v mojom slovenskom presvedčení a s mojou hlbšie a hlbšie zakorenenou túžbou: stať sa činným a osožným členom slovenskej rodiny.

Roku 1897 v konvencionálnom čísle Amerikánsko-slovenských novín, vydanom 13. mája, priateľ Jaromír, teraz si už nepamätám, kto sa skrýval za anonymom, rodom Čech, napísal o tejto návšteve v Rozpomienkach medzi iným aj toto:

Sadli sme k stolu a Krupec, tak sa tuším menoval hostinský, meral lacnou cenou svoje pezinské víno. Pili sme a zabávali sa. Cigán hral čarokrásne slovenské trávnice. Sedelo nás okolo stola asi desať, všetko nová známosť. Rozprávali sme sa o slovenských pomeroch. Medzi rozhovorom vstúpil mladík vysokej štíhlej postavy.

— Kto je to? — pýtam sa vedľa sediaceho Martinčana.

— To je Peter Rovnianek, ktorého maďarská hrôzovláda pre jeho slovenské presvedčenie vyhnala zo škôl. Ide do Ameriky.

— Bože môj dobrý, však som o tom čítal v našich českých novinách, ale padlo mi to predsa čudné vidieť pred sebou slovenského baránka kaliaceho vodu maďarskému vlkovi. Tak ide do Ameriky? Čo tam bude robiť?

— Národ z duševnej temnoty prebúdzať, — odpovedá Martinčan.

— To je dobre. To sa mi ľúbi. Keď nie tu, tak za morom. Raz predsa len musí prísť ten ľud k svojmu povedomiu. Ten človek si zasluhuje skutočne úctu a uznanie, ak sú vaše slová pravdivé.

— Áno, sú pravdivé a poviem vám ešte viac. Podtatranská Slovač bude raz na toho človeka hrdá.

— Ako to myslíte?

— Pozrite sa naň, — povedal Martinčan a uprel zrak na Rovnianka, ktorý práve vstal a kráčal k výstavnej veži pri Pavlínovskom parku, — ten človek má rýchly krok, to je znakom organizačného talentu. Pozrite ďalej, ten človek derie opätky odzadu a, hovorí sa, to je znakom energie.

— Dobre, — odpoviem, — podľa vašich slov tí najlepší synovia Slovenska opúšťajú svoju vlasť pre neprajné pomery, pre násilie divých Maďarov. A to je chyba.

— Áno, ale uvidíte, že nám to osoží. Ten človek vykoná tam pre národ to, čo by sme tu nikdy vykonať nemohli. Ten človek privedie tam Slováka k poznaniu svojich práv, o ktorých tu ani len pochopu nemal. Ale čo tam, zaspievajme si:

Každý svojou pošiel stranou,
hnaný žitia nevôľou,
v osamelých sa havranov
zmenil kŕdeľ sokolov!

A aj ja som spieval túto národnú pieseň a bolo mi ľúto toho človeka.

Uplynulo niekoľko rokov. Po martinskej výstave som sa zišiel s priateľmi, ktorých som spoznal v Prahe. Neviem sa rozpamätať, čo za národná slávnosť tam bola, ale medzi prítomnými Slovákmi som tam videl i môjho známeho Martinčana z výstavky, ktorý mi o tom mladíkovi toľko pekných vecí napovedal.

— Priateľu, nepovedal som vám?! Ten Rovnianek robí v Amerike divy! Pomyslite si, založil slovenskú organizáciu Národný slovenský spolok a pod heslom Sloboda, rovnosť, bratstvo vztýčil zástavu slovenskú, hlása bratskú lásku a privádza ten otupený ľud slovenský k ľudskému a národnému povedomiu.

Toľko z Jaromírových spomienok. Či sa splnili nádeje vyjadrené priateľom Martinčanom a vkladané do slovenskej kolónie v Amerike a do mojej maličkosti, nech ct. čitateľ sám posúdi z neskorších prác emigrácie za oslobodenie Slovenska.

Pred mojím odchodom môj priateľ a vrstovník Viktor Ballay, doteraz dolnohričovský učiteľ, usporiadal „majáles“ pri starobylom hričovskom zámku. Bolo nás 15 — 20. Keď bola spoločnosť po dobrom guláši a haluškách, ktoré sme zatopili pohárom vína, v najlepšej nálade, Viktor a ja sme sa vyškriabali na najstrmšiu skalu, zvanú Mních. Bol to vraj zakliaty spovedný otec manželky pána hradu, ktorú jej manžel upodozrieval z nevery, a keď mních nechcel prezradiť spovedné tajomstvo, hradný pán ho zaklial na skalnatú žulu a manželku vrhol do hradného žalára. Vyškriabali sme sa na túto strmú skalu a držiac po pohári vína, zaspievali sme si:

Hojže, Bože, jak to bolí,
keď sa junač roztratí,
po tom šírom sveta poli
na chlebovej podstati!

Ozvena piesne zaplnila úzke úbočie so studničkou so znamenitou vodou, okolo ktorej sedela a zabávala sa veselá spoločnosť. Keď nás zbadali, chudera moja mama len-len, že nezamdlela, že ako sme sa mohli na také strmé miesto dostať a ako odtiaľ nazad. Pravdivé slová piesne zaplnili oči prítomných slzami. A my ako kamzíky poskakovali sme zo skaly a o chvíľku sme už boli v strede spoločnosti a uspokojili sme úzkostlivú mať.

Pár dní po tomto majálese — 20. augusta, v deň sv. Štefana kráľa, ktorý sme za života drahého otca vždy oslavovali hostinou — opustil som rodnú dedinu, ktorú mi osud nedoprial dodnes uzrieť. Ťažko krvácalo srdce mojej drahej mati, keď poslednýkrát privinula ma k láskyplnej hrudi, keď poslednýkrát spojili sa naše pery a len slabým hlasom šepkali: „Zbohom, drahá mati!“ Za to, že neklesla od bôľu, možno ďakovať len jej nádeji, ktorú prechovávala, že to nie je posledná rozlúčka a že sa vrátim do lona milovaných, do rodného kraja, ktorý som zbožňoval, medzi dobrý ľud, za ktorého posvätné práva som obetoval všetko a bol som hotový priniesť i najväčšiu obeť.

Ale Hospodin určil inak. Smrť otca a odchod najmladšieho syna podlomili jej životné sily a drahá mať sa 6. júna 1892 odobrala na večný odpočinok. Nepošťastilo sa jej zažiť rodičovské slasti, ktoré neomyľne cíti pri správach o úspechu svojich potomkov a mne nebolo možné do toho času zažiť slasti, ktoré pociťuje vďačné dieťa, keď aspoň primerane k obetiam sa môže odmeniť rodičom za strádania, starosti a trápenie, ktoré sa na dieťa vynaložili. Koľkokrát v čase mojej slávy a hojnosti prenikla mojimi útrobami vrúcna prosba, ako rád by som videl pri živote mojich drahých rodičov a zasypal ich všetkým možným — zemskými statkami i pohodlím — a tak im aspoň čiastočne vynahradil, čo za mňa pretrpeli.

Pomníky na hričovskom cintoríne, ktoré som postavil, a kostolné fundácie, ktoré som zaplatil, sú jedinou odmenou, ktorou moje synovské srdce prezradilo povďačnosť, lásku a oddanosť, ako aj moje každodenné vzdychy: Nech odpočívajú v pokoji!

Ešte jeden pohľad na čarokrásne hričovské polia, ešte jedno vrelé: Zbohom! Dobre sa majte! Pán Boh vás žehnaj! a rušeň zapískal a hnal sa smerom k Žiline.

Ešte jedno žalostné lúčenie na nádraží v Žiline, kde ma očakávali starí priatelia a medzi nimi Janko Rek, Svítek, spolužiačka a priateľka Papežíková a iní. Opätovné žalostné zbohom otváralo rany a vycedilo horúce slzy. Vrúcne prosby verných bratov a sestier ma sprevádzali na ďalekú cestu.

Po niekoľkých hodinách prešiel vlak tešínskym priesmykom – hranice Uhorska – a ja som si uvedomil, že som dal vale domovine pradedov, ktorá sa rok od roka stávala macošskejšou k môjmu rodu, stávala sa žalárom synov a dcér, ktorí sa opovážili vyznať lásku k materinskej reči, a pevne som si zaumienil, že všetky sily a schopnosti i námahu zasvätím pošliapanej slovenskej pravde a vymaneniu bratov a sestier z ťažkého jarma otroctva.

Po krátkej zastávke v Drážďanoch a v Berlíne som 25. augusta dorazil do Brém. 26. augusta som nasadol na loď Adler, ktorá ma 5. septembra 1888 vyložila na slobodnú pôdu Krištofa Kolumbusa.




Peter Víťazoslav Rovnianek

— popredný predstaviteľ slovenského krajanského života v Amerike, najskôr úspešný podnikateľ, bankár, kultúrny dejateľ, neskôr „skrachovanec”, zlatokop Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.